Činnosť rehoľných spoločenstiev na Slovensku má bohatú a často búrlivú históriu, pričom dominikáni zanechali nezmazateľnú stopu v mnohých mestách. Prítomnosť a pôsobenie dominikánov v Trenčíne predstavuje fascinujúcu kapitolu duchovného a kultúrneho rozvoja tohto regiónu, poznačenú nadšením pre apoštolát, hlbokým vzdelaním a, žiaľ, aj dramatickým útlakom v povojnovom období. Tento článok, vychádzajúci z detailných informácií zozbieraných od pamätníkov a historických záznamov, približuje osudy a prácu dominikánskych pátrov, vrátane pátra Martina Furmana, ktorí pôsobili v Trenčíne a čelili výzvam svojej doby.
Pôvod a História Dominikánskeho Rádu: Pilier Kresťanskej Vzdelanosti a Misie
Rehoľa bratov kazateľov, latinsky známa ako Ordo Fratrum Praedicatorum (skrátene OP), čiže dominikáni, má svoje korene hlboko v histórii kresťanstva. Založil ju svätý Dominik Guzmán, významná postava španielskych dejín, ktorý žil v rokoch 1170 až 1221. Jeho vízia spočívala vo vytvorení rádu, ktorý by sa s nasadením venoval kázaniu a šíreniu evanjelia, s dôrazom na hlboké teologické vzdelanie a apoštolskú chudobu.
Dominikánsky rád sa vyznačuje špecifickou štruktúrou, ktorá presahuje len mužskú vetvu. Okrem pôvodnej mužskej vetvy, ktorá združuje bratov kazateľov, vznikol o niečo neskôr aj druhý, ženský rád, dnes známy ako dominikánky. Tieto rehoľníčky sa venujú modlitbe a kontemplatívnemu životu. Pre laikov, či už mužov alebo ženy, ktorí nemôžu vstúpiť do kláštora, napríklad z dôvodu manželského zväzku, bol založený tretí rád. Tento rád predstavuje určitú náhradu za mníšsky život a umožňuje laikom žiť v duchu dominikánskej spirituality v ich každodennom prostredí.
Ústrednými princípmi dominikánskej rehole sú apoštolská chudoba a dôraz na vysoké teologické vzdelanie. Na rozdiel od niektorých iných reholí, ktoré sa sústreďovali skôr na vidiecke oblasti, pôsobiskom dominikánov sú predovšetkým mestá. Ich hlavnou náplňou sú misie a kazateľstvo, čo si vyžadovalo rozsiahle znalosti a schopnosť argumentácie. Vždy vynikali v štúdiu a vedeckej práci, pričom ich intelektuálny prínos k teológii a filozofii je dodnes oceňovaný. Charakteristický odev dominikánov pozostáva z bieleho habitu (rúcha), koženého pásu s ružencom a bieleho škapuliara s kapucňou, symbolizujúceho ich čistotu a oddanosť.
Dominikáni na Slovensku: Historický Vývoj a Výzvy
Na území Slovenska sa rehoľa dominikánov začala rozvíjať pomerne skoro po svojom založení, už za panovania Ondreja II. v rokoch 1205 až 1235. Dôkazom ich skorého pôsobenia je existencia kláštora v Košiciach už od roku 1221. Postupne sa rehoľa rozšírila a mala kláštory aj v ďalších významných slovenských mestách, čo svedčí o jej vplyve a dôležitosti v stredovekej spoločnosti. Medzi tieto mestá patrila Banská Bystrica (s kláštorom založeným v roku 1275), Gelnica (1288), Trnava (1303), Komárno, Banská Štiavnica a pravdepodobne aj Spiš.
Avšak osud dominikánov na našom území nebol vždy jednoduchý. Všetky dominikánske kláštory, s výnimkou košického, boli zrušené za vlády Jozefa II. v rokoch 1780 až 1790 v rámci jeho rozsiahlych cirkevných reforiem. Toto obdobie predstavovalo pre rád veľkú výzvu. Z tohto dôvodu sa dominikáni rozišli na okolité fary a pôsobili na nich ako kapláni, snažiac sa pokračovať vo svojej pastoračnej práci aj napriek strate klášorných štruktúr.
