Dánsko, krajina známa svojimi rozprávkami a priateľskou atmosférou, ponúka aj nezabudnuteľné zážitky pre rodiny s deťmi. Jedným z takýchto miest je aj Zootopia, unikátna zoo, ktorá návštevníkov vtiahne do sveta zvierat, pravekých tvorov a dávnych dôb. Tento článok vás prevedie fascinujúcim dňom plným objavov, od prvých pohľadov na exotické zvieratá až po stretnutie s majestátnymi levmi a pohľad do minulosti s expozíciou o Dobe ľadovej.
Vstup do sveta zvierat: BUBO autobus v Zootopii
Naše dobrodružstvo sa začína na rozľahlom parkovisku pred Zootopiou, kde na nás už čaká náš BUBO autobus. Po zakúpení vstupeniek a otvorení rampy sa ocitáme v „Zootopii“, ktorá je vskutku výnimočná. Už samotný vstup autobusom, obklopeným lesmi, nasvedčuje tomu, že nás čaká netradičný zážitok. Všetci netrpezlivo hľadáme prvé zvieratká, zatiaľ čo sa pred nami začínajú črtať oplotenia. Vľavo sa nám naskytne pohľad na ťavy a pred nami sa už týčia slony.
Po vystúpení z autobusu sa ponárame do prieskumu okolia. Niektorí si požičiavajú vozíky, ktoré Dáni s obľubou využívajú na prepravu detí a objemných ruksakov plných jedla a osobných vecí. Deti sa okamžite rozbehnú k ťavám alebo k opiciam a slonom. Po poslednom upozornení, že pri zmrzline sa nachádza odbočka k vlkom, sa naša pozornosť sústredí na tieto fascinujúce šelmy.
Zvieracie kráľovstvá: Od vlkov po africkú savanu
Vstupujeme do oploteného výbehu s hustou vegetáciou, kde s napätím sledujeme okolie. Pri prechádzke popri plote si na pravej strane všimneme skupinu bizónov, ktoré sa pokojne napájajú vodou z potôčika. Spoločnosť im robia všadeprítomné kačice. Tu stretávame aj kolegyňu Evku, ktorá si, rovnako ako deti, toto miesto užíva plnými dúškami. Sedí v malom vozíku, ktorý jej ťahá náš šofér Roman. Keď sa pýtame detí, čo videli, nevieme spočítať všetky zaznamenané zvieratká: ťavy, opice, slony, medveď okuliarnatý, papagáje, antilopy…
Nasleduje presun autobusom do voľného výbehu s lamami, ktorý nás zrazu prenesie do Južnej Ameriky. Autobus na chvíľku zastavuje, keďže za nami nejde žiadne auto a výbeh je len pre nás. Po chvíľke sa však objaví osobné auto a my sa musíme posunúť o kúsok ďalej. Jazda autobusom vo výbehu, kde môžeme sledovať zvieratá zblízka, je osviežujúcim zážitkom.
Jedným z najpopulárnejších výbehov, a nie je sa čomu čudovať, je Africký pavilón. Tu sa pasú majestátne žirafy, zebry a antilopy losie (známe aj ako Elandy). Počítame žirafy a zamýšľame sa nad večnou otázkou: je zebra čierna s bielymi pruhmi, alebo biela s čiernymi? Nakoniec sa dostávame na druhé parkovisko, kde autobus nechávame na celú hodinu a pol. Sme hladní a plní očakávaní vidieť gorily.
V ponuke sú aj chutné „baobab menu“ a „rhino menu“, ktoré sú veľmi populárne a obsahujú aj tajnú prísadu zo semena baobabu. Predierame sa porastom a pred nami sa objavuje Samson - striebrochrbtý, vodca stáda goríl, jedno z najznámejších zvierat v Zootopii. Gorily sú hneď po levoch druhou najväčšou atrakciou parku. Po chvíli dorazíme k prístrešku, kde sa dozvedáme o gorilách, ich problémoch v Kongu, Gabone či Ugande, o ich podobnosti k človeku, ich prirodzenom prostredí a domorodcoch.
