Úvodné zamyslenie: Ako prostredie formuje osud?
Otázka, ako prostredie a rodina, v ktorej dieťa vyrastie, ovplyvňuje jeho budúcnosť, je jednou z najzásadnejších pre pochopenie ľudského vývoja. Životné príbehy často jasne ilustrujú, ako môže rodinné zázemie buď podporiť, alebo naopak brzdiť rozvoj jednotlivca. Vezmime si napríklad situáciu, kedy manželov syn, hoci mal po rozvode rodičov svoje miesto u oboch, sa vôbec nesnažil niekam posunúť. Ledva dokončil strednú školu, na vysokú školu ho neprijali a potom sa už ani neskúšal. Zostal bývať doma a mal iba občasné brigády. Hoci sa dušoval, že po nehode, pri ktorej zomrel jeho otec, pomôže s mladšími súrodencami a bude prispievať na domácnosť, žiaden zázrak sa nekonal. Tento príklad naznačuje, že samotná fyzická prítomnosť dvoch rodičov alebo prístup k nim po rozvode nemusí vždy automaticky zabezpečiť pozitívny smer vývoja, ak chýba hlbšia motivácia alebo adekvátne vedenie.
Na druhej strane stojí príbeh, kedy švagor pred pár rokmi iba náhodou zistil, že má nemanželské dieťa z mladosti. Chlapec bol dlho v detskom domove, potom v náhradnej starostlivosti, odkiaľ neustále utekal, radšej bol na ulici ako u tej rodiny. Keď sa ho švagor ujal, zaplatil mu doučovanie, chlapec bez problémov zmaturoval, študoval na univerzite a po celý čas pracoval v odbore. Tento príklad svedčí o tom, že aj po náročnom štarte môže stabilné, podporujúce a láskavé rodinné prostredie, hoci nadobudnuté až v neskoršom veku, dramaticky zmeniť trajektóriu života dieťaťa k lepšiemu. Tieto konkrétne prípady nám pomáhajú pochopiť zložitosť rodinných vplyvov a poukazujú na to, že neexistuje jednoduchá čiernobiela odpoveď na otázku, čo je pre dieťa najlepšie.
Rodina (členovia rodiny a strom) - Slovná zásoba pre deti - Vzdelávacie video pre deti o angličtine
Rodina ako základná sociálna jednotka: Definovanie vplyvu
Prechod od individuálnych príbehov k všeobecnejšiemu chápaniu úlohy rodiny je kľúčový. Rodina je spoločensky schválená forma spolužitia rodičov a detí. Všeobecne je považovaná za malú sociálnu skupinu, ktorá plní v ľudskej spoločnosti mnoho funkcií. Je to primárne prostredie, kde sa dieťa na názornom príklade jemu najbližších učí chápať, že v spoločnosti vládne istý poriadok. Rodina poskytuje svojim členom - deťom aj rodičom, potrebné zázemie, ktoré je nevyhnutné pre ich fyzickú aj psychickú pohodu. Uspokojuje ich základné potreby a sprostredkúva skúsenosti, ktoré nie je možné získať mimo rodinu.
V rodine si dieťa osvojuje vzorce správania, ktoré sa stávajú súčasťou jeho identity. Tieto vzorce formujú, ako dieťa vníma svet, ako sa v ňom pohybuje a ako komunikuje s ostatnými. Rodina je teda dôležitou jednotkou spoločnosti, ktorá od nej vyžaduje zabezpečenie optimálneho vývinu jednotlivcov. To znamená, že rodina plní určité úlohy, a to jednak voči sebe samej, jednak voči spoločnosti. Tieto úlohy sa označujú pojmom funkcie rodiny a ich úspešné plnenie je zárukou zdravého vývoja. Prirodzeným, spontánnym spôsobom tu plní každý jednotlivý člen určitú úlohu a naplňuje vitálne potreby dieťaťa - fyzické, citové, intelektuálne a morálne, čo vytvára komplexné a podporné prostredie pre jeho rast.
