Rozhodnutie prijať dieťa do rodiny prostredníctvom adopcie je hlboko osobná a náročná cesta, ktorá si vyžaduje dôkladné zváženie a prípravu. Predtým, ako sa ktokoľvek rozhodne pre adopciu, je nevyhnutné, aby si sadol a porozmýšľal, alebo sa prechádzal a porozmýšľal. Potom sa musí porozprávať so svojím partnerom či partnerkou a pokračovať v rozmýšľaní, a nie naopak. Takéto odporúčania pochádzajú od rôznych odborníkov, ktorí pripravujú budúcich rodičov na osvojenie, a zdôrazňujú, že adoptované dieťa by nemalo plniť funkciu náplaste na rany duše. Adoptované dieťa by nemalo byť terapiou pre ťažko skúšaný neplodný pár, alebo pár, ktorý o dieťa prišiel, ani by nemalo len zapĺňať prázdne miesto. Dôvod je prostý: dieťa samotné má v sebe hlboké zranenie a nesie si ťažké bremeno. Neprospeje mu, keď ho niekto bude potrebovať a liečiť si na ňom svoju bolesť.
Adopcia nie je bez rizika. Rovnako ako tehotenstvo a pôrod, adopcia môže spôsobiť psychickú traumu, emocionálnu a fyzickú únavu, aj odcudzenie manželov. Na druhej strane, spoločnosť často očakáva, že manželský pár svojich potomkov splodí, a adopcia je skôr zriedkavá. V mysliach ľudí je adopcia určená predovšetkým pre tých, ktorým sa s plodením detí nedarí. Tento prístup odsúva adopciu na druhé miesto - vníma ju ako niečo menej, niečo horšie. Adopcia však nepatrí na druhé miesto! V žiadnom prípade nie je menejcenným spôsobom vytvorenia rodiny. K príchodu dieťaťa do rodiny, bez ohľadu na to odkiaľ dieťa prichádza, sa staviame vždy rovnako - s nádejou, očakávaním, nadšením, otvorenou mysľou, pochybnosťami, strachom a láskou. Po príchode dieťaťa do rodiny si s ním vytvárame hlboké citové väzby, včleňujeme ho do svojho života, dávame mu všetko, čo mu dokážeme dať a milujeme ho ako nikto iný na celom svete.
Psychologické Aspekty a Realita Adoptovaného Dieťaťa
Adopcia so sebou prináša špecifické psychologické výzvy pre dieťa aj pre adoptívnych rodičov. Aj keď si bábätko nebude pamätať, čo presne sa s ním dialo v ranom veku, trauma z opustenia v ňom ostane. Rovnako v ňom ostane re-traumatizácia z času, keď išlo v prvých mesiacoch života z ruky do ruky: pôrodné sestry, profesionálni rodičia, nemocničné sestry, zastupujúci profesionálni rodičia alebo možno vychovávateľky v CDR, ktoré sa oň starali počas dovoleniek, a nakoniec adoptívni rodičia. Niektoré detičky toto všetko stihnú skôr, než dovŕšia tretí mesiac veku. Tieto skúsenosti môžu mať trvalý vplyv na ich vývoj a formovanie vzťahov.
Čím je bábätko menšie, tým vyššia je šanca, že uňho nebolo možné odhaliť nejaký zdravotný problém. Zároveň, čím je bábätko menšie, tým intenzívnejšie budú uňho abstinenčné príznaky v prípade, že matka bola drogovo závislá. Z medicínskeho hľadiska je adopcia bezpečnejšia v zmysle, že pri osvojení vieme, či dieťa vidí, počuje, vieme už v novorodeneckom veku vylúčiť veľa chorôb a porúch, a hlavne: dieťa prežilo celé tehotenstvo, narodilo sa a je tu. Na druhej strane, nevieme, aké predispozície a akú genetickú záťaž si dieťa nesie. Nevieme tiež, či dieťa nezažilo v maternici niečo, čo ho výrazne negatívne ovplyvnilo.
