Vývoj každého dieťaťa je jedinečný a prebieha vlastným tempom, no existujú určité vývojové hranice, ktoré si po druhom roku života zaslúžia pozornosť. Zatiaľ čo niektoré deti začnú rozprávať už v 18 mesiacoch, iné až v dvoch a pol roku. Podobne, jedno dieťa už veselo behá, zatiaľ čo iné ešte opatrne kráča. Tieto vývojové míľniky signalizujú správny vývoj mozgu a tela. Najdôležitejšie je neporovnávať sa s ostatnými deťmi, ale dôkladne sledovať vlastné dieťa v čase a vnímať jeho individuálny progres.
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Ak sa dieťa po druhom roku života správa neobvykle alebo sa u neho objavia pretrvávajúce zmeny v správaní, je vhodné kontaktovať odborníka.
Kedy spozornieť: Rozpoznávanie varovných signálov
Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach, čo sťažuje okamžité rozpoznanie zmien.
Dôležité je všímať si nezvyčajné zmeny v správaní dieťaťa. Psychické poruchy u detí majú svoje špecifiká; ich prejavy sú zriedka kedy zreteľné ako u dospelých alebo sa môžu vyvíjať neočakávanými spôsobmi. Deti môžu mať problém s komunikovaním svojich pocitov, a tak sa psychické problémy môžu prejavovať aj fyzickými príznakmi, ako sú bolesti hlavy alebo brucha, alebo zmenami vo výkone v škole. Niekedy aj zdravotný problém býva len dôsledkom psychického. Napríklad, nechutenstvo alebo zaryté odmietanie jedla nemusí spôsobovať len to, že dieťaťu nechutí, ale môže mať oveľa hlbší podtón. Ak sami nevieme prísť na to, čo dieťatku daný stav spôsobilo alebo nám to ono nechce povedať, je vhodné navštíviť odborníka - psychológa.
Ako uvádza detská psychologička Mgr. Lýdia Adamcová, rodičia by bežne mali vedieť vycítiť, kedy sú atypické prejavy a ťažkosti dieťaťa iba prechodný jav a kedy si už vyžadujú odbornú starostlivosť. Často je však práve toto pri psychických ťažkostiach komplikovanejšie, pretože rodičia sa snažia orientovať na základe internetových zdrojov alebo rád od známych, len aby nemuseli ísť k psychológovi, a už vôbec nie k psychiatrovi. Podľa odborníčky by sme mali situáciu brať vážne, ak sú psychické ťažkosti dieťaťa neprimerané veku, ak prejavy trvajú dlhšie obdobie a nereagujú na bežné prístupy, ak niektorí z rodičov mal v detstve podobné ťažkosti, alebo ak sa pridružujú aj iné ťažkosti. V týchto prípadoch je už potrebné vyhľadať odborníka a poradiť sa.
Modlitba - Pane zachráň moje dieťa
Najčastejšie rizikové prejavy a symptómy u detí
Ľudská psychika je komplexná a u detí sa rôzne psychické problémy môžu prejavovať rozmanito. Mgr. Lýdia Adamcová, detská psychologička, poukazuje na nasledujúce najčastejšie symptómy problémov v psychike u dieťaťa:
- Nočné desy a nadmerný plač: Už v kojeneckom veku sa môže objaviť nadmerný plač, ktorý sa neskôr môže zmeniť v pomočovanie alebo strach z tmy, nútiaci dieťa spávať s rodičmi.
- Problémy s trávením: Problémy s vyprázdňovaním, ako je dlhodobá zápcha, môžu byť mylne považované za „pasívne črievka“. Tráviaci trakt je však citlivý práve na emóciu hnevu, a tieto problémy môžu mať hlbšie psychické súvislosti. Rovnako bolesť brucha môže byť znakom psychosomatických porúch.
- Respiračné a alergické prejavy: Kašeľ, astma a alergie často majú hlboké psychické súvislosti, ktoré môžu signalizovať vnútorné napätie.
- Oneskorenie v motorickom vývine: Prípadné preskočenie fázy lezenia môže mať spravidla dopad na sústredenie a učenie dieťaťa v staršom veku.
