Umelé oplodnenie, známe aj ako in vitro fertilizácia (IVF), sa stalo bežnou metódou asistovanej reprodukcie, ktorá pomáha párom s problémami s plodnosťou počať dieťa. Prvé „dieťa zo skúmavky“ prišlo na svet 25. júla 1978 a odvtedy sa obdobným spôsobom narodilo odhadom viac ako šesť miliónov detí. Na Slovensko sa tento trend dostal v roku 1991. Táto metóda však od svojich počiatkov vyvoláva silnú kritiku zo strany Katolíckej cirkvi, zatiaľ čo Evanjelická cirkev zaujíma odlišný, menej striktný postoj, ktorý sa zameriava skôr na pomoc pri zachovaní života a manželstva. Aby sme pochopili hlbšie nuansy týchto postojov, musíme sa pozrieť na to, kedy sa podľa nich začína ľudský život a kedy nadobúda svoju dôstojnosť, ako aj na etické úskalia spojené s touto metódou.
Vedecký Pohľad na Počiatok Ľudského Života a Dôstojnosť
Veda, ako uvádza doktorka Maureen Condice, potvrdzuje, že splynutím spermie a vajíčka a následným delením vzniká nový organizmus - ľudská bytosť. Tento vedecký konsenzus je kľúčový pre teologické a etické diskusie. Ján Pavol II. zdôraznil, že každý človek, ak je úprimne otvorený pravde a dobru, môže pomocou rozumu spoznať posvätnosť ľudského života od počatia až do jeho konca. V momente oplodnenia teda vzniká nová ľudská bytosť - dieťa, ktoré by malo mať (prirodzene) rovnaké práva ako každá iná ľudská bytosť na svete. Toto chápanie je základom pre hodnotenie morálnej prípustnosti akýchkoľvek zásahov do procesu ľudského počatia.
Pavol VI. vo svojej encyklike Humanae vitae ešte pred Jánom Pavlom II. zdôraznil, že každé dieťa má právo byť počaté prirodzeným spôsobom v láskyplnom manželskom vzťahu, keďže rodinu, ktorú tvoria otec, mama a deti, stále považujeme za najlepšie možné prostredie pre výchovu dieťaťa. Kongregácia pre vieroučné otázky v inštrukcii Donum vitae píše jasne: „Každé dieťa, ktoré prichádza na svet, má byť prijaté ako živý dar Božej dobroty a má byť vychovávané s láskou.“ Zároveň však ďalej pokračuje: „Odovzdávanie ľudského života v súlade s dôstojnosťou osoby je možné iba vtedy, keď sa rešpektuje zväzok, ktorý existuje medzi významami manželského aktu, a keď sa rešpektuje jednota ľudskej bytosti.“ Táto perspektíva poukazuje na komplexný a posvätný charakter ľudského života a jeho počiatku.
Postoj Katolíckej Cirkvi k Umelému Oplodneniu a Jeho Dôvody
Katolícka cirkev od vzniku tejto technológie konzistentne odmieta umelé oplodnenie, považujúc ho za obídenie neplodnosti. Katolícke učenie považuje za nemorálne najmä to, že sa pri ňom oddeľuje zjednocujúci a plodivý účel manželského aktu. Spočíva v tom, že lekári v laboratóriu spoja pohlavné gaméty a neskôr umiestnia plod do matkinho lona. Tento proces obchádza prirodzený spôsob počatia a môže viesť k ďalším etickým problémom.
Prečo je tento postoj taký striktný? Katechizmus katolíckej cirkvi jasne uvádza: „Techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici, sú závažne nemorálne.“ Heterológna inseminácia a heterológne umelé oplodnenie vraj porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná, a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Tieto techniky „zrádzajú výlučné právo manželov stať sa otcom a matkou iba jeden prostredníctvom druhého,“ píše sa v katechizme. Podľa neho oddeľujú pohlavný úkon od úkonu plodenia. Akt „zveruje život a identitu embrya moci lekárov a biológov a zavádza nadvládu techniky nad počiatkom a osudom ľudskej osoby. Takáto nadvláda je svojou povahou v rozpore s dôstojnosťou a rovnosťou, ktoré majú byť spoločné rodičom i deťom.“
Morálny teológ Vladimír Thurzo pre Katolícke noviny už v roku 2004 uviedol, že ani dramatické osudy tých, ktorí nesmierne túžia po dieťati, nemôžu zmeniť postoj cirkvi k technikám umelého oplodnenia. „Dôstojnosť ľudskej osoby, ktorá je pri nich vážne spochybnená, jej to jednoducho nedovoľuje.“ V príhovore k členom Pápežskej akadémie pre život v roku 2004 to potvrdil aj pápež Ján Pavol II. slovami: „Prirodzené plodenie detí sa nesmie nahradiť manipuláciou umelého aktu plodenia.“ Toto podčiarkuje hlboké presvedčenie o integrite manželského aktu a posvätnosti ľudského počatia.
