Keď vidíme malé dieťa, akosi prirodzene znežnieme a automaticky nám idú na jazyk detské slová a zdrobneniny. V odbornej literatúre sa tomu hovorí reč orientovaná na dieťa, ktorú používajú nielen rodičia, ale aj ostatní dospelí. Mali by sme však pri nej stále myslieť na to, že dieťa dospelých napodobňuje a svojou komunikáciou mu môžeme vštepiť správny, ako i nesprávny vzor. Otázka, či zdrobneniny a detské slová patria do komunikácie s deťmi a do akej miery, je predmetom častých diskusií medzi rodičmi i odborníkmi.
Čo sú zdrobneniny a prečo ich používame?
Zdrobnenina (deminutívum) je jazykový a umelecký prostriedok, ktorý označuje zmenšeninu alebo milšie pomenovanie slova. Zdrobnenina vyjadruje buď zmenšenú veľkosť, alebo emocionálny vzťah, ako sú láska, neha, starostlivosť alebo rozkoš. Používa sa na zjemnenie alebo zľahčenie významu a posilňuje emocionálny tón textu. V literatúre sa zdrobneniny často využívajú na vytváranie emocionálneho účinku, na vyjadrenie blízkosti, láskavosti alebo jemnosti.
Psychológovia vychádzajú z predpokladu, že reč matky orientovaná na dieťa nie je jej štandardnou rečou, ktorú používa pri bežnej komunikácii. Zhodujú sa v názore, že ide o reč intuitívne zjednodušenú za účelom, aby dieťaťu sprostredkovala porozumenie a osvojovanie jazyka. Jej typickou a frekventovanou súčasťou sú práve zdrobneniny a pri komunikácii s dieťaťom majú svoje opodstatnenie. Podporujú pochopenie jazykových zákonitostí, napomáhajú osvojovaniu prípon a rozširujú slovnú zásobu o synonymá. Je však dôležité zachovať mieru. Vyvážením komunikácie bežným, „normálnym“ jazykom dieťa pripravíme na reálnu situáciu v škôlke, na kontakt s učiteľkou i rovesníkmi. Na komunikáciu bez nadmerného používania zdrobnenín vyzýva napríklad česká klinická logopedička Sofia Ritterová. Slovenčina je v porovnaní s mnohými inými jazykmi tvárna, čo umožňuje s trochou kreativity začleniť mnoho výrazov do zaužívaného slovníka v rodine, kde sa pevne zakorenia i do slovnej zásoby dieťaťa.
Historické korene slova „dieťa“ a súvisiacich termínov
Nie je tajomstvom, že slová sa vyvíjajú v čase, a ich zrod často prekvapí aj vzdelaných ľudí. Pojem „dieťa“ je známy od 15. storočia a je odvodený od indoeurópskeho dhē, ktoré znamená „dojčiť“. Zdrobnenina „decko“ zas vychádza z pojmu detstvo. Dáva to zmysel, čo poviete?
Podobne zaujímavý je aj pôvod iných slovenských výrazov, ktoré označujú osoby, najmä deti. Napríklad slovo „dievča“ sa dnes používa na pomenovanie nedospelej alebo dospievajúcej ženy. V minulosti to však tak nebolo, pretože tento výraz je odvodený od slova „deva“, ktoré vychádza z rovnakého indoeurópskeho dhē ako „dieťa“, a rovnako znamená „dojčiť“. Dnešné ponímanie slova „dievča“ je teda celkom iné.
„Chlapec“ je zdrobnenina od slova „chlap“, ktorý dnes zosobňuje dospelého a silného muža. V 16. storočí sa však tento pojem vysvetľoval ako poddaný či sedliak. Pôvodný praslovanský termín cholpƄ je odvodený od výrazu, ktorý znamená „byť dlžný“ alebo „mať povinnosť“. Predpokladá sa preto, že ide o človeka, ktorý pre dlžoby upadol do nevoľníctva či otroctva, čo podporuje aj ruské slovo cholópstvo, teda nevoľníctvo. Tieto etymologické súvislosti nám ukazujú, ako sa menilo chápanie spoločenských rolí a postavenia v priebehu storočí, a zároveň ako jazyk reflektuje tieto zmeny, vrátane tvorby zdrobnenín. Napríklad, kým slovo „chlap“ malo v minulosti iný, možno menej vznešený význam, dnes je jeho zdrobnenina „chlapec“ bežným a neutrálnym pomenovaním pre dieťa mužského pohlavia. Krátky slovník slovenského jazyka charakterizuje ženu ako dospelú osobu ženského pohlavia. Žena je však oveľa viac, a to potvrdzuje aj história samotného výrazu. Svoj lingvistický tvar nadobudol už v 15. storočí, pričom hrdo odkazoval na staroindické gnǡ, ekvivalent pre bohyňu. Praslovanské ekvivalenty manu, monu znamenajú muž, človek. Staroindický výraz mánuh sa prekladá ako muž, ľudstvo, človek. Podľa jazykovedcov mohol byť od tohto pojmu odvodený aj nemecký výraz Mensch a anglický man.
Vplyv zdrobnenín na vývoj reči u detí
Dieťa po dospelých opakuje štýl reči, melódiu, neraz rozpráva o sebe v tretej osobe. Logopedička Barbara Králiková odporúča pri komunikácii s dieťaťom striedmy prístup: zdrobneniny áno, šušlanie nie. „Zdrobneniny do detského slovníka určite patria, sú dôležité kvôli emocionálnemu zafarbeniu komunikácie,“ vysvetľuje v knihe Lenky Žofajovej „Sprievodca rodiča dnešného, druhý rok“. Rodičia vidia dieťa ako človeka v zmenšenej forme a láka ich takto hovoriť. Je to v poriadku, lebo to dotvára emocionalitu vzájomnej komunikácie. Na druhej strane, nič netreba preháňať.
