Čoraz viac párov po celom svete necháva na dieťa, nech si vyberie či je chlapec alebo dievča. Médiá nedávno preletela správa s vyjadrením speváčky Demi Lovato, že odhaľovať pohlavie dieťaťa je transfobické. Po vzore mnohých celebrít sa veľa rodičov taktiež uchyľuje k možnosti nechať dieťa vybrať si pohlavie. Tento trend, akokoľvek dobre mienený, je však medvedou službou. Americké štáty Kalifornia, Colorado alebo Washington umožňujú rodičom označiť v rodnom liste novorodenca X namiesto pohlavia. Nemôžu oslovovať dievčatá dievčatami a chlapcov chlapcami - hovoria im súhrnným pomenovaním deti alebo priatelia. To všetko preto, aby sa predišlo rodovým stereotypom. Snažia sa neasociovať časti tela s pohlavím - deti sú učené, že nie každý chlapec má penis a nie každé dievča vagínu. Je však zmazávanie rozdielov medzi pohlaviami a ignorovanie biologických rozdielov vhodné?
Nie je to chlapec ani dievča, je to dieťa
Bojovníci za rovnosť pohlaví a proti rodovým stereotypom vyhlasujú, že biologicky dané pohlavie sa líši od našej rodovej identity. Môžeme sa teda narodiť s vagínou, ale necítiť sa ako dievča/žena. Tvrdia, že rodová identita je subjektívny pocit, ktorý sa od biologického pohlavia odlišuje, sú to dve od seba nezávislé veci. Z toho dôvodu odmietajú prarodičom a známym povedať, či majú chlapca alebo dievča. Chcú zabrániť tomu, aby sa okolie k dieťaťu správalo stereotypne, a síce, že dievčatkám budú kupovať bábiky, chlapcom autíčka, a pristupovať k nim inak vzhľadom na pohlavie. Obliekajú ich do rodovo neutrálnych vecí, kupujú rodovo neutrálne hračky. Na tejto myšlienke je síce niečo pozitívne, ale, ako mnoho iných vecí, aj táto sa dohnala do extrému.
Prebranie sociálnych rolí v hre je základ socializácie
Než by pokrokoví rodičia pristupovali k otázke búrania stereotypov zodpovedne a hlavne postupne, zmažú rozdiely medzi pohlaviami úplne - a prístup vnucujú aj okoliu. Lenže zabúdajú na základnú vec a tou je formovanie identity dieťaťa, ktorá je úzko spojená s imitáciou sociálnych rolí. Pre deti je najdôležitejším zdrojom učenia a prípravy na život hra; prostredníctvom nej preberajú sociálne role a učia sa tak reagovať na sociálne situácie. Hrajú sa na mamičku a tatka, zubára a lekárku, bojovníka alebo princeznú. Prebranie sociálnych rolí s pomocou hry im pomáha vytvárať model reality a zaradiť sa do spoločnosti. Dieťa si začína všímať rozdiely medzi pohlaviami, identifikuje sa s príslušnou skupinou (dievčatko alebo chlapček), neskôr prichádza k identifikácii s rodičom rovnakého pohlavia. Dievča napodobňuje mamu, chlapček otca, obaja sledujú znaky, ktorými sa ich pohlavie vyznačuje - a podľa toho formujú identitu a zaraďujú sa do spoločnosti.
Dieťa nemôže existovať mimo spoločnosť
Dieťa, ktoré rodičia neučia spoločenským pravidlám a normám, príde do spoločnosti nepripravené. Po príchode do skutočného sveta nevie, čo má robiť, pretože ho to doma neučili, situácie nepozná a nevie, ako sa má v nich správať. Predstavte si, že prídete do inej krajiny a kultúry, a ocitnete sa v situácii, ktorá vám je absolútne neznáma - znervózniete, pretože netušíte, čo sa od vás očakáva, a rovnako znervóznejú aj ľudia okolo vás, pretože nevedia ako k vám pristupovať. Rovnako je to aj s deťmi bez pohlavia. V predškolskom a školskom veku je identita a osobnosť dieťaťa tvorená okolím. Dieťa pozoruje za čo je odmenené, prijímané a za čo naopak neakceptované. Súčasťou identity je príslušnosť k pohlaviu a napodobovanie tejto role, ako som spomínala - dievčatko sa chce maľovať ako mamka a podobne. Týmto sa deti snažia prísť na to, akú rolu v spoločnosti zastávajú, čo sa od nich čaká.
