Milan Rastislav Štefánik, osobnosť, ktorej meno je neodmysliteľne spojené so vznikom Československej republiky a modernými dejinami strednej Európy, bol mužom mnohých talentov a predvídavosti. Jeho životná cesta, hoci tragicky ukončená v relatívne mladom veku, bola plná intenzívneho bádania, diplomatických úspechov a neochvejného nasadenia pre národnú myšlienku. Vnímaný je ako prvý „Európan“ svojho národa, ktorého myšlienka „europeizácie“ predpovedala harmóniu národov. Aby sme plne pochopili jeho nadčasovosť a rozsiahly odkaz, je potrebné preniknúť do jeho formovania už od najútlejších rokov.
Korene a detstvo: Formovanie osobnosti v národnom duchu
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách ako šieste dieťa miestneho evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny, rodenej Jurenkovej. Jeho otec bol skalopevný „národniar a slavianofil“ a tak vychovával i svoje deti, vštepujúc im lásku k národu a vzdelaniu. Rodina Štefánikovcov bola veľmi početná, manželia Albertína a Pavol priviedli na svet dvanásť detí, z ktorých sa však dospelosti dožilo iba deväť - štyri dcéry a päť synov. Medzi jeho starších súrodencov patrili Ľ. Štefániková (1872 - 1932), I. Štefánik (1873 - 1940), O. Hajtšová (1875 - 1943), P. Štefánik (1877 - 1943) a E. Štefánik (1878 - 1945). Milan mal aj mladších súrodencov: Fedor Bohuslav Štefánik (05.06.1882 - 09.07.1886), Marína Želmíra Štefániková (22.06.1884 - 1926), L. Štefánik (1886 - 1959), Mojmír Alexander Štefánik (10.02.1889 - 22.04.1892) a Jaroslav Sergej Štefánik (28.09.1891 - 12.10.1891), K. Štefánik (1893 - 1980). Dospelosti sa dožili iba: Ľ., I., O., P., E., Milan Rastislav, Marína Želmíra, L. a K.
Rodina Štefánikovcov mala blízky vzťah ku vzdelaniu a kultúre. Otec Pavel učil svoje deti už od narodenia, čím ich pripravoval na budúce štúdiá a životné výzvy. Na fare sa taktiež stretávalo veľa kultúrnych osobností, čo formovalo Milanovo prostredie už od útleho veku. Zaujímavosťou je, že krstným otcom Pavla Štefánika bol práve významný národný buditeľ Jozef Miloslav Hurban, čo podčiarkuje národovecké korene rodiny. Okrem otca deti vychovávala aj matka, Albertína Jurenková, a tiež pestúnka babka Kubovička, ktorú mal Milan veľmi rád a spomínal na ňu s úctou.
Detstvo Milana Rastislava bolo poznačené aj zdravotnými problémami a stratou. Keď mal Milan päť rokov, dostal kiahne spolu s mladším bratom Fedorkom, ktorého mal veľmi rád. Milan sa z nich vyliečil, ale Fedorko kiahňam podľahol, čo bolo pre Milanovo detstvo ťažkým úderom. Z tohto obdobia mu navyše zostala zjazvená tvár, ktorá svedčila o prekonaní tejto vážnej choroby.
Základné vzdelanie získal Milan v rodnej obci Košariská, kde roku 1886 nastúpil do ľudovej školy a študoval tu tri roky. V maďarčine sa zdokonalil v Šamoríne, kde sa učil v roku 1889, keďže maďarčina bola v tom čase povinným jazykom na Slovensku. V čase jeho štúdií v Bratislave maďarizácia práve vrcholila, a mladý Štefánik o tom vedel svoje. Táto skúsenosť ho neskôr posilnila v jeho národnom presvedčení a odhodlaní bojovať proti útlaku.
