V kolotoči každodenných rodičovských povinností sa mnohí z nás stretávajú s pocitom, že deti si neustále vyžadujú našu pozornosť a prítomnosť pri hre. Tento jav, často vnímaný ako „nesamostatnosť“, je pritom absolútne normálnou a dokonca nevyhnutnou súčasťou zdravého vývinu dieťaťa. Pochopenie toho, prečo sa dieťa nevie hrať samo, ako sa jeho hra mení s vekom a ako ho môžeme efektívne podporiť v rozvoji nezávislej hry, je kľúčové pre harmonický vývoj celej rodiny. Odpovede na tieto otázky hľadáme nielen v bežných rodičovských skúsenostiach, ale aj v poznatkoch psychológov, pediatrov a skúsených pedagógov.
Prečo sa deti nevedia hrať samé? Pohľad rodičov a odborníkov
Často počujeme rodičov, ktorí sú presvedčení, že od toho či onoho veku by sa dieťa malo vedieť zabaviť samo. Nakúpia hračky - edukatívne, interaktívne, zabezpečia dieťaťu niečo, čo reklama prezentuje ako nevyhnutné a potrebné pre správny a všestranný vývin dieťaťa a ono nič. Stále príde a ťahá mamu za gate, že ju by práve v tejto chvíli potrebovalo. Mnohé matky sa pravdepodobne pridajú k skúsenosti Zory, ktorá opisuje svoju situáciu: „Som doma so svojím dvojročným synom. Som doma rada, rada s ním trávim čas. No niekedy by som potrebovala čas len pre seba, aby som si dopila kávu, či prečítala noviny, alebo sa proste osprchovala … čas, kedy by syn neustále neočakával, že sa s ním budem hrať. Príde to niekedy, že sa zabaví aj sám?“
Z pohľadu matky násť-ročného syna je odpoveďou, že áno, príde, až to Zorke možno bude ľúto, že už ju syn až tak nepotrebuje. Je pochopiteľné, že neustále vyžadovanie si „spolupráce“ zo strany našich potomkov je únavné a občas by sme potrebovali, aby nás niekto vymenil - zastúpil. Avšak z pohľadu psychologičky musíme dodať, že v tomto veku je to absolútne normálne vývinové štádium, ako našich detí, tak ich hry a celého zdravého vývinu dieťaťa vo všeobecnosti.
Rodičia potom váhajú, najmä ak vidia iné deti v ich okolí, ktoré sa možno sami prehrajú o 10 minút dlhšie než to ich batoľa, či niečo robia zle. Či sa mu hádam od narodenia nevenovali príliš intenzívne. Či prípadne to dieťa nie je hyperaktívne a nebudú mať problém aj v škole. Mgr. Anna Kováčová, psychologička z CPR KVAPKA, zdôrazňuje, že netreba mať nereálne očakávania, lebo nás nikto neučil vychovávať deti, učíme sa to vlastne „za pochodu“ a niekedy je toho priveľa.
Veľká väčšina dvojročných detí sa nevie hrať samých, ak - tak nie príliš dlhý čas. Dieťa do dva a pol roka sa zriedka dokáže zahrať samo, a aj to iba na kratšiu dobu. Dovtedy jeho fantázia nevie rozohrať také situácie s hračkami alebo inými predmetmi, aby sa dieťa zabavilo dlhšie ako na pár minút. Je to jednak o pozornosti, ktorú takto staré dieťa dokáže udržať pri jednej aktivite veľmi krátky čas. A jednak je to tiež o jeho fantázii, ktorú nevie naplno rozvinúť a nevie, čo všetko by s tými krásnymi hračkami mohlo robiť. Batoľa potrebuje na hru partnera. Dieťatko potrebuje pozorovať dospelého alebo staršie dieťa, aby malo nejaký vzor v hre - ako viem chodiť s tým krásnym autíčkom po koberci, ako viem skladať kocky na seba až z nich bude vysoká veža. Dieťa sa učí pozorovaním a napodobňovaním. Aj v 1,5 roku je normálne, že dieťa, hoci má náladu, sa zahrá len chvíľu, a potom potrebuje nové podnety, často s vedením rodiča. Mnohé mamičky potvrdzujú, že dieťa sa pohrá samo len pár minút, aj to pod dohľadom, lebo vylezie všade, alebo ho zaujmú veci z domácnosti ako ovládače, varechy a hrnce. Štúdie hovoria, že 1 a pol ročné dieťa sa ešte nevie dlho koncentrovať na jednu hru a samo sa pohrá len veľmi zriedkavo. To závisí od povahy dieťaťa - niektoré deti sa vedia hrať samé aj v 1 roku a niektoré sa nevedia samé zabaviť ani v 6 rokoch.
