V súčasnom svete sa čoraz častejšie stretávame s paradoxom, keď sú rodičia so svojimi deťmi viac ako v minulosti, no duchom sú neprítomní. Tento jav otvára širokú škálu otázok o kvalite vzájomnej komunikácie, psychickom vývoji dieťaťa a dokonca aj o vnímaní neviditeľného sveta. Skúmanie hĺbky prítomnosti, vplyvu digitálnej éry a sveta detskej fantázie nám pomáha lepšie pochopiť komplexné interakcie medzi rodičom a dieťaťom v dynamickom prostredí.
Nepretržitá čiastočná pozornosť v digitálnej ére: Prítomnosť telesná, neprítomnosť duchovná
Mnohí odborníci tvrdia, že rodičia trávia s deťmi viac času ako v minulosti, ale často sú na deti emocionálne nenapojení a myšlienkami sú niekde inde. Často pozerajú do mobilu alebo snívajú o niečom, čo budú robiť, keď dieťa napríklad zaspí. Mnohí sa tešia, že si sadnú k počítaču, kde nájdu množstvo podnetov na premýšľanie, alebo sa pripoja na nejakú sociálnu sieť, kde sa s niekým porozprávajú. Deti však cítia, keď rodičia nie sú mysľou pri nich, a práve preto sú niekedy nespokojné a nervózne. Je niekedy naozaj smutné sledovať rodičov, ktorí si prídu popoludní po dieťa do materskej školy a namiesto toho, aby počúvali radostné a spontánne rozprávanie svojho dieťaťa, ktoré toho veľa počas dňa v škôlke prežilo, tak radšej pozerajú do mobilu.
Mnohé matky otvorene hovoria, že rady chodia so svojimi deťmi na detské ihrisko, ale úprimne povedané, nudia sa tam. A tak pozerajú do mobilu. Mnohé mamičky zase priznávajú, že sa aj v byte s deťmi nudia, a tak občas mrknú, čo nové na Instagrame, sem - tam odpovedia na sociálnej sieti, inokedy si prečítajú článok. Odborníčka na technológie Linda Stone pred viac ako 20 rokmi nazvala tento jav ako nepretržitú čiastočnú pozornosť. Táto forma pozornosti poškodzuje nielen dospelých, ale aj deti. Predovšetkým ide o emocionálnu interakciu, ktorá prebieha medzi matkou a dieťaťom. Týka sa to tiež citlivej komunikácie, ktorá je základom väčšiny ľudského učenia. Ako upozorňuje Linda Stone, ocitli sme sa akoby v nových výchovných situáciách, ktoré ešte nemáme ani poriadne preskúmané. Nestačí, keď sú rodičia prítomní len fyzicky, dôležité je aj to, ako sú k deťom pripútaní aj citovo.
Deti túžia po komunikácii s rodičmi: Telefóny ich rušia
Medzi rodičom a dieťaťom dochádza k typickej komunikácii, ktorá sa viaže k veku dieťaťa. Väčšinou rodičia používajú vyšší tón hlasu, zjednodušujú vety a výrazne vyjadrujú nadšenie. Takýto štýl komunikácie pomáha deťom v ich rozvoji. Kathy Hirsh-Pasek, profesorka detskej psychológie, hovorí: „Podľa úrovne jazykových schopností môžete veľmi pravdepodobne predpokladať, ako sa bude dieťaťu dariť vo škole. A kľúčom k rozvoju slovnej zásoby je častá a plynulá komunikácia medzi dieťaťom a dospelými. Kúzlo rozhovoru je preč.“
Batoľatá majú veľkú túžbu zdieľať svoje hry s rodičmi a túžia po tom, aby sa mama a otec zapojili do zábavy. Poukazujú na veci, ktoré považujú za zaujímavé, ukazujú hračky rodičom, nosia im rôzne predmety len preto, aby rodičov zaujali a motivovali ich k spoločnej hre. Kathy Hirsh-Pasek toto komunikačné správanie nazýva „sociálne ponuky", pretože batoľatá v podstate ponúkajú dospelému sociálnu pozornosť. Výskumy ukazujú, že 13-mesačné batoľatá ponúkajú svojim rodičom 160 ponúk v priebehu 10 hodín. Toto je ten najsprávnejší čas, keď rodičia môžu deti veľa vecí naučiť a správne s nimi komunikovať. Ak im dávajú adekvátne otázky súvisiace s danou situáciou, podporujú rast slovnej zásoby dieťaťa a tiež vedomostí o svete.
Prečo sú rodičia fyzicky prítomní, ale často emocionálne odpojení?
Vytvoriť rovnováhu medzi potrebami detí a rodičov nie je jednoduché a je naivné si myslieť, že by rodičia dokázali vždy a za všetkých okolností venovať sústrednú pozornosť len svojim deťom.
