Poznáme to všetci. Lenivé slnečné ráno sa pomaly vlečie, mamičky na ihrisku trkocú o prípravách na obed, spokojné detičky sa hrajú v piesku. Jednoducho, idylka. Zrazu sa niečo stane, malá slečna kričí nevyberaným spôsobom, plače, rozhadzuje rukami a hodí sa o zem. Jej matka stojí pri nej, všetky ostatné dámy na ňu zvedavo pozerajú a bezočivo pološeptom hodnotia matkinu bezprostrednú reakciu. Tá zvýšeným hlasom hovorí: „Som ti povedala, nehádž piesok. Ideme domov! Hneď teraz. Nevieš sa správať. Nerob cirkus! Koľko krát ti mám opakovať, že piesok sa nehádže?“, zdrapne princeznú za ruku a v panike sa snaží utekať z ihriska. Preč od ľudí, preč od tých dokonalých matiek a ich odsudzujúcich pohľadov. Hanba, stres a hysterické decko.
Porozumenie detskej psychike a emóciám
Výchova malých detí je drvivú väčšinu času jednoducho výzva. Keď „anjelik“ kope nohami, vrieska, hádže jedlo okolo seba, hádže seba o zem, ideálne na verejnosti, nečudo, že už toho majú hlavne mamy dosť. Sú z toho vyčerpané, je im do plaču a ešte za to obviňujú seba. Niekedy máme pocit, že čoskoro nás odvezú na psychiatriu. Súčasná veda aj skúsenosti odborníkov však potvrdzujú, že výrazy ako „terrible twos“ (hrozní dvojroční), či „trinejdžeri“ (trojroční pubiši), nie sú len výmysly. Títo malí ľudkovia sa neustále, od rána do večera, učia nové veci, musia si poradiť v nových situáciách. Sú úzko naviazané na dospelých, ale zároveň túžia aj po nezávislosti. V jednom momente sa kŕčovito držia svojej mamy a vzápätí už šialeným tempom bežia opačným smerom. Nemôžeme sa im čudovať, že toho majú niekedy plné zuby.
Podľa knihy Vychovávame deti a rastieme s nimi, od Naomi Aldort, je základom všetkých vzťahov rešpekt. Aj keď sa nám môže zdať, že batoľatá nie sú schopné pochopiť, čo od nich chceme, opak je pravdou. Radí, aby sme sa na deti pozerali ako na dokonalé a hotové ľudské bytosti, ktoré sú u nás preto, aby sme sa o nich postarali. Ak budeme k nim od narodenia pristupovať ako k rovnocennému partnerovi, nie ako k malým ľuďom, ktorí sú ešte hlúpučkí a ničomu nerozumejú, sme na najlepšej ceste vychovať zodpovedných, nezávislých a vyspelých jedincov. Je zbytočná a škodlivá nadpráca pokúšať sa dieťa zlomiť, ovládať ho a prinútiť tak k slepej poslušnosti. Logicky bude vo vzťahu k dospelému vždy slabšie.
Príčiny záchvatov hnevu: Hlad, únava a boj o moc
Dôležité je rozlíšiť dva typy záchvatu. Prvý býva kvôli hladu, ochoreniu, či únave nášho dieťaťa a keď sa nám podarí prísť na možnú príčinu, je jednoduché vyhovieť potrebe batoľaťa. Ten druhý je komplikovanejší, pretože skrýva boj o moc. V situácii, kedy sa náš najmenší člen rodiny cíti úplne bezmocne, sa hlučnou scénou snaží získať aspoň čiastočnú kontrolu nad sebou. Pamätajme, že vždy, keď kričí „Nie!“ resp. má záchvat zlosti, snaží sa nám niečo povedať, len ešte nevie ako.
Často má dieťa pocit, že nie je pánom svojho tela, času, nemôže o sebe rozhodovať. Preto je dôležité, aby sme mu nechali slobodu výberu a samostatnej voľby. Zároveň je kontraproduktívne dať deťom príliš veľa moci, lebo ju nebude schopné zvládnuť. Ak napríklad každé ráno bojujete s tým, čo si princezná obuje do škôlky či na ihrisko, neotvárajte skriňu, aby si vybrala gumáky v lete, či sandáliky v zime. Prineste jej dva páry teplej obuvi a nechajte na ňu, nech si z nich vyberie. Ak sa deti púšťajú do nejakej potenciálne nebezpečnej situácie, je kľúčové povedať, aké riziko im hrozí.