Co je sociálně-emoční vývoj u dětí
Sociálnymi rolami komunikujeme so spoločnosťou
Psychológ a profesor Jordan B. Peterson vysvetľuje, že deti si privlastnia rolu ako nástroj, ktorým v spoločnosti komunikujú a existujú. Takže vedia ako sa správať v spoločnosti, a spoločnosť vie, ako sa má správať k nim. Z toho dôvodu mnoho gayov (a transrodových ľudí) preberie na seba rolu ženy - maľujú sa, nosia vyzývavejšie oblečenie, prípadne podpätky - aby spoločnosť vedela, ako k nim pristupovať a oni sami prebrali sociálnu rolu. Rovnako aj väčšina lesbičiek sa nemaľuje, má krátke vlasy a obliekajú sa do typicky mužského oblečenia. Peterson tvrdí, že pokladať rodovú identitu nezávislú od biologického pohlavia je nezmysel. Ak by rodové rozdiely boli spôsobené spoločnosťou, v rovnocenných krajinách by sa to na spoločnosti prejavilo - a to sa nedeje. Švédsko patrí medzi najrovnocennejšie krajiny, a aj napriek tomu všetko zostalo po starom - na technických odboroch študuje stále viac mužov ako žien, a ženy dominujú humanitným odborom.
Dieťa sa stotožňuje s jedným z rodičov
Podľa Petersona je identita súhrnom nástrojov, ktorým vo svete operujeme. Ak nefunguje, nemáme funkčnú identitu. Identita je niečo, na čo vie naše okolie reagovať - a pokiaľ tomu tak nie je, spoločnosti sa odcudzujeme. Jeho slová potvrdzuje mnoho ďalších teórií a odborníkov, napríklad aj slávny vývojový psychológ Erik Erikson. Podľa neho sa v závislosti na sociálnej situácii dieťa učí prevziať rôzne sociálne role (k učiteľke, spolužiakom…). Český psychológ Pavel Říčan potvrdzuje a dodáva, že dieťa má tendenciu stotožniť sa s jedným z rodičov - prijíma jeho názory, hodnoty, priania. Identifikácia je silná a trvalá väzba, prostredníctvom ktorej sa učí osvojovať si mužskú či ženskú rolu v spoločnosti. To je dôležité pre budúci vývoj sexuálnej identity. Pozorovaním a zaraďovaním sa do určitej skupiny vzniká časť osobnosti (kategorické ja), ktoré dostáva postupne sociálny charakter (rozoznávanie a získavanie sociálnych rolí).
Biológia ako silný faktor
Ak sa odlišujete od „typických“ žien, to ešte neznamená, že ženou nie ste. Nenásilné búranie stereotypov je častokrát pozitívna vec, no úplne oddeliť identitu od biologického pohlavia, a ignorovať biológiu je aj podľa vedcov nezmyselné. Neurovedkyňa Debra Soh tvrdí, že biológia je veľmi silný faktor, a má k celej veci rozhodne čo povedať. Dievčatá, ktoré sú vystavené vyšším dávkam testosterónu v lone, môžu byť asertívnejšie, bojovnejšie, športovo zdatnejšie, hrajúce sa s autíčkami - doktorka Soh ale vraví, že ak sa cítia inak ako väčšina žien, to ešte neznamená, že by nemali byť ženami a mali by sa kompletne vyčleniť z tejto skupiny, a stať sa neexistujúcim pohlavím. Prístup „vymazania“ pohlavia rodičmi sťažuje dieťaťu socializáciu. Sebahodnotenie dieťaťa je najmä v školskom a adolescentnom veku závislé od hodnotenia rovesníkov. Je pre neho dôležité zapadnúť medzi nich. Podľa teórie sociálnej identity je motivované dosiahnuť vysoké sebahodnotenie v osobnostnej aj spoločenskej identite. Deti, ktoré ale vyrastali s „vymazaným“ pohlavím, sa stretnú medzi rovesníkmi s nepochopením; rodičia ich vystavia väčšiemu riziku šikany.