Emocionálne väzby a ochranná rola úplnej rodiny
Stabilný emocionálny vzťah rodičov a detí je základom utvárania osobnosti dieťaťa. Od kvality tohto vzťahu závisí, či z dieťaťa vyrastie vyrovnaná osobnosť schopná čeliť výzvam života. Jednou z kľúčových je ochranná funkcia rodiny, ktorej cieľom je vytvoriť pre dieťa bezpečné miesto. Tam sa dieťa cíti chránené pred nebezpečenstvami vonkajšieho sveta a kde nájde útočisko na riešenie svojich ťažkostí. Táto funkcia je významná predovšetkým v útlom veku dieťaťa, kedy je jeho závislosť na rodičoch najväčšia, ale nestráca na význame ani v neskorších rokoch, keďže potreba pocitu bezpečia a podpory pretrváva po celý život.
V prvom období je to za normálnych podmienok matka, ktorá dieťa nielen ošetruje, ale dáva mu i prvé intenzívne emočné podnety, keď ho chová, láska, smeje sa na neho a hovorí k nemu. Keď je matka dostatočne nežná, láskavá, potešujúca a povzbudzujúca, vytvára trvalé citové puto matka - dieťa. Bez tohto emocionálneho puta dieťa prejavuje znaky citovej deprivácie s dôsledkami na správaní po celý život, čo môže mať vážne a dlhodobé následky na jeho psychický vývoj. Úloha otca ako istého vzoru správania i ako zdroja istoty a autority stúpa v neskoršom veku dieťaťa, dopĺňajúc a rozširujúc paletu vzorov a zdrojov bezpečia. Funkcia matky a otca je teda v úplnej rodine nezastupiteľná, pretože obaja uspokojujú potreby bezpečia a istoty dieťaťa rôznymi, no rovnako dôležitými spôsobmi.
Celková atmosféra rodiny, ktorá silne formuje vyvíjajúcu sa osobnosť dieťaťa, je zrejme závislá na ustavičnom tesnom súžití všetkých týchto členov. K najdôležitejším znakom funkčného rodinného systému patrí plnenie všetkých vyššie uvedených funkcií voči svojim členom a uspokojovanie potrieb všetkých svojich členov. Okrem uspokojovania fyzických, psychických a sociálnych potrieb poskytuje úplná rodina zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii. Harmonická rodina s dobrými citovými väzbami, s atmosférou vzájomnej dôvery a úcty vzbudzuje u členov rodiny pocit istoty a bezpečia, čo je nevyhnutné pre ich zdravý rast a rozvoj. Rodina predstavuje ten najbližší okruh ľudí, ktoré okolo seba dieťa má, a jej kvalita má priamy vplyv na formovanie jeho budúcnosti.
Dopady rozpadu rodiny: Psychosociálne výzvy a štatistické fakty
Ak teda chýba v rodine niektorý základný člen, dochádza ľahko k ohrozeniu dieťaťa depriváciou. Negatívne vplyvy rozpadu rodiny na duševné zdravie detí sú predmetom rozsiahlych štúdií. Problémy a problémové správanie u svojich detí hodnotili matky v rozsiahlom období od 7 do 18 rokov veku dieťaťa. Sledovalo sa, či tieto problémy nejako súvisia s tým, či dieťa vyrastalo v úplnej rodine, v rodine s nevlastným rodičom alebo len s matkou. Nie je prekvapením, že najviac problémov mali hlavne deti z rodín s jedným rodičom, a to vo všetkých oblastiach okrem vzťahu s vrstevníkmi. Tieto závery štúdie Mgr. Daniely Kuruczovej, Jany Klánovej, Jiřího Jarkovského, Hynka Pikharta a Julie Dobrovolnej, publikovanej v PLOS One v roku 2020 pod názvom "Socioeconomic characteristics, family structure, and trajectories of children's psychosocial problems in a period of social transition," nie sú prekvapujúce a potvrdzujú všeobecne rozšírené názory na túto problematiku.
