Úvod: Nezabudnuteľné príbehy národa
Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Avšak, Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Ich životné cesty, často začínajúce v skromných pomeroch, formovali kultúrnu, politickú a umeleckú krajinu, ktorú poznáme dnes. Sledovanie ich počiatkov a vývoja nám umožňuje hlbšie pochopiť ich prínos a význam pre národ.
František Hečko: Spisovateľ z vinohradníckej oblasti Suchej nad Parnou
Medzi významné postavy slovenskej literatúry patrí spisovateľ František Hečko, ktorého korene siahajú do malebnej vinohradníckej oblasti Suchej nad Parnou. Narodil sa práve v tejto lokalite, čo nepochybne ovplyvnilo jeho literárnu tvorbu a cit pre krajinu. Jeho rodinné zázemie bolo poznačené vnútornými spormi, ktoré formovali jeho mladé roky. Starý otec bol pomerne veľký roľník, no jeho syn Ján, otec budúceho spisovateľa, si vzal za manželku chudobnú sirotu Rozáliu Branišovú. Tieto okolnosti vyostrili spory s otcom-dedom, čo napokon viedlo k tomu, že syn Ján odišiel z domu.
Vzdelanie Františka Hečka začalo štvorročnou ľudovou školou, ktorú absolvoval v maďarskom jazyku, čo bolo v tej dobe bežné v mnohých častiach Uhorska. Neskôr pokračoval na Meštianskej škole v Bratislave, ktorú už navštevoval v jazyku slovenskom, čo naznačuje prechod k slovenskému kultúrnemu prostrediu a rozvoj národného povedomia. Počas svojho života sa venoval najmä práci v Matici slovenskej, inštitúcii, ktorá zohrávala kľúčovú úlohu pri udržiavaní a rozvoji slovenskej kultúry a jazyka. Jeho pôsobenie v Matici slovenskej podčiarkuje jeho záväzok k národným hodnotám.
Osud ho postupne zavial do miest a dedín západného a stredného Slovenska, čo mu umožnilo spoznať rôzne regióny a ich obyvateľov. Žil vo Vozokanoch, Radošine, v Jure pri Bratislave, v Dolnej Lehote, Bratislave samotnej a napokon v Martine, ktorý bol v tej dobe významným centrom slovenskej kultúry. Táto geografická rozmanitosť jeho pôsobenia sa odrazila aj v jeho tvorbe, ktorá čerpala z bohatstva slovenského života. Bol autorom básní a románov, pričom publikoval svoje diela v rôznych časopisoch. Medzi jeho najznámejšie romány patria "Červené víno" a "Drevená dedina", ktoré dodnes patria do kánonu slovenskej literatúry. František Hečko zomrel v Martine vo veku 54 rokov 1.3.1960, zanechajúc za sebou trvalý literárny odkaz.
Jaro Filip: Hudobný vizionár a bohém z Hontianskych Moraviec
Slovensko stratilo jednu zo svojich najoriginálnejších osobností v osobe Jara Filipa, ktorý sa narodil v Hontianskych Moravciach v učiteľskej rodine. Už od siedmych rokov sa učil hrať na klavíri, čo predznamenalo jeho neskoršiu hudobnú kariéru. Starší si pamätajú, že v časoch totality bola možnosť počúvať bigbít prakticky nulová okrem počúvania zahraničných staníc, ktorým svojim hudobným obsahom dominovalo Rádio Luxembourg. Práve v tomto prostredí Jaro Filip rozvíjal svoj jedinečný hudobný vkus.
Svoje vzdelanie podriadil hudbe. Študoval na konzervatóriu v Bratislave, kde ho však zlákal výstredný spôsob života bohémov. Napriek tomu štúdium úspešne dokončil v Žiline, čo svedčí o jeho húževnatosti. Neskôr absolvoval aj VŠMU v odboroch dramaturgie a scenáristiky v roku 1976. Tieto znalosti neskôr zúročil pri tvorbe vlastných relácií a programov, ktorých bolo neúrekom hlavne po prevrate od roku 1989.
