Strach je prirodzenou súčasťou normálneho vývinu dieťaťa. Je to úplne prirodzená reakcia nášho tela (respektíve mozgu) na neznámu a potenciálne nebezpečnú situáciu, predmet alebo osobu. Potlačovať v deťoch strach sa nevypláca. Strach (spojený so zvýšením stresových hormónov a opatrnosťou) máme v genetickej výbave ešte po našich predkoch z obdobia praveku. Prirodzený strach im pomohol prežiť a napríklad skryť sa pred nebezpečným zvieraťom. Keď dieťa zažíva strach, jeho mozog mu dáva informáciu o tom, že je v ohrození. Tým ho strach motivuje chrániť sa.
V mozgu sa nachádzajú rôzne časti, ktoré sa aktivujú v prípade strachu. Jednou z nich je amygdala fungujúca ako alarm. Čelný lalok je časťou mozgu, ktorá kontroluje situáciu. V prípade nebezpečnej situácie spomínané dve časti mozgu vedú boj o to, ktorá vyhrá. Ak vyhrá amygdala, dieťa bude vystrašené. Deťom môžete pomôcť vyznať sa vo svojom strachu a pomaly ho s vašou pomocou prekonávať. V prvom rade treba dieťaťu primerane veku vysvetliť, že strach má ochrannú funkciu. To, ako sa dieťa naučí čeliť strachu v detstve, určí spôsob, ako mu bude čeliť v dospelosti. Dôležité je brať strach dieťaťa vážne, neposmievať sa mu, neapelovať na to, že už je veľké a malo by to zvládnuť. Ak sa správame takto necitlivo, dieťa sa neprestane báť, len sa bude cítiť samo a tým sa jeho strach prehĺbi.
Identifikácia a pochopenie detských strachov
U detí ho identifikujete pomerne ľahko. Určite zbadáte, v akých situáciách sa vaša ratolesť cíti nekomfortne a čomu sa vyhýba. Snažte sa však strach dieťaťa nebagatelizovať. Drvivú väčšinu (nielen) detských strachov spája jeden spoločný menovateľ - strach z neznámeho. Aj „obyčajný“ detský strach môže prerásť do niečoho vážnejšieho. Žiadne dieťa nie je rodený „Nebojsa“. S vašou pomocou však dokáže zvládnuť boj s akýmkoľvek strachom.
Môže ísť len o prechodný stav, ale aj o vyvíjajúcu sa fóbiu. Čo robiť, ak sa dieťa bojí len trochu a kedy sa rozhodnúť pre návštevu odborníka? Deti sa boja, lebo sa vyvíjajú, a boja sa, lebo to majú naučené. V prvom prípade ide o to, že v každom období vývinu sa dieťa niečoho bojí. Súvisí to s rozvojom mozgu - vnímaním, interpretovaním a chápaním vecí a udalostí, ktoré deti obklopujú. V druhom prípade ide o to, že dieťa napodobňuje svojich rodičov a bojí sa toho, čoho aj rodičia. Môžu za to „zrkadlové neuróny“ v mozgu. Jeden strach odznie a iný zas príde. Toto sú ich vývinové strachy. Každé dieťa má svoje špecifické obavy a trápenia, no existujú určité úzkostné stavy, ktoré by sme si ako dobrí rodičia mali všimnúť.
Rozlišovanie strachu, úzkosti a fóbie
Je dôležité rozumieť rozdielom medzi strachom, úzkosťou a fóbiou, aby sme mohli dieťaťu poskytnúť adekvátnu pomoc.
Strach
Strach je poznávací, myšlienkový proces. Čím lepšie sa vám podarí naučiť dieťa rozumnému a logickému prístupu k veci, z ktorých má strach, tým ho ľahšie prekoná. Strach je odkazom na niečo, čo sa má prihodiť v budúcnosti. Aktivuje sa, ak je dieťa psychicky alebo fyzicky vystavené určitej situácii. Strach môže byť reálny alebo nereálny. Skúste vysvetliť svojmu potomkovi, že strach je vlastne priateľom-pomocníkom, ktorý ľuďom pomáha vyhnúť sa nebezpečenstvu v živote. Strach nás učí správať sa bezpečne. Primeraná miera bojazlivosti je pre každého človeka potrebná a dokonca nevyhnutná. Strach vychádza z učitého predmetu alebo situácie. Dieťa pocíti strach napríklad vtedy, ak na neho vybehne zúrivý pes. Pre dieťa je strach reálny, živý a prítomný. Myšlienkový (kognitívny) proces predstavuje intelektové zhodnotenie hroziacej situácie.
