Strach dieťaťa z rodiča, a konkrétne z otca, je citlivá a komplexná téma, ktorá môže mať mnoho podôb a koreňov. Od bezprostredných reakcií na krik či nepochopenie, cez hlboko zakorenené psychologické problémy, až po dôsledky rodičovských konfliktov a manipulácie, táto obava zásadným spôsobom ovplyvňuje zdravý vývoj detskej osobnosti. Pochopenie príčin a dôsledkov tohto javu je kľúčové pre budovanie bezpečného a láskyplného prostredia, v ktorom sa dieťa môže plnohodnotne rozvíjať.
Bezprostredné príčiny detského strachu: Krik a jeho dopad na psychiku
Skoro každý rodič sa ocitne v situácii, kedy by najradšej na dieťa zvýšil hlas, alebo to rovno urobí. Príčina môže byť akákoľvek - mali sme náročný deň, sme unavení a dieťa vyvedie nejakú neplechu, ktorá funguje ako povestná posledná kvapka. Rodičia často vravia, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie ich autority, že vraj ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas. Mali by sme sa však zamyslieť, ako samotný rodič dostal dieťa do tohto stavu, že nepočúva, dokiaľ rodič nezakričí. Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako dieťa vníma krik? Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, nie je to vhodná emócia. Krik deti zraňuje a desí ich. Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne. A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota. Celý svet bude pokladať za nebezpečný a nemôže byť teda prekvapením, že bude neurotické, úzkostné, alebo nadmerne kontrolujúce svoje okolie.
Častým ospravedlnením kriku je aj názor, že rieši daný problém - ak si dieťa nechce upratať izbu, rodič zakričí a dieťa urobí, čo musí. Je pravda, že určite je v tomto prípade krik efektívny, ale len dočasne. V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy, akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne. Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje.
Často sa taktiež stretávam s názorom, že aj keď rodičia kričia, deti predsa vedia, ako ich rodič ľúbi. To je však veľká chyba. Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa. Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom. Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal, čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom. Takisto je to s láskou. Krik je niekedy spojený s emocionálnym vydieraním a vety ako „Ak ma máš rád, tak si tú izbu upraceš!“ sú hojne používané ako motivátor činnosti. Dieťa sa však naučí spájať si lásku s poslušnosťou a v budúcnosti sa môže správať presne takým spôsobom - správať sa podľa toho, čo chcú ostatní. Naučí sa, že láska je podmienená plnením potrieb iných, a ak niekedy niekoho neposlúchne, nebude milované.
Čím sa dostávame k tomu podstatnému - hnev a krik izoluje rodiča od dieťaťa. Vytvára medzi nimi komunikačnú priepasť, v ktorej už nepanuje pokoj a vyjadrenie názoru bez strachu, ale jednostranná autoritatívna výchova, v ktorej rodič prikazuje a dieťa počúva. Dieťa sa naučí, že toto správanie je v podstate normálne, a tak ho začne veľmi rýchlo aj používať. Rodič sa v tomto prípade nesmie diviť, ak sa to obráti proti nemu v podobe kriku dieťaťa smerom k jeho osobe.
Výchova bez kriku: Budovanie rešpektu a dôvery
Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný. Nie je správna výchova tá kamarádska, ani si nemáte nechať dieťa skákať po hlave. Deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním rodičov, preto akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú, pokiaľ sa nimi neriadi rodič sám. Vy, ako prvé a najdôležitejšie osoby v jeho živote, ste jeho model v správaní, ktorému sa dieťa bude chcieť podobať. Úplne postačí, ak sa budete správať a hovoriť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.
Na záver pár rád, ako sa vysporiadať s pretečeným pohárom trpezlivosti: než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy. Občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali. Nehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť. To, či sa dieťa v predškolskom veku správa k neznámym ľuďom otvorene alebo je hanblivé, závisí od jeho povahy. Mám doma dvoch potomkov a každý je iný. Naša slečna sa pustí do reči s kýmkoľvek, ochotne odpovedá na otázky. Na rozdiel od syna, ktorý cudzích moc nemusí a je veľmi, veľmi opatrný. Ako rodičia by sme v podstate mali hanblivosť a opatrnosť našich detí oceniť, pretože je to pre nich v istom smere ochrana. Na druhej strane však treba opatrným a bojazlivým deťom pomôcť, aby sa neuzatvárali extrémne. Správajme sa napríklad otvorene k susedom a známym, lebo takto dávame najavo, že vzťahy sú dôležité aj mimo rodiny. Zároveň by bolo fajn, keby sa dieťa učilo, že k dobrému vzťahu patria aj konflikty, ktoré sa dajú riešiť a môžu naše vzťahy posunúť v pozitívnom smere.