- Vzdorovité správanie: Hoci vzdor okolo tretieho roku a v puberte je fyziologický, pri nesprávnej výchove sa môže zmeniť v trvalú vlastnosť. Vzdorovité správanie, neprimerané veku dieťaťa a okolnostiam, nemá trvalý charakter, no ak ide o afektívne kŕče, tie môžu neskôr prejsť do porúch správania. Podľa V. V. Kovaleva môže byť neposlušnosť prejavom vzdorovitého správania, ktoré je odpoveďou na nevhodné výchovné prostriedky, a podľa E. N. Goroškovej sú príčinou vzdorovitého správania neprimerané požiadavky na dieťa, preťaženie nervovej sústavy alebo neschopnosť rodičov správne reagovať na dieťa.
- Poruchy príjmu potravy: Problémy s jedením, so zvracaním a bolesťami bruška v puberte môžu prejsť do anorexie alebo bulímie. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku. Chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek, často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
- Zlozvyky a tiky: Ohrýzanie nechtov, cmúľanie prstov (ako poznamenal O. Kondáš v roku 1979), tiky, grimasy a rôzne atypické pohyby signalizujú vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom. Práve vnútorné napätie dieťaťa býva rodičmi mylne považované za prebytok jeho energie.
- Depresívne stavy: Deti sú často obviňované z lenivosti, v pozadí ktorej ale býva aj depresia. Signály depresívnej poruchy zahŕňajú neustálu smútok, stratu záujmu o aktivity, ktoré dieťa predtým zbožňovalo, izoláciu, neochotu vstať z postele, ignorovanie kamarátov či blízkych. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
- Úzkostné stavy: Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách. Príznaky úzkosti zahŕňajú obavy, triašku a búšenie srdca.
- Extrémne zmeny nálad: Extrémne zmeny nálad a emócií, ktoré sú intenzívnejšie ako zvyčajne, môžu byť prvým náznakom problému. Ak je dieťa zvyčajne veselé a zrazu sa stane podráždeným, je to dôvod na obavy. Až 20 % detí môže počas vývoja trpieť úzkosťou alebo depresiou.
- Izolácia: Uzavretie sa do seba a vyhýbanie sa sociálnym kontaktom s kamarátmi a rodinou môže byť varovným signálom psychickej poruchy.
- Zmeny v spánku a stravovaní: Tieto zmeny môžu taktiež naznačovať psychické problémy.
Prejavy posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD) zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky. Bipolárna afektívna porucha (BAP), kedysi nazývaná maniodepresívna psychóza, je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Vymedzenie a kategorizácia porúch správania
Pojem porucha správania je dnes široko chápaným pojmom. V zásade ide o rôznorodé formy neprispôsobivého správania, ktoré majú nepriaznivý vplyv na sociálne vzťahy jednotlivca a na jeho sociálnu adaptáciu. Z pedagogického hľadiska sú poruchy správania chápané ako široké, etiologicky rôznorodé spektrum maladaptívneho správania, pričom jednotlivec je rezistentný voči bežnému výchovnému pôsobeniu a jedná sa o trvalejší ráz a prejav osobnosti, ako uvádzajú Levčíková et al. (2013). Môžeme ich charakterizovať ako odchýlku v oblasti socializácie, kedy nie je jedinec schopný rešpektovať normy správania na úrovni zodpovedajúcej jeho veku, príp. úrovni jeho rozumových schopností, ako popisuje Vágnerová (2008).
Dieťa sa počas vývinu učí rozlišovať medzi žiaducim a nežiaducim správaním, postupne spoznáva normy, ktoré má dodržiavať a podľa ktorých sa má správať. Spočiatku mu v tom pomáhajú jeho rodičia, no neskôr dokáže regulovať svoje správanie aj samé, dokonca aj vtedy, keď ho nikto z dospelých nekontroluje. Dieťa tak za zlé správanie pociťuje vinu a vie aj prečo, samé vie vysvetliť dospelým, čo urobilo zle a nevhodne. Dieťa, ktoré dodržiava sociálne normy a nemá problém s autoreguláciou, dokáže aj odložiť aktuálne uspokojenie na neskôr, teda rozumie tomu, že nie všetko môže mať hneď a tak, ako chce.