Hra ako základný pilier detského vývoja
Hra v detstve je jedným z najdôležitejších aspektov, ktorý má významný dopad aj na dospelý život človeka. Hra je tak dôležitá pre optimálny detský vývin, že bola uznaná OSN ako základné právo každého dieťaťa. Detskí psychológovia si už oddávna uvedomujú, aká dôležitá je hra pre deti. Je významná nielen pre ich psychický, ale fyziologický vývin. Hra má pre dieťa ale účel aj sama o sebe, to znamená, že sa prostredníctvom nej nemusí vyslovene niečo naučiť.
Poznáme však mnoho podôb hry, rôzne formy či druhy, pričom každá má nejaké plusy a mínusy. Dnešní rodičia majú napríklad často pocit, že sa musia stále do detskej hry zapájať, lebo dieťa sa samo nezahrá. Ale nie je to tak. Súčasná detská hra je čoraz viac orientovaná na výkon ako súťaženie a získavanie bodov, je ovplyvňovaná názormi a postojmi dospelých. Hra je ale dôležitá sama o sebe. Nepotrebuje mať v sebe nič merateľné či možné hodnotenia, pretože dieťa už z tejto samotnej činnosti získava benefity.
Každé dieťa sa rodí s určitou kapacitou a schopnosťou ponoriť sa do svojej fantázie a nechať sa ňou viesť. Tento aspekt sa však často zo súčasnej hry stráca. Je mnoho rodičov, ktorí si myslia, že pokiaľ sa hra nedá zdokumentovať, nie je z nej jasný cieľ, že sa dieťa napríklad zdokonalilo v počítaní do desať, akoby ani nemala zmysel. Ale to je omyl. Rodičia by sa mali vo výchove zamerať aj na podporovanie a rozvíjanie samostatnej hry. Má totiž viacero dôležitých benefitov, ktoré formujú detskú osobnosť. V hre si budujú puto s rodičom, majú blízky kontakt (často aj fyzický, ktorý je pre nich veľmi dôležitý), regulujú emócie, spoznávajú seba a svoje schopnosti, osvojujú si pravidlá spoločenského života, empatiu. Učí ich tráviť čas aj osamote a chápať, že k tomu, aby sa cítili príjemne, nepotrebujú vždy spoločnosť. Samostatná hra ich podporuje v rozvoji predstavivosti, učí ich upokojiť sa, sústrediť sa a ponoriť sa do svojich myšlienok. Je tiež zaujímavé, že niekedy dieťa neporozumie tomu, čo sa ho snažia naučiť rodičia, keď mu to vysvetľujú priamo. Namiesto toho sa ukazuje, že práve vďaka samostatnej hre dokáže tieto aspekty pochopiť a poučiť sa z nich. Samostatná hra je dôležitou súčasťou detského vývoja, pretože podporuje kreativitu, nezávislosť a schopnosť riešiť problémy.
Ako podporiť samostatnú hru u dieťaťa - Praktické tipy pre rodičov
Ak si myslíte, že dieťa má problém hrať sa samo, chvíľu ho pozorujte a sledujte, čo s hračkami robí. Na to, aby dieťa dokázalo hrať sa samo, potrebuje najprv k hre staršieho partnera (rodiča alebo súrodenca), od ktorého sa hrať naučí. Aby sme dieťa povzbudili k samostatnému hraniu, stojí za to venovať pozornosť tomu, aké aktivity si vyberá a ponúkať podobné aktivity alebo organizovať priestor tak, aby sa dali hrať.