Túžba po iných podnetoch a intelektuálna stimulácia
Dnešní rodičia, ktorí dlhé roky študovali a často i pracovali, potrebujú neustále aj vyššiu intelektuálnu stimuláciu. A nebolo to iné ani v minulosti. Ani pred rokmi sa rodičia nedokázali sústrediť len na dieťa. Tiež sa venovali svojim povinnostiam a záľubám. Aj v minulosti deťom nahrádzali neprítomnosť rodičov iní členovia rodiny alebo opatrovateľky. A veľmi boli rozšírené aj detské jasle.
Osamelosť dnešných matiek a digitálny svet ako záchrana
Ak rodičia občas nedávajú na deti pozor, nie je to žiadna katastrofa a niekedy im to aj prospeje, lebo čím je dieťa staršie, tým viac času len pre seba potrebuje. Nič sa nedeje, keď rodičia deťom vysvetlia, že sa musia chvíľku hrať samy, lebo oni musia niečo dôležité zariadiť. Dnes sa stretávame aj s opačným prípadom, keď rodičia sú v životoch detí fyzicky neustále prítomní, čím ich blokujú na ceste k samostatnosti. Problémom teda nie je to, že občas sú deti samy, ale problémová je chronická rozptýlenosť.
V minulosti matky deti vychovávali v spoločenstve ďalších žien z rodiny či dediny. V súčasnosti majú mnohé matky rodinu vzdialenú aj stovky kilometrov, vo veľkých mestách si nevedia nájsť kamarátky, a tak niektoré môžu trpieť osamotenosťou. Práve pre tieto ženy je mobil a internet poslednou záchranou. Ony samy hovoria, že je to ich jediné spojenie s reálnym svetom dospelých. Keď matky cítia smútok, nenaplnenosť vo vzťahoch alebo nudu, tak sa nedokážu stopercentne napojiť na svoje dieťa. Ideálne je, keď je matka šťastná, spokojná, keď sa dokáže tešiť z rodičovstva a nachádza v ňom v určitom období života svoje jediné naplnenie. Šťastná matka vychováva šťastné deti. Niektoré matky dokonca hovoria, že ich vzťah k dieťaťu sa zlepšil po tom, keď išli do práce. Spoločne strávený čas s dieťaťom potom považujú za vzácnejší a viac si ho vychutnávajú.
Dôležitosť kvalitného času s vaším dieťaťom
Deti cítia smútok rodičov: Dopady nenaplnenosti
V dnešnej dobe má takmer každý človek okrem práce či školy rozbehnutých množstvo aktivít, ktoré ho napĺňajú a robia mu radosť. Môže to byť pravidelný šport, kultúrne aktivity či posedenia s priateľmi. Po narodení dieťaťa sa mnohí cítia ako v pasci. Na jednej strane cítia radosť z dieťatka, ale na druhej strane sa objavuje aj smútok za tým, čo bolo a už nie je. Často si potom nevychutnávajú na sto percent nádherný prítomný okamih s dieťatkom a mysľou sú niekde inde. Napríklad snívajú o minulom slobodnom živote, v ktorom bolo viac voľnosti a možno aj zábavy. Tu si však treba uvedomiť, že ak deti vycítia našu polovičatosť, budú robiť čokoľvek, aby nás priviedli k plnej pozornosti. Použijú na to napríklad plač, výbuchy zlosti, agresiu alebo trucovanie.
Inokedy si rodičia nedokážu naplno vychutnávať chvíle s deťmi preto, lebo cítia napätie v manželstve, nedostatok peňazí, problémy v práci alebo im môžu robiť problémy hormonálne výkyvy. Toto všetko môže prispievať k odporu, ktorý možno cítime k svojim deťom alebo k svojmu životu.
Syndróm snímkového dieťaťa: Predstavy vs. realita
Rodinná terapeutka, lektorka a spisovateľka Susan Stiffelman vo svojej knihe Rodičovstvo bez mocenských bojov sa zaoberá myšlienkou, že rodičia nemajú problémy s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Toto dieťa, ktoré si vytvorili rodičia vo svojich predstavách, autorka nazýva snímkové dieťa. Niekedy sa rodič nedokáže emocionálne napojiť na svoje dieťa preto, lebo je možno iné, ako si to vysníval. Vtedy je potrebné sa oslobodiť od snímkového dieťaťa. Oslobodiť sa od neho znamená, že prestaneme potláčať realitu, prestaneme uznávať svoj odpor a nedovolíme mu, aby pokračoval ďalej. Možno práve tak, ako bojujeme s prijatím dieťaťa, ktoré máme, keď dávame prednosť snímkovému dieťaťu pred tým reálnym, vzpierame sa aj prijatiu každodennej reality života s deťmi, ktorá sa možno málo podobá tomu, čo sme si predstavovali.