Rozpad rodiny znamená pre každé dieťa, ale aj pre rodičov, veľké zemětřesení. Príchod nevlastného rodiča môže následne situáciu ešte zhoršiť. Otázkou zostáva, či má zmysel takto udržovať nefungujúci vzťah pre „klid“ dieťaťa. Na to, snáď okrem situácií násilia a obtěžování v rodine, neexistuje jednoduchá odpoveď. Výskyt problémov v rozpadlých rodinách ale tiež nemusí platiť za všetkých okolností. Niektoré deti si na novú situáciu zvyknú rýchlo a problémy sa vôbec nevyskytnú alebo nepretrvajú po dlhšiu dobu, čo naznačuje komplexnosť individuálnych reakcií a odolnosti.
Význam rodinného rozpadu pre vznik deprivačných porúch dokazujú štatistiky z rôznych retrospektívnych štúdií, ktoré u detí vyšetrovaných a liečených pre rôzne psychiatrické poruchy vykazujú značne zvýšené percento neúplných rodín. Podľa jednej štúdie je zrejmé, že u osôb s delikventným, antisociálnym alebo psychopatickým správaním je viditeľný vysoký výskyt úmrtí rodičov alebo časté separácie dieťaťa od rodičov, z akýchkoľvek príčin. Rozborom materiálu o 309 deťoch hospitalizovaných na detskom psychiatrickom oddelení zistil Langmeier a spol. nasledovné pomery: právne úplné zloženie rodiny tvorilo 57% detí, jeden z rodičov zomrel u 14% detí, rodičia boli rozvedení alebo sa rozišli u 11% detí, dieťa bolo odobraté zo starostlivosti rodičov u 10% detí, deti narodené mimo manželstva tvorili 4% a obaja rodičia zomreli u 4% detí. Tieto čísla jasne poukazujú na koreláciu medzi narušenou rodinnou štruktúrou a psychickými problémami u detí.
Najvážnejšie nebezpečenstvo pre vývoj dieťaťa, hlavne v útlom veku, nastáva vtedy, keď chýba matka. Na nej závisí nielen starostlivosť, ale taktiež uspokojovanie väčšiny jeho duševných potrieb - ona je základom jeho vzťahu k človeku a jeho dôvery v okolitý svet. Väčšinou sa však podarí vlastnú matku prijateľne nahradiť. Mnohé nevlastné matky, resp. adoptívne matky sú často ideálnymi pestúnkami. V takýchto prípadoch neexistujú teda podmienky pre depriváciu. Len sa zdá, že tu ľahšie a častejšie než v prirodzenej rodine vznikajú rôzne konflikty, pretože vzájomné vzťahy tu sú zložitejšie a napätejšie. Oveľa častejšia je neprítomnosť otca. Týka sa to mnohých detí žijúcich so svojimi nevydanými alebo z iných dôvodov osamelými matkami, čo vytvára iné, no rovnako významné výzvy pre ich vývoj.
Charakteristické črty detí z neúplných rodín
Ako sa na deťoch podpíše život v neúplnej rodine? Kedysi sa o deťoch, ktoré pochádzali z neúplnej rodiny, nehovorilo veľmi pozitívne, a žiaľ, neraz ich niečo podobné sprevádza životom aj dnes. Pritom veľa detí žije po rozvode rodičov iba s jedným z nich a s druhým sa stretáva pomenej, sú aj také, ktoré majú už od narodenia kontakt len s mamou. Deti „jedného rodiča“ vyrastajú bez vzoru lásky medzi mužom a ženou, ale to sa často stáva aj v takzvaných úplných rodinách, kde láska a rešpekt chýbajú. Samozrejme, môže byť pre ne náročnejšie neskôr zvládnuť vzťahy a často sú citlivejšie. Vyrastať v dobre fungujúcej rodine s milovanými rodičmi znamená pre dieťa pozitívne príklady a modely fungovania vo vzťahu. Deti jedného rodiča túto skúsenosť musia získať samy. Neznamená to však, že sú horšie alebo menejcenné; naopak, často si vďaka svojej životnej situácii rozvinú špecifické a cenné vlastnosti.