V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa v jeho živote udiali tie najpodstatnejšie zlomy. Išlo o spoluprácu s kapelou Beatmen Deža Ursínyho, ktorá bola v tej dobe priekopnícka. Pracoval tiež v Slovenskej televízii ako asistent kamery a v Slovkoncerte, čo mu umožnilo nahliadnuť do zákulisia umeleckého priemyslu. Významná bola aj jeho spolupráca s kapelou Petra Lipu Blues Five a účasť na Pražskom beatovom festivale, ktoré potvrdili jeho postavenie na hudobnej scéne.
Nadšenie pre hudbu, komediantsky naturel a zanietenosť pre moderné technológie boli hnacím motorom jeho tvorby. Tieto aspekty definovali jeho jedinečný prístup k umeniu a životu. Tomu podriaďoval aj svoj životný štýl, ktorý, povedzme si úprimne, značne narúšal životosprávu. S manželkou Evou mali tri deti - Jara, Lea a Evu. Okrem toho mal Jaroslav aj nemanželský vzťah s herečkou Annou Šiškovou, z ktorého síce nebol rozvod, ale nemanželské dieťa áno. Dcéra Dorota má dnes meno po svojom adoptívnom otcovi Jurajovi Nvotovi. Paradoxom je, že aj keď o svojom biologickom otcovi Jarovi vedela dosť dlho, skontaktovala ho až rok pred jeho smrťou. Zistili, že spolu majú veľa spoločného a ich vzťah bol veľmi úprimný. Prerušila ho až Jarova smrť, ktorá prišla nečakane v 51. roku jeho života. Ráno sa podľa svojho zvyku pripojil na internet a komunikoval s inými účastníkmi, potom sa odmlčal. Asi o pol jedenástej ho našiel syn, ktorý privolal záchranárov. Jaro však zomrel na masívny srdcový infarkt, čo bolo obrovskou stratou pre slovenskú kultúru.
Jaro Filip - Za dedinou
Jozef Budský: Divadelná ikona, herec a režisér s pražskými koreňmi
Jednou z ústredných postáv slovenského divadla 20. storočia bol Jozef Budský, ktorého životná a umelecká púť sa začala v Prahe. Narodil sa v Prahe v robotníckej rodine, čo mu dalo základ pre jeho neskoršie divadelné a režisérske úsilie. Jeho výchove sa po úmrtí otca venovali prevažne starí rodičia v Mnichoviciach. Práve tu prišiel prvý raz do kontaktu s tzv. ochotníckym divadlom, ktoré v ňom prebudilo lásku k herectvu.
Študoval pražskú obchodnú školu a popri štúdiu naďalej hral v ochotníckych divadlách, kde získaval cenné skúsenosti. V roku 1928 nastúpil po skúškach do spevohry na Vinohradoch, čím sa jeho záľuba premenila na profesionálnu dráhu. Ako činoherec (od roku 1930) pôsobil do roku 1932 v divadelnej spoločnosti Josefa Burdu. Od roku 1935 sa jeho osud neoddeliteľne spojil so Slovenskom, keď začal pôsobiť v českej činohre Slovenského národného divadla. Keď SND prešlo zmenami, Budský ostal, čím potvrdil svoju lojalitu a oddanosť slovenskému divadelnému prostrediu.
