Antoine de Saint-Exupéryho Malý princ (vo francúzštine Le Petit Prince) je dielom, ktoré presahuje hranice veku a kultúr, stávajúc sa jedným z najznámejších a najobľúbenejších literárnych diel dvadsiateho storočia. Táto filozofická rozprávka pre dospelých, ktorú s obľubou čítajú aj deti, je hlbokým zamyslením nad zmyslom života, láskou, priateľstvom a zodpovednosťou. Ponúka jedinečný pohľad na svet optikou dieťaťa, odhaľujúc hodnoty často skryté pred očami nás, dospelých. Kniha je venovaná Léonovi Werthovi a jej hlavná myšlienka spočíva v tom, že dospelí nikdy nevedia pochopiť sny a nálady detí. Jej motto, „Oči sú slepé. Treba hľadať srdcom," dokonale vystihuje podstatu celého rozprávania.
Antoine de Saint-Exupéry: Letec, spisovateľ a filozof
Antoine de Saint-Exupéry, autor Malého princa, bol francúzsky spisovateľ, letec a často je považovaný aj za filozofa. Narodil sa 29. júna 1900 v Lyone do starej šľachtickej rodiny. Po náhlej smrti jeho otca, grófa Jeana de Saint-Exupéryho, žila rodina striedavo na zámkoch Saint-Maurice-de-Remens a La Môle u príbuzných z matkinej strany. Rozľahlý park tunajšieho zámku sa vryl všetkým deťom hlboko do pamäti a na šťastné chvíle tu prežité spomínal Antoine celý život. Mal veľmi rád svoju matku, po celý život mu bola útočiskom. V rodine mu hovorili „Kráľ Slniečko“ pre jeho modré oči a blonďavé vlasy. Už v detstve písal Antoine básne, zaoberal sa aj „vynaliezaním“ a obdivoval pilotov lietajúcich na prvých prototypoch lietadiel. Civilné letisko, vzdialené sedem kilometrov od zámku, patrilo k jeho častým návštevníkom.
Študoval vo Fribourgu vo Švajčiarsku, potom na lýceu v Paríži a maturoval v roku 1917. V Paríži sa pripravoval na zloženie skúšok na námornú akadémiu, ktoré však nespravil. Následne sa bez veľkého záujmu zapísal na štúdium architektúry v Akadémii krásnych umení, tomuto odboru sa však ďalej nevenoval. V roku 1921 začal pracovať ako radový vojak v opravárskych leteckých dielňach v Neuhofe, kde absolvoval aj letecký výcvik pilotovania. Už vtedy túžil vstúpiť do vojenského letectva, no pre odpor rodiny sa tejto možnosti vzdal. Získal diplom civilného i vojenského pilota, ale krátko na to bol v roku 1923 ťažko zranený pri nehode. Louisa Vilmorinová, s ktorou bol zasnúbený, a jej rodina si nepriali, aby sa potom k lietaniu znova vrátil, čo viedlo k ich rozchodu.
Antoine de Saint-Exupéry bol pilotom u rôznych spoločností a od roku 1934 v službách Air France. Lietal na rôznych linkách, pokúsil sa i o rekordné lety a niekoľkokrát aj havaroval. Počas 2. svetovej vojny bol vojenským pilotom vo francúzskej oslobodzovacej armáde v severnej Afrike. Napriek tomu, že bol lekármi prehlásený za neschopného vojnových letov, usiloval sa, aby sa mohol aktívne zapojiť, čo si nakoniec presadil. Hoci už prekročil štyridsaťtriročnú vekovú hranicu vojnového pilota, získal povolenie lietať. Svoj limit však Exupéry vysoko prekročil a tragicky zahynul 31. júla 1944, pravdepodobne zostrelený nad Korzikou. Okolnosti jeho smrti nie sú dodnes jasné.