Prechádzka do praveku a stretnutie s predátormi
Od goríl sa presúvame lesnou cestičkou k veľkým dverám s elektrickým drôtom. Tu žijú lemury, ktoré poznáme aj z filmových postavičiek. Vychádzame von a pred nami sa rozprestiera rozsiahle priestranstvo. Zelené pasienky pripomínajú prérie, no pri bližšom pohľade zisťujeme, že ide o savanu. Pasú sa tu nosorožce a byvoly, občas aj antilopy a pakone. Niektorí návštevníci si ťahajú vozíky, na ktorých sa radi vozia deti.
Prechádzame okolo močiarov, ktoré sú súčasťou zoo. Nachádza sa tu veža na pozorovanie vtáctva a kľúč na určovanie druhov vtákov. Dáni sú v ochrane prírody a environmentálnej osvete oveľa ďalej ako my.
Za ďalšou zákrutou čaká prekvapenie: veľká masívna brána obohnaná svetelnými reflektormi a ostnatým drôtom s nápisom „Pozor, elektrické vedenie“ vzbudzuje rešpekt. Deti s napätím premýšľajú, čo ich čaká za bránou. Vchádzame a pred očami sa nám objavujú prvé druhy. Tu sa pasie stegosaurus, o kúsok ďalej prebehol dilophosaurus. Kŕmi sa parasaurolophus, hniezdi pteranodon a v diaľke kráča T-Rex. Oči nestačia sledovať túto fascinujúcu prehliadku.
Pri odchode z parku si môžeme v stánkoch s vápenatými schránkami nájsť ukryté fosílie. S kladivkom a klinom si ich môžeme sami vyslobodiť a to, čo nájdeme, je naše.
Autobus nás čaká na rohu a pred nami je vrchol dňa - výbeh levov. Vchádzame do dvojdverového elektrického plota, kde sa jedna brána zatvára a druhá otvára. Pred nami sa rozprestiera rozsiahly výbeh s množstvom zelene a miest na ukrytie. Autobus sa pomaly pohybuje vpred, rýchlosťou asi 20 km za hodinu, a my pozorne sledujeme každý pohyb. Stále nič. Na zákrute sa však v tôni niečo pohne. Najprv malé levíča, potom druhé, tretie, piate… Vedľa tohto drobizgu ležia tri levice. Nádherný pohľad.
Zootropolis 1 | Všetky Fakty, Easter Eggy & Referencie
Cesta do minulosti: Doba ľadová a spomienky na zájazd
Po prehliadke Zootopie prichádza na rad Doba ľadová. Veľký stan je plný výjavov z tohto nedávno skončeného obdobia. Vidíme neandertálcov, ich kožušiny, príbytky, zbrane, ktorými lovili. Prechádzame okolo megalocerosa, obrovského jeňa. Vzadu sa pasú mamuty, vo vysokej tráve sa krčí hyena a neďaleko mamutov sme zahliadli srstnaté nosorožce.
Za posledných niekoľko hodín sme videli množstvo zvierat netradičným spôsobom. Bolo to úžasné poobedie strávené na úžasnom mieste. Detské oči plné spokojnosti a nadšenia svedčia o tom, že zážitok bol nezabudnuteľný. Aj dospelí si pochvaľujú. Na našom zájazde „Dánsko z rozprávky“ máme na Zootopiu len poobedie, ale to stačí na to, aby si deti užili skutočné gorily, prešli sa Jurským parkom a videli mamuty z Doby ľadovej.
Práve pre tieto momenty milujeme naše rodinné zájazdy s deťmi, nielen do Dánska. My, sprievodcovia, vidíme, ako sa všetci zabávajú a zároveň si oddýchnu.