Pri komunikácii s dieťaťom mama postupne intuitívne smeruje k zložitejšiemu spôsobu vyjadrovania. Problém nastáva, ak „pozabudne“, že prehnané používanie infantilných slovíčok dieťa „brzdí“ vo využívaní osvojených rečových skúseností. Od istého veku zdrobneniny prestávajú byť „zlaté“ a môžu vzbudzovať dojem, že ten, kto má problém vyjsť z etapy hajania a papkania mäskových a zeleninkových polievočiek, nie je dieťa, ale jeho mama. Používanie detských výrazov vo všeobecnosti odborníci definujú ako prirodzenú a účinnú stratégiu, ktorá podporuje osvojovanie reči. Keď sa v rôznych kultúrach pozorovalo, ako spolu komunikujú deti a rodičia, ukázalo sa, že rodičia podvedome používajú typy stratégií, ako sa naladiť na dieťa. Nie je to niečo naučené, nesieme si to v sebe. Nazývame to reč orientovaná na dieťa. Črty toho, ako sa rozprávame s dieťaťom, sú, že hovoríme pomalšie, robíme častejšie pauzy, používame jednoduchšiu gramatiku a do slovníka zaraďujeme detské slová. Po dieťatku zopakujeme detské slovo, aby sme sa naň čo najviac naladili a zlepšili sme porozumenie medzi nami. Podvedome hovoríme vyšším hlasom. Tieto znaky používame, aj keď hovoríme s akoukoľvek jazykovo menej kompetentnou osobou. Niekedy sa stáva, že nedôjde k naladeniu rodiča na dieťa.
Kľúčové štádiá vývoja reči v predškolskom veku
Predškolské obdobie je kľúčové pre rozvoj reči. V tomto období by sa dieťa malo naučiť a vedieť:
- Mať správnu výslovnosť všetkých hlások.
- Tvoriť a používať rôzne druhy viet (opytovacie, oznamovacie…) a neskôr aj súvetia.
- Používať správnu gramatickú formu - správne skloňovanie a časovanie.
- Vyjadrovať obsahovo i formálne správne svoje myšlienky, želania, pocity.
- Používať častejšie aj svoju pasívnu slovnú zásobu, tzn. rozšíriť aktívnu zásobu.
Vývoj výslovnosti sa riadi pravidlom tzv. najmenšej fyziologickej námahy. Najprv dieťa vytvára tie hlásky, ktoré sa mu vyslovujú najľahšie: samohlásky „a, e, i, o, u“, a tzv. perné hlásky „b, p, m“. Preto prvé slovíčka, okolo jedného roka, znejú ako baba, mama atď. Najneskôr zvládnu deti hlásky, ktoré sú typické len pre ich materinský jazyk „r, ľ“. Od troch rokov dieťa začína viac používať a vyslovovať slová obsahujúce hlásky „s, c, z, š, č, ž“, ale nie vždy ich vyslovuje správne. V období predškolského veku sa postupne naučí ich správnej výslovnosti spontánne, a ak sa tak nedarí, tak sa ich cielene naučí. V predškolskom veku sa dieťa učí rozlišovať od seba jednotlivé zvukovo podobné hlásky, napríklad „s - š“. Zhruba okolo piateho roku by výslovnosť dieťaťa mala byť čistá. Veľmi výrazne sa v tomto období vyvíja aj porozumenie dieťaťa.
V akom veku je obvyklé, že dieťa začne hovoriť prvé slová? Tabuľkový vek je jeden rok. V rozsiahlych výskumoch sa zistilo, že 12-mesačné slovenské deti ovládajú päť až sedem slov. Dôležité je, aby zvuky, ktoré dieťa vyslovuje, boli jednoznačne viazané k nejakému významu. Ak dieťa vysloví „dada“, malo by mať vždy na mysli otca či pitie a nie ľubovoľné objekty. Prvým zvukom môže byť aj „fff“, čo nazývame foneticky konzistentné formy. V takom prípade rodičov upokojíme, že dieťa má svoj repertoár.
Podpora správnej reči: Čo môžu urobiť rodičia
Rodičia zohrávajú kľúčovú úlohu v rozvoji reči svojich detí. Správny vzor by sme dieťaťu mali dávať už od narodenia, nie až v období od troch rokov. To znamená, na dieťa nešušlať, ale hovoriť normálne. Je v poriadku, ak v slovnej zásobe používate zdrobneniny a detské slová, ale vyslovujte ich správne bez deformácie hlások.
Je dôležité neopravovať a nenútiť dieťa opakovať slová správne. Ak hlásku ešte dieťa nevie vysloviť, nedozrel ten čas. Neprimeraným nátlakom by ste u neho mohli zafixovať zlé návyky. Stáva sa to napríklad u hlásky R, kedy sú deti príliš skoro tlačené k jej správnej výslovnosti a nakoniec začnú, v rámci snahy vyhovieť rodičom, hlásku tvoriť inde, než by mali, a takzvane ráčkujú. Odnaučiť zle vytvorené návyky je potom veľmi ťažké. Maličké dieťa nemusí počuť rozdiel medzi „p“ a „b“. Sluch ešte nemá vyzretý natoľko, aby to preňho bolo dôležité, preto to môže v prvých slovách zamieňať. Z tohto dôvodu nemôžeme od ročného dieťaťa očakávať, že bude vedieť všetky hlásky. Ak dieťa povie slovo v inom tvare alebo je výslovnosť nesprávna, môžeme to oceniť tak, že slovo po ňom zopakujeme, ale správne. Dieťaťu tak dáme návod, ako je to správne, a zároveň bude cítiť akceptáciu. Napríklad, ak dieťa povie „to šom ja bou“, rodič môže povedať: „To si bol ty? Tak si to myslel?“
Rešpektujte možnosti dieťaťa a vývinové štádium. Keď dcérka vašej susedky, ktorá má tri roky, už správne vyslovuje hlásku R, neznamená to, že vaše dieťa, ktoré má štyri, musí R vyslovovať správne tiež. Každý vývin postupuje svojím vlastným tempom. Namiesto toho iba dieťaťu sprostredkujte správne vyslovenú hlásku. Môžete to urobiť napríklad takto: ak dieťa hovorí o sloníkovi a povie „tloník“ (napr. „Mami, môj tloník plače.“), rodič môže odpovedať: „Tvoj sloník plače? Sloník je smutný?“ (Hlásku S iba vyslovte správne a mierne zdôraznite, prípadne použite v ďalšom slove alebo slovo nenásilne zopakujte v ďalšej vete).
