Rodina predstavuje základnú bunku spoločnosti, pričom vzťahy v nej sú upravené mnohými právnymi predpismi, ktoré chránia najmä záujmy detí. V súvislosti s týmito právnymi normami však v praxi často dochádza k nedorozumeniam a k šíreniu mýtov, ktoré môžu mať pre jednotlivcov, ale aj celé rodiny, značné dôsledky. Jednou z najčastejšie diskutovaných otázok je dĺžka trvania vyživovacej povinnosti rodičov voči ich deťom a okamih, kedy dieťa prestáva byť z právneho hľadiska „pod zákonom“ svojich rodičov. Okrem tejto základnej povinnosti je však dôležité poznať aj ďalšie právne aspekty, ktoré ovplyvňujú život detí a ich rodičov, od bezpečnosti v aute, cez právo na sprievod v nemocnici, až po širšie otázky manželského a majetkového práva. Cieľom tohto článku je objasniť tieto otázky a poskytnúť komplexný prehľad právnych úprav v slovenskom právnom poriadku.
Kľúčová Otázka: Dokedy Trvá Vyživovacia Povinnosť Rodičov voči Deťom?
V bežnej komunikácii, ale aj v slovenských filmoch či seriáloch, sa často stretávame s vyjadreniami typu: „Synku, budem ťa živiť do tvojich 25 rokov, potom sa budeš o seba starať sám.“ Toto vyjadrenie je však hlboko zakoreneným mýtom, ktorý nezodpovedá slovenskému právnemu poriadku. Zákon o rodine, konkrétne ustanovenia § 62 a nasledujúce zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších právnych predpisov, jednoznačne definuje plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k ich deťom. Táto povinnosť trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. To znamená, že vyživovacia povinnosť rodičov zaniká až okamihom, ak je dieťa schopné samostatne uspokojovať svoje životné potreby. Táto skutočnosť sa posudzuje podľa okolností konkrétneho prípadu a nie je viazaná na dosiahnutie žiadneho konkrétneho veku, ani 18, ani 25, či dokonca 26 rokov.
Zákon o rodine explicitne upravuje dĺžku trvania vyživovacej povinnosti do doby, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť, teda úplne a trvale uhrádzať/uspokojovať svoje životné potreby, ktoré môžeme zaradiť medzi tzv. relevantné. Pre naplnenie skutkovej podstaty nestačí, ak má dieťa len jednorazový príjem, alebo ak má nepravidelný príjem, napríklad zo študentskej brigády. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je upravená v ustanovení § 62 a nasl. zákona o rodine. V zmysle uvedených ustanovení majú obaja rodičia povinnosť vyživovať svoje dieťa, nakoľko dieťa má zákonom o rodine upravené právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov.
Zánik vyživovacej povinnosti je u každej oprávnenej osoby individuálnou záležitosťou. Pri posudzovaní schopnosti dieťaťa osamostatniť sa a samo si zabezpečovať základné životné potreby sa vyhodnocuje komplexne, v závislosti od viacerých premenných. Okrem veku dieťaťa je dôležitým ukazovateľom tejto schopnosti aj jeho zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy dieťaťa a jeho potreby, majetkové pomery a pod. Ani nadobudnutie schopnosti dieťaťa aktívne vykonávať zárobkovú činnosť či úspešné ukončenie strednej odbornej školy (čo vytvára predpoklad pre jeho uplatnenie sa vo vyštudovanom odbore) nie sú bez ďalšieho dôvodmi na zrušenie povinnosti platiť výživné.
Ak bolo výživné určené rozhodnutím súdu, tak zaniká na základe rozhodnutia súdu o zrušení vyživovacej povinnosti. Len samotné naplnenie skutočnosti, že nastal právny stav, kedy dieťa je schopné samo sa živiť, nezbavuje povinnú osobu povinnosti plniť vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu bez toho, aby vo veci rozhodol súd. Inak povedané, ak súd nerozhodol o zániku vyživovacej povinnosti, ste povinný plniť vašu vyživovaciu povinnosť voči deťom, a to bez ohľadu na to, či nemáte stálu prácu, alebo zarábate minimálnu mzdu. V zmysle ustanovenia § 62 ods. 3 zákona o rodine je každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.