Úzkosť
Úzkosť je nepríjemný duševný stav. Dieťa prežíva obavu bez zjavnej príčiny. Je úzkostlivé, nepretržite sa bojí a hlavne všetkého. Úzkostlivé dieťa je často impulzívne a rozrušené, aj keď nie je priamo pred objektom svojho strachu. Úzkosť je emotívny proces, citová reakcia, osobnostná črta. Citové zhodnotenie hroziacej situácie. Úzkosť sa objavuje už len pri pomyslení na hroziacu situáciu. Je to emocionálna reakcia, nie intelektová. Môže sa prejavovať psychosomatickými problémami ako búšenie srdca, potenie, bolesti žalúdka a hlavy. Tiež problémy so zaspávaním, či neurotické ťažkosti (časté žmurkanie očí, mimické trhanie, nutkavá potreba hrania sa s prstami).
Fóbia
Fóbia je charakterizovaná ako strach z dôsledkov. Vedie k tomu, že sa dieťa snaží za každú cenu vyhnúť situáciám, kedy by sa mohlo ocitnúť v blízkosti predmetu alebo javu, z ktorého má paralyzujúci strach. Fóbia sa obvykle nemení s vekom dieťaťa. Prejavy môžu byť tak intenzívne do takej miery, že dieťa nie je schopné akejkoľvek inej činnosti. Napríklad ak dieťa trpí fóbiou z predstavy, že bude pohryzené psom a nie z predstavy samotného psa. Fóbiu nevieme dieťaťu vysvetliť tak, aby si ju vedelo zracionalizovať a ovládať svojou vôľou. Keď sa dieťa vo veku troch rokov schováva „mame pod sukňu“, vyhýba sa očnému kontaktu so všetkými ľuďmi okrem tých z vlastnej domácnosti, hanbí sa, neodpovedá na otázky a s nevyhnutným kontaktom (napríklad s lekárom) má taký problém, že mu je až do plaču, opäť nie je na mieste, aby bolo označované za mamánka alebo usmrkanca. Medzi prejavy sociálne fóbie môže patriť červenanie sa, návaly horúčavy, zvýšené potenie, ale aj ťažkosti s dýchaním či úzkosť a potreba zvracania. Ak má dieťa takéto príznaky, odporúčame navštíviť detského psychológa. Ak sa len hanbí, nebojte, vyrastie z toho a možno bude len introvertom.
Typológia strachov a ich vývojové špecifiká
Psychológovia rozdeľujú strachy do dvoch kategórii. Prvým je strach, ktorý prežíva každé dieťa (závisí od dĺžky a intenzity) a patrí to k jeho vývinu osobnosti. Medzi vývojovo podmienené strachy patrí napr. strach z neznámeho, z odlúčenia, z bolesti a zranenia, z tmy a prírodnej katastrofy, z cudzích ľudí, nadprirodzena, zo smrti a konečnosti seba a blízkych. Druhá kategória sú sociálne strachy, podmienené výchovou a socializovaním. Môže za ne málo rodinnej lásky, citové vákuum, príliš prísny alebo naopak príliš benevolentny výchovný štýl, opičia láska, ale aj rozvod, či zmena bydliska.
Už polročné bábätká prežívajú strach zo silných zvukov, z rýchleho priblíženia sa a odlúčenia od rodičov. Sedemmesačné až ročné deti sa typicky boja cudzích ľudí. K bežným detským strachom patria strach z hlučných zvukov, rýchleho priblíženia a straty fyzickej podpory v prvom polroku života dieťaťa. Bábätká medzi 7. a 12. mesiacom sa typicky boja cudzích ľudí. Malé deti až do 5 rokov sa boja rôznych vecí: strašidiel, tmy, búrok, zvierat, silných zvukov (hlučné vysávače a iné stroje, hromy či sirény môžu byť pre malé deti desivé). Šesť- až dvanásťročných detí sa môže zmocniť hrôza zo zlodejov, z toho, že im niekto ublíži, že ich niekto potrestá, hrôza zo zlyhania v škole. U starších detí sa objavujú strachy z ochorenia či smrti (7-12r).