Progresívni rodičia môžu spôsobiť zmätok
Isteže, že veľkým problémom je najmä výchova. Mnohí rodičia majú zaužívanú predstavu, ako by sa malo správať dievčatko a ako chlapec, s akými hračkami by sa mali hrať a ako by sa mali obliekať. To ich môže podvedome nútiť dostáť tejto role (ženy si nepriznajú, že netúžia po rodine a radšej si splnia svoju povinnosť, muži skrývajú city). Ale výskumy dokázali, že pôsobenie rodiča nemá taký silný efekt na identifikáciu s pohlavím. To potvrdzuje aj prípad chlapca Davida Reimera, ktorý sa narodil s deformovaným penisom. Po rade lekára a pár zákrokoch ho rodičia vychovávali ako dievčatko. Chlapec sa však vždy cítil ako chlapec, a roky trpel depresiami, ktoré vyvrcholili v samovraždu. S detskou identitou treba zachádzať opatrne. Pokrokoví rodičia sa snažia byť tak rodovo neutrálni, že svoje deti ešte viac mätú. Ak si dievča prirodzene vyberie princeznovské šaty, pretože miluje Ľadové kráľovstvo, vštepujú jej do hlavy, že môže byť čímkoľvek. Dievčatko tak nadobudne dojem, že na šatách je niečo zlé a nemalo by podľahnúť tejto túžbe. Vychovávateľky vo Švédsku zasahujú deťom aj do kresieb - ak deti zvýrazňujú ženám na obrázku mihalnice ale mužom nie, vychovávateľky na to upozornia a nútia ich prikresliť ich aj na tvár mužskej kresby. Deti sa pritom snažia len pochopiť a definovať sociálne role a rozdiely, pochopiť svet aby vedeli, ako sa doň zaradiť. A ak dievča vykazuje chlapčenské rysy a hrá sa s autami, mnoho progresívnych rodičov jej môže nasadiť chrobáka do hlavy, že nie je typické dievča, a môže byť chlapec, alebo niečo medzi tým (tretie pohlavie). Zmätené dieťa to zmätie ešte viac.
Pohlavie a osobnosť: osobná skúsenosť
Keď som bola dieťa, hrala som sa radšej s autami ako s bábikami. Radšej som sledovala horory a thrillery ako rozprávky. Bavil ma futbal a hokej, a nikdy som neinklinovala k typicky ženským vlastnostiam. Nebaví ma nakupovať, nerada sa maľujem, nosím batoh namiesto kabelky, a chodím v teniskách. A som neskutočne rada, že som sa nenarodila v tomto období, pretože podľa vzoru Angeliny Jolie by rodičia zrejme riešili môj prechod na opačné pohlavie, alebo sťažili moju socializáciu s rovesníkmi zvýraznením toho, že k nijakému pohlaviu nepatrím. Ľudia si pletú pohlavie s osobnosťou. Som biologicky žena, no pretože sa líšim od typického vzoru ženy, neznamená to, že sa ako žena necítim a nie som rada ženou. Všetko začalo ako dobrá myšlienka, avšak jej dohnanie do extrému je pochybné. Spočiatku šlo o úctyhodný pokus o zmenu, a síce búranie stereotypov, ktoré nám neprospievajú - napríklad dievčatá sa hrajú len s bábikami, nemajú byť asertívne ale poslušné, chlapci sa hrajú len s autíčkami a nemajú plakať. Ako to však býva, aj dobrá myšlienka sa dokáže v rukách neopatrných ľudí zmeniť na extrém, ktorý nemusí vždy prospievať. O to smutnejšie je, že sa dotýka detí, ktorým to spôsobí väčší zmätok. Deti prichádzajú na svet bez toho, aby vedeli, čo znamená pojem chlapec a dievča. Postupne sa to naučia od rodičov, starších súrodencov a okolia. Svet ale nie je iba čierny a biely a všetci ľudia sa tiež necítia byť výlučne príslušníkom jedného alebo druhého rodu. Možno aj váš potomok chce byť dnes v ružovej sukničke a zajtra pripraví zákopy pre cínových vojačikov.
Rodová príslušnosť a transgender identita
Už keď sa deti narodia, počujete od lekárov jednoznačné „je to chlapec/dievča“. Tento záver doktori stanovia na základe vonkajších pohlavných orgánov. A potom sa začne kolotoč ružových alebo modrých farieb, bábik alebo autíčok, krásnych dievčatiek alebo sympatických chlapčekov. V puberte a neskôr v dospelosti je už väčšina ľudí presvedčená o tom, že chlapi majú byť tí silní a ženy tie jemné. Ale vnímanie rodu nie je také jednoznačné, ako sa na prvý pohľad zdá. Pokrýva širšie spektrum individualít, ktoré sa identifikujú s rôznymi stupňami ženskosti či mužskosti. Patria sem aj transgender (trans) ľudia, ktorí sa cítia byť v inom rode, než v akom sa narodili. Týka sa to aj vášho dieťaťa? V určitom období sa všetky deti správajú tak, že ich zaujímajú aktivity typické pre opačný rod. Dievčatká sa hrajú s autíčkami, chlapci s bábikami, dievčatká odmietajú nosiť šatočky, chlapci si ich obliekajú s obľubou. Rovnako tak môžu začať o sebe rozprávať v inom rode a chcú, aby ste ich oslovovali iným menom, v jeden deň sa cítia ako chlapci a potom zase ako dievčatká. Na druhej strane, ak sa vaše dieťa identifikuje ako opačné pohlavie od raného detstva, je konzistentné a presvedčivé vo svojom správaní dlhšiu dobu, pravdepodobne svoj postoj nezmení. Väčšina ľudí cíti svoju rodovú príslušnosť vo veku dva až štyri roky. Samozrejme, je množstvo spôsobov, akými sa deti vyjadrujú, preto je vhodné vždy konzultovať ich správanie s odborníkom.
