Ľudské mláďa je oproti iným živočíšnym druhom relatívne dlho závislé na rodičoch. Trvá skoro dve desaťročia, kým je schopné po každej stránke samostatného života. Prvé mesiace a roky života je úplne závislé na tom, aby mu dospelí poskytovali teplo, bezpečie a potravu. Okrem závislosti na uspokojovaní telesných potrieb má aj obrovskú potrebu lásky, bezpečia a pozornosti. V prvých mesiacoch života dieťa potrebuje zažívať pocit istoty z prítomnosti blízkej a milujúcej osoby, inak je na celý život poznačené citovým strádaním, ktoré sa navonok môže prejavovať ako neschopnosť vyvinúť vlastné city, nemožnosť byť empatický a milujúci v blízkych vzťahoch. Tento pocit opory mu zabezpečuje to, čomu psychológovia hovoria bazálna dôvera: hlboko zakorenený pocit, že svet je dobré a bezpečné miesto a stojí za to ho preskúmavať a fungovať podľa jeho pravidiel. Na vytvorenie bazálnej dôvery je potrebné, aby matka, (alebo iná starajúca sa osoba) bola dieťaťu nablízku, kedykoľvek to dieťa potrebuje.
Bagatelizácia potreby pozornosti
Nevedno prečo sa nesprávnym pochopením potreba pozornosti dostala do negatívnej polohy. Často počujeme vyjadrenia typu: on/ona tým chce „len“ získať pozornosť. To „len“ je kľúčové vyjadrenie. Bagatelizácia potreby pozornosti u dieťaťa zo strany dospelých môže viesť k poruchám správania a k procesu, ktorý naznačuje aj nadpis tohto článku: keď dieťa nedokáže získať pohladenia, začne si pýtať facky. Potreba pozornosti a emočnej angažovanosti z našej strany je pre dieťa tak zásadná, že medzi dvomi situáciami vyhodnotí ako prínosnú tú situáciu, v ktorej dostane pozornosti a emócií viacej. Keď začneme upozorňovať, že nejakú vec nemá robiť, zvyšujeme hlas, zacíti naše stupňujúce sa rozčúlenie, vyhodnotí to ako: „Super! Konečne si ma všimli! Konečne som naplno vnímané a idem do toho ďalej!“
Dieťa príde na to ako sa vypína a zapína svetlo alebo televízia. Šťuk! A už je to. „Super, svieti svetlo, to som teda urobilo dieru do sveta! Ovládam niečo také úžasné ako je svetlo!“ No a keď sa k tomu pridá pozornosť mamičky alebo otecka: „Nerob! Míňaš elektrinu! Pokazíš vypínač!“ Čo urobí dieťa? Prestane, alebo to bude opakovať? Dva je správne.
Prečo musíme odpovedať stále dookola?
Robiť opakovacieho papagája vyčerpá aj najtrpezlivejšieho rodiča. Keby ste sa opýtali neurológa, koľkokrát máte dieťaťu opakovať jednu a tú istú vec, možno by vám povedal - s nadhľadom - miliónkrát. Nie je to o výchove, ale o procese učenia. Mozog malého dieťaťa vykonáva náročnú prácu. Rozvíja sa učením, čo znamená, že musí dennodenne „sprocesovať“ všetky nové informácie, s ktorými príde do styku. Mozog si vyhodnotí, ktoré informácie odfiltruje, čo potrebuje a čo nepotrebuje. Takže ak dieťaťu o niečom hovoríme, ukazujeme mu alebo vysvetľujeme, ešte to neznamená, že si to hneď uloží do hlavy. Naozaj potrebuje opakovanie, matku múdrosti. A v tom tkvie aj tajomstvo úspechu - kľúč, aby si dieťa osvojilo hranice, pravidlá, dodržiavanie dohody - je dostatočné, adekvátne opakovanie.
Vývinové limity a detský mozog
Dva hlavné nástroje rodiča pri výchove sú láska a limity. Dieťaťu treba prejavovať lásku, aby sa cítilo prijímané a bezpečne, no musí mať aj hranice. Reakcie dieťaťa vyplývajú z toho, že nemá vyvinuté exekutívne schopnosti. Zjednodušene povedané, prefrontálna kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať.
