Alžbeta Báthoryová, známa ako „Krvavá grófka“ alebo „Čachtická pani“, je jednou z najznámejších a najkontroverznejších postáv v histórii Uhorska. Jej život a smrť pred viac ako štyristo rokmi naďalej fascinujú a inšpirujú umelcov, historikov i širokú verejnosť. Hoci jej meno je neodmysliteľne spojené s hrôzostrašnými legendami o mučení a vraždení mladých dievčat, skutočnosť jej života a smrti je komplexnejšia a obklopená mnohými otáznikami. Alžbeta Báthoryová (Elizabeth Bathory, Erzsébet Báthory alebo ľudovo bátorička, 1560 - 1614) patrí k najznámejším historickým osobnostiam strednej Európy. Život Alžbety Báthoryovej, odohrávajúci sa v období výrazných spoločenských zmien v Uhorsku, zanechal hlbokú stopu v dejinách a stále púta pozornosť odbornej aj laickej verejnosti. Jej životná cesta je však oveľa bohatšia a komplexnejšia, než ako ju často prezentujú populárne legendy, romány či známy film Báthory.
Pôvod a rodové dedičstvo: Vplyv a degenerácia mocného rodu
Alžbeta Báthoryová sa narodila okolo 7. augusta 1560 v Nyírbátore v Uhorsku, na území dnešného východného Maďarska. Narodila sa v šľachtickej rodine, ktorá patrila k jednému z najvýznamnejších a najbohatších šľachtických rodov tej doby, rodu Báthoryovcov. Rod Báthoryovcov bol rozvetvený a vplyvný - jeho členovia zastávali vysoké funkcie, bojovali proti Osmanskej ríši, spravovali panstvá a mali silné väzby na významné rody Európy. Pôvodne švábskeho pôvodu, Báthoryovci si vydobyli rozsiahle majetky v Uhorsku, predovšetkým v Sedmohradsku. Ich erb zdobili tri dračie zuby, symbolizujúce predka Vida, ktorý podľa legendy zabil draka v ečedskom močiari.
Rod sa v 14. storočí rozdelil na dve hlavné vetvy: ečedskú a šomlyóovskú. Alžbetin otec, Juraj Báthory, pochádzal z ečedskej línie rodu Báthory, zatiaľ čo jej matka, Anna Báthoryová, zo šomlyóovskej línie. Manželstvo s Jurajom Báthorym bolo jej tretie, čo naznačuje zložité rodinné vzťahy jej matky. V žilách Alžbety kolovala teda v dvojnásobnej miere prudká a vášnivá krv, keďže jej rodičia pochádzali z tej istej rodiny, len z iných vetiev. Mala troch súrodencov: Istvána, Žofiu a Kláru. Vyrastala v Ecsedskom zámku.
Rod Báthoryovcov, napriek svojej moci a vplyvu, mal podľa historikov a archivárov, ako je Jozef Kočiš, sklony k extrémne povahovým črtám. Väčšinu Báthoryovcov z oboch vetiev charakterizovali výstredné povahové vlastnosti. Viacerí z nich mali sklony k samoľúbosti, pýche, tyranstvu, zmyselnosti a dokonca aj sexuálnej zvrátenosti. Tieto vlastnosti boli vnímané ako sprievodný symptóm degenerácie rodu, ktorý sa napokon aj čoskoro vymrel. Táto rodinná predispozícia k výstrednosti a násiliu sa mohla odraziť aj na Alžbetinom charaktere. Niektorí bádatelia špekulujú, že jej agresívne rysy mohli byť dôsledkom genetickej degenerácie spôsobenej incestnými zväzkami v rámci rodiny, kde sa členovia sobášili medzi sebou z rôznych vetiev. V rodine Báthoryovcov boli dedičné choroby ako epilepsia, a hovorilo sa, že poslední členovia rodu trpeli syfilisom. Alžbeta mávala epileptické záchvaty, jej strýko bol známy satanista, teta Klára i synovec Gabriel boli sexuálne zhýralí, brat bol alkoholik.
Doba, v ktorej Báthoryčka uzrela svetlo sveta, bola pre jej vlasť veľmi búrlivá. Napriek tomu mladá Alžbeta Báthoryová vyrastala v intelektuálne stimulujúcom prostredí. Mala prístup k vzdelaniu, ktoré presahovalo bežný rámec vtedajšej ženskej výchovy. Bola inteligentná žena, hovorila plynule prinajmenšom tromi jazykmi v čase, keď väčšina šľachty bola sotva gramotná. Medzi jej plusy možno zaradiť aj schopnosť písať a čítať po maďarsky, latinsky, grécky a po nemecky. Čítať a písať ju naučila svokra Uršuľa, u ktorej bývala po svojom zasnúbení. Jej rodinné prostredie formovalo osobnosť, ktorá bola sebavedomá, disciplinovaná a pripravená plniť úlohy šľachtičnej z vysoko postaveného rodu.