Jeho život i tvorba sú mimoriadne súrodé. Oboje určuje Antoina ako letca, ale aj ako hlboko citlivého a ušľachtilého človeka. Život nechápal ako dobrodružstvo ani ako čin pre čin, ale ako hrdinstvo a obetavosť pre iných. Jeho diela boli myšlienkovo hlboké a už od začiatku vzbudzovali veľký čitateľský ohlas. Privyrábal si aj reportážami, napríklad o svojej ceste do Moskvy. S priateľom Prévotom sa pokúsili o diaľkový let New York - Ohňová zem, ale v Guatemale došlo k havárii a Exupéry utrpel mnohé zlomeniny.
Exupéryho spisovateľská cesta sa začala v roku 1926, keď začal písať svoj prvý román Pošta na juh. Tento román ho priviedol do Afriky k mysu Juby a čerpá námet z pobytu na letisku na Sahare - hrdinom je dopravný pilot, ktorý preváža poštu do Francúzska a po núdzovom pristátí v púšti zahynie. Kniha je o odvahe, dobrodružstve i o láske. Ďalšie dielo Nočný let ho priviedlo k Buenos Aires. Nočný let je románová reportáž inšpirovaná pôsobením autora na letisku v Buenos Aires - hovorí o hrdinstve a odvahe priekopníkov nočných letov, ktorí sa zaslúžili o prvú pravidelnú leteckú linku medzi Francúzskom a Argentínou. Zem ľudí sa viaže ku Guatemale. Zem ľudí je literatúra faktu, súbor spomienok, reportáží, úvah o zodpovednosti letcov, ich samote, pocitoch strachu i hrdinstve. Kniha vyjadruje Exupéryho osudovú túžbu - vzlietnuť, aby lepšie videl zem a ľudí. Ďalšia kniha Vojnový pilot ho priviedla k horiacemu francúzskemu mestu Arrasu a posmrtne vydaná Citadela k Afrike. Táto kniha mala tvoriť akýsi súhrn jeho morálnych a filozofických zásad. Na rozdiel od iných jeho kníh, nečerpá priamo z leteckej tematiky. Je časovo neukotvená, nemá zreteľný dej. Antoine de Saint-Exupéry ju písal od roku 1936 až do posledných dní svojho života. Ďalšia z jeho kníh vydaná v roku 1942 bola Vojnový pilot, ktorá dávala počas vojny jeho krajanom nádej na oslobodenie Francúzska a mala fenomenálny úspech hlavne v anglickom vydaní. Ďalej v roku 1943 vyšiel List rukojemníkovi, kde Antoine vyjadruje svoju vieru v duchovné hodnoty ľudstva, odsudzuje predsudky a proti rasizmu stavia úctu k človeku. Vo všetkých svojich knihách Exupéry rozvíjal filozofické a morálne ideály, ktoré sa snažil priviesť do dokonalosti práve dielom Citadela. Celým svojim umením sa staval proti vojne a počas 2. svetovej vojny, už ako uznávaný spisovateľ, vyzýval Francúzov k jednote v boji proti nacistickým okupantom.
Malý princ: Nadčasová filozofická rozprávka pre dospelých
Malý princ (vo francúzštine Le Petit Prince), napísaný Antoinom de Saint-Exupérym v roku 1942 počas jeho pobytu na Long Islande v New Yorku, je dielo epiky s literárnou formou prózy a žánrom filozofickej rozprávky pre dospelých. Hoci bol napísaný v roku 1942, prvá publikácia v angličtine sa uskutočnila v roku 1943, zatiaľ čo prvá francúzska edícia vyšla až v roku 1946. Kniha je kompozične rozdelená na 27 kapitol a radí sa do literárneho obdobia literatúry po roku 1945 (francúzska).
Dielo je jednou z päťdesiatich najpredávanejších kníh, bolo preložené do viac ako 180 jazykov a dialektov, a celosvetovo sa z neho predalo viac než 80 miliónov kópií. Slovenskému čitateľovi sa jeho preklad dostal do rúk po prvý raz zásluhou spisovateľky Hany Ponickej v roku 1959. Malý princ obsahuje výhradne pôvodné autorove kresby, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou príbehu. Tieto ilustrácie, ako postavy chlapca, líšky či ruže, sú známe symboly a ikony. Aj keď sú ilustrácie jednoduché, sú spojené s dielom a bez nich je ťažké dielo pochopiť. Grafické spracovanie mnohých vydaní vychádza z prvého amerického vydania knihy, na ktorom pracoval samotný Antoine de Saint-Exupéry. Rozmer knihy často zodpovedá pôvodným požiadavkám autora. Kniha bola spracovaná aj v niekoľkých filmových adaptáciách a aj vo filmovom muzikáli od Lemera Loeweho. V roku 2023 uplynulo presne 80 rokov od prvého vydania Malého princa v roku 1943, pri tejto príležitosti vzniklo mnoho špeciálnych vydaní.