Malé deti do troch rokov ešte nemajú plne rozvinutú schopnosť odlíšiť fantáziu od reality. Ich predstavivosť je veľmi silná, čo je prirodzenou súčasťou vývoja ich mozgu. Deti zároveň v tme prisudzujú významy tvarom a obrysom. Na to nepotrebujete televíziu, stačí napríklad náhodne vypočutý rozhovor, niečo, čo dieťa videlo a nerozumelo tomu. Ak syn chodí do škôlky, veľa informácií si odovzdajú deti medzi sebou.
Empatická komunikácia ako základ podpory
Komunikujte s dieťaťom. Od veku dvoch rokov dokáže väčšina detí už jasne pomenovať stovky vecí, pocitov a procesov. Pýtajte sa ho, čoho sa bojí, prečo sa bojí, aké má pri tom pocity a čo by mu pomohlo strach prekonať. V drvivej väčšine prípadov ide naozaj len o iracionálny strach z neznámeho, ktorý sa dá prekonať postupným zoznamovaním. Keď sa vám dieťa rozhodne zdôveriť, pozorne ho počúvajte. Už to, že je pripravené hovoriť o svojom strachu, je preňho obrovský krok. Keď sa vám zdôveruje, nepoučujte ho, ani ho neprerušujte. Odložte telefón a užite si okamih maximálnej dôvery, ktorú vo vás dieťa má. Pomenujme pocit dieťaťa. V krátkej oznamovacej vete oslovíme strach dieťaťa („zľaklo si sa“, „bojíš sa“, „si vystrašené“). Vyjadríme tým to, že mu rozumieme a chápeme ho. Uznáme, že sa cíti naozaj vystrašene. Ak chceme svoje dieťa podporiť, mali by sme sa vžiť do jeho kože (empatia), malo by cítiť našu blízkosť a úprimný záujem byť mu oporou. Pomenovanie pocitu pomôže dieťaťu zvládnuť nepríjemný pocit a zmierniť ho. Hovorme pokojne a empaticky so svojím dieťaťom o tom, čo ho vystrašilo - ako sa v danom momente cítilo a čo videlo. Tým, že so svojím dieťaťom hovoríme o strachu, pomáhame mu prekonať ho. V prípade pomenovania emócie strachu aj v prípade rozprávania sa o hrôzostrašnej situácii pomáhame svojmu dieťaťu upokojiť sa. V jeho mozgu totiž práve vďaka nám budú pravá a ľavá hemisféra spolu komunikovať a „racionálny mozog“ presvedčí „emocionálny mozog“, že sa nemá čoho báť.
Strach a úzkost u dětí
Nedovoľte, aby dieťa bolo ovplyvňované vašim strachom, alebo strachom niekoho iného. Nezľahčujte citové prejavy a reakcie dieťaťa, má na to právo. Ani to nedovoľte nikomu inému. V okamihu, keď sa naše dieťa zľakne, najčastejšie a automaticky vyslovíme vety ako: „Veď to nič nie je. Nemáš sa čoho báť. Už si veľký, nemôžeš sa báť. Si predsa chlapec, máš byť odvážny.“ Presviedčame dieťa, že sa nemá čoho báť, hoci ono v danom momente prežíva strach. Týmito reakciami nechtiac učíme deti, aby nedôverovali svojim pocitom - svojej intuícii a svojmu telu. V budúcnosti nebudú vedieť opísať a porozumieť tomu, ako sa cítia, prečo sa tak cítia a ako majú daný pocit zvládnuť. Deti sa neupokoja, keď sme vystrašení my, alebo keď im tvrdíme, že sa nemajú čoho báť. Nefunguje ani to, keď ich budeme presviedčať, že tvory, ktorých sa boja, neexistujú. Nie sú nápomocné ani vety typu, že sa chlapci ničoho neboja, sú vždy odvážni. Buďme pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby. Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono? Potom môžeme zdôrazniť našu prítomnosť: „Som tu s tebou.“
Konkrétne stratégie na prekonávanie strachu
Trpezlivosť väčšinou nepatrí medzi silné stránky detí. Je úplne normálne, že dieťa bude potrebovať na prekonanie svojho strachu dostatok času. Ak chcete dieťatko, ktoré sa bojí, podporiť, akceptujte jeho tempo. Pozitívna motivácia dokáže zázraky. Každé dieťa má svoje silné stránky, ktoré mu pomôžu prekonať strach.