Správne skloňovanie a časovanie sa dieťa učí najmä napodobňovaním, nie cieleným učením. Dieťa sa učí spontánne prostredníctvom činností, ktoré ho zaujímajú - hier, čítania a rozprávania rozprávok, riekaniek a čítania si s obrázkami, kedy rodičia čítajú text a deti dopĺňajú slová podľa obrázkov. Napríklad: Bývali vo veľkom (obrázok domu) - dieťa nemôže povedať dom, ale tvar dome. K tomu, aby dieťa poznalo, aký tvar má doplniť, slúži nielen napodobňovanie (už to niekedy počulo), ale aj tzv. jazykový cit, ktorý má každý z nás v inej miere, rovnako ako hudobný sluch.
Efektívne stratégie pre rozvoj reči
Aktívne učenie je pre rozvoj reči kľúčové. Dieťa sa neučí z pasívne vnímanej rozmanitosti zážitkov, ale z výsledkov činov, ktoré samo iniciovalo, ako uvádza J. Brierley v knihe „7 prvých rokov života rozhoduje“. Dieťa musíme zaujať. V prvých fázach vývoja reči hrá veľkú rolu napodobňovanie, avšak samo o sebe a vynútené dospelými by bolo nudné, nezáživné a neefektívne. Ale v momente, keď dieťa nejaká činnosť naozaj zaujme, premýšľa samo o tom, že by ju napodobnilo. Samo dieťa teda iniciuje činnosť, ktorá je vlastne napodobňovaním toho, čo ho zaujalo. A práve túto skutočnosť je potrebné využívať v predškolskom období aj pri snahe o rozvoj komunikačných zručností dieťaťa.
Tu sú praktické tipy pre rodičov:
- Rozprávajte s deťmi normálne: Už od prvého dňa by sme s nimi mali rozprávať normálne ako s dospelým človekom. Môžete meniť tón hlasu, no jednotlivé slová vyslovujte čisto, aby sa dieťa mohlo učiť už od prvého momentu.
- Spojenie farieb a prírodných aspektov: Spájajte nové slovíčka s okolitou prírodou. Môžete im hovoriť spojenia ako citrón-žltá, čerešne-červená alebo šalát-zelená. Vyslovujte jednotlivé slová jasne, aby si ich dieťa postupne ukladalo do povedomia.
- Hádaj, na čo myslím: Hrajte s deťmi slovné hry. Keď zbadáte vonku nejaký predmet, opisujte ho pomocou viacerých slov. Na záver výrazne vyslovte jeho pomenovanie.
- Začnite aj hláskovať: Postupne už môžete deťom jednotlivé slová hláskovať. Začnite kratšími a jednoduchými. Keď budete drobca učiť vyslovovať napríklad mama, rozdeľte mu to po písmenkách.
- Aktívne učenie: Ponúkajte deťom stále nové prostredie, aby nestagnovali. Keď už napríklad dôverne poznajú nejakú štvrť, vezmite ich na prechádzku do inej časti mesta alebo choďte na iné ihrisko.
- Čítanie rozvíja fantáziu: Pravidelné čítanie je ďalším spôsobom tréningu mozgovej kapacity. Knihy vždy uprednostnite pred sledovaním rozprávok v televízii, pretože deti tak musia naštartovať fantáziu a majú lepšiu predstavivosť.
- Pomôžte si s Montessori technikami: Na správny vývoj, ale aj dobrú prácu s pamäťou sú zamerané tiež rôzne Montessori techniky.
- Rozvoj pomocou pesničiek a riekaniek: Ďalšou dôležitou činnosťou, ktorá podnecuje vývin reči u detí, je spievanie pesničiek, rytmických riekaniek spojených s hrou na telo (tlieskanie, dupanie) a na rytmické nástroje (bubienok, drievka). Pritom vôbec nezáleží na tom, či máte hudobný sluch. Doma môžete hrať divadlo, spoločne kresliť a obrázky komentovať alebo si len tak rozprávať o tom, čo sa vám v daný deň podarilo.
- Chváľte svoje dieťa: Deti by sme mali chváliť nielen za výkony a za to, čo sa im podarí, ale aj za snahu a úsilie, ktoré vynaložia pri plnení úloh a prekonávaní prekážok. Ak sa dieťaťu podarí niečo nové, treba ho pochváliť. Ale má to byť odstupňované tak, aby chápalo, že dostalo ocenenie za to, že sa mu niečo naozaj podarilo.