Syndróm zavrhnutého/odcudzeného rodiča: Keď otec manipuluje dieťa
Rozvod alebo rozchod rodičov je náročná situácia, ktorá môže mať významný dopad na život dieťaťa. Jedným z negatívnych javov, ktoré sa môžu v takejto situácii vyskytnúť, je manipulácia dieťaťa jedným z rodičov proti druhému. Tento jav sa často označuje aj ako zavrhovanie rodiča. Dochádza k nemu vtedy, keď dieťa odmieta rodiča bez rozumného dôvodu, zvyčajne pod vplyvom toho druhého. Manipulácia dieťaťa otcom (alebo matkou) je forma emocionálneho zneužívania, pri ktorej jeden z rodičov cielene ovplyvňuje dieťa, aby odmietalo alebo znevažovalo druhého rodiča bez objektívneho dôvodu.
Pojem "syndróm zavrhnutého rodiča" (Parental Alienation Syndrome - PAS) sa v minulosti používal na označenie súboru postojov a správania, ktoré deti prejavujú voči odcudzenému rodičovi. Tento termín, pôvodne opísaný Richardom A. Gardnerom v roku 1985 a systematicky formulovaný v roku 1987, definuje poruchu, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Gardner v roku 1992 vydal knihu s názvom The Parental Alienation Syndrome (PAS), v roku 1998 jej druhé, rozšírené vydanie. V roku 1996 vydalo české Ministerstvo práce a sociálnych vecí preklad knihy (vybrané pasáže) Richarda Gardnera Parental Alienation Syndrome ako metodickú príručku pre sociálnych pracovníkov a ďalších špecialistov.
Medzi charakteristické znaky tohto syndrómu patrí nenávistná kampaň za degradáciu rodiča, absurdné zdôvodňovanie tejto nenávisti, neprítomnosť ambivalencie (čiernobiele hodnotenie rodičov), reflexívna podpora programujúceho rodiča, neprítomnosť pocitu viny a vypožičané scenáre (tzv. papagájovanie). Warshak (2001,29) dopĺňa, že syndróm zavrhnutého rodiča je porucha, pri ktorej je primárnym prejavom neodôvodnená kampaň dieťaťa za degradáciu rodiča alebo odmietanie tohto rodiča, spôsobená vplyvom druhého rodiča v kombinácii s vlastným prispením dieťaťa. V prípade, že je neprítomný akýkoľvek z troch základov tejto definície (1. odmietnutie alebo degradácia jedného rodiča; 2. neexistujúci dôvod pre toto správanie; 3. vplyv druhého rodiča), nejde o PAS.
Napriek tomu je pojem parental alienation syndrome kontroverzný. Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb DSM IV a Americká psychiatrická asociácia, odborný garant DSM, nepovažujú parental alienation syndrome za psychickú poruchu a neuvažujú o jeho zaradení medzi psychické poruchy z dôvodu obmedzenej validity výskumov na túto tému. Pavlát a Janotová (2006,11) síce uvádzajú, že štúdium SZR je obohacujúce pre poznanie psychických problémov rodičov a detí v rozvodových sporoch, ale zároveň poukazujú na vysoký výskyt porúch psychického stavu u rodičov. Podľa nich len v ojedinelých prípadoch bolo možné jednoznačne hodnotiť postoje detí ako „syndróm zavrhnutého rodiča“. Na odmietaní druhého rodiča sa často podieľali vlastné negatívne zážitky s odmietaným rodičom. Preto navrhujú vhodnejší preklad „odcudzený“ rodič. Zároveň upozorňujú na dôležitosť včasného zachytenia a mediácie ako významného preventívneho faktora.
Príznaky manipulácie dieťaťa otcomIdentifikácia manipulácie dieťaťa otcom môže byť náročná, pretože prejavy môžu byť rôznorodé a často skryté. Medzi najčastejšie príznaky patria:
- Dieťa sa bráni vzťahu s druhým rodičom: Dieťa prejavuje emocionálne alebo fyzické odlúčenie od rodiča. Môže tráviť čas v starostlivosti rodiča, ale odmieta s ním zmysluplne spolupracovať - zostáva odtiahnuté, odmieta rodičovské pokusy o komunikáciu, interakciu alebo zdieľanie príjemných aktivít, prejavuje pohŕdavé prejavy náklonnosti, správa sa k rodičovi s pohŕdaním.
- Strata predchádzajúceho pozitívneho vzťahu s cieľovým rodičom: Dieťa sa tešilo normálnemu vzťahu s rodičom predtým, ako ho začalo odmietať. Súčasné odcudzenie dieťaťa ostro kontrastuje s minulosťou. Dieťa zvyklo rodičom prejavovať náklonnosť a pohodlie. Teraz dieťa tvrdí, že nenávidí alebo sa bojí zavrhnutého rodiča.
- Absencia zneužívania, zanedbávania alebo rodičovstva s vážnym nedostatkom: Odmietnutie dieťaťa nie je oprávnenou reakciou na hrubé týranie rodiča alebo na to, že je svedkom domáceho násilia.
- Správanie odcudzujúceho rodiča a spojencov: Rodič (otec) sa zapája do určitého vzoru správania, ktoré má zjavne schopnosť poškodiť vzťah dieťaťa s druhým rodičom. Odcudzujúci rodič a jeho spojenci neustále ubližujú cieľovému rodičovi, zameriavajú pozornosť detí na chyby cieľového rodiča a zveličujú jeho nedostatky. Skrývajú pred deťmi všetky dôkazy lásky a podpory druhého rodiča.