Štúdium a Príprava na Budúce Povolanie: Rozhodujúci Faktor
Jednou zo základných povinností rodiča je viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým vytvoriť priestor pre jeho sebarealizáciu. Počas tohto obdobia, teda počas obdobia, kedy dieťa študuje, vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu trvá. V aplikačnej praxi sa ako ukončenie prípravy na budúce povolanie chápe ukončenie vysokej školy v určitom študijnom programe; za relevantné vo vzťahu k pokračovaniu vyživovacej povinnosti by sa nemohlo brať ďalšie štúdium, t.j. na vysokej škole v inom študijnom odbore, resp. akékoľvek postgraduálne štúdium. Podľa rozhodnutia ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2121/14 je potrebné odlíšiť prípady rozhodovania o výživnom, keď sa jedná o maloleté dieťa, resp. dokonca o dieťa vykonávajúce povinnú školskú dochádzku. V týchto prípadoch musí byť priznávanie výživného zodpovedajúceho odôvodneným potrebám dieťaťa samozrejme pravidlom. U detí už plnoletých je však treba na vyživovaciu povinnosť nazerať optikou výrazne odlišnou: plnoletý jedinec by mal byť zásadne schopný sa postarať sám o seba a dôvod pre stanovenie vyživovacej povinnosti by preto mal byť odôvodnený konkrétnymi okolnosťami daného prípadu.
Pokiaľ plnoleté dieťa študuje už na druhej škole toho istého stupňa (strednej alebo vysokej), ktorá na predchádzajúcu školu úplne jednoznačne nenadväzuje, je namieste sa zaoberať najmä tým, či skutočne ide o racionálnu prípravu na budúce povolanie, či aktuálne študovaná škola má zodpovedajúcu kvalitu (napríklad z hľadiska uplatnenia absolventov), či zvyšuje jeho šance na uplatnenie na trhu práce a v neposlednom rade aj tým, či sa dieťa tomuto štúdiu venuje s dostatočnou starostlivosťou, teda či nedosahuje neprimerané množstvo absencií (rozumne vysvetliteľných a doložených) a či dosiahnuté študijné výsledky potvrdzujú jeho skutočný záujem o zvolený odbor.
Vzhľadom na súčasnú situáciu na trhu práce existuje pomerne veľké množstvo osobitných foriem vzdelávania, ktoré sú často pre sebarealizáciu nevyhnutné - rôzne rekvalifikačné kurzy, nadstavbové štúdium či zahraničné stáže. V týchto prípadoch bude pomerne náročné ustáliť, či je dieťa schopné sa samo živiť. Do úvahy sa musia vziať jednak schopnosti a nadanie dieťaťa, no na druhej strane nemôže dochádzať k zneužívaniu vyživovacej povinnosti snahou vyhnúť sa pracovným povinnostiam. Ak dieťa študuje a riadne v tomto štúdiu pokračuje až do jeho dokončenia, na povinnosti platiť výživné nič nemení ani skutočnosť, ak dieťa štúdium prerušilo, napríklad z dôvodu nevydarenej skúšky, prípadne ak túto urobilo až na ďalší pokus. Uvedené platí i pre dobu štúdia nasledujúcu po primeranej praxi, kedy bolo dieťa zárobkovo činné. Na druhej strane, ak dieťa vstúpilo do zamestnania, ktoré mu umožnilo samostatne sa živiť, ale toto neskôr preruší s cieľom ďalšieho štúdia a kvalifikácie na iné povolanie, vyživovacia povinnosť sa neobnovuje.
Dôležitý je aj tzv. obnoviteľný charakter vyživovacej povinnosti. Ak dieťa v minulosti túto schopnosť nadobudlo, dôsledkom čoho vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu zanikla, avšak momentálne sa rozhodlo opäť študovať dennou formou na strednej škole, potom to má za následok, že sa automaticky obnovuje aj vyživovacia povinnosť rodičov. V takom prípade sú rodičia povinní dieťaťu opäť začať prispievať na jeho výživu, resp. ho vyživovať. Majú voči nim nárok na výživné a oni sú povinní ho platiť, je to ich zákonná povinnosť, ktorá je súdne vymáhateľná.
V súvislosti so štúdiom na vysokej škole sa stáva relevantná aj otázka podania návrhu na zvýšenie výživného. Odôvodnenosť potrieb dieťaťa sa v prípade štúdia mimo miesta svojho bydliska zvyšuje. Je zrejmé, že výživné určené rozhodnutím súdu na stredoškoláka nebude postačujúce pre zabezpečenie potrieb študenta vysokej školy.