V niektorých knihách pre deti je na strane veľa obrázkov a podnetov, v iných je na strane len jeden objekt. Na začiatku je určite lepšie, ak sa pozornosť dieťaťa sústredí len na jeden objekt, ktorý vystupuje do popredia a možno ho dobre pomenovať. Ale keď je dieťa staršie a má už tri roky, vplyv má aj osobnosť - niektoré deti uprednostňujú knihy, kde je veľa detailov, zaujímajú ich vlastnosti vecí a to, ako niečo funguje. No iné dieťa môže zaujímať skôr príbeh. Zaangažovanosť dieťaťa v procese, kde si môže vyskúšať a overiť veci a byť aktívne, je správna voľba.
Bežné chyby a mýty vo vývoji reči
Podľa odborníkov by sme sa mali vyvarovať nasledovných chýb pri rozvoji reči u detí:
- Prehnané používanie zdrobnenín a hatlaniny: Vyhnite sa napodobňovaniu detskej hatlaniny a prehnanému používaniu zdrobnenín.
- Používanie eufemizmov: Uprednostňujte správne pomenovania predmetov a osôb (napríklad mačka, ruka, noha) namiesto zdrobnenín (mačička, ručička, nožička).
- Irónia a sarkazmus: Deti nerozumejú irónii. Vyhnite sa ironickým poznámkam, sarkazmu, zosmiešňovaniu a kriku.
- Príliš veľa otázok naraz: Dávajte dieťaťu priestor na reakciu a nezahlcujte ho prílišným množstvom otázok.
- Nedostatočný kontakt: Doprajte dieťaťu priestor, aby vás mohlo pri rozprávaní vidieť - vždy sa skloňte na ich úroveň, keď sa im prihovárate.
- Pasívna konzumácia médií: Televízia, rádio ani počítačové hry by nikdy nemali nahradiť komunikáciu tvárou v tvár. Pasívny prístup dieťaťu nepomáha. Žiadať, aby ich rodič nikdy nevyužil, nie je reálne, je to odraz doby, v ktorej žijeme, ale je dobré uvedomiť si, že pasívny prístup dieťaťu nepomáha.
- Cielené opravovanie hlások: Ak by sme dieťa opravovali veľmi často, stratilo by chuť rozprávať sa s nami. Trpel by obsah, o čom sa rozprávame, ak to bude vždy o forme, ako to má dieťa povedať.
Už aj tie najmenšie deti sú oveľa bystrejšie, ako by sme si to mysleli. Aj keď nám ešte nerozumejú všetky slová a nereagujú na niektoré naše podnety, napriek tomu pozorne vnímajú všetko, čo sa deje okolo nich. Podvedome si ukladajú všetky informácie, ktoré potom využijú už vo vyššom veku. Podľa zistení v prieskume odborníkov z Washingtonu by sme im mali opisovať jednotlivé slová už od narodenia, pretože takto precvičíme ich mozog a podporíme logické myslenie.
Panuje laická predstava, že zajakávanie je prejavom traumy z detstva, ale je to mýtus, že napríklad zľaknutie sa psa spôsobí zajakavosť. Genetická predispozícia pre niektoré jazykové ochorenia - vrátane zajakavosti - koluje často v krvi rodín. V iných prípadoch vzniká vplyvom genetickej „kombinácie“. Podiel na vzniku môžu mať aj rizikové vplyvy pred narodením alebo počas pôrodu. Ak by sme sa pozreli na rodiny, kde sú zajakaví jedinci, v predchádzajúcej generácii by sme pravdepodobne našli niekoho, kto mal problém s plynulosťou reči.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc a faktory ovplyvňujúce vývoj reči
Každé dieťa by malo v troch rokoch už hovoriť a aspoň čiastočne zrozumiteľne vyjadrovať prostredníctvom reči svoje myšlienky. Malo by byť zreteľné, že sa rozvíja jeho slovná zásoba. Ak sa dieťaťu dlhšiu dobu nedarí výslovnosť jednej alebo väčšieho množstva hlások, mali by sme prejsť k cielenému nácviku hlások. Vek, kedy s týmto nácvikom začať, je veľmi individuálny a záleží na tom, či dieťa zle vyslovuje iba jednu hlásku alebo či je ich väčšie množstvo. Po piatom roku je postavená hranica, že dieťa by malo vyslovovať všetky hlásky bez problémov, vraví logopedička.
Existujú všeobecné odporúčania, kedy by mal rodič spozornieť. K rizikovým faktorom by som priradila aj to, ak dieťa v dvoch rokoch nepoužíva žiadne gestá. Vieme, že neverbálna komunikácia je do druhého roku zásadná pre komunikáciu. Gestá súvisia aj s myslením. Čím viac dieťa používa gestá pred druhým rokom, tým bude mať o dva roky neskôr lepšiu slovnú zásobu. Rizikové sú aj prípady, keď aj u trojročného dieťaťa vidíme, že má problém s rečou. Tam patria napríklad konzekvencie zlého používania cumľa, ako je interdentálny sigmatizmus - ak je raz jazyk medzi zubami, je pasívny a oslabený, schopnosť hovoriť sa nezlepší. V takom prípade treba s dieťaťom pracovať. Ak sa dieťa nesprávnym spôsobom naučí „r“ a ráčkuje, samo sa to neodnaučí a tento nesprávny spôsob reči bude naďalej fixovať.
Klinický logopéd spravidla pôsobí v zdravotníckom zariadení a kontakt na neho vám sprostredkuje pediater. K ďalším odborníkom, ktorí môžu pomôcť, patria súkromní logopédi, logopédi v materských školách, učiteľky v materských školách, špeciálni pedagógovia alebo psychológovia v špeciálnopedagogických centrách, pedagogicko-psychologických poradniach alebo strediskách ranej starostlivosti, ako aj rôzne občianske združenia či materské centrá. Od roku 2017 prechádza každé dieťa u pediatra povinným skríningom. Súčasťou je aj logopedická časť, ktorá sa robí pri každej povinnej pediatrickej prehliadke. Povinných prehliadok je do tretieho roka 11. Ak pediater vyhodnotí, že dieťa je rizikové, jeho povinnosťou je odoslať dieťa k ďalším odborníkom vrátane logopéda, závisí to aj od oblasti problému. Logopéd vykonáva test komunikačného správania, no rodič ho môže urobiť aj dištančne.