O poruchách správania hovoríme vtedy, keď dieťa nerešpektuje sociálne normy v spoločnosti, keď sa neadekvátne správa k ľuďom, teda, keď nedokáže nadväzovať a udržiavať prijateľné sociálne vzťahy, keď mu chýba empatia, keď sa nadmerne zameriava na seba a na uspokojovanie svojich vlastných potrieb, keď za porušenie akýchkoľvek noriem nepociťuje vinu atď.
Z psychologického hľadiska sú poruchy správania detí definované ako kategorizácia porúch vôle, inštinktov, pudov, ako aj samotného spôsobu konania voči iným členom spoločnosti. Z vyjadrenia Labátha (2001) vyplýva, že poruchy správania detí a mládeže sú v odbornej literatúre opisované ako disociálne až neprimerane agresívne konanie, ktoré narúša sociálne očakávania spoločnosti. Rebelanstvo mládeže a klasifikované poruchy správania ako diagnostická kategória sa od bežného narušenia disciplíny líšia tým, že musia byť trvalejšej povahy a v trvaní po dobu minimálne šesť mesiacov narúšajú variabilitu správania detí voči stanoveným pravidlám a normám spoločnosti.
Poruchy správania, pri ktorých jednotlivec nerešpektuje spoločenské právne normy alebo ak prichádza k ich aktívnemu a závažnému porušovaniu, majú už disociálny, resp. asociálny až antisociálny charakter. Podľa MKCH - 10 sem patrí agresívne správanie, terorizovanie, záškoláctvo, neposlušnosť, výbuchy zlosti, túlanie, úteky z domu, krádeže, poškodzovanie majetku, podpaľačstvo a pod., pokiaľ tieto prejavy majú charakter opakovaného, pretrvávajúceho disociálneho / asociálneho / antisociálneho správania. Môžeme tu hovoriť aj o delikventnom správaní, kedy sa porušujú právne normy, ale jednotlivec nie je ešte celkom právne zodpovedný.
Poruchy správania u detí a mládeže možno kategorizovať rôznymi spôsobmi:
- Primárne poruchy: Sú to počiatočné poruchy, ako sú vekové poruchy správania detí a mládeže (napr. poruchy reči, školských spôsobilostí a citové poruchy), poruchy psychickej úrovne konania a integratívne poruchy.
- Sekundárne poruchy: Odvodené od prvotných primárnych porúch.
- Interpersonálne poruchy: Osobnostné poruchy jedinca.
- Extrapersonálne poruchy: Spôsobené vplyvom okolitého prostredia. Tieto kategórie uvádza Kafka (2015).
- Socializované poruchy: Podľa názoru autorky Gajdošovej (2007) má dieťa stabilné a primerané citové väzby s ostatnými členmi rodiny i mimo nej, no napriek tomu prejavuje poruchy správania.
- Nesocializované poruchy: V tomto prípade má dieťa povrchné vzťahové väzby so všetkými jedincami nášho sociálneho systému, pričom u detí absentujú akékoľvek hlbšie vzťahy, ako konštatuje autorka Gajdošová (2007).
- Agresívne formy: Sem patrí šikanovanie a násilné správanie voči iným.
- Neagresívne formy: Autorka Gajdošová (2007) medzi tieto zaraďuje napr. záškoláctvo, klamstvá, ale aj drobné krádeže.
Pre porozumenie správaniu dieťaťa musíme brať do úvahy celý kontext, v ktorom sa správanie vyskytuje. Deti s poruchami správania majú určité odlišnosti v emocionálnom prežívaní, tiež v spôsobe uvažovania a hodnotenia rôznych situácií, a tiež motivácii, ktorá ich vedie k opakovaniu poruchového správania.
V oblasti emocionálneho prežívania nežiaduce správanie veľmi často vyplýva z odlišného citového prežívania dieťaťa, väčšinou zo sklonu k negatívnemu emocionálnemu ladeniu. Tieto deti bývajú väčšinou vnútorne napäté, s pocitmi nepohody a celkove majú vyššiu dráždivosť. Často im chýbajú pozitívne citové zážitky, a naopak, citová chladnosť alebo hostilita bývajú u nich negatívnym zážitkom. Deti s poruchami správania mávajú tiež zníženú toleranciu voči záťaži, nie sú schopní odložiť vlastné uspokojenie alebo sa ho vzdať, tiež majú aj znížené sebaovládanie a bývajú impulzívni.