Cesta za poznaním: Študentské roky a akademický spolok Detvan
Milan Rastislav Štefánik pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave, vtedajšom Prešporku, v rokoch 1890 - 1893. Pre slabý prospech svojho staršieho brata Paľka, Milan vystriedal spolu s ním ešte dve uhorské stredné školy. Štvrtú triedu ukončil v Šoproni v rokoch 1893 - 1894. Roky dospievania strávil Milan v Sarvaši (1894 - 1898), kde dosiahol vynikajúce výsledky a úspešne školu dokončil. Na gymnáziu v Sarvaši sa opäť stretol s prejavmi maďarizácie, keď ho spolužiaci chceli zhodiť z balkóna, ak nezavolá na slávu Košútovi. Tieto zážitky z mladosti nepochybne formovali jeho neskorší politický postoj.
Po maturite na lýceu v Sarvaši v roku 1898 odišiel Milan do Prahy študovať stavebné inžinierstvo na České vysoké učení technické. Jeho život na vysokej škole bol ťažký, keďže jeho rodičia nemali dostatok peňazí na platenie všetkých výdavkov, a tak si Milan musel školu hradiť sám. Počas štúdia v Prahe sa aktívne zapájal do študentského života. Vstúpil do akademického spolku Detvan, stal sa jeho tajomníkom a neskôr predsedom. Vo svojich článkoch ostro vystupoval proti maďarizácii na Slovensku, ale kritizoval aj slovenských politických dejateľov pre pasivitu, pričom zastával myšlienky česko-slovenskej jednoty.
V Prahe nadviazal Štefánik kontakty so slovenskou študujúcou mládežou, ktorá sa grupovala v spolku Detvan. Často sedával v Hlavovej kaviarni na nekonečných debatách so Zigmundikom, hrával biliard, šach, učil sa šermovať a zdokonaľoval sa v streľbe. Počas štúdií v Prahe ho okrem odborných astronomických prednášok zaujali aj prednášky profesora T. G. Masaryka z filozofie. Týmto sa tvorili základy ich budúcej politickej spolupráce. Štefánikova mimoriadna inteligencia a zvláštne čaro jeho osobnosti prispeli k jeho rýchlemu zblíženiu sa s českou kultúrnou a vedeckou spoločnosťou.
Rok 1900 bol kľúčový v jeho kariére aj osobnom živote. Na prázdniny v roku 1900 odišiel k svojej rodine. Otec so synom presedeli celé dni v debatách, kde si otec s hrôzou uvedomoval, že Milan sa odcudzil nielen tradičnej národnej, ale najmä náboženskej viere. Milan sa už vôbec nepriznával k vieroučným dogmám, popieral Kristovo božstvo a pochyboval o existencii Boha, veril výlučne len vede. Ku koncu prázdnin vyrástol medzi otcom a synom nevyhnutný konflikt a košarišský farár vyhnal svojho syna z domu. Milanove cesty ho viedli k priateľovi Vavrovi Šrobárovi do Ružomberka. Po návrate do Prahy opustil techniku a na Filozofickej fakulte sa dal zapísať na odbor astronómia a matematiky. S otcom sa neskôr uzmieril.
V roku 1902 odcestoval do Zürichu, kde pol roka študoval na filozofickej fakulte a technike, čo znamenalo začiatok jeho cestovania po Európe a po svete. Zo Švajčiarska odcestoval do Talianska, kde navštívil viaceré hvezdárne a knižnice. V apríli 1903 odcestoval do Palerma na Sicíliu, kde sa zúčastnil na vedeckom kongrese Medzinárodnej študentskej organizácie. Štúdiá úspešne dokončil v roku 1904. Dňa 12. októbra 1904 Milan Rastislav Štefánik promoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe na doktora filozofie, hoci primárne vyštudoval astronómiu. Po promócii odišiel domov, v novembri navštívil brata Igora Branka, evanjelického kňaza v Palanke (Juhoslávia), a odcestoval po prvý raz do Paríža.