Adopcia vie byť extrémne ťažká a vie sa ťahať roky. Vie vás pripraviť o týždne spánku a priniesť strach a neistotu - strach o dieťatko, ktoré je už roky vaše, ale na papieri ešte nie je vaše, pretože súdy riešia nepodstatnú chybičku v texte. Vie priniesť hlboký smútok a zúfalstvo, keď musíte vaše vytúžené dieťatko vrátiť biologickej rodine, pretože sa oň nejakým zázrakom stihli zaujímať tesne predtým, ako vám ho súd priklepol. V praxi sa ukazuje, že adopcia staršieho dieťatka prebieha presne tak isto ako adopcia mladšieho dieťatka. Žiadosť, príprava, zaradenie do poradovníka, čakanie, interakcie, súdy, osvojenie. S tým rozdielom, že pri bábätku spravidla stačia tri interakcie (stretnutia), u staršieho dieťatka to trvá rôzne dlho, pokiaľ dieťatko s novými rodičmi nadviaže aspoň trocha vzťah, čo je o to náročnejšie sa v takom veku odpútať od predošlej vzťahovej osoby.
Príprava na príchod adoptovaného dieťaťa, najmä staršieho, je kľúčová. Hoci sa odporúča byť s dieťaťom doma na rodičovskej dovolenke tri roky, je to samozrejme s ohľadom na situáciu a možnosti tej ktorej rodiny a zvyklostí dieťaťa individuálne. Dôležité je, aby človek nedal dieťatko druhým dňom do škôlky a fungoval v takmer bežnom živote ako doposiaľ. Toto všetko sa preberá na psychologickej príprave, ktorá má pomôcť pripraviť sa na situáciu, v ktorej ste ešte nikdy neboli - ani vy, ani dieťa, ktoré k vám príde.
Mnohé rodiny sa k adopcii dostávajú po dlhých rokoch trápenia s bezdetnosťou, po viacerých umelých oplodneniach. Iné rodiny, ktoré už majú biologické deti, sa rozhodnú ponúknuť domov aj tým, ktorí ho nemajú, napríklad z pocitu, že je to dobré. Svedčí o tom aj skúsenosť: „Mali sme už syna a nemohli sme mať druhé dieťa.“ Alebo: „Boli sme vlastne taká bežná rodina, dvaja rodičia, dve staršie deti. Ale mali sme pocit, že je dobré ponúknuť domov aj tým, ktorí ho nemajú.“ Motivácia môže prameniť aj z túžby osamelých osôb stať sa mamou, ako napríklad: „Žila som veľa rokov sama, postupne som strácala nádej na plnohodnotný vzťah s mužom. Vedela som isto, že chcem a dokážem byť mamou.“ Alebo ide o scelovanie rodín, keď napríklad jeden z partnerov už má deti z predošlého vzťahu a tie potrebujú právne ukotvenie v novej rodine: „Zosobášili sme sa, keď mala jej dcérka 5 rokov. Chceli sme, aby vyrástla v úplnej rodine a aby mohla byť hrdá, že má otca.“ A taktiež: „Môj manžel mal dvoch synov z predošlého vzťahu. Ich matka sa neozývala celé roky. Preto sme sa rozhodli spýtať sa ich na adopciu.“ Adopcia je v takýchto prípadoch logickým krokom, najmä ak už medzi dieťaťom a budúcimi adoptívnymi rodičmi vznikol vzťah, ako napríklad po pestúnstve: „Po dvoch rokoch pestúnstva, keď sa jeho biologickí rodičia neozývali, sme sa rozhodli ho adoptovať. Mal s nami vzťah a my s ním, zdalo sa nám to logické - už patril do rodiny.“
Amari - Príbeh o emócii a adopcii
Právny Rámec Osvojenia a Jeho Špecifiká na Slovensku
Právny inštitút osvojenia (adopcie dieťaťa) sa často nesprávne zamieňa s inými právnymi inštitútmi, a síce s poručníctvom a opatrovníctvom. Základným rozdielom medzi uvedenými právnymi inštitútmi je ten, že v prípade osvojenia ide o trvalú starostlivosť o maloleté dieťa, ktorá fakticky nahrádza rodičovstvo, kým inštitúty akými sú poručníctvo a opatrovníctvo sa aplikujú ad hoc a nemajú trvalý charakter. Hmotnoprávna úprava osvojenia sa nachádza predovšetkým v zákone č. 36/2005 Z. z., známom ako Zákon o rodine.
Osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Medzi osvojencom a príbuznými osvojiteľa vzniká osvojením príbuzenský vzťah. To znamená, že vzťah, ktorý je medzi rodičmi a ich deťmi, možno v zmysle uvedeného ustanovenia založiť osvojením (adopciou dieťaťa), a vzťah osvojiteľa a osvojenca je teda rovnaký, ako vzťah rodiča a dieťaťa. Adopciou dieťaťa tiež vzniknú rovnaké príbuzenské vzťahy medzi príbuznými osvojiteľa a osvojencom. Zákon o rodine, prípadne ďalšie súvisiace právne predpisy zakladajú rodičom zodpovednosť za starostlivosť o deti, priznávajú im určité práva a ukladajú im tiež povinnosti. Právny inštitút osvojenia je konštruovaný tak, aby aj osvojitelia niesli rovnakú zodpovednosť a mali rovnaké práva a povinnosti ako rodičia dieťaťa. Osvojitelia tak nadobúdajú rodičovské práva a povinnosti voči adoptovanému dieťaťu, napríklad vyživovaciu povinnosť, povinnosť vychovávať a zastupovať maloleté dieťa, spravovať jeho majetok a podobne. Z uvedeného vyplýva, že adopcia dieťaťa je v slovenskom právnom poriadku chápaná ako výlučné, respektíve úplné, čo znamená, že dieťa sa stáva právoplatným členom rodiny osvojiteľa, respektíve osvojiteľov. Z tohto dôvodu nie je možné robiť akékoľvek rozdiely (napríklad pri dedení) medzi vlastnými deťmi osvojiteľa.
Kto Môže Byť Osvojiteľom a Aké Sú Podmienky
O osvojení rozhoduje súd na návrh osvojiteľa. Orgán, ktorý je príslušný rozhodovať o osvojení, je súd. Osvojiteľom sa môže stať len fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné predpoklady, najmä zdravotné, osobnostné a morálne, je zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitného predpisu a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti, zaručuje, že osvojenie bude v záujme maloletého dieťaťa. Táto podmienka sa nevzťahuje na ustanovenie § 100 ods. 2.
Zákon o rodine upravuje nasledujúce podmienky, ktoré musí osvojiteľ splniť, aby bola adopcia dieťaťa v jeho záujme:
- Osvojiteľom môže byť iba fyzická osoba.
- Osvojiteľ musí mať spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu.
- Osvojiteľ musí spĺňať osobné predpoklady, ktoré sú v Zákone o rodine uvedené demonštratívnym (príkladným) výpočtom. To znamená, že v zákone ustanovené osobné predpoklady môžu byť rozšírené o tie, ktoré nie sú explicitne uvedené v Zákone o rodine, v praxi sú to napríklad bytové, majetkové a iné predpoklady.
- Osvojiteľ musí byť zapísaný do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predovšetkým sa jedná o ustanovenia § 33 a nasl. tohto zákona, v zmysle ktorých orgán sociálnoprávnej ochrany detí posudzuje osobnostné predpoklady osvojiteľa na osvojenie maloletého dieťaťa.