- Dehonestovanie postojov a správania voči rodičom: Deti, ktoré sú bezdôvodne odcudzené, zdieľajú určité postoje a správanie. Odcudzené deti sú zaujaté očierňovaním rodiča, recitujú zoznam sťažností a správajú sa k rodičovi, akoby nemal žiadnu hodnotu a ani nikdy nemal.
Príklady manipulatívneho správania otcaMedzi konkrétne prejavy manipulatívneho správania otca patrí:
- Ohováranie matky pred dieťaťom: Otec neustále kritizuje matku, zveličuje jej chyby a nedostatky a snaží sa ju vykresliť v negatívnom svetle.
- Zasahovanie do kontaktu dieťaťa s matkou: Otec plánuje aktivity, ktoré kolidujú s časom určeným na styk dieťaťa s matkou, alebo dáva dieťaťu možnosť rozhodnúť sa, či chce ísť k matke, hoci je styk stanovený súdom.
- Kupovanie si priazne dieťaťa: Otec zasypáva dieťa darčekmi a pozornosťou, aby si získal jeho priazeň a odvrátil ho od matky.
- Vytváranie lojality: Otec sa snaží získať dieťa na svoju stranu a vyžaduje od neho lojalitu voči sebe a odmietanie matky.
- Citové vydieranie: Otec sa snaží vyvolať v dieťati pocit viny alebo ľútosti, aby dosiahol svoje ciele.
- Vyhrážanie sa: Otec sa vyhráža matke alebo dieťaťu, aby dosiahol svoje ciele.
Dôsledky manipulácie dieťaťa otcomManipulácia dieťaťa otcom má závažné dôsledky na psychický vývoj a pohodu dieťaťa:
- Psychické problémy: Dieťa môže trpieť úzkosťou, depresiami, poruchami správania, nízkym sebavedomím a pocitmi viny.
- Problémy vo vzťahoch: Dieťa môže mať problémy s vytváraním a udržiavaním zdravých vzťahov v budúcnosti.
- Identifikačné problémy: Dieťa môže mať problémy s vlastnou identitou a so svojím postavením v rodine.
- Závislosť na manipulujúcom rodičovi: Dieťa sa stáva závislým na manipulujúcom rodičovi a stráca schopnosť samostatného myslenia a rozhodovania.
Prípadová štúdia: Danielov strach z matky ovplyvnený otcomPríbeh Natálie a jej syna Daniela ilustruje, ako môže manipulácia otca ovplyvniť život dieťaťa. Natália sa rozviedla s Romanom, ktorý mal sklony k výbuchom hnevu a manipulácii. Po rozvode sa Roman snažil manipulovať Daniela proti Natálii, kupoval mu darčeky a ohováral matku. Výsledkom bolo, že Daniel bol podráždený, hrubý a mal problémy v škole. Natália vyhľadala odbornú pomoc a postupne sa jej podarilo ochrániť syna pred Romanovou manipuláciou.
Ďalší príklad ilustruje opačnú situáciu: Rodina s jedným dieťaťom, žijúca v spoločnom dome s matkou manžela. Kvôli pretrvávajúcim nezhodám sa manželia rozhodli pre rozvod manželstva. Dvojročný chlapec bol zverený do starostlivosti matky. Matka bránila otcovi v kontakte so synom. Chlapec bol silne fixovaný na matku. Otec sa o dieťa snažil bojovať, čo sa mu aj neskôr podarilo. Situácia sa teda zopakovala iba v opačnom garde - tentokrát otec bráni matke v stretávaniu so synom. Matka sa po ôsmich rokoch nakoniec priznala, že urobila chybu, keď bránila exmanželovi v kontakte so synom, pretože teraz už vie, ako sa cítil a ako tým zároveň ubližovala synovi. Keď sa matka pokúšala získať syna späť, v čase, keď už mal takmer šestnásť rokov a žil s otcom, otec tvrdil, že syn k matke nechce chodiť, nemá k nej vytvorený vzťah a vadí mu, že sa sústavne súdi. Syn si údajne neželá nič viac, ako mať už čím skôr osemnásť rokov a to všetko ukončiť. Matka na pojednávaní argumentovala syndrómom zavrhnutého rodiča, sudkyňa však o tomto termíne zjavne nevedela nič.
Psychologické a vývinové faktory ovplyvňujúce detský strach
Dieťa sa nerodí samostatné, ale potrebuje byť len na opačnej strane matkinej kože. Dieťa sa najbezpečnejšie, najpohodlnejšie a najpríjemnejšie cíti práve v matkinej a otcovej náruči. Všetky ďalšie ruky, objatia a dotyky sú preň ešte dlho cudzie a strašidelné. Málokedy sú rodinní príslušníci ochotní akceptovať tento fakt, a keď je pri nich dieťatko nespokojné, cítia sa dotknuto. Z biologického hľadiska však ide o úplne normálny a prirodzený jav, keďže dieťa v maternici počuje matkin a otcov hlas, je zvyknuté na časté zvuky, ktoré v domácnosti počuje, a dokáže rozpoznať rodičovskú vôňu.