Smrť Milana Rastislava Štefánika
Svet astronómie a vedeckých objavov
Po štúdiách koncom roka 1904, po dosiahnutí akademického titulu, si mladý Štefánik vytýčil takmer nedosiahnuteľný cieľ: stať sa astronómom v škole samého zakladateľa astrofyziky, parížskeho profesora Julesa Janssena. V novembri 1904 odišiel do Paríža, kde pracoval ako asistent u astrofyzika J. Janssena, riaditeľa observatória v Meudone. Koncom apríla 1905 začal pracovať na hvezdárni Meudon neďaleko Paríža, kde sa neskôr na pozvanie riaditeľa, známeho vedca Julesa Janssena - aj ubytoval. Plat nedostával, bol však spokojný, splnil sa mu sen. Milan Rastislav Štefánik bol priekopníkom v metódach na výskum Slnka.
Jeho nadšenie a úspechy dokazuje množstvo článkov a odborných prác, ktoré za krátky čas napísal. Z Meudonu odcestoval do Chamonix, aby sa pripravil na prvý výstup na Mont Blanc, kde následne robil pozorovania. Zúčastnil sa na niekoľkých veľmi náročných vedeckých expedíciách na Mont Blanc, do Španielska, Turkestanu, Brazílie, Polynézie, Ekvádoru či Maroka. V roku 1910 poverili Štefánika pozorovaním Halleyovej kométy na Tahiti. Tu sa mu podarilo položiť základy tahitskej hvezdárne a založiť meteorologickú stanicu. V Tichomorí strávil desať mesiacov. Pobyt v Tichomorí ho tak oslovil, že keď mu v roku 1913 zomrel otec, vážne uvažoval o tom, že sa sem presťahuje. Neskôr sa dostal medzi kruhy známych astronómov a podnikal astronomické výpravy do Turkmenistanu, Ruska, strednej Ázie či do Afriky, hľadajúc vhodné miesto pre vybudovanie hvezdárne.
Za svoje vedecké práce a objavy získal cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti, Janssenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied. Francúzska republika uznala jeho zásluhy cennou Wilde, ale hlavne francúzskym občianstvom. Od roku 1912 získal francúzske občianstvo. Za vedecké a diplomatické úspechy dostal od Francúzskej vlády Rád rytiera Čestnej légie. Žiaľ, rozvíjajúcu sa odbornú kariéru prerušila svetová vojna.
Vstup na vojenskú a diplomatickú scénu
Roky 1915 - 1919 predstavujú obdobie jeho úspešnej a intenzívnej diplomatickej a vojenskej činnosti. Ako francúzsky občan (od roku 1912) sa v roku 1915 prihlásil k francúzskemu letectvu a zúčastnil sa prvej svetovej vojny. Od mája 1915 sa aktívne zapájal do bojových operácií. Slúžil na srbskom fronte ako pozorovateľ. Počas bojovej činnosti upútal na seba pozornosť odvahou, chladnokrvnosťou a vynaliezavosťou. Jeho vedecké a pilotné schopnosti využil veliteľ francúzskej armády maršal F. Foch, keď ho poveril organizáciou vojenskej meteorologickej služby. Jeho odvahu a vynikajúce služby ocenilo velenie francúzskej armády a udelilo mu Vojenský kríž.
Jeho vojenská kariéra bola závratná. Za tri roky sa stal z desiatnika brigádny generál. Išlo o raketový vzostup - veď za tri roky získať takúto hodnosť sa nestávalo často. Popri svojich vedeckých výskumoch podnikal aj tajné misie v službách francúzskej vlády. Bol vyznamenaný titulom rytiera národného rádu Čestnej légie. Ako generála ho brali vážne, a tak mohol zohrať významnú úlohu pri oboznámení predstaviteľov Dohody o situácii v Rakúsko-Uhorsku a pri vytváraní novej koncepcie Európy.
Počas vojny, cestou francúzskych politikov a novinárov, informoval verejnosť o ťažkom položení Slovákov v Uhorsku. Politikom predostrel návrh na vytvorenie slobodných štátov, ktoré by vznikli rozpadom Rakúsko-Uhorska. Zohral významnú úlohu pri oboznamovaní ostatných štátov Dohody a svetovej verejnosti o vytvorení koncepcie novej Európy. Ako hrdý národovec sa Štefánik intenzívne zaujímal o budúcnosť Slovenska.