Výchova a jazyky v Londýne: Pohľad mamy
V dnešnom článku odpovedáme na otázky spojené s výchovou dieťatka v Londýne. Syn má 1,5 roka a je svojský. Neustále bojujeme spolu. Obliekam ho - vresky ako by ho z kože drali. Vyzliekam ho - detto. Nikam sa s ním nedá ísť. Dávam ho do auta či kočíka - napína sa, kričí a nemôžem ho posadiť a zapnúť. Kam prídeme, sadá si a ľahá na zem (aj vo výťahu, v obchode…). Chcem ho zdvihnúť, tak nedá sa, opäť vrieska, skladá ruky, aby som ho nemohla zdvihnúť. V obchode bude kričať, vrieskať a vyskakovať z vozíka, kým mu niečo nedám. Ráno pekne povie, že chce papať, sadne si, chytí lyžičku a zrazu neviem, čo sa stane, odhodí jogurt, vrieska, plače… Zoberiem mu jogurt, tak plače ešte viac. To trvá asi polhodinu, kým ho presviedčam, a potom sa pekne napapá. Mama má ešte 3-ročnú dcéru a nemôže len okolo neho skákať. A to sú všetky také drobnosti, ktoré ju fyzicky aj psychicky vyčerpávajú. Snaží sa ho zahovoriť s hračkami alebo príbehmi, ale to nič - 0 bodov. Akoby mal nejaký amok.
V Londýne žije veľa líšok (vraj až 10 000) a zatiaľ čo v divokej prírode sú to krásne zvieratá, tu vedia poriadne strpčiť život. V noci rozhadzujú a vyžierajú odpadky a keď si niekde urobia brloh a vyvedú mladé, už sa ich nezbavíte! Rastú tu palmy a voľne žijú papagáje. Aj teraz, v upršanej zime, vidno na stromoch škriekajúce zelené papagáje, ktoré sú to posledné, čo by som v Anglicku čakala. Je to pohľad, aký si veru ľudia bežne s Londýnom nespájajú! Neprší tu tak veľa, ako si ľudia myslia. Áno, Anglicko je upršané a miestne počasie je známe svojou vrtkavosťou. Ale v Londýne priemerne prší menej než v Ríme, New Yorku či Sydney. Trik je v tom, naučiť sa oblečenie vrstviť a mať vždy po ruke dáždnik, keď nečakane spŕchne.
Metro má 12 liniek (vrátane novej - Elizabeth Line) a na juh od Temže takmer nejazdí: jazdia tu hlavne vlaky. Keď nás niekto príde navštíviť, často si neuvedomuje, aký veľký Londýn je. Presun z jedného miesta na druhé bežne zaberie aj hodinu a je to niečo, s čím sme sa už naučili žiť, hoci zo začiatku to prišlo veľmi otravné. Miestne Londýnčanky vo vlaku veľmi ľahko rozoznáte napríklad podľa toho, že sa vo vagóne bežne líčia alebo do práce vyrazia ešte s mokrými, umytými vlasmi (počas cesty im stihnú vyschnúť).
Nájom zhltne značnú časť mesačného rozpočtu a okrem nájomného sa každý mesiac platí ešte „council tax“, ktorá sa líši podľa toho, v akej štvrti žijete. Vaše PSČ je strašne dôležité, môže sa totiž stať, že v Londýne je viacero ulíc s rovnakým názvom. Napríklad ulica, na ktorej bývame my, má svoju „menovkyňu“ na severe Londýna. Písmená na začiatku PSČ vám na prvý pohľad napovedia, v ktorej časti Londýna sa daná adresa nachádza: S = South, SE = Southeast, W = West, a podobne.
Nie je pravda, že je život v Londýne vo všetkom drahší ako na Slovensku. Napríklad bežné potraviny sú tu rovnako drahé alebo dokonca lacnejšie ako u nás. Práčka v kuchyni. Priemerné Londýnske byty sú veľmi stiesnené a je úplne bežné, že práčka sa nachádza v kuchyni, nie v kúpeľni. Už som zvyknutá na to, že v kuchyni cítim okrem sobotňajšieho obeda vôňu pracieho prášku a aviváže. Oslovenie „love“ alebo „dear“ nie je známkou flirtovania. Vlastniť auto sa môže poriadne predražiť. V Londýne zaviedli takzvanú ULEZ (ultra low emission zone) - zónu, v ktorej sa platí vysoký poplatok za emisie. Táto zóna zasahuje veľmi ďaleko (napríklad my bývame v Zóne 4 a ULEZ už platí aj tu) a jej rozširovanie majiteľov áut finančne dosť poznačilo.