V oblasti uvažovania, resp. kognitívnych funkcií, narušené správanie mnohokrát vyplýva aj z odlišného spôsobu uvažovania, resp. hodnotenia situácie a interpretácie reakcií od iných ľudí. Tieto deti mávajú zníženú schopnosť adekvátne spracovať rôzne informácie, a tým pádom aj plánovať a regulovať svoje správanie. Niekedy ide až o narušenie kognitívnej orientácie vo svete, najmä v jeho sociálnej oblasti. Tieto deti nie sú schopné rozpoznať určité sociálne signály od ľudí, ktorí s nimi hovoria, tiež dobre nechápu väčšinu bežných sociálnych situácií, preto na ne aj neprimerane reagujú. Môže tu ísť nielen o biologickú dispozíciu, ale napr. aj o neprimeranú, resp. negatívnu skúsenosť, ktorá sa im už opakovane potvrdila, a tak sa tieto deti postupne naučia, že musia svoje potreby presadzovať násilím, v opačnom prípade nič nezískajú. Častým problémom u týchto detí je aj ich neschopnosť poučiť sa zo svojej skúsenosti, t. z. necitlivosť k ich spätnej väzbe, napr. od rodičov, učiteľov a pod. Ďalším problémom u týchto detí je aj ich narušené sebahodnotenie, ktoré je buď vysoko nad alebo vysoko pod priemerom.
Oblasť motivácie nežiaduceho správania poukazuje na to, že všetko, čo v živote robíme, má nejaký dôvod, motív a zväčša slúži aj na uspokojenie niektorej potreby. To môže zahŕňať:
- Potrebu stimulácie: Teda potrebu potrebného vzrušenia, ktoré môže byť uspokojované takým správaním, ktoré sa vymyká normálnemu správaniu.
- Potrebu citovej istoty a bezpečia: Môže byť uspokojovaná aj náhradným spôsobom, a to napr. vtedy, keď chce dieťa upútať na seba pozornosť aj tak, že sa začne viazať na nevhodnú autoritu (zlý vzorec správania), ktorá mu slúži ako náhrada k citovému zakotveniu v rodine.
- Potrebu sebarealizácie: Tieto deti chcú zažiť pocit uznania a ocenenia, avšak niekde inde ako vo vlastnej rodine, a to ich vedie k sebarealizácii nežiaducim smerom. Mnoho z toho, čo dieťa začína robiť, býva hodnotené aj skupinou, do ktorej patrí, taktiež si v nej postupom času získava aj určitú prestíž, a tým si aj potvrdzuje svoju vlastnú hodnotu, pričom takéto správanie môže byť v spoločnosti vnímané aj ako asociálne, resp. nežiaduce.
- Potrebu získať žiaduce materiálne prostriedky: Motívom najmä majetkovej trestnej činnosti je potreba vlastniť to, čo by určitým spôsobom potvrdzovalo sociálnu prestíž dieťaťa v partii alebo by mu umožňovalo žiť požadovaným štýlom života, akým žijú aj členovia jeho skupiny.
Genetické, neurobiologické a environmentálne faktory ovplyvňujúce psychiku dieťaťa
Duševné zdravie dieťaťa je ovplyvnené komplexným súborom faktorov. Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie, v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou.
Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Etiologické vymedzenie porúch správania je mnohoraké a vzniká následkom kombinácie viacerých faktorov. Medzi ne patria dispozičné faktory, napríklad vrodená znížená frustračná tolerancia alebo poruchy temperamentu. Nemenej dôležité sú aj dedičné dispozície, rôzne poškodenia mozgu, neurózy a podobne.