Manželstvo a rodinný život: Spojenie mocných rodov a úloha správkyne panstva
Alžbeta sa ako jedenásťročná v roku 1571 zasnúbila s Františkom Nádasdym, synom palatína Tomáša Nádasdyho, najvplyvnejšieho magnáta v Uhorsku. Ich rodina takisto patrila k uhorskej elite. Vo veku pätnástich rokov, 8. mája 1575, sa Alžbeta vydala za Františka Nádašdyho. Ich manželstvo bolo výsledkom dávnej dohody a obaja boli v čase svadby sirotami. Sobáš bol usporiadaný v kostole vo Vranove nad Topľou a na svadobnej hostine bolo viac ako štyritisíc hostí, vrátane vyslancov uhorského kráľa.
František Nádašdy pochádzal taktiež z vplyvného magnátskeho rodu a bol známym vojvodcom a bojovníkom. Bol hlavným županom v stoliciach Vaš, Fogaraš a Šopron, bol magistrom kráľovských koniarní, panovníkovým radcom a od roku 1578 hlavným kapitánom uhorských vojsk, ktorý bránil krajinu pred Turkami. Vyznamenával sa veľkou statočnosťou a odvahou v bojoch proti Osmanskej ríši, kde si vyslúžil prezývku „Čierny Beg“ (alebo „Čierny bej“). Jeho vojská boli známe krutosťou voči zajatcom a dokonca v boji využívali odťaté hlavy nepriateľov. Po boji prikazoval hromadné popravy zajatcov. Bol to mohutný chlap, vynikal veľkou telesnou silou a mal prudkú povahu, a báli sa ho aj Turci.
Manželia boli rôzneho vierovyznania; František si ponechal evanjelické a Alžbeta bola kalvínka (protestantka). Spolu mali päť detí: Annu, Katarínu, Uršuľu, Andreja a Pavla. Tragicky, Uršuľa a Andrej zomreli už ako novorodenci. Po roku 1585 Alžbeta porodila tri zdravé deti: Annu, Katarínu a Pavla. V roku 1604 sa ich dcéra Anna vydala za Mikuláša (VI.) Zrínskeho. Dňa 13. júna 1604 boli zasnúbení v Kerestúre, pričom na zásnubách bol prítomný aj palatín Juraj Thurzo, ktorý bol s rodinou Zrínskeho v rodinnom pomere. Dcéra Katarína Nádasdyová sa v roku 1610 vydala za Juraja Drugeta z Humenného. Syn Pavol Nádasdy sa po krátkom manželstve s Barborou Čirákyovou oženil s Juditou Révayovou. Počet Alžbetiných detí možno považovať za úspech, keďže v tom čase bola v krajine naozaj vysoká detská úmrtnosť. Jediným temným bodom v ich manželstve možno označiť fakt, že Alžbeta nemohla desať rokov otehotnieť. Manželstvo Alžbety Báthoryovej a Františka Nádasdyho bolo uspokojivé, aj keď spolu vychádzali viac-menej ako obchodní partneri, čoho je dôkazom ich zachovalá korešpondencia. Manželia si navzájom dôverovali, rešpektovali sa a vytvárali pevné zázemie pre správu panstiev.
Život Alžbety bol poznačený častými a dlhými neprítomnosťami manžela kvôli jeho vojenským ťaženiam. Počas manželovej pomerne častej neprítomnosti sa grófka s plným nasadením chopila riadenia panstva. V dobových listinách sa spomína jej schopnosť efektívne organizovať, viesť domácnosť, riadiť financie a zabezpečovať chod panstva. Bolo to obdobie, v ktorom zavládli na Slovensku aj v ostatnej časti Uhorska značne nepokojné časy. Na obyvateľstvo doľahli útrapy tzv. pätnásťročnej vojny (1592 - 1606) proti Turkom, ktorí sa usalašili v časti krajiny a odtiaľ prepadávali ostatné stolice. Veľa škody sa však napáchalo aj v období Bocskayovho povstania (1604 - 1606), keď cisárske a hajdúske vojská striedavo pustošili obce a mestá a ničili životy tých, čo sa nepridali na ich stranu. Násilnosti cisárskych či hajdúskych vojsk nemali konca-kraja. Toto obdobie bolo poznačené aj všeobecným mravným úpadkom. Práve počas neprítomnosti manžela, ktorého zem neustále potrebovala na strážených hraniciach proti tureckým útokom, Báthoryčka sa prejavila ako prísna pani, dbajúca na disciplínu, a s pôžitkom trestala služobníctvo za zanedbanie povinností. Niektoré zdroje naznačujú, že práve táto samota a možno aj vplyv manžela, ktorý bol známy svojou krutosťou, mohli prispieť k jej neskorším činom.