Táto filozofická rozprávka je predovšetkým o základných životných hodnotách ako o priateľstve prekonávajúcom osamelosť, tak o zodpovednosti a umení získať si lásku ľudí. V knihe je veľa metafor a prirovnaní a nájdeme tu rôzne, hlboké myšlienky autora. Motto diela „Oči sú slepé. Treba hľadať srdcom" je hlbokou úvahou o tom, že pravú podstatu vecí, lásku, priateľstvo, hodnotu života a krásu vidíme cez srdce, a nie iba rozumom a zmyslami.
Hlavné témy diela zahŕňajú nebezpečenstvo malichernosti, získavanie vedomostí skúsenosťami a to, ako vzťahy učia zodpovednosti. Medzi kľúčové motívy patrí tajomstvo, rozprávačove kresby, skrotenie a priority. Symboly ako hviezdy, púšť, vlaky a voda podčiarkujú hĺbku príbehu. Kniha je o detstve a dospelosti, o láske, sile priateľstva, o ľudských vlastnostiach a o všetkom, čo je na tomto svete dôležité.
Rozprávač a svet detskej predstavivosti
Rozprávačom príbehu je pilot, ktorý havaruje na púšti, kde stretáva Malého princa, čo je akoby sám autor (Antoine de Saint-Exupéry). Rozpráva retrospektívne s odstupom šiestich rokov. Autor opisuje svoju minulosť, v Malom princovi vidí sám seba a opisuje svoje emócie. Je dospelý, ale stále sa cíti byť dieťaťom. Vyrastal pri dospelých, ktorí ho nechápali. Chvíľami cíti, že už trochu zostarol a že dospelí v ňom určitým spôsobom potlačili tú jeho detskú a hravú predstavivosť.
Rozprávanie sa začína spomienkou na detstvo. Keď mal pilot šesť rokov, videl v knihe o pralese nádherný obrázok. Bol na ňom veľhad ako prehĺta svoju obeť. Schytil ceruzku a načrtol svoj prvý obrázok - veľhada, ktorý trávi slona. Dospelí na obrázku videli klobúk. Na druhej kresbe bol veľhad otvorený, no dospelí to opäť nepochopili. Chlapec sa vzdal svojej maliarskej kariéry a stal sa z neho pilot. Počas svojho života stretol veľa dospelých a keď sa mu niekto zdal o trocha bystrejší, skúsil uňho s kresbou veľhada, ale zakaždým bola odpoveď rovnaká: „To je klobúk.“ A tak sa prestal pýtať na veľhada a radšej začal žiť samotársky. Žil samotársky a nemal nikoho, s kým by si vážne pohovoril. Pilotov opis svojich maliarskych začiatkov, kde zistil, že maliarom určite nebude, no aj tak sú v knihe autorove kresby, poukazuje na jeho názor, že slová majú limity a nie každá pravda sa dá vyjadriť slovami. Obrázky umiestňuje do textu tak, aby ho dopĺňali.
Stretnutie v púšti a záhada Malého princa
Zlom v živote pilota nastáva, keď sa mu raz letel ponad Saharu lietadlo pokazilo a bol nútený pristáť. Bol opustený, osamelý, tisíce kilometrov od obývaného kraja. Nemal ani mechanika, ani cestujúcich vo svojom lietadle, rozhodol sa, že sa to pokúsi opraviť sám. Zásoby vody mal sotva na osem dní a preto musel opraviť motor čo najrýchlejšie. Bol uprostred púšte odkázaný len sám na seba. Uvažoval ako racionálne zmýšľajúci človek.