Veľký význam majú aj psychosociálne faktory, ktoré zahŕňajú neprimeranú rodinnú výchovu, zlé sociálne návyky, rozvod rodičov, kriminalitu v rodine, alkoholizmus v rodine, šikanovanie, narušené sociálne vzťahy medzi vrstovníkmi a pod. Deti nemajú v rodičoch morálny vzor, v neúplných alebo nefunkčných rodinách sú často ich obetnými baránkami, ako uvádzajú Gajdošová a kol. (2011). Nepodnetné rodinné prostredie spôsobuje veľký tlak na dieťa, ktoré sa následkom citovej deprivácie nedokáže v jednotlivých životných fázach socializovať do spoločnosti. Deti s poruchami správania pochádzajú často z rozvrátených a neúplných rodín, nakoľko problémoví jedinci trpia nedostatkom pozitívnych vzorov.
V našej spoločnosti je viditeľný nárast detí s problémovým správaním aj u materiálne zabezpečených rodín, v ktorých chýba porozumenie a výchova sa zameriava čisto na materiálne zabezpečenie rodiny. Aj týmto deťom chýba pozitívny vzor rodičovskej autority a láska zo strany dospelých. Deti trpiace emocionálnou depriváciou sa uchyľujú k problémovým skupinám kamarátov, kde si uplatňujú negatívnym spôsobom svoje neuspokojené potreby. Z odborných poznatkov vyplýva, že príčiny porúch správania sú rôznorodé a majú negatívny dopad na adaptáciu jednotlivca do sociálneho systému.
Diagnostika a liečba: Kedy a ako vyhľadať odbornú pomoc
Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Kľúčovým faktorom je včasná diagnostika a adekvátna starostlivosť, ktorú potrebujú. Ako rýchlo rodičia zareagujú, môže zmeniť budúcnosť ich detí. V ťažkých prípadoch je vhodná pomoc ďalších odborníkov a spolupráca s nimi, ako sú psychológ, špeciálny alebo liečebný pedagóg, prípadne sociálny pedagóg či pedopsychiater. Odbornú kontrolu týchto poznatkov zabezpečila MUDr. Dagmar Breznoščáková, PhD., psychiatrička, psychoterapeutka a viceprezidentka Slovenskej psychiatrickej spoločnosti.
Diagnostika sa začína rozhovorom s rodičmi a dieťaťom. Po ňom môžu nasledovať testy. Pri vyšetrení, ktoré sú prispôsobené veku dieťaťa a sú neinvazívne, dieťa sa hrá a odborník pozoruje jeho správanie a schopnosti. Výsledkom môže byť buď upokojenie, že vývin je v poriadku, alebo odporúčanie na podporu vývinu (napríklad logopedickú, psychologickú intervenciu alebo špeciálnu pedagogiku).
Ak dieťa nehovorí, ale všetko chápe, nemusí to vždy znamenať, že je všetko v poriadku. Môže ísť o oneskorený rečový vývin, ktorý sa dá dobre stimulovať. Ak má syn 2 roky a nerozpráva ani „mama“, nie je dôvod na paniku, ale je vhodné konzultovať s odborníkom. Máte právo vyhľadať ďalší odborný názor - psychológa, logopéda alebo špeciálneho pedagóga. Pedopsychiatri, teda detskí psychiatri, sa stretávajú s viacerými psychickými ťažkosťami u detí - od malých detí po adolescentov. Máme zazmluvnené stovky psychiatrických a psychologických ambulancií po celom Slovensku.
Odborník posudzuje správanie a emocionálny stav dieťaťa, ale aj jeho celkový vývoj, čo vedie k zlepšeniu kvality života dieťaťa. Pochopenie vymedzenia pojmu „psychická porucha“ môže byť niekedy mätúce. Ide o stav, ktorý narúša bežné fungovanie dieťaťa, často sa prejavuje zmenami v myslení, pocitoch, správaní a poškodením sociálnych funkcií. Tieto symptómy sa môžu objavovať spoločne a vytvárajú celkový klinický obraz, čo si vyžaduje odbornú pomoc. Rozdiely medzi detskými a dospelými psychickými poruchami sú značné; psychické poruchy u detí majú svoje špecifiká a často sa líšia od diagnóz duševného zdravia dospelých.
Modlitba - Pane zachráň moje dieťa
Liečba je proces, dieťa sa nezmení cez noc. Vyžaduje si trpezlivosť a pravidelnú kontrolu u odborníka.
- Psychoterapia: Je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Psychoterapia pomáha deťom s psychickými poruchami pri emocionálnej regulácii a znížení úzkostných a depresívnych symptómov.