V prípade osvojenia dieťaťa ide de facto o fikciu rodičovstva. Keďže sa osvojením majú "suplovať" rodičovské vzťahy, zákonná požiadavka primeranosti vekového rozdielu je legitímna. V praxi tak nemôže nastať situácia, že si osemnásťroční manželia osvoja šestnásťročné dieťa. Medzi osvojiteľom a osvojencom teda musí byť náležitý vekový rozdiel.
Osvojiť možno len maloleté dieťa, ak je osvojenie v jeho záujme. Účelom právneho inštitútu adopcie je najlepší záujem dieťaťa, pričom podľa slovenského právneho poriadku je možné adoptovať iba maloleté dieťa (v zmysle § 7 a nasl. Občianskeho zákonníka sa plnoletosť nadobúda dovŕšením osemnástich rokov veku alebo uzavretím manželstva, ak je osoba staršia ako šestnásť rokov veku a súd jej povolil uzavrieť manželstvo). Zákon o rodine nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom záujem dieťaťa, a preto je výklad uvedeného pojmu ponechaný súdom. Môže sa zaň považovať zlepšenie sociálnych, právnych a osobných pomerov maloletého dieťaťa.
Osvojiť maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Pomerne často sa stáva, že jeden z manželov mal pred vstupom do manželstva vlastné (prípadne osvojené) dieťa. V zmysle Zákona o rodine je manželstvo zväzok muža a ženy. Ako spoločné dieťa si tak môžu adoptovať dieťa iba manželia. Žiadny iný pár, bez ohľadu na pohlavie, si nemôže osvojiť maloleté dieťa ako spoločné dieťa. Uvedené ustanovenie spresňuje podmienky adopcie maloletého dieťaťa jedným z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov maloletého dieťaťa v manželstve, nakoľko ustanovuje, že na to, aby si takáto osoba mohla adoptovať dieťa svojho manžela, potrebuje jeho súhlas. Osamelá osoba môže v prípade osvojenia maloletého dieťaťa osvojiť len ako výnimka, ktorá je odôvodnená záujmom dieťaťa, nakoľko v danom prípade vzniká neúplná rodina.
Súhlasy a Ochrana Záujmov Dieťaťa v Procese Adopcie
Na osvojenie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Rovnako potrebný na osvojenie je súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. V prípade, že Zákon o rodine neustanoví inak, je ďalšou podmienkou na adopciu dieťaťa súhlas oboch rodičov, teda osôb, ktoré sú v rodnom liste maloletého dieťaťa zapísané ako matka a otec. Nie je relevantné, či sú rodičia maloletého dieťaťa manželia alebo nie. Nakoľko súhlas s osvojením podľa tohto ustanovenia nie je viazaný na výkon rodičovských práv a povinností, rovnako sa súhlas na osvojenie vyžaduje, aj v prípade, že je rodičom maloletého dieťaťa maloletá osoba.
Prípady, kedy nie je potrebný súhlas rodičov alebo aspoň jedného z nich na adopciu dieťaťa, sú taxatívne upravené v odsekoch 2 a 3 tohto ustanovenia a v ustanovení § 102 Zákona o rodine. Ak jeden z rodičov zomrel, nie je známy, bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony v plnom rozsahu, bol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, vyžaduje sa len súhlas druhého rodiča. Taktiež, požiadavka súhlasu maloletého dieťaťa s osvojením, pokiaľ je spôsobilé posúdiť dôsledky svojej adopcie, je v súlade s medzinárodnými záväzkami, ktoré pre Slovenskú republiku vyplývajú z Dohovoru o právach dieťaťa.