Prevencia: Najlepší spôsob, ako sa vyhnúť krízam
Vždy je lepšia prevencia ako riešenie následkov. Preto sa sústreďme na to, aby sme deťom ukázali pozitívne príklady správania, než čakali, kým niečo vyvedú, potom vymýšľať tresty, nadávať a vyhrážať sa. Pri maličkých deťoch je kľúčové zistiť, čo nám chcú svojim plačom alebo krikom povedať. Nevedia inak komunikovať, preto volia plač. Ak budeme nosiť bábätko pri tele a pozorne ho sledovať, napriek tomu, že nehovorí, ľahko zistíme, kedy zvraštením obočia, mrnkaním, či odťahovaním sa od nás, dáva najavo svoju nespokojnosť.
Napríklad na ihrisku upozornite dieťa vopred, že budete odchádzať. Umožníte mu vyrovnať sa so zmenou situácie a dáte mu príležitosť rozhodnúť o sebe. Pokiaľ vaše dieťa testuje hranice, ktoré ste mu vymedzili, zostaňte pokojní a nedajte sa zatiahnuť do hádky. Rozprávajte pokojným hlasom, podobne ako keď čítate rozprávku, a oznámte mu, že rozumiete, prečo sa hnevá, ale toto je pravidlo a vy nemáte možnosť zmeniť skutočnosť.
Ako reagovať počas vypätej situácie
Naša prvotná reakcia na detský záchvat hnevu môže byť panika a snaha ukončiť okamžite scénu za každú cenu. Na opačnom konci častých rodičovských reakcií na detské záchvaty vidíme vyhrážky a tresty. Narastá u nás pocit bezmocnosti a hanby, pretože takýto cirkus sa väčšinou odohrá na verejnosti, na ihrisku, na návšteve, v obchode.
Zásady, ako reagovať:
- Neuchýľte sa k násiliu. Facka alebo „jedna výchovná po zadku“ ho naučí, že násilie voči druhým je v poriadku.
- Nesnažte sa ho fyzicky skrotiť, s výnimkou toho, ak sa rozbehne na ulicu alebo hrozí, že si ublíži.
- Počas prebiehajúcej drámy sa nevyhrážajte a netrestajte. Deti sa v tej chvíli nesprávajú racionálne, nedokážu tak ani uvažovať.
- Nehádajte sa s nimi. Nemôžete vyhrať, ani presvedčiť niekoho, kto sa správa absurdne.
- Nestrápňujte svoje dieťa, ani sa z neho nevysmievajte.
AKO NAVŽDY ZASTAVIŤ ZÁCHVY HNEVU! (3 jednoduché kroky) | Dr. Paul
Separačná úzkosť a búchanie hlavy
Separačná úzkosť je pomerne bežná úzkosť u malých detí a je normálnou fázou emocionálneho vývoja, ktorá nastáva okolo 9. mesiaca. Dieťa sa rodí s vedomím, že je súčasťou matky a až neskôr pochopí vzájomnú oddelenosť. Odlúčenie od blízkej osoby vníma ako strach alebo ohrozenie. Vplyvom modernej doby je tu silný tlak na rodičov, aby svoje deti viedli k čo najskoršej samostatnosti, čo môže byť pre dieťa stresujúce.
Pokiaľ ide o búchanie hlavy o zem, je to často spôsob, akým batoľa ventiluje silné emócie, ktoré nevie vyjadriť slovami. Je to fyzický podnet, ktorý potrebuje vyvážiť vnútro. Ak dieťa búcha hlavou kvôli pozornosti, snažte sa nevenovať mu počas tohto správania prílišnú pozornosť. Počkajte, kým sa upokojí, a potom sa s ním porozprávajte. Pomenujte jeho emócie: „Vidím, že si nahnevaný.“
Aggresívne správanie a hranice
Niekoľkoročné dieťa si začína uvedomovať vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. Keď rodič spozoruje nežiadúce správanie, napríklad udieranie, zvyčajne reaguje strachom a trestom. Tresty však emócie dieťaťa zastavia, ale neodstránia ich príčinu, takže sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať. Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou, mu podvedome ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho.
Doktorka Laura Markhamová zdôrazňuje, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie, keď im chýbajú jazykové zručnosti. Dieťaťu pomôže, ak mu venujete aspoň chvíľu pozornosť, pomenujete jeho pocity a svojou pokojnou reakciou mu dáte najavo, že svet sa nerúca. Výchova je dlhodobý proces, kde je trpezlivosť a pevne nastavené, ale láskavé hranice najlepším nástrojom, aký máme k dispozícii. Rodič, ktorý dokáže ostať v týchto skúškach pevný a pokojný, musí obstáť.
tags: #dieta #sa #hodi #o #zem