- Lieky: Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Je veľmi dôležitá tu spolupráca s rodičmi, a tiež s ďalšími odborníkmi, ako sú psychológ, liečebný a špeciálny pedagóg, výchovný poradca a koordinátor prevencie na škole, či sociálny pedagóg.
Detská psychologička Mgr. Lýdia Adamcová zdôrazňuje, že rodičia by mali byť otvorení riešiť tieto problémy už u malých detí. Práve popieranie psychických problémov u detí zvyšuje ich pocity bezradnosti. Deti cítia, že ich ťažkosti rodičov znervózňujú a hnevajú, a tak ich radšej popierajú. Neskôr ich môžu začať riešiť s kamarátmi, možno drogami, alebo sa objavia nevyslovené myšlienky o samovražde, ktoré sa v kombinácii s problémami v puberte môžu aj naplniť. Rodičia najčastejšie vnímajú problémy dieťaťa iba v danej časovej realite, čiže príčiny ťažkostí vidia iba v prítomnosti, obviňujú škôlku, školu, kamarátov, ktorí ho šikanujú, alebo druhého rodiča, ak sú rozvedení. Tieto situácie ale nemôžu spôsobiť ochorenie! Môžu byť spúšťačom niečoho, čo je uložené hlbšie, ale nie sú príčinou. Často sa stáva, že si jeden z rodičov uvedomí, že tiež mal v detstve podobné ťažkosti. Niekedy ale rodičia oponujú tým, že dieťa toto ich správanie nevidelo, nevedelo o ňom. Neuvedomujú si, že prenos strachov, depresií, agresivity je tiež genetický.
Problémom sú aj predstavy rodičov, ako riešiť ťažkosti detí. Chcú ich zmeniť u dieťaťa, riešiť jeho strach, aby sa nebálo, nedalo sa šikanovať, aby ho nebolelo bruško, riešiť jeho agresivitu, aby vedelo čítať. Často tak deti žijú v rodinách s ustráchanou mamou alebo depresívnym otcom. Ak sa pracuje s dieťaťom, ale ono príde domov k ustráchanej a smutnej mame, strach sa u dieťaťa objaví znovu. Ak ale psychológ pracuje s matkou, problém prestane zaťažovať aj dieťa, pretože má doma silnú a veselú mamu, pri ktorej sa cíti bezpečne. Pre deti je to veľká úľava, keď nemusia byť iba ony, kto musí chodiť k psychológovi.
Prevencia a podpora duševného zdravia v rodine a škole
Včasná diagnostika a adekvátna starostlivosť sú kľúčové pre zvládanie psychických problémov u detí. Nemenej dôležitá je aj prevencia a podpora duševného zdravia. Primárna prevencia duševných problémov u detí by mala zahŕňať učenie detí, ako sa starať o svoje duševné zdravie, ako riešiť problémy a ako sa vyrovnávať so stresom. Tieto schopnosti pomáhajú deťom cítiť sa lepšie a byť silnejšími.
Obdobie predškolského veku má značný vplyv na ďalší život jedinca. Dieťa, ktoré má v prvých rokoch dobré emocionálne zázemie, získava lepšie predpoklady pre duševný vývin, je samostatnejšie, aktívnejšie a úspešnejšie. Obdobie medzi 3. a 6. rokom sa všeobecne považuje za obdobie aktívnej spoločenskej prispôsobivosti, keď sa čoraz viac uplatňuje uvedomelosť vo vzťahu k rodičom a vychovávateľom.
Kľúčovým prvkom prevencie sú podporné vzťahy v rodine. Deti vyrastajúce v harmonickej rodine sú odolnejšie voči stresu. Naopak, toxické prostredie môže viesť k škodlivým účinkom na psychiku dieťaťa. V takýchto situáciách je otvorená komunikácia a rodinná terapia nevyhnutná.
Tipy pre rodiny na podporu duševného zdravia:
- Doprajte si spoločne strávený čas.
- Komunikujte otvorene o pocitoch a problémoch.
- Ponúknite lásku a podporu, ktorú deti potrebujú. Deti, ktoré sa cítia milované, sú vnútorne silné.