Výchova a jej vplyv na psychický vývoj dieťaťa
Výchova zohráva kľúčovú úlohu v psychickom vývoji dieťaťa. Rodičia by mali vytvárať bezpečné a láskyplné prostredie, v ktorom sa dieťa cíti prijaté a podporované. Prílišná starostlivosť a ochrana môžu dieťaťu ublížiť a zabrániť mu v rozvoji samostatnosti a zodpovednosti. Na druhej strane, nedostatok pozornosti a nezáujem môžu viesť k pocitu osamelosti a zraniteľnosti. Dôležité je nájsť rovnováhu medzi láskou a hranicami. Deti potrebujú cítiť, že sú milované a prijímané, ale zároveň potrebujú vedieť, aké sú pravidlá a hranice, ktoré musia dodržiavať.
Cesta k hlbšej prítomnosti: Kompromisy a všímavosť
Deti sú naprogramované k tomu, aby získavali pozornosť dospelých. Vedia prísť s ponukou na hru, vedia dospelých rozosmiať a keď to nejde ináč, dokážu mať záchvat zlosti. Ak si ich veľmi dlhú dobu nikto nevšíma, nakoniec to úplne vzdajú a prestanú plakať úplne. O tom svedčia mnohé výskumy z detských ústavov.
Dôležité je nájsť zdravý kompromis
Aby boli vaše chvíle s dieťaťom šťastné, musíte sa snažiť o určitý kompromis. Nesmiete zabúdať na seba a na napĺňanie svojich snov. Ideálne je, keď vám má kto občas pomôcť s dieťaťom a vy si počas týždňa vytvoríte chvíle len pre seba. Počas týchto hodín načerpáte energiu a radosť do ďalších dní. A takto vyzbrojení spokojnosťou a radosťou budete vedieť naplno prežiť čas len so svojím dieťaťom. Hovorí sa, že aj dospelí ľudia sa môžu veľa vecí od detí naučiť. Paulo Coelho povedal: „Dieťa môže dospelého naučiť tri veci: byť bezdôvodne spokojný, vždy sa čímsi zaoberať a celou silou sa dožadovať toho, čo chce." V skutočnosti je toho omnoho viac ako len tieto tri veci. Deti rýchlo rastú, a preto je dobré vedieť naladiť sa tak, aby ste si spoločné chvíle skutočne užili a vytvorili si tak nádherné spomienky.
Učiť sa šťastiu a silu prítomného okamihu
Skúste popracovať napríklad aj na tom, aby ste si vedeli vychutnať silu prítomného okamihu. Richard J. Davidson, americký profesor psychológie a psychiatrie popularizoval myšlienku, že človek sa môže učiť šťastiu. Predpokladal, že sú to také isté zručnosti, ako keď sa človek učí hrať na hudobný nástroj alebo lyžovať. Šťastie, ako každá iná zručnosť, vyžaduje prax a čas. Tvrdil, že myseľ možno trénovať na to, aby bol človek šťastný. V takýchto chvíľach, pri takomto prežívaní nemáme v sebe žiadne predsudky, sme sami so sebou, vnímame svet v nás a okolo práve teraz, v prítomnom okamihu.
Princípy všímavosti (mindfulness) v každodennom živote
Je potrebné sa učiť spomaleniu, k otvoreniu pozornosti, porozhliadnuť sa okolo seba, všímať si to, čo bežne nevidíme. Je potrebné sa sústrediť na farby, zvuky, vône, a to aj také, ktoré sme doteraz nevnímali. Základ je, aby sme nič nehodnotili a neposudzovali a nič neočakávali. To by nás len odvádzalo k premýšľaniu nad tým, čo bude nasledovať neskôr. Dobré je vnímať aj vlastné emócie a zmysly. Keď si v tomto momente uvedomujeme, čo vnímame prostredníctvom zmyslov, cez ne si uvedomíme aj emócie, telesné pocity a dych. Keď dáme do súvislosti vonkajší svet a náš vnútorný svet a všímame si vyváženosť medzi vnútornou a vonkajšou pozornosťou, vtedy prichádza pocit spokojnosti. Táto ľudská schopnosť je všeobecne známa, nie je to žiadny nový objav. Možno sa zmenilo pomenovanie, dnes sa tejto schopnosti hovorí všímavosť (mindfulness). Keď sa toto naučíte, dokážete si vychutnávať každú sekundu so svojím dieťatkom.
Hranice a sloboda: Nájdenie rovnováhy
Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami. Ak deti majú zdravo stanovené hranice, získavajú možnosť zdravej separácie, viac dôverujú svojim snaženiam a nadobúdajú zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť.
Dôvera a láska: Základ zdravého vývoja
Láska, ktorú rodičia prejavujú svojmu dieťaťu, garantuje jeho zdravý vývoj. Tento princíp je základom každého rodinného vzťahu. Dieťa potrebuje podporu a dôveru. Je dôležité rozvrhnúť si čas tak, aby sa rodičia mohli venovať nielen svojim aktivitám, ale aj deťom, ktoré potrebujú pocítiť ich lásku a dôveru.