V čom sú deti jedného rodiča iné a ako sa na nich takéto detstvo podpíše? Po prvé, vedia oceniť vnútornú silu a vytrvalosť. Deti, ktoré vyrastajú s jedným rodičom, sú dennodenne konfrontované s tým, čo všetko musí ich rodič riešiť, aby bolo o všetko postarané. Vidia, že starostlivosť o dieťa v kombinácii s prácou, domácnosťou, varením, praním a ďalšími každodennými povinnosťami nie je jednoduchá. Na svojom rodičovi vidia únavu i nevládnosť, problémy, s ktorými sa stretáva a ktoré vyrieši, a tiež to, že ho nemá kto zastúpiť. Vyrastať so silným rodičom však znamená získať veľmi dobrý vzor - osobu, ktorá to nevzdáva, i keď je to ťažké, naopak, bojuje a snaží sa vždy všetko vytrvalo doviesť do úspešného konca.
Po druhé, sú nezávislejšie a samostatnejšie. Vďaka tomu, že matka (prípadne otec) je na ne sama, vidia, že potrebuje podať pomocnú ruku. Zvyčajne preto, aby do istej miery zastúpili neexistujúceho partnera, pomáhajú matke s domácimi prácami skôr ako deti v rodine s oboma rodičmi. Jeden rodič má spravidla i menej času venovať sa dieťaťu, keď musí pracovať a zabezpečiť chod domácnosti, preto sú tieto deti nezávislejšie a samostatnejšie. Skoro sa naučia pripraviť si jedlo, starať sa o svoje veci i o seba, čo im dáva cenné životné zručnosti.
Po tretie, sú výrazne ovplyvnené rodičom, ktorý ich vychoval. Ak vyrastáte s jedným rodičom, vidíte svet z jeho perspektívy - chýba tam iný pohľad, názory, konfrontácie, riešenia konfliktov a podobne. Deti vyrastajúce s mamičkou sú viac emocionálne a majú viac „ženských“ vlastností, pozerajú na svet do veľkej miery očami svojej matky. Chlapec vychovaný len matkou môže mať v budúcnosti schopnosť skôr rozumieť ženám ako mužom. Hoci to ich partnerky veľmi ocenia, v mužskej spoločnosti môžu mať problém, pretože im môže chýbať mužský vzor, ktorý by ich naučil navigovať v mužských sociálnych štruktúrach.
Po štvrté, obávajú sa záväzku. Keď vyrastú, môžu sa obávať vzťahov s opačným pohlavím a záväzku. Je to logické - keď videli, ako sa ich rodičia rozviedli alebo mali iné negatívne skúsenosti, prípadne počuli mamu hovoriť o tom, že nechce nijakého partnera z najrôznejších dôvodov, chuť do vzťahu to veľmi nepodporí. Taktiež sa môžu báť, že spravia rovnaké chyby, že im partner veľmi ublíži. V tomto prípade pomôže len trpezlivosť a vytrvalosť partnera, ktorý dokáže ukázať, že vzťahy môžu byť stabilné a bezpečné.
A napokon, po piate, sú silné a zodpovedné. Na dieťa jedného rodiča boli od detstva kladené vyššie nároky na zodpovednosť. Svojim spôsobom tieto deti vyrastajú trocha rýchlejšie. Prekonané problémy im dodávajú silu a stabilitu. Vedia, že sú oporou svojho rodiča a on zase ich. Bez vzájomnej spolupráce a zodpovednosti to jednoducho v takejto domácnosti nejde, čo ich núti rozvíjať tieto vlastnosti už od útleho veku.