Alžbeta Báthoryová – „Krvavá grófka“
Obvinenia a zločiny: Medzi faktami a pretrvávajúcimi legendami
Alžbeta Báthoryová sa do histórie zapísala predovšetkým obvineniami z týrania a vraždenia mladých dievčat. Tieto zločiny sa údajne diali nepretržite v rokoch 1585 až 1610 nielen na Čachtickom hrade, ale aj v Sárvári (Maďarsko), Kersztúri (Rakúsko) a iných lokalitách. Komplicmi Báthoryovej boli Ján Ujvári (Ficko), Helena Jó, Dorota Sentéš (Szentesová) a Katarína Benická. Svedecké výpovede a dobové dokumenty naznačujú, že dievčatá boli vystavované krutému mučeniu vrátane týrania horiacimi sviečkami, rozpáleným železom, pichania ihlicami či polievania studenou vodou na mraze. Tiež ju obvinili z bičovania dievčat až do krvi a následného šľahania žihľavou, ponárania v zimnom čase do studenej vody, pálenia genitálií sviečkou či zavádzania horúceho železa priamo do genitálií mladých dievčat. Okrem už spomínaných zverstiev Báthoryčka svoje obete aj hrýzla a následne odtrhávala kusy mäsa z oblasti pŕs a ramien. Nie vždy došlo k okamžitému usmrteniu; svedkovia vypovedali o dievčatách tak popálených, že nemohli nastúpiť do koča. Jej neľudské, tajne páchané činy ešte znásobovali utrpenie, ktoré už aj tak spôsobovali pospolitému ľudu vojnové pomery. Strach ľudu o existenciu či právna neistota bola práve jedným z faktorov, ktorý jej a jej „pomocníkom“ dlhé roky umožňoval páchať zločiny a zahladzovať po nich stopy. Medzi obete sa často zaraďovali úbohé opustené siroty, ktoré keď zmizli, nikomu nechýbali. Mŕtvoly pochovávali rôzne - na cintoríne, v poli, v obilných jamách. Mnohokrát ich zahrabali tak nedbanlivo, že rozkladajúce sa telá vyhrabali psy a roznosili ich po dvore.
Alžbeta Báthoryová bola presvedčená o tom, že na miesto, kde jej dopadne krv mladej panny, omladne. Jej prítomnosť znamenala možné nebezpečenstvo smrti prakticky pre každé dievča či mladú ženu, a to nielen na jej panstvách a majetkoch, ale na každom mieste, kadiaľ jej povozy prechádzali počas celého roka. Jej drábi lákali a násilím unášali i kupovali dievčatá, ktorých život skončil v Báthoryčkiných rukách. Iné skončili v tajných priestoroch a skrýšach hradov a kaštieľov, kde takto uväznené dievčatá čakali na svoj smutný koniec, ktorý sa nezadržateľne blížil. Mučením oslavovala aj Vianoce (vyslanci palatína Thurza ju pristihli pri mučení tesne po Vianociach) a aj svadbu svojej dcéry, počas ktorej zomreli dve nemecké slúžky. V roku 1595 prijala do služby dvoch ľudí, ktorí sa neskôr stali podozrivými, že jej napomáhali pri zločinoch. Bol to mladý muž Ficko Ujváry a staršia vdova Anna Darvulia. O tej sa tvrdilo, že Alžbete napomáhala a povzbudzovala ju pri trýznení a mrzačení slúžok, a to i potom, ako oslepla. Ľudia sa domnievali, že svoju pani zaučila do rafinovaného umenia sadizmu.