Prípad z praxe špeciálneho pedagóga a logopéda ilustruje dôležitosť včasnej diagnostiky. Trojročné dievčatko nastúpilo po odporúčaní pediatrom do materskej školy. Po nejakom čase požiadala pani učiteľka logopéda o jej vyšetrenie, pretože hoci dievčatko hovorilo celkom veľa, nevyužívalo reč ako prostriedok ku komunikácii a jej výrazom nebolo ani trochu rozumieť. Počas vyšetrenia bolo zrejmé, že reč naozaj nie je využívaná na komunikáciu, je nezrozumiteľná a schopnosť porozumieť reči druhých je sporná. Rodičom bolo odporučené vyšetrenie sluchu a návšteva neurológa. Výsledkom bolo nájdenie epileptického ohniska v blízkosti rečového centra v mozgu. Okamžite bola zahájená liečba a stav dievčatka sa veľmi zlepšil a reč sa začala rozvíjať.
Faktory ovplyvňujúce rečový vývin
Bilingválna výchova: Ak na dieťa rodičia hovoria viacerými jazykmi, môže to vplývať na vývoj reči. Nie je to však vždy na škodu, a dieťa nemusí byť zmätené, ak počíta v angličtine, na stromy ukazuje v slovenčine a spieva v maďarčine. Je iné, ak sa dieťatko narodí do rodiny, kde otec hovorí po maďarsky a mama po slovensky a žijú na Slovensku, ako keď je rodina slovenská a dieťa dajú do anglickej školy alebo sa presťahujú za prácou do zahraničia. Dĺžka expozície a intenzita jazyka vplýva na to, ako dobre bude dieťa používať daný jazyk. V literatúre sú opísané tri základné modely, ktoré sa týkajú bilingválnej výchovy. Prvým modelom je, že matka hovorí s dieťaťom po jednom jazyku (napr. maďarsky) a otec po druhom (napr. slovensky), čo sa aj odporúča. Druhý model je, že sa jazyk viaže na prostredie - napríklad, ideme k starým rodičom, kde sa rozpráva inak ako v domácom prostredí, alebo v domácom prostredí rozprávame inak, ako keď ideme k lekárovi, do obchodu či na ihrisko. Tretí model sa viaže na čas a je najnáročnejší, čo sa týka dôslednosti dodržiavania. To znamená, že napríklad počas večere, keď sa stoluje, sa rozpráva iným jazykom.
Fyziologické aspekty: V minulosti sa preferoval prístup automaticky podstrihávať skrátené uzdičky. Dnes vieme, že ak uzdička dieťaťu neprekáža v základnej funkcii, vie sa prisať na prsník a môže prijímať mlieko, neskôr by nemalo mať problém ani s tým, aby sa naučilo zdvihnúť jazyk hore a hovoriť „r“ alebo „l“. Tieto hlásky vyžadujú pohyb špičky jazyka smerom hore, ale skrátená uzdička by mohla jazyk ťahať dole. Uzdička je prirastená, ak špička vyplazeného jazyka tvorí srdiečko, lebo je ťahaná jazykovou uzdičkou.
Vplyv cumlíka: Na krátke obdobie v rámci prvého roka je cumlík v poriadku, keď dieťa zaspáva. Ale dieťa by s cumľom nemalo spať. V takom prípade sa mení tonus svalov jazyka. Jazyk je pod cumlíkom a leží voľne v puse. Ak cumeľ necháme dieťaťu príliš dlho, má to priamy vplyv na to, že sa môže meniť zhryz, lebo pasívny jazyk tlačí na predné zuby pri prehĺtaní. Má to vplyv aj na nesprávnu výslovnosť. Tým, že je jazyk pasívny, pri hovorení, ale aj v pokojovej polohe sa dostáva medzi zuby a vzniká sigmatizmus (nesprávna výslovnosť sykaviek, ľudovo nazývaná „šušľavosť“).
Pohlavné rozdiely: Z hľadiska slovnej zásoby, gramatiky alebo rozprávania príbehov sa ukazuje, že v priemere existujú minimálne rozdiely medzi chlapcami a dievčatami. Na druhej strane vieme, že ak sa objavuje nejaké riziko, viac zasahuje chlapčenskú populáciu. Zároveň vidíme, že rizikový chlapec máva ťažšie deficity v porovnaní s rizikovým dievčaťom. Príčiny týchto rozdielov sú predmetom ďalšieho výskumu.
Štatistiky porúch reči: Rastie, klesá alebo je počet detí s poruchami reči stabilný? Nevieme to jednoznačne ukázať na číslach, lebo v minulosti sa u nás tento typ výskumu veľmi nerealizoval. V roku 2017 sa na Slovensku spustil v rámci minimálnych pediatrických štandardov na posúdenie psychomotorického vývinu detí povinný celoplošný demografický skríning v ranom veku, ktorým prejde každé dieťa. Vďaka tomu zistíme, koľko máme reálne rizikových detí do tretieho roku. V štyroch rokoch má okolo 60 percent detí problémy s výslovnosťou, čo je vývinovo primerané. Čím sú deti staršie, tým to percento klesá. Sú poruchy, ktoré sú veku primerané a na ktoré má dieťa vývinový nárok. Ale sú poruchy, keď aj u trojročného dieťaťa vidíme, že má problém.
