Narodenie dieťaťa predstavuje v každej kultúre významnú udalosť, ktorá je spojená s množstvom tradícií a zvykov. Slovenský folklór nie je výnimkou a odráža bohaté a rozmanité praktiky, ktoré sprevádzali tehotenstvo, pôrod a oslavu nového života. Tieto tradície, hlboko zakorenené v minulosti, mali zabezpečiť zdravie a šťastie dieťaťa a matky, a zároveň upevňovali sociálne väzby v rámci komunity. Na východnom Slovensku, vrátane regiónu Zemplín, sa tieto obyčaje udržiavali s mimoriadnou silou a sú dodnes svedectvom o hlbokom prepojení človeka s prírodou, spoločenstvom a duchovným svetom.
Obdobie Pred Narodením: Tehotenstvo a Jeho Špecifiká
Tehotenstvo, stav, keď sa v tele ženy z oplodneného vajíčka vyvíja nový jedinec, bolo v tradičnej slovenskej kultúre obklopené množstvom povier a predstáv. V rámci zvykov životného cyklu sa príchod človeka na svet spájal s obradmi, obyčajovými úkonmi, poverami a etickými normami, ktoré sú súčasťou rodinných obyčajov. Ľudia verili, že správanie budúcej matky môže ovplyvniť zdravie, vlastnosti, vzhľad a budúcnosť dieťaťa. Z tohto dôvodu musela tehotná žena dodržiavať množstvo zákazov a obmedzení, ktoré sa týkali nielen jej fyzickej aktivity, ale aj psychického rozpoloženia. Podľa starších predstáv bolo možné ovplyvniť fyzické a duševné vlastnosti dieťaťa už v tomto citlivom období.
Zákazy a Obmedzenia pre Tehotné Ženy
Budúca matka sa nesmela pozerať na nepekné a neobvyklé veci, ani ich robiť, aby sa tieto negatívne vnemy nepreniesli na dieťa. Simona Jaššová, kurátorka fondu duchovnej kultúry v Slovenskom národnom múzeu v Martine, uvádza niekoľko príkladov povier, s ktorými sa museli budúce matky bežne vyrovnať: „Takmer na celom území Slovenska bola rozšírená povera o nebezpečenstve pozerania do ohňa či na červené zore pri západe slnka. Ak by sa žena chytila brucha alebo inej časti tela, verilo sa, že dieťa by malo na rovnakom mieste červený fliačik, v ľudovom prostredí nazývaný plameň. Žena sa ani nemala krčiť počas prechádzania popod stromy, lebo dieťa by mohlo mať hrb.“ Pohľad na mrzákov či mŕtvoly mohol spôsobiť poškodenie až smrť dieťaťa, čo viedlo k prísnym obmedzeniam v pohybe tehotnej ženy. Podobne, konzumácia niektorých jedál bola zakázaná, pretože sa predpokladalo, že by dieťa mohlo zdediť vlastnosti týchto potravín. Dokonca, z fyzických znakov tehotnej ženy sa predpovedalo pohlavie dieťaťa. Obdobie tehotenstva, najmä jeho prvé mesiace, sa považovalo za rozhodujúce pre zdravie, vzhľad a charakter dieťaťa.
Spoločenský Status Tehotnej Ženy a Tajenie Tehotenstva
V niektorých lokalitách, vrátane oblastí na Zemplíne, sa tehotenstvo tajilo, aby žena ľahšie rodila. Inde sa tajiť neodporúčalo, lebo dieťa by zostalo nemé, čo ukazovalo na regionálne rozdiely v poverách. Tehotná žena nosila zvyčajný odev, sukne si uvoľnila v páse, prípadne brucho stiahla pásom látky. Napriek tomu, že vzťah spoločenstva k nej bol pozitívny a príchod dieťaťa bol spájaný s radosťou a očakávaním, zároveň sa však považovala za nečistú. Táto predstava viedla k čiastočnej spoločenskej izolácii tehotnej ženy. Napríklad, nesmela niesť dieťa na krst, aby sa nečistota nepreniesla na nevinné novorodeniatko. Paradoxne, v práci nemala úľavy a v spoločenskom styku sa jej nevenovala zvláštna ohľaduplnosť. V tradičnom vidieckom prostredí tehotenstvo neznamenalo pre ženy žiadne úľavy. Až do poslednej chvíle pred pôrodom pracovali na poli a starali sa o hospodárstvo a domácnosť ako obvykle. Na návšteve si tehotná smela jedlo sama vypýtať, inak by mohla zabažieť, čo odzrkadľovalo starodávne presvedčenie o silnej túžbe tehotných žien.