Ak ide o príjem dieťaťa, ako je sociálne štipendium, to sa bude považovať za príjem dieťaťa, a ten bude zohľadnený pri určovaní výšky výživného vo vzťahu k povinným osobám, teda obom rodičom. Rovnaký záver však nemožno vyvodiť v prípade prospechového štipendia, nakoľko ide o príjem jednorazový s motivačným charakterom, ktorý závisí od aktuálneho prospechu študenta. Vo všeobecnosti však možno uviesť, že na štipendium sa má prihliadať predovšetkým pri nižších možnostiach na strane povinného. Pokiaľ ide o dohodu o brigáde, vždy to závisí od toho, či je dieťa schopné pokryť si náklady na život z peňazí z brigády, alebo si brigádou len privyrába. Nakoľko v prvom prípade by sme mohli uvažovať aj o dôvode na zrušenie výživného. Pokiaľ tomu tak nie je a dieťa stále nie je schopné sa z takého príjmu uživiť, t.j. len si brigádou privyrába, potom vyživovacia povinnosť rodičov voči nemu naďalej trvá, a to až do času kým nebude schopné samo sa živiť.
Právo v praxi - VÝŽIVNÉ
Plnoletosť Dieťaťa a Praktické Dôsledky Vyživovacej Povinnosti
Dôležité je tiež si uvedomiť, že vyživovacia povinnosť nadobudnutím plnoletosti, t.j. 18 rokov veku, či dokonca veku 26 rokov nezaniká automaticky. Na konkrétny vek sa viaže len vyplácanie prídavku na dieťa, ktorý je ohraničený dovŕšením 25 rokov veku, ak dieťa spĺňa podmienku nezaopatrenosti. V praxi sa vyskytujú prípady, že aj ťažko zdravotne postihnuté deti študujú na vysokej škole, pokiaľ im to mentálne zdravie dovoľuje. Je však vysoko pravdepodobné, že po ukončení štúdia sa nebudú môcť realizovať v žiadnej profesii. V takýchto prípadoch vyživovacia povinnosť trvá naďalej, pokiaľ dieťa nie je schopné samé sa živiť.
V prípade, ak dieťa po dovŕšení plnoletosti nie je schopné samo sa živiť, môže podať žalobu na určenie výživného proti matke, otcovi alebo proti obom rodičom na základe zmeny pomerov. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. To, či dieťa je považované za schopné samostatne sa živiť, sa posudzuje individuálne, pričom sa zohľadňuje vek, jeho zdravotný stav, štúdium ako príprava na budúce povolanie a uplatnenie sa v spoločnosti, samotná schopnosť zamestnať sa a vykonávať prácu, jeho majetkové pomery atď.
Pokiaľ ide o platenie výživného, to sa platí do rúk rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti; to neplatí, ak ide o plnoleté dieťa, ktorému sa výživné vypláca priamo do vlastných rúk, najčastejšie na účet vedený v banke. Takýmto spôsobom vie následne povinný rodič vydokladovať riadne plnenie svojej vyživovacej povinnosti voči nezaopatrenému plnoletému dieťaťu.
Ak je dieťa schopné samo sa živiť, odporúča sa podať návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti na príslušný súd. V prípade plnoletých detí totiž platí, že ak by návrh podal povinný rodič a súd bude mať za preukázané, že dieťa je schopné sa samo živiť už po nejaký čas (napr. 6 mesiacov), súd môže zrušiť vyživovaciu povinnosť spätne, čo znamená, že dieťa by muselo vrátiť neprávom prijaté výživné za toto obdobie. Ak sa chcete vyhnúť tomu, že by rodič požadoval od vás späť zaplatené výživné, hoci nárok na neho už nemáte, podajte na súd návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti. Cez centrálny register pobytu obyvateľov je možné zistiť skrz meno a priezvisko a dátum narodenia adresu trvalého pobytu rodiča, ktorú je potrebné uviesť v návrhu. Jeho reálny pobyt si už súd prostredníctvom polície a iných príslušných orgánov zistí.
Domácnosť a Rodičovské Práva: Kedy Môže Rodič Konať?
Môže nastať situácia, kedy síce plnoleté dieťa je schopné samo uspokojovať svoje životné potreby, avšak len čiastočne, napríklad si dokáže zabezpečiť stravu, zdravotnú starostlivosť, záujmovú činnosť, kultúrne vyžitie, avšak nie bytovú otázku. Rodičia sú v takom prípade povinní z titulu vyživovacej povinnosti zabezpečiť tomuto plnoletému dieťaťu bývanie, a to až kým si nebude vedieť bývanie zabezpečiť samo.