- Postupné zoznamovanie a vysvetľovanie: V drvivej väčšine prípadov ide naozaj len o iracionálny strach z neznámeho, ktorý sa dá prekonať postupným zoznamovaním. Napríklad deti, ktoré vyrastajú v domácnosti so psíkom, s ním žiadny problém nemajú, no pre dieťa, ktoré vidí psíka prvý raz v živote u niekoho doma až vo veku dvoch rokov, môže aj čivava predstavovať obrovské nebezpečenstvo. Lekár vám odporučí jednoduché postupy, pomocou ktorých dieťa zoznámite s vecami, ktorých sa bojí bezpečnou a kontrolovanou formou - ukážte mu vec, ktorej sa bojí, napríklad v detskej knižke, kde nepôsobí tak hrôzostrašne ako v skutočnom živote. Okrem postupného zoznamovania a vysvetľovania môžete využiť aj moderných pomocníkov - internet, televíziu a ďalšie zdroje. Ak dieťa uvidí, že na nejakom videu iné deti napríklad hladkajú spomínaného psíka, postupne pochopí, že sa nemusí báť.
- Podpora rodiča: Dajte mu pocítiť, že v tom nie je samo. Preskúmajte izbu, keď v nej svieti svetlo. Potom zhasnite, chyťte sa za ruky a ukážte dieťaťu, že sa nemusí ničoho báť. Možno mu pomôže, keď mu prezradíte, ako ste vy samy bojovali so strachom z tmy. Obaja tak môžete spoločne po malých krokoch kráčať k spoločnému cieľu. Niekedy stačí to, že zostaneme chvíľu s dieťaťom a držíme ho v náručí. Napríklad vtedy, keď sa bojí cudzích ľudí. Rešpektujeme to, že momentálne naše dieťa chce byť iba s nami, ale nevyhýbame sa miestam a stretnutiam s cudzími ľuďmi. Keď sa naše dieťa bojí zostať bez vás, ale vy musíte ísť do práce, tak ho nechávajte s niekým, koho pozná a vy mu veríte. So svojím dieťaťom sa rozlúčte a ubezpečte ho, že sa poň vrátite. Keď sa dieťa zľakne nejakého silného zvuku, napríklad, že niečo padlo a buchlo, uznajme, že sa zľaklo. Stačí to povedať a vysvetliť, čo je zdrojom hluku. Môžeme dodať aj to, že mu je to nepríjemné, príliš silné a pod. „Zľakol si sa.“
- Priestor pre emócie: „Takže, keď niekam ideš, kde je tma, začneš sa báť. je strašidelná, pretože v nej nič nevidíme. môže desiť, keď nevieme, čo je okolo nás. „Som tak rada, že sa o tom zhovárame. dôležité.“ Dieťa sa otvorí, cíti sa pochopené. Naučte ho tolerovať dané pocity.
- Kreatívne a hravé techniky: Autorka knihy Som rodič a čo s tým? radí, že deťom môžete pomôcť vyznať sa vo svojom strachu a pomaly ho s vašou pomocou prekonávať. Naučte dieťa hodnotiť svoj strach na stupnici od 1-10, menšie deti formou odstupňovania po kolená, po bruško. Možno nabudúce povie, že sa bojí menej ako predtým.
- Talizmany a ochrancovia: Kúpte alebo spoločne vyrobte dieťaťu talizman na ochranu pred všetkým zlým. Môže si vyrobiť obrázok, ktorý ho bude cez noc ochraňovať. Môžeme sa spýtať dieťaťa, čoho sa bojí a akú podobu má to, čoho sa bojí, prípadne nech to nakreslí. Nakoniec obrázok môžete roztrhať, zahodiť alebo spáliť.
- Sprej proti strašidlám: Môžete vyrobiť i vy. Naplňte fľaštičku s rozprašovačom vodou s éterickými olejmi (napr. mätu, eukalyptus na vyčistenie mysle). Dieťa môže „sprej proti strašidlám“ použiť.
- Rozprávanie príbehov a kresba: Rozprávajte mu príbehy o odvážnom dieťati, alebo mu ponúknite spomienky z vlastného detstva. Kresba je často terapeutická pomôcka aj pre rodičov. Nakreslenie na papier toho, čoho sa dieťa najviac bojí a zároveň pokrčenie a vyhodenie, môže mať užitočný efekt. Pretože s papierom odišiel aj strach. Nakreslené dobré strašidlo ako plagát na stene, môže poslúžiť ako ochrana pred bytosťami, duchmi, či strašidlami. Dôležité je, že dieťa tomu uverí.