Pokiaľ ide o formu súhlasu, musí byť udelený pred súdom a výslovne, bez podmienky a bez omylu, a musí byť urobený slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne. Súhlas môže byť udelený konkrétnym osvojiteľom, takzvaný kvalifikovaný súhlas, alebo všeobecne bez určenia konkrétnych osvojiteľov, takzvaný blanketový súhlas. Zákon o rodine tiež umožňuje odvolanie súhlasu s adopciou, čo je však limitované, a to rozhodnutím súdu o umiestnení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov, respektíve do takzvanej predosvojiteľskej starostlivosti. Odvolanie udeleného súhlasu s adopciou dieťaťa je tak zákonom limitované. Uvedený súhlas síce možno odvolať, avšak len pokiaľ maloleté dieťa ešte nie je na základe rozhodnutia súdu umiestnené do starostlivosti budúcich osvojiteľov.
Existujú aj prípady, kedy súhlas biologických rodičov nie je potrebný, napríklad pri takzvanom kvalifikovanom nezáujme o dieťa. Ten nastane vtedy, ak rodičia neprejavovali skutočný (nie iba formálny) záujem o dieťa, napríklad väzbu. Takzvaný absolútny nezáujem o dieťa je prípad, kedy napriek tomu, že neexistuje závažná prekážka, ktorá by bránila prejaveniu záujmu, rodičia neprejavia žiadny záujem o svoje dieťa v lehote najmenej dvoch mesiacov po narodení, ktorá musí rovnako ako v prvom prípade uplynúť naraz a bez prerušenia.
Pokiaľ na adopciu dieťaťa nie je potrebný súhlas rodičov adoptovaného dieťaťa a ani súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, chráni záujmy maloletého osvojovaného dieťaťa opatrovník ustanovený príslušným súdom. Opatrovník je ustanovený buď ako opatrovník, ktorý má vysloviť súhlas s osvojením, alebo je opatrovník ustanovený pre celé konanie o osvojiteľnosti, respektíve konanie o osvojenie. Funkcia tohto opatrovníka zanikne zo zákona, a to vykonaním právneho úkonu, na účely ktorého bol tento opatrovník ustanovený.
Ďalšou hmotnoprávnou podmienkou adopcie dieťaťa je súhlas príslušného štátneho orgánu s osvojením. Táto podmienka sa však týka iba takzvaného medzištátneho osvojenia, konkrétne osvojenia štátneho občana Slovenskej republiky do cudziny. Príslušným štátnym orgánom na udelenie súhlasu s takýmto osvojením je Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Ochrana dieťaťa pri medzištátnych osvojeniach je garantovaná záväzkami, vyplývajúcimi z Dohovoru o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach.
Cesta k Adopcii: Krok za Krokom
Proces adopcie, rovnako ako aj ostatné formy náhradnej rodinnej starostlivosti, je spojený s presným postupom, ktorý je daný zákonom - ide o zabezpečenie náhradného rodinného riešenia pre dieťa, nad ktorým prevzal ochranu štát. Ako teda vlastne postupovať, keď sme rozhodnutí pre adopciu?
Je niekoľko ciest, ako získať čo najviac informácií. Jednou z nich je zhovárať sa s ľuďmi, ktorí majú čo do činenia s adopciou (mladí ľudia, ktorí boli adoptovaní, adoptívni rodičia, starí rodičia, ktorí zažili svoje adoptované vnúča, pomáhajúci profesionáli, ktorí boli či sú oporou svojimi službami a podobne). Mnohí spomínajú, že: „Najprv sme zašli na Úrad a odovzdali všetky vyplnené tlačivá. Potom sme sa dozvedeli, že raz mesačne býva v našom meste Klub náhradných rodín. To bolo skvelé, pretože sme videli ozajstné adoptované deti a ozajstných adoptívnych rodičov.“
Prvým formálnym krokom je navštíviť obvodný (okresný) Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (UPSVR) v mieste vášho bydliska, konkrétne oddelenie sociálno-právnej ochrany. Pracovníčka alebo pracovník pre náhradnú rodinnú starostlivosť (NRS) vám poskytne informácie potrebné k podaniu žiadosti. Objasní vám jednotlivé formy NRS, bude s vami hovoriť o dôvodoch, motivácii vášho rozhodnutia, o vašich predstavách o dieťati, odpovie vám na vaše prípadné otázky a vysvetlí vám, aké potvrdenia treba k žiadosti pripojiť. Žiadosť si potom podáte na Krajskom UPSVR.