Nezvládnuteľné dieťa: Výkrik do prázdna a hľadanie blízkosti
Nezvládnuteľné dieťa je dieťa, ktoré nie je vývinovo zrelé a nevie sa prispôsobiť požiadavkám dospelých. Výchovná nezvládnuteľnosť je výkrik dieťaťa do prázdna, provokácia a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby. Je dôležité, aby rodičia boli "duchom prítomní" pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa. To znamená, že by mali byť ochotní vypnúť a skutočne vnímať, čo ich dieťa cíti a čo robí.
Deti a svet neviditeľného: Fantázia, vnímanie alebo niečo viac?
Odpoveď na otázku, či deti vidia duchov alebo anjelov, vám asi nikto nedá. Môžu teda deti skutočne vidieť duchov?
Príbehy detí a skúsenosti rodičov
Žena menom Michelle zdieľala príbeh na sociálnej sieti. „Manželov otec zomrel niekoľko rokov pred narodením nášho syna. Zomrel na chrípku. A manžel? Ten si to stále vyčíta… Vyčíta si, že ho nakazil chrípkou, ktorá ho zabila. S manželom sme o dedkovi pred našim synom nehovorili, ale jedného rána sa zobudil a povedal: "Ocko, otec…. dedko chcel, aby som ti povedal, že sa má dobre," spomína Michelle. V inom príbehu jedna žena spomínala, že keď mala jej dcéra asi tri roky, začala hovoriť o usmievavom mužovi, ktorý ju v noci zobudí a šteklil po nohách. Jedného dňa žena narazila na fotku svojich starých rodičov v deň svadby. Dcéra ukázala na fotku otca svojej matky a povedala: „To je on!“
Psychologické perspektívy: Imaginárni priatelia a halucinácie
Čo sa týka príbehov o deťoch, ktoré tvrdia, že videli duchov zosnulých príbuzných, profesorka psychológie na Texaskej univerzite v Austine, Jacqueline Woolley to nepovažuje za až také fantastické. Už dlho existuje stigma okolo detí, ktoré majú imaginárnych priateľov alebo tvrdia, že vidia duchov. „Vieme, že tretina, až dve tretiny detí má imaginárnych spoločníkov,“ povedal pre The Washington Post Charles Ferryhough, psychológ z Durhamskej univerzity, ktorý sa zaoberá fenoménom halucinácií. „Nie je to tak dávno, čo boli imaginárni priatelia považovaní za predchodcu duševných chorôb.“ To môže platiť najmä v rodinách s kultúrou rozprávania o duchoch. „Je veľa dospelých, ktorí veria na duchov, a ak dieťa vyrastá v rodine, kde je tento uhol pohľadu súčasťou rodinnej kultúry, potom toto dieťa s väčšou pravdepodobnosťou povie, že už ducha videlo,“ hovorí Woolley.
Kultúrne rozdiely vo vnímaní duchov
„V niektorých (globálnych) kultúrach, ako je India, ak dieťa tvrdí, že videlo ducha, alebo že ho navštívil duch predka, považuje sa to za pozitívnu vec. V Spojených štátoch vo všeobecnosti neexistuje vek, v ktorom by ľudia takto premýšľali o duchoch.“
Rozlišovanie medzi duchom a vymysleným kamarátom
Psychoterapeutka a autorka knihy Kids Who See Ghosts (Deti, ktoré vidia duchov) Caron Goode hovorí, že deti vo veku dva, tri či štyri roky ešte nedokážu rozlíšiť rozdiel medzi duchom a svojím vymysleným kamarátom. Preto je u nich vylúčené, aby to, čo vidia, pomenovali duchom. Podľa doktorky je teda pravdepodobné, že niečo skutočne vidia. Zo svojej praxe doktorka Goodeová potvrdzuje: „Nevidím deti fantazírovať a vymýšľať si zážitky, aby si získali záujem a pozornosť.“ Rozpoznať rozdiel kedy sa dieťa hrá so svojím vymysleným kamarátom, a kedy vidí ducha sa podľa doktorky Goodeovej dá tak, že dieťa osobu (ducha), ktorú vidí dokáže aj popísať.
Prečo sa duchovia ukazujú práve deťom? Teórie parapsychológov a "tretie oko"
Mnohí dospelí si dávajú otázku, prečo by sa mali duchovia ukazovať práve deťom? Odpovede na túto otázku sa rôznia. Niektorí parapsychológovia napríklad hovoria o tom, že keď sa deti narodia, sú blízko tých „druhých“, keďže práve prišli z „druhej“ strany. Preto vraj ľahšie môžu vidieť duchov, a práve duchovia vraj deti preto aj navštevujú alebo ich chránia. Doktorka Goodeová na to hovorí: „Väčšina detí cíti svojich strážnych anjelov, príbuzných a ľudí, ktorí sú tu, aby im pomohli…“
Minca má však dve strany, a preto niektorí duchovia môžu byť nielen dobrí, ale pre deti aj nebezpeční. Preto by mali deti podľa doktorky Goodeovej vedieť, že práve deti môžu duchom povedať, aby išli preč, presne tak isto, ako keď ich niekto obťažuje v skutočnom živote. Ak sa dieťa ešte samo brániť nevie, psychoterapeuti odporúčajú využívanie rôznych amuletov.