Tu sú praktické tipy, ako podporiť nezávislú hru svojho dieťaťa:
- Sústredený čas na hru: Hoci máte pocit, že ste sa s dieťaťom hrali celý čas, čo nespalo, naozaj je to tak? Niekedy sa len dieťa tmolilo za vami a „otravovalo“. Aj hra chce svoj čas, sústredený čas len na dieťa a hru. Pokúste sa teda venovať čas a svoju pozornosť naozaj len hre s dieťaťom, bez mobilu v ruke. Ak sa dieťa nevie hrať samo, začnite tým, že sa budete hrať spolu s ním. Ukážte mu, ako sa môže zabaviť hračkou alebo činnosťou.
- Modelovanie hry a dlhšej pozornosti: Ak napr. vidíte, že dieťa vezme hračku, hrá sa s ňou 30 - 120 sekúnd a odhodí ju nabok, môžete ju vziať a začať sa s ňou hrať sami. Ukázať dieťaťu, čo všetko sa s ňou dá robiť - vydáva zvuky? Dá sa rozobrať? Dá sa poskladať? Môžem s ňou chodiť po izbe? Pokiaľ vidíte, že dieťa sa aj tak venuje inej aktivite, inej hračke, nemusíte ísť za ním a nasledovať ho zakaždým, keď zmení činnosť. Zrejme by ste z toho boli frustrovaní. Zároveň by ste ho naučili očakávať, že vy ho budete stále nasledovať. Ak ale ostanete sedieť s prvou hračkou a budete pokračovať vo vašej hre, ukazujete dieťaťu, že je možné vydržať pri jednej činnosti dlhší čas. A čo je najdôležitejšie, ukazujete dieťaťu, že môžete byť s ním, prítomní, aj bez toho, že by ste sa s ním hrali.
- Iniciatíva rodiča: Pre rodičov je celkom zaujímavé odpovedať si aj na otázku, kedy sa idú s dieťaťom hrať, či až keď sa hry domáha, alebo aj predtým - než o ňu požiada. Niekedy deti nadobúdajú pocit, že pokiaľ si o ňu nepovedia, tak pozornosť rodičov mať nebudú. Môžete preto skúsiť začať hru aj vtedy, pokiaľ dieťa samo nebolo iniciatívne. Samozrejme, dieťa by vždy malo dostať odpoveď na svoju prosbu - aj keď ešte nemú, tým poťahaním za gate a strčením kocky do našej dlane. Ak dieťa začne prejavovať záujem o samostatnú hru, povzbuďte ho a pochváľte.
- Krátke, intenzívne interakcie: Ak vás dieťa volá k hre, choďte a venujte mu intenzívnych 5 - 7 minút (za predpokladu, že v tej chvíli naozaj viete všetko iné odložiť). Potom mu povedzte niečo v duchu: „Teraz musím ísť pripraviť raňajky a potom sa spolu znova zahráme.“ Keď dorobíte svoje, vráťte sa k dieťaťu s vetou: „už som urobila svoju prácu, teraz sa s tebou môžem opäť hrať.“ Čím bude dieťatko staršie, bude pre neho jednoduchšie pochopiť, že dospelák má aj inú robotu, ako sa s ním hrať - napr. mu pripraviť obed alebo čajík, alebo povysávať vysypané cornflakesy.
- Zapojenie do domácich prác: Ak dieťa protestuje, môžete ho vziať so sebou k práci, ktorú idete robiť - veľa vecí v domácnosti môže dieťa „robiť“ s vami - v tomto veku ich naše dospelácke „hračky“ lákajú pomerne intenzívne. Môžu vysávať, zametať zmetáčikom, miešať v miske pomyselné cesto, utierať dlážku. Niekedy to však chce viacej trpezlivosti na našej strane, než na nich.