Podpora dieťaťa a úloha rodičov
Transgender nie je mentálne ochorenie, ktoré sa dá vyliečiť tabletkami. Diskusia s odborníkom je ale na mieste nielen z dôvodu presného určenia, že ide o transgender dieťatko, ale aj preto, že dokážu pomôcť s množstvom ťažkostí, bolestí a stresu, ktorému musia trans ľudia v spoločnosti čeliť. Čo môžete ako rodič urobiť? Rod dieťaťa je daný, ono samo vie, čím je, nezáleží na tom, čo mu vraví okolie. Pokúsiť sa zmeniť identitu rodu svojho dieťaťa, či už odmietaním, trestom, alebo terapiou, ktorej cieľom je zvrátiť jeho subjektívne pocity, nie je iba neefektívne, ale môže byť aj nebezpečné. Takéto liečebné terapie označili svetové zdravotné združenia za škodlivé. Výskum dokázal, že podpora rodičov výrazne ovplyvňuje pozitívne očakávania detí od budúcnosti, ich mentálne nastavenie a sebavedomie. Naopak, ak dospelí odmietajú svoje deti, vedie to k nárastu depresií, sebaubližovaniu a samovraždám. Najdôležitejšia vec, ktorú, podľa jeho záverov, môžu rodičia spraviť, je dovoliť deťom byť tým, kým sa cítia byť. Samozrejme, sú aj prípady, keď napriek silnému presvedčeniu o svojom rode zmení dieťa názor. Väčšinou sa tak stane okolo deviateho, desiateho roku. Rodičia by mali podporovať sebavedomie dieťaťa, jeho pocit rodovej príslušnosti a to, že je dôležité pre nich také aké je.
Vytváranie bezpečného prostredia
Najdôležitejšia je vaša schopnosť spraviť z domova bezpečné útočisko pre dieťa. Len tak mu poskytnete základy duševného zdravia, pohodlia a stability. Vytvoríte tak pomyselnú hranicu medzi vonkajším svetom, ktorý bude pravdepodobne dosť krutý, negatívny a odmietavý. Možno to bude pre vás zložité, najmä ak sami nie ste vyrovnaní s tým, že by ste mali dieťa akceptovať bez výhrad. V rámci užšej i širšej rodiny trvajte na tom, že pre dieťa požadujete rešpekt, prívetivosť a oporu. Nezmeníte názor iných, ale môžete jasne vymedziť správanie, ktoré od nich očakávate. Nechajte na deťoch, aby si samy vybrali oblečenie, ako, kedy a s kým sa budú hrať, najobľúbenejšiu hračku, typ účesu, veci, ktorými sa obklopia. Netlačte na nich, ani ich pasívne agresívne nenúťte, aby spĺňali vaše predstavy. Takto im pomôžete pripraviť sa na negatívne reakcie okolia, aby vedeli reagovať na urážlivé a znevažujúce spôsoby ľudí, s ktorými prídu do styku. Snažte sa zabezpečiť, aby bol vždy po ruke nejaký dospelý, ktorý im môže pomôcť. Nikdy netolerujte negatívne poznámky, neúctu, nátlak - najjednoduchšia priama cesta k tomu, aby ste dali najavo svoju podporu dieťaťu je neakceptovať žiadne štipľavé a urážlivé komentáre od kohokoľvek. Tým, že sa stávate partnerom svojmu dieťaťu v tomto procese, ukazujete mu úprimný záujem o to, ako sa vníma, čo si myslí, čo prežíva, dokazujete mu, že ste tu pre neho.