Príprava na Pôrod: Rituály a Pôrodné Baby
Už počas svadby sa myslelo na rituály, ktoré mali v budúcnosti zabezpečiť žene bezproblémový pôrod. Helena Kotvasová, riaditeľka Kysuckého múzea v Čadci, približuje svadobné tradície: „V niektorých regiónoch nevesta pri sobáši púšťala na zem kuracie pierko, inde zasa nemala mať na svadobných šatách žiadne uzly. Pri obradoch týkajúcich sa budúceho potomstva niekedy asistoval aj muž. Keď chcel, aby žena ľahko porodila, musel si povoliť remeň o jednu dierku. Ak mladomanželia túžili po prvorodenom synovi, vložili do lona nevesty pri čepčení chlapca.“ Tieto predstavy svedčia o hlbokej viere v silu symbolických úkonov.
Najdôležitejšími spojenkyňami tehotných žien v časoch pred pôrodnicami boli pôrodné baby, babice či babicule. Pôrod v minulosti prebiehal doma a bol výlučne ženskou záležitosťou. Dieťa pomáhali priviesť na svet pôrodné asistentky nazývané babice. Nebolo však nezvyčajné, že babice sa volali len k ťažším pôrodom, inak boli pri rodiacej žene prítomné skúsené ženy z rodiny. Aby príchodu dieťaťa na svet nič nestálo v ceste, rozplietli žene vlasy, na šatách jej rozviazali všetky uzly, odomkli uzatvorené dvere, pálili bylinky, hlavne čistec (Stachys recta). Na území Slovenska sa prvé kurzy pre babice začali organizovať v roku 1770 na Trnavskej univerzite. Od roku 1922 platilo nariadenie, podľa ktorého obec bola povinná platiť pôrodnú babu. Jej úlohami a povinnosťami bolo viesť pôrod, okúpať dieťa, posvätiť a prežehnať ho a ošetriť novorodenca aj rodičku. Babice sa zúčastňovali na krste aj na očistnom rituáli v kostole - na vádzke, čím potvrdzovali svoju dôležitú rolu v celom procese.
Samotný Pôrod: Miesto a Asistencia
Občas sa stávalo, že ženy z praktických dôvodov nerodili doma v posteli. V minulosti sa na spanie používali takzvané strožliaky - „matrace“ vyplnené slamou. Slama sa menila raz do roka, a tak znečistenie spôsobovalo pri pôrode problémy. Preto najmä viacnásobné, skúsené rodičky priviedli na svet dieťa niekedy aj v maštali, pričom sa rukami pridŕžali válova. Tento detail poukazuje na drsné podmienky, v ktorých sa život rodil v tradičnom vidieckom prostredí, a na pragmatizmus žien. Treťou etapou rodinných obyčajov sa začalo narodenie dieťaťa, pri ktorom sa opäť aktívne snažili ovplyvniť jeho budúcnosť a zistiť, aký osud ho očakáva.
Presun Pôrodov do Pôrodníc
Všetci narodení pred 50. rokmi 20. storočia, to znamená, že ešte aj stále žijúci najstarší členovia mnohých rodín na Slovensku, vrátane Zemplína, prišli na svet s najväčšou pravdepodobnosťou doma. Presun pôrodov z domácností do pôrodníc v 50. rokoch 20. storočia znamenal pre ženy veľkú úľavu a radikálnu zmenu v spôsobe, akým sa noví členovia rodiny vítali. Tento posun tiež viedol k postupnému zanikaniu mnohých úkonov a povier, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou domáceho pôrodu. Za zakladateľa slovenského pôrodníctva sa pokladá Dr. Ján Ambro, rodák z Beckova, ktorý študoval medicínu na univerzite v Budapešti a vo Viedni. Ján Ambro mal pokrokové zmýšľanie a navrhoval zriaďovať osobitné pôrodnícke oddelenia v nemocniciach, čím predznamenal modernizáciu pôrodníctva na Slovensku.