Príchod Dominikánov do Trenčína: Nová Kapitola Apoštolátu a Významné Postavy
V novej ére, začiatkom 20. storočia, sa dominikáni vrátili na scénu a v roku 1938 začali písať novú kapitolu svojej histórie v Trenčíne. Prví dvaja dominikáni prišli do Trenčína začiatkom novembra roku 1938 priamo z Čiech. Jedným z nich bol páter Rafael M. Gregor Lexman, ktorý sa stal superiorom miestnej komunity. Pochádzal z Bobota pri Trenčíne, narodený bol 8. marca 1910.
Krátko po svojom príchode bývali pátri v dome školských sestier De Notre Dame, nachádzajúcom sa vo dvore ich kláštora, kde sa aj stravovali. Neskôr sa usadili u pána dekana Štefana Pecára, ktorý sa narodil 17. marca 1893 v Nedanoviach a zomrel po roku 1947 ako čestný dekan v Trenčíne. Ich nové sídlo bolo v dome pod farskými schodmi, čo im poskytlo stabilnejšie zázemie pre ich rozvíjajúcu sa činnosť.
Začiatkom roku 1940 prišla ďalšia významná osobnosť - páter Dr. Inocent Müller Th. lic., ktorý pochádzal z Olomouca. Narodil sa približne v roku 1911 a vysvätený bol v roku 1935. V Olomouci predtým pôsobil ako profesor teológie a prednášal filozofiu na generálnom štúdiu dominikánov, čo svedčilo o jeho vysokej erudícii. V Trenčíne zastával funkciu superiora dominikánov a bol zodpovedný za vedenie ich trenčianskej komunity. Okrem pastoračnej a riadiacej práce bol páter Müller aj literárne činný, prispieval článkami do rôznych náboženských časopisov a aktívne sa venoval prekladom z francúzštiny, čím obohacoval duchovnú literatúru v slovenskom prostredí.
Dňa 15. augusta 1940 posilnil trenčiansku komunitu ďalší kňaz - páter Aquinas Mária Juraj Gabura, ktorý rovnako prišiel z Olomouca. Narodil sa 17. januára 1915 v Dolnom Kubíne a bol vysvätený v Olomouci v roku 1939. Po svojom príchode prevzal správu kurácie kaplnky sv. Anny, čo bola dôležitá úloha v rámci miestnej farnosti. Páter Aquinas Gabura bol tiež aktívnym publicistom, svoje náboženské články uverejňoval v časopisoch ako Smer, Štít a v iných periodikách, čím sa podieľal na formovaní duchovného života veriacej verejnosti. K spoločenstvu sa v roku 1942 pridal aj páter Pius Mária Ján Krivý, narodený v roku 1910 v Bošáci. O praktické záležitosti domácnosti sa staral fráter Bernard Sokol z Opatovej nad Vážom, ktorý pôsobil ako kuchár.
Správa Kurácie a Pastorácia Veriacich
Historický kontext pôsobenia dominikánov v Trenčíne je neoddeliteľne spojený s kaplnkou sv. Anny. Od smrti kuráta tejto kaplnky, vdp. Jozefa Dieru, v roku 1935, bolo miesto kuráta uvoľnené. S týmto miestom súviselo aj jeho sídlo - prízemný dom na Hollého ulici, ktorá už v súčasnosti neexistuje, s vchodom priamo oproti vstupu do kaplnky sv. Anny. Táto budova bola kedysi súčasťou historickej tzv. občianskej nemocnice.
V súvislosti s odchodom vdp. Silvestra Hančinského na nové pôsobisko do Žabokriek poveril vdp. biskup Kmeťko dominikánov správou kostolíka sv. Anny aj s priľahlou kuráciou. Do tejto kurácie spadalo približne 7000 obyvateľov južnej časti Trenčína a asi 2500 obyvateľov z Trenčianskych Biskupíc, čo predstavovalo značný pastoračný obvod. Na základe tohto poverenia sa dominikáni presídlili do sídla kurácie, starali sa o kaplnku a v rámci kurácie vykonávali riadnu pastoráciu veriacich v jej pôsobnosti.