- Povzbudzujte dieťa k vyjadrovaniu pocitov a myšlienok.
Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka v rámci plnenia si svojej výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy. Pre žiaka je prostredím, kde sa formuje nielen jeho osobnosť, ale aj miesto, kde nadväzuje dôverné vzťahy a priateľstvá so svojimi vrstovníkmi. Matoušek a Kroftová (1998) tvrdia, že moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového. Obdržálek (2002) konštatuje, že školy by mali rozvíjať komplexne všetkých žiakov a formovať ich osobnosti komplementárne. Škola by mala dieťa podporovať a povzbudzovať, pomôcť mu naučiť sa rozpoznávať varovné signály a hľadať pomoc.
Aj napriek snahe školských inštitúcií sa počas edukácie žiakov vyskytujú nežiaduce javy, ktoré vysokou mierou negatívne vplývajú na socializačný proces žiakov. Hroncová (2000) v tejto spojitosti konštatuje, že v škole paradoxne nástrahami sociálnych skupín vznikajú deviácie v správaní žiakov. Pri práci so žiakmi, ktorí majú poruchy správania, odporúča Kariková (2007) individuálne posúdenie priestupku a v prípade, ak intervenčne zlyhá učiteľ, situáciu musí podľa jej vyjadrenia postúpiť psychologickému pracovníkovi. Bakošová (2011) tvrdí, že pri nevhodnom správaní žiakov v škole je nutné mať zavedené striktné pravidlá, strategické postupy treba orientovať na prevenciu a metódou diskusie riešiť neprimerané správanie žiakov.
Na školách musia byť stanovené jasné pravidlá vzájomnej spolupráce s rodičmi, učiteľmi, výchovnými poradcami a odbornými zamestnancami školy. Každá škola by mala mať pripravené podnetné kroky, ako treba pristupovať k žiakom v prípade záškoláctva a pravidelne sledovať aj ich dochádzku do školy. V rámci pozitívneho prístupu by učitelia mali podporovať problémových žiakov pri učení, ako aj pri ich emočnej deprimovanosti zo školských neúspechov. V rámci tvorivej aktivity je nutné poskytovať žiakom pomoc k zvyšovaniu ich zdravého sebahodnotenia.
Sprievodným znakom v každej vyspelej spoločnosti je prirodzený výskyt rôznych sociálno-patologických javov. Stupňujúce sa výchovné a sociálne problémy našej mládeže narúšajú účinnosť pedagogického pôsobenia učiteľov a aj vychovávateľov. Pri práci s deťmi s poruchami správania je nutné brať do úvahy, že všetky činnosti zamerané na riešenie sociálno-kolíznych situácií musia byť vopred vhodne organizačne naplánované, aby sa dosiahol pozitívny účinok pôsobenia. Riešenie porúch správania predovšetkým u mladej generácie je náročnou úlohou, nakoľko si vyžaduje veľa trpezlivého úsilia a ochoty pomôcť zo strany odborných pracovníkov, psychológov, ako aj špeciálnych pedagógov podieľajúcich sa na ich výchove. V konečnom dôsledku je nutnosť inhibovať negatívne dôsledky a stimulovať vysoko pozitívne vplyvy zo socio-kultúrneho prostredia. V rámci eliminácie porúch správania dokážu odborníci efektívnou kooperáciou zabezpečiť prevenciu mládežníckych recidív a rôznymi formami výcvikov vedia mládež smerovať k plnohodnotnejším činnostiam.
V edukácii a výchove našej mládeže je dôležité dávať význam a zmysel činnosti dieťaťa a motivovať ho k úspešnosti. Na základe odbornej spolupráce sa v školách realizujú rôzne preventívne programy určené pre elimináciu patologického a deviantného správania žiakov. Ako najčastejšie formy sa využívajú odborné prednášky, besedy, zážitková výučba, aktuálne nástenky na zvolenú problematiku a masmediálna propagácia v terénnom prostredí. Ako najvyužívanejšie formy prevencie neprimeraného sociálno-patologického správania žiakov sa školám odporúčajú špeciálne vyučovacie prístupy, realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností, ako napr. spolupráca s policajným zborom, súdmi a pod., špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu, programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov, budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia, spolupráca so strediskami psychologickej prevencie, názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky, demonštračná agitácia IKT, aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie, samosprávna a aktívna činnosť všetkých žiakov, vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy, kooperácia školy s rodinou (Hroncová, Emmerová, 2010). Tieto iniciatívy podporujú aktívne vzdelávanie, ktoré zabráni zlyhávaniu žiaka v školských výkonoch. Aj menej úspešní žiaci dokážu na základe individuálneho prístupu prekonávať svoje hranice a osvojovať si efektívne stratégie samostatného tvorivého učenia.
