Otázky ohľadom najobávanejšej udalosti, ktorá ukončí náš život, neustále víria našou mysľou: Čo je smrť? Čo sa deje po smrti? Existuje posmrtný život? Je smrť bolestivá? Obzvlášť v prípadoch, keď zomrie niekto z našich blízkych a drahých, cítime, že sa náhle a neočakávane prerušil náš vzťah a prajeme si, aby naše spojenie naďalej existovalo. Tieto hlboké otázky sú univerzálne a odpoveď na ne nie je jednotná pre všetkých. Staroveké védske texty spolu s modernými pozorovaniami nám však poskytujú rozsiahly pohľad na tieto záhadné procesy, ktoré sa týkajú nielen samotného momentu odchodu duše z tela, ale aj prípravy naň a následných ciest, ako aj spôsobu, akým sa so smrťou vyrovnávame ako spoločnosť a jednotlivci.
Príprava na Odchod: Terminálna Fáza a Posledné Zmeny
Niekoľko dní alebo hodín pred tým, ako nastane smrť, osoba často vstúpi do terminálnej fázy. Táto fáza má často podobu terminálneho nepokoja, ktorý je v angličtine známy ako „terminal restlessness“, čo doslova znamená „smrteľný nepokoj“. Je to tzv. „hoci ide o tzv. skľučujúce okolnosti smrti. Počas tohto obdobia môže umierajúci vidieť svojich mŕtvych predkov, konkrétne ativáhika (sprevádzajúcich) dévov, a môže s nimi dokonca komunikovať. Tieto prežitky nie sú neobvyklé a naznačujú prechod medzi stavmi vedomia.
Fyzické telo človeka sa postupne mení, začínajúc chladnutím končatín. To je spôsobené postupným oddeľovaním prány, životnej energie, a subtílnych zmyslov, ktoré sú súčasťou subtílneho tela, od fyzického tela. Momenty bezprostredne pred smrťou majú svoje špecifiká. Často môžeme zrakom alebo hmatom pozorovať zreteľné zmeny. Niektorí ľudia môžu v posledných dňoch upadnúť do kómy. Napriek tomu, že človek z nášho pohľadu nie je pri vedomí, mnohé svedectvá ľudí, ktorí boli klinicky mŕtvi a vrátili sa späť, naznačujú, že všetko počuje. Sluch je posledný zmysel, ktorý sa stráca. Preto je dôležité hovoriť v prítomnosti umierajúceho tak, ako by ste hovorili, keby bol pri vedomí. Ak mu chceme ešte niečo dôležité povedať, povieme mu to. Nikdy nie je neskoro vysloviť "odpusť mi" alebo "milujem ťa" alebo čokoľvek, čo sme mu vždy chceli povedať. Rozhodne však nie je na mieste pýtať sa, vyčítať alebo prosiť, aby neumieral. Dôležité je zachovávať čo najviac v rámci možností svoj vlastný vnútorný kľud.
Smrť každého človeka je jedinečná, no niektoré zmeny v správaní a fungovaní tela sú jej prirodzenou súčasťou. Ľudia, ktorí umierajú, sa stiahnu do izolácie a začnú sa postupne strániť činností a ľudí, ktorých milujú. Stratia chuť rozprávať sa a správanie sa zmení. Môžu byť nezvyčajne ustarostení. Niektorí ľudia nechcú, aby ich rodina a priatelia videli zoslabnutých, iní už na stretnutia nemajú dosť síl. Približne dva až tri mesiace pred smrťou začne človek tráviť omnoho menej času pri plnom vedomí. Ak sa človek stará o umierajúceho, ktorý je ospalý, mal by mu dopriať pohodlie a nechať spať. Vo chvíľach, keď má zomierajúci dostatok síl je dobré pomôcť mu z postele, vďaka pohybu klesne riziko preležanín.