Poradie narodenia a jeho vplyv na vývoj osobnosti v rodine
Okrem štruktúry rodiny má na dieťa významný vplyv aj poradie, v akom sa narodilo. Alfred Adler, rakúsky psychiater a psychológ, opísal takzvanú teóriu o význame poradia narodených detí na rozvoj ich osobnosti. Hovorí o tom, že poradie narodenia dieťaťa ovplyvňuje jeho psychický vývoj a dieťa má niekoľko osobnostných charakteristík práve vďaka poradiu narodenia. Doteraz sa robilo niekoľko výskumov, ktoré sa zaoberali práve významom poradia narodenia dieťaťa a výsledky sú zaujímavé. Niektoré výskumy potvrdzujú isté „ťažkosti“, ktoré spájajú prostredné deti, iné zas ukazujú na to, že poradie narodenia dieťaťa nemá vplyv na jeho osobnostné vlastnosti. Takže stále môžeme hľadať odpoveď, či existuje alebo neexistuje syndróm prostredného dieťaťa.
Bez ohľadu na poradie narodenia je však pre každé dieťa najdôležitejšia rodičovská láska a prítomnosť. Bez nej nebude fungovať rodina ani vzťahy a krása s hodnotou rodiny sa vytratí. Rodičia dnes majú všeobecne problém nájsť si čas na deti. Keď si ho už nájdu, tak je dobré, aby to bol čas „plný“, čiže kvalitne strávený rozhovormi, počúvaním a vzájomnou blízkosťou. Smolou sa teda nejaví poradie narodenia dieťaťa, ale to, koľko a či vôbec, sú rodičia ochotní a schopní dať zo seba svojim deťom.
Ak by sme takto „nahrubo“ mali pomenovať charakteristiku prvorodeného a mladšieho dieťaťa, tak sa môžeme rozprávať o zodpovednom vodcovi a o tom, ktorý bude vždy najmladší a tak trocha rozmaznanejší. Prvorodené deti si všetko najviac odskáču - jednak preto, že rodičia od nich očakávajú, že dohliadnu na mladších, že im pôjdu vzorom, a jednak preto, že samotní rodičia postupujú pri prvom dieťati často metódou pokus-omyl, učia sa na vlastných chybách. Býva to tak, že to prvé dieťa je takým pokusom pre vlastných rodičov, kedy získavajú skúsenosti a učia sa veriť vlastnej rodičovskej intuícii. Avšak, nič však nie je čiernobiele. A tak to nie je ani s rolou prvorodeného. Aj tí majú okrem nevýhod aj isté výhody a výsady, o ktorých môžu tí mladší len snívať. Prvorodené deti sú v niečom výnimočné a už len to, že prišli ako prvé a boli v rodine istú dobu ako jediné, je akoby pečať v tom dobrom význame slova. Stále však platí, že to najdôležitejšie je práve láska a prítomnosť rodičov. Tú dokážu dať jednému, ale aj štyrom deťom. Ako sa hovorí, že láska sa nedelí, ale násobí. Platí to tak v každej rodine.
Prostredné dieťa, ktoré je označované aj ako sendvičové dieťa, má svoje špecifiká a charakteristiky, hoci sa celkovo ťažšie charakterizuje. Dôvodom je práve to, že v niečom sa podobá na svojho staršieho súrodenca a v niečom zas na mladšieho. Takže tak vo všeobecnosti môžeme povedať, že prostredné deti sú trpezlivé, vedia dobre spolupracovať a prispôsobovať sa okolnostiam. Bývajú tichšie a nechcú byť „tí prví“, ktorých je ihneď vidieť a počuť. Mávajú dôveru vo svojich priateľov, pričom sú empatickí a tímoví hráči. V dospelosti sa môžu prejaviť ako dobrí taktici, vyjednávači alebo stratégovia. Sú tichšie, pretože práve prostredné deti vedia robiť kompromisy a naučili sa prispôsobovať okolnostiam. Teda akoby hýbali nitkami zo zákulisia. Je to ako keď sa prvé dieťa naučí básničku a na každej návšteve je vyzývané, aby ju rozkošne zarecitovalo. To prostredné dieťa už nie je vyzývané, aby sa predviedlo, pretože už máme skúsenosť, že odrecitovaná detská básnička je krásna, ale netreba to zas tak často opakovať. Taktiež to môže súvisieť s tým, že staršie dieťa môže byť v detstve do istého veku akoby hovorcom svojich mladších súrodencov. Ale ako bolo spomenuté, neplatí to na všetky deti, treba vnímať odlišnosť v ľudskej psychike a prežívaní, keďže každý z nás má iné nastavenie.