Možno konštatovať, že na väčšine kvalitných školských inštitúcií v súčasnosti aktívne prebiehajú intervenčné programy na podporu zdravého životného štýlu našej budúcej generácie. Medzi najvyužívanejšie preventívne programy patria napr. „Nenič vedome svoje telo“, „Cesta k emocionálnej vyspelosti“, „Škola podporujúca zdravý životný štýl“ a pod. Z dôvodu úspešnosti uvedených programov je nevyhnutné, aby sa na školách realizovali aj preventívne programy v oblasti primárnej prevencie pred sociálno-patologickými javmi spoločnosti.
V našej konzumnej spoločnosti sa mení hodnotová orientácia a klesá záujem mládeže o zvyky aj tradície. Naša postmoderná spoločnosť ponúka našej mládeži dostatočný priestor na konzumáciu alkoholu, omamných látok a vo zvýšenej miere aj na agresívne útoky. V rodinnom prostredí cítiť napätie a vyhasínanie emocionálnej stability. V poslednom období stúpa rozvodovosť, ktorá spôsobuje tlak na potomstvo. Obdobie predškolského veku má do značnej miery určujúci vplyv na celý ďalší psychický vývin a na jeho zdravie v školskom veku i v dospelosti. Problémy ‘s kakaním‘, nočné desy, zajakavosť, nadmerný vzdor - to je len hŕstka problémov, ktoré môžu byť symptómami niečoho oveľa horšieho v psychike dieťaťa. Často za to však ony samé nemôžu, chybu môže niesť aj iný vinník - rodič, kamarát, učiteľ či súrodenec. Každý jedinec v našej spoločnosti vystupuje a koná istým spôsobom. Správanie človeka možno charakterizovať ako spôsob vyjadrovania voči iným ľuďom. Prejav každého z nás sa líši postojmi, gestikuláciou, spôsobom komunikácie, rečou tela a to nielen k ostatným členom sociálneho systému, ale aj k sebe samému. Gajdošová a kol. (2011) uvádzajú, že každý človek žijúci na našej planéte, vrátane detí má svoju ľudskú vážnosť, dôstojnosť a tomu prislúchajúce práva. Každé dieťa potrebuje vzhľadom na svoju zraniteľnosť emočne stabilné zázemie a porozumenie zo strany dospelých. Pre zdravý vývoj detí je nevyhnutné zabezpečovať ich komplexný rozvoj a eliminovať rizikové príčiny sociálno-patologických javov. V ťažko zvládnutých situáciách deti často volajú bezbranne o pomoc a hľadajú akékoľvek uspokojenie potrieb. Poruchy správania spôsobené disharmóniou detského vývoja môžu mať za následok schizofréniu a rôzne typy depresívnych úzkostí, ako uvádza Krejčírová (1997).
Poruchy správania detí v školskom prostredí sú etiologicky rôznorodé a na ich vzniku sa podieľa celý rad vnútorných aj vonkajších činiteľov z rodinného prostredia, rovesníckych skupín kamarátov a širšieho okolitého prostredia. Problémovo sa správajúci jedinci nedokážu rešpektovať základné ľudské princípy a normy spoločnosti. Preto je dôležité vnímať poruchy správania detí a mládeže komplexne v úzkej súvislosti s ich vekovou vyspelosťou, aktuálnou životnou situáciou, rodinným zázemím a aktuálnym zdravotným stavom, v ktorom sa momentálne nachádzajú.Ako uviedol P. Bridel: „Veď všetko je život i jeho najnegatívnejšie javy ako choroba, trpenie a poníženie sú v ňom obsiahnuté.“
tags: #dva #a #pol #rocne #dieta #je