Podľa informácií zozbieraných historikom Jozefom Kočišom, na súde v bytčianskom kaštieli zaznela zmienka o zozname zabitých dievčat, ktorý obsahoval 650 mien. V Bátoriovej truhlici objavili zoznam s približne 610 menami. Obvinenia sa množili a šírili sa po celej krajine, dokonca až do Viedne, kde mala Alžbeta Báthoryová tiež kaštieľ. V roku 1609 ju čachtický farár verejne obvinil zo zabíjania dievčat. Sťažnosti na Alžbetu Báthoryovú sa množili a hovorilo sa o nich po celej krajine. Podnety prichádzali aj z Viedne. Svedecké výpovede mníchov hovoria o tom, ako samotní mnísi rušení výkrikmi mučených dievčat, hádzali kamene do okien nádasdyovského paláca vo Viedni, ktorý stál v ich susedstve. Alžbeta bola v Čachticiach často sama, pretože jej muž musel pravidelne bojovať proti tureckým útokom.
Je však dôležité poznamenať, že niektoré z najhrôzostrašnejších legiend, ako napríklad kúpanie sa v krvi obetí pre omladenie alebo existencia „železnej panny“, neboli potvrdené svedeckými výpoveďami na súde. Tieto príbehy sa začali šíriť až okolo sto rokov po jej smrti, predovšetkým vďaka publikáciám jezuitu Ladislava Turóciho, ktorý ich ako prvý uverejnil v roku 1729, a neskôr Mateja Bela. Turóci popustil uzdu fantázii, keď opisoval uhorské stolice v diele Ungaria suis cum regibus compendio data. V Uhorsku v tých časoch zmietali náboženské boje katolíkov a protestantov. Báthoryová patrila ku kalvínom, pričom Turóci bol jezuita, teda predstaviteľ protireformácie. Je pravdepodobné, že chcel využiť jej nejasnú minulosť a cez osobu Báthoryovej vykresliť predstaviteľov protestantizmu ako krutých, skazených a posadnutých diablom.
V povestiach sa spomína i železná panna - zariadenie na popravu (dutá figurína ženskej postavy, do ktorej vložili odsúdenca a zatvorili ho vrchnou časťou figuríny, v ktorej boli ostré klince a tie človeka prebodli). Toto zariadenie však nikdy nenašli na Čachticiach. Málokto vie, že takýto nástroj bol v čase života grófky umiestnený na viacerých hradoch v Európe, napríklad v Rakúsku, Holandsku, Nemecku. Bol to mučiaci nástroj, ktorý však nebol železný, ale drevený. Železné boli iba kliny, ktoré vnikali do tela obete. Tieto extrémne a hororové príbehy, ktoré sa objavujú v populárnej literatúre či filmoch, vznikli viac než sto rokov po jej smrti, takže do historicky presnej interpretácie nepatria.
Existuje preto podozrenie, že Alžbeta Báthoryová sa mohla stať obeťou sprisahania, ktorého cieľom bolo pripraviť ju o jej rozsiahle majetky. Vplyvné postavenie jej rodiny a manžela mohlo byť vnímané ako hrozba, a preto ju jej protivníci chceli diskreditovať. Faktom však zostáva, že „pravda“, podľa ktorej je zobrazovaná ako krvilačná beštia, vyhovuje najmä autorom románov, filmovým režisérom a všetkým milovníkom senzácií. Na pravú mieru treba uviesť najmä niektoré do očí bijúce fámy. „Krvavý kúpeľ“, najohavnejší čin, ktorým sa mala Čachtická pani presláviť, sa v skutočnosti nikdy nekonal. Nezachovala sa o tom výpoveď ani jedného svedka.
Zarážajúca na celom prípade je skutočnosť, že dobová korešpondencia vysokej šľachty obsahuje množstvo údajov z každodenného života, ale chýba akákoľvek zmienka o Báthoryovej prešľapoch. Nikde sa nespomínajú do neba volajúce zločiny, z ktorých ju neskôr obviňovali. Veď keď si zoberieme, že vyšetrovanie začal Thurzo v roku 1610 a svoje zločiny mala podľa svedectiev páchať grófka už najmenej dvanásť rokov, je zarážajúce, že sa zmienka o zverstvách neobjavila už pred procesom. V obilnej jame na Čachtickom hrade objavili v čase procesu osem dievčenských tiel. Sádecky-Kardošová si myslí, že dôvodom smrti bol mor, ktorý v tom období sužoval krajinu. Telá boli zahrabané preto, aby sa nešírila panika ani nákaza. Vylúčiť sa to nedá. Ponúka sa aj ďalší veľmi zaujímavý názor. Na majetkoch Báthoryovej mohli praktizovať jej služobníčky potraty. Tento úkon je riskantný ešte aj dnes, nieto ešte pred štyristo rokmi - takže obetiam na životoch sa zabrániť nedalo. A samozrejme, takéto čarodejné úkony, za ktoré sa upaľovalo, sa museli udržať v tajnosti.