Etické Problémy Umelého Oplodnenia z Katolíckeho Pohľadu
Hlavné výhrady Katolíckej cirkvi voči umelému oplodneniu možno zhrnúť do niekoľkých bodov:
- Oddeľovanie pohlavného úkonu od úkonu plodenia: Cirkev učí, že počatie dieťaťa by malo byť výsledkom manželského aktu, ktorý je prejavom lásky a jednoty medzi manželmi. Umelé oplodnenie tento prirodzený proces nahrádza technickým zásahom, čím sa narúša celistvosť manželskej lásky, ktorá má byť plodná a zjednocujúca.
- Nadbytočné Embryá a Ich Osud: Pri IVF často dochádza k vytvoreniu „nadbytočných“ embryí. Tie „kvalitnejšie“ môžu rodičia nechať zmraziť a takpovediac „odložiť na neskôr“, ak sa opäť rozhodnú mať dieťa. Tieto embryá sú však v podstate ľudské bytosti, ktoré sú zmrazené a ich budúcnosť je neistá. Existuje riziko, že budú zničené, darované na výskum, alebo že sa nikdy nebudú môcť vyvinúť. Tie „nekvalitné“ často (hoci nie vždy) končia ako biologický odpad, respektíve rodičia sa môžu rozhodnúť darovať ich na „výskum“, čo Cirkev považuje za neetické zaobchádzanie s ľudským životom. Rozhodujúce hľadisko pre morálne hodnotenie takých techník spočíva v posúdení okolností a dôsledkov, ktoré prinášajú, vzhľadom na nevyhnutné rešpektovanie ľudského zárodku. Zavádzanie umelého oplodnenia in vitro do praxe si vyžiadalo nesmierne množstvo oplodnení a zničení ľudských embryí. Občas sa niektoré embryá, ktoré sa už zahniezdili v maternici, zničia, a to z rôznych eugenických, ekonomických alebo psychologických dôvodov. Také úmyselné usmrcovanie ľudských bytostí alebo ich používanie na rozličné účely, na úkor ich celistvosti a života, je v rozpore s učením, ktoré Cirkev pripomína v súvislosti s umelým potratom.
- Náhradné Materstvo a Darcovstvo Pohlavných Buniek: Ďalšie etické otázky vznikajú pri použití darovaných vajíčok alebo spermií a pri náhradnom materstve. Porušenie manželskej výlučnosti vstupom tretej osoby do procesu plodenia môže mať negatívny vplyv na manželstvo a počaté dieťa. Náhradné materstvo je popretím záväzkov, ktoré vyplývajú z materskej lásky, manželskej vernosti a zodpovedného materstva. Uráža dôstojnosť a právo dieťaťa, aby bolo počaté, nosené v matkinom lone, prinesené na svet a vychovávané vlastnými rodičmi. Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska (SpB TK KBS) konštatovala, že pri etickom hodnotení tohto problému je potrebné vychádzať z rešpektovania ľudskej dôstojnosti a prirodzených práv počatého dieťaťa, ako aj z pravdivého hodnotenia podstaty a poslania manželstva. Subkomisia zároveň pripomenula, že „tradícia Cirkvi a antropologické dôvody uznávajú skutočnosť, že manželstvo a jeho nerozlučná jednota je jediné miesto, ktoré je dôstojné na skutočne zodpovedné odovzdávanie života“ (porov. Donum vitae, II, A, 1.). „Cirkev považuje za eticky neprijateľné oddeľovanie prokreácie od integrálneho osobného kontextu manželského úkonu” (Dignitas personae, 16). Heterológne procedúry umelého oplodnenia nahradzujú spojenie medzi manželskou láskou a prenášaním života, čím protirečia zmyslu plodenia ako vyjadrenia jednoty manželov, zatemňujú osobný komponent plodenia a spôsobujú narušenie rodinných vzťahov.