Formovanie Československej štátnosti
Jeho životným cieľom bolo národné oslobodenie Slovákov a Čechov. Preto sa už cez vojnu začal politicky zapájať do oslobodzovacieho procesu. Keďže sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol do nich aj T. G. Masaryka a Eduarda Beneša. V polovici decembra 1915 začal spolupracovať s Benešom a Masarykom. Napokon spoločne vo februári roku 1916 v Paríži založili Národnú radu československú, vrcholný orgán česko-slovenského zahraničného odboja. Jej predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a tajomníkom E. Beneš. Štefánik, už dosť známy vo vlasti a predovšetkým veľmi dobre orientujúci sa vo vplyvných politických, vojenských a spoločenských kruhoch Paríža, znamenal neoceniteľnú výhodu pre Čechov, ktorí plánovali pripojiť k budúcemu Českému kráľovstvu aj celé územie Slovenska.
Francúzska vláda, najmä zásluhou Štefánika, vydala Štatút, ktorý neskôr doplnila Dekrétom. Týmito dvoma dokumentmi sa oficiálne zriadila československá armáda vo Francúzsku. Už v roku 1916 vyznačil vo svojom zápisníku nové hranice Československa, Rumunska, Juhoslávie i Maďarska. Takto boli neskôr aj prijaté Trianonskou dohodou, čo podčiarkuje jeho vizionársky pohľad a diplomatický vplyv už v počiatočnej fáze formovania povojnovej Európy.
Diplomatické misie a legionárske vojská
Veľké a významné poslanie vykonal Milan Rastislav Štefánik v Rusku v súvislosti s realizáciou vojenských a politických zámerov československého zahraničného odboja. S oficiálnym poverením Francúzska odišiel v roku 1916 spolu s generálom Janinom organizovať slovenských a českých zajatcov do československých oddielov. Tie mali so súhlasom slúžiť ako československá armáda vo Francúzsku. Po príchode do Ruska dosiahol, že všetky organizácie a spolky združujúce Slovákov a Čechov budú podriadené vedeniu československého odboja v Paríži. V Rusku prijali Štefánika s veľkou vážnosťou, o čom svedčí i vysoké vyznamenanie Rádu Sv. Anny. V roku 1918 po revolúcii a v roku 1919 sa zasa vrátil do Ruska na Sibír, kde riešil problém československých légií. Československé vojská boli presunuté do tyla a za pomoci Japonska mali byť presunuté do vlasti.
V roku 1916 Štefánik v spolupráci s Francúzskou vojenskou misiou v Rumunsku vymohol u rumunského kráľa súhlas s náborom zajatcov do československej armády. V roku 1917 bol Štefánik poverený náročným projektom v USA. Jednalo sa o nábor dobrovoľníkov slovenského a českého pôvodu. Stretol sa s predstaviteľmi rôznych slovenských a českých spolkov. Dosiahol zhodu v názoroch týkajúcich sa boja za oslobodenie i následné spolužitie v spoločnom československom štáte. Za ich aktívnej pomoci a podpory francúzskej diplomacie dosiahol u prezidenta Wilsona (20. 7. 1917) súhlas s náborom a v krátkom čase získal 3000 vojakov, ktorí boli presunutí do Francúzska ako súčasť légií. Získal pre vec rodiaceho sa Československa mnohé významné osobnosti amerického politického života, napríklad F. D. Roosevelta.
Prvé oficiálne poslanie Štefánika v mene Národnej rady československej bola misia v Taliansku. Jej cieľom bolo zlepšiť vzťahy medzi Talianskom a Srbskom a dosiahnuť súhlas Talianska, aby sa na jeho území mohli formovať československé vojenské útvary. Štefánik rozvíjal diplomatické styky i s Vatikánom, pretože jeho vplyv na medzinárodnú politiku bol značný. Rokovania s talianskou vládou o organizácii československej armády na jej území sa začali vo februári 1918 a diplomatický úspech bol korunovaný podpísaním Zmluvy (21. 4. 1918) o konštituovaní právne a politicky samostatnej československej armády v Taliansku. Zmluvu za Taliansko podpísal ministerský predseda Orlando a za Národnú radu československú M. R. Štefánik. Bola to vôbec prvá medzinárodná zmluva uzavretá v mene Československej republiky. Štefánik bol zakladateľom československej diplomacie a bol vynikajúcim diplomatom. V Ríme, v prítomnosti európskej diplomacie, bola definitívne uznaná československá armáda v zahraničí, ktorá mala už 100 000 vojakov. Veliteľom armády sa stal generál Janin, jeho zástupcom bol generál Štefánik.