Odborná pomoc a vzdelávací systém
Katedra logopédie na UK v Bratislave má 25 rokov, je to mladý vedný odbor. Predtým bola logopédia súčasťou špeciálnej pedagogiky. Absolventi logopédie sa môžu uplatniť v rôznych oblastiach. Môžu ísť do ambulancií v nemocniciach alebo do sanatórií, kde pracujú ako klinickí logopédi. Iní pracujú s deťmi v špeciálno-pedagogických poradniach ako odborní zamestnanci alebo sú v špeciálnych materských a základných školách, kde je logopédov najviac. Ďalší logopédi pracujú v DSS (domovoch sociálnych služieb) alebo v centrách včasnej intervencie, čo je nový systém, ktorý sa buduje.
Príprava na školu: Keď dieťa ide do prvej triedy, ako má vedieť hovoriť? Po treťom roku by dieťa malo vedieť súvislejšie monologicky vyjadriť príbeh. Môže ísť o rekapituláciu vlastného zážitku, filmu alebo knihy. Ale to sú len prvé dotyky, dieťa zvyčajne dokáže povedať len tri vety k jednej téme za sebou. Táto schopnosť sa dynamicky rozvíja a je nesmierne dôležitá z pohľadu zaškolenia dieťaťa a jeho akademickej úspešnosti neskôr. V šiestich rokoch pred vstupom do školy by dieťa malo vedieť prerozprávať príbeh tak, aby mu dospelí rozumeli. Posudzujeme to podľa toho, či sa dieťa vie vyjadriť k schéme príbehu - kto v ňom vystupoval, kde sa príbeh stal, čo sa v ňom odohralo a ako sa skončil. Dieťa by malo vedieť zhodnotiť situáciu a zaujať postoj, či je to dobré alebo zlé. Malo by používať dlhšie vety a súvetia, ako aj spojky: lebo, preto, ale, alebo a iné. Je ťažké povedať exaktne, čo je dobrá slovná zásoba. Odborníci sa venujú hodnoteniu slovnej zásoby a tomu, čo by deti mali vedieť s ohľadom na pasívnu a aktívnu slovnú zásobu medzi tretím až siedmym rokom. Vopred možno povedať, že deti by mali vedieť pomenovávať nielen konkrétne veci, ktoré vidia, napríklad stoličku, ale aj abstraktné slová, ktoré vyjadrujú vnútorné stavy.
Moderné šlabikáre: Stále sa učí zo šlabikárov, kde „Ema má mamu a mama má Emu“, alebo došlo k zmene? Šlabikáre sa upravujú z grafickej a textovej stránky. Prečo tam tá veta vôbec je? Asi súvisela so zavádzaním písmen a s tým, čo z nich možno vytvoriť pri prvých vetách. V súčasnosti sa v školách používa asi päť šlabikárov. Keď sa začalo riešiť túto tému v roku 2011/2012, mnohí mali pocit, že sa vytratilo uvedomenie toho, že slovenčina v prvom ročníku je len prirodzeným pokračovaním vývinu komunikácie od narodenia po dospelosť. Keď deti vstúpili do školy, objavil sa pocit, že mnohé dôležité časti komunikácie sa nerozvíjajú a potláčajú sa. Bolo žiaduce, aby deti boli ticho a prvoradá bola disciplína, aby deti odpisovali písmenká a opakovane čítali ten istý text. Slovenské deti na tom nie sú dobre, čo sa týka čitateľskej gramotnosti, patria k podpriemeru v rámci PISA a iných porovnávaní. Inovatívny šlabikár, ktorý vyvinuli odborníci, používa asi 60 až 70 škôl. Tento šlabikár bol vytvorený na základe niekoľkých princípov. Prváčikom chceme posilniť fonologické uvedomovanie, čiže prácu so zvukom, čo je dôležité pre dobrú techniku čítania. Ďalší princíp je, že nové vedomosti nenechávame na dieťa, že na to nejako príde. Každú novú jazykovú vec dieťaťu podrobne vysvetlíme a ukážeme mu, čo sa tým v slovenčine myslí. Šlabikár tvorí viacero zošitov, pričom mapa dieťaťu ukazuje, čo sa má naučiť. Tu stojí na začiatku a na konci je čitateľom. Každý jazykový jav v kráľovstve zastupuje jedna rozprávková postavička. Na začiatku sa dieťa učí slabikovať a rozlišovať krátku a dlhú slabiku. V druhej etape sa učí pracovať so zvukmi v slovách - s hláskami. V tejto fáze ich ešte neoznačujeme písmenami, ale jednoduchšími symbolmi. Dieťa sa učí, že na začiatku nejakého slova je „p“ a na konci „s“.