Umierajúci človek prestáva byť aktívny a preto jeho telo potrebuje na svoju prevádzku menej energie ako dosiaľ. Pár dní pred smrťou môže prestať jesť úplne. Ak človek nemá chuť jesť alebo piť, nie je vhodné ho nútiť. Blížiaca sa smrť mení fungovanie životne dôležitých orgánov. Plytké dýchanie môžu striedať lapanie po dychu, ale aj niekoľkosekundové až minútové pauzy bez dýchania. Značí to zmeny v krvnom obehu. Keďže sa telo snaží sústrediť krv do vnútorných orgánov, končatiny a pokožka sú studené na dotyk. Keďže umierajúcemu zlyhávajú obličky, moč stmavne a je hrdzavej až hnedej farby. Vidieť tieto zmeny nie je jednoduché ani pre umierajúceho. Mozog umierajúceho človeka je naďalej veľmi aktívny. Napriek tomu však môže dochádzať k epizódam zmätenosti. Je ťažké vyrovnať sa s nevyhnutnou skutočnosťou, že sa bolesti môžu zvyšovať. V posledných hodinách je dobré na umierajúceho rozprávať aj v prípade, že na pohľad nie je pri vedomí a orgány zlyhávajú. Oči sú otvorené alebo polootvorené, ale v skutočnosti sa nepozerajú. Smrť prichádza, keď ustávajú údery srdca a dýchanie. Ak je umierajúci napojený na monitor srdcovej frekvencie, blízki vidia, kedy srdce prestalo pracovať. Medzi ďalšie príznaky smrti patrí chýbajúci pulz, zástava dýchania, oči sú uprené na jeden bod. Viečka môžu byť čiastočne privreté. Napriek všetkému utrpeniu a ťažkostiam, často prichádza pred smrťou okamih, v ktorom človek nachádza pokoj. U niekoho je táto tichá spokojnosť zreteľná už dlho predtým, inokedy nastupuje táto zmena až v posledných chvíľach. Je to premena, ktorá prítomných pozdvihne nad všetok prežitý strach a pochybnosti.
Okamih Smrti a Cesta Duše
Za okamih smrti je označovaná chvíľa, kedy duchovná duša opustí hrubohmotné telo. V tú dobu duša, pokrytá jemnohmotným telom, odchádza z tela. Samotný odchod prebieha skrz rôzne telesné otvory, podľa karmy, troch kvalít prírody a miesta, kam odchádza. Keď smrť skutočne nastane, tak prvou vecou, ktorú osoba zažije, je úplná temnota. Všetko je temné, trvá to však len okamih. Nadduša (Paramátma), ktorá sa nachádza v prítomnosti duše, začne ožarovať priechod, čo sa duši javí ako svetlo na konci tunela.
Existuje 118 rôznych priechodov, ktorými môžeme z tela odísť. Vo chvíli smrti je možné ísť len jedným z nich. Tieto priechody sa nazývajú nádí alebo kanály prány. Podľa Garuda Purány (1.67) k smrti dochádza, keď pracujú súčasne obe hlavné nádí (v oblasti chrbtice), Idá a Pingalá. Za normálnych okolností sa striedajú. Možno ich chápať ako hlavné nervové či energetické kanály vo vnútri tela. Presný lekársky ekvivalent však v dnešnej dobe medicína ešte nepozná. Jedinec sa ale na cestu do svojho budúceho cieľa každopádne vydáva cez jednu z týchto nádí. Vieme, že ten, kto odchádza konečníkom alebo genitáliami, pôjde do nižších oblastí, zatiaľ čo ten, kto telo opúšťa niektorou z horných telesných častí, pôjde do vyšších oblastí. Tí, ktorí odchádzajú vrcholom svojej lebky, otvorom známym ako brahma randhara, tj. Nadduša osvetľuje len jediný z týchto priechodov v súlade s karmou duše. Vyberá priechod, ktorý presne zodpovedá predošlým činnostiam živej bytosti a akonáhle je ožiarený, duša má prirodzenú tendenciu pohybovať sa smerom k svetlu.
Akonáhle je duša mimo telo, pocíti úľavu od bremena hmotnej telesnej konštitúcie a začne sa pohybovať k svojej budúcej forme, ku ktorej je samovoľne priťahovaná. V tomto štádiu duša počuje veľa hlasov, všetky naraz. Sú to myšlienky všetkých prítomných v miestnosti. Duša sa snaží hovoriť so svojimi milovanými ako kedykoľvek predtým a kričí: „Nie som mŕtva!“ Ale beda, nikto ju nepočuje. Pomaly a iste si duša uvedomuje, že osoba, s ktorou sa stotožňovala, zomrela a nedokáže sa vrátiť späť. V tejto chvíli sa duša vznáša vo výške asi 3,5 metra alebo vo výške stropu. Vidí a počuje všetko, čo sa deje okolo. Vo všeobecnosti sa duša vznáša nad telom dovtedy, kým nepodstúpi kremáciu. Sedem dní duša cestuje na miesta, ku ktorým je pripútaná - jej obľúbené miesta, ranné prechádzky, záhrady, kancelária atď.