Smrť Milana Rastislava Štefánika
Minister vojny nového štátu
Medzitým sa utvorila vláda Československej republiky, v ktorej bol Štefánik ministrom vojny. Dňa 14. októbra 1918 sa stal ministrom vojny v Československu. Po vzniku ČSR povedal: „Teda Česi a Slováci sú konečne slobodní. Som spokojný sám so sebou.“ V prvej československej vláde pôsobil M. R. Štefánik ako minister vojny v rokoch 1918 - 1919. Ako jeden z kľúčových architektov nového štátu, spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom, zohral Milan Rastislav Štefánik najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny a pri založení Československej republiky.
Na ceste do Ruska sa dozvedel z novín, že 18. októbra Masaryk a Beneš vydali Deklaráciu nezávislosti československého národa, ktorá niesla i jeho podpis a zriaďovala dočasnú vládu, v ktorej mu pridelili ministerstvo vojny. Štefánika to prekvapilo a rozhorčilo. Masarykovi poslal dlhý telegram, v ktorom protestoval proti takému spôsobu konania a zdôraznil nesúhlas s viacerými bodmi deklarácie. Tento moment ukazuje na jeho nezávislé myslenie a silný charakter, aj keď v dôležitých štátotvorných procesoch.
Tragický návrat a nevyjasnená smrť
Po dlhých rokoch strávených v zahraničí sa Milan Rastislav Štefánik rozhodol pre návrat do milovanej vlasti. Z Paríža pricestoval do Ríma, kde uskutočnil ešte rokovania. Za dopravný prostriedok na cestu do vlasti si vybral lietadlo značky Caproni a 04. 05. 1919 vzlietol z letiska Campoformido v Taliansku na lietadle Caproni 450 spolu s poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim a seržantom Umbertom Merlinom a rádiotelegrafistom Gabrielom Aggiustom. Dňa 4. mája 1919 letel z Talianska na Slovensko a neprežil návrat do svojej rodnej krajiny. Lietadlo s najväčšou pravidelnosťou preletelo ponad Alpy a o 11:30 dosiahlo Bratislavu. Počas pristávania lietadlo vzbĺklo a zrútilo sa na zem na miesto Vajnory pri Bratislave, dnes Ivanka pri Dunaji. Cieľom cesty bolo letisko vo Vajnoroch, kde bola vybudovaná iba provizórna pristávacia plocha, nešlo teda o oficiálne letisko. Nehodu nikto zo štvorčlennej posádky neprežil. Bol tam mechanik, dvaja talianski piloti a Štefánik. Zomrel vo veku 38 rokov.
Toto tragické ukončenie výnimočného života, nečakané úmrtie jedného z najväčších činiteľov na diele oslobodenia Čechov a Slovákov, znamenalo veľmi tvrdý úder pre celý jeho ľud. V očiach Štefánikovej snúbenice Márie Neumannovej, rodiny a celého sveta ostali len slzy pre plač a spomienky na neuveriteľného človeka. Smútočné obrady sa konali 10. mája v Bratislave a 11. mája 1919 v Košariskách. Spolu s dvomi talianskymi letcami je pochovaný v mohyle na vrchu Bradlo, ktorej architektom je významný umelec Dušan Jurkovič. Mohyla MRŠ na Bradle sa začala stavať v júli 1927 a dokončená bola v septembri 1928.
Táto tragická nehoda nie je dodnes úplne objasnená. Objavuje sa niekoľko možných verzií, pričom niektoré z nich sú vyslovene konšpiračné, priživené najmä dobou slovenského štátu. Oficiálnou príčinou bolo zlé počasie. Podľa očitých svedkov však bolo v ten deň jasno a slabý vietor, hoci svedkovia tvrdia opak. Svietilo slnko a vial mierny vietor.