Lingvistické preferencie a bežné jazykové "alergie"
S príchodom dieťaťa sa slovná zásoba rodičov neraz posunie celkom inam. Odborníci upozorňujú, že kľúčovú úlohu pri osvojovaní reči zohráva jazyková senzitívnosť matky. Ide o prirodzenú schopnosť rozpoznávať, v akej fáze jazykového vývinu sa dieťa nachádza, a prispôsobovať svoju reč. Medzi rodičmi aj v širšej spoločnosti sa však objavujú rôzne názory a „alergie“ na určité slovné spojenia či nadmerné používanie zdrobnenín.Niektorí ľudia neznášajú slovo „oliváč“ namiesto olivový olej. Iných dráždi, keď deti používajú skomoleniny, ktoré si samy vymyslia, a rodičia ich neopravujú. Medzi často kritizované výrazy patria aj „rupsak“ a „hamba“ namiesto ruksak a hanba, alebo regionalizmy ako „dnukaj“ a „vonkaj“. Gramaticky nesprávne spojenie „nechápem tomu“ je pre mnohých iritujúce, rovnako ako „kočár“ namiesto kočík, „kekse“ namiesto keksíky alebo „zabáčať“ namiesto odbočovať.K obľúbeným „nepriateľom“ patria aj slová ako „kamka“ pre kamarátku alebo prehnané používanie „mega“ a „skrz“. Mnohým vadí infantilné „mliečko“ v dospeláckom kontexte alebo opisy ako „pazušky“, „osprškovať“ a „smrdkať“. Anglické spojenie „ízy-pízy“ tiež nemá veľa priaznivcov. V poslednom čase sa tiež rozšírilo používanie „je mi XY rokov“ namiesto správneho „mám XY rokov“, čo vyvoláva otázky o pôvode tohto patvaru. Medzi nakupnými maniackami sa to zase hemží „kúskami“ namiesto kusov oblečenia. Mnoho ľudí roky trhá uši slovo „skladom“ v kontexte, kde sa skôr očakáva „dostupné“. Podobne, „šatky“ namiesto šiat často evokujú šatky na hlavu. Medzi najneznášanejšie slová patrí aj „spoko“, ktoré používajú aj niektorí slovenskí youtuberi, rovnako ako úvod „vitajte u ďalšieho videa“. Tieto príklady ukazujú, ako sa jazyk vyvíja a mení, a ako individuálne preferencie formujú naše vnímanie správnej a prijateľnej komunikácie.
Ako vyberať meno pre dieťa
Výber mena pre dieťatko nie je jednoduchou záležitosťou. Meno, ktoré dieťatku vyberieme, ho bude sprevádzať celý život - ak si ho pravdaže v neskoršom veku nezmení. V každom prípade, rodičia sa musia s menom pre bábätko stotožniť, prijať ho. Pri výbere mena používajú viaceré stratégie bez toho, aby si ich uvedomovali.V minulosti, keď sa dieťa narodilo, dostalo také meno, aké pripadlo na ten deň, hovorilo sa, že si meno „prinieslo“ samé. Predstavte si vianočné deti, Adama a Evu, ktorí sa narodili 24. decembra. Dnes sa tomu niektorí rodičia zámerne vyhýbajú a skôr dbajú na to, aby bolo meno dieťatka podľa možností čo najďalej od dátumu narodenia. Pozrieť si, aké meno v kalendári pripadá na očakávaný dátum pôrodu ich potomka, môže byť zaujímavé a mnohí to určite zo zvedavosti urobia. No veľmi pravdepodobne ho hneď zavrhnú, ak v mennom kalendári objavia na príslušný deň „nepoužiteľné“ alebo zastarané mená typu: „Pankrác, Servác, Bonifác“.Pravdou je, že krstné mená veľmi podliehajú módnym trendom. Rovnako sa dá na nich pozorovať aj fenomén globalizácie, keď sa v rôznych krajinách, v tom istom časovom období, uprednostňujú rovnaké mená, napriek tomu, že nevychádzajú z národnej tradície. Výber mena sa viaže na módne novinky, obľúbenosť a ich častý výskyt v istom období. Každá doba mala svoje „naj“ mená. Preto máme dnes medzi najčastejšími menami toľko Jánov, Jozefov, medzi ženskými menami sú to Márie a Anny. V súčasnosti patrí k najpopulárnejším menám na Slovensku spomedzi chlapčenských mien Jakub, Adam, Michal, Samuel, Filip, Matúš, Tomáš, Sebastián. Medzi dievčenskými vedie Sofia, Ema, Nina, Kristína, Viktória, Nela, Laura, Sára. Sú to klasické mená, ktorými nemôžete nič pokaziť. Majú v sebe istý neutrálny podtón. V európskych krajinách sú to tradičné mená, ktoré existujú po celé stáročia, napríklad Anna, Hana, Katarína, Zuzana, Ján, Michal, Martin, Peter, Pavol.
Keď rodičia siahnu po extravagantnejších menách, spravidla chcú nimi podčiarknuť individualitu svojho dieťaťa. Zdôrazniť, že je jedinečné, že sa len tak ľahko nenájde dieťa, ktoré by mu bolo, minimálne menom, podobné. Často sú to novotvary. Medzi výnimočnými menami, ktoré zažiarili v zozname minuloročných mien iba raz, patria napríklad Americo, Nabil, Quentin, Socrates alebo Lilybella, Minerva, Myrtill, Panka. Tieto mená nám vedia napovedať, z ktorej krajiny človek pochádza, napríklad Juan - Španielsko, David - Izrael, Ute - Nemecko, Attila - Maďarsko. Rodičia sa zaujímajú vyslovene o slovenské mená alebo zahraničné mená. Keď rodičia hľadajú pekné slovenské mená, spravidla tým myslia skôr tradičné mená ako Janko, Zuzana, Alžbeta, Pavol, Ondrej, Anna, teda také, ktoré znejú „slovensky,“ nie exoticky. Pôvod týchto mien však nie je slovenský, často sú to vlastne naše verzie mien, ktoré pochádzajú z hebrejčiny. Nemáme až taký pestrý výber skutočne slovenských mien, ako napríklad naši českí susedia, kde taká Zdenka, Libuša, či Božena sú tamojšie mená. V kalendári však nájdeme veľa mien slovanského pôvodu, napríklad Svätopluk, Rastislav, Miroslav, Mojmír, Tichomír.