Výzvy, ktorým čelia trans deti
Deti a mladí ľudia musia čeliť izolácii, skrývaniu sa a zatajovaniu, čo vedie k depresii a úzkostným stavom. V dospelosti sa približne polovica z nich zamýšľa nad samovraždou. Trans deti nájdeme aj medzi svetovými celebritami. Tým, že verejne komunikujú o svojich pocitoch a podpore deťom, pomáhajú v spoločnosti vytvárať otvorené prostredie stojace na pilieroch porozumenia, podpory a rodičovskej lásky. Prispievajú tak k zdravému vývoju a psychickej pohode svojich potomkov. Najznámejším je Chaz Bono, jediné dieťa Cher a Sonny Bona, ktorý sa narodil ako dievča. Podľa jeho slov, zo začiatku jeho vzťah k matke škrípal, no časom sa všetko zlepšilo. Stephen, syn Warren Beattyho a Annette Benning, sa verejne vyznal zo svojej rodovej identity, keď mal 14 rokov. Veľkú podporu od rodičov má Shiloh, dcéra Angeliny Jolie a Brada Pitta. Výchova detí je komplexná a dynamická oblasť, ktorá sa neustále vyvíja s novými vedeckými poznatkami a spoločenskými zmenami. Rodičovstvo, či už v tradičnej alebo modernej podobe, prináša so sebou výzvy a otázky, na ktoré neexistujú jednoznačné odpovede.
Vplyv rodinných vzťahov na vývoj dieťaťa
Rodičia, mama a otec, sú dvaja najdôležitejší ľudia v živote dieťaťa. Od momentu tehotenstva sa žena stáva matkou, zatiaľ čo muž sa stáva otcom prostredníctvom psychologického procesu, ktorý je ovplyvnený kultúrnymi a spoločenskými normami. Matka obklopuje dieťa láskavosťou a starostlivosťou, zatiaľ čo otec by mal byť žene oporou a zárukou istoty. Na príklade vzťahu otca a matky dieťa vidí, čo znamená rodina. Ak otec povie svojmu dievčaťu, že je múdre a krásne, vzbudzuje v ňom dôveru. Otec zohráva dôležitú úlohu pri vývine a pri riešení oidipovského komplexu. Dieťa vníma funkciu otca ako dvojzmyselnú, pretože predstavuje zároveň silu, ale aj pozíciu rivala a toho, kto dieťaťu niečo zakazuje. Proces stotožnenia sa uskutočňuje nielen u chlapcov, ale aj u dievčat. Syn sa priamo stotožňuje s otcom, zatiaľ čo u dcéry sa tento proces deje nepriamo. Mama a otec musia pri výchove postupovať spoločne a nemali by sa hádať kvôli výchovným metódam. Ak niekedy dôjde k nedorozumeniam, je veľmi dôležité, aby dieťa videlo, že jeho rodičia sú vždy jednotní a nemajú nezhody a konflikty. Štúdie ukazujú, že pre deti žijúce iba s matkou nie je dôležitá neprítomnosť otca ani to, že boli počaté zo semena darcu, ale kvalita rodičovstva a pozitívny vzťah rodičov k dieťaťu.
Rozdiely v prístupe a rodinná dynamika
V rodinách, kde jeden z partnerov má dieťa z predchádzajúceho vzťahu, môže dochádzať k rozdielnemu prístupu k deťom. Napríklad, muž sa môže viac venovať svojim biologickým deťom ako nevlastnému dieťaťu svojej partnerky. Takéto situácie môžu viesť k napätým vzťahom a pocitom nespravodlivosti. Je dôležité, aby si partneri uvedomili túto dynamiku a snažili sa o rovnaký prístup ku všetkým deťom v rodine. Teória vzťahovej väzby, ktorú vypracoval John Bowlby, vysvetľuje vplyv kvality vzťahu medzi dieťaťom a matkou v rannom veku na psychický vývin dieťaťa. Podľa tejto teórie má dieťa pudovú tendenciu naviazať sa na matku alebo materskú osobu, ktorá mu zabezpečí ochranu a bezpečie. Bezpečná vzťahová väzba má pozitívny vplyv na psychický vývin, umožňuje dieťaťu bezpečné objavovanie okolitého sveta a otvorenú komunikáciu o názoroch a pocitoch. Deti s istou väzbou sú nezávislé, schopné vytvárať primerané vzťahy, majú lepšiu schopnosť empatie a sú odolnejšie pri zvládaní záťaže. Naopak, narušenie vývinu citovej väzby môže mať za následok vznik úzkostnej alebo neistej väzby, čo môže viesť k rôznym problémom v sociálnom, emocionálnom a kognitívnom vývine dieťaťa.