Zadržanie a súdny proces: Politické intrigy a nespravodlivosť
Koniec Alžbetinho „vyčíňania“ nastal v decembri 1610. Palatín Juraj Thurzo, na príkaz panovníka Mateja II., vtrhol na Čachtický hrad. Bol to práve Juraj Thurzo, ktorý sa stal 29. decembra 1610 svedkom jej posledného sadistického vyčíňania, keď po mnohých sťažnostiach a udaniach nečakane navštívil Čachtický hrad. S vojskom vtrhol na zámok a prichytil Alžbetu Báthoryovú priamo pri čine - mučení. V podzemných priestoroch hradu údajne našiel umučené mŕtve dievča, a v ďalších miestnostiach dve mučené, ale živé dievčatá. Grófka bola ihneď uväznená. Báthoryčku teda chytili 29. decembra 1610 po večeri a na pokyn palatína ju 30. decembra umiestnili na Čachtickom hrade, kde mala zostať do konca svojho života. Od tej doby sa stala čachtická pani zajatkyňou na vlastnom hrade. Okrem rodiny, kazateľov a starej ženy, ktorá jej prinášala jedlo, mal ktokoľvek iný zakázaný prístup.
Napriek tomu, že bola prichytená pri čine, samotná Alžbeta Báthoryová sa pred súdom nikdy nestala. Vďaka svojmu bohatstvu a vysokému postaveniu v Uhorsku sa spravodlivosti pred súdom vyhla. Bytčiansky súd sa na vtedajšie feudálne pomery zvolal veľmi rýchlo. Prvé informatívne vyšetrovanie začalo v marci 1610. Onedlho potom, ako ju palatín Juraj Turzo 29. decembra 1610 prichytil pri čine v Čachticiach, sa začal 2. januára 1611 súd v bytčianskom kaštieli nad pomocníkmi Alžbety Báthory. Sudcovský zbor tohto zaujímavého trestného prípadu odsúdil pomocníkov na trest smrti. Alžbeta Báthory sama pred súdom nikdy nestála a vinu jej nedokázali. Svedkov, ktorí vypovedali proti pomocníkom, popravili ihneď po výsluchu bez možnosti ďalšieho vypočúvania. V rozsudku sa o Alžbete Báthoryovej spomína len toľko, že zostala vo väznici na Čachtickom hrade.
Jej pomocníci - Ilona Jóová, Dorota Sentéšová (Semtéšová) a Ján Ujvári, známy ako Ficko - však pred súdom stáli. Dňa 2. januára 1611 sa v bytčianskom kaštieli začal súdny proces nad nimi. Sudcovský zbor odsúdil pomocníkov na trest smrti. Ilona Jóová a Dorota Sentéšová boli zaživa upálené, pričom im pred upálením vytrhali prsty na rukách. Ján Ujvári, pre svoj mladý vek, bol sťatý a jeho telo spálené spolu so sárvárskymi ženami. Katarínu Benickú, ďalšiu z pomočníčok, súd pre nedostatok dôkazov oslobodil. Liečiteľka Majerníčka z Myjavy, ktorá pomáhala Báthory pri rôznych chorobách, bola obvinená z čarodejníctva a zaživa upálená 24. januára 1611.
Šokujúcim faktom je, že na súde v Bytči chýbala Báthoryčka ako hlavná vinníčka. Súd dospel k názoru, že na hrade bolo mučených a zavraždených 37 - 80 dievčat. V tom istom roku bola Alžbeta vzatá do domácej väzby. Hoci boli jej pomocníci popravení, ju tento trest obišiel. Spôsobené to bolo tým, že pochádzala z jedného z najvplyvnejších a najbohatších šľachtických rodov tej doby. Vyhla sa tak veľmi krutým trestom.Na prelome 16. a 17. storočia, v predvečer stavovských protihabsburských povstaní, sa uhorská šľachta zubami-nechtami držala svojich výsad. Vládnuci Habsburgovci naopak číhali na každú vhodnú príležitosť, ako zlomiť vplyv mocných uhorských magnátov. Odpoveď na otázku, prečo sa situácia vyvinula práve takto, sa dá zhrnúť do troch najpravdepodobnejších vysvetlení. Palatín Thurzo nechcel kompromitovať vysokú šľachtu, ktorej členom bol on aj Báthoryová. Z tohto dôvodu, napriek vine obžalovanej, prípad zahral do ústrania. Uvedomoval si to aj palatín a uznal za vhodné celý prípad ututlať. Hlavnou motiváciou bola snaha získať majetky. Báthoryová, vdova po Františkovi Nádašdym, vlastnila obrovské statky nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku, Rumunsku a Rakúsku. V prípade dokázania viny a popravy šľachtica prepadali podľa Uhorského zákonníka Komore vo Viedni, čiže panovníkovi. Keďže panovník Matej II. sa v Uhorsku nezdržiaval, zastupoval ho Thurzo. Mal funkciu palatína, zástupcu kráľa, v čase jeho neprítomnosti. Existoval však háčik, o ktorom nevedel. Báthoryová mala päť detí, z ktorých sa tri dožili dospelého veku - syna Pavla Nádašdyho a dve dcéry, ktoré si zobrali manželov z najbohatších uhorských rodov - Mikuláša Zrínskeho a Juraja Drugeta. Ešte pred svojím uväznením spísala testament, v ktorom rozdelila majetky medzi svojich potomkov. Fakt, že tento testament existuje, vyšiel na svetlo sveta až po zatknutí obvinenej. Ak bol hlavným dôvodom procesu skutočne zisk jej majetku, tak v tom momente stratil svoje opodstatnenie.