Ako režisér začal pôsobiť už po vojne v roku 1945, pričom sa zároveň stal šéfom činohry do roku 1953. Počas tohto obdobia výrazne ovplyvnil smerovanie slovenského divadla. Jeho pedagogické schopnosti sa prejavili aj na Divadelnej fakulte VŠMU, kde učil a vychoval generácie talentovaných umelcov. Medzi jeho najvýznamnejších študentov patria režiséri Pavol Haspra, Ľubomír Vajdička a Miloš Pietor, ktorí nadviazali na jeho odkaz. Jozef Budský zomrel 31.1.1989 v Bratislave. O jeho životnej filozofii a radikálnom prístupe k osudu svedčí citát z diela Teatrum mundi Jozefa Budského od Jozefa Maťašíka: „A keď mu už lekári nevedeli pomôcť, bol rovnako radikálny - pred dlhým utrpením volil radšej rýchly odchod zo života.“
Ján Samuel Francisci-Rimavský: Oravský štúrovec a novinár
Medzi významné postavy slovenského národného obrodenia patrí Ján Samuel Francisci-Rimavský, ktorého životná dráha sa začala na Orave. Narodil sa na Orave v meste Tvrdošín v rodine roľníka. Napriek tomuto skromnému pôvodu jeho cesta viedla k vzdelaniu a aktívnemu zapojeniu sa do národného života. Rodičia správne usúdili, že cesta k lepšej budúcnosti potomkov vedie cez vzdelanie, čo mu otvorilo dvere k akademickej kariére.
Počas štúdií v Bratislave sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom, čím sa stal súčasťou štúrovskej generácie, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri kodifikácii spisovnej slovenčiny a národnooslobodzovacom hnutí. Od roku 1860 bol dva roky šéfredaktorom (aj vydavateľom) Pešťbudínskych vedomostí, jedného z prvých dôležitých slovenských politických novín, čím sa aktívne podieľal na formovaní verejnej mienky a šírení národných ideálov.
Popri Karolovi Kuzmánym bol svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví na Slovensku, čo svedčí o jeho vplyve nielen v politickej, ale aj v duchovnej sfére. Francisci ako autor poézie a prózy začal používať štúrovskú slovenčinu, čím prispieval k jej udomácneniu a rozšíreniu. Okrem svojich vlastných diel sa tiež venoval prekladateľstvu a zberu rozprávok a povestí, a to dokonca ešte pred Pavlom Dobšinským, čo poukazuje na jeho pioniersku prácu v oblasti folklóru a ľudovej slovesnosti. Jeho práca je dodnes dôležitým prameňom poznania slovenskej kultúry a jazyka.
Ignác Gessay: Z Tvrdošína do Ameriky za slovenskými právami
Ďalšou osobnosťou, ktorej rodisko sa spája s Oravou, je Ignác Gessay, narodený v Tvrdošíne v rodine roľníka. Podobne ako u Francisciho, aj tu rodičia správne usúdili, že cesta k lepšej budúcnosti potomkov vedie cez vzdelanie. Po štúdiách sa vrátil na Slovensko a pracoval ako učiteľ. Pre jeho názory ho v dobovom Uhorsku považovali za pansláva. [Prívrženec panslavizmu sa nazýval pansláv, pričom výraz „štvaví panslávi“ používali v Uhorsku na označenie národovcov (prevažne evanjelikov) snažiacich sa o vyčlenenie slovenských stolíc z Uhorska. Politický panslavizmus ako hnutie priamo ohrozujúce integritu štátu bol v Uhorsku trestným činom (§ 127)].
Poslednou kvapkou, ktorá rozhodla o jeho odchode do USA, bol zákaz prispievať do slovenských novín. Tento moment ho prinútil hľadať možnosti pre svoju činnosť v zahraničí, kde mohol slobodnejšie presadzovať slovenské záujmy. Pôsobil v Clevelande ako redaktor časopisu pre slovenských študentov „Mládež“, čím sa stal dôležitým hlasom slovenskej diaspóry. Pracoval aj v Združení slovenských novinárov a podieľal sa na založení Slovenskej ligy v Amerike, organizácie, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri presadzovaní slovenských národných práv.