Na druhý deň ho zobudil tenký hlások: „Prosím, nakresli mi ovečku!“ Šokovaný letec vstal a neveril vlastným očiam, keď videl malého plavovlasého chlapčeka so žiarivo-zlatými vlasmi, ktorý ho vážne pozoroval a neodpovedal na žiadne otázky. Len chcel nakresliť ovečku. Pilot vedel kresliť len otvorené a zatvorené veľhady, takže Malému princovi sa ovečka nepáčila. Buď bola stará alebo chorá. Vždy bolo niečo zle. Trvalo dlho, kým pochopil, odkiaľ prišiel Malý princ, pretože mu nechcel odpovedať na otázky. Pilot mu teda nakreslil debničku a Malému princovi povedal: „To je debnička. Vnútri je ovečka, akú chceš.“ Bol prekvapený, ako sa tvár malého kritika rozžiarila. Malý princ sa s touto debničkou, v ktorej bola ovečka presne podľa jeho predstáv, uspokojil. „Takto som sa zoznámil s malým princom.“ Bolo to stretnutie s tajomnou postavou malého princa, ktorý sa znenazdania zjaví letcovi havarovanému uprostred púšte. Ušľachtilé „dieťa“, ktoré letcovi-vypravádzačovi sprvoti kladie akoby naivné otázky.
Malý princov domov: Asteroid B-612 a jeho ruža
Malý princ sa pilotovi rozpovedal o svojom domove. Postupne sa pilot dozvedel, že záhadný chlapec je z inej planéty, na ktorej žije sám a sám sa o ňu stará. Je to asteroid B-612. Ako prvý ho objavil turecký hvezdár, ktorého najprv kvôli jeho zjavu ignorovali, čo je symbol ignorácie, ktorá dokáže kvôli vzhľadu zatieniť vnútro a inteligenciu človeka. Pre Malého princa bola jeho planéta veľmi dôležitá, hlavne pre jeho jednoduchý pokojný život.
Býva na malom asteroide, kde má pyšnú ružu so štyrmi tŕňmi. Domá má aj dve činné a jednu vyhasnutú sopku, o ktoré sa denne stará a čistí ich. Rád rozprával o západe slnka. Často bol veľmi smutný. Vtedy pozoroval západ slnka. V jeden deň videl zapadať slnko až štyridsaťtri ráz za sebou. Nechce, aby mu ovečka zjedla ružu, pretože sa o ňu veľmi strachuje. Ruža, ktorej venoval svoj čas, námahu a cit, sa tým stala jedinečnou, aj keď si spočiatku myslel, že je rovnaká ako tie ostatné. Spočiatku si myslel, že je to len ďalší baobab, no kríček prestal rásť a vykľula sa z neho ruža. O ružu sa staral, polieval, prikríval proti zime… a nakoniec si ju skrotil, aj keď o tom nevedel. Hoci bola ješitná, nafúkaná, naivná, autor vdychuje ruži vlastnosti ľudí, no napriek tomu je to nádherný kvet, ktorý má problém vyjadriť svoju lásku a city k princovi. A to je hlavným dôvodom princovho odchodu z planéty. Až vďaka líškiným slovám pochopil, že: „Najprv musíme lásku dávať, až potom sa nám bude dostávať.“ Vyjasnila sa mu ešte jedna vec: „Láska sa bezpodmienečne spája so zodpovednosťou.“
Malý princ - „Problém nie je dospievanie, problém je zabúdanie.“
Púť vesmírom a stretnutia s dospelými
Malý princ rozprával pilotovi príbeh, ako sa dostal na Zem. Prechádzal cez šesť asteroidov (asteroidy 325 - 330), kde hľadal zamestnanie a poučenie. Pri návšteve takmer každej planéty Malý princ dodá: „Dospelí sú rozhodne až neuveriteľne čudní.“ Nenachádza však porozumenie, ktoré očakával. Nechápe ich prevrátený rebríček hodnôt, je čoraz smutnejší a osamelejší. Autor na týchto vedľajších postavách opisuje zlé vlastnosti ľudí, ktorí v živote zabúdajú myslieť na to najdôležitejšie.