Niektoré teórie hovoria aj o tom, že deti majú pri svojom narodení takzvané „tretie oko“. Podľa východnej filozofie má ísť o šiestu čakru, teda energetické centrum, ktoré je umiestnené uprostred čela. „Tretie oko“ vraj umožňuje vidieť mimo fyzický svet, a podľa niektorých názorov sa v priebehu života uzatvára.
Strata schopnosti vidieť nadprirodzeno: Vplyv skepticizmu okolia
Postupom času ako deti starnú, ich schopnosť vidieť duchov sa im vytráca, až úplne vymizne. Podľa psychoterapeutických štúdií majú deti schopnosť vidieť duchov len po určitú vekovú hranicu, ktorá je u každého dieťaťa individuálna. Odborníci sa domnievajú, že za to vraj môže najbližšie okolie, ktoré na duchov neverí. Možným dôvodom je údajne to, že deti, ktoré vidia a počujú duchov, sú od tejto schopnosti odhovárané, a práve dospelí im hovoria, že to je len ich predstavivosť. Práve skepticizmus vraj môže byť tým dôvodom, prečo deti schopnosť vidieť nadprirodzeno strácajú. Odborníci si preto myslia, že ak by sa táto schopnosť u detí rozvíjala ešte v detskom veku, je veľká pravdepodobnosť, že v dospelosti by sa s nadprirodzenom stretávali aj ďalej.
Keď strach prevezme kontrolu: Ako pomôcť dieťaťu čeliť desivým zážitkom
Strašidelné témy, duchovia a príšery. Obdobie okolo Dušičiek je plné duchovna. Avšak príchod Halloweenu spôsobil, že strašidlá omnoho viac prenikajú aj do detského sveta. Môže sa stať, že niečo, čo deti zažijú alebo pokojne aj vidia na videách či v telke, poriadne zamáva ich psychikou.
Dieťa nevie rozlíšiť realitu a fikciu: Úloha amygdaly
Je málo známe, že mladšie deti nevedia oddeliť realitu a fikciu. Niektoré štúdie dokonca udávajú vek 10 rokov, dokedy mnohé deti nemajú túto schopnosť. Môže za to časť mozgu - amygdala, ktorá od nepamäti človeku slúži na to, aby ho ochránila pred nebezpečenstvom. U detí to spôsobuje, že nedokáže vždy oddeliť to, čo sa deje na obrazovke od reálneho sveta. Jej úlohou je nájsť hrozby a reagovať na ne. Takže amygdale sa môže takéto desivé video sledované v obývačke javiť ako udalosť, ktorá sa aj naozaj odohráva v obývačke.
Nasleduje jasná odpoveď - obehový systém zaplaví adrenalín a kortizol, srdcový tep sa zrýchli, trávenie sa spomalí a telo sa mobilizuje, aby čelilo nebezpečenstvu.
Vplyv desivých scén z médií na psychiku dieťaťa
Čoraz častejšie sa aj naše deti stretávajú s desivými historkami alebo videami. Môže sa tiež stať, že niečo nevhodné zazrú v televízii. Nie vždy sa to rodičom podarí odsledovať, najmä ak deti trávia čas napríklad u starých rodičov alebo kamarátov. Častokrát sa totiž stáva, že pokojne aj detský program je prerušený reklamou, v ktorej môžu byť znázornené strašidelné motívy. Môže sa tak stať, že náš drobec je postavený pred desivú realitu, ktorej ešte nevie čeliť.
Na psychiku dieťaťa to však môže mať naozaj neblahý vplyv. Môže to viesť k úzkostlivosti, poruchám spánku, nervozite aj náhlym zmenám v správaní. Ako upozorňuje psychologička Robyn Koslowitz, ktorá je zakladateľkou modelu posttraumatického rodičovstva, treba si všímať ako sa naše dieťa správa. Dieťa horšie spí, môže mať nočné mory, je viac podráždené, sťahuje sa do seba alebo je viac ľakavé.
Ako s dieťaťom hovoriť o strachu: Namiesto potláčania, otvorené otázky
Vo svojom príspevku pre portál Parents Robyn Koslowitz ponúkla riešenie. V prvom rade netreba dieťaťu povedať, aby na to nemyslelo. Minie sa to celkom účinku. „Nemôžeme o niečom nepremýšľať na povel. Keď poviem: 'Nepredstavujte si ružového slona', hádajte, čo vás práve napadlo?" hovorí psychologička. Z toho vyplýva, že keď dieťa nabádame, aby na niečo nemyslelo, stane sa presný opak. Bude na to myslieť ešte intenzívnejšie.