- Vizualizácia: Nič nepokazíte ani relaxačnými technikami. Vizualizácia je hra na predstavivosť. Napr. let na lietajúcom koberci, z ktorého sa dieťa díva na objekt svojho strachu a analýza jeho pocitov.
- Zoznámenie so zvieratami: Ak sa deti boja niektorých zo zvierat, kúpte mu zvieraciu encyklopédiu a predstavujte im zvieratká v rozprávkovej forme. Takto si živočícha môže pozrieť zblízka. Vytvoríte tak priestor pre pochopenie, že nie sú až také nebezpečné, alebo že možno práve oni majú väčší strach z ľudí.
- Spoločné prekonávanie: Veľmi dobrou pomôckou je aj kolektív - keď niečo zvládnu ostatné deti v partií, skúsi to aj to, ktoré sa bojí, len aby sa mu nesmiali alebo aby sa nestal outsiderom.
Riešenie strachu z tmy a zaspávania
Strach z tmy trápi nejedno dieťa a aj jeho rodičov. Mám päťročného syna a ešte stále nevie večer zaspávať sám. Odmala sa bojí tmy. Strach z tmy je u detí veľmi častý a prirodzený. Aj niektorí dospelí nemajú z tmy dobrý pocit. Dôvod je prostý. Noc, respektíve tma bola vo vývoji ľudstva nebezpečná. Náš hlavný zmysel - zrak, ktorý nás bežne informuje o tom, čo sa deje okolo nás, v tme nemôže pracovať. Stávame sa tak oveľa zraniteľnejší a prirodzene reagujeme väčším pocitom ohrozenia. Keď spal pračlovek v jaskyni, podobný strach ho chránil, pretože ho udržiaval v strehu, keby sa blížil nejaký predátor. U detí hrá rolu aj to, že majú veľkú fantáziu a potme si predstavujú najrôznejšie strašidlá či zloduchov. Na to nepotrebujete televíziu, stačí napríklad náhodne vypočutý rozhovor, niečo, čo dieťa videlo a nerozumelo tomu.
Ak má dieťa strach, nedokáže spokojne zaspať ani tvrdo spať, pretože jeho mozog neustále vyhodnocuje, aká je miera nebezpečenstva (tak trochu sa zase ocitá v tej jaskyni). Malé dieťa má tiež nižšiu schopnosť regulovať emócie, pokiaľ sa hnevá, je vystrašené a podobne. Potrebuje rodičov alebo inú bezpečnú dospelú osobu, ktorá mu pomôže sa utíšiť. Rozhodne je v poriadku, že sa u synčeka striedate a počkáte, až kým zaspí. Keby ste chceli, aby zaspával sám, no on by na to ešte nebol pripravený, mohla by sa situácia zhoršiť. Zároveň môžete po dohode s ním skúsiť malé „otužovanie“, postupne sa od postele posúvať ďalej, potom byť napríklad za otvorenými dverami, neskôr ich nechať otvorené a prísť k nemu, až keď vás zavolá a podobne. Ak vás potrebuje držať za ruku, môžete sa skúsiť držať len za pršteky, potom ruku posunúť a mať ju vedľa jeho ručičky, až ju napokon celkom odtiahnuť. Môžete tiež vyskúšať (a asi ste to už urobili) nechať svietiť nočnú lampičku, púšťať relaxačnú hudbu či iné podnety, ktoré synovi dodajú pocit bezpečia. Ak sa to nepodarí, nič sa nedeje, skúste to zopakovať o pár týždňov. Každé dieťa má individuálne tempo vývoja a nemá cenu to príliš vyhrocovať, pretože pokiaľ to budete skúšať „nasilu“, pre dieťa to môže byť traumatizujúce a potom sa z bežného uspávania môže stať skutočný problém.