Medzi kľúčové pastoračné aktivity patrilo udeľovanie sviatosti krstu, zaopatrovanie chorých a umierajúcich, ako aj vykonávanie pohrebov. Zaujímavou výnimkou bolo udeľovanie sviatosti manželstva, pretože sobáše sa vykonávali na fare pod hradom. Tam sa taktiež viedla krstná matrika a vystavovali sa krstné listy. Týmto spôsobom boli dominikáni odbremenení od rozsiahlej administratívy, čo im umožnilo sústrediť ťažisko ich práce na apoštolát a priamu duchovnú službu ľuďom.
Rozvoj Duchovného a Kultúrneho Života: Hlboký Vplyv Dominikánov na Trenčín a Okolie
Prítomnosť dominikánov v Trenčíne mala za následok významný rozkvet duchovného a kultúrneho života v meste a jeho blízkom okolí. Ich rehoľné poslanie, založené na kázaní a vzdelávaní, sa pretavilo do širokého spektra aktivít, ktoré oslovovali rôzne vrstvy spoločnosti.
Dominikáni rozvinuli rozsiahlu kazateľskú činnosť nielen v Trenčíne, ale aj v jeho okolí. Ich apoštolské nasadenie sa prejavovalo častým vykonávaním týždenných misií po celom Slovensku, kde šírili evanjelium a posilňovali vieru. Okrem misií organizovali aj exercície, čiže duchovné cvičenia, ktoré poskytovali veriacim priestor na prehĺbenie osobného duchovného života a zamyslenie.
V samotnom Trenčíne sa dominikáni venovali aj výučbe náboženstva na rôznych školách. Ich pedagogické pôsobenie zahŕňalo ľudové školy, meštianske školy, prestížne rehoľné dievčenské gymnázium De Notre Dame a tiež Neherovu učňovskú školu za mostami. Týmto spôsobom ovplyvňovali vzdelávanie a morálnu výchovu mladých generácií v celom meste.
Výrazný dôraz kládli aj na prácu s mládežou. Založili a viedli Združenie katolíckej mládeže, ktoré pôsobilo v rôznych vekových skupinách. Organizovali pre mladých ľudí výlety do okolia a v Súči letné tábory, ktoré nielen posilňovali komunitného ducha, ale aj ponúkali mládeži zmysluplné trávenie voľného času a duchovný rozvoj. Páter Rafael Lexman šiel ešte ďalej v moderných formách evanjelizácie - zabezpečil 16 mm premietačku a na piaristickom gymnáziu premietal filmy pre mládež. Veľký úspech mal najmä dvojdielny veľkofilm "Pieseň o Bernadette", ktorého kópiu zakúpil u redemptoristov v Českých Budějoviciach, čo svedčí o jeho inovatívnom prístupe k šíreniu viery.
Dominikáni sa v Trenčíne podujali aj na organizovanie divadelných predstavení, čo bola ďalšia forma kultúrneho a výchovného pôsobenia. Zachovali sa informácie o niektorých odohraných hrách, medzi ktoré patrili "Ďuro ide na svatbu", "Kamenný chodníček" a "Santaremskí miništranti". Obvykle sa hralo v neďalekých hostincoch na námestí sv. Anny, konkrétne v Ragasovom a Vlachého hostinci. Keď sa neskôr dostaval katolícky Kultúrny dom, vysvätený v júni 1942, na Pribinovej ulici (neskôr premenovanej na "kino Hviezda"), predstavenia sa konali aj tam. Divadlo hrávala predovšetkým mládež. Práve tu, v divadelnom krúžku trenčianskych dominikánov, začal počas druhej svetovej vojny svoju umeleckú dráhu aj neskorší známy herec, čo podčiarkuje kultúrny vplyv dominikánov.