„Možno si myslíte, že keby vaše dieťa videlo niečo, čo ho vystrašilo, povedalo by vám to. Mnohé deti však nepovedia vôbec nič. Najmä tie menšie sa môžu stiahnuť do seba. Síce nerozumejú celkom tomu, čo videli, ale cítia svoju vlastnú stresovú reakciu. A mohli by tak predpokladať, že urobili niečo zlé," vysvetlila taje detskej psychiky. U starších detí je to trochu iné, už viac chápu, ale táto téma pre nich môže byť trápna, tak radšej mlčia. Rodičia by nemali čakať, že s témou vyrukujú deti, tému by mali otvoriť radšej sami a byť otvorení komunikácii.
„Môžete sa detí spýtať: 'Dnes sa objavili v televízii nejaké desivé správy. Videl si to tiež? Alebo ti niekto ukázal niečo nevhodné na mobile?' Dieťa tak pochopí, že mu tým otvárate pomyselné dvere, za ktorými sa ponúka pomoc a útecha," tvrdí. Najlepšie je presne sa ho opýtať čo videlo a aké pocity má. Prípadne, nech rodičovi porozpráva viac detailov - čo presne sa dialo, kde to bolo a čo iné mohlo pri tom ešte vidieť alebo cítiť. Všetko to má jeden cieľ - vypnúť amygdalu. „Takto smerované otázky pomáhajú mozgu lokalizovať pamäť v čase a priestore a pochopiť, že sa 'desivá udalosť', ktorú deti videli, v reáli nedeje. Bolo to niečo, čo videli u kamaráta. V skutočnosti neboli v miestnosti, kde sa odohrala; sledovali ju na displeji. Amygdala potrebuje túto 'aktualizáciu' mozgu, aby vypla z neustálej ostražitosti," vysvetlila Koslowitz.
„Niekedy deti potrebujú dookola hovoriť o tom, čo ich vystrašilo, kým ich to nezačne nudiť. To je najlepší spôsob, ako spracovať nepríjemný zážitok, či už sa týka čohokoľvek. Premena vizuálneho obrazu na príbeh pomáha mozgu zasadiť informácie do kontextu,“ pokračuje expertka. „Mozog sa potom ľahšie upokojí a deti nad tým prestanú toľko premýšľať," dodáva.
Uzemňovacie techniky na upokojenie nervového systému
Jedným dychom ešte psychologička dopĺňa, že v takomto prípade je dobré vyskúšať aj uzemňovaciu techniku. Tá by mohla nervový systém celkom upokojiť. A ako taká technika vyzerá? Stačí, keď dieťa vymenuje tri veci v miestnosti, ktoré sú napríklad červené a jednu, ktorá má tvar trojuholníka. Dieťa sa zameria na niečo celkom iné, a uvoľní sa. Rovnako pomôže aj chlad - oblizovanie kocky ľadu, počas ktorého si môže uvedomiť, ako mu studená voda steká do hrdla. Pomôcť vie aj zadržanie dychu na štyri sekundy a postupné vydychovanie počas ďalších štyroch sekúnd. A potom sa celý proces zas zopakuje. Ide o tzv. škatuľové dýchanie, ktoré vie výborne upokojiť myseľ.
Dôležitosť kvalitného času s vaším dieťaťom
Výber vhodného obsahu pre deti
Čo však určite nerobiť je plošný zákaz mobilu, tabletu alebo televízie. Mohlo by sa to rodičovi vypomstiť v budúcnosti. Hrozí totiž, že sa mu dieťa už nebude chcieť zveriť. Najvhodnejšie je prísne dohliadať nad tým, aký program dieťa sleduje. Rozprávky by sme mali vyberať nielen podľa veku dieťaťa ale aj vývojovej fázy, v ktorej sa nachádza. Mladšie deti môžu pozerať krátke príbehy s jednoduchými zápletkami, jasnými obrázkami a témami priateľstva či rodiny. Deti v mladšom školskom veku už môžu sledovať zložitejšie zápletky. Platí však, že by mali podporovať pozitívne hodnoty, priateľstvo, spoločnú prácu. Mali by sme vyberať rozprávky, ktoré sú primerané schopnostiam chápania. Každý rodič si svojho potomka pozná najlepšie a vie sa rozhodnúť.