Opičia láska a jej negatívny vplyv na dieťa
Opičia láska, známa aj ako hyperprotektívne alebo helikoptérové rodičovstvo, je charakterizovaná prílišným ochranárstvom s prvkami majetníctva. Rodičia sa snažia svoje deti uchrániť od ublíženia, zranenia, zlých skúseností, odmietnutia, zranených pocitov, neúspechov a sklamaní. Zásadný rozdiel tu zohráva otázka zdravej miery. Prehnaná starostlivosť môže byť pre dieťa na škodu. Hyperprotektívni rodičia priorizujú dodržiavanie pravidiel a disciplíny na úkor komunikácie so svojimi deťmi. Deti sa naučia zatajovať pred nimi veci, ako svoje neúspechy, zlyhania, sklamania, obavy a strachy. Vychovávajú sa egocentrické deti, ktoré si myslia, že svet sa točí iba okolo nich. Deti vychovávané systémom odmien a trestov sa naučia nerobiť správnu vec len preto, že je to správne, ale robia to, za čo sú odmeňované. Deti vychovávané v opičej láske sú neschopné nájsť kreatívne riešenia a samostatne sa rozhodovať. Je dôležité nechať deti, nech sa z času na čas potrápia sami a nech si prežijú aj negatívne skúsenosti. Rodičia by mali komunikovať so svojimi deťmi a vysvetľovať im dôvody svojich rozhodnutí. Prejavom lásky je sloboda - ži a nechaj žiť.
Psychosexuálny vývin a Oidipov komplex
Oidipov komplex je termín, ktorý zaviedol Sigmund Freud a označuje nevedomé sexuálne túžby voči rodičovi opačného pohlavia a s tým spojené pocity rivality voči rodičovi rovnakého pohlavia. U dievčat sa tento jav označuje ako Elektrin komplex. Oidipov komplex sa objavuje vo falickom štádiu psychosexuálneho vývoja, typicky medzi tretím a piatym rokom života dieťaťa. Freud opísal, ako sa vyvíja ľudská osobnosť a sexualita už od ranného detstva. Každé štádium je charakteristické špecifickými konfliktmi a výzvami, ktorých úspešné zvládnutie je kľúčové pre zdravý psychický vývoj. V terapii sa terapeutický proces zameriava na postupné odhaľovanie a spracovanie hlboko uložených psychických konfliktov, ktoré pramenia z raného detstva. Cieľom je pochopenie jej pretrvávajúcich dôsledkov na dospelé prežívanie a správanie. Deti nevychovávame podľa toho, či sú chlapci alebo dievčatá, ale podľa toho, aké sú. Detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková vysvetľuje, prečo naše očakávania často zohrávajú väčšiu rolu než samotné pohlavie - a ako pristupovať k deťom spravodlivo bez toho, aby sme ich tlačili do stereotypov.
Rozdiely medzi chlapcami a dievčatami vo výchove
Mamy, ktorým sa narodí dievčatko aj chlapec, často hovoria, že výchova chlapcov a dievčat je odlišná. V prvom rade musím pripomenúť, že dokážeme byť dobrými mamami aj dievčatku, aj chlapcovi. Ale predsa len, isté princípy, ktorými deti vnímame a neskôr vychovávame, nie sú rovnaké. Chlapca skôr vnímame ako dobrodružného a máme pochopenie pre jeho živosť, energiu, pohyblivosť. U dievčatiek očakávame jemnosť, empatiu, že to bude príjemné, a tak k nim aj pristupujeme. Naše očakávania sa pretransformujú do toho, ako deti vnímame. U chalanov je napríklad vyššia pravdepodobnosť porúch učenia, vyššia pravdepodobnosť závislostí a sú viac vystavení riziku, že sa niečo stane v zmysle rizikového správania. Ak doma vychovávame chlapca a dievča, niekedy sa ozýva z úst súrodencov: „Jej viac odpustíš, na mňa stále kričíš“. Často sa s rodičmi bavíme o spravodlivosti vo výchove. A presne tu je otázka, či je spravodlivé správať sa ku každému dieťaťu rovnako, alebo je dobré a fér, ak zoberieme do úvahy reakcie dieťaťa, jeho temperament a osobnosť, a niekedy aj to, či je to dievča alebo chlapec. Spravodlivé neznamená rovnaké.
Mužský vzor a formovanie identity
Sú ženy, a je ich pomerne dosť, ktoré vychovávajú synov samy. V tom prvom období života, do 5 až 6 rokov, v predškolskom veku, to ešte ide, ale potom je veľmi dôležité pochopiť, že chalan potrebuje mužský vzor, trénera, deda, niekoho, kto mu pomôže formovať mužskú identitu. Chlapec potrebuje nahliadnuť do mužského sveta. A keď syna vychováva sama mama, je to náročné. Nemôže zo syna urobiť pána domu, je to jej dieťa, nie partner. Otec je prvý muž v živote dievčaťa, takže je dôležité, aby bol veľkým vzorom. Aby dievča videlo mužské cnosti, výdrž, odvahu, humor, ktorý je u otca iný ako u mamy. Mama sa často vidí v dcére a chce napraviť chyby zo svojho detstva, ktoré urobila jej mama. A potom sa môže správať aj opačne, napríklad dcéru protežuje, urobí z nej princezničku, vytvára jej extrémnu bublinu. V období bábätka a malého dvojročného dieťaťa sa veľmi ťažko rozlišujú určité veci, lebo do tých 2 až 3 rokov vnímame dieťa jednoducho ako malé dieťa. Správame sa prirodzene a často rovnako. Identifikovanie s pohlavím prichádza výraznejšie až neskôr, v predškolskom veku. Pri súrodeneckých konšteláciách platí, že staršie dieťa sa nemá neustále upozorňovať, že je staršie a musí sa prispôsobiť mladšiemu. Nemali by sme hovoriť: „Ty si chlapec, tak musíš…“ alebo „Ty si dievča, tak musíš…“ a hotovo. To vytvára precedens, že staršie dieťa môže neskôr žiarliť alebo nemá rado mladšie.