- Komercializácia a dehumanizácia: Morálny teológ Ján Viglaš v rozhovore pre denník Postoj vysvetľuje, prečo sú metódy asistovanej reprodukcie pre Katolícku cirkev neprijateľné. Zaobchádzanie so vzniknutým životom nie ako s človekom, ale ako s objektom, prístup k žene ako k surovine, plodenie sa redukuje na výrobu a biznis. Podľa neho, IVF kliniky ponúkajú predimplantačné genetické testovanie, najmä pre ženy, ktoré zažili opakované potraty. Ale to v praxi znamená sofistikovanú identifikáciu toho, ktoré z vašich detí sú geneticky postihnuté, ktoré treba zabiť, aby sa do maternice implantovali len tie „zdravé“ alebo „geneticky zdatné“. Je rozdiel medzi tým, keď matkino dieťa prirodzene zomrie v jej tele na genetickú anomáliu, alebo keď bude zabité mimo jej tela kvôli tejto genetickej chybe.
Katolícke učenie o IVF
Príbehy Párov a Vnútorné Dilemy
Príbehy párov, ktoré podstúpili umelé oplodnenie, často poukazujú na vnútorné dilemy a ťažkosti. Anna, katolíčka, ktorá podstúpila IVF, hovorí: „Spravila som veľkú chybu, že som sa dala na IVF. Túžba po vlastnom dieťati u mňa nakoniec zvíťazila.“ Počas stimulácie hormonálne dávky zvyšovali, výsledkom bolo 21 odobratých vajíčok a 10 embryí „jednotkovej kvality“. Tehotenstvo vyšlo na prvý pokus a dnes sa tešia z niekoľkotýždňového zdravého bábätka. Napriek veľkej radosti zo syna však vo vnútri prežíva bolesť. „Najhoršie je, že nám vzniklo toľko embryí. Takto sme to nechceli a nechceme zlikvidovať žiadne z nich. Pre nás je to život. Cítim sa previnilo, často večer plačem, nemôžem spávať, som depresívna,“ opisuje svoje rozpoloženie. Anna má 35 rokov a je si vedomá toho, že nemôže použiť všetky embryá. „Zlikvidovať ich nemôžem a darovať ich z môjho pohľadu takisto nie je cesta. Nemôžem žiť s pocitom, že niekde vyrastá moje dieťa, o ktorom nikdy nič nebudem vedieť,“ vysvetľuje.
Ženy, ktoré ťažko spracovávajú fakt, že majú zmrazených embryí viac, ako môžu vynosiť, zakladajú na diskusných fórach skupiny, v ktorých sa potrebujú o svojom trápení vyrozprávať. Čelia nepochopeniu a tvrdeniam o zhluku buniek, no mnohé z nich už majú doma dieťa počaté touto metódou, a preto sa na embryá, ktoré zostali v centre, nedokážu pozerať ako na „prebytočný“ vedľajší produkt. Tieto príbehy ilustrujú emocionálnu a morálnu záťaž, ktorú IVF proces prináša, a poukazujú na to, že za úspešným tehotenstvom sa skrývajú zložité etické otázky a osobné utrpenie.
Príkladom môže byť aj fiktívny manželský pár Adam a Eva, ktorých príbeh slúži na jednoduchšie pochopenie kontextu týchto problémov. Adam a Eva sú manželmi viac ako desať rokov. Túžia po bábätku, no nedarí sa im otehotnieť prirodzeným spôsobom. Gynekológ im odporučí Centrum asistovanej reprodukcie. Adam a Eva sú veriaci katolíci, ktorí vedia, že Cirkev s takýmto riešením nesúhlasí, no nevedia prečo a ani to, či sa im vlastne ponúka nejaká alternatíva okrem bezdetnosti a adopcie. Pri štandardnom vyšetrení u muža (spermiogram) sa odoberie vzorka semena. Karol Wojtyla v diele Láska a zodpovednosť zdôrazňuje, že s osobou sa musí vždy a zakaždým zaobchádzať na základe personalistickej normy, a teda že hodnota osoby je vždy vyššia ako hodnota príjemnosti. Ďalej hovorí o tom, že každý človek si zaslúži, aby s ním bolo zaobchádzané ako s predmetom lásky, nie predmetom túžby.