Mnohí rodičia zabúdajú, že dieťa kopíruje správanie a pocity rodičov. Ako sa cíti matka, rovnako sa cíti dieťa. Ak je matka nervózna, správa sa voči dieťaťu menej vnímavo ako vyrovnaná matka, nereaguje dostatočne na signály, ktoré jej dieťa vysiela, a dieťa následne reaguje plačom a nespokojnosťou. Nahnevaný, nervózny hlas matky zvyšuje hladinu stresového hormónu kortizolu u dieťaťa a vyvoláva v ňom pocity ohrozenia. Nešťastná a vyčerpaná matka nie je schopná láskavo a bezpečne držať a upokojiť dieťa. Dieťa je plne závislé na rodičoch, čo sa týka jeho vlastného prežitia. Ak má pocit, že ho rodič môže odmietnuť alebo odložiť, reaguje hysterickým plačom, krikom, ale aj nadmerným priľnutím k rodičovi.
Najčastejším dôvodom detskej nespokojnosti býva podvedomý postoj rodičov, hlavne matky, voči danému človeku. Ak matka vedome alebo podvedome cíti nesympatie voči danej osobe, prípadne z nej má strach, je úplne pochopiteľné, že rovnaké pocity bude zdieľať dieťa. Dieťa sa prirodzene nemôže cítiť príjemne a bezpečne pri človeku, o ktorom mu rodič vysiela informáciu, že sa nachádza v ohrození. Môže ísť napríklad o nových partnerov našich rodičov, súrodencov, starších detí, s ktorými matka nie je stotožnená a neprijala ich. Navonok môže zo slušnosti preukazovať sympatie, ale dieťa vníma matku ako celok, so všetkými jej pocitmi. Citlivo reaguje na akúkoľvek zmenu v jej hlase, triašku v rukách, nezvyčajnú roztržitosť. A hoci sa dospelý človek dokáže pretvarovať, dieťa vo svojej čistote a nevinnosti toho nie je schopné a reaguje priamo a úprimne.
Vysvetlenie úzkosti pre deti - Čo je úzkosť - Wellness 101 Junior
Človek, ktorého dieťa odmieta, môže mať preň nepríjemnú vôňu. Hlavne dojčatá a batoľatá majú veľmi citlivé senzorické vnemy. Ak je jeden alebo viacero ich zmyslov prestimulovaný, vedie to u dieťaťa k následnej nervozite. Je vhodné, ak ľudia, ktorí prídu dieťa navštíviť, sa vyvarujú silných parfémov, korenistých jedál, ak sú pre danú kultúru exotické, požitiu alkoholu, fajčeniu cigariet a iných návykových látok. Kombinácia pachov v spojitosti s neznámym človekom vyvoláva v dieťati nepríjemné pocity a obavy. Dieťa reaguje najmä plačom, keďže je to jeho hlavný komunikačný prostriedok, kým sa nenaučí rozprávať. Nezvyčajný zjav osoby môže dieťa zaskočiť. Ak nie je zvyknuté stretávať rôznorodé typy ľudí, môže na iné etniká, exotický zjav, nezvyčajné doplnky reagovať citlivo. Tón hlasu, prízvuk alebo iná reč dokážu dieťa vyviesť z rovnováhy. Dieťa tiež dokáže vycítiť, ak napríklad daná osoba používa nadávky, ak na ne nie je vo svojej rodine zvyknuté. Dieťa bolo vystavené danej osobe viackrát neúspešne a už vopred je očakávané ďalšie zlyhanie. Človek nemusí mať skúsenosti s malým dieťaťom a nevie ho, napríklad, správne držať. Dieťaťu je v jeho náručí nepríjemne, niečo ho bolí, tlačí. Mnohokrát sa s človekom už stretlo a každé stretnutie skončilo plačom. Dieťa môže mať vytvorený blok voči konkrétnej osobe a už vopred reagovať plačom, aby s ňou nemuselo byť.
Keď náročné správanie dieťaťa vedie k vyhoreným rodičom
Život s náročným dieťaťom môže byť pre matku nesmierne vyčerpávajúci a stresujúci. Neustály plač, vzdor a emocionálne výbuchy dokážu narušiť rodinnú harmóniu a negatívne ovplyvniť psychickú pohodu matky. Mnohé mamy sa stretávajú s ťažkosťami pri výchove svojich detí. Staršia dcéra, ktorá od malička celé dni plakala, môže byť extrémne náročná. Aj keď boli zdravotné dôvody na plač, problém pretrváva aj v 5 rokoch. Čas strávený s ňou sa stáva nepríjemným a vyvoláva úzkosti. Aj keď ju milujete nadovšetko, je ťažké to zvládať.
Príčiny náročného správania u detíExistuje mnoho faktorov, ktoré môžu prispievať k náročnému správaniu u detí:
- Alergie a intolerancie: Niektoré potraviny môžu u detí vyvolávať podráždenosť, hyperaktivitu alebo iné nežiaduce reakcie.