Ignác Gessay sa zúčastnil prípravy Clevelandskej dohody a bol signatárom Pittsburskej dohody, z ktorej vyplynula inklinácia k slovenskému autonomizmu. Tieto dohody boli historicky významné pre vznik a formovanie Československa a pre postavenie Slovákov v ňom. V rokoch 1919-20 bol členom Čsl. Národnej rady, čím sa aktívne podieľal na politickom dianí v novovzniknutom štáte. Jeho život je príkladom neúnavného boja za národné práva a slovenskú identitu.
Viera Husáková: Žurnalistka a prvá dáma so silným charakterom
Viera Husáková, prvá dáma Československa, sa narodila v rodine vyššej strednej triedy, čo jej zabezpečilo dobré vzdelanie. Brala súkromné hodiny francúzštiny a nezanedbala ani krasopis, ktorý patril k vzdelaniu žien z dobrej spoločnosti v medzivojnovom období. Hoci ju právo veľmi nenadchlo, napokon sa venovala žurnalistike, kde našla svoje uplatnenie a realizáciu.
Jej prvý manžel bol Jozef Miller, s ktorým aktívne prešla aj obdobie SNP, čo svedčí o jej zapojení do dôležitých historických udalostí. Zo vzťahu vzišli deti Vladimír a Alexandra. Bola členkou strany a všetko vyzeralo v poriadku. Na oslavách SNP sa stretla s Gustávom Husákom, ktorý bol práve čerstvo rozvedený. Vraj sa do neho okamžite zaľúbila. Aj Husák vzťah opätoval, bola pre neho ideálnou manželkou, kombinujúcou inteligenciu, vzdelanie a kultivovanosť. Po čase, hádam aj po zásahu Leonida Brežneva, ktorému tiež táto inteligentná, vzdelaná, kultivovaná žena učarila, sa rozhodli vstúpiť do manželstva. Najskôr sa však Viera musela rozviesť.
Ich manželstvo bolo zvláštne naplňujúce obidve strany. Viera si zachovala svoju identitu, prácu i súkromie. Manžela navštevovala zväčša len cez víkendy, prípadne pri príležitostiach, kde figurovala ako prvá dáma, čím si udržiavala vlastný priestor a nezávislosť. Tak to bolo až do toho osudného dňa, kedy vrtuľník, prevážajúci ju do Bratislavy, havaroval a Viera Husáková tragicky zahynula. Zomrela 20.10.1977 pri bratislavskom letisku, kam sa stroj v zlom počasí zrútil. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore VIP. Jej životná cesta je príkladom silnej osobnosti, ktorá sa dokázala presadiť v náročných politických aj osobných okolnostiach.
Jana Kocianová: Hlas Slovenska z Šaštína a medzinárodná hviezda
Jana Kocianová, nezameniteľný hlas slovenskej hudobnej scény, sa narodila v Šaštíne na Záhorí. Po štúdiách končiacich maturitou sa na podnet rodičov vybrala študovať do Bratislavy na UK, kde navštevovala Farmaceutickú a Pedagogickú fakultu. Napriek akademickému zameraniu ju však očaril hlavne Gospel, a jej vzormi sa stali legendy ako Aretha Franklin, Ella Fitzgerald alebo Louis Armstrong.
Svoju kariéru odštartovala v televíznej súťaži „Zlatá kamera“ so skladbou Summertime, čím si okamžite získala pozornosť publika. Neušla pozornosti ani najväčšej stálici, Karlovi Gottovi, s ktorým vystupovala od roku 1973. Ich spolupráca priniesla mnoho úspešných koncertov a duetov, ktoré si obľúbilo široké publikum.
V čase normalizácie mala humoristická dvojica Lasica - Satinský zákaz vystupovania. Vďaka Jane Kociánovej sa podarilo presadiť spoločné vystúpenia, ktorých bolo napokon až 200 do roka, čo svedčí o jej vplyve a odvahe v neľahkých časoch. Počas svojej kariéry získala tri Zlaté a jednu Striebornú Bratislavskú lýru, ktoré sú svedectvom jej výnimočného talentu a popularity. Vo vyššom veku ochorela na rakovinu a svoju chorobu úzkostlivo tajila. Napokon jej podľahla v 72 rokoch 23.9.2018, zanechajúc za sebou bohatý hudobný odkaz.