Pri homogénnom oplodnení, kedy sa Eve odoberú vajíčka a Adamovi spermie, a v laboratóriu sa umelo spoja, vznikne život v niekoľkých z nich, zatiaľ čo iné neprebehnú delenie alebo sú vyhodnotené ako nekvalitné a nepoužiteľné. Keď sa Adam a Eva dozvedia, že majú tri embryá, rozhodnú sa vložiť jedno do maternice a ostatné si zmraziť „na neskôr“. Jedno sa uchytí a narodí sa im zdravé dieťa. Na prvý pohľad je problém vyriešený. V tomto prípade sa však k páru pristupuje spôsobom zákazník - produkt. Homogénne oplodnenie nerieši problém neplodnosti, ono iba „vytvorí produkt“ - v tomto prípade dieťa -, ktorý doručí jeho majiteľom - rodičom.
Ak by sa ukázalo, že Adam má slabé spermie, lekár by im mohol ponúknuť alternatívu - vajíčko Evy a spermiu od neznámeho darcu (heterogénne oplodnenie). Podobne, ak by Eva mala nekvalitné vajíčka, lekári by mohli ponúknuť darovanie vajíčok inej ženy, ktoré oplodnia Adamovými spermiami. Tu však nastáva ešte zložitejší problém, keďže Eva bude nosiť dieťa, ktoré geneticky nebude jej. Porušenie manželskej výlučnosti tým, že do procesu plodenia vstupuje tretí človek - darca, môže mať negatívny vplyv i na samotné manželstvo a samotné počaté dieťa.
Ďalším problémom by mohlo byť, ak by Eva ich dieťa nedokázala vynosiť, a navrhli by im náhradnú matku. Hoci surogátne materstvo (našťastie) nie je v našich končinách povolené, páry sú ochotné vycestovať za touto „službou“ do krajín, kde to dovolené je (napríklad do USA, Indie alebo na Ukrajiny). Náhradné materstvo je objektívnym popretím záväzkov, ktoré vyplývajú z materskej lásky, manželskej vernosti a zodpovedného materstva. Uráža dôstojnosť a právo dieťaťa, aby bolo počaté, nosené v matkinom lone, prinesené na svet a vychovávané vlastnými rodičmi. Charta práv rodiny, ktorú vydala Svätá stolica, opäť zdôraznila: „Ľudský život treba rešpektovať a chrániť absolútnym spôsobom od okamihu oplodnenia.“
Príbeh Jenny Vaughovej, katolíckej ženy, ktorá podstúpila IVF, je ďalším silným svedectvom. Po odbere 38 vajíčok sa 31 podarilo oplodniť. V priebehu nasledujúceho týždňa však 16 embryonálnych detí zomrelo. Trinásť bolo kryogénne zmrazených. Po prvom prenose v júli 2008 bola tehotná s dvojičkami, Madi a Isaiah, ktoré sa však v 21. týždni tehotenstva narodili predčasne a každé žilo len hodinu. Po tejto tragédii Jenny prežívala hlbokú bolesť a verila, že smrť dvojčiat je Boží trest za jej minulé hriechy. Napriek tomu jej trhalo srdce zo skutočnosti, že stále mali 13 zmrazených detí, ktorých životy boli pozastavené. Zmluvy s klinikami často obsahujú klauzuly, že „nie je neobvyklé, že embryo neprežije rozmrazovanie“ alebo že „embryá sa občas prilepia na skúmavku alebo pipetu a nemožno ich nájsť“. Tieto nebezpečenstvá, ktorým sú deti vystavené, sú podľa Jenny strašné, a človek by sa nemal „hrať na Boha“. Vďaka obráteniu Jenny a jej manžela, dnes veria, že „stvorenie v laboratóriu a následné zmrazenie porušuje dôstojnosť týchto malých ľudských bytostí. Rozmrazovanie a vyhodenie do odpadu je vražda.“
Tieto príklady zdôrazňujú, že hoci túžba po dieťati je mravne správna a usporiadaná, cesty, ktorými sa rodičia rozhodnú ísť, môžu priniesť nielen vytúžené dieťa, ale aj hlboké morálne dilemy a utrpenie.
Postoj Evanjelickej Cirkvi k Asistovanému Oplodneniu
Na rozdiel od Katolíckej cirkvi, evanjelická cirkev nevydáva striktné centrálne nariadenia platné na celom svete. „Riadime sa názormi teológov. Môže sa tak stať, že na rovnakú vec sa dvaja evanjelickí kňazi pozerajú rôzne. Ani jeden z pohľadov však nesmie byť v rozpore so Svätým písmom a evanjelickými vyznavačskými knihami,“ hovorí trnavský evanjelický farár Rastislav Hargaš.