Úloha rodičov v procese prekonávania strachu
Rodičia si hravo poradia s akýmkoľvek trojhlavým drakom, predsa len ostávajú obyčajnými ľuďmi, ktorí sa tiež niečoho boja. Ak budete ako mamina k sebe úprimná, určite vám zíde na um nejedna situácia. Ak vidíte, že vaše dieťa bojuje so strachom, skúste aj vy „priznať farbu“. Tak to bude fér pre obe strany. Vaše dieťatko tak bude mať pocit, že nie je samo, že aj mamina s niečím bojuje. Obaja tak môžete spoločne po malých krokoch kráčať k spoločnému cieľu. Niekedy rodičia v snahe pomôcť dieťaťu narobia viac škody, než úžitku. Snažia sa vyburcovať svoj poklad k prekonaniu strachu tým, že sa mu vysmievajú. Prinútia ho vykonať nejakú činnosť len preto, že „predsa nie je žiaden bojko“. Takáto šoková terapia má však chabý účinok. Najlepším liekom na akýkoľvek strach je predsa vzájomná dôvera, ktorá pramení z lásky. V žiadnom prípade však dieťa za jeho strach netrestajte, nezosmiešňujte a nesnažte sa ho zľahčovať. To dieťa strach či úzkosť cíti.
Buďme pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Malé dieťa má nižšiu schopnosť regulovať emócie. Potrebuje rodičov alebo inú bezpečnú dospelú osobu, ktorá mu pomôže sa utíšiť. Rodič je pre dieťa bezpečný prístav, ktorý znižuje napätie. Snažte sa dieťaťu poskytnúť našu blízkosť. Len to zhoršuje situáciu. Strach dieťaťa z tmy len tak nezmizne. Napojte sa na dieťa. Keď dieťa zaspí, začne sa dožadovať našej prítomnosti. My sme unavení, že sa tešíme na moment, kedy dieťa zaspí. No ono sa nás začne práve vtedy dožadovať rôznymi spôsobmi. Prečo to deti robia? Zaspávanie a samotu spája s nebezpečenstvom. Zvýšená potreba kontaktu s blízkou osobou (rodičmi). Často aj vstane a beží za nami. Ono nevie prečo. Nám sa to nepáči. Odpovieme podráždene, ako keď nám dieťa oznámi, že sa bojí. A ono s týmito pocitmi musí bojovať samé.
Ako hovoriť s deťmi o smrti
Pre mnoho ľudí je téma smrti náročná - ešte ťažšia však je, keď na ňu prídu otázky aj od detí. Hovoriť s deťmi o smrti si vyžaduje trpezlivosť, empatiu a pripravenosť odpovedať na otázky spôsobom, ktorý im umožní pochopiť, čo sa deje, bez zbytočného strachu či zmätku. Nenásilná komunikácia je v tomto prípade výborný pomocník.
- Otvorenosť a prirodzenosť: Deti majú prirodzene zvedavé mysle, a preto môžu prísť s otázkami o smrti kedykoľvek počas roka. Smrť patrí k životu, preto túto tému určite nemusíš pred dieťaťom tabuizovať. Je však veľmi pravdepodobné, že práve návšteva cintorína u detí spustí prirodzenú zvedavosť a budú sa chcieť o tejto téme dozvedieť viac. Niekedy sa môže stať, že téma zostane v ich mysli a otázky prídu postupne, podľa toho, ako dieťa o téme premýšľa a spracúva ju. Buď pripravený/á na to, že sa k tejto téme môžu kedykoľvek vrátiť, aj keď sa ti to môže javiť ako nečakané.
- Empatia nad zľahčovaním: Aj keď sa môžu otázky alebo obavy detí zdať dospelým prehnané či dokonca vtipné, pre deti sú ich pocity veľmi reálne. Obavy zo smrti sú pre deti prirodzené, najmä keď si prvýkrát uvedomia jej nezvratnosť. Pristupuj k týmto obavám empaticky a nezľahčuj obavy a strach tvojho dieťaťa zo smrti. Neobávaj sa strachu svojho dieťaťa a nehovor mu/jej, že sa nemá čoho báť. Takýmto spôsobom dieťaťu ukazuješ, že jeho pocity sú v poriadku a že mu rozumieš. Vďaka tomu sa naučí, že smútok, slzy alebo dokonca hnev sú v poriadku a že prežívať smútok je prirodzená reakcia na stratu.