Jedna z teórií hovorí o atentáte na pokyn E. Beneša a T. G. Masaryka. Ďalšou je teória o zostrelení lietadla maďarskou stranou. Uvádza sa, že po ňom spustili paľbu francúzski vojaci, vraj sa v Bratislave vedelo, kto a odkiaľ strieľal. Inou verziou je, že si vojaci pomýlili vlajku na lietadle - taliansku a maďarskú, a začali preto strieľať, lebo si mysleli, že ide o maďarské lietadlo. Proti tejto teórii však hovorí vyšetrovanie československých orgánov a pitva tiel. Verzia s technickou poruchou sa vzhľadom na možnosť núdzového pristátia a značné poškodenie lietadla zdá nepravdepodobná. Svedkovia tiež popísali výbuch, ktorý bolo počuť a vidieť na vzdialenosť 10 kilometrov.
Telo Milana Rastislava Štefánika našli vypadnuté z lietadla neďaleko od miesta pádu, čo naznačuje, že lietadlo opustil ešte pred nárazom na zem, zrejme v kritickom okamihu vyskočil. Zvyšní traja členovia posádky boli viac spálení. Množstvo artefaktov sa stratilo zrejme v rukách miestnych obyvateľov, hoci generálska čiapka sa potom dostala do múzea. Ako posledná sa zjavila teória o spáchaní samovraždy. Štefánik sa údajne dostal do nie veľmi dobrého psychického stavu. Nedarilo sa mu to, čo plánoval. Preto jeho návrat domov mohol byť emotívny. Túto teóriu by podporil aj fakt, že sa zachoval list na rozlúčku adresovaný snúbenici Giuliane. Prečo by písal list na rozlúčku, keby neplánoval samovraždu? Presné okolnosti jeho smrti zostávajú dodnes predmetom špekulácií a výskumu.
Osobnosť a odkaz pre budúcnosť
Generál PhDr. Milan Rastislav Štefánik bol významným politikom, astronómom, vojakom a generálom francúzskej armády. Bol slovenský astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Zohral dôležitú úlohu pri organizovaní česko-slovenských légií a sprostredkovaní kontaktov na francúzskych štátnych funkcionárov. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou osobou pri založení Československej republiky.
Milan Rastislav Štefánik je osobnosť, ktorej význam nespočíva iba v rozhodujúcom podiele na založení prvého slobodného spoločného štátu Čechov a Slovákov. Je aj prvý zo svojho národa, ktorý obdivuhodnou diplomaciou vplýval na európsku politiku. S myšlienkami, názormi a činmi môžeme ho dnes vnímať ako prvého „Európana“. Predpokladal, že nastane stav, ktorý nazval „europeizácia“, čo malo predstavovať harmóniu národov v Európe. Je potrebné, aby sme pochopili jeho nadčasovosť a aj dnes sa hlásili k Štefánikovej európskej myšlienke.
Osobitne treba vyzdvihnúť Štefánikove sebaobetovanie sa v mene národa, mravnú čistotu jeho zámerov i prostriedkov pri prekonávaní prekážok. Bola to osobnosť napriek krehkému zdraviu silná, neobyčajne sugestívna, hlboko veriaca, túžiaca po pravde a poznaní. Svoje etické, morálne mravné krédo i lásku k svojmu národu zhrnul do troch slov: „Veriť - Milovať - Pracovať“ a on skutočne tak žil. V tomto je aktuálnosť odkazu a veľkosť generála Milana Rastislava Štefánika. Prezident Slovenskej republiky v zmysle ústavných právomocí vymenoval 7. mája 2004 M. R. Štefánika in memoriam do hodnosti generála. V roku 2014 získal Milan Rastislav Štefánik v internetovom hlasovaní titul Najväčší Slovák, kde dostal 29% hlasov, čo potvrdzuje jeho trvalé miesto v národnom povedomí.