Osud Duše Podľa Karmy a Gún
„Mysl je príčinou určitého tela, ktoré živá bytosť získa podľa toho, akým spôsobom je vo styku s hmotnou prírodou. Podľa mentálneho stavu živej bytosti môžeme pochopiť, čím bola vo svojom minulom živote a aké telo bude mať v budúcnosti.“ Jedenásty a dvanásty deň nasledovníci Véd usporadúvajú „homu“, modlitby a rituály, vďaka ktorým sa duša, ktorá má na to priaznivú karmu, stretne s predkami, ktorým sa podarilo dostať podobne ako táto duša na Pitriloku. Títo zosnulí predkovia privítajú dušu v tejto sfére. Privítajú a objímu ju rovnako ako keď sa stretneme s rodinnými príslušníkmi po dlhej dobe. Duša si potom spolu so svojimi sprievodcami prezrie priebeh svojho života na Zemi.
Védánta-sútra popisuje, že zbožné osoby s dobrou hmotnou karmou odchádzajú na vyššie planéty (lóky). Po uplynutí doby určenej svojou karmou sa však musia vrátiť späť na Zem. Títo zbožní materialisti konajú príslušné obete, aby sa dostali na určité nebeské planéty. Keď sú potom výsledky tejto karmy získané obeťami vyčerpané, vracajú sa na Zem v podobe dažďa, príjmu podobu obilia, to sa stane potravou muža a premení sa na spermie, ktorými je oplodnená žena. Tak neustále prechádza sem a tam po hmotnej ceste a trpí. Osoba vedomá si Krišnu sa však takýchto obetí strání. Vydáva sa priamo cestou dokonalej sebarealizácie a tak sa pripravuje na návrat k Bohu. Bhagavad-gítá 14.14-15 uvádza tri miesta odchodu odpovedajúce trom gunám: dobro - vyššie (nebeské) planéty; vášeň - zemské úrovne; nevedomosť - nižšie (tzv. pekelné) planéty.
Príkladom, kde je umieranie v kvalite vášne, je napr. kráľ Purandžana, ktorý sa musel v budúcom živote narodiť ako žena. Adžámil bol prakticky na ceste do pekla a jeho situácia bola dobrým príkladom nevedomosti. Avšak, jeho príbeh poukazuje na silu zbožného mena, o čom viac bude zmienka neskôr. Príklad osoby, ktorá išla do neba, je Maharádž Purúravá. Po tom, čo trochu ochladla jeho nadmerná pripútanosť k Urvaší, sa pohrúžil do vykonávania obetí, ktoré ho naučili gandharvovia (druh polobohov - dévov). Na konci svojho života odišiel do neba (vyššie planetárne úrovne na jemnejšej úrovni).
Yamarádž a Cesta do Pekla
Pokiaľ je umierajúci človek bezbožný, hriešny a žil celý život ako hrubý materialista, objavia sa pri jeho smrteľnej posteli v roli ativáhika dévov poslovia Yamarádža zvaní Yamadútovia. Dotyčnú osobu pomocou subtílnych (jemnohmotných) povrazov a reťazí násilne vytiahnu z jeho hrubého tela. Táto scéna umierajúceho človeka veľmi vydesí. Pri tom väčšinou umierajúci stoná, bojí sa alebo sa pokála. Yamadútovia potom zbalia dušu pokrytú len subtílnym telom z mysle, inteligencie a falošného ega do obalu, v ktorom ho zoberú k súdu do Yamarádžovho sídla. Vlečú ju ďaleko po rozpálených vyprahnutých piesočných plochách, pričom ju napádajú rôzni ďalší tvorovia a hryzú ju psy. Na tejto ceste príšerne trpí a túži, aby to už skončilo. Celý tento proces sa deje na jemnohmotnej úrovni, teda na úrovni mysle a inteligencie, dá sa preto prirovnať k snovému zážitku. Garuda Purana 2.2.8 uvádza, že tí, ktorí spáchajú samovraždu (a obecne zomrú na násilnú smrť), sa stanú duchmi. Ostávajú na zemskej úrovni, kým si túto karmu „neodpracujú“. Tieto duše, ktoré zostali v zemskej sfére, žijú veľmi biedny život, pretože ešte nie sú ani v svojom budúcom tele, ani v tele, ktoré by im umožnilo žiť život na Zemi. Nemusia byť nevyhnutne negatívne alebo škodiace, ale uviazli a cítia sa biedne.