Evanjelická cirkev nemá voči asistovanému oplodneniu vyslovene negatívny postoj. „Ak ide o manželov, ktorí nemôžu mať dieťa pre neplodnosť, nie sme proti asistovanému oplodneniu. Sme proti, ak je spermia od anonymného darcu, alebo k nemu pristúpi slobodná mamička. Na celej čiare odmietame klonovanie či ovplyvňovanie pohlavia,“ pokračuje ďalej Hargaš. Tento postoj odráža praktickejší prístup s dôrazom na kontext a podmienky, za ktorých sa asistovaná reprodukcia vykonáva.
Asistovaná reprodukcia je pre evanjelikov pozitívom v prípade, keď pomôže vzniku a zachovaniu života, ktorý je prioritou, a tiež zachovaniu manželstva. „Práve neschopnosť počať dieťa vedie neraz k rozpadnutiu manželstva. Prieskumy hovoria, že manželstvo takmer všetkých slovenských párov, ktoré počali asistovane, bolo aj vďaka príchodu dieťaťa zachránené. Takto počaté deti sú doslova vymodlené. Ich rodičia podstúpia ťažké chvíle, obetujú veľa pre to, aby prišli na svet,“ hovorí Hargaš.
Ako sa však evanjelická cirkev pozerá na tvrdenia, že pri asistovanom počatí dochádza k usmrteniu nových životov, najmä pri vytváraní nadbytočných embryí? Rastislav Hargaš k tomu dodáva: „Ak chceme vidieť vraždu, vidíme ju. No musíme v prvom rade vidieť nový život, ktorý by za iných okolností nevznikol. Sám by som bol radšej, ak by doktori oplodnili len jedno embryo.“
Pre neplodných manželov, ktorí by si k nemu prišli po radu, by Rastislav Hargaš neodporúčal asistované oplodnenie ako prvé a jediné riešenie. „Samozrejme, že by som ich hneď nenabádal k tomu, aby sa rozhodli pre asistované oplodnenie. Dôležitý je duchovný rozhovor, modlitba, hľadanie iných možností. Poradil by som im aj adopciu. No ako rodič viem, že tehotenstvo je zázrak aj pre muža.“ Tento prístup odráža pastoračnú citlivosť a snahu poskytnúť komplexnú podporu, ktorá zohľadňuje nielen medicínske, ale aj duchovné a psychologické aspekty neplodnosti.
V evanjelickom pohľade je teda asistované oplodnenie vnímané ako potenciálne dobro, ktoré môže pomôcť naplniť túžbu po dieťati a upevniť manželstvo, pokiaľ sú dodržané určité etické hranice, ako je vylúčenie darcovstva od anonymných osôb, slobodných matiek, klonovania a ovplyvňovania pohlavia. Prioritou je vznik a zachovanie života v kontexte stabilného manželského zväzku.
Alternatívy k Umelému Oplodneniu: Hľadanie Prirodzených Ciest a Adopcia
Hoci téma asistovanej reprodukcie vyvoláva rôzne názory, obe cirkvi sa zhodujú na podpore alternatívnych riešení, ktoré rešpektujú prirodzený proces počatia alebo ponúkajú iné cesty k rodičovstvu. Cirkev nebráni manželom mať deti, ale zdôrazňuje, že manželský akt má mať vždy plodivý a spojivý charakter. Nebráni sa potenciálnemu počatiu života umelými metódami, ale zároveň má byť tento proces úplný. Dieťa je Boží dar, nie právo. Aj vedci potvrdzujú, že hoci majú k dispozícii dokonalú spermiu a dokonalé vajíčko, k oplodneniu nemusí dôjsť, život sa jednoducho nezačne.
NaProTechnológia a CrMS
Jednou z morálne prípustných metód, ktorú podporujú aj kresťanské kruhy, je NaProTechnológia. NaProTechnológia, hoci na Slovensku len zopár rokov, sa zásadne líši od IVF tým, že sa snaží liečiť neplodnosť a nájsť problém v tele ženy alebo muža a odstrániť ho. Neponúka dieťa ako produkt, ale snaží sa obnoviť prirodzenú plodnosť páru. Často pomôže už len správne načasovanie pohlavného styku. Berúc do úvahy všetkých pacientov, diagnózy, pravdepodobnosť počatia a porodenia dieťaťa, je miera úspešnosti 50 % v najlepších európskych NaPro centrách. Môže byť úspešná i v liečbe neplodnosti u párov, ktoré absolvovali IVF, a má 40 - 50 % mieru úspešnosti pri liečbe neplodnosti žien, ktoré majú viac ako 35 rokov.