Okrem mládeže a kultúrnych aktivít vykonávali dominikáni tiež apoštolské poslanie v Združení katolíckych mužov, čím podporovali duchovný život dospelých mužov. Pre rozvinutie duchovného života žien založili v Trenčíne Tretí rád sv. Dominika, známy aj ako terciári, a Tretí rád sv. Františka. Františkánskych terciárov viedol páter Lexman, zatiaľ čo dominikánskych terciárov mal na starosti páter Aquinas Gabura, čo svedčí o ich systematickom prístupe k formácii veriacich.
Duchovné pôsobenie dominikánov sa prelínalo aj s vojenským prostredím. Páter Rafael Lexman absolvoval polročnú školu pre dôstojníkov duchovnej služby a následne 26 mesiacov zastával túto funkciu v jednotke Slovenskej armády. Jeho služba ho zaviedla na Kaukaz, k Azovskému moru a na Kubáň, a napokon k Čiernemu moru. Zažil tu neľahké chvíle, vrátane obkľúčenia a tuhej zimy roku 1942, čo svedčí o jeho odhodlaní a obetavosti. Keď bol od jednotky zaslaný na liečenie do Trenčína, po vyliečení tu už zostal a zastával funkciu posádkového duchovného, čím naďalej slúžil vojenským príslušníkom.
V rámci apoštolátu vykonávali dominikáni aj náboženské prednášky, ktoré usporadúval páter Dr. Inocent Müller v Trenčíne a jeho okolí. Často s ním spolupracoval aj Mudr. Jozef Lukáč, pričom po náboženskej prednáške sa konala aj prednáška z oblasti zdravovedy, čo poukazuje na komplexný prístup k človeku - telo aj duša. Dňa 25. mája 1942 sa v sedle Žebrák pri úpätí Inovca (pri železničnej stanici Mníchova Lehota) konala posviacka kríža na pamiatku pustovníka Ferka Rozvadského, čo je ďalším svedectvom o hĺbke duchovného života, ktorý dominikáni podporovali.
Literárna a Vydavateľská Činnosť: Edícia Veritas a Časopis SMER
Dominikáni v Trenčíne neboli aktívni len v priamej pastorácii a kultúrnych aktivitách, ale výrazne prispeli aj k literárnemu a vydavateľskému životu. Ich snaha o šírenie duchovného poznania a vzdelania vyústila do založenia vlastného vydavateľstva a časopisu.
V Trenčíne založili edíciu Veritas, prostredníctvom ktorej vydávali knihy zamerané na duchovný život. Prvým dielom vydaným v tejto edícii bol titul francúzskeho autora p. Garrigue Lagrange, u ktorého pápež Ján Pavol II. kedysi v Ríme robil svoj doktorát. Názov diela bol "K Bohu", pričom v origináli znel "Tri cesty a tri obrátenia", a predstavoval významný príspevok k duchovnej literatúre. Okrem neho vydali aj ďalšie dôležité tituly, ako napríklad "Eucharistiou k Najsvätejšiemu" od p. Bernadotte, životopisy svätcov, akademické kázne profesorov a homiletické diela doktorov, čím obohatili knižnice veriacich a intelektuálov.
Nemožno opomenúť, že dominikáni boli známi aj vydávaním vlastného časopisu, ktorý začali vydávať v rámci edície Veritas zanedlho po svojom príchode do Trenčína. Prvé číslo časopisu s názvom SMER vyšlo už v januári 1941. Podtitul "Revue pre duchovný život" jasne definoval jeho zameranie. Časopis sa sústreďoval predovšetkým na výchovu a misijnú propagáciu, čím plnil dôležitú úlohu v náboženskom živote vtedajšieho Slovenska. Bol určený pre náročnejších čitateľov a rozšírený najmä medzi študujúcou mládežou a slovenskými katolíckymi intelektuálmi, čo svedčí o jeho vysokej úrovni a cieľovej skupine.
Slovenská katolícka verejnosť ho prijala veľmi priaznivo, pretože zaplnil dovtedy voľné miesto na trhu. V čase jeho vzniku bolo dostupných viacero ľudových náboženských časopisov, ale "Smer" bol špecificky určený pre vzdelaných veriacich, ktorí hľadali hlbšie duchovné a intelektuálne podnety. Časopis tlačila trenčianska firma tlačiareň Vojtech Čelko a jeho náklad dosahoval až štyritisíc výtlačkov, čo je na vtedajšie pomery značné množstvo.