Cieľom vykonštruovaného procesu bolo skompromitovať samotnú Báthoryovú a odstaviť ju zo spoločenského života - to sa aj podarilo. Nezastávala žiadnu funkciu, spravovala iba svoj majetok a majetky potomkov. Do súvislosti sa natíska spojitosť medzi ňou a jej príbuzným, sedmohradským kniežaťom Gabrielom Báthorym. Aj proti nemu boli vznesené rôzne obvinenia, aj tie sa čiastočne potvrdili, čiastočne nie. Známy sa stal najmä svojou zhýralosťou a krutosťou do takej miery, že si vyslúžil prezývku „sedmohradský satyr“. Možno práve politická nevypočítateľnosť Báthoryho konania v čase, keď sa z juhu tlačili Turci, bola impulzom na intrigy proti jeho osobe. Zbaviť ho vplyvu bolo treba aj za cenu, že návnadou bude jeho v podstate nevinná príbuzná. Podľa dobových prameňov sa všetky ich osobné stretnutia končili vzájomnými urážkami a osočovaním. Niet sa čo čudovať, Thurzo spravoval Uhorsko, Báthory zase Sedmohradsko a pri stretnutiach vznikali problémy už len z toho, kto má komu vzdať ako prvý úctu.Kruté počínanie Alžbety Báthoryovej, ktoré bolo všemožne utajované a maskované, bolo považované za verejné tajomstvo už počas života jej manžela Františka Nádasdyho. Dôkazom je aj skutočnosť, že sa jej „pomocníci“ v Čachticiach neodvážili vyjsť z kaštieľa alebo z hradu bez ozbrojeného sprievodu ani za bieleho dňa. Taktiež je ale možné, že práve jej muž František Nádasdy, nielen že požehnal manželkine brutálne zvyky, ale taktiež ju i priučil niektorým exotickejším metódam, s ktorými sa zoznámil počas života stráveného prevažne uprostred vojnových hrôz.
Palatín Juraj Thurzo bol poverený panovníkom Matejom II., ktorý na post „komisára“ dosadil práve spomínaného Juraja Thurza. Je však otázne, či by sám Thurzo bol pozval Báthoryčku na svadbu svojej dcéry Judity koncom novembra 1607, keby bol vedel o jej zločinoch. Veď Báthoryčka už cestou z tejto svadby, ako to vysvitá z výpovedí na procese v Bytči, umučila jedno dievča, ktoré nechala stáť v ľadových vlnách Váhu pri Predmieri. Je jasné, že palatín Thurzo Báthoryčkine činy kryl a skutočnosti zamlčal. Podľa rozhodnutia panovníka Mateja II. vydaného začiatkom roku 1610 a dispozícií palatína Thurzu z 5. marca toho istého roku Báthoryčkine zločiny v stoliciach Nitra, Trenčín a Tekov mal vyšetriť protonotár Andrej z Keresztúra. Prvé výpovede hovorili o tom, ako pani zabila dve dievky a dala ich odniesť do Kostolian, kde ich pochovali. Ďalšia výpoveď hovorila o tom, ako Báthoryčka dve zemianske dievčatá z Liptova neslýchane krutým spôsobom zbičovala a ponorila do ľadovej vody Váhu pri Strečne, kde aj zahynuli.