- Výber vhodných hračiek a ich usporiadanie: Vyberajte hračky podľa záujmu. Prvou polovicou úspechu je, trafiť sa dieťaťu do témy, ktorá ho momentálne najviac baví. Môže to byť však iba téma ako autíčka či bábiky, alebo aj malé predmety, dieťa môže mať obdobie, kedy ho fascinujú rôzne vkladačky. Druhou polovicou úspechu je zvoliť primeranú náročnosť. Ak je hra príliš ľahká, prestáva byť pre dieťa zaujímavá. Ak je príliš ťažká, dieťa môže frustrovať, že mu to ešte nejde. Problém ešte môže byť v množstve hračiek, ktoré má dieťa k dispozícii. Ak má príliš veľa podnetov, nevie pri žiadnej hračke vydržať dlho. Pozornosť malých detičiek je ešte veľmi ľahko vyrušiteľná. Uložte hračky, aby boli dieťaťu na dosah, niekde v izbe uložíme, aby ho samé pozývali do hry. Napríklad vyložené v poličke, kde dieťa na ne vidí a dočiahne. Ak dieťaťu dáme nejakú vkladačku, nenechávajme tie tvary vnútri v krabičke. Je to totižto aktivita hotová a netreba ju spraviť znova. Ak dáte dieťaťu na hranie hru, prípadne hračku, s ktorou sa nevie hrať, vždy vás bude volať na pomoc. Keď sa snažíte o vytvorenie podmienok pre samostatnú hru vašich detí, dajte im hračky, s ktorými sa zvládnu hrať aj samy bez toho, aby potrebovali vašu asistenciu. Nechajte dieťa, aby si samo vybralo, s čím sa chce hrať. Poskytnite im niekoľko možností a nechajte ich rozhodnúť, čo ich v danom momente najviac zaujíma.
- Podpora rôznych spôsobov hry: Platí, že s hračkami, ako sú lego či bábiky, sa dajú hrať rôzne hry. Deti to mnohokrát zabudnú prípadne ich to nenapadne a hrajú sa s hračkami stále rovnakým spôsobom alebo podľa konkrétneho návodu. Skúste im preto ukázať, ako sa môžu s týmito hračkami hrať iným spôsobom. Ak dieťa nevie na nič prísť, skúste mu dať na výber z dvoch možností. Napríklad - „chceš sa hrať s plastelínou alebo s bábikami“?
- Tiché prostredie a eliminácia rušivých vplyvov: V mnohých domácnostiach je televízia, rádio či počítač zapnutá v pozadí neustále. Rovnako je tomu aj pri detskej hre. Je potrebné si však uvedomiť, že keď sa deti hrajú a hra ich baví, nepotrebujú popritom súbežne sledovať televíziu. Tieto podnety ich neustále vyrušujú a nedovoľujú sa im sústrediť a ponoriť sa naplno do vlastnej činnosti. Skúste preto podporovať deti v tom, aby sa sústredili na samotnú hru a neboli rušené ďalšími podnetmi. Ideálne, ak deťom pri samostatnej hre doprajete ticho.
- Nechajte dieťa viesť hru: Keď vás dieťa zavolá, aby ste sa s ním hrali, uvedomte si jednu dôležitú vec - ono je v danej hre režisérom, vy ste len asistentom. Dovoľte, aby vám vysvetlilo pravidlá hry, rozmiestnilo hračky v hracom priestore ako mu to vyhovuje a dalo vám v hre určitú úlohu. Ak sa už do hry zapojíte, je dôležité, aby ste v tú chvíľu boli počas celej hry duchom prítomný, aby dieťa vnímalo vašu pozornosť, avšak do smerovania hry sa snažte zasahovať čo najmenej. Dieťa sa tak naučí spoliehať na svoj vnútorný svet a predstavy, nie na ten váš.
- Vytvorte bezpečný priestor pre hru: Vytvorením priestoru pre dieťa, kde bude v bezpečí a zároveň môže byť plne ponorené do svojej hry, vám zase umožní vykonávanie činností, ktoré potrebujete a máte na ne vyhradený priestor. Dieťa sa bude ľahšie hrať samo, ak sa cíti v prostredí bezpečne a pohodlne. Zabezpečte, aby malo prístup k rôznym hračkám, ktoré stimulujú jeho zvedavosť a kreativitu. Napríklad, ak sa venujete čítaniu alebo nejakej inej aktivite, povedzte dieťaťu, že teraz budete mať každý svoj čas na hranie alebo prácu.
- Dostatočná vzdialenosť od dieťaťa: Tento bod platí najmä pre menšie deti. Je pravidlom, že menšie deti sa cítia bezpečnejšie, keď majú na dosah svojho rodiča či opatrovateľa. Vedia sa vtedy viac uvoľniť a nechať sa unášať svojou fantáziu. To, že sa máte snažiť svoje deti viesť k nezávislej hre teda nie je o tom, že musíte odísť do inej izby. Buďte im na dosah, ale nezasahujte do hry samotnej, ak to nie je nutné.