Psy cestujú londýnskou MHD zadarmo a nemusia mať náhubok. Neviem, ako je to v iných veľkomestách (lebo som si to zatiaľ nezisťovala), ale v Londýne je cestovanie so psom veľmi jednoduché. Kým v Brne som Fergymu vždy musela dať náhubok, tu nič riešiť nemusím. Stačí, že je na vodítku. Státie v rade (anglicky queueing) je totálne bežná súčasť života. Najpopulárnejšie podniky často vôbec neprijímajú rezervácie a musíte si vystáť miesto. Predstavte si, že v už beztak preplnenom meste zaberá polovicu chodníka rada čakajúcich ľudí a vy sa snažíte predrať na metro. Oyster karta je prežitok: praktickejšie a aj cenovo výhodnejšie je používať obyčajnú platobnú kartu, ktorú si pri nástupe do metra či autobusu jednoducho bezkontaktne „pípnete“. Navyše tu fungujú denné a týždenné limity, ktoré sa vám automaticky započítavajú aj keď platíte kartou. Londýnčania strašne rýchlo chodia! Až 1.4-krát rýchlejšie než je svetový priemer.
Ľudia v Londýne nehovoria len po anglicky, hovorí sa tu viac ako 300 jazykmi a je úplne bežné, že v obchode alebo reštaurácii natrafíte na niekoho, kto má oveľa horšiu angličtinu či prízvuk než vy. PS: Nie je veľmi slušné pýtať sa v Londýne niekoho „Where are you from?“ (Odkiaľ si) - to, že má niekto inú farbu pleti, totiž absolútne neznamená, že je to cudzinec. Podobne ako v iných veľkomestách, aj v Londýne je časté, že sa určité ulice alebo štvrte neoficiálne „špecializujú“ na nejaké remeslo. Londýn nemá iba jednu rieku (Temžu), ale tie ostatné sú dávno pochované pod zemou. Kedysi Londýnom pretekali rieky ako Tyburn, Fleet či Effra.
Syn zatiaľ nerozlišuje medzi jednotlivými jazykmi, ale už si dosť všíma, že určité slová používame vonku (napríklad v obchode, v herničke, keď sa nám niekto prihovorí v parku) a iné zase doma alebo keď sme na návšteve u rodiny. Čiže podľa toho to aj on už začína „prepínať“. V potravinách sa automaticky pozdraví „Hello“ a poďakuje „Thank you“. Keď sa mu ale niekto prihovorí po anglicky, tak býva zarazený a hanbí sa viac ako v slovenčine alebo češtine. Často ho musím vyzvať, aby sa nebál odpovedať. Nie je mu to asi také prirodzené. Anglických slov už vie celkom dosť: farby, čísla, áno / nie, pozdravy, zvieratá, niektoré jedlá (ovocie, zelenina), povely Fergusovi (sit, come, stop) no a potom samozrejme rôžne typy vlakov a celkovo dopravné prostriedky, ktoré miluje. Pozná aj zastávky na trase, ktorou jazdíme do mesta: London Victoria, Brixton, Herne Hill, West Dulwich, Sydenham Hill… vie ich všetky vymenovať.
Keď sme sa presťahovali do Londýna, prakticky všetci nám radili, aby sme doma hovorili našimi rodnými jazykmi a angličtinu že pochytí až tu a naučí sa ju lepšie, keď ju nebude počuť s naším prízvukom. Lenže tým, že sme ho zatiaľ nedávali do anglickej škôlky, tak sa to ešte nemal kde naučiť, takže s ním aspoň základné slovíčka a frázy precvičujem ja doma. Robíme to formou hry, spievania alebo čítania knižiek a snažím sa to pravidelne opakovať. Keďže sme s Romčíkom česko-slovenský pár, tak aj naša domácnosť je československá. Čo ma ale prekvapilo, je že Drobec viac odmalička pochytil češtinu než slovenčinu. Je to zvláštne, keďže najviac času s ním trávim ja, hoci je pravda, že po 15 rokoch vzťahu s Čechom už doma používam veľa čechizmov, nedá sa tomu v každodennom živote vyhnúť - nalepí sa to na vás, či chcete alebo nie. Myslím, že napokon zakotví u toho jazyka, ktorým bude hovoriť v škole v kolektíve. A bude vedieť, že mamka a tatínek obaja rozprávajú trochu inak.