Prvé Týždne Života Dieťaťa: Ochrana a Formovanie
Obdobie od narodenia do šiestich týždňov života dieťaťa, v tradičnom prostredí až do krstu, bolo vymedzené špecifickými obyčajmi a poverami. Život dieťaťa sa členil na viacero etáp. Prvá bola vymedzená pôrodom a prvým kúpeľom novorodenca, ktorý bol príležitosťou pre magické úkony, zabezpečujúce žiaduce vlastnosti dieťaťa. Jeho vlastnosti a osud sa predpovedali podľa termínu narodenia, nebeských telies či telesných znakov.
Magické Úkony a Povery
Zdravie, krásu, šikovnosť, vzťah k domovu a bohatstvo mu malo zabezpečiť položenie na kožuch, na stôl, na zem. Dlaňami formovali dieťaťu hlavu, prstom robili jamky do líc a brady, do rúk mu vkladali pracovné predmety, aby tak ovplyvnili jeho budúcnosť. Mnohé poverové úkony a zákazy, ktoré sa viazali k rodičke a dieťaťu, mali racionálnu podstatu, no vysvetľovali sa na základe mágie. Pred urieknutím a nepriaznivými vplyvmi ho mala chrániť červená stužka, ktorá dodnes ostala symbolom ochrany. Prvý kúpeľ mal hygienický i magický význam: do vody sa vkladali predmety, ktorých vlastnosti mali prejsť na dieťa (peniaze, med, liečivé rastliny). Archaickým obyčajom bolo položenie dieťaťa na zem (pod stôl) a jeho následné pozdvihnutie otcom, potvrdzujúce právo na život a prijatie do rodiny.
Kútna Plachta: Posvätný Priestor Rodičky a Novorodenca
Od pôrodu, počas šestonedelia, až do obradu cirkevnej očisty šestonedieľky (vádzky) bola žena s novorodencom fyzicky oddelená od zvyšného priestoru v dome špeciálnou zástenou, takzvanou kútnou plachtou. Visela zo stropu alebo ju zo zeme prichytili o steny domu a v jednom rohu upevnili o vidly alebo hrable. Ostré hrany náradia ešte znásobili účinok ochrany pred nebezpečnými silami. Za plachtu nemali povolené vstúpiť muži ani deti, aby neporušili magickú ochranu. Tento chránený priestor umožňoval žene nerušene a naplno venovať sa bábätku v najzraniteľnejšom období jeho života. „Kútna plachta bola zošitá z dvoch až troch kusov ľanového plátna. Plachty bývali vyšívané, a ak nie, tak sa ozdobovali červenými stužkami. Na kútnu plachtu sa robili kríže posvätenou kriedou a celý kút posvätili svätenou vodou,“ uvádza Simona Jaššová. Zaujímavosťou je, že kútna plachta mohla byť využitá aj ako takzvaná pôlka - štóla, ktorá bola súčasťou svadobného odevu nevesty pri sobáši. Do pôlky sa často zabalilo aj dieťa pri krste, čo symbolizovalo kontinuitu životného cyklu. „Zastieranie postele bolo na území Slovenska všeobecne rozšírené do konca 19. storočia. Neskôr sa tieto plachty začali využívať na zakrývanie truhiel alebo na prekrytie perín na posteľ,“ dodáva Helena Kotvasová. Kútna plachta zdobená stužkou je vystavená aj v Múzeu kysuckej dediny vo Vychylovke v usadlosti u Hruškuliaka v dome narodenia, čo svedčí o jej kultúrnom význame.
Osud Nekrstených Detí
Do krstu nesmelo dieťa zostať samo, aby ho strigy nevymenili. Neukazovali ho cudzím ľuďom, nesmeli po západe slnka sušiť vonku jeho plienky. Povíjali ho veľmi pevne, aby mal rovné končatiny a potierali masťou alebo maslom, aby mu bolo teplo. Ak do krstu zomrelo, pochovali ho bez kňaza v zvláštnej časti cintorína. Hovorilo sa, že takéto dieťa po nociach plače (pýta krst), alebo že sa z neho stane svetlonos. Tieto predstavy odrážali obavy z neistého osudu nekrstených detí a potrebu ich začlenenia do cirkevnej obce.