- Úprimnosť a rešpekt k vieram: Jedným z kľúčových princípov nenásilnej komunikácie je úprimnosť a rešpekt. Pri otázkach o tom, čo sa stane po smrti, je v poriadku pripustiť, že odpovede môžu byť rôzne a že s istotou nikto nevie, čo príde. Povedz dieťaťu, v čo veríš ty, či už je to predstava posmrtného života, reinkarnácie alebo čokoľvek iné, čo je pre teba dôležité. Umožni mu, aby malo čas na vlastnú interpretáciu a nevytváraj tlak na to, aby prijalo tvoje presvedčenie. Poukáž na to, že každý človek môže veriť niečomu inému, a že aj ono má právo si o tom časom vytvoriť vlastný názor.
- Jasné a konkrétne slová: Keď hľadáš spôsob, ako odpovedať deťom na otázky o smrti, používaj jasné a konkrétne slová, ktoré nespôsobia zmätok alebo zbytočný strach. Slová ako „odišiel,“ „stratil sa“ alebo „zaspal“ môžu vyvolať u detí nejasnosti a nepochopenie toho, čo sa naozaj stalo. Napríklad, ak povieš, že niekto „zaspal,“ dieťa môže nadobudnúť pocit, že sa ten človek ešte zobudí alebo, naopak, že je spánok niečím, čoho by sa malo báť. Takéto metafory môžu u detí spôsobiť úzkosť alebo dokonca strach zo spánku či pocit neistoty, keď niekto skutočne odíde na nejaký čas. Preto je lepšie hovoriť o smrti priamo, ale citlivo.
- Smrť ako súčasť cyklu života: Deti sa často obávajú smrti, pretože jej nerozumejú a majú pocit, že je to niečo desivé alebo nepredvídateľné. Pomôž deťom pochopiť, že smrť je prirodzená súčasť života, a ukáž im, ako sa v prírode neustále odohráva cyklus života a smrti. Príklady z prírody, ako padajúce listy, ktoré na jar nahradia nové, alebo životné cykly zvierat môžu dieťaťu poskytnúť konkrétne pochopenie tejto témy. Dôležité je pri tom dieťa nevystrašiť, ale skôr mu ukázať, že smrť je len ďalšou fázou, ktorú všetko živé prirodzene prechádza. Na otázku, ako odpovedať deťom na otázky o smrti teda neexistuje jediná jednoznačná odpoveď. Keď sa však budeš držať týchto princípov, si určite na správnej ceste. Najdôležitejšie zo všetkého je, aby tvoje dieťa cítilo tvoju prítomnosť a podporu.
Budovanie dôvery a prekonávanie nových výziev: Poučenie zo sánkovania
Pre pochopenie, ako dieťa spracováva nové informácie a prekonáva strach, sa môžeme pozrieť na analógiu s učením sa sánkovať. Ak chcete naučiť svoje dieťa sánkovať, existuje na to jedno jediné, ale zato veľmi dôležité pravidlo: Použite svoj zdravý sedliacky rozum a pravidlá bezpečnosti! Podľa stupňa vývinu a schopností dieťaťa možno začať so samostatným sánkovaním už vo veku piatich rokov. Pri sánkovaní sú kontrola a tempo najdôležitejšie atribúty, ktoré musí dieťa ovládať.
Rovnako ako pri sánkovaní, kde dieťa postupne spracováva informácie o rýchlosti, kontrole a teréne, tak aj pri prekonávaní strachu musí dieťa „sankovať informácie“ - čiže postupne ich prijímať, spracovávať a učiť sa s nimi pracovať. Až keď si budete celkom istí, že sa dieťa cíti príjemne a zažíva radosť z väčšej rýchlosti, predĺžte dráhu o pár krokov, až kým neprídete celkom hore na svah. Ak ste svah „premohli“ a dieťa sa cíti fajn a objavilo tú správnu radosť zo sánkovania, môžete spolu s ním vyhľadať nový svah, ktorý bude o niečo strmší a dlhší.
Tento prístup "krok za krokom" je kľúčový aj pri iných strachoch. Nepoháňajte dieťa, aby "sankovalo informácie" príliš rýchlo, ak na to ešte nie je pripravené. Rešpektujte jeho tempo a buďte mu oporou. Postupné získavanie odvahy a dôvery v seba samého, spojené s pocitom bezpečia a podpory zo strany rodičov, je nevyhnutné pre zdravý vývoj. To platí rovnako pre zjazd na sánkach ako aj pre zoznamovanie sa s novými, potenciálne strašidelnými informáciami zo sveta okolo nás.
tags: #dieta #sa #boji #sankovat