Jaro Filip - Za dedinou
Marián Kochanský: Zakladateľ Lojzo a ikona recesistickej hudby
Marián Kochanský, zakladateľ legendárnej skupiny Lojzo, sa narodil v Partizánskom. Už od detstva prejavoval hudobné nadanie a hral na akordeóne, nástroji, ktorý sa stal neoddeliteľnou súčasťou jeho javiskovej identity. Po absolvovaní vzdelania s maturitnou skúškou sa prihlásil na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, kde získal vzdelanie v oblasti ekonómie.
Po škole pracoval ako ekonóm v národnom podniku Zdroj, ktorý bol sieťou samoobslúh na Slovensku a ekvivalentom českého národního podniku Pramen. Avšak jeho skutočná vášeň ležala v hudbe. V roku 1982 založil skupinu Lojzo, ktorá sa vymykala z bežného rámca hudobných skupín na Slovensku svojim recesisticky ladenými skladbami a jedinečným humorom. Už samotný zašifrovaný názov tomu napovedal - LOJZO znamená Ľudový Orchester Jednotnej Zábavy Obyvateľstva.
K neodmysliteľnému imidžu skupiny a samotného Mariána patrili tepláky a baretky. Marián mal navyše na svojom akordeóne telefónne slúchadlo, ktoré sa stalo jeho poznávacím znakom. Okrem rôznych ľudových festivalov vystupovali aj spontánne na verejnosti, čím si získali obrovskú popularitu. Najznámejšia pravidelná účasť bola na Trhovisku Miletičova, kde znel hit „Na hrášok na kaleráb“, ktorý sa stal hymnou mnohých. Marián Kochanský podľahol rakovine vo veku 50 rokov, zanechajúc po sebe dedičstvo humoru, originality a neodolateľnej hudby.
Jozef Lettrich: Politický líder a osobnosť exilu z Diviackych Hájov
Jozef Lettrich, významná postava slovenskej povojnovej politiky a exilu, sa narodil v Diviackych Hájoch pri Turčianskych Tepliciach v evanjelickej rodine. Maturitu získal na gymnáziu v Turčianskom Svätom Martine, čím položil základy svojho vzdelania. Právnickú fakultu UK v Bratislave absolvoval v rokoch 1925-1929, čo mu poskytlo silné právne a politické základy.
Demokratická strana (DS), ktorej bol kľúčovou osobnosťou, bola tŕňom v oku komunistickej menšine, čo sa prejavilo neskôr, keď sa Komunistická strana drala k moci. Lettrich ako politik apeloval na Edvarda Beneša, aby v procese s prezidentom slovenského štátu Dr. Jozefom Tisom udelil v jeho prípade milosť, čo svedčí o jeho morálnych princípoch aj v najťažších časoch. Tesne pred februárom 1948 obvinili komunisti DS z prípravy protištátneho sprisahania, čo viedlo k prenasledovaniu a útlaku demokratických síl. Za jeho prejavy v politickej funkcii boli na neho podané trestné oznámenia ŠtB, čo ho prinútilo odísť do exilu.
Ako významná osobnosť demokratického exilu v USA sa zúčastnil založenia Rady slobodného Československa 11.2.1949 a do roku 1954 bol jej podpredsedom. Počas nasledujúcich 20 rokov v exile bol neustále činný, mal pred očami záujmy slovenského národa a osud celého Československa. Prednášal na univerzitách, publikoval a sledoval dianie v bývalej vlasti, pričom sa zasadzoval za realizáciu ľudských práv a slobôd. JUDr. Jozef Lettrich zomrel vo svojich 64 rokoch, 29.11.1969 v New Yorku, zanechajúc odkaz neúnavného bojovníka za demokraciu a slobodu.