Na prvej planéte prebýval Kráľ. Žil na prvom asteroide a každému chcel rozkazovať a vládne celému vesmíru, káže im činiť to, čo robia bez neho. Každý človek je jeho poddaný a musí ho poslúchať, lebo sú jeho rozkazy rozumné. Keď sa Malý princ rozhodne odísť, menuje ho kráľ svojim vyslancom.
Na druhej planéte býval Márnivec (alebo Domýšľavec). Miloval, keď ho ľudia obdivovali, bol samoľúby. Chce byť každým obdivovaný, ale žije na svojej planétke sám. Nepočuje nič, čo nie je prejavom obdivu.
Na ďalšej planéte býval Pijan. Obýval tretí asteroid, pil, pretože sa hanbil za to, že pije. Malý princ sa ho pýtal: „Pijem“, odpovedá pijan. „Aby som zabudol!“, povie pijan. „Aby si zabudol? „Aby som zabudol, že sa hanbím“, priznal pijan. „A za čo sa hanbíš?“, vypytoval sa malý princ zmätene. „Hanbím sa, že pijem!“ dodal pijan a odmlčal sa. Táto návšteva bola veľmi krátka a ostal po nej skľúčený. Predstavuje to akýsi kolobeh života.
Ďalšou zastávkou bola planéta, na ktorej sa nachádzal Biznismen. Obyvateľ štvrtého asteroidu, len počítal svoje hviezdy a o nič iné sa nezaujímal. Bol neustále zaneprázdnený počítaním hviezd, o ktorých si myslí, že sú jeho. Praje si ich použiť na kúpu viacerých hviezd. Hovoril, že ich vlastní.
Piata planéta bola najmenšia, vošla sa na ňu len pouličná lampa a Lampár. Lampár žije na svojom asteroide (piatom), kde sa deň a noc striedajú raz za minútu. Pred nejakou dobou mu bolo nariadené rozsvietiť lampu v noci a zhasnúť ju ráno. V tej dobe sa teleso otáčalo normálnou rýchlosťou a lampár tak mal čas na odpočinok. Potom sa ale rýchlosť otáčania zvýšila. Lampár sa neustále zdravil „dobrý deň“ a „dobrý večer,“ a stále zhasínal a zažíhal lampu. Nevedel si oddýchnuť, pretože deň tam trval len jednu minútu a neustále sa musel starať o svetlo. Zapáčil sa mu až lampár, lebo bol oddaný svojej práci a nerobil to iba pre seba. Na tejto planétke by malý princ vedel žiť, lenže bola príliš maličká, bolo na nej len jedno miesto.
Šiesta planéta bola desaťkrát väčšia. Býval na nej Zemepisec, ktorý písal hrubizné knihy. Trávi všetok čas tvorbou máp, ale nikdy neopustí svoj stôl k ďalším objavom. O svojej planéte nevedel vôbec nič. „Zemepisec nechodí robiť súpis miest, riek, vrchov, morí, oceánov a púští. Zemepisec je priveľmi dôležitý na to, aby sa túlal…“ On len zapisuje, čo sa dozvie od cestovateľov. Až vďaka zemepiscovi sa dozvedá o planéte Zem, teda o siedmej a zároveň poslednej planéte, na ktorú sa Malý princ vyberá. Zemepisec mu doporučil Zem. Vraj má dobrú povesť! Tak sa malý princ vybral na Zem a tvrdil: „Zem nie je hocijaká planéta. Je na nej stojedenásť kráľov (nezabúdajúc, prirodzene, na černošských kráľov), sedemtisíc zemepiscov, deveťstotisíc biznismenov, sedem a pol milióna pijanov, tristojedenásť miliónov márnivcov, to znamená asi dve miliardy dospelých.“
Príchod na Zem a objav skutočných hodnôt
Malý princ dopadol na Zem, do africkej púšte. Presne na tú, kde havaroval Antoine. Na nej uvidel presne také kvety, ako mal na svojej planéte. Hada a kvetiny sa pýtal na ľudí, žiadnych nevideli. Keď zakričal z vysokých vrchov, počul len ozvenu, čo sa mu nepáčilo: „Ľudia nemajú predstavivosť. Opakujú, čo sa im povie.“ Vystúpil na vysoký vrch, kde sa každé jeho slovo opakovalo. Bola to ozvena, ale on si pomyslel: „Ľudia nemajú predstavivosť, opakujú, čo sa im povie…“
Malý princ bol zrazu smutný a mrzutý, lebo prišiel do záhrady plnej ruží. Zistil, že ma obyčajnú ružu a nie jedinečnú kvetinu, ako si myslel. Začal tú svoju ľutovať, pretože si myslela, že je jediná svojho druhu. Neskôr sám zostal skľúčený. Myslel si, že má jedinečný kvet, ktorý nik iný nemá. Ľahol si do trávy a plakal.