Často sa rodičia pýtajú, či môžu "vyhodiť" svoje plnoleté dieťa z domu. Nikde v zákone nie je napísané, že rodič nemôže vyhodiť svoje dieťa z domu (domácnosti). Pokiaľ sa dieťa správa v hrubom rozpore s dobrými mravmi voči rodičovi, rodič nie je povinný toto správanie dieťaťa trpieť. To, či môže rodič vyhodiť dieťa z domu, závisí od toho, či je dieťa schopné samé sa živiť. Nepozerá sa pritom na to, či dieťa je zamestnané a má príjem, ale na to, či je schopné sa zamestnať a mať príjem. Pokiaľ vaše dieťa má schopnosti a možnosti sa samé o seba postarať, potom ho môžete „vyhodiť“ z domu. Pokiaľ si dieťa myslí, že na to nemáte právo, môže sa obrátiť na súd. Súd v tomto prípade bude brať do úvahy to, či dieťa je schopné sa samé živiť a samozrejme bude sa prihliadať aj na dobré mravy a správanie sa dieťaťa k vám.
Ak má syn vo vašej nehnuteľnosti hlásený trvalý pobyt a nie je ani podielovým spoluvlastníkom domu, potom mu treba zrušiť trvalý pobyt na obecnom úrade. Súhlas syna na zrušenie jeho trvalého pobytu nepotrebujete. Súčasne synovi oznámte, aby sa do určitej vami stanovenej lehoty odsťahoval, a keď tak neučiní, budete musieť podať na súd návrh na vypratanie nehnuteľnosti.
Ak je dieťa vlastníkom 1/3 podielu a chcete sa ho z nehnuteľnosti zbaviť, budete musieť najprv tento podiel od neho odkúpiť. Kým má podiel na dome, má právo ho užívať. Kým je spoluvlastníkom, jedinú možnosť obrany pripúšťa Občiansky zákonník pre prípad, že by vás ohrozoval fyzicky alebo psychicky. V takom prípade sa môžete domáhať, aby bol vylúčený z užívania nehnuteľnosti.
Medzinárodný Prvok vo Vyživovacej Povinnosti a Rodinnom Práve
Zložitejšie situácie nastávajú, ak dôjde k presťahovaniu dieťaťa do inej krajiny. Pokiaľ o určení vyživovacej povinnosti rozhodol súd (alebo ak súd schválil rodičovskú dohodu, v ktorej bola určená výška výživného), povinný rodič nemôže svojvoľne rozhodnúť o tom, že už nebude platiť výživné. Ak vaša bývalá manželka sa presťahovala do Nemecka, kam bez vášho súhlasu zobrala aj deti, za daných okolností možno uvažovať o tzv. neoprávnenom premiestnení alebo zadržiavaní dieťaťa. Spomenuté premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa v štáte, ktorý nie je štátom jeho obvyklého pobytu, je neoprávneným vtedy, ak rodič dieťa premiestni alebo zadržiava dieťa bez súhlasu druhého rodiča, prípadne bez rozhodnutia súdu. Pritom právna úprava medzinárodných únosov detí je nastavená tak, aby bol zabezpečený čo najrýchlejší návrat dieťaťa späť do krajiny pôvodu.
Rozsudok o výživnom na deti je platný a je možné na základe neho vymáhať aj výživné v zahraničí. V prípade, ak nemáte platobné údaje matky, kontakt na matku a neviete ani kde býva, odporúča sa peniaze si odkladať a keď sa vám matka ozve, že chce peniaze, tak jej to vyplatiť.
Náhradné Výživné: Podpora v Kritických Situáciách
V situáciách, keď si povinná osoba (t.j. rodič alebo iná fyzická osoba) neplní vyživovaciu povinnosť voči nezaopatrenému dieťaťu, alebo sirote nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo na sirotský výsluhový dôchodok, môže dieťa získať nárok na náhradné výživné. Právne vzťahy pri poskytovaní náhradného výživného pre dieťa upravuje zákon č. 201/2008 Z. z. Náhradné výživné slúži na zabezpečenie výživy nezaopatreného dieťaťa (oprávnenej osoby) v prípade, ak súdu bol podaný návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom z dôvodu, že povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť.