Jaro Filip - Za dedinou
Magda Paveleková: Komediálna herečka s trpkým osudom z Levíc
Magda Paveleková, známa a obľúbená slovenská herečka, sa narodila v Leviciach ako Magda Lörinczová. Jej vzdelanie zahŕňalo štúdium na gymnáziu Andreja Vrábla a na evanjelickom gymnáziu v meste Kőszeg (slovensky Kysak) vo Vašskej župe v Maďarsku. Bratislavské konzervatórium ukončila v roku 1956, čo jej otvorilo dvere do sveta divadla.
Z Nitry sa nechala zlákať do Bratislavy, kde vystupovala v Tatra kabarete a na Novej scéne, kde naplno rozvinula svoj herecký talent. Popri divadle sa ako humoristka venovala hlavne zábavným reláciám a televíznym seriálovým programom, ako sú "Bonzáčik", "Inkognito" a "Vtipnejší vyhráva", kde jej komediálny talent vynikol. V dabingu jej hlas neodmysliteľne patrí k seriálu "Miazgovci", čo ju ešte viac priblížilo širokému publiku. Divákov oslovovala aj v televíznych inscenáciách, sedeli jej komediálne postavy ako uliate, vďaka čomu si získala status jednej z najobľúbenejších herečiek.
Počas svojej kariéry získala titul Zaslúžilá umelkyňa, Kvet Talia a Cenu za herecký výkon, ktoré sú svedectvom jej umeleckého prínosu. V súkromnom živote to však nemala (Majda - pani Majda, ako ju oslovovali dôvernejšie) ľahké. Otec jej zomrel, keď mala 11 rokov. Pochovala starú mamu, potom svoju mamu a následne aj rodičov svojho muža. Najväčšou tragédiou bolo, že prežila svoju dcéru Ninu (Soňa Vančová † 34 rokov), po ktorej jej ostali dvaja vnúčikovia. Z tejto rany sa nemohla spamätať a od tej doby sa nezúčastnila už žiadneho pohrebu, aj keď sa na jeden dostala, uvedomila si, že to už nezvládne. Vyjadrila sa, že pôjde už len na svoj vlastný. Zomrela v Dunajskej Lužnej, kde bývala, 20.7.2015, zanechajúc za sebou odkaz neobyčajnej sily a umenia.
Neznámy tenorista z Bratislavy: Majster operety
Bratislava, mesto s bohatou hudobnou tradíciou, bola rodiskom aj pre jedného z významných slovenských tenoristov, ktorého meno síce nie je v tomto kontexte špecifikované, no jeho kariéra a prínos pre operetu sú nespochybniteľné. Narodil sa v Bratislave a po ukončení štúdií spieval spočiatku ako neprofesionál. Jeho tenor však mal osobitý charakter, bolo len otázkou času, kedy ho uplatní v plnej miere.
Najskôr pracoval ako úradník, čo je pre mnohých umelcov bežná cesta k zabezpečeniu existencie pred plným venovaním sa umeniu. Od roku 1955 však prešiel ako sólista na Novú scénu, čo znamenalo začiatok jeho profesionálnej kariéry v divadle. V roku 1960 odišiel na štúdium do bulharskej Sofie, čo svedčí o jeho túžbe po ďalšom zdokonaľovaní. Po návrate absolvoval štúdium na Konzervatóriu v Bratislave u profesorky Móryovej, čím si ešte viac prehĺbil svoje hudobné vzdelanie.
Do roku 1978 bol prvým operetným tenorom divadla Novej scény v Bratislave, čo svedčí o jeho dominancii v tomto žánri. Okrem svojich umeleckých výkonov sa venoval aj vedúcim pozíciám - v rokoch 1977 až 1982 bol dokonca aj jej riaditeľom. Pod jeho vedením absolvoval umelecký súbor Novej scény zájazd po krajinách Beneluxu a SRN, čím prispel k šíreniu slovenskej kultúry aj v zahraničí. Jeho príbeh je dôkazom, že talent a tvrdá práca môžu viesť k úspechu a uznaniu, aj keď cesta k nemu môže byť plná prekážok.