Redakciu časopisu viedol páter Dr. Inocent Müller, pričom spoluredaktorom bol páter Aquinas M. Gabura. Medzi stálych spolupracovníkov a prispievateľov patril aj páter Rafael Lexman, univ. prof. Mudr. Alojz J. Chura a ďalší erudovaní autori, ktorí zabezpečovali vysokú kvalitu obsahu. Zo zaujímavostí obsahu časopisu uveďme napríklad článok od patológa Mudr. Šubíka (ktorý bol zároveň známy slovenský básnik Andrej Žarnov) o masakre v poľskej Katyni, uverejnený v Smeri 6/1943. Ďalej tu vyšla "Omša ex voto" od J. Harantu (Smer 8/1943) a mnohé recenzie kníh od nemeckých, francúzskych, maďarských, latinských, ale aj domácich autorov, čo svedčí o širokom kultúrnom rozhľade redakcie.
Redakcia a administrácia časopisu sídlila v Trenčíne na námestí sv. Jána Nepomuckého (č. 116). Časopis bol vo formáte približne A5 a vychádzal mesačne, s výnimkou prázdnin. Prvé číslo každého ročníka vždy vyšlo v januári, čím sa zabezpečila pravidelnosť vydávania. Ročník časopisu obsahoval až okolo 480 strán, čo svedčí o jeho rozsahu a bohatosti obsahu. V Trenčíne vyšli kompletné štyri ročníky časopisu, z piateho už iba dve čísla, pretože vo vydávaní potom rok pokračovali v Košiciach, čo naznačuje meniace sa okolnosti.
Plány na Výstavbu Kostola a Zničujúci Požiar: Skúšky Dominikánov v Trenčíne
Ambície dominikánov v Trenčíne presahovali len pastoračnú a vydavateľskú činnosť. Po svojom príchode do mesta začali uvažovať aj o výstavbe vlastného kostola, čo by im poskytlo stabilné a dôstojné miesto pre ich liturgické a komunitné aktivity. V spolupráci so známym trenčianskym staviteľom Dominikom Filippom plánovali výstavbu vedľa kostola sv. Anny. Páter Rafael Lexman, vidiac vtedy ešte nezastavané priestranstvo medzi Kubrou a továrňou Tiberghien (teraz známa ako Merina), sa snažil podnietiť výstavbu dominikánskeho kostola práve tam. S týmto zámerom intervenoval spolu s pátrom Ivanom Murínom a Karolom Murínom aj u vtedajšieho prezidenta republiky, Dr. Jozefa Tisa, čo svedčí o vážnosti ich úmyslov a snahy o podporu na najvyšších miestach.
Začiatkom roku 1940 sa dokonca začala organizovať príprava výstavby dominikánskeho kostola na Sihoti, kde sa v tom čase práve začínala výstavba novej veľkej mestskej štvrte. Dominikáni tu na výstavbu svojho kostola získali od mesta bezplatne pozemok s rozlohou asi 4000 m2, čo bol významný krok k realizácii ich plánov. Približne v tom istom čase prebiehala aj výstavba katolíckeho Kultúrneho domu na Pribinovej ulici, ktorého základný kameň bol položený 13. novembra 1938. Bola to pomerne rozsiahla stavba, na ktorú sa vtedy sústredili všetky sily a zdroje, čo mohlo mať vplyv aj na dynamiku plánovania dominikánskeho kostola.
Avšak, všetky plány a sny o vlastnom chráme boli tragicky prerušené udalosťami druhej svetovej vojny a prechodom frontu cez Trenčín. Dňa 9. apríla 1945, počas intenzívnych bojov, zasiahol zápalný granát dom kurácie pri kaplnke sv. Anny, kde dominikáni sídlili. Strecha budovy bola pokrytá šindľom, a preto bola pre oheň ľahko stráviteľným sústom. Hoci na miesto dorazili hasiči a dvaja členovia VPO (Verejnej požiarnej ochrany), ich snaha o záchranu budovy bola márna. Budova celá zhorela do základov aj so zariadením, čo znamenalo nenahraditeľné straty.