Ak povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, náhradné výživné sa poskytuje vo výške určenej rozhodnutím súdu alebo vo výške rozdielu medzi výškou výživného určeného rozhodnutím súdu a výškou zaplateného výživného povinnou osobou. Ak oprávnenej osobe nevznikol nárok na sirotský dôchodok alebo sirotský výsluhový dôchodok, náhradné výživné sa poskytuje vo výške 0,7-násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa.Príjemca náhradného výživného má povinnosť informovať úrad o každej zmene skutočností, ktoré sú rozhodujúce pre trvanie nároku na náhradné výživné, na jeho výšku a na jeho vyplácanie bez zbytočného odkladu, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa zmeny týchto skutočností.
Právne Predpisy pre Bezpečnosť a Zdravie Detí
Okrem vyživovacej povinnosti existujú ďalšie dôležité právne normy, ktoré priamo ovplyvňujú život detí a ktorých znalosť je pre rodičov nevyhnutná.
Právo Dieťaťa na Sprievod pri Hospitalizácii: Najnovšie Zmeny
Dôležitou zmenou v oblasti zdravotníctva je schválenie novely zákona o zdravotnej starostlivosti, ktorá vstúpila do účinnosti 1. septembra 2025. Táto novela vyslovene zakotvuje právo rodiča byť s dieťaťom pri hospitalizácii. Zákonodarca formuloval vekovú hranicu dieťaťa, ktoré má právo na takýto sprievod, ako maloleté dieťa. To znamená, že sa týka detí do 18 rokov veku. Nemôže to však byť iba rodič. Sprevádzať môže aj iná plnoletá osoba, ktorú písomne určia rodičia alebo zákonní zástupcovia. Sprevádzajúca osoba bude môcť byť s dieťaťom nielen počas návštevných hodín, ale bude pomáhať a upokojovať dieťa počas všetkých vyšetrení, pred operačným zákrokom i po ňom. Nemocnica nebude môcť rozhodnúť, či bude môcť byť s dieťaťom matka alebo otec. Rodičia sa dohodnú, ktorý z rodičov. Aktuálne sa čaká na vydanie usmernenia zo strany Ministerstva zdravotníctva SR, ktoré podrobnejšie objasní implementáciu tohto práva. Vyššie uvedená novela vyslovene uvádza, že ide o právo maloletého pacienta pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov je zdravotná starostlivosť súbor pracovných činností vykonávaných s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií.
Bezpečnosť Detí v Aute: Povinnosti a Odporúčania
Chrániť deti je našou rodičovskou povinnosťou. O to viac, keď ich prevážame v aute. Kvalitná a bezpečná autosedačka je teda samozrejmosť. Prevážať dieťa v autosedačke alebo podsedáku je povinné podľa nariadenia vlády SR č. 554/2006 Z. z. o povinnom používaní bezpečnostných pásov a detských zadržiavacích zariadení. Týka sa to detí s výškou do 150 cm. Pri preprave musia byť v autosedačke pripútané deti, ktoré majú 3 a menej rokov. Ak policajná kontrola zistí, že takéto malé dieťa nie je v autosedačke alebo vo vajíčku, čaká vás mastná pokuta. Zákon ďalej uvádza, že deti, ktoré sú nižšie ako 150 centimetrov a vážia menej ako 36 kíl, musia byť prepravované v detskom zadržiavacom zariadení, čiže opäť v autosedačke alebo na podsedáku.
Pred rokom 2018 bola autosedačka povinná pre všetky deti do 3 rokov. Nové pravidlá, ktoré priniesla vyhláška z roku 2018, stanovujú, že podsedáky musia mať opierku chrbtice. Modely bez opierky sú určené len deťom nad 22 kg a 125 cm, avšak povinnosť používania podsedákov ako takých ostáva do výšky 150 cm. Vždy je lepšie staviť na podsedák s opierkou chrbtice, pretože bez nej sa stane len akousi vyvýšenou plochou, ktorá nemá s ochranou dieťaťa v aute takmer nič spoločné. Hlavným kameňom úrazu podsedákov je, že dieťa dostatočne nechránia pri bočných nárazoch. Bočné nárazy sú podľa TÜV SÜD Slovakia príčinou 20 % smrteľných zranení detí v aute. Podsedák bez opierky chrbta nezabezpečuje pre menšie deti správne uchytenie bezpečnostného pásu a ochranu hlavy v prípade bočného nárazu. Tiež je dobré vedieť, že autosedačky sa kupujú podľa hmotnosti dieťaťa, respektíve od skupiny detí do 10 kíl až po skupinu detí do 36 kíl. Ak má dieťa už viac ako 36 kíl, ale je nižšie ako 150 centimetrov, musíte mu kúpiť podsedák. Ten je povinné používať až do splnenia výškového limitu.