Vtom sa zjavila Líška. Stretol líšku, ktorú si skrotil. To ona mu pomohla odkryť pravé tajomstvo priateľstva a lásky. Pochopil, že priateľstvo je skutočné len vtedy, ak si jeden druhého skrotíme. Na otázku čo znamená skrotiť mu líška odpovedala: „Znamená to vytvoriť putá.“ A dodala: „Ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete…“ Až po týchto slovách pochopil, čo pre neho ruža znamená. Líška zmĺkla a nadlho sa zahľadela na Malého Princa: „Prosím ťa… skroť si ma! Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme“, povedala a zverila mu svoje tajomstvo: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očami neviditeľné.“ Po tomto stretnutí s líškou Malý princ pochopil, že je navždy zodpovedný za všetko, čo si skrotí. Je zodpovedný za svoju ružu. Líška je veľmi dôležitou postavou v tejto knihe, lebo síce nemá rada ľudí, zveruje princovi svoje tajomstvo a pomáha mu zistiť, čo je v živote dôležité. Pri pohľade na tých päťtisíc ruží si uvedomil, že jeho kvetina je jediná na svete, že tieto kvetiny sa na ňu vôbec nepodobajú.
Malý princ prichádza aj k výhybkárovi, ktorý usmerňoval vlaky plné ľudí na ich správny smer. Pýta sa, čo tam robí. Nevie pochopiť, prečo ľudia nastupujú do vlakov a vystupujú z nich, prečo ide jeden vlak jedným smerom a hneď za ním druhý vlak opačným smerom. Kam tí ľudia idú, čo hľadajú? Stretne aj obchodníka, ktorý predával pilulky proti smädu, aby ľudia ušetrili čas. Pilot nakreslil Malému princovi náhubok na ovečku, aby mu nezjedla ružu.
Hľadanie studne a návrat k hviezdam
Bolo to presne ôsmy deň po stroskotaní, keď Malý princ dorozprával svoj príbeh. Prešlo osem dní od pilotovej nehody. Počúvajúc príbeh o obchodníkovi, pilot dopíjal poslednú kvapku vody. Voda už došla, a tak Malý princ rozhodol, aby sa vydali na cestu k studni. Pilot to síce považoval za nezmyselné, no aj tak sa vydali na cestu. Uprostred púšte našli studňu, čo bolo pre nich zvláštne. Až teraz si Malý princ uvedomil líškine slová, že to najdôležitejšie vidíme srdcom, pretože aj keď to bola iba obyčajná voda, odrazu sa im zdala byť srdcu milá ako nejaký dar. Zachránila im totiž život. Napili sa, no pilot sa musel vrátiť k lietadlu, aby ho opravil. Pilot si uvedomil princovo odhodlanie vrátiť sa späť k svojej ruži za každú cenu. „Lampy musíme dobre chrániť: jeden náraz vetra ich môže zahasiť…“
Chlapček zostal pri studni. Keď sa pilot vracal k studni, videl chlapca, ako sa rozpráva s hadom. Na druhý deň, keď sa pilot vrátil, počul, ako sa Malý princ s niekým rozpráva, no nikoho nevidel. No keď podišiel bližšie, zbadal hada, ktorý mu chcel pomôcť vrátiť sa späť na svoju planétu. Rýchlo ho odohnal. Pilot si myslel, že mu had ublíži, a preto ho odohnal. Vzal chlapca na ruky, on však chcel ísť sám. Pilot zastal a zrazu zbadal žltý záblesk tesne vedľa nohy Malého princa. Bol to ten istý had a Malého princa uštipol do členku. Chlapec začal pomaly a ticho padať. Malý princ sa stihol s hadom dohodnúť, že mu večer pomôže dostať sa späť na svoju planétu. Malý princ sa pýtal, či má dobrý jed, či ho nenechá dlho trpieť. Had celý čas rozprával v hádankách, čomu Malý princ nerozumel, ale tie mali svoj význam. Ako v každej kapitole, tak aj tu sa objavujú prvky dospelých, čiže hovorí tu o sebeckosti a neschopnosti počúvať druhých. Na záver had dodáva: „Môžem ti jedného dňa pomôcť, ak sa ti bude priveľmi cnieť za tvojou planétou. Ja môžem…“