CrMS (Creighton Model) vznikol v 70. rokoch na univerzite v Creightone, USA. Cieľom bolo vyvinúť spoľahlivú, vedecky dokázanú prirodzenú metódu s ohľadom na ženskú individualitu. Takto sa vytvoril jednotný medzinárodný jazyk značenia ženského cyklu. Ide o systém značenia ženskej plodnosti, ktorý páru poskytne informácie o plodných a neplodných dňoch v cykle. Tieto metódy umožňujú párom lepšie porozumieť svojmu telu a optimalizovať šance na počatie prirodzenou cestou, čím sa vyhýbajú etickým dilemám spojeným s IVF.
Adopcia ako Morálne Prijateľná Voľba
Adopcia je pre mnohé páry, ktoré sa nemôžu prirodzene počať, morálne prijateľnou a napĺňajúcou alternatívou. Pravoslávny kňaz Jakub Jacečko neplodným párom odporúča, aby sa modlili, prijali vôľu Božiu a zmierili sa so svojím stavom. Ak pár neotehotnie napriek modlitbám, navrhuje, aby si vzal dieťa z detského domova. Príkladom ide sám Jacečko - dieťa sa im s manželkou nepodarilo počať prirodzenou cestou, tak si ho adoptovali. „Manželka ho prijala, jej materinské city sú plnohodnotné. Mnohých straší psychologická bariéra - budem mať rád dieťa, ktoré som nesplodil, ktoré som neporodila? Keď to skúsia, zistia, že je to v pohode,“ hovorí Jacečko.
Psychológ a religionista Richard Gróf dodáva: „Skúsenosť matiek dokazuje, že adopcia dokáže plnohodnotne naplniť túžbu po dieťati. Dokonca rozdiel v miere lásky nevidia ani rodičia, ktorí majú biologické aj adoptívne deti. Vzťah sa tvorí spoločne prežitou skúsenosťou, nie génmi.“ Tieto svedectvá potvrdzujú, že adopcia nie je len „druhoradé“ riešenie, ale plnohodnotná cesta k vytvoreniu rodiny, ktorá prináša radosť a lásku.
Existuje aj možnosť tzv. „vločkových bábätiek“ (snowflake babies), čo sú zmrazené embryá, ktorých sa rodičia rozhodli vzdať, no zároveň si neprajú, aby boli venované na výskum, alebo zničené. Manželom, ktorí nemajú zdravé pohlavné bunky, ponúkajú lekári túto možnosť často ako poslednú. Po celom svete sa nachádzajú tisícky zmrazených detí čakajúcich na svojich adoptívnych rodičov. Adoptovať si embryo je možné vtedy, keď je matka schopná vynosiť dieťa. Avšak k tomu neexistuje oficiálne právne stanovisko, keďže v náleze Ústavného súdu SR je zakotvené, že nasciturus (t. j. počaté, ale nie narodené dieťa) nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život, môže sa ním však stať pod podmienkou, že sa narodí živý. Nejde teda o „klasickú adopciu“ a znamená to, že dieťa sa nikdy nedozvie, kto boli jeho biologickí rodičia. Rovnako neexistuje k tejto otázke (zatiaľ) ani oficiálna inštrukcia od Kongregácie pre vieroučné otázky alebo oficiálne morálne stanovisko.
Legislatívny Rámec a „Reprodukčná Turistika“ na Slovensku
Právna regulácia reprodukčnej medicíny na Slovensku ostáva od osemdesiatych rokov 20. storočia bez akýchkoľvek zmien. Jediným normatívnym právnym aktom, ktorý sa špeciálne zaoberá výkonom umelého oplodnenia, je dodnes len vykonávací predpis k zákonu č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu v z. n. p., a to záväzné opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR z 10. októbra 1983 č. Z-8600/1983-D/2 o podmienkach na umelé oplodnenie.
Toto opatrenie za umelé oplodnenie považuje len insemináciu, navyše sa mohla vykonať len v prípade manželov. S niečím takým, ako je oplodnenie mimo tela matky, prenos embrya, zmrazenie embryí a podobne, vôbec nepočíta. V tom čase sa tieto praktiky ešte nerobili. Prvé dieťa „zo skúmavky“ sa na Slovensku narodilo v roku 1991, čo len podčiarkuje zastaranosť súčasnej legislatívy.