Margaréta: Krstné meno s hlbokým významom a jeho nositeľky
Krstné meno Margaréta má orientálny pôvod a jeho význam je "perla", čo symbolizuje vzácnosť a krásu. Nositeľky tohto nie bežne zaužívaného mena oslovujeme Margarétka, Grétka a meniny majú 10. júna. Z charakteristiky tohto mena vyplýva, že Margarétky ľahko strácajú odvahu a sú veľmi jemné a citlivé. Sú schopné vložiť sa do nejakej záležitosti s presvedčením, no nie vždy sú dôsledné. Tieto jemné ženy bývajú životaschopné, ich zdravie sa však vyznačuje kolísavosťou - raz sa cítia dobre, na druhý deň nie. Obľúbené farby Margaréty sú svetlozelená, svetlomodrá a biela.
Meno Margaréta niesli a nesú mnohé významné osobnosti po celom svete, čo potvrdzuje jeho historický a kultúrny význam. Medzi svetoznáme nositeľky patrí napríklad škótska kráľovná Margaréta Tudorová, ktorá zohrala dôležitú úlohu v dejinách Škótska a Anglicka, a dánska kráľovná Margaréta II., vlastným menom Margrethe Alexandrine Thorhildur Ingrid, ktorá je súčasnou panovníčkou Dánska.
Ani Slovensko nie je výnimkou, čo sa týka významných osobností s týmto menom. Slovenská herečka Bratislavského bábkového divadla Margaréta Nosáľová prispela k rozvoju bábkového umenia. Archeologička Margaréta Musilová sa zase preslávila objavom zlatého pokladu a ďalších vzácnych pamiatok v auguste 2009 v areáli Bratislavského hradu, čo je objav mimoriadneho historického významu. Tieto ženy, popri ďalších, nosia meno, ktoré v slovenskom kalendári pripadá na 10. júna, a každá z nich obohatila svojím životom a prácou národné aj svetové dejiny. Margaréta sa môže stať aj symbolickým darom - napríklad v kytici.
Osobnosti dátumu 10. (časť širšieho kontextu narodení)
Dejiny sú mozaikou príbehov jednotlivcov, a niektoré dátumy sa v nich opakujú ako miľníky narodení či úmrtí významných osobností. Dátum 10., bez ohľadu na mesiac, je spojený s mnohými zaujímavými postavami, ktoré obohatili slovenskú aj svetovú kultúru, vedu a politiku.
Slovenské osobnosti spojené s dátumom 10.
Napríklad 10. júna 1848 sa v Dolnej Mičinej narodil pedagóg a matematik Ján Kmeť, ktorého prínos pre vzdelávanie a rozvoj vedy je dodnes cenený. O niečo neskôr, 10. júna 1901, sa v Ružomberku narodil americko-slovenský novinár Fedor Ivan Salva. Jeho význam spočíval aj v tom, že bol členom delegácie amerických Slovákov u 26. prezidenta USA Theodora Roosevelta, čím zastupoval záujmy slovenskej diaspóry na najvyššej úrovni.Zaujímavým zhodám dátumov podlieha aj narodenie spisovateľa Františka Hečka, o ktorom sme už hovorili, keďže sa uvádza, že 10. júna 1905 sa narodil v Suchej nad Parnou. Medzi jeho najznámejšie diela patria romány "Červené víno" a "Drevená dedina".V Dolnom Kubíne sa 10. júna 1920 narodil prekladateľ, diplomat a redaktor Fedor Ballo. Jeho kariéra viedla cez vydavateľstvo Tatran, kde pracoval, a ako šéfredaktor Revue svetovej literatúry. V rokoch 1968-1971 bol pracovníkom v ústredí UNESCO a neskôr v Centre Pompidou v Paríži (Francúzsko), čím prispel k medzinárodnému kultúrnemu dialógu.Žiaľ, dátum 10. júna je spojený aj s úmrtím. V roku 1996 zomrel v Bratislave nestor slovenskej fotožurnalistiky, fotoreportér a laureát viacerých medzinárodných ocenení Viliam Přibyl, ktorý bol členom Slovenského syndikátu novinárov a dvorným fotografom mnohých osobností slovenskej kultúry.