- Problémy so spánkom: Nedostatok spánku môže viesť k zvýšenej podráždenosti a problémom s koncentráciou.
- ADHD (Porucha pozornosti s hyperaktivitou): Deti s ADHD majú ťažkosti s pozornosťou, impulzivitou a hyperaktivitou, čo sa môže prejavovať náročným správaním. Pediatrička si môže všimnúť hyperaktivitu dieťaťa, čo vedie k úvahám o ADHD a potrebe psychologického vyšetrenia.
- Autizmus a Aspergerov syndróm: Tieto poruchy ovplyvňujú sociálnu interakciu, komunikáciu a správanie, čo môže viesť k náročným situáciám. V poslednom čase pribúda na Slovensku počet detí, ktoré majú Aspergerov syndróm. Patrí medzi autistické poruchy a nie vždy je včas diagnostikovaný. Dieťa, ktoré ním trpí, má zväčša neporušený intelekt, niekedy ho má aj vyšší ako priemerný. Na rozdiel od iných sa však toto dieťa čudne správa. Kvôli neporušenému intelektu si rodičia myslia, že ich potomok má nadpriemerné rozumové schopnosti a trpí len hyperkynetickou alebo poruchou správania.
- Na prvý pohľad deti s Aspergerovým syndrómom vyzerajú ako malí profesori. Veď sa mu aj hovorí ´syndróm čudákov´ zmiešaný z talentu a hendikepu. V jednej alebo v niektorých oblastiach sú deti veľmi múdre, dokážu ako odborník rozprávať o vesmíre, prírodopise, o zvieratách. Na druhej strane nie sú schopné vylúštiť slovné úlohy z matematiky. Nemajú rozvinuté abstraktné myslenie, nedokážu spájať súvislosti. Vo viacerých predmetoch zlyhávajú a dostávajú zlé známky. Mnohé nevedia strihať nožnicami, sú neobratné, čo sa prejavuje najmä na telocviku. Rodičia len ťažko vedia pochopiť, prečo ich dieťa niečo ovláda nadmieru a v inom nepozná ani základné veci. I keď má bohatú slovnú zásobu, takmer s nikým nekomunikuje. Nevie sa zapojiť do kolektívu, bežné detské problémy a hry ho nezaujímajú, a tak väčšinou stojí odstrčené v kúte. A trpí i tým, že rovesníci, ktorí túto chorobu nepoznajú, sa mu posmievajú.
- Oveľa vážnejší je autizmus, ktorý predstavuje jednu podskupinu pervazívnych porúch. Autizmus, ak je to hlavná porucha, sa nedá vyliečiť, no pacienta možno naučiť, aby istým spôsobom fungoval, ak sa odstráni napríklad motorický nepokoj, zníži úzkosť, precitlivelá senzorika, miera agresivity, nespavosť. Autistické deti sa naozaj dosť uťahujú do vlastného sveta, za akúsi železnú oponu. Dnešné mamy, najmä tie vnímavejšie, dokážu včas vyhľadať pomoc lekára. Podnetom môže byť to, že ich dieťaťko je výnimočne pokojné, nekomunikuje s okolím, neusmieva sa, keď sa nad neho naklonia, nehrá sa s rúčkami, nevníma zvuky, neskúša gagotať. Len pokojne leží. Keď príde obdobie, že takéto dieťa začne robiť prvé kroky, často chodí po špičkách. Neudrží očný kontakt. Veľmi dlho plienkuje, pretože sa nevie naučiť čistote. Nemá rado dotyk, nechce sa mojkať. Tieto deti sú vyberavé v jedle. Každá nová potrava, ktorú dostanú, im spôsobí traumu, pretože sú zvyknuté na stereotyp. Čo však majú spoločné, je neskorá reč. Tieto deti nepovažujú rozprávanie za spôsob kontaktu. Len mechanicky opakujú, čo počujú, pritom hovoria, akoby recitovali, no nevedia si predstaviť, že nejaké slovo môže znamenať konkrétnu vec, predmet.
- Psychologické faktory: Úzkosť a stres, problémy s reguláciou emócií (napr. záchvat hnevu, keď jej otec nekúpil cukríky), potreba pozornosti, traumatické zážitky (rozvod rodičov, strata blízkej osoby alebo šikanovanie). Nie každý má to šťastie na láskyplné a bezpečné detstvo, plné istoty a podpory zo strany rodičov.
- Výchovné faktory: Nedostatok hraníc a pravidiel, nekonzistentná výchova, prílišná prísnosť alebo povoľnosť, krik a fyzické tresty.