Kliniky asistovanej reprodukcie na Slovensku túto nedostatočnú legislatívu využívajú a ponúkajú služby, ktoré sú vo viacerých západných krajinách nedostupné, napríklad už spomínané darcovstvo embryí alebo IVF z darovaných vajíčok. Tieto techniky sú zakázané vo viacerých európskych krajinách, napríklad v Nemecku alebo Taliansku.
Pre zahraničnú klientelu sme atraktívni nielen vďaka už spomínanej možnosti vykonať IVF s darovanými embryami, ale aj preto, že sme v porovnaní so západnými krajinami cenovo dostupnejší. Okrem toho, že z optiky klientov z niektorých západných krajín sú naše centrá cenovo dostupnejšie, poskytujeme jednoduchší prístup k IVF aj z iných hľadísk. Nemáme totiž zákonom limitovaný vek, dokedy môže žena podstúpiť umelé oplodnenie, vekový limit je len pri uhrádzaní úkonov zdravotnými poisťovňami. Podmienkou nie je ani to, že pár musí byť zosobášený. V prípade nezosobášených párov klienti potvrdzujú svoje spolužitie len čestným vyhlásením, že žijú v spoločnej domácnosti. Vďaka tomu sa cez darcovský program môžu dostať k dieťaťu aj slobodné ženy alebo slobodní muži aj u nás, aj keď to nie je zákonom explicitne povolené. Tento nedostatok regulácie otvára dvere pre eticky problematické praktiky a robí z krajiny cieľ pre tzv. "reprodukčnú turistiku".
Na sledovanie priebehu a výsledkov IVF cyklov v centrách mal od mája 2015 slúžiť Národný register asistovanej reprodukcie. Jeho realizáciu malo zabezpečiť Národné centrum zdravotníckych informácií, napriek tomu dlhé roky po svojom legislatívnom schválení neexistoval. Zistilo sa, že ho spustili až po siedmich rokoch po tom, čo zákon vstúpil do platnosti, a začal fungovať od 1. júla 2022. Toto oneskorenie len prehĺbilo legislatívny chaos a nejasnosti v oblasti asistovanej reprodukcie.
Pokiaľ ide o počet zmrazených embryí v slovenských centrách asistovanej reprodukcie, presné údaje sú neznáme. Jedinú relevantnú odpoveď sme dostali z centra Repromedica so sídlom v Bratislave, kde uviedli: „Za posledných päť rokov má naša klinika zamrazených cca dvetisíc embryí. Lehota zamrazených embryí je neobmedzená, ale pacientky do päť rokov embryá použijú alebo ich dávajú likvidovať, alebo darujú.“ Deväťdesiatosem percent z nich dáva embryá likvidovať a dve percentá embryá darujú inému páru. Keby hypoteticky každé centrum malo porovnateľný počet, hovoríme už o takmer tridsiatich tisícoch zamrazených embryí za posledných päť rokov. Tieto čísla poukazujú na obrovský morálny a etický problém, ktorý sa s nedostatočnou legislatívou len prehlbuje.
Riziká a Dôsledky Umelého Oplodnenia
Umelé oplodnenie prináša zdravotné riziká pre ženu, zahŕňa selekciu ľudských bytostí na hodné a nehodné života, vyhodnocovanie ich „kvality“ a smrť už vytvorených detí. Jedným z najzávažnejších rizík pre ženu je syndróm ovariálnej hyperstimulácie (OHSS), ktorý vzniká v dôsledku nadmernej hormonálnej stimulácie vaječníkov. Tento syndróm môže viesť k vážnym zdravotným komplikáciám, ako sú zväčšenie vaječníkov, bolesti, nevoľnosť, zvracanie, a v extrémnych prípadoch aj k život ohrozujúcim stavom.
Okrem fyzických rizík existujú aj vážne etické a morálne dilemy spojené s manipuláciou s embryami a osudom nadbytočných embryí. Ako už bolo spomenuté, pri umelom oplodnení sa často stáva, že sa do maternice implantuje viacero embryonálnych ľudských bytostí, ktoré prežijú, no potom sa „eliminujú“, lebo môžu ohroziť život a zdravie matky. Inými slovami, život týchto detí sa ukončuje prostredníctvom „selektívne redukčných“ potratov. Nič z tohto nie je pro-life ani prorodinné. Odmieta to ľudskú dôstojnosť, ako aj skutočnú hodnotu jednotlivých ľudských životov a stáva sa tak jedným z najjasnejších príkladov „kultúry vyhadzovania“, pred ktorou varoval pápež František.