Kreativita a sloboda v prejave
Dnešný rodič vie dať deťom príležitosti akékoľvek a nerobí z toho problémovú zónu. Mala som chlapčeka, ktorý si priniesol na sedenie bábiku Elzu. Mal tri roky a rodičia boli z toho trochu vystrašení. Pýtala som sa, či tú rozprávku pozná. A áno, poznal ju veľmi dobre, páčilo sa mu prostredie rozprávky, príbeh. Takže základným princípom bolo to, že sa chlapcovi páčil nejaký svet, zimné kráľovstvo, a hral sa na ten príbeh, on bol postavou v príbehu. Druhá línia je, že aj chlapci majú radi hračky, ktoré majú tvár. Auto tvár nemá. Deti milujú tvár, výraz, emóciu. Mám napríklad maminu, kde chalan chcel nosiť sukne a tatovi sa to nepáčilo. Vyriešila to tvorivo. Dávala mu do pútka na nohavice šatku, aby sa mohol krútiť a tancovať, mal niečo, čo pripomínalo to dievčenské, čo závidel dievčatám, a pritom bol chalan. Možno by sme sa aj my rodičia mali zbaviť toho, čo si v sebe nesieme z minulosti, aké predsudky. Niekedy sú aj samotné mamy voči sebe nepríjemné. Častokrát je to skôr starodávny tlak rodiny alebo starých rodičov, aby boli zastúpené obidve pohlavia. A potom môže vzniknúť nespokojnosť, že rodič začne „pretvárať“ dieťa. Buďme ako rodičia spokojní s tým, aké je naše dieťa.
Čo skutočne ovplyvňuje pohlavie dieťaťa?
Okolo pohlavia dieťatka sa už celé generácie tradujú rôzne "zaručené pravdy", ktoré sú v skutočnosti často iba mýty. Pozrite sa, čo hovorí skutočná veda… V Európe sú čoraz obľúbenejšie trojčlenné rodiny - teda otec, matka a jedno dieťa. A vo veľkej obľube sa držia aj štvorčlenné rodiny, ideálne s jednou dcérou a jedným synom. No čo rodiny, v ktorých sa rodia samí chlapci alebo samé dievčatká a rodičia čakajú len na to, mať konečne vysnívané pohlavie? Keď odhliadneme od všetkých predpokladov a skúmania vedcov a vedkýň, čo stojí za tým, že sa niektorým rodinám rodia len napríklad dcérky, treba povedať, že pohlavie dieťaťa má v rukách otec a jeho spermie. Teda chromozómy jeho spermií. Ženská pohlavná bunka - vajíčko - totiž nesie dva rovnaké chromozómy XX a preto pohlavie novorodenca určuje chromozóm spermie - buď má Y chromozóm (a narodí sa chlapček XY) alebo X chromozóm (a narodí sa dievčatko XX).
Genetika a vplyv prostredia
Niektorí vedci a vedkyne tvrdia, že nie je možné naisto určiť, či vstupuje do procesu „pravdepodobnosti mať dieťa ženského alebo mužského pohlavia“ nejaký gén. Mnohí rodičia však veria, že majú v rodine „gén chlapcov“, no stopercentný dôkaz na to nie je. Na britskej univerzite v Newcastle ale preskúmali 927 rodostromov pol milióna ľudí zo Severnej Ameriky a Európy, siahajúce spätne do roku 1600, a zistili, že práve istý gén určuje percento X-ových a Y-psilonových chromozómov v spermiách otca, ktoré určujú pohlavie dieťatka. Ak teda má váš muž viac bratov, je pravdepodobné, že budete mať synov, ak sestier, že budete mať dcéry. Zaujímavosťou sú prípady prírodných katastrof. Podľa niektorých vedcov a vedkýň totiž pohlavie dieťaťa môžu určiť niektoré ďalšie faktory, ktoré neovplyvňujeme, medzi nimi aj prírodné katastrofy. Ak nastávajú zlé časy plné stresu a nešťastia, tento stres vplýva na ženy tak, že z nejakého dôvodu sa zmení pomer pohlaví u novorodencov a to v prospech dievčatiek.