Následne sociálna pracovníčka alebo sociálny pracovník uskutoční návštevu vo vašej rodine za účelom zistenia vašich bytových, rodinných a sociálnych pomerov. Ďalšou dôležitou fázou je sociálno-psychologická príprava. Táto príprava je od slova pripraviť sa. Ide o postup určený Zákonom na ochranu detí, ktorý vám má pomôcť pripraviť sa na to, čo môže prísť v súvislosti so situáciou, v ktorej ste ešte nikdy neboli - ani vy, ani dieťa, ktoré k vám príde. Podrobné podmienky adopcie/osvojenia nájdete aj v § 45 zákona č. 36/2005 Z. z.
Po tom, čo si orgán sociálnoprávnej ochrany urobí záver o tom, že sú splnené podmienky osvojiteľnosti, je povinný podať na súd návrh na začatie konania o osvojiteľnosti. Ustanovenie § 103 Zákona o rodine upravuje už spomínanú predosvojiteľskú (predadopčnú) starostlivosť. Pred rozhodnutím súdu o osvojení musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu deviatich mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa. Toto je ďalšia z hmotnoprávnych podmienok adopcie maloletého dieťaťa. Budúci osvojiteľ, či už sú to manželia, manžel rodiča dieťaťa, pozostalý manžel alebo osamelá osoba, musí mať osvojované dieťa v starostlivosti najmenej deväť mesiacov pred rozhodnutím súdu o osvojení. Počas uvedenej lehoty by sa malo dieťa v novom prostredí adaptovať a vytvoriť si sociálne a citové väzby. Osvojiteľ v rámci tejto lehoty preverí, či je schopný náležite sa starať o osvojované maloleté dieťa a poskytnúť mu tak všetku potrebnú starostlivosť na jeho zdravý vývoj.
Existuje výnimka z povinnosti splniť hmotnoprávnu podmienku minimálne deväťmesačnej predosvojiteľskej starostlivosti pred rozhodnutím súdu o adopcii dieťaťa. Ak sa pestún rozhodne osvojiť maloleté dieťa, ktoré mu bolo zverené do pestúnskej starostlivosti, nevyžaduje sa, aby pred rozhodnutím súdu o osvojení bolo maloleté dieťa v starostlivosti pestúna podľa odseku 1, ak pestúnska starostlivosť trvala aspoň po túto dobu. Keďže zmyslom predosvojiteľskej starostlivosti je najmä preverenie schopnosti budúceho osvojiteľa náležite sa starať o osvojované maloleté dieťa, ako aj preverenie jeho materiálneho zabezpečenia, ktoré sú nevyhnutné pre splnenie základnej podmienky osvojenia, podľa ktorej osvojenie má byť predovšetkým v záujme dieťaťa, podmienka podľa ods. 1 ustanovenia § 103 Zákona o rodine, teda starostlivosť o osvojované dieťa najmenej po dobu deviatich mesiacov pred rozhodnutím súdu o osvojení, u týchto osôb nemusí byť splnená iba v prípade, že príslušná starostlivosť o osvojované dieťa trvala najmenej počas uvedenej doby.
Na rozsah práv a povinností budúceho osvojiteľa, ktoré má v rámci predosvojiteľskej starostlivosti, treba aplikovať ustanovenia § 45 a nasl. Zákona o rodine, a ustanovenia § 48 a nasl. Zákona o rodine, ale iba v častiach, ktoré sa týkajú práv a povinností budúceho osvojiteľa. Napríklad, osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, je povinná vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia. Právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok má iba v bežných veciach.