Aj keď bol Thurzo viac než tri mesiace vzdialený od domu, prostredníctvom listov a poslov bol priebežne informovaný o činnosti oboch protonotárov. Napriek tomu, že výpovede boli otrasné, a snáď i práve preto dozrelo v Thurzovi rozhodnutie, ktoré bolo v rozpore so spravodlivosťou. Hlavnou myšlienkou tohto rozhodnutia bolo, že palatín vyvinul veľmi aktívnu a do značnej miery riskantnú, napokon však úspešnú iniciatívu na záchranu Alžbety Báthoryovej od kata, jej rodinných príslušníkov od potupy a v tom čase azda najrozsiahlejší feudálny majetok od konfiškácie. A práve táto myšlienka spravila palatína Thurza kľúčovou postavou v tomto nezvyčajnom justičnom prípade. Niet pochýb, že to boli práve triedne vzťahy, pretože tak ako on, aj Báthoryová patrila k vyššej šľachte. Thurzovým úsilím bolo taktiež chrániť prestíž feudálnej elity a za každú cenu kryť aj jej temné skutky. Pri palatínovom rozhodovaní do istej miery mohli zavážiť aj rodinné vzťahy, aj keď neboli priame. František Nádasdy udržiaval s Jurajom Thurzom priateľský vzťah, ktorého výsledkom bolo poručenie rodiny Nádasdyho práve do rúk palatínovi. A tak Thurzo sám zosnoval tajný plán a prerokoval ho s Báthoryčkinými zaťmi (Juraj Drugeth a Mikuláš Zrínyi). Plán spočíval z upozornenia Báthoryčky a jej následného „odpratania“ na pokojné miesto, zo zabezpečenia a ochrany jej majetku pred škodami, taktiež plán obsahoval aj ochranu Báthoryčkinej rodiny a ochranu pred zásahom zo strany fišku. Nejde do hlavy nespravodlivosť v tomto období. Súhru palatína s rodinou vrahyne si nikto nevšimol, nikto tomu nezabránil a je otázne, kto takéto manipulovanie a organizovanie mohol dopustiť.
Smrť a odpočinok: Tajomstvo posledného miesta
Alžbeta Báthoryová zomrela v noci 21. augusta 1614, presne na deň 400. výročie jej smrti, na svojom Čachtickom hrade. Zomrela prirodzenou smrťou, no po jej smrti sa objavili špekulácie o jej možnej otrave. Jej posledné miesto odpočinku nie je s istotou známe. Podľa dokumentu jej zaťa Juraja Drugheta bola s odstupom času pochovaná v čachtickom kostole. Kanonická vizitácia z 18. storočia a záznam z úmrtnej matriky spomínajú jej rakvu v tomto kostole. Jej pozostatky sa však dodnes nenašli. Vraj ešte večer pred smrťou sa zverila drábovi, že má nezvyčajne studené ruky. Vankúš, ktorý mávala zvyčajne pod hlavou, si položila k nohám. Hovorí sa, že sa veľmi modlila a spievala. Dosť možné, že práve v hodinách pred smrťou sa v nej čosi pohlo a ona si uvedomila vinu nad spáchanými zločinmi. Dodnes nie je známy počet všetkých jej obetí, vedú sa polemiky a odhady. Približný počet obetí za 25 rokov vraždenia nám tak vychádza minimálne okolo tritisíc zavraždených dievčat jej vlastnou rukou. Alžbeta Báthoryová prežila takmer štyri roky v obmedzenom pobyte (internácii) na Čachtickom hrade, kde zomrela 21. augusta 1614.
Dedičstvo a moderná interpretácia: Čachtická pani dnes
Jej príbeh sa tým však neskončil. Až po jej smrti začalo obdobie, v ktorom bola jej osobnosť prepisovaná a preformulovávaná do mýtov, ktoré poznáme dnes. Legendy o kúpaní v krvi alebo o extrémnych praktikách sa začali šíriť až o viac než 100 rokov po jej smrti. Odvtedy sa na celý príbeh o „krvavej grófke“ nabalilo obrovské množstvo nepravdivých, vymyslených a skreslených informácií, ktoré je po štyroch storočiach len veľmi ťažko možné oddeliť od skutočnej pravdy o Alžbete Báthoryovej. Legendy o čachtickej pani sú skôr produktom literárnej fikcie než reality. To však nebráni desiatkam tisícom ľudí ročne navštíviť Čachtický hrad, miesto, kde Alžbeta zomrela, a hľadať vlastné odpovede na otázky o tom, aká je pravda o Čachtickej pani.