Rituály a stratégie na zníženie strachu z "duchov"
Keď dieťa začne hovoriť o duchoch, Woolley radí rodičom, aby sa nevystrašili. Komunikácia s dieťaťom je kľúčová. Ale čo keď vám drobec povie, že chce, aby duch zmizol? Existujú rôzne stratégie, ktoré môžu rodičia použiť na zníženie strachu. Jedna z takýchto stratégií pochádza aj z kníh JK Rowlingovej o Harrym Potterovi. Aká? Spomínate si na časť, kedy Neville Longbottom mal ovládnuť svoj strach, svoju hrôzu? Bál sa profesora Severusa Snapa. Toto isté poraďte drobcovi. Woolley hovorí o fenoméne zvanom konfirmačná zaujatosť. Psychoterapeutka Caron Goode zasa radí, že deti môžu duchom povedať, aby išli preč, presne tak, ako keď ich niekto obťažuje v skutočnom živote. S rodičmi si potom môžu vytvoriť nejaký rituál pred zaspávaním.
Duchovná dimenzia rodičovstva: Päť milostí pre srdce dieťaťa
Život dieťaťa je plný nových skúseností. Sú medzi nimi tie „po prvýkrát“ - ako po prvýkrát ochutnať zmrzlinu alebo po prvýkrát uvidieť oceán. Toto chvíľkové obdobie je v porovnaní so zvyškom života dieťaťa ako večerný vánok, no je potrebné, aby sa mohol formovať jeho mladý duch. Pastor pre rodinné učeníctvo a detskú službu často vidí, ako sú detské srdcia otvorené a horlivé učiť sa, čo je pre detstvo príznačné. Úlohou nás rodičov je, aby sme modlitbou viedli ich srdce ku Kristovi, Božiemu slovu a trpezlivej láske, zatiaľ čo budeme dôverovať Duchu, že im bude slúžiť tak, ako to dokáže len On. Predstavte si päť zapriahnutých ťažných koní, ktoré ťahajú pluh. Kone predstavujú päť milostí, ktoré Duch často používa na to, aby pritiahol duše k Ježišovi. Keď to aplikujeme na deti, milosti môžu trpezlivo vyživovať a obrábať pôdu detského srdca, dokonca aj pred znovuzrodením. Týchto päť milostí je možné nazvať: milosť, ktorá priťahuje; milosť, ktorá vedie; milosť, ktorá pozná; milosť, ktorá sa dokazuje a milosť, ktorá je pozorná.
Milosť, ktorá priťahuje: Život v Ježišovi
Ježiš vraví: „Nikto nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal… Duch je, ktorý obživuje.“ (J 6:44, 63) Témou milosti, ktorá priťahuje, je život v Ježišovi. Každý moment v živote dieťaťa, každá situácia a vzťah môže byť miestom, kde pracuje Duch. On nečaká až na moment znovuzrodenia, aby sa začal starať o srdce. Duch často pracuje v normálnych rutinách detského života, dokonca aj pred znovuzrodením. Máme privilégium, že môžeme vnímať túto každodennú prácu Ducha, ktorá nás bude viesť k tomu, aby sme sa pridali k Pavlovi v učení sa neprestajne modliť (1. Tes 5:17).
Milosť, ktorá vedie: Dobrotivosť Božia
Témou tejto milosti je dobrotivosť Božia - dobrotivosť, ktorá má priniesť dar pokánia (2. Tim 2:25). Keď vedieme svoje deti s dobrotivosťou, hlavne počas tých chvíľ, keď ich milosrdne naprávame, môžeme pestovať duchovné formovanie svojich detí aj pred znovuzrodením.
Milosť, ktorá pozná: Učenie biblických právd
Témou milosti, ktorá pozná, je, že máme učiť svoje deti biblické pravdy a modliť sa, aby im Duch vtlačil Slovo Božie do srdca a mysle, predovšetkým veľkú pravdu o evanjeliu Ježiša Krista. Môžeme naučiť deti, aby hovorili a opakovali pravdu, čo je dobré, avšak len Duch môže zmeniť naše deti tak, aby verili pravde a milovali ju, aby verili Pravde a milovali Pravdu.
Milosť, ktorá sa dokazuje: Kristova trpezlivosť a zázrak evanjelia
Táto milosť sa dáva najavo tak, že vidíme Kristovu trpezlivosť voči hriešnikom. Pavol píše: „… ale práve preto sa mi dostalo milosti, aby Ježiš Kristus na mne prvom dokázal všetku svoju zhovievavosť, aby to bolo príkladom pre tých, ktorí budú veriť v Neho k životu večnému.“ (1. Tim 1:16) Pavol použil slovo budú, aby zdôraznil prácu Ducha, ktorú vykonáva ešte pred znovuzrodením. Prijal milosť, aby ju mohli vidieť aj budúci veriaci a šli si po ňu. Keď Pavol osobne opisuje Božiu milosť voči nemu v Kristovi, jeho srdce preteká: „Jemu, Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému múdremu Bohu česť a sláva naveky vekov. Amen.“ (1. Tim 1:17) Milosť, ktorá sa dokazuje, pracuje cez rodičov, ktorých stále znova a znova uchváti zázrak tejto dobrej správy vďaka tomu, že si ju stále opakujú a pripomínajú. Práve preto nebudú spievať len svojím hlasom, ale aj srdcom, zatiaľ čo sa tomu budú mladé oči prizerať a mladé uši naslúchať.