- Trpezlivosť a postupné navyšovanie času: Ak je pre dieťa ťažké začať sa hrať samo, začnite s krátkymi úsekmi. Môžete začať s piatimi minútami a postupne zvyšovať čas podľa toho, ako sa dieťa cíti pohodlnejšie. Niektoré deti potrebujú viac času na to, aby si zvykli na samostatnú hru. Je dôležité byť trpezlivý a neponáhľať sa.
Vývoj hry a hračky podľa veku - Od bábätka po predškoláka
Hračky sú prirodzenou súčasťou detstva a dokonca môžu podporiť správny vývoj dieťaťa. Sprostredkúvajú im spojenie medzi svetom a ich vnútorným prežívaním. Rovnako tak uľahčujú bytie rodičom, ktorí si chcú aspoň na chvíľu vyložiť nohy v kolotoči celodenných aktivít okolo domácnosti a dieťaťa. Každý vek má aj v hraní sa iné požiadavky a je na rodičoch, aby ich poznali a podľa toho vyberali svojim drobcom tie správne hračky, ktoré ich posunú vpred. Rodičia by sa ale mali vyvarovať obrovským nákupom v hračkárstve a radšej sa riadiť heslom - menej je niekedy viac. Radšej kúpiť jednu poriadnu hračku, ktorá mu niečo dá, ako množstvo zbytočných, ktoré ho po chvíľke prestanú baviť. Dieťa sa učí najskôr sa hrať s rodičmi, postupne sa vedieť zahrať aj samé a napokon aj s inými deťmi. Všetko ale potrebuje čas.
Bábätká (od narodenia po prvé narodeniny)Počas prvých týždňov života dieťaťa je jeho najlepšou hračkou mama. Nič viac nepotrebuje. Onedlho začne byť zvedavé na svet okolo seba, a potom už potrebuje hračky, vďaka ktorým ten svet začne spoznávať. Každé dieťa je iné. Aj záujem každého dieťaťa o hračky je iný. „Niektoré deti sa od začiatku dokážu zabaviť samé - pozorujú okolie, svoje ruky, neskôr sa zabavia so šnúrkou, visačkami, čímkoľvek. Naopak, niektoré deti potrebujú asistenciu pri hre aj v školskom veku,“ povedala detská lekárka Denisa Jaššová.
Aj tie najmenšie bábätká už môžu mať svoje prvé hračky. „Pre najmenšie deti do 6 mesiacov sú ideálne hračky: hrazdička v kontrastných farbách biela čierna a červená pri polohe na chrbte (tie dieťa vie odlíšiť najskôr). Hrazdička by mala byť umiestnená na prechode hrudníka a bruška, aby do visiacej hračky dieťa mohlo brnknúť rukou, či kopnúť nohou (nedávať ju do úrovne hlavy, aby nedochádzalo k záklonu hlavy). Ďalej čierno-biele kartičky pri polohe na brušku. Hračky, ktoré sa ľahko uchopujú (dieťa síce hračku ešte nevie aktívne uchopiť, ale pri ponúknutí hračky ju uchopí vďaka reflexu) - napr. hrkálka, či hryzadlá, šušťavé hračky do ruky či o-ball,“ vymenovala lekárka Denisa Jaššová.
Pre polročné detičky už na trhu nájdete množstvo vzdelávacích hračiek určené pre správny rozvoj. „Pre staršie deti od 6 mesiacov sú vhodné rôzne knižky, activity kocky, tabule či senzorické loptičky. Najlepšími hračkami sú často veci určené na denné používanie ako šnúrky, zubné kefky, varešky, fľaša naplnená ryžou, či obyčajné ponožky. Deti sa rady pozorujú v zrkadle. Momentálne je na trhu veľa hračiek, ktoré majú na sebe viac alternatív na zábavu (zrkadielko, šnúrky, šušťavý materiál). Pre štvornožujúce deti odporúčam aj hojdačku Spectra či Piklerovej trojuholník,“ doplnila.