Jej meno sa už po stáročia spája s legendami, mýtmi a kontroverziami, ktoré robia z čachtického hradu, ktoré bolo jej domovom, ikonické, tajuplné miesto. V populárnej kultúre sa často objavuje pod prezývkou „Čachtická pani“, „batorička“, alebo dokonca „krvavá grófka“ (blood countess), s odkazom na jej obete, ktoré podľa legendy vraždila pre ich krv, v ktorej sa mala kúpať. Obvinenia voči nej vzniesol palatín Juraj Thurzo. Údajne rôznymi spôsobmi mala týrať a zabíjať služobníctvo, predovšetkým mladé ženy. Napriek tomu, že vyšetrovanie trvalo viac ako tri roky a existuje vyše 300 výpovedí, Alžbeta nikdy nebola postavená pred súd. Ani zásahy panovníka Mateja II. Habsburského nezmenili postup palatína. Historici upozorňujú, že viacero motivácií a záujmov v pozadí zostáva nejasných.
Dnes moderné múzeum v Čachticiach prináša obraz o tejto najslávnejšej uhorskej šľachtičnej, ktorý je založený na historicky presnej interpretácii a ktorý vyrozpráva sama Alžbeta Báthoryová prostredníctvom hovoriaceho obrazu každému návštevníkovi, ktorý do Draškovičovho kaštieľa príde hľadať pravdivý príbeh o čachtickej pani. Expozícia „Alžbeta Báthoryová - medzi legendou a realitou“ v Draškovičovom kaštieli sa preto zameriava len na overiteľné dáta. Ak navštívite toto múzeum v Čachticiach, nájdete historicky presnú a modernú expozíciu, kde sú legendy oddelené od faktov a kde si návštevníci sami môžu vytvoriť názor na to, aká je pravda o Alžbete Báthory.
Fakty:
- vyšetrovanie Jurajom Thurzom
- výpovede s nejasnými okolnosťami
- obmedzený pobyt na hrade
- absencia verejného súdu
Mýty:
- dramatické, extrémne opisy známe z populárnej kultúry
- legendy, ktoré vznikli až dodatočne
- fikčné fabulácie spisovateľov
Expozícia inštalovaná v pôvodnej podzemnej pivnici kaštieľa predstavuje moderné stvárnenie historických faktov a ich okolností. Alžbetu Báthoryovú prostredníctvom hovoriaceho obrazu, ktorá návštevníkovi rozpráva svoj príbeh priamo „z väzenia“ na Čachtickom hrade. Holografické divadlo vtiahne diváka priamo do deja, a sú k dispozícii ukážky útrpného práva a nástrojov na mučenie, ktoré boli využívané pri výsluchoch. Všetko je prezentované s rešpektom a bez senzácie. Návštevníkovi ponúka historické fakty a okolnosti, ktoré ich sprevádzali, ich interpretáciu však ponecháva na ňom samotnom. Zážitok je vhodný aj pre rodiny s deťmi, keďže obsah je bezpečný a vzdelávací, bez zobrazenia dramatických či násilných scén.Pre múzejnú expozíciu je dôležité vysvetľovať návštevníkom rozdiel medzi umeleckou fikciou, populárnymi zobrazeniami a historickými faktami. Expozícia v Draškovičovom kaštieli preto slúži ako vzdelávací priestor, kde sa návštevník dozvie „čistý“ historický kontext bez prikrášľovania. Návštevníkov v ňom čaká odborná a pútavá interpretácia historických faktov, ukážky útrpného práva (nástroje používané na mučenie a vypočúvanie) a autentické historické prostredie expozície (pôvodná pivnica kaštieľa zo 17. storočia).
Príbeh Alžbety Báthoryovej zostáva jedným z najdiskutovanejších fenoménov našich dejín. Vďaka modernému výskumu, múzejným expozíciám a citlivému prístupu odborníkov dnes dokážeme oddeliť legendu od reality a pozrieť sa na jej život cez optiku historických faktov. Draškovičov kaštieľ v Čachticiach ponúka návštevníkom jedinečnú možnosť hľadať skutočný príbeh ženy, ktorá bola nielen predmetom mýtov, ale aj vzdelanou šľachtičnou, matkou, vdovou a správkyňou rozsiahlych majetkov. Návšteva expozície tak nie je len návratom do minulosti - je aj pripomenutím, že dejiny bývajú často zložitejšie než príbehy, ktoré si o nich vytvárame. Čachtice dnes žijú z ich bohatej histórie a zároveň ju ďalej rozvíjajú tým, že ju dokážu rozprávať pravdivo, vecne a s rešpektom.
tags: #elizabeth #bathory #narodenie #a #smrt