Najčastejším spôsobom pripútania dieťaťa v podsedáku je uchytenie 3-bodovým pásom. Tu ale často zlyhávame: pás ide dieťaťu cez krk, podsedák neuchytíme správne. Podsedák totiž musíme uchytiť nielen krížom cez dieťa, ale aj spodným uchytením popod rukoväte podsedáku, čím zabezpečíme, že sa podsedák pri náraze nevyšmykne a dieťa nevyletí. Autosedačky podľa novej normy musia byť povinne vybavené systémom ISOfix. ISOfix je mechanický úchyt, ktorý sa pevne spojí s kovovým okom v sedadle automobilu. Už v základe ním disponujú dnešné moderné vozidlá. Podľa kategórie autosedačky s ISOfix úchytom sa bezpečnostným pásom pripútava buď dieťa, alebo sa ním môže dodatočne upnúť samotná autosedačka. ISOfix znižuje aj riziko nesprávnej montáže, čo pri sedačkách bez tejto technológie býva stále častým problémom.
Zadržiavacie zariadenie môžete prestať používať, ak je dieťa vyššie ako 150 cm. Podmienkou je však pripútanie bezpečnostným pásom. Za týchto okolností môže sedieť aj na prednom sedadle. Dieťa pod 150 cm sa môže prepravovať bez autosedačky v nasledujúcom prípade: Vo vozidlách kategórie M1 a N1, v ktorých sú umiestnené dve detské zadržiavacie zariadenia na zadných sedadlách a v ktorých nedostatok priestoru bráni umiestneniu tretieho detského zadržiavacieho zariadenia, možno dieťa vo veku tri a viac rokov a s telesnou výškou menšou ako 150 cm pripútať bezpečnostným pásom. Teda ak máte tri deti, z ktorých má jedno viac ako 3 roky, je možné použiť len bezpečnostný pás. Pokuty za chýbajúcu autosedačku alebo jazdu bez bezpečnostného pásu sú 50 až 100 eur na mieste priestupku. V prípade správneho konania sa jazda bez týchto dôležitých bezpečnostných prvkov môže ešte predražiť. Pre dopravu taxíkom neexistujú žiadne výnimky. To znamená, že aj na vozenie dieťaťa v taxíku platia rovnaké pravidlá ako vo vlastnom aute. Na motorke môže dieťa sedieť v roli spolujazdca až od 12 rokov veku.
Ďalšie Časté Mýty v Rodinnom Práve
Slovenské rodinné právo je komplexné a okrem vyššie spomenutých oblastí existuje niekoľko ďalších mýtov, ktoré je potrebné vyvrátiť pre správne pochopenie práv a povinností.
Predmanželské Zmluvy a Majetkové Vyporiadanie
Mýtus o existencii predmanželských zmlúv je na Slovensku pomerne rozšírený, často inšpirovaný zahraničnými právnymi systémami. Slovenský právny poriadok predmanželskú zmluvu nepozná, t.j. aktuálny Občiansky zákonník umožňuje jedine tzv. modifikačné dohody medzi manželmi (t.j. nie snúbencami), ktorými možno upraviť zákonom stanovený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Manželia môžu prostredníctvom manželských dohôd (i) rozšíriť zákonný rozsah BSM, (ii) zúžiť zákonný rozsah BSM alebo (iii) vyhradiť vznik BSM ku dňu zániku manželstva. So zavedením inštitútu predmanželskej zmluvy počíta rekodifikácia súkromného práva, kde by tento zmluvný typ mal nájsť svoje miesto v novom Občianskom zákonníku.
Rozvod Manželstva a Nesúhlas Jedného z Manželov
V bežnej komunikácii, ale aj v slovenských filmoch či seriáloch sa možno stretnúť s vyjadreniami typu „manžel mi ešte nepodpísal papiere na rozvod“. Rozvod manželstva je jedinou zákonom prípustnou formou zániku manželstva počas života oboch manželov, pričom konanie o rozvod manželstva je oprávnený iniciovať ktorýkoľvek z manželov. Na rozvod manželstva však neexistuje právny nárok. Nesúhlas jedného z manželov nemôže sám o sebe zabrániť rozvodu manželstva; rovnako ani súhlas, resp. podpis, nie je rozhodujúci pre jeho uskutočnenie. Súd posudzuje splnenie zákonných podmienok pre rozvod, ktoré sú primárne zamerané na posúdenie, či sú vzťahy medzi manželmi tak hlboko a trvalo narušené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
tags: #dokedy #je #dieta #pod #zakonom