Život na vozíku: Výzvy a možnosti
Život s obmedzenou pohyblivosťou, napríklad na invalidnom vozíku, prináša špecifické výzvy v oblasti zdravia a výživy. Správna diéta zohráva kľúčovú úlohu pri udržiavaní optimálnej kondície, prevencii komplikácií a zlepšení celkovej kvality života. Tento článok sa zameriava na špecifické aspekty diéty pre ľudí na vozíku, pričom zohľadňuje ich jedinečné potreby a výzvy. Strava vozičkárov má svoje špecifiká, a to, čo sa zanedbá počas telesného vývoja, sa veľmi ťažko dá napraviť.
Osoby na vozíku čelia viacerým výzvam, ktoré ovplyvňujú ich výživové potreby:
- Znížená fyzická aktivita: Obmedzená pohyblivosť vedie k nižšiemu energetickému výdaju, čo zvyšuje riziko priberania a obezity.
- Spomalená peristaltika čriev: Znížená aktivita spomaľuje trávenie, čo môže viesť k zápche a iným tráviacim problémom.
- Riziko preležanín: Dlhodobé sedenie zvyšuje tlak na určité časti tela, čo môže viesť k tvorbe preležanín.
- Problémy s vyprázdňovaním: V závislosti od miesta poškodenia chrbtice môže byť narušená komunikácia medzi mozgom a močovým mechúrom a črevami.
- Zápaly močových ciest: Dlhodobé používanie inkontinenčných pomôcok môže viesť k opakovaným zápalom.
Základné princípy diéty pre osoby na vozíku zahŕňajú:
- Dostatočný príjem vlákniny: Vláknina pomáha regulovať trávenie a predchádzať zápche. Zahrňte do stravy potraviny bohaté na vlákninu, ako sú zelenina, ovocie, celozrnné výrobky a strukoviny.
- Probiotiká: Probiotiká podporujú zdravú črevnú flóru a zlepšujú trávenie. Nájdete ich v jogurtoch, kefíre a iných fermentovaných potravinách.
- Dostatočný príjem tekutín: Pitie dostatočného množstva vody je dôležité pre hydratáciu a podporu trávenia.
- Obmedzenie spracovaných potravín: Vyhýbajte sa potravinám s vysokým obsahom cukru, soli a nezdravých tukov.
- Pestrosť: Nezabúdajte na pestrosť jedálneho lístka.
- Prísun živín: Je veľmi dôležité dbať najmä v prípade vývinu kostí a organizmu na potrebný prísun živín.
Preležaniny sa dajú riešiť stravou bohatou na bielkoviny a vitamíny (najmä vitamín C a zinok), ktoré podporujú hojenie rán a prevenciu preležanín. Pri zápaloch močových ciest sa okrem dostatočného príjmu tekutín odporúča konzumovať brusnice a iné potraviny, ktoré pomáhajú predchádzať infekciám. Vyprázdňovanie sa dá zlepšiť trpezlivosťou a vytrvalým cvičením, najmä u pacientov so spastickou paraparalýzou.
Aktívni vozičkári si veľmi rýchlo uvedomia, že sa vôbec nemusia vzdať toho, čo ich v živote tešilo. Pravidelná fyzická aktivita je pre osoby na vozíku mimoriadne dôležitá. Pomáha udržiavať svalovú hmotu, zlepšuje kardiovaskulárne zdravie, reguluje hmotnosť a zlepšuje náladu. Existuje množstvo športov a aktivít, ktoré sú vhodné pre osoby na vozíku: tenis na vozíku, plávanie, basketbal na vozíku, posilňovanie.
Úspešný tenista na vozíku Tomáš Masaryk radí rodičom, ktorí chcú namotivovať svoje deti k športu na vozíku: vyskúšať rôzne športy, aby zistili, ktorý ich najviac baví; kontaktovať občianske združenia, ktoré poskytnú informácie o možnostiach a pomôckach; a podporovať a motivovať pri nových výzvach.