Keď táto cesta skončí, zosnulý je predvolaný pred Yamarádža, neľútostného poloboha (déva), ktorý vládne smrti a trestá hriešnych. Je donútený prijať utrpenie na mieste, ktoré zodpovedá jeho hriechom (ugra-karme), v jednom z pekiel v najnižšej úrovni vesmíru, priamo nad oceánom Garbhódaka. V tejto pekelnej oblasti zvanej Naraka je 27 jemnohmotných pekelných miest. Napríklad osoba, ktorá sa podieľala na vraždení a pojedaní nevinných zvierat, sa dostane do Krimibhĺdžany, kde bude žiť ako červ, ktorý žerie chvost ďalšieho červa, zatiaľ čo tento červ požiera chvost jemu. Takých pekiel, ktoré odpovedajú spáchaným hriechom, existuje mnoho. Ich úplný popis možno nájsť v posledných kapitolách 5. Po takýchto intenzívnych a strašidelných formách utrpenia je živá bytosť znovu vrhnutá do nižších životných druhov, ktoré odpovedajú jej hriešnym túžbam v jej ľudskom živote. Táto jemnohmotná skúsenosť ubije vedomie živej bytosti do takej miery, že nemá problém v nasledujúcej inkarnácii prijať telo nižšieho telesného druhu. Keď bol napríklad na pekelnej úrovni nútený pojedať odporné výkaly a vplyvom maye (ilúzie) si na to zvykol, tak keď následkom karmy prijme hmotné telo prasaťa, tak mu prijímanie odpornej stravy nebude robiť problém. Dokonca to bude považovať za odmenu a k takémuto „pôžitku“ sa pripúta.
Kráľom Pitov je Yamarádž, veľmi mocný syn poloboha Slnka. Sídli na Pitrilóke so svojimi osobnými služobníkmi a podľa pravidiel a usmernení Najvyššieho Pána posiela svojich zástupcov, Yamadútov, aby mu priviedli všetkých hriešnych ľudí ihneď po ich smrti. Po tom, čo sa hriešnici ocitnú v dosahu jeho moci, riadne ich odsúdi podľa toho, akých sa dopúšťali hriešnych činností, a pošle ich na jednu z mnohých pekelných planét odpykať si primeraný trest. Vo Védach je Yama polobohom, ktorý má na starosti umieranie a smrť, s ktorým pobývajú duchovia zosnulých. Je synom Vivasvatua (poloboha Slnka) a Saňdžni (svedomia) a bratom Vaivasvaty (Manua). Mal tiež dvojča, sestru menom Yamuná. Yama do istej miery budí hrôzu. Je vykreslený ako vlastník dvoch nenásytných psov (Rigveda 10.14.10-12) so štyrmi očami a širokými nozdrami, ktorí strážia cestu do jeho sídla. Okolo nich je mŕtvym doporučované ponáhľať sa ako najrýchlejšie môžu. O týchto psoch sa píše, že sa potulujú medzi ľuďmi ako jeho poslovia bezpochyby preto, aby vyhľadávali ľudí pre odvedenie k svojmu pánovi. Je polobohom zosnulých duší a sudcom mŕtvych. Keď duša opustí svoje smrteľné telo, ide do jeho sídla v nižších sférach. Yama je vládcom južnej oblasti vesmíru a ako taký je nazývaný Dakšinašapatí. Je popisované, že má zelenú farbu pleti a nosí červený odev. Jazdí na byvolovi a je ozbrojený ťažkým kyjakom a slučkou pre pútanie svojich obetí. Purány uvádzajú legendu, v ktorej Yama pozdvihol nohu, aby nakopal Čáju, slúžku svojho otca. Tá ho prekliala, aby jeho nohu sužovali vredy a červy, ale jeho otec mu venoval kohúta, ktorý červíky vykloval a rany vyliečil. Yama má niekoľko manželiek ako sú Hemamálá, Sušílá a Vidžajá. Pobýva v nižšom svete, vo svojom meste Yamapur. Tam vo svojom paláci zvanom Kaliči sedí na súdnom tróne, Vičárabhú. Pomáha mu jeho zapisovateľ a radca Čitragupta a je obsluhovaný svojimi dvoma hlavnými služobníkmi a strážcami, Maháčandou a Kálapurušou.
Yama má mnoho mien, ktoré popisujú jeho funkciu. Je Mrityu, Antaka (smrť); Kála (zosobnený čas); Kritána (ukončovateľ); Šámana (ten, kto vyrovnáva účty); Dandí či Dandadhara (nositeľ žezla trestu); Bhímašásana (ten, kto vynáša desivé rozsudky); Páší (nositeľ oprátky); Pitripati (pán predkov); Prétarádza (král duchov); Šráddhadéva (boh pohrebných obetí); a zvlášť Dharmarádža (vládca spravodlivosti).