O strechu nad hlavou prišli nielen dominikáni, ale aj kostolník Smržík, ktorý tam býval so svojou rodinou. Katastrofálne bolo aj zničenie rozsiahlej knižnice dominikánov, ktorá obsahovala cenné teologické a filozofické diela. K dielu skazy ohňa, žiaľ, napomohli aj ľudia. Časť vecí, ktoré boli pre záchranu pred ohňom povyhadzované von z okien na ulicu, bola v chaose vojny rozkradnutá, čo pridalo ďalšiu vrstvu tragédie k tejto udalosti. Počas požiaru naďalej husto dopadali strely na dom aj na okolie, čo sťažovalo hasenie požiaru a robilo z neho mimoriadne nebezpečné podujatie pre zasahujúcich. V ten istý deň zhorel aj susedný dom číslo 19. Obetavosťou hasičov sa však podarilo zabrániť ďalšiemu rozšíreniu ohňa na ďalšie budovy. V ten istý deň bol zasiahnutý aj susedný kostolík sv. Anny, čo podčiarkuje intenzitu a ničivosť bojov.
Dom dominikánov už nebol viac obnovený. Ohorené múry z nepálených tehál sa postupne vplyvom dažďa zosunuli a časom na tom mieste vznikla ozdobná záhradka pred kostolíkom. Neskôr ju však nahradilo terajšie parkovisko, ktoré už dnes ničím nepripomína dávnu históriu tohto miesta a tragické udalosti, ktoré sa tu odohrali. Po vyhorení bývali dominikáni v poschodovom dome na tej istej ulici oproti vyhorenému domu kurácie, kde býval aj správca fary a na prízemí bola kožušnícka dielňa pána Jána Vetráka, čo im poskytlo dočasné útočisko.
Zákaz Činnosti a Tragické Osudy Dominikánov v Poválečnom Období
Po prechode frontu sa situácia v krajine dramaticky zmenila a s ňou aj osud dominikánskej komunity v Trenčíne. Páter Dr. Inocent Müller, jeden z kľúčových členov komunity a šéfredaktor časopisu Smer, odišiel z Trenčína do Košíc, čo znamenalo oslabenie vedenia. V Trenčíne v tom čase zostali len pátri Martin Furman, Rafael Lexman a Aquinas Gabura. Hoci o pátrovi Martinovi Furmanovi text neuvádza podrobné informácie o jeho narodení, jeho prítomnosť v Trenčíne a následný osud sú súčasťou širšieho príbehu dominikánov v tomto náročnom období.
V októbri 1948 dostali dominikáni listom úradný zákaz vydávať časopis Smer aj knihy. Toto rozhodnutie komunistického režimu bolo tvrdým úderom pre ich literárnu a vzdelávaciu činnosť, ktorá bola pre nich kľúčová. V októbri 1948 teda vyšlo posledné číslo Smeru, čím sa skončila jedna významná kapitola ich pôsobenia.
Perzekúcia však pokračovala. V januári 1949 Štátna bezpečnosť prišla zatknúť pátra Rafaela Lexmana. Jeho zatknutie sa stalo zámienkou na zrušenie celej trenčianskej dominikánskej komunity. Páter Martin Furman s časťou ich nábytku presídlil do kláštora v Uherskom Brode, čím sa trenčianska komunita definitívne rozpadla. Páter Aquinas Gabura našiel útočisko v podnájme na Hornom Šanci až do 12. novembra 1949, kedy ako posledný opustil Trenčín na pokyn provinciála a odišiel do Košíc. Týmto spôsobom sa história rehole dominikánov v Trenčíne po jedenástich rokoch intenzívneho a plodného pôsobenia smutne skončila, poznačená politickým útlakom a násilným rozptýlením.