Oslava Narodenia: Kútnice a Prijatie do Spoločenstva
Po narodení dieťaťa nasledovala oslava, známa ako kútnice. Išlo o 9. až 14. deň po narodení dieťaťa, čo predstavovalo formu prijatia medzi príbuzných a spoločenstvo a potvrdenie vzniknutých sociálnych rolí vo vzťahu dieťaťa a rodičov. Tieto oslavy sa rozvinuli najmä v 18. storočí ako hostiny spojené s obdarúvaním po cirkevnom krste. Ďalším medzníkom boli obrady prijímania novorodenca do cirkevnej obce a do spoločnosti.
Priebeh a Charakter Kútnic
Kútnice sa konali popoludní v deň krstu, ojedinele jeden až dva týždne po ňom. Počas nich bola rodička s novorodencom za kútnou plachtou, v chránenom a posvätnom priestore. Na Orave, Kysuciach, v Liptovskej Tepličke, v Gemeri mali ešte v polovici 20. storočia charakter neviazanej ženskej zábavy. Tieto tradície boli živé aj v Zemplínskom regióne, kde sa rovnako kládol dôraz na spoločenské prijatie nového člena. Hostí pozývala pôrodná baba alebo niekto z príbuzenstva prinesením koláča a pálenky (radostník), čím symbolizovali radosť z príchodu dieťaťa. Účastníci vo sviatočnom odeve nosili pre dieťa dary a potraviny - varené jedlo, pálenku, pečivo, čo bolo pre rodinu rodičky veľkou pomocou.
Dary a Menšie Pohostenia
Tradičnými darmi krstných rodičov boli plátno, odev a peniaze, ktoré mali zabezpečiť prvé potreby dieťaťa. Novšími darmi sú náušnice pre dievčatko a pre chlapca retiazka, ktoré pretrvávajú dodnes. V niektorých lokalitách okrem hlavných krstín existovalo do roka menšie pohostenie, ktoré sa nazývalo nápravky, otrusky, radoviny alebo narodzivie, čo svedčilo o pretrvávajúcej radosti a podpore rodiny.
Spoločenský Význam Narodenia Dieťaťa
Príchod dieťaťa bol v rodine spájaný s radosťou a očakávaním. Žene v minulosti narodenie dieťaťa zabezpečilo lepšie postavenie v rodine. Narodením dieťaťa, ideálne syna, postúpila na pomyselnom rebríčku vyššie. Naopak, ženy, ktoré deti nemali, vnímala vtedajšia spoločnosť veľmi negatívne a ich stav považovala za trest. Narodenie dieťaťa sa považovalo za Boží dar, väčšinou sa však nieslo v očakávaní narodenia mužského potomka, ktorý bude pokračovateľom rodu. Zora Mintalová Zubercová v knihe Tradície na Slovensku uvádza, že na Slovensku sa v 19. storočí a začiatkom 20. storočia pohyboval priemerný počet detí v rodinách na vidieku od štyroch do piatich. Najpočetnejšie rodiny žili v najchudobnejších oblastiach Slovenska - na Orave, Kysuciach či vo východoslovenských regiónoch, kam patrí aj Zemplín. To naznačuje, že na Zemplíne bola vysoká pôrodnosť a silné udržiavanie rodinných a pôrodných tradícií.
Očistný Rituál: Vádzka
Keďže žena sa v období tehotenstva, pôrodu a šestonedelia považovala za nečistú, musela neskôr absolvovať očistný rituál v kostole, takzvanú vádzku. Počas obradu bola rodička posvätená kňazom a obchádzala oltár s horiacou sviečkou. Na druhý deň po vádzke sa žena mohla opäť zapojiť do bežného spoločenského a pracovného života. Vádzku cirkev zrušila až Druhým vatikánskym koncilom v polovici 60. rokov 20. storočia, dovtedy každá žena, ktorá porodila, musela tento rituál absolvovať, a to aj na Zemplíne.
Zemplínsky Región v Kontexte Folklórnych Tradícií
Zemplín, ako východoslovenský región, si dlho uchovával špecifické črty svojho folklóru, ktoré sa prejavovali v rôznych aspektoch života, vrátane tých spojených s narodením dieťaťa. Všade na svete platí, že regióny sú územia, na ktorých ľudí spájajú rovnaké zvyky, tradície, nárečie a kultúra. Táto všeobecná pravda platí aj pre Zemplín.