Príbeh Adžámila, ktorý uvádza Bhágavata Purána (6.), je svedectvom o milosti Najvyššieho. Adžámil bol bráhmana, ktorého raz otec poslal do džungle pre samit (listy a vetvičky pre prípravu obetného ohňa). Adžámil tam stretol prostitútku. Bráhmana na všetko zabudol, oženil sa s ňou, narodili sa im deti a viedli hrubý materialistický život. Keď bolo tomuto bráhmanovi, ktorý bol stelesnením všetkých nerestí, osemdesiatsedem rokov, nastal čas, aby si po neho prišla smrť a prišli k nemu Yamadútovia. Vydesený Adžámil hlasno volal meno svojho najstaršieho syna, „Náráyana“. Keď počuli opakované volanie Višnuovho mena „Náráyana“, objavili sa tam Višnuovi služobníci a odvolali Yamových zástupcov. Adžámil bol zachránený pred peklom, pretože keď k nemu prišli Yamadútovia, opakoval meno „Náráyana“. Yamarádž potom povedal Yamadútom: „Paramahamsovia sú vznešené osoby, ktoré nemajú záľubu v hmotnom pôžitku a ktoré s láskou uctievajú najvyššieho Pána. Moji drahí služobníci, privádzajte mi k potrestaniu len tie osoby, ktoré majú k tomuto uctievaniu odpor, nezdružujú sa s Paramahamsami a sú pripútaní k rodinnému životu a svetskému prchavému potešeniu, ktoré tvoria cestu do pekla. Moji drahí služobníci, privádzajte ku mne, prosím, len tie hriešne osoby, ktoré nevyužívajú svoj jazyk k ospevovaniu svätého mena a Krišnovych vlastností, ktorých srdce si ani raz nespomenulo na Krišnove lotosové nohy a ktorých hlava sa pred Pánom Krišnom ani raz nesklonila. Posielajte mi tých, ktorí nevykonávajú svoje povinnosti voči Najvyššiemu, ktoré sú jedinými povinnosťami ľudského života.“
Jogínová Smrť a Zrodenie Nového Tela
To, ako nastane jógová smrť splynutím telesných elementov s mahat-tattvou, je popísané v Šrímad Bhágavatame 1.15.41-42, 2.2.30, 4.23.15-18, 7.12.30-31, Védánta-sútre 4.2.15-16 atď. Tento proces sa odohráva vo vedomí jogína. Je to cesta dokonalej sebarealizácie, ktorá vedie k návratu k Bohu.
Keď je embryo staré asi sedem mesiacov, je už dosť vyvinuté pre podporu vedomia. Ak je jedinec zbožný, potom tieto hrozné podmienky, kedy má paže a nohy v skrčenej plodovej polohe pritlačené k hrudníku, spôsobí, že sa začne takto modliť k Pánovi: „Ó Pane, tento stav je príšerný. Prosím, zachráň ma z tejto situácie a dostaň ma hneď preč z tohto lona a ja sľubujem, že Ti budem v tomto živote zaručene slúžiť.“ Akonáhle sa však narodí, začne byť nadmerne priťahovaný ku všetkým zmyslovým objektom svojho záujmu a k službe, ktorú mu preukazuje jeho matka a členovia rodiny. Následne na svoju dharmu zabúda a znovu úplne upadne do máye (ilúzie). Člověk môže byť velice učený a moudrý, ale jestliže nechápe, že snaha o uspokojení smyslů je zbytečnou ztrátou času, pak je šílený. Zapomíná na svůj vlastní zájem, snaží se být šťastný v hmotném světě a své zájmy soustřeďuje na domov, který se zakládá na pohlavním styku a přináší mu hmotná utrpení všeho druhu. Šríla Prabhupáda v Górakhpur, 18.2.1971, hovorí o skľučujúcich okolnostiach smrti: "Keď človek leží v kóme, prežíva toľko utrpenia, toľko snov, prichádzajú Yamadútovia. Niekedy človek na smrteľnej posteli plače, toľko trpí, ale nie je mu pomoci. Nikto nemôže pomôcť. To sú skľučujúce okolnosti sprevádzajúce umieranie…"
Vyrovnávanie sa so Smrťou a Žiaľ v Rodine: Podpora Detí
Ani keď je smrť blízkeho očakávaná, nie je jednoduché sa s ňou vyrovnať. Ľudia potrebujú čas, aby sa vysporiadali so svojim trápením. Každý žiali inak. Niektorí príbuzní majú pocit viny, ak neboli v okamihu smrti pri umierajúcom, pretože možno telefonovali, pripravovali jedlo, alebo museli odcestovať. Majú potom pocit: "Teraz som ho nechal napospas, práve v najdôležitejšej chvíli som ho nechal samého. Prečo som tu len nezostal? Prečo som to nepredvídal?" Skúsenosti ukazujú, že umierajúci často odchádza, keď je sám. Snáď je to pre neho takto ľahšie odlúčiť sa od sveta a milovaných osôb. A treba si opäť pripomenúť: Okamih smrti, to je okamih jeho prechodu.