Ustanovenie § 104 Zákona o rodine upravuje povinnosti súdu v rámci posudzovania účelu osvojenia. Súd je povinný na základe lekárskeho vyšetrenia zistiť, či zdravotný stav osvojenca a osvojiteľov nie je v rozpore s účelom osvojenia. Súd je v rámci konania o osvojenie povinný skúmať zdravotný stav osvojiteľa a osvojenca s cieľom posúdiť, či je ich zdravotný stav v súlade s účelom osvojenia. Z dikcie prvej vety uvedeného ustanovenia vyplýva, že orgánom, ktorý posudzuje súladnosť zdravotného stavu osvojiteľa a osvojenca je súd, nie lekár. Pochopiteľne súd musí v rámci tejto činnosti vychádzať z lekárskych vyšetrení osvojiteľa a osvojenca. Konečný záver, či zdravotný stav osvojenca a osvojiteľov nie je v rozpore s účelom osvojenia, však prijíma súd, nikdy nie lekár. Úlohou lekára je poskytnúť súdu všetky podklady na to, aby túto otázku objektívne posúdil. Povinnosť absolvovať lekárske vyšetrenie za účelom stanoveným v tomto ustanovení by mal uložiť súd. Súd by mal tiež špecifikovať, aké vyšetrenia majú osvojiteľ a osvojenec absolvovať s cieľom objektívneho zistenia ich zdravotného stavu. V rámci týchto vyšetrení je nevyhnutné zistiť nielen telesný, ale aj duševný stav osvojiteľa a osvojenca. S výsledkami lekárskeho vyšetrenia je súd povinný oboznámiť zákonom ustanovený okruh osôb, ktorý je v porovnaní so Zákonom o rodine v OSP rozšírený na všetkých účastníkov konania (napríklad rodičov maloletého osvojovaného dieťaťa alebo poručníka), nielen na osvojiteľa a osvojenca, respektíve jeho zástupcu. Súd tieto osoby súčasne poučí o účele a obsahu výsledkov lekárskeho vyšetrenia.
Amari - Príbeh o emócii a adopcii
Priezvisko, Meno a Zánik Pôvodných Vzťahov
Jedným z praktických dôsledkov adopcie je zmena priezviska dieťaťa. Osvojenec bude mať priezvisko osvojiteľa. Spoločný osvojenec manželov bude mať priezvisko určené vyhlásením snúbencov pri uzatváraní manželstva podľa § 6 ods. 3 a 4 pre ostatné deti. Do právomoci súdu nepatrí rozhodovanie o budúcom priezvisku osvojenca. Odpoveď na otázku, aké priezvisko bude mať osvojenec, je upravená priamo v Zákone o rodine. Po tom, čo rozsudok o osvojení nadobudne právoplatnosť, osvojenec zo zákona nadobudne priezvisko osvojiteľa. Zákon o rodine upravuje aj situácie, kedy sú osvojiteľmi manželia.
Zákon o rodine neupravuje podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby mohlo dôjsť k zmene mena osvojovaného dieťaťa. Zmena mena osvojovaného dieťaťa je upravená v zákone č. 300/1993 Z. z. Osvojitelia majú právo do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o osvojení súhlasným písomným vyhlásením zmeniť osvojencovi meno, ktoré má zapísané v matrike, alebo mu určiť ďalšie meno.
Jedným z najvýznamnejších právnych následkov právoplatného osvojenia maloletého dieťaťa je zánik práv a povinností medzi týmto osvojencom a jeho pôvodnou rodinou. Toto je kľúčový bod, ktorý odlišuje adopciu od iných foriem náhradnej starostlivosti a zabezpečuje úplné začlenenie dieťaťa do novej rodiny.