Mýty o strave a realita
Istotne poznáte rady o strave, ktorá má ovplyvňovať pohlavie dieťatka. Mýtov je v tomto prípade oveľa viac, než by ste si mysleli. Nie je to len o sladkom - pretože niektorí, ak chcete dievčatko, vám naordinujú sladkú a mliečnu diétu, ak chcete chlapca, zase slanú a mäsovú, syrovú. Pozrime sa však na štúdiu, ktorá ukázala neuveriteľnú predikciu pohlavia dieťaťa v závislosti od stravy a načasovania pohlavného styku. V roku 2011 skúmali niekoľko desiatok dvojíc, ktorých ženám podávali jedlá bohaté na kalcium a magnézium (vápnik a horčík) a s nízkym obsahom sodíka a draslíka. Spolu s načasovaním pohlavného styku v niektorý deň pred ovuláciou až 81% dvojíc počalo dievčatko! V štúdii z roku 2008 zase skúmali stravu 740 matiek. Zistilo sa, že matky s vysokokalorickou stravou mali väčšiu tendenciu porodiť chlapčekov. Upozorňujeme, že štúdie prebiehali pod pozorným dohľadom lekárov a lekárok, teda neodporúčame žiadne pokusy so zvyšovaním úrovne kalórií či iných látok - najdôležitejšie je zdravé bábätko a zdravá tehotná žena aj mamička.
Je to len náhoda?
Napokon bez ohľadu na štúdie a prieskumy, rodostromy a gény, niektorí veria, že všetko je len o náhode. Či sa narodí tretie dievčatko alebo syn, či má otec spermie s rovnakým počtom X-ov a Y-psilonov, pomer pohlaví ostáva približne 50 na 50 a ak sa ručička váh nakloní, príroda to napokon zariadi tak, aby opäť nastal balans. Rodiny, ktoré majú samých chlapcov alebo dievčatká, sú raritné, no štatisticky sa to dá vysvetliť. U každého dieťaťa je 50% šanca, že bude dievčatkom alebo chlapčekom. Takže pre dve deti, že budú obe chlapcom alebo dievčatkom sa šanca znižuje na 25%, pre tri deti na 12,5% a tak ďalej… Analýza viac než 58 000 tehotenstiev ukázala, že v niektorých rodinách sa častejšie rodia deti rovnakého pohlavia. Možno si už počul vetu, že pohlavie dieťaťa je čistá náhoda. Ako keď hodíš mincu. Buď padne chlapec, alebo dievča. Dlhé desaťročia to takto vysvetľovali aj učebnice biológie. Lenže nové dáta ukazujú, že to nemusí byť úplne pravda. Vedci sa pritom opreli o obrovský súbor dát.
Genetický vplyv na reprodukciu
Výskumníci sledovali rodiny, ktoré mali aspoň dve deti. Zistili, že v niektorých prípadoch sa opakovane rodili deti rovnakého pohlaviu. Jedným z faktorov, ktorý výskum odhalil, bol vek ženy pri prvom pôrode. Ženy, ktoré mali prvé dieťa vo vyššom veku, mali o niečo vyššiu pravdepodobnosť, že ich deti budú rovnakého pohlavia. Jednou z hypotéz je napríklad hormonálne prostredie v tele matky. To môže ovplyvniť, ktorá spermia má pri oplodnení väčšiu šancu uspieť. Niektorí genetici uvažujú ešte nad jednou zaujímavou možnosťou. Pri oplodnení medzi sebou „súťažia“ spermie s chromozómom X a spermie s chromozómom Y. Jedny vedú k narodeniu dievčaťa, druhé k narodeniu chlapca. Podobné mechanizmy vedci už poznajú napríklad u hmyzu alebo niektorých druhov zvierat. Nazývajú sa „selfish genes“, teda doslova „sebecké gény“. Ide o gény, ktoré si akoby pomáhajú samy sebe. Ak by sa niečo podobné potvrdilo aj u ľudí, znamenalo by to, že genetika môže mať na pohlavie dieťaťa o niečo väčší vplyv, než sme si doteraz mysleli. Zatiaľ však ide len o hypotézu. Biológia je stále rovnaká. O výsledku rozhoduje spermia s chromozómom X alebo Y. Nové zistenia však naznačujú, že ľudská reprodukcia môže byť o niečo zložitejšia, než sa zdalo.