Smrť blízkeho človeka (rodiča, súrodenca), ale aj učiteľa, kamaráta, či spolužiaka, môže byť pre dieťa potenciálne traumatickým zážitkom. Odborníci na smútkové poradenstvo píšu, že každé dieťa zrelé milovať je dostatočné zrelé trúchliť. Deti reagujú na smrť inak, keď majú rok, dva, či dvanásť. No čo je pre všetky vekové kategórie spoločné, je citlivá prítomnosť dospelých, či už rodičov alebo odborníkov. Pretože deti nás majú ako vzor v trúchlení. Ako si deti rozvíjajú slovnú zásobu, začnú používať aj slová „zomrel“ a „mŕtvy,“ často však význam a zmysel týchto slov nechápu. Porozumenie smrti závisí od dospelých, rovesníkov, kníh, ktoré im dospelí čítajú a príbehov, ktoré vidia v televízii. Keďže deti nemajú dostatok skúseností, ani nemajú také vyjadrovacie schopnosti, ťažšie opisujú, čo cítia a potrebujú. Najčastejšie si môžeme všimnúť ich smútenie podľa toho, ako sa správajú. Možno by sme prirodzene očakávali, že budú mŕtveho oplakávať, namiesto toho nás môže prekvapiť ich impulzívne správanie, hyperaktivita, alebo naopak tiché správanie, nezáujem o spoločnosť. Niektoré deti svoje trúchlenie vyjadrujú bitkami, či šikanovaním spolužiakov. Môžeme pozorovať znížený akademický výkon detí, ich pozornosť a pamäť, ako aj znížený záujem o mimoškolské aktivity a rovesníkov.
Odborníci neodporúčajú, aby sa dospelí snažili dieťa pred smútením ochrániť. Dieťa potrebuje vidieť, že dospelí tiež smútia. Pozorovaním kultúry sa učí, čo sa od neho očakáva, ako sa má správať, ako ostatní zaobchádzajú so stratou po smrti blízkeho. Čo môže byť svojim spôsobom ťažké práve v kultúrach, kde sa smrť „vytesňuje,“ ako téma je tabu. To deťom (ani dospelým, ktorí zažili stratu), nepomáha. Dieťa potrebuje od dospelých počuť, ako sa cítia, vysvetlenie, že tieto pocity nebudú trvať navždy a že to zvládnu spoločne. Ani jednotliví členovia rodiny nemusia smútiť rovnako, ale môžu mať odlišné reakcie na stratu. Smútenie je proces, ktorý nekončí pohrebným rituálom. Pozostalý sa musia naučiť žiť v nových podmienkach bez milovaného zosnulého. Smútok a emócie spojené so stratou sa môžu objavovať v priebehu niekoľkých rokov. Deti kvôli nezrelosti svojej nervovej sústavy nesmútia súvislo ako dospelí, potrebujú čas na hru a oddych. Preto súchvíľu smutné, a vzápätí sa opäť smejú pri hre. Ich navonok bezstarostný smiech neznamená, že už si svoju stratu odsmútili a pohli sa ďalej. Len to, že priveľa smútku naraz je naozaj veľa na také malé plecia. Každé dieťa smúti vlastným spôsobom a tempom. Tínedžeri smútia veľmi podobne ako dospelí. Deti potrebujú viacero spôsobov na vyjadrenie ich myšlienok a pocitov. Deti potrebujú po smrti blízkeho emocionálnu podporu, štruktúru, režim a bezpečie.