Rany z detstva: Dôsledky dysfunkčnej rodiny
Nie každý má to šťastie na láskyplné a bezpečné detstvo, plné istoty a podpory zo strany rodičov. Mnohí z nás si prešli bolestivým obdobím, kedy nám rodič nebol schopný, z akéhokoľvek dôvodu, poskytnúť čo sme ako deti potrebovali. Psychoterapeutka Shagoon Maurya definuje detstvo v toxickej rodine ako obdobie s neblahými a trvalými následkami, počas ktorého si dieťa osvojí škodlivé návyky a spôsoby, negatívne ovplyvňujúce jeho budúci život. Dieťa sa v takejto rodine snaží prežiť ako najlepšie vie, a pretože primárne hľadá vinu u seba, začne sa cítiť zlé a nehodné lásky. Namiesto bezpečného detstva, kde by skúmalo vlastné záujmy a potreby, sú v popredí záujmy rodiča. Rodičia sa ho snažili riadiť, kontrolovať, aby spĺňal ich predstavu dokonalého dieťaťa. Neváhali kritizovať, zosmiešňovať, trestať či zanedbávať jeho emocionálne potreby, alebo naopak prehnane chrániť. Dysfunkčná rodina si nenačúva, nekomunikuje efektívne, v popredí nie je riešenie problémov, ale ego každého jeho člena. Traumatické udalosti sú pre dieťa z dysfunkčnej rodiny na dennom poriadku. Nikdy nevie, čím nahnevá rodičov, kedy dostane vynadané a najmä za čo. Nemôže sa na nich obrátiť pre pomoc, radu alebo podporu. Cíti sa osamotené, stratené a nemilované.
Prostredie, v ktorom sme vyrastali, formuje našu osobnosť a pohľad na svet. Ak bolo prostredie doma nebezpečné a neisté, budeme podozrievaví voči celému svetu a za každým náznakom láskavosti hľadať zradu. V prípade dysfunkčnej rodiny je pravdepodobné, že si človek do budúcna osvojí tieto spôsoby chovania a komunikácie: ospravedlňuje sa aj za veci, ktoré nezavinil, je nadmerne citlivý na kritiku, nevie si stanoviť hranice, alebo sa nechá využívať.
Právne a etické aspekty ochrany dieťaťa
V prípade, že rodič marením styku s dieťaťom napĺňa znaky trestného činu, musí v rámci tzv. subjektívnej stránky dokázať úmysel. Ak je manipulácia intenzívna a má závažné dôsledky na psychiku dieťaťa, môže byť posudzovaná ako emocionálne týranie. Právna prax na Slovensku a v Českej republike hovorí o tom, že takéto konanie môže spadať pod judikatúrou vyprofilovanú kategóriu tzv. psychického týrania zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa, čo je zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. b) Trestného zákona. Aj napriek rozhodnutiam súdu sa rodič nemôže stretávať so svojím dieťaťom. Dôležité je tiež si uvedomiť, že ak páchateľ naplní znaky trestného činu, musí v rámci tzv. úmyslu aj v prípade, ak tento úmysel smeruje k obeti - teda že na to využije a zneužije vlastné dieťa. Treba prevziať zodpovednosť za ničiaci vplyv takéhoto jeho správania sa na dieťa. Z pohľadu záujmu dieťaťa je takéto konanie kontraproduktívne - vedie k dôrazu na právo odmietaného rodiča domôcť sa nápravy, mnohokrát aj za cenu prinajmenšom problematického postupu.
Existujú právne nástroje na ochranu dieťaťa pred manipuláciou. V situácii, keď syn prežíva strach z otca kvôli nátlaku na športovú kariéru, vyhrážkam a motivačnému bitiu, a má pre to psychické problémy potvrdené psychiatričkou, je namieste podať na súd návrh na zákaz styku otca s maloletým synom. Pri zákaze styku s maloletým synom sa otcovi v celom rozsahu odoberá právo stýkať sa s maloletým synom, a to akýmkoľvek spôsobom. Súdy môžu zakázať styk otca s maloletým dieťaťom v prípade, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa alebo ak nie je možné zabezpečiť záujem maloletého dieťaťa obmedzením styku s rodičom. Pri zohľadňovaní záujmu dieťaťa sa prihliada nielen na ohrozenie fyzického/psychického zdravia, ale aj na ohrozenie jeho mravného vývoja. V uvedenom prípade je však potrebné, aby súd poznal aj samotný názor maloletého syna, ak je dieťa schopné ho vzhľadom na svoj vek a celkovú rozumovú vyspelosť vyjadriť. Následne súd na tento názor pri svojom rozhodovaní aj prihliadne. Zákaz styku s dieťaťom môže súd vysloviť na neurčitý čas, teda bez časového obmedzenia, alebo aj na čas určitý, v prípade, ak bude možné bezpečne ustáliť lehotu, počas ktorej by mal zákaz trvať a počas tejto lehoty rozhodol.
Metaanalýza ukázala, že deti, ktoré zažili rozvod so stratou rodičovského kontaktu, vykazovali dokonca nižšiu pohodu než deti, ktoré zažili smrť rodiča. Adolescenti so súčasnou stratou rodičovského kontaktu prežívali emocionálnu úzkosť v ďaleko väčšej miere ako ich rovesníci. Pravidelný a častý kontakt s oboma rodičmi po rozvode môže znížiť potenciálne škodlivé účinky rodičovskej absencie. Biologickí rodičia sú teda obzvlášť dôležití. Je dôležité si uvedomiť, že pre blaho dieťaťa je najškodlivejšia snaha o vyradenie jedného rodiča zo života dieťaťa. To je morálne zlé a v mnohých jurisdikciách až príliš právne v poriadku. Je to všade škodlivé pre blaho dieťaťa.