Batoľatá (od roka až po škôlku, cca 1-3 roky)Deti, ktoré si už na svojej prvej narodeninovej torte sfúkli jednu sviečku, sa pomaly začnú zaujímať už aj o kreslenie na papier, spoznávanie farieb či lepenie nálepiek. Na rad sa dostanú už aj zložitejšie hračky, bábiky, autíčka či zvieratká. „Pri hračkách je to už o preferencii dieťaťa - jedno bude inklinovať k autám, druhé k bábikám, kuchynke či kockám,“ povedala Denisa Jaššová.
Malé deti, ktoré začnú chodiť, síce obľubujú kolektív detí napríklad na ihrisku, no ešte sa nevedia hrať spolu a hrá sa každé samo. Je to pre ne prirodzené. „Prvé roky sa deti nehrajú spolu, ale sa hrajú súbežne vedľa seba - stavajú veci z piesku vedľa seba, čítajú knihu, ale nevedia si spájať spoločnú hru,“ vysvetlila lekárka. Prvé náznaky symbolickej hry sú okolo 2 rokov - dieťa sa hrá, že spí, že varí, že šoféruje, pričom si rozvíja fantáziu. Okolo 2,5 roka sa deti začínajú hrať spolu, dokážu si rozdeliť úlohy a spolupracovať. Mgr. Anna Kováčová poznamenáva, že často sa stáva, že len dieťa v predškolskom veku sa dokáže niekoľko minút hrať samé, a to je úplne normálne. Deti vo veku tri a pol roka nemajú vyhranené záujmy, nevedia sa dlho sústrediť na jednu činnosť, preto často činnosti striedajú. V jej veku sa to dokonca môže rátať na minúty.
Škôlkari (od 3 do 6 rokov)Po dovŕšení 3 rokov sa z malého dieťaťa stane veľký škôlkar, s čím súvisia väčšie zmeny vo vývoji. V škôlke začne spoznávať nové deti a hrať sa zložitejšie hry. „Menšie deti sa spolu hrajú iba krátkodobo a nevydržia držať pozornosť pri hre dlho. Učia sa spolu prvé riekanky, tančeky, radi cvičia, hrajú na hudobné nástroje, vytlieskavajú si riekanky, stavajú si jednoduché stavby z kociek, začínajú sa spolu hrať s bábikami, s autami, jazdia s nimi po dráhe, kopú si loptu,“ vymenovala zo skúseností učiteľka materskej školy Alenka, ktorá najmenších učí už viac ako 25 rokov.
Pri prechode do vyššej triedy už 4 až 5 ročné deti hru v kolektíve považujú za samozrejmosť a vnímajú svojich spolužiakov ako kamarátov. „Už majú väčšiu trpezlivosť. Hrajú sa v skupinkách, vytvárajú si samostatné hry, hrajú sa na povolania, vedia sa dohodnúť a požičať si hračky, rozdelia si pri hre úlohy, pri cvičení sú obratnejší, spievajú zložitejšie piesne, učia sa dlhšie texty básní, pri omaľovankách prejdú ešte aj za čiarku, ale už sa snažia dodržať formu. Vedia spolu poskladať jednoduchšie puzzle, kocky častí do celkov, počítajú do 6, rozoznávajú farby a odtiene, vystrihujú s nožnicami…,“ spomenula učiteľka Alenka.
Veľkáči, teda 6-roční predškoláci si už plne uvedomujú vzťahy v kolektíve a často už uprednostňujú hru s kamarátmi pred hrou osamote. „Vznikajú prvé trvalejšie kamarátstva, dokonca aj prvé lásky, deti sa navštevujú doma, robia si narodeninové párty. Stavajú spolu zložité stavby, hrajú sa s legom, hrajú sa na zamestnania, rozvíjajú si hru sami, stavajú zložité obrázky z puzzle, tangramy, pracujú s pracovnými zošitmi, kresba je dokonalejšia, kreslia postavu s detailmi, zvieratká. Von sa hrajú spolu, vedia sa spolu bicyklovať, nahánať, súperia medzi sebou…,“ uzavrela učiteľka materskej školy Alenka.
V školských laviciach pomaly hranie upadá a nastupuje učenie a iné povinnosti pri rozvoji talentových zručností či športových aktivít. Deti si v škole už budujú pevnejšia priateľstvá, ktoré môžu pretrvávať až do dospelosti.
tags: #dieta #sa #nevie #hrat #samo