Milosť, ktorá je pozorná: Vnímanie každodennej práce Ducha
Lukáš píše: „Počúvala (ich) aj jedna bohabojná žena menom Lýdia, obchodníčka so šarlátom z mesta Tyatíry.“ Toto je tá vrcholná milosť, o ktorú sa usilovali všetky predchádzajúce milosti rozvíjajúce srdce. Niektoré okamihy vytvárajú pre Boha špeciálnu príležitosť na to, aby rozdával túto milosť. Zamyslite sa nad tým, ako vyťažiť z hocijakej z tých špeciálnych príležitostí, ktoré vám Boh vo svojej prozreteľnosti dal.
Možno si myslíte: „Vo svojom synovi alebo dcére som nevidel ani jednu z týchto milostí,“ a máte ťažké srdce. Možno máte dieťa, ktoré už má 10 alebo 25 rokov. Po prvé, pripomenul by som vám, že Ježiša sa dotklo vaše bolestivé srdce a váš Otec vie, že plačete ešte predtým, než sa modlíte (Mt 6:8). Po druhé, majte na pamäti, že ani najlepší rodičia nedokážu priviesť dušu k životu. Nie je to zodpovednosť, ktorá by nám prislúchala. Pre rodičov 10-ročných detí je chytiť sa do tejto pasce ľahšie, tak sa učme od rodičov 25-ročných detí. Je pravdepodobnejšie, že títo rodičia spoznali svoju neschopnosť dať duchovný život. Po tretie, modlite sa k Otcovi v Ježišovom mene a dúfajte cez slzy.
Hranica medzi psychikou a vierou: Keď hľadanie odpovedí vedie k vešticiam alebo k pomoci
Viera v duchov je hlboko zakorenená v mnohých kultúrach a náboženstvách. Niektorí ľudia veria, že duchovia sú duše zosnulých, ktoré pretrvávajú na Zemi a môžu komunikovať s živými. Iní to považujú za výplod fantázie alebo prejav psychických problémov. Je dôležité rozlišovať medzi skutočnými psychickými problémami a vierou v duchov. Ak človek tvrdí, že vidí alebo počuje duchov a zároveň vykazuje známky úzkosti, depresie alebo iných psychických ťažkostí, je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. Netreba však hneď odsudzovať ľudí, ktorí veria v duchov. Mnohí z nich sú len zúfalí alebo zvedaví a hľadajú odpovede na otázky, ktoré presahujú rámec bežného chápania.
"Fantómové" prejavy pamäte a vyrovnávanie sa so stratou
Zo psychologického hľadiska, rozhovory s duchmi môžu byť prejavom takzvaných "fantomových" prejavov pamäte. Táto forma správania môže byť spôsobom, ako sa vyrovnať so stratou blízkeho človeka. Zapieranie reality je prvou fázou smútenia, kedy si človek nechce pripustiť, že mu jeho blízky zomrel. "Videnie" a rozhovory s ním sú formou ochrany pred prílišným žiaľom. Táto fáza môže trvať mesiace aj roky.
Psychické traumy a ich vplyv na vnímanie reality
Psychická trauma môže výrazne ovplyvniť vnímanie reality a spôsobiť rôzne psychické problémy. Trauma vzniká ako reakcia na náročnú životnú situáciu, ktorá presahuje bežné spôsoby zvládania stresu. Dôsledky traumy môžu byť komplexné a mať negatívny vplyv na psychiku človeka. Môžu sťažovať alebo znemožňovať bežné fungovanie, na ktoré bol človek dovtedy zvyknutý. Liečba psychickej traumy je zložitý a dlhodobý proces. Základom je nadviazanie dobrého vzťahu medzi klientom a terapeutom a práca s klientovou odolnosťou a krehkosťou.
Vplyv liekov na psychiku
Niektoré lieky, najmä tie, ktoré sa používajú na liečbu psychických problémov, môžu mať vedľajšie účinky, ktoré ovplyvňujú vnímanie reality. V takýchto prípadoch je dôležité konzultovať s lekárom a zvážiť zmenu liečby. Nie je vhodné dopovať dieťa psychiatrickými liekmi s nežiaducimi vedľajšími účinkami, ak existuje možnosť inej liečby.
Riziká ezoterických praktík
V živote, kde sú ľudia zúfalí alebo zvedaví, môžu urobiť chybu, ako napríklad vyhľadať pomoc u veštíc. Je však dôležité vyhnúť sa osobám typu veštíc, ezoterikov, psychotronikov, homeopatikov a podobne. Namiesto toho je kľúčové riešiť prípadné zdravotné vyšetrenia a žehnať svoje dieťa každý deň, zriekať sa v mene svojom i v mene svojho dieťaťa zlého ducha a všetkých jeho skutkov.
tags: #dieta #sa #rozprava #s #duchom