Muži na vozíčku sa ženia a plodia deti, ženy na vozíčku sa vydávajú a deti rodia. Intímny život vozičkárov je často tabu, no informácie sú dostupné prostredníctvom motivátorov projektu SME SI ROVNÍ. Katarína Štulrajterová (32) napriek svojmu postihnutiu porodila a vzorne sa stará o synčeka Kubka, v čom jej pomáha aj manžel Jaroslav (32). Materstvo ju tak napĺňa, že uvažuje o ďalšom dieťatku! „Niet krajšieho pocitu, ako mať zdravé dieťa.“
Londýnska realita: Rozmanitosť a prekvapenia
Sme zablatení až po uši. Prešli sme sotva desať metrov od auta, než sa drobec rozhodol, že všetkým ukáže, ako skáče žaba, a samozrejme sa hneď pošmykol. Teraz tu celý šťastný pobieha, zablatený ako žrebec na mokrej pastvine, a hladká každého psa, ktorý nám beží oproti. Patrične to komentuje a komicky sa mu mieša čeština, slovenčina a angličtina: „Maminka, pejsek!“ Mohlo by ma mrzieť, že môj nový sivý kabát aj biely sveter sú pokryté hnedými fľakmi, ale je mi to jedno. Toto je náš živel. Šedivému klanu (= ja, Romčík, drobec a Fergus) robí spoločnosť fotografka Klárka, ktorá nenápadne zachytáva naše dokonalo nedokonalé šťastie. Napriek pochmúrnemu počasiu je tu krásne a to dnes ani nedôjdeme až k historickému sídlu, ktorým sa park pýši a v ktorom dodnes žijú jeho pôvodní majitelia. Plánovanie výletov s dvojročným drobcom je vždy svojím spôsobom improvizácia a keďže nám ranná cesta z Londýna odkrojila dobré dve hodiny zo dňa hneď na začiatku, nemáme tak veľa času, ako by sa nám páčilo.
Po chvíli sme ešte špinavší, lebo naše spontánne rodinné fotenie si vyžaduje všelijaké akrobatické kúsky. Vtipné je, že sme široko-ďaleko jediní, koho blato poznačilo. Naproti nám si to promenádujú Briti v značkových gumákoch a od kolien nahor by mohli kľudne byť v módnom katalógu, takí sú pekní a čistí. Som rada, že nie sme z cukru a na záver s drobcom víťazoslávne vyšplháme na miniatúrny kopček, čo on zjavne považuje za svoj životný výkon.
Ani sa mi nechce veriť, že od nášho návratu do Londýna ubehlo už osem mesiacov!
- V Londýne žije veľmi veľa líšok (vraj až 10 000) a zatiaľ čo v divokej prírode sú to krásne zvieratá, tu nám vedia poriadne strpčiť život: v noci rozhadzujú a vyžierajú odpadky a keď si niekde urobia brloh a vyvedú mladé, už sa ich nezbavíte!
- Rastú tu palmy a voľne žijú papagáje. Aj teraz, v upršanej zime, vídam na stromoch škriekajúce zelené papagáje, ktoré sú to posledné, čo by som v Anglicku čakala. Je to pohľad, aký si veru ľudia bežne s Londýnom nespájajú!
- Neprší tu tak veľa, ako si ľudia myslia. Áno, Anglicko je upršané a miestne počasie je známe svojou vrtkavosťou. Ale v Londýne priemerne prší menej než v Ríme, New Yorku či Sydney. Trik je v tom, naučiť sa oblečenie vrstviť a mať vždy po ruke dáždnik, keď nečakane spŕchne.
- Metro má 12 liniek (vrátane novej - Elizabeth Line) a na juh od Temže takmer nejazdí: jazdia tu hlavne vlaky. Keď nás niekto príde navštíviť, často si neuvedomuje, aký veľký Londýn je. Presun z jedného miesta na druhé bežne zaberie aj hodinu a je to niečo, s čím sme sa už naučili žiť, hoci zo začiatku mi to prišlo veľmi otravné. Miestne Londýnčanky vo vlaku veľmi ľahko rozoznáte napríklad podľa toho, že sa vo vagóne bežne líčia alebo do práce vyrazia ešte s mokrými, umytými vlasmi (počas cesty im stihnú vyschnúť).