Ako pomôcť deťom regulovať emócie
Keď je dieťa zahltené silnou emóciou, mozog nefunguje ako u dospelého. Psychologička Jana Bašnáková prirovnáva logické vysvetľovanie v situácii, keď je dieťa v silnej emócii, k tomu, akoby ste na niekoho začali hovoriť po japonsky, hoci tento jazyk neovláda. Keby daný človek pokračoval v tom, čo nechcete, aby robil, zvýšili by ste hlas a začali by ste na neho po japonsky kričať. Ale taký prístup nič nevyrieši.
Vytváranie bezpečného sveta cez rutinu
Večerné zaspávanie je pre mnohé rodiny náročné. Rodič aj dieťa sú po celom dni unavení. Dieťa by chcelo byť s rodičom a robiť s ním zábavné veci, no cíti, že spojenie sa prerušuje a musí ísť spať. Je to preň ťažké. Preto treba pracovať na tom, aby bola zo zaspávania rutina a veci prebiehali v predvídateľnom poradí. Dieťa potrebuje štruktúru, lebo to uspokojuje jeho potrebu kontroly. Aj s dva a pol ročným dieťaťom si môžete spraviť sadu obrázkov „toto robíme pred spaním“ a ísť podľa toho.
Varovné signály a autizmus
V niektorých prípadoch môže byť opakujúce sa správanie a neschopnosť reagovať na oslovenie indikátorom neurovývinových porúch. Poruchy autistického spektra (PAS) zahŕňajú ťažkosti so sociálnou interakciou a komunikáciou či opakujúce sa správanie. Ak dieťa nereaguje na mimiku, hlas, neplače za rodičmi alebo nenadväzuje očný kontakt, je dobré konzultovať situáciu s odborníkom.
Kľúčová je včasná diagnostika aj intervencia. Pretože sa hovorí, že každé dieťa s PAS je iné, unikátne. Diagnózy PAS pokrývajú ťažkosti detí v troch oblastiach: v sociálnej interakcii, flexibilite a verbálnej a neverbálnej komunikácii. Nie je nezvyčajné, že podstata ťažkostí „zlého“ alebo „neposlušného“ dieťaťa sa odhalí až neskôr.
Kult dieťaťa a rodičovská intuícia
V súčasnosti existuje určitý „pomyselný“ kult dieťaťa. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Žiadna kniha nemôže nahradiť osobný a citlivý kontakt s vlastným dieťaťom. Mechanické plnenie výchovných postulátov znamená presadzovanie cudzej vôle a neidentifikovanie sa s potrebami vlastného dieťaťa. Keď neviete, podľa akých výchovných princípov máte reagovať, reagujte podľa svojho srdca.
Pozitívna spätná väzba ako základ motivácie
Dieťa sa ľahko nadchne pre niečo, čo ho baví, čo mu je príjemné. Ťažšie to už máme v prípade povinností. Vonkajšia motivácia znamená, že dieťa si musí zažiť úspech. Ak sa mu v niečom darí a jeho okolie to oceňuje, od toho momentu sa stáva aktívnejší, motivovanejší. Omnoho ťažšie je, ak mu dávame negatívne spätné väzby: „Si v tom hrozný!“
U psychológov neexistuje pojem „niečo dieťaťu nejde“. Buď je učivo zle vysvetlené alebo ho dieťa zle prijíma. Podstatné je, aký má k tomu vzťah. Deti by si napríklad mali nastaviť 3 ciele - individuálny cieľ pre svoj osobný rast, učebný a zameraný na vzťahy s okolím. Musíme ich naučiť, že to robia samy pre seba. Rodič by mal dieťaťu pomôcť zároveň chápať, že za každým cieľom je množstvo mravenčích krokov. Nezabúdajme, že dieťa potrebuje byť s vami prepojené. Veda tvrdí, že potrebujete päť pozitívnych interakcií ku každej jednej negatívnej. Dajme im najavo, že to urobili správne a že si to ceníme, že presne to je to správanie, ktoré od neho očakávame. Naučme sa povedať mu správnu spätnú väzbu a nájdime to dobré na jeho snahe. Nie je to „len pozornosť“, ktorú môžeme my ako dospelí pohŕdavo bagatelizovať, je to tá PANI POZORNOSŤ, ktorá z nášho dieťaťa urobí citovo vyrovnanú osobnosť.
tags: #dieta #sa #stale #pyta #dookola #to