Geografické a Kultúrne Špecifiká Horného Zemplína
Horný Zemplín je najvýchodnejším regiónom Slovenska. Na severe hraničí s Poľskom, na východe s Ukrajinou. Jeho prirodzeným centrom je mesto Humenné. Tento región je známy drevenými cerkvami, ktoré boli vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Do Zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO sú zapísané Bukovské vrchy a Vihorlatský prales. Na území regiónu sa nachádza aj Národný park Poloniny a Chránená krajinná oblasť Vihorlat a Východné Karpaty. Najvýchodnejším okresom Slovenska je okres Snina. Tanec - pohyb, ktorý je organizovaný rytmom a podmienený hudbou, je dôležitou súčasťou kultúry Horného Zemplína; typický tanec je ženská karička. Kroj tvorilo oplecko, lajblík a krátke sukne. V porovnaní s Dolným Zemplínom bol kroj jednoduchšie zdobený. Spôsob stravovania bol striedmy, konzumovali väčšinou to, čo vypestovali na poli. Stravu dopĺňali pečeným chlebom a mliekom z doma chovaných hospodárskych zvierat. V rámci architektúry Horného Zemplína sú najzaujímavejšie drevené kostolíky, ktoré sú národnými kultúrnymi pamiatkami. Obytné domy roľníkov boli stavané z hliny, dreva, kameňa a slamy. Tieto kultúrne charakteristiky vytvárali prostredie, v ktorom sa tradičné obyčaje narodenia dieťaťa udržiavali veľmi silno, často bez výrazných zmien až do polovice 20. storočia.
Geografické a Kultúrne Špecifiká Dolného Zemplína
Región Dolný Zemplín sa nachádza na juhovýchode Slovenska. Jazykové špecifiká zahŕňajú napríklad to, že namiesto písmena ď, ť sa používa písmeno c alebo dz. Keďže na tomto území bolo rozvinuté poľnohospodárstvo, ľudia sa živili tým, čo vypestovali na poliach. Stravu spestrili párkrát do roka aj mäsom, ktoré si sami vyprodukovali. Domáce zvieratá však slúžili hlavne ako zdroj mlieka či vajec, keďže prevažovali kravy, sliepky, kačky či husi. Tieto ekonomické a stravovacie návyky ukazujú na sebestačný život, kde rodina a jej reprodukcia boli kľúčové pre prežitie, a preto boli aj rituály spojené s narodením dieťaťa tak dôležité a prepracované. V Dolnom Zemplíne, hoci možno s menším dôrazom na jednoduchosť kroja ako na Hornom Zemplíne, sa folklórne tradície rovnako výrazne prejavovali.
Pretrvanie a Zmeny Tradícií na Zemplíne
V severných častiach regiónu Zemplín sa staré tradície udržali dlhšie ako na juhu, čo platilo nielen pre vianočné zvyky, ale aj pre obyčaje spojené s narodením dieťaťa. Aj keď v posledných desaťročiach 20. storočia sa tradičné zvyky spojené s narodením dieťaťa začali meniť a prispôsobovať modernej dobe, mnoho aspektov zemplínskeho folklóru si zachovalo svoju jedinečnosť. Niektoré z nich úplne zanikli, iné sa zachovali v modifikovanej podobe. Rodením v pôrodniciach, najmä počas druhej polovice 20. storočia, zanikla časť úkonov, ktoré boli založené na poverových a magických predstavách. Napriek tomu sa silné emócie, radosť a úprimné objatia spájajúce sa s príchodom nového rodinného prírastku udržiavajú dodnes.
Obyčaje Životného Cyklu a Ich Antropologický Kontext
V národopisnej vede zaužívané pomenovanie komplexu obyčajov sprevádzajúcich prelomové momenty v živote človeka je „obyčaje životného cyklu“. Patrí sem narodenie dieťaťa, dosiahnutie pohlavnej zrelosti, uzavretie manželstva (svadba) a úmrtie (pohreb), čo sú univerzálne platné biologicko-fyziologicky podmienené zmeny. Narodenie dieťaťa je prvým a základným kameňom tohto cyklu, ktorý určuje prežitie a pokračovanie rodu. Kresťanské obrady boli ešte v 16.-17. storočí pociťované ako duplicitné alebo zbytočné, keďže základné funkcie plnili aktívne fungujúce ľudové obrady, čo svedčí o hĺbke zakorenenia folklórnych praktík v živote ľudí.