Kľúčová úloha otca v zdravom vývoji dieťaťa
Otec je v živote každého dieťaťa dôležitý. Nielen, že je s ním iná zábava ako s mamou, ale naučí ho bicyklovať, zvládať stres a stať sa silnejším človekom. Každá žena chce zo svojho dieťaťa vychovať praktického, ale aj silného, láskavého, zdravo sebakritického človeka, popritom sa stará o jeho vzdelanie, koníčky, stravovanie, obliekanie a všetko podobné. A potom je tu ešte ocko, ktorý je pri výchove síce rovnako dôležitý, ale je s ním väčšia sranda a naučí deti úplne iné veci ako mama.Hoci takmer každý muž dokáže splodiť dieťa, no nie každý vie byť aj otcom. Pre dieťa je ale veľmi prínosné, aby vo svojom živote poznalo aj mužský vzor, aj keď s ním priamo nežije. Pokiaľ otec v živote dieťaťa chýba, je dôležité, aby tam bol iný mužský vzor, napríklad starý otec, strýko a podobne. Ak otcovská rola v živote dieťaťa chýba, môže to mať dopad na spôsob budovania vzťahov dieťaťa v budúcnosti.
Ocko to rieši inak. Určite ste na internete zachytili množstvo vtipných obrázkov, ktoré zachytávajú rôzne situácie, ako sa o deti stará mama a ako ocko. Je to mimoriadne úsmevné, ale často naozaj aj pravdivé. Zatiaľ čo mamy vidia na každom kroku nebezpečenstvo a myslia na každý detail vopred, ockovia sa nad takými vecami ani len nezamýšľajú. Im nevadí, keď ide dieťa von v špinavom tričku, alebo že im majú na ihrisko zobrať malú desiatu, alebo že im na obed dajú guláš, lebo na neho majú chuť oni. Hoci sa na výchovu a niektoré veci pozerá inými očami žena a inými muž, napriek tomu je rola otca v živote každého dieťaťa rovnako dôležitá ako rola matky. „V ideálnom prípade by sa tieto dve roly v rodine mali dopĺňať. Otec je v rodine často vnímaný ako pilier stability, opory, sily, ochranca rodiny. Pre malé dievčatá býva v istom veku rytierom, pre chlapcov supermanom. Samozrejme s vekom dieťaťa sa i vnímanie otca mení, no aj v dospelosti je jeho postavenie pre každého z nás dôležité,“ vysvetlila prezidentka Slovenskej komory psychológov, pracovná a poradenská psychologička Eva Klimová.
Oteckovia sa s deťmi často viac šantia a dovolia iné veci ako mama, alebo naopak zakážu. Muži pristupujú k výchove trochu ináč ako ženy, ale má to svoje opodstatnenie. „Každý z rodičov dáva dieťaťu do života niečo špecifické, materská rola smeruje zvyčajne viac ku bežnej starostlivosti, otec, i keď sa na bežnej starostlivosti o dieťa podieľa tiež, je i tým, kto sa s deťmi hrá, preberá akúsi rolu animátora, vie s deťmi vystrájať a hrať sa kreatívne hry. Otcovia zvyčajne viac vedú deti ku športu a technickým veciam. Vďaka tomu sa zoznámia s prírodou, svetom fantázie, techniky, ale aj nepohodou, ak im niečo nedovolia, či riešením situácie, keď sa napríklad stratia. Vďaka tomu budú odolnejšie, odvážnejšie, menej umraučané a poradia si aj v stresovej situácii. Mnohé deti vnímajú otecka ako toho prísnejšieho a väčšiu autoritu, no to je v poriadku a pre ďalší život dôležité. „Zvyčajne je jeden z rodičov prísnejší, druhý má pozíciu viac láskavého ochranu. Bez ohľadu na prísnosť by od oboch rodičov deti mali vnímať podporu, lásku, ale mali by poznať určité hranice,“ doplnila psychologička.
Rešpekt by si otec u detí nemal budovať prostredníctvom strachu, pretože sa ho dieťa bude celý život báť. Ak sa dieťa rodiča bojí, v neskoršom veku mu začne zo strachu klamať. Otec si nikdy s dieťaťom nevytvorí dôverný vzťah, ak mu bude dávať najavo, že ono je len dieťa a on otec. Naopak, drobec si ho bude vážiť, keď ukáže svoju citlivú stránku, a nebude za všetko kričať. Ocko môže byť prísnejší ako mama, je ale dôležité, aby sa vedel k synovi či k dcére skloniť, pohladiť, počúvať, viesť, neodstrkovať, neponižovať, nesúperiť, zdieľať vlastné pocity, zasmiať sa, mnohému priučiť a podebatovať o hodnotách života. U nás vo výchove sa stále spomína fakt, že otec zarába peniaze a matka sa stará o rodinu. Ale každý dobrý otec by si jednoducho mal nájsť čas na svoje dieťa a stať sa súčasťou jeho denného režimu. Ak sa tatko dieťaťu nebude venovať a nevytvorí si s ním citové puto v ranom detstve, je možné, že o pár rokov už môže byť neskoro.