Záleží zrejme aj na vekovom rozdiele medzi druhým a tretím dieťaťom, pretože ak je väčší, prostredné dieťa dlho vyrastalo ako to mladšie. Ak dieťa vyrastá dlhšiu dobu samé a súrodenec sa mu narodí neskôr, psychologicky vlastne vyrastá ako jedináčik. Veková hranica, do ktorej je najlepšie prijať ďalšieho súrodenca, je do päť rokov. Ten päťročný rozdiel je časom, kedy súrodenci majú jeden na druhého vplyv. Po tomto roku sa oslabuje vzájomný vplyv súrodencov. Nástrahy príchodu mladšieho súrodenca sú ale vždy. Aj pri malom, ako aj pri väčšom vekovom rozdiele. Ako dôležitý faktor tu vstupuje práve povaha dieťaťa a povaha rodičov. Niektorým deťom akoby bolo „jedno“, že sa narodí ďalší súrodenec, pretože on viac-menej spí, občasné počkanie na mamu taktiež nie je prekážkou. Ak však do rodiny pribudne bábätko, ktoré je náročné a plačlivé, mama je z toho frustrovaná, unavená, prenáša sa to na celú rodinu a zákonite aj do vzťahu s deťmi. Všetko v živote má svoje výhody aj nevýhody, nič nie je čiernobiele. Každý z nás sa rodí s potenciálom, pričom na každého z nás vplývajú aj isté okolnosti a faktory, ako napríklad, či sa narodíme do úplnej rodiny alebo do neúplnej, či sme detstvo prežili vo finančnej tiesni alebo naopak, v istom komforte, a v neposlednom rade - ako k nám pristupovali rodičia a ako nás vychovávali. To, ako sa dokážeme popasovať a prijať nielen pozitívne skúsenosti, ale práve tie negatívne - aký postoj k nim zaujmeme, to sú tie výhody, ktoré z nich môžeme čerpať. Takže ak by sme toto reflektovali do výhod prostredného dieťaťa, tak medzi ne patrí práve to, že sa narodilo „niekde v strede medzi súrodencami“ a tak si vie zobrať z oboch súrodeneckých vzťahov to „naj“. Čiže prostredné deti sú tímovými hráčmi, dobre spolupracujú, sú empatickí. Vedia sa prispôsobovať a byť trpezlivými. Často sú označovaní ako mierotvorcovia - vedia robiť kompromisy a počúvať druhých.
Viacpočetné rodiny: Komplexnosť a násobenie výhod
Prítomnosť súrodencov v rodine je obrovskou výhodou nielen pre deti, ale aj pre dospelých. V našich životoch máme predsa radi, ak máme vo svojej blízkosti niekoho, kto je pre nás inšpiratívny, kto nás niečo naučí, povedie nás v tom, v čom sa nevyznáme alebo nám dá dobré rady a my sa tak nemusíme učiť „pokus, omyl“. Tak je to aj v detskom svete. Tí starší súrodenci učia mladších „ako to chodí vo vzťahoch s kamarátmi“, ani si to neuvedomujú, ale dávajú im rady, ako sa niečo naučiť, ako vyriešiť konflikt. A to je veľká výhoda nielen pre mladších, ale aj pre tých starších, ktorí si pestujú argumentačné schopnosti, trpezlivosť a pochopenie s mladšími. Zároveň sú tými mladšími aj oceňovaní a vnímaní ako vzory.
