V predchádzajúcom článku o trakčnej skúške som podrobne rozobrala, prečo by rodičia nemali doma ťahať deti za rúčky z ľahu do sedu. Rozhodla som sa pokračovať vo vysvetľovaní mnohých zlozvykov, s ktorými sa v praxi stretávam a ktoré môžu nevedomky poškodiť správny psychomotorický vývoj dieťatka. Jedným z najčastejších je vodenie detí za ruky.
Vidíme to takmer všade - malé bábätká, ktoré sa potácajú z nohy na nohu, vedené rodičmi či starými rodičmi za rúčky zdvihnuté vysoko nad hlavou. Hoci je to bežný obraz, musíme si položiť otázku, či je to pre dieťa skutočne prospešné. Naučí sa takto chodiť skôr, alebo to nástup jeho samostatnej chôdze, naopak, zabrzdí?
Individuálne tempo a dôležitosť vývojových stupňov
To, kedy dieťatko začne samostatne chodiť, je veľmi individuálne. Podieľajú sa na tom mnohé faktory, ako kvalita predošlého psychomotorického vývoja, prostredie, v ktorom sa mohlo hýbať, jeho motivácia, osobnosť, povaha, ale aj telesné a genetické faktory, napríklad svalové napätie. Všeobecne zaužívaným mýtom medzi rodičmi a starými rodičmi je, že dieťa by malo po dovŕšení prvého roka chodiť. Nie je to tak. Každé dieťa má svoj čas a netreba ho porovnávať s rovesníkmi.
Pod pojmom samostatná chôdza rozumieme stav, keď sa vie dieťa samostatne rozbehnúť, zmeniť smer a zastaviť. Tomuto predchádza stoj s oporou o nábytok, obchádzanie nábytku, samostatný stoj a až neskôr chôdza. Je nesmierne dôležité, aby si dieťa prešlo všetkými týmito stupňami, pretože v každom jednom si trénuje kľúčové zručnosti: ako zaťažiť chodidlo, ako ho položiť na zem, ako „uchopiť“ terén, ako si nastaviť a meniť ťažisko, ako spevniť trup a ako správne používať jednotlivé svaly. Súčasne pri týchto procesoch dozrieva nervová sústava dieťaťa a stáva sa na chôdzu zrelším.
Fyzické a biomechanické riziká vodenia za ruky
Keď prídeme my rodičia celí nadšení, že dieťatku pomôžeme, pretože „ono to už chce“, chytíme ho za rúčky a vedieme ho, vytvárame situáciu, ktorá sa od samostatnej chôdze zásadne odlišuje.
Prvou kritickou vecou je ťažisko. Tým, že je dieťa opreté a zavesené o ruky vodiaceho, ťažisko sa presúva smerom dopredu. Pri pozorovaní takto vedených detí si môžeme všimnúť, že sú často prehnuté ako luk. V tomto postavení nemôžu správne fungovať brušné svaly, stabilizátory trupu ani chrbtica. Keďže sú deti vzrastom malé a rodič je oproti nim veľký, musí sa k nim skláňať. Chtiac-nechtiac tak dieťaťu vyťahuje ruky nahor, pričom sa na ne dieťa zavesí. To vedie k nesprávnemu postaveniu ramenného pletenca a krčnej chrbtice.
Čo sa týka došľapu a položenia chodidla na zem, pri vodení za ruky chýba aktívna práca chodidla. Mnohokrát vidíme nášľap na špičku namiesto zaťaženia celého chodidla a absentuje aktívna práca prstov pri odraze dopredu. Netreba zabúdať ani na psychologický moment: dieťa sa spolieha na niekoho iného, nie na seba, čo môže predĺžiť čas, kým sa samo rozhodne pustiť a vykročiť. Vodenie za ruky považujem za kontraproduktívne; namiesto urýchlenia chôdze sa dieťa často naučí nesprávne pohybové vzory.
Výchova v širších súvislostiach: Hranice a rešpekt
S vývojom dieťaťa úzko súvisí aj nastavenie výchovných hraníc. Deti nás neustále pozorujú a napodobňujú, vrátane zlých vecí či vulgárnych slov. V dnešnej dobe sa deti bez problémov dostanú k akýmkoľvek informáciám, preto je úlohou rodičov v situáciách, keď sa objaví nevhodné správanie alebo nadávka, adekvátne zasiahnuť. Dieťaťu treba jasne povedať, že dané slovo nie je vhodné a ponúknuť mu alternatívu, napríklad vtipné slovné spojenia, ktoré nenesú pejoratívny význam. Ignorovanie vulgarizmov nie je riešením, pretože dieťa sa neučí, či je dané správanie v súlade s hodnotami rodiny.
Podobne je to s budovaním hraníc u starých rodičov. Často sa stretávame s tým, že starí rodičia, vedení snahou pomôcť, prekračujú hranice rodičovstva - chcú preberať starostlivosť, zasahujú do výchovy alebo sú urazení pri odmietnutí pomoci. Je dôležité, aby si rodičia nastavili jasné pravidlá, komunikovali svoje potreby a dôsledne dodržiavali hranice, aj za cenu dočasných nezhôd.
Podpora samostatnosti od útleho veku
Dôležité je tiež uvedomiť si, ako podporovať samostatnosť dieťaťa pri manipulácii s predmetmi. Manipulácia s vecami (stláčanie, hladenie, hádzanie) dieťaťu pomáha spoznávať svet a chápať príčinu a následok. Ak dieťa niečo dokáže, netreba mu všetko robiť zaň. To isté platí pri hre - starí rodičia, ktorí sa starajú o vnúčatá, by mali vnímať deti ako partnerov, plánovať program, ale tiež dovoliť deťom zažiť „nudu“, z ktorej vzniká kreativita.
Výchova nie je o extrémoch - ani o prílišnej prísnosti, ani o úplnej liberálnosti. Zlatá stredná cesta spočíva v dôvere. Keď dieťa v deviatich mesiacoch chce chodiť alebo v troch rokoch chce bicyklovať, podporte ho. Prejavte mu lásku bez podmienok, ale nastavte hranice, ktoré sú zrozumiteľné a dodržiavané všetkými členmi rodiny. Deti, ktoré sa naučia navzájom rešpektovať a podporovať, vyrastú na vyrovnaných ľudí.
Pripomínam, že ak máte akékoľvek pochybnosti o chôdzi alebo vývoji svojho dieťatka, vždy je najlepšie zájsť za odborníkom. Sledujte jeho vývoj, buďte mu nápomocní, vytvárajte najlepšie podmienky a ono sa vám odmení prvými samostatnými krôčikmi a radosťou z toho, že to zvládlo samo.
tags: #dieta #za #ruku #s #dospelym