Pilot si myslel, že sa blíži koniec ich stretnutia. Malý princ mu povedal: „Vždy keď sa pozrieš na hviezdy, uvidíš ma. Ty budeš mať päťsto miliónov malých zvončekov, ja budem mať päťsto miliónov malých studničiek…“ Stretnutím sa s hadom sa končí putovanie Malého princa po vesmíre. „Pri jeho členku sa mihol iba žltý záblesk. Chvíľu nehybne stál. Nevykríkol. Padal pomaly, ako padá strom. Dokonca to na piesku nespôsobilo nijaký hluk.“ Takto sa končí príbeh Malého princa. Odvtedy prešlo už šesť rokov. Pilot nakreslil miesto, kde sa malý princ zjavil na Zemi a potom aj zmizol. Spomenul si, že k náhubku pre ovečku zabudol nakresliť kožený remienok. Nikdy ho nebude môcť ovečke priviazať. Je teda veľkou záhadou, čo sa stalo na jeho planéte. Pilot možno doteraz čaká na návrat Malého princa.
Filozofické posolstvá a nadčasová aktuálnosť
Dielo Malý princ možno čítať v detskej úrovni ako rozprávku o Malom princovi alebo vo filozofickej úrovni ako dielo o hľadaní pravdy a poznania, zmyslu života človeka. Je to večné dieťa, ktoré je skryté v našej hĺbke a bojíme sa ho dať najavo, nechať mu priestor na prejavenie sa. Pomaly a nežne, no istotne, toto najkrajšie a najjemnejšie z nás zabíjame. On je naša duša, naša čistota. Kedysi sme boli ním. No dnes máme masku. Masku dospelosti. Hráme sa na vážnych, ustarostených a zaneprázdnených ľudí, ktorí na nič okrem práce nemajú čas. Svoje deti posadia radšej pred televízor, akoby sa s nimi mali na pár minút pohrať.
Autor tu poukazuje na odlišnosti medzi svetom dospelých a svetom detí. Porovnáva detský svet so svetom dospelých, ako dospelí nedokážu pochopiť detské myslenie, ako všade vidia len na peniaze a moc, ktoré dokážu zvíťaziť nad rozumom, láskou, citmi. Malý princ, azda najznámejšia filozofická rozprávka pre dospelých, je popretkávaný rôznymi úvahami autora, hlavne o dospelých. Autor síce patrí do sveta dospelých, no stále sa cíti byť dieťaťom. A kvôli tomu ho dospelí nevedeli pochopiť. „Všetci dospelí boli raz deťmi, ale málo ktorý z nich si na to pamätá.“ A o tom autor píše. Ako človek dospieva, získava vedomosti, skúsenosti… ale pri tom stráca fantáziu, skutočné hodnoty a zmysel života. Všade sa ponáhľa, z jednoduchých vecí robí zložité. „To čo je dôležité, je neviditeľné.“ Autor sa podobnými otázkami zaoberal aj v iných prácach, napríklad Zem ľudí alebo Citadela. Neraz sa presvedčil o tom, že veriť iba rozumu nestačí. Prostredníctvom zmyslov a rozumu nedokážeme vidieť všetko. Veril, že pravú podstatu vidíme cez srdce: „Dobre vidíme iba srdcom. Očami malého princa dostáva krása nový rozmer - najkrajšie je to, čo najmenej vidíme. Človek si sadne v púšti na presyp a nič nevidí, nič nepočuje, no predsa čosi v tichu žiari. Na púšti je najkrajšie to, že niekde v nej je ukrytá studňa.“