Napriek všeobecne rozšírenému názoru, že viacčlenné rodiny majú čo robiť, aby zvládali organizáciu aj finančnú záťaž okolo detí, ukazuje sa, že práve rodiny, ktoré majú viac detí, sú najšťastnejšie a najspokojnejšie. Aké výhody majú mnohodetné rodiny?
Jednou z výhod je, že sú najviac ekologické. Vo veľkej rodine je nulová šanca, že by nejaké oblečenie putovalo preč ešte skôr, ako ho stihlo dieťa obliecť. Každý jeden kus si nájde svojho nového majiteľa. A ešte jedného. A potom ešte ďalšieho. A ešte znova. Môžete si byť istý, že ste ho využili na maximum, kým doslúžilo.
Ďalšou výhodou je, že každé ďalšie dieťa znižuje rodičovský stres. Rodičovské očakávania a strachy, ktoré sme mali pri skúšobnom prvom dieťati, sa s každým ďalším dieťaťom rozplynú. Keď budete mať štvrté dieťa, už si ani nebudete pamätať, čo ste riešili kedysi v praveku. Rodičia sa stávajú uvoľnenejšími a dôverujú viac svojej intuícii.
Viac detí znamená aj väčšiu šancu, že to konečne urobíte dobre. Ak chcete napraviť rodičovské chyby, máte šancu. Pri štvrtom, či piatom dieťati už ste vlastne povinný urobiť všetko tak, ako treba, pretože ste si prešli mnohými situáciami a naučili sa z nich.
Veľké rodiny to majú najlepšie zorganizované, čo prináša výhodu viac rúk a viac pomoci. Staršie deti sa viac-menej starajú o mladšie. A rodičia tomu občas zavelia. Tento systém vzájomnej pomoci a zodpovednosti učí deti už od útleho veku empatii, starostlivosti a tímovej práci.
Neexistuje, že by dieťa zapišťalo, že sa nudí, čo vedie k tomu, že v mnohodetných rodinách nie je nijaká nuda. Hneď ho pošlete, nech sa ide hrať s bratmi a sestrami. Nemusíte riešiť hádky medzi dvoma súrodencami, ani že bude niekto z kola von, keď sú traja. Vždy sa hodia ďalší súrodenci do rezervy, čo zabezpečuje neustálu interakciu a zábavu. No ako sa zahrajú dve deti futbal? Alebo schovávačku? Ale keď ich máte viac, vystačia si sami, bez toho, aby ste im museli zháňať komplicov, kamošov, susedov. Môžu si tiež založiť vlastnú kapelu, čo podporuje kreativitu a spoločné záujmy.
Pri štvrtom a ďalšom dieťati už nie je možné, aby ste sa pokúšali vytvárať ilúziu, že je všetko dokonalé. Jednoducho prirodzene prevláda chaos, ale už si na to zvyknete ako na normu, nemáte dávno pocit, že je treba sa hanbiť, či stresovať. Toto prijatie reality vedie k väčšej pohode a menšiemu tlaku na perfekcionizmus.
A to najdôležitejšie, viac detí znamená viac lásky. Čím viac detí, tým viac násobíte všetky tie pusinky a objímačky, ktoré môžete zažívať znova a znova. Prvýkrát sa na vás bábätko usmialo? Prvýkrát povedalo mama? Prvýkrát išlo do škôlky? Prvýkrát donieslo vysvedčenie? Tieto chvíle určite stoja za ten stres, výdavky a kopu, kopu, kopu špinavého prádla každý deň. Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí, čo je skúsenosť, ktorú mnohodetné rodiny ponúkajú v hojnej miere.
tags: #dieta #vyrasta #v #uplnej #rodine