Svetové osobnosti a udalosti spojené s dátumom 10.
Svetové dejiny taktiež zaznamenali významné osobnosti narodené 10. júna. V roku 1774 sa narodil nemecký staviteľ, vedec v oblasti stavebníctva a kresliar Carl von Haller von Hallerstein, ktorý ovplyvnil architektúru svojej doby. Francúzsky maliar Gustave Courbet, narodený 10. júna 1819, bol zakladateľom a hlavným predstaviteľom realizmu vo výtvarnom umení. Medzi jeho najznámejšie diela patria napríklad obrovské obrazy ako "Pohreb v Ornanse", či "Ateliér", alebo obrazy "Dobrý deň, pán Courbet", "Osievačky obilia" alebo v tej dobe škandalózny "Pôvod sveta", ktorý bol označený za pornografiu.Dátum 10. júna je aj dátumom úmrtí, v roku 1836 zomrel francúzsky fyzik a matematik André Marie Ampére, ktorý položil základy teórie elektromagnetizmu. V roku 1865 sa narodil americký lekár a polárnik Frederick Albert Cook, známy sporom s polárnikom Robertom Edwinom Pearym o to, ktorý z nich skôr dosiahol severný pól.Ďalšími osobnosťami sú prvý americký černošský boxer Jack Johnson, držiteľ titulu majstra sveta v ťažkej hmotnosti, ktorý zomrel 10. júna 1946. V ten istý deň v roku 1949 sa narodil český spevák, skladateľ a gitarista Karel Zich, ktorý si vyslúžil pomenovanie český Elvis Presley. Medzi narodenými 10. júna je aj český divadelný a filmový herec Vladimír Dlouhý, narodený 1958, známy napríklad z televízneho seriálu "Arabela", či z posledných filmov, v ktorých hral "Hlídač č. 47" a "Kajínek". Sklamanie pre milovníkov hudby priniesol 10. jún 2004, keď zomrel americký hudobník, klavirista a skladateľ Ray Charles, nazývaný tiež "otec soulu", ktorý v siedmich rokoch oslepol a patril medzi formovateľov hudobného štýlu R&B.
Okrem narodení a úmrtí sú s dátumom 10. júna spojené aj významné svetové udalosti. V roku 1942 nacisti vypálili českú obec Lidice, 173 mužov zastrelili (ďalších 19 zabili neskôr), 203 žien odvliekli do koncentračných táborov a 105 detí deportovali do koncentračných táborov alebo na prevýchovu do nemeckých rodín, čo zostáva symbolom nacistickej brutality. V roku 1971 Republikán, 37. prezident USA Richard Nixon, zrušil embargo na obchod s Čínou. Tieto fakty ukazujú, že dátum 10. júna má hlboký a mnohostranný význam v histórii.
Pamiatky a odkaz: Uctievanie národných hrdinov
Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín, ktorý je svedectvom o bohatej slovenskej histórii a osobnostiach. Tieto miesta nám pripomínajú ich životy, prínos a obete. Dôležitosť pripomínania si osobností, či už prostredníctvom oficiálnych pamätníkov alebo osobných spomienok, je nesmierna pre udržanie kontinuity národnej pamäti a identity. Každá osobnosť, ktorá je spomenutá v tomto texte, prispela svojím unikátnym spôsobom k mozaike slovenského národa. Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie), aby sme spoločne udržiavali ich odkaz živý pre budúce generácie.
tags: #filip #hecko #narodenie