Neskončili sa však osudy samotných dominikánov, ktoré boli v nasledujúcich rokoch ešte smutnejšie a plné utrpenia. Keď v januári 1949 Štátna bezpečnosť prišla zatknúť pátra Rafaela Lexmana, využil príležitosť a požiadal o dovolenie ísť si pre povrázok na zviazanie svojich vecí, čo mu umožnilo pokúsiť sa o útek. Skrýval sa a po mesiaci putovania došiel na Šumavu, kde sa pokúsil prejsť hranicu do Bavorska. Tesne pred hranicou ho však vystopoval a zastavil cvičený vlčiak a vzápätí ho už mala v rukách Štátna bezpečnosť. Falošne ho obvinili zo spolupráce so skupinou študentov Biela légia, ktorí boli neskôr odsúdení na smrť: Tesár, Tunega, Púček. Páter Lexman bol odsúdený na 6 rokov väzenia a väznený v Leopoldove spolu s pátrom Ivanom Murínom. Neskôr sa síce dostal na amnestiu von z väzenia, nie však na skutočnú slobodu - pridelili ho na prevýchovu do bývalej ženskej väznice v Mladej Boleslavi. Istý čas žil v Bratislave, kde musel vykonávať neprimerané zamestnanie, potom pôsobil ako duchovný správca v Dunajskej Lužnej, čím preukazoval svoju vytrvalosť vo viere aj v náročných podmienkach.
Páter Aquinas Gabura bol pre svoju náboženskú činnosť v päťdesiatych rokoch odsúdený na trest doživotného väzenia, čo svedčí o brutalite režimu voči Cirkvi. Jeden čas bol väznený v jednej cele s vdp. biskupom Jánom Vojtaššákom, čo naznačuje rozsah perzekúcie cirkevných predstaviteľov. V šesťdesiatych rokoch bol na základe amnestie prepustený, ale jeho aktivita neprestala. Neskôr bol spoluorganizátorom a účastníkom skryte uskutočňovaných náboženských podujatí v Prešove, Zvolene, Bratislave, Žiline a Poprade, čím aj napriek riziku pokračoval v duchovnej službe. Po roku 1989, po páde komunistického režimu, žil v spoločnosti svojich bratov dominikánov na bratislavskej Kalvárii, kde sa dožil slobody. Iba niektorí z dominikánov sa dožili dnešných čias, keď sa ich existencii a práci už nekladú prekážky, čo je svedectvom o húževnatosti a vytrvalosti týchto mužov viery.
Vzdelávací Kontext a Pedagogika Celistvej Výchovy: Širšie Spojitosti
Popri konkrétnych príbehoch trenčianskych dominikánov a ich osudoch je dôležité vnímať ich činnosť v širšom vzdelávacom kontexte. Učebný zdroj, z ktorého vychádzajú mnohé informácie, sa zaoberá programom kontinuálneho vzdelávania s názvom "Tvorba projektov a prezentačné zručnosti v školskom vyučovaní náboženstva/náboženskej výchovy". Cieľom tohto zdroja je priblížiť učiteľom náboženstva/náboženskej výchovy problematiku projektového vyučovania s možnosťou jeho implementácie do výučby náboženstva/náboženskej výchovy v školách.
Poukazuje aj na problematiku tvorby skupinových a individuálnych edukačných projektov, ich prípravu, realizáciu a hodnotenie, čím poskytuje praktické nástroje pre moderné pedagogické metódy. Tento vzdelávací program je zameraný na aplikáciu prvkov pedagogiky celistvej výchovy F. Hoci podrobnejšie informácie o autorovi či mysliteľovi označovanom ako "F." nie sú v tomto konkrétnom texte uvedené, je zrejmé, že ide o dôležitý teoretický rámec v oblasti edukácie. Tento prístup, zameraný na celostný rozvoj osobnosti, má hlboké korene v kresťanskej pedagogike a je v súlade s dominikánskym dôrazom na komplexné vzdelávanie a formáciu človeka v duchovnej, intelektuálnej i morálnej rovine. Snaha o prepojenie teologického poznania s praktickým životom a modernými pedagogickými prístupmi je dedičstvom, ktoré dominikáni zanechali v oblasti vzdelávania na Slovensku.
tags: #furman #jan #zivotopis #narodeny