- Nájom zhltne značnú časť nášho mesačného rozpočtu a okrem nájomného sa každý mesiac platí ešte „council tax“, ktorá sa líši podľa toho, v akej štvrti žijete.
- Vaše PSČ je strašne dôležité, môže sa totiž stať, že v Londýne je viacero ulíc s rovnakým názvom. Napríklad ulica, na ktorej bývame my, má svoju „menovkyňu“ na severe Londýna. Písmená na začiatku PSČ vám na prvý pohľad napovedia, v ktorej časti Londýna sa daná adresa nachádza: S = South, SE = Southeast, W = West, a podobne.
- Nie je pravda, že je život v Londýne vo všetkom drahší ako na Slovensku. Napríklad bežné potraviny sú tu rovnako drahé alebo dokonca lacnejšie ako u nás.
- Práčka v kuchyni. Priemerné Londýnske byty sú veľmi stiesnené a je úplne bežné, že práčka sa nachádza v kuchyni, nie v kúpeľni. Už som zvyknutá na to, že v kuchyni cítim okrem sobotňajšieho obeda vôňu pracieho prášku a aviváže.
- Oslovenie „love“ alebo „dear“ nie je známkou flirtovania.
- Vlastniť auto sa môže poriadne predražiť. V Londýne zaviedli takzvanú ULEZ (ultra low emission zone) - zónu, v ktorej sa platí vysoký poplatok za emisie. Táto zóna zasahuje veľmi ďaleko (napríklad my bývame v Zóne 4 a ULEZ už platí aj tu) a jej rozširovanie majiteľov áut finančne dosť poznačilo.
- Psy cestujú londýnskou MHD zadarmo a nemusia mať náhubok. Neviem, ako je to v iných veľkomestách (lebo som si to zatiaľ nezisťovala), ale v Londýne je cestovanie so psom veľmi jednoduché. Kým v Brne som Fergymu vždy musela dať náhubok, tu nič riešiť nemusím. Stačí, že je na vodítku.
- Státie v rade (anglicky queueing) je totálne bežná súčasť života. Najpopulárnejšie podniky často vôbec neprijímajú rezervácie a musíte si vystáť miesto. Predstavte si, že v už beztak preplnenom meste zaberá polovicu chodníka rada čakajúcich ľudí a vy sa snažíte predrať na metro.
- Oyster karta je prežitok: praktickejšie a aj cenovo výhodnejšie je používať obyčajnú platobnú kartu, ktorú si pri nástupe do metra či autobusu jednoducho bezkontaktne „pípnete“. Navyše tu fungujú denné a týždenné limity, ktoré sa vám automaticky započítavajú aj keď platíte kartou.
- Londýnčania strašne rýchlo chodia! Až 1.4-krát rýchlejšie než je svetový priemer.
- Ľudia v Londýne nehovoria len po anglicky, hovorí sa tu viac ako 300 jazykmi a je úplne bežné, že v obchode alebo reštaurácii natrafíte na niekoho, kto má oveľa horšiu angličtinu či prízvuk než vy. PS: Nie je veľmi slušné pýtať sa v Londýne niekoho „Where are you from?“ (Odkiaľ si) - to, že má niekto inú farbu pleti totiž absolútne neznamená, že je to cudzinec.
- Podobne ako v iných veľkomestách, aj v Londýne je časté, že sa určité ulice alebo štvrte neoficiálne „špecializujú“ na nejaké remeslo.
- Londýn nemá iba jednu rieku (Temžu), ale tie ostatné sú dávno pochované pod zemou. Kedysi Londýnom pretekali rieky ako Tyburn, Fleet či Effra.