Niektorí rodičia volia meno podľa toho, čo vyjadruje, akú zahŕňa v sebe vlastnosť, napríklad Jakub - druhorodený, Anna - milostná, milá alebo iné napríklad Félix - šťastný, Sofia - múdra. Voľba mena môže byť aj podľa toho, kto má byť dieťaťu ochrancom, vzorom alebo podľa niekoho, kto rodičom pomohol v ťažkej situácii, napr. Gérard - pri komplikovanom tehotenstve. V Španielsku je bežné dávať deťom aj desať krstných mien. Španieli totiž pevne veria, že čím viac mien dieťa má, tým viac patrónov pri krste získa, čo nie je na zahodenie vzhľadom na akékoľvek pomery. Niekedy rodičia hľadajú vyslovene biblické mená. Platí to napríklad o obľúbenom mužskom mene Michal. V starom zákone hovorí o ňom prorok Daniel ako o veľkom kniežati, ktoré prichádza na pomoc. V Apokalypse je opísaný boj na nebi, v ktorom Michal so svojimi anjelmi opäť premáha draka a jeho anjelov. Svätý Marek je zase autorom najkratšieho a zároveň najstaršieho zo štyroch evanjelií. Tieto mená nosili ľudia, ktorí sa stali niečím výnimoční, ovplyvnili dejiny. Často sú to kráľovské, dalo by sa povedať „vznešené“ mená. Rodičia týchto detí túžia, aby dosiahli v živote podobne veľké úspechy, napr. Caesar, Diana.Vplyv rodiny na výber mena nie je vôbec zanedbateľný faktor. Nezriedka sa v rodine traduje isté meno, zdedené už po prapradedkovi alebo chlapčenské meno po otcovi či meno po zosnulom blízkom príbuznom. Rodičia tiež zvažujú možnosti, ktoré meno ponúka, ako sa dá meniť, pozmeniť, prikrášliť, zjemniť alebo naopak pritvrdiť (vhodnosť pre detský aj dospelý vek), aké má meno domáce podoby, napríklad Juraj, Jurko, Juro, Ďuro, Jurinko, Ďurinko, Ďuriak. Ako rodičia rozmýšľame nad tým, ako ho budú volať deti v škole, priatelia, či nezmenia meno na hanlivé, napr. Dorota na Dora, vyslovené s istým pohŕdavým alebo hanlivým podtónom.V mnohých krajinách rodičia nedávajú dieťaťu len jedno meno, ale viaceré. Sú to najmä mená po rodičoch: Juan Garcia Maria. Napríklad princ William, vojvoda z Cambridge, má mená štyri. Jeho syn a následník anglického trónu, Prince George, dostal už iba mená tri. Presne toľko mien dovoľujú slovenské zákony. Jedným z moderných trendov je návrat starších mien, často legendárnych, napr. Nemusí však znieť až tak veľmi historicky - príkladom je napríklad taký Matúš. V zahraničí je obľúbené retro meno Nora, ktoré zažíva renesanciu. Je v podobnom hľadáčiku ako mená Nova, či Nola. Niekedy sa stane, že práve niektoré „retro“ meno zažije svoju novú populárnu vlnu a s prehľadom atakuje hitparády najobľúbenejších mien súčasnosti. Môžeme mať mená v srdci ako ich nositeľov, ktorí pre nás v živote veľa znamenali a vieme, že raz podľa nich pomenujeme svoje deti. Niekedy meno vylúčime len preto, že si pod ním predstavíme istú osobu, ktorá nám naopak nebola sympatická, ktorú sme nemali v láske, meno sa nám asociuje s osobou. Niekedy sa meno nemusí hodiť k priezvisku: je pridlhé alebo prikrátke, obsahuje v spojení s druhým menom veľakrát „r“ alebo „šušľavé hlásky“. Dieťatku nemôžeme dať rovnaké meno ako jeho žijúcemu súrodencovi. Teda presnejšie, zákaz platí iba pre prvé meno s menom žijúceho súrodenca uvedeným na matrike na prvom mieste. No toto spravidla nebýva pálčivý problém rodičov. Tí skôr hľadajú mená, ktoré sa budú hodiť k tomu, čo už doma majú. Dokonca počítačové roboty už majú za tie roky rodičov ako tak načítaných a vyslovene im ponúkajú mená pre súrodencov podľa ich vkusu. Vedeli ste, že napríklad k menu Jakub vyberajú neskôr rodičia pre súrodencov mená ako Alexandra, Benjamín, Daniel, Eliáš, Ethan, Hana, Lea, Lukáš, Rebeka? Súrodencom Anny vyberajú rodičia mená Mária, Karolína, Rút, Veronika, Jakub, Matúš, Tomáš. A ešte zaujímavosť: rodičom, ktorým sa páči tradičné meno Anna, sa často rozhodujú aj medzi menami Klára, Dorota, Alžbeta, Liliana, Margaréta, Elena, Helena.Pri výbere mena platí 6 zákazov - medzi inými by ste napríklad nemuseli uspieť, keby ste chceli dať vášmu bábätku meno Marhuľa alebo Superman. Pravdepodobne vám nebudú chcieť uznať zrobnelinky mien, ako Marienočka alebo Kubíček. Niekedy vyberáme meno aj podľa toho, či je alebo nie je v kalendári - máme istotu, že dieťa bude mať svoj meninový deň podľa kalendára. Ten býva rozšírený o nové mená iba raz za čas (naposledy koncom roka 2020), kedy napríklad k Anne oficiálne pribudla aj Aneta alebo k Márii Mia. Tieto mená niežeby dovtedy neexistovali - sú však akoby schované v tzv. rozšírenom kalendári. Napríklad meno Alica nájdeme v slovenskom kalendári 6. septembra. Podľa rozšíreného kalendára oslavujú v ten istý deň meniny aj Bria, Brian, Magnus, Mansvét, Zachariáš.
tags: #dzdrobnenina #na #slovo #dieta