Autor sa zaoberá motívom samoty - osamelý a smutný bol nielen Malý princ, ale aj samotný autor. Malý princ žil samotársky, nemal nikoho, veľmi túžil po tom, aby si našiel priateľov. Osamelý človek nemôže byť nikdy naozaj šťastný. Pravé šťastie totiž dokážeme nájsť len v blízkosti iného človeka, v blízkosti priateľa. Autor poukázal na hodnotu priateľstva, na jeho cenu a silu. Dospelí sa veľmi ponáhľajú, nevedia však, čo hľadajú, nikdy nie sú spokojní tam, kde sa nachádzajú. Môžu mať v záhrade päťtisíc ruží, ale nebudú šťastní, pretože žijú vo svete, ktorý je len súhrnom anonymných vecí. V skutočnosti však nepotrebujú takú veľkú záhradu. Malý princ neskôr pochopí, čo znamená „skrotiť“ si niekoho. Aj tá voda, ktorú objavili v studni, nebola len obyčajnou vodou. Po takej dlhej ceste bez pitia táto voda nepredstavovala len obyčajnú živinu. Zrodila sa z veľkej námahy a dlhej chôdze.
Táto kniha je vlastne o tom, akí by ľudia mali byť a na čo by nemali zabúdať. Malý princ nám pripomína detstvo, to nevinné a bezstarostné zmýšľanie detí, tú fantáziu a samozrejmosť, to jedinečné čaro, ktoré sa skrýva v každom dieťati, no postupne ho človek potlačí natoľko, akoby úplne zmizlo. Pilotov zážitok je takýmto zlomom v jeho živote. Aj keď spolu prežili len osem dní, prevrátil jeho, doteraz fádny život, naruby. Poukazuje na rozpory sveta, na to, ako dospelí napredujú len za svojimi cieľmi a pritom zabúdajú na to, že sú tu aj oveľa dôležitejšie veci. Zabúdajú na svoj niekdajší detský pohľad na svet, prestávajú používať fantáziu. Ak ide človek rovno dopredu, ďaleko nezájde. Pomaly a nežne, no istotne, toto najkrajšie a najjemnejšie z nás zabíjame.
Malý princ - „Problém nie je dospievanie, problém je zabúdanie.“
Pilot sa vďaka Malému princovi opäť dostáva do kontaktu so svojím vnútorným dieťaťom. Je to chlapec s čistým a milým srdcom, ktorý pochádza z jednej z päťsto miliónov hviezd, ktoré žiaria nad nami. Autor využíva na dej pohľad chlapca s detskými očami, pretože ešte nie je skazený ako všetci dospelí. Má ešte detskú predstavivosť a svojím vlastným spôsobom si vysvetľuje veci a javy okolo seba. Má triezvy pohľad na svet na, na veci okolo seba, nie je nikým a ničím ovplyvňovaný. A práve detskými očami sa dajú rozpoznať pravé hodnoty života a nie je to nevšímavosť a túžba po moci a peniazoch, ale priateľstvo, láska a ochota. Ide tu o umení získať si ľudí svojím triezvym pohľadom na svet. „Ľudia u vás pestujú päťtisíc ruží v jedinej záhrade…a nenachádzajú v nej to, čo hľadajú…[…]A predsa to, čo hľadajú, by sa mohlo nájsť v jedinej ruži alebo v troške vody…[…]Ale oči sú slepé.“ Takto zneli slová malého princa. „Zahľaďte sa na nebo. Pýtajte sa: zožrala ovečka ružu - áno, alebo nie? A uvidíte, ako sa všetko zmení… A nijaký dospelý nikdy nepochopí, že je to také dôležité!“ Malý princ je v každom z nás.
tags: #exupery #maly #princ #dieta