Praktické tipy pre rodičov na budovanie bezpečného prostredia
Prevencia je najúčinnejší spôsob, ako zabrániť negatívnym dôsledkom manipulácie dieťaťa otcom a iným formám strachu. Medzi najdôležitejšie preventívne opatrenia patria:
- Udržiavanie zdravých vzťahov medzi rodičmi: Rodičia by sa mali snažiť udržiavať medzi sebou korektné a rešpektujúce vzťahy, aj po rozchode. Predovšetkým je potrebné ukázať synovi úctu vo vzájomnom vzťahu rodičov, v správaní i v komunikácii.
- Komunikácia: Rodičia by mali otvorene a konštruktívne komunikovať o výchove dieťaťa a o všetkých problémoch, ktoré sa vyskytnú. Počúvajte, čo vám vaše dieťa hovorí, a snažte sa mu porozumieť. Dajte mu najavo, že ho milujete a podporujete, bez ohľadu na jeho správanie.
- Ochrana dieťaťa pred konfliktmi: Rodičia by mali chrániť dieťa pred svojimi konfliktmi a nezaťahovať ho do svojich sporov.
- Podpora vzťahu dieťaťa s oboma rodičmi: Rodičia by mali podporovať vzťah dieťaťa s oboma rodičmi a umožniť mu tráviť s nimi kvalitný čas. Deti potrebujú oboch rodičov, aby sa podieľali na ich výchove. Zavrhnutie rodiča je útokom na túto základnú potrebu.
- Identifikujte príčiny správania: Snažte sa zistiť, čo spúšťa náročné správanie u vášho dieťaťa. Sú to konkrétne situácie, osoby alebo časové obdobia? Akonáhle identifikujete spúšťače, môžete sa pokúsiť im predchádzať alebo na ne lepšie reagovať.
- Stanovte jasné hranice a pravidlá: Deti potrebujú vedieť, čo sa od nich očakáva.
- Používajte pozitívne posilňovanie: Namiesto trestu za zlé správanie sa zamerajte na odmeňovanie dobrého správania. Chváľte a oceňujte svoje dieťa, keď sa správa dobre.
- Naučte dieťa zvládať emócie: Pomôžte svojmu dieťaťu rozpoznávať a zvládať svoje emócie. Učte ho, ako sa upokojiť, keď je nahnevané alebo frustrované.
- Odborná pomoc: V prípade problémov by rodičia mali vyhľadať odbornú pomoc psychológa alebo terapeuta. Psychológ, psychiater alebo terapeut vám môžu poskytnúť cenné rady a podporu.
- Vzdelávanie: Rodičia by sa mali vzdelávať o problematike manipulácie dieťaťa a o jej dôsledkoch.
- Rešpektovanie detských pocitov: Deti dokážu z človeka vycítiť každú negatívnu energiu. Nikdy nenúťte dieťa byť v spoločnosti človeka, pri ktorom sa necíti dobre. Je veľmi dôležité rešpektovať pocity a názor dieťaťa na konkrétneho človeka a nenútiť ho do kontaktu s človekom, ktorého sa bojí. Dieťa tak môže stratiť oporu a dôveru v rodičov. Rešpekt je vzájomne sa vytvárajúci atribút, ak rešpektujeme pocity a rozhodnutia dieťaťa, dieťa automaticky rešpektuje nás ako rodičov. Nedostatok vzájomného rešpektu vedie k zlyhaniu väzby medzi rodičom a dieťaťom.
- Vysporiadajte si vlastné pocity voči danému človeku: Vnútorne sa zmierte s človekom, ktorý bude súčasťou života dieťaťa, pokúste sa v sebe objaviť pozitívne pocity voči konkrétnej osobe a pristupovať k nej láskavo, veselo a pokojne.
- Nájdite si čas pre seba: Má váš manžel čas pre seba? Na skutočný relax? Na to, čo ho skutočne dobíja, napríklad cestovanie, šport, kutilstvo? Má čas pre seba, aby vedel dobiť energiu, vyčistiť hlavu a následne tú energiu dávať manželke a deťom? Skúste sa o tom porozprávať. Niekedy aj magnézium nie je zlý nápad. Je to dospelý, kto pozná dôverne (niekedy, bohužiaľ, by mal dôverne poznať) vnútorný svet dieťaťa, jeho potreby, očakávania, želania, kto dieťa pochváli, poteší, aj pokára, vyvolá pocit viny, kto ho vypočuje, prejaví záujem, lásku. Z toho všetkého dieťa vie, že taký dospelý je pre neho tou najdôležitejšou osobou. Narušenie alebo pretrhnutie takého vzťahu by dieťa ohrozilo v jeho vývine, zdraví a v niektorých prípadoch aj na živote.
tags: #dieta #sa #zlakne #otca