Na základnej teologickej rovine umelé oplodnenie podkopáva manželský akt ako prirodzený prostriedok na dosiahnutie tehotenstva. Nový život sa pri umelom oplodnení netvorí prostredníctvom láskyplného aktu medzi mužom a ženou v súlade s Božím plánom pre životodarnú lásku, ale spolieha sa na zdravotníkov a iných technikov pri výrobe nových životov - niektoré na ponechanie, niektoré na vyhodenie - splynutím spermie a vajíčka v Petriho miske.
Ako poznamenal John Haas, etik v Národnom katolíckom centre pre bioetiku: „Pri umelom oplodnení sa deti vytvárajú technickým procesom podliehajúcim „kontrole kvality“, a keď sa zistí, že sú „chybné“, sú eliminované. Tieto deti sú už pri svojom vzniku úplne podriadené arbitrárnym rozhodnutiam, ktoré ich privádzajú k bytiu.“
Pri procese umelého oplodnenia sa občas používajú spermie alebo vajíčko od „donora“ - človeka, ktorý je platený, aby poskytol genetický materiál, a potom naveky odíde. Tak vznikajú hlboké obavy o prirodzené práva detí nadobudnúť existenciu v milujúcom objatí vlastnej biologickej matky a otca.
Ďalšou morálnou dilemou, ktorá vzniká pri umelom oplodnení, je tá, čo robiť s miliónmi detí v embryonálnom štádiu, ktoré sú zmrazené v tekutom dusíku a potom sa „uložia“ do nejakého laboratórneho skladu. Majú sa vyhodiť? Uchovávať, až kým im nejaká etická technológia alebo zásah nedokáže zabezpečiť gestáciu a narodenie? Má sa s nimi experimentovať? Kto bude regulovať predaj embryí? Tieto praktické problémy - ktoré nastávajú v takmer úplne neregulovanom priemysle umelého oplodnenia - vrhajú ďalšie svetlo na neľudskú a nemorálnu praktiku, akou je umelé oplodnenie, a ukazujú, prečo je táto cesta posiata morálnymi dilemami.
Rozhovory o dôstojnosti ľudského života a manželstva, rodiny a umelom oplodnení môžu byť zložité. Boh nás však povolal, aby sme boli svedkami dobra, pravdy a krásy ľudskej osoby a ľudských vzťahov - evanjelia života a kultúry lásky, po ktorej túži pre našu krajinu. Preto ako hovorí Ježiš: „Nebojte sa!“ Je dôležité mať odvahu byť svedkami a hlásateľmi evanjelia života v jeho plnosti.
Posolstvo pre dotknutých
Pre tých, ktorí boli počatí prostredníctvom umelého oplodnenia, je dôležité vedieť, že ste darom, nielen pre svojich rodičov, ale aj pre nás všetkých. Bez ohľadu na to, ako bol kto počatý, je každá ľudská bytosť stvorená na Boží obraz a podobu - preto ju Boh miluje a má tú istú nenarušiteľnú dôstojnosť ako každý jeden z nás.
Pre tých, čo bojujú s neplodnosťou, je dôležité pochopiť, že v ľudskom srdci je hlboká túžba milovať a byť milovaný. Manželia sa túžia stretnúť v manželskej intimite a priviesť na svet nový ľudský život. Keď sa táto túžba nenaplní, môže to spôsobiť sklamanie, napätie, hanbu, závisť, hnev a zúfalstvo. Neplodnosť je súčasťou tajomstva prvotného hriechu a zraneného, padnutého sveta, v ktorom žijeme. Boh nás však povoláva niesť tento kríž vznešene a dôstojne, a v tomto utrpení nie sme sami. Ježiš kráča s nami a túži nás uzdraviť.
Cirkev podporuje technológie a lekárske zásahy, ako je aj restoratívna reprodukčná medicína, ktoré pomáhajú manželským párom riešiť základné príčiny neplodnosti a dosahujú tehotenstvo prirodzene prostredníctvom pohlavného spojenia. Tieto zásahy sú často veľmi úspešné a zasluhujú si väčšiu angažovanosť zo strany vedeckých a lekárskych kapacít. Aj keď sa neplodnosť nedá vždy úspešne riešiť, restoratívne možnosti poskytujú párom veľkú nádej a príležitosť, a zároveň rešpektujú dôstojnosť ľudského života, manželstva, rodinného života a cirkevného učenia.
tags: #evanjelicky #pohlad #na #umele #oplodnenie