Moderné Prejavy Folklóru: Baby Folk
Záujem o tradičnú kultúru a folklór pretrváva aj v súčasnosti a prejavuje sa v rôznych moderných formách. Príkladom je Baby Folk v Žiline, kde sa organizujú hudobno-pohybové, psychomotoricko-edukačné zážitkové kurzy pre deti a rodičov s deťmi od 1 do 7 rokov s prvkami folklóru. Hodiny Baby Folk sú plné básničiek, povedačiek, rapotačiek, folklórnych piesní, tanca, zdravého pohybu, dynamiky, rytmiky v živej a radostnej atmosfére. Tieto kurzy sa dotýkajú vnímania detí cez zážitkovú pedagogiku a korene slovenského ľudového folklóru. Kurz vedie certifikovaná lektorka Mgr., ktorej „Láska k deťom, radosť zo spevu a tanca, láska k folklóru, vášeň pre tvorbu a zapálenie pre objavovanie nového - všetko sa u [nej] spojilo v jednom.“ Takéto iniciatívy pomáhajú udržiavať povedomie o bohatých tradíciách aj v 21. storočí a sú mostom medzi minulosťou a prítomnosťou, odovzdávajúc folklórne dedičstvo ďalším generáciám, hoci v adaptovanej forme.
Zmeny v Tradíciách v Priebehu Času a Vplyv Modernizácie
V posledných desaťročiach 20. storočia sa tradičné zvyky spojené s narodením dieťaťa začali meniť a prispôsobovať modernej dobe. Príchod človeka na svet bol v tradičnej kultúre spätý s obradmi, obyčajovými úkonmi, poverami a etickými normami, ktoré sú súčasťou rodinných obyčajov. Kresťanské obrady boli ešte v 16.-17. storočí pociťované ako duplicitné alebo zbytočné, keďže základné funkcie plnili aktívne fungujúce ľudové obrady. Obyčaje pri narodení dieťaťa obsahujú niekoľko etáp, pričom každá bola dôležitá pre zabezpečenie šťastného a zdravého života novorodenca.
Mnohé poverové úkony a zákazy, ktoré sa viazali k rodičke a dieťaťu, mali racionálnu podstatu, no vysvetľovali sa na základe mágie. Rodením v pôrodniciach, najmä počas druhej polovice 20. storočia, zanikla časť úkonov, ktoré boli založené na poverových a magických predstavách. Do polovice 20. storočia v tradičnom vidieckom prostredí nebolo ženám - a obzvlášť tým tehotným - čo závidieť. Tehotenstvo, pôrod aj materstvo našich prastarých mám sa spájali s mágiou, obradmi a poverami, pôrod prebiehal v lepšom prípade doma za pomoci babice, ale známe sú aj prípady, keď žena porodila celkom sama na poli. Tehotné ženy bez manžela sa ocitali na úplnom okraji spoločnosti. Na druhej strane sa príchod dieťaťa na svet spájal vždy so silnými emóciami a v tomto období sa naplno prejavovala súdržnosť rodiny. Ustálené rituály, zvyky a tradície dedené z generácie na generáciu sprevádzali obdobie tehotenstva, príchod človeka na svet a aj obdobie po ňom. Viedli krok za krokom správanie ženy a jej najbližších.Prvý sviatok vianočný, ktorý celé Slovensko oslavuje 25. decembra, kedysi prežívali Zemplínčania veľmi radostne, pretože sa končil pôst a začala sa oslava narodenia Krista. Aj toto spojenie cirkevných sviatkov s hlboko zakorenenými ľudovými zvykmi ukazuje na komplexnosť tradičného života.Zmeny v tradíciách spojených s narodením súvisia aj s transformáciou spoločnosti. Posun v postojoch tiež spôsobil, že niektoré tradície stratili význam. Napríklad väčšina mladých ľudí už neverí, že dieťa ochorie, ak mu krátko po narodení neoholia hlavu. Napriek tomu, hoci sa mnohé zvyky už väčšinou nepraktizujú, niektoré aspekty týchto obradov a rituálov skúške času odolali a zostávajú dôležitou súčasťou kultúrnej identity regiónu Zemplín a celého Slovenska.
tags: #folklorne #tradicie #na #zempline #narodenie #dietata