Najmenšie bábätká, teda dojčatá do jedného roka, najviac potrebujú konzistentnú starostlivosť najbližších. Zmena osoby, ktorá sa o dieťa stará, môže spôsobiť menší nepokoj, kým si dieťa zvykne. Dieťa vo veku rok až dva roky môže byť šokované zmiznutím blízkej osoby. Môže byť plačlivé a nejaviť záujem o okolie. Deti v predškolskom veku ešte nechápu, že smrť je definitívna. Chýba im vnímanie času. Môžu sa stále pýtať, kedy sa vráti ich zosnulá blízka osoba. Môžu vyjadrovať hnev agresívnym a deštruktívnym správaním. V predškolskom veku u detí pozorujeme tzv. magické myslenie. Dieťaťu môže napadnúť, že smrť blízkeho spôsobilo svojím zlým správaním, a je to forma trestu. Deti v tomto veku intenzívne vnímajú zmeny nálady ľudí okolo nich. Môžu byť nepokojné, plačlivé, meniť nálady, viac byť naviazané na blízke osoby, alebo naopak odmietať blízkosť, vyvinúť rôzne strachy, napr. z tmy atď. Je dobré dieťa ponechať v jeho stálom prostredí a vyvarovať sa náhlych zmien. Deti môžu vyžadovať viac starostlivosti ako obvykle, môžu sa vrátiť k skoršiemu vývinovému štádiu, aby vyjadrili túto potrebu.
Predškoláci a deti na prvom stupni základnej školy viac rozumejú pojmu smrť a začína ich zaujímať. Deti začínajú rozumieť biologickým pochodom, že človek po smrti prestane dýchať, jeho srdce sa zastaví, mozog nepracuje atď. Až neskôr chápu, že aj ony môžu zomrieť. Deti môžu reagovať zmenou správania (nepokoj, agresivita, nezúčastnenosť), viac potrebovať blízke osoby, alebo ich naopak odmietať, byť náladové, vyvinúť strachy (napr. strach byť sám), želať si, aby sa všetko vrátilo späť. Deti sa často môžu snažiť vyhnúť nepríjemným pocitom pomocou popierania. Môžu sa tváriť, ako keby sa nič nestalo. Deti potrebujú uznanie ich pocitov. Môže im pomôcť, keď vidia smútiť dospelých, alebo spomínajú pri fotkách. Deti môžu cítiť vinu a potrebujú uistenie, že svojím správaním a myšlienkami nezapríčinili smrť svojho blízkeho. Návrat do školy môže byť ťažší.
Od dvanástich rokov deti chápu nemennosť smrti, aj fakt, že sami môžu zomrieť. V puberte ich môže smrť až fascinovať, uvažujú nad vlastnou smrťou, čo by sa zmenilo, keby tu neboli, čo by povedali ich blízki, atď. Adolescenty smútia veľmi podobne ako dospelí. Momentálna potreba podpory a starostlivosti zo strany blízkych, pripomínajúca detstvo, je v rozpore s pubertálnou túžbou byť samostatný. Adolescenty môžu prežívať silné pocity a neprejaviť ich navonok, alebo až dramaticky smútenie prežívať. Môžu byť cynickí, čím môžu skrývať neistotu a strach. Adolescenty môžu odmietať rozhovory s rodičmi, ale naopak komunikovať s rovesníkmi. Jedným z pocitov, ktoré sprevádzajú smútenie, môže byť aj hnev, ako mohol milovaný človek zomrieť, prečo sa to stalo práve nám. Možno si adolescent prial, aby sa dlhá choroba blízkeho už skončila. Alebo si želal jeho smrť, keď sa pohádali. Adolescent sa môže obviňovať, že blízkeho mohol zachrániť. Pocit viny môže sťažiť proces smútenia. Funkciou viny môže byť udržanie presvedčenia, že môžeme ovplyvniť dianie okolo seba. Adolescentovi môže pomôcť blízky vzťah so zodpovedným dospelým človekom mimo rodičov, napr. s učiteľom alebo trénerom.
Ak dieťaťu zomrie súrodenec, môže byť zaskočené, pretože deti skôr vnímajú, že môžu zomrieť dospelí, ako ich rovesníci. Súrodenci bývajú často zanedbávaní, okolie sa sústredí na bolesť rodičov. Pokiaľ rodičia smútia za dieťaťom, je dôležité, aby sa aj jeho súrodencom dostala potrebná pozornosť. Je dôležité, aby sa ostatné deti cítili rovnako milované, ako zosnulý súrodenec. Ak zosnulé dieťa bolo dlhodobo choré, mohli byť ostatné deti dlhšie zanedbávané. Ak je oceňovaný a videný len zosnulý súrodenec, ostatní súrodenci môžu mať pocit viny, že prežili práve oni, že druhý súrodenec bol šikovnejší a rodičia ho mali radšej. Mali by cítiť, že ho rodičia majú rovnako radi ako zosnulého brata alebo sestru.