Výzvy a Realita Adopcie Staršieho Dieťaťa a Špecifiká Čakania
Adopcia, najmä staršieho dieťaťa, prináša špecifické výzvy. Vo všeobecnosti sa veľmi dlho čaká na deti, pretože je veľa žiadateľov. Deti, ktoré sú vhodné do adopcie, sa preto rozoberú ako bábätká. Tie, ktoré ostávajú v profesionálnych rodinách, majú niečo, prečo ich nikto nechcel, čo sa samozrejme mohlo časom vyriešiť. Prípadne ešte dôvodom, prečo je väčšie dieťa voľné do adopcie, môže byť, že ho dost neskoro odobrali z nevhodného prostredia, alebo ide o súrodencov (tri a viac, ak sú dvaja, to je ešte pomerne žiadané). Často sa adopcia staršieho dieťaťa stáva realitou pre rodiny, ktoré sú otvorené pre tieto výzvy. Ako bolo spomenuté: „My máme malú minimálne polo… (otec neznámy), ale je oveľa šikovnejšia ako náš bio syn. My nebanujeme. Čakali sme na ňu 11 mesiacov.“ Iní dodávajú: „Nakolko zili predtym vo viacerych rodinach, tak priputanie islo rychlo. Mali silnu tuzbu niekam patrit na stalo.“
Rodiny, ktoré sa rozhodnú pre adopciu staršieho dieťaťa, napríklad troj- až štvorročného, musia počítať s adaptačnou dobou. Bolo spomenuté, že by sa dieťa nechalo doma maximálne rok, aby si všetci zvykli, a potom by sa postupne dalo do škôlky. Takéto rozhodnutia sú podmienené individuálnymi možnosťami rodiny, napríklad starostlivosťou o chorú matku, ku ktorej sa denne dochádza. Dôležité je venovať dieťaťu toľko času, koľko bude potrebovať, a uvidí sa podľa situácie, ako rýchlo to pôjde.
Zároveň sa objavujú aj predsudky a nepochopenie v spoločnosti. „Žiadne dieťa, ktoré ide do adopcie, nepochádza od ideálnej matky. Tie 'biele' sú väčšinou od narkomaniek, alkoholičiek atď… Rómske a polorómske často končia v adopcii preto, že matka už má viac detí a nedokáže sa postarať, ale sú zdravé.“ Sú to šikovné deti. Žiaľ, niekedy sa dieťa odmietne, pretože malo inú farbu vlasov alebo očí, než si ľudia predstavovali. Aj keď niektorí by nemali problém ani s rómskym dieťaťom, ich manželia to môžu minimálne zatiaľ odmietať. Toto rozhodnutie je na celý život a treba ho rešpektovať. Predsudky sa môžu týkať aj rodiny a okolia: „U neho je to skor o nasej rodine, zial vela ludi z nasho okolia sa s adopciou nestotoznuje a davaju to najavo… Snazime sa neriesit, robit ako to citime len je to tazsie ked ta rodina a okolie nepodporí.“
Alternatívou k adopcii je pestúnstvo, ktoré môže urýchliť cestu k dieťaťu. Mnohí sú však opatrní, ako napríklad: „Dievčatá nad tym pestunstvom som tiez uvazovala ze by nam to urychlilo cestu len sa bojim ze ked biologicky rodicia budu vediet kde je aby nebol po adopcii problém… Jamu nikdy nebudem branit stretnut sa s bio rodicmi ked bude chciet ale co ak mi tu nejaky ludia budu denne chodit a robit problemy ved všeličo je mozne a aj ludia su zial vselijaky…“ V domovoch a profesionálnych rodinách je vždy mnoho detí, z ktorých väčšina má biologických rodičov a nie sú právne voľné na adopciu. Napriek tomu sa niekedy objavia rýchle prípady: „Toto posledné zaradili v júli a odišlo v septembri, fakt to bola rýchlovka.“ Preto je dôležité neustále sa informovať a byť pripravený. "Brali sme 8m dieťa a do roka bol náš aj osvojeny. Riešili sme to cez Úsmev ako dar. Dieťa sme našli hneď po skončení prípravy."