Bavia vás moje postrehy zo života v Londýne? Ja a kostoly, to platí jedine pokiaľ ide o architektonicky či historicky zaujímavú stavbu, alebo ak je v nich napríklad netradičná kaviareň. Ale teraz som v jednom z nich ako doma. Gotické oblúky, oltár, starobylé vitráže, kazateľnica. A vedľa toho trampolína, preliezky, detská kuchynka, domček pre bábiky, päť hračkárskych kočiarikov, penová podložka a koberec, na ktorom sa povaľujú desiatky autíčok. Celý kostol doslova bzučí hlasným detským smiechom a výskaním. Popod nohy sa mi motajú detičky s hasičskými helmami či v princeznovských kostýmoch navlečených cez legíny. Sem-tam sa mi na podrážku nalepí plastelína. Vídam tu deti oblečené v značkovom oblečení aj obnosených veciach zo sekáča. Vítaní sú všetci bez ohľadu na vieru či farbu pleti. Je tu celé parkovisko umelých autíčok, do ktorých si deti môžu sadnúť a „šoférovať“ ich nohami ako Flintstonovci. Začali sme sem s malým chodiť, keď sme sa prisťahovali a jeden sused mi na ihrisku náhodou prezradil, že miestny kostol organizuje v pondelky a stredy detskú skupinku. Čakala som všetko, ale určite nie CELÝ kostol premenený na herňu, takže už prvá návšteva ma nadchla, rovnako ako malého. Začínať život v zahraničí dokáže byť niekedy osamelé a čas strávený v tejto „svätej herničke“ nám obom vždy dobre padne. O chod herničky sa spolu s farárkou starajú dobrovoľníci (vekovo sú to všetko dôchodcovia), ktorí sa vždy radi dajú do reči. Sú podľa mňa sami radi za spoločnosť a užitočné poslanie. Deti sa perfektne vyhrajú a pre dospelých je vždy pripravená káva a čaj - s mliekom alebo bez mlieka. A keďže sme v Anglicku, samozrejme nesmú chýbať sušienky. Myslím, že je veľmi pekné, keď sa miestny kostol takto využíva pre účely celej komunity. Takže chodíme do kostola.
Je to ako s pavúkmi, Ellie. Oni sa ťa boja viac ako ty ich! Koniec koncov, veď sú to len malé decká. Rozhodli sme sa, že v Anglicku "oslávime" náš prvý Halloween. Takže práve celá vystresovaná prešľapujem za dverami, cez ramená mám prehodený čarodejnícky plášť a žlto-čierny biflomorský šál, v jednej ruke držím prútik a pod pazuchou druhej zas misu plnú sladkostí. A mám bobky. Keď sa ozve prvé zaklopanie (slabučké, lebo na klopadlo detské rúčky nedočiahnu), rozbúši sa mi srdce. Ukáže sa to ako dobrý ťah. To je prvé ponaučenie, ktoré ako halloweenska novicka získavam: mala by som každé dieťa upozorniť, aby si bralo len jednu sladkosť. Po pár kolách už som ako profík. Zaklopanie, detský chichot, otváram dvere a tvárim sa akože vydesene, akí sú strašidelní. Občas ich poprosím, aby ma postrašili a za to dostanú extra nádielku. Chodia v tlupách v sprievode rodičov, ktorí čakajú na ceste a v tme rozoznávam iba ich obrysy. Kostýmy detí odrážajú kreativitu rodičov - niektoré sú ušité ručne, iné pravdepodobne kúpené či požičané v obchode. Ku všetkému tomu strašeniu si púšťame pesničky a je nám veselo. Tomo je super, vždy s ním výborne pokecáme, ale je tu len na skok a onedlho sa s Romčíkom odoberajú na pivo. Keď mi definitívne dôjdu sladkosti, idem v papučiach von sfúknuť sviečku a schovať tekvicu. Párkrát sa potom ešte ozve klopanie, ale radšej už neotvárame. Som rada, že som zas vystúpila z komfortnej zóny a vyskúšala niečo nové. Tí, čo ma sledujete dlhšie, už viete, že som nepokojná duša so srdcom na dlani, ktorej najväčší dar je písať všelijaké príbehy o tom, čo sa jej v živote deje (napríklad teraz sa mi deje Londýn). Vyštudovala som blízkovýchodnú archeológiu a počas štúdia som jazdila na vykopávky do Sýrie či do Turecka. Bola som na doktoráte, keď som si našla prvú brigádu ako copywriterka. Napokon som sa rozhodla, že mi copywriting dáva viac voľnosti (nielen finančnej) než akademická dráha.
tags: #dieta #taha #za #sebou #vozik #kreslene