Špecifické Príčiny Smrti a Ich Dopad na Žiaľ
Ak v rodine niekto zomrel na dlhodobú chorobu, vždy je to šok a nepredvídateľná udalosť. Deťom môžeme vysvetliť, že ľudia mávajú rôzne choroby. Sú choroby, ktoré spôsobujú smrť. Väčšinou sa však z choroby vyliečime a môžeme sa vrátiť do školy alebo práce. Ľudia navštevujú nemocnicu, aj keď nie sú vážne chorí, napr. zlomenina.
Ak sa v rodine udiala samovražda, môže vyvolať pocity viny a hnevu. Dieťa sa môže pýtať, čo spravilo zle, či ho jeho blízky nemal dosť rád, aby ďalej žil. Nikto nemôže urobiť nič, čím by spôsobil, alebo zabránil smrti blízkeho. Blízki sa môžu hanbiť za to, že ich príbuzný si privodil smrť sám. Je to výlučne rozhodnutie danej osoby a jeho blízki určite urobili všetko, čo v danom momente s informáciami, ktoré mali k dispozícii, mohli. Môže sa objaviť obava dieťaťa, či ho nečaká rovnaký osud. V rôznych ohľadoch sa podobá na svojich blízkych, či mohlo zdediť aj toto. O samovraždách vieme málo, smrť sa stala východiskom z náročného žitia. Nie všetci ľudia, čo sa pokúsia o samovraždu, sú psychicky chorí. Deti nie sú vo všetkom rovnaké ako ich rodičia, samovražedné správanie sa nedá zdediť. Každý máme v rukách svoj osud.
Smrť blízkeho spôsobená cudzím zavinením môže človeka hlboko zasiahnuť. Konanie druhého, či úmyselné alebo neúmyselné, zničilo časť našej budúcnosti. Niečia nepozornosť alebo agresivita zabila niekoho, koho ste mali radi. Je náročné zotavovať sa, ak sa musíme potýkať s vyšetrovaním alebo súdnym procesom. Odsúdenie osoby, ktorá smrť zavinila, môže trvať dlho, alebo vôbec nemusí byť realizované. Je ťažké predstaviť si odpustenie. Je prirodzené v tejto situácii myslieť na odplatu, alebo si ju predstavovať. Môžeme využiť svoj hnev a angažovať sa za práva obetí a pozostalých.
Pohreb a Rituály Smútenia
Aby dieťa bolo zahrnuté do smútenia rodiny, odporúča sa, aby sa zúčastnilo pohrebu, aby sa mohlo rozlúčiť. Pohreb môže dieťaťu zreálniť definitívnosť smrti a tiež spustiť proces smútenia. Dieťa treba na pohreb dopredu pripraviť. Ak zomrie žiak, žiačka, kamarát, či kamarátka, ostatné deti by mali byť pravdivo informované v kruhu triedy. Deti by mali dostať potrebný priestor na rozhovor o pocitoch, smútení a otázky. Podľa potreby, možno preložiť plánované skúšanie, či iné záťažové aktivity. Spolužiaci a spolužiačky by mali dostať možnosť zúčastniť sa pohrebu. Môžu napísať sústrastný list rodine, alebo vyrobiť veniec na obrad. V triede sa môže vytvoriť rituál, napr.: minúta ticha za zosnulého, zapáliť sviečku na jeho mieste, napísať list zosnulému/zosnulej („čo som ti ešte chcel povedať“), zasadiť stromček v záhrade školy. Zosnulý žiak alebo žiačka by na istý čas ešte mali mať miesto v triede - napr. v lavici položený kvet a sviečku.
Väčšina detí sa po smrti člena rodiny, priateľa, alebo inej dôležitej osoby zotaví. Menšie množstvo detí môže prechádzať komplikovaným smútiacim procesom, ktorý sa môže vyskytnúť po náhlej, neočakávanej strate, ako sú vraždy, samovraždy, streľba, nehody, prírodné katastrofy, alebo náhle zdravotné udalosti, ako srdcový infarkt. Pretrvávajúca silná túžba po zosnulom a prílišné zaoberanie sa okolnosťami smrti sú znakmi tohto komplikovaného procesu. Spôsob zvládania náročných situácií závisí od osobnostných predpokladov a osvojených copingových stratégií detí.Ministerstvo školstva SR vo svojich odborných postupoch v pedagogickej a poradenskej praxi poskytuje cenné usmernenia, ako podporiť deti a rodiny v týchto ťažkých časoch.