Na počesť Milana Rastislava Štefánika je pomenovaná planétka (3571) Milanštefánik. Podľa Milana Rastislava Štefánika bolo pomenovaných mnoho slovenských ulíc, námestí, inštitúcií, ako napríklad Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika a Letisko M. R. Štefánika v Bratislave, čím sa jeho pamiatka udržiava živá v každodennom živote.
Záľuby, vášne a krehké zdravie
Počas celého života trpel Štefánik zdravotnými ťažkosťami. Už ako chlapec prekonal ovčie kiahne, po ktorých mu zostala zjazvená tvár. Okrem toho mával problémy so žalúdkom a aj odpadával. Tieto prekážky ho však neodradili od dosahovania jeho ambicióznych cieľov.
Štefánikovou záľubou sa stalo zbieranie predmetov zo svojich exotických ciest. Podarilo sa mu tak vytvoriť zaujímavú zbierku. Inou záľubou bolo kúzelníctvo, čo dokladajú jeho rekvizity zachytené na fotografiách jeho bytu. Bol to človek širokého spektra záujmov. Zaujímal sa o rôzne patenty a vylepšenia, vymyslel viacero rôznych vynálezov. Väčšinou však skončili v zabudnutí, keďže Štefánika zaujímali len do chvíle, kým ich neobjavil alebo nevyriešil ich problémy, potom sa nimi už nezaoberal.
Na Tahiti skúmal hviezdnu oblohu, ale veľmi rád aj fotografoval. Známy je jeho akt tahitskej krásky, ktorý je zrejme prvým fotografickým aktom, ktorého autorom je Slovák. Bola to vraj jedna z jeho lások. Na Tahiti chcel Štefánik po skončení vojny žiť, údajne mal kúpiť jeden menší ostrov.
Kým nestretol Giulianu Benzoniovú, prežil Štefánik viacero lások a ľúbostných románov. Ženy ho jednoducho zbožňovali, hoci podľa dobových prameňov nebol práve ideálom mužskej krásy. Bol postavy skôr nižšej, útlej, tvár mal poznačenú kiahňami a postupujúcu plešinu. Mal však charizmu, šarm a dar reči. Mnohým ženám a dievčatám učarovali jeho modré oči.
Jednou z jeho veľkých lások bola Louise Weissová. Hoci bola od neho staršia, veľmi sa doňho zaľúbila. Vyjadrila sa v tom zmysle, že hoci ju nepriťahoval Štefánik fyzicky, duchovne bola z neho úplne mimo. Zašlo to dokonca tak ďaleko, že ona požiadala jeho o ruku, čo bola v tých časoch vec nevídaná. Štefánik ju však odmietol.
Zažil však aj odmietnutia. Zachoval sa nám jeden prípad z Prahy. Štefánik čakal v miestnosti s kytičkou v ruke. Ostatní prítomní boli zvedaví, pre koho tá kytička bude. Štefánik sa tváril sebavedome, kráčal hore-dole po izbe a neočakával nič iné, iba prijatie. Do miestnosti potom vstúpili dve dcéry zo známej pražskej rodiny vrchlických. Štefánik priskočil k mladšej dcére Eve a podal jej kytičku. Aké však bolo jeho sklamanie, keď mu ona kvety z ruky vytrhla a zahodila ich cez celú miestnosť. Preľaknutý Štefánik sa jej uklonil, ustúpil nabok a pridal sa do debaty s inými ľuďmi v miestnosti.
Pred smrťou sa Milan Rastislav Štefánik zasnúbil s talianskou markízou Giulianou Benzoniovou, ktorá bola o dvadsať rokov mladšia od neho. S Giulianou si vraj robili plány, že budú striedavo žiť pol roka na Tahiti a pol roka v Európe. Mesiac pred svadbou však lietadlo, v ktorom sa viezol Štefánik, havarovalo. Ich prvé stretnutie v roku 1913 bolo náhodné, v salóne Gegé Primoli, kde Giuliana hľadala úkryt pred dažďom. Milan ju očaril, navrhol stretnutie na druhý deň. Pri prechádzke v parku jej podal malú krabičku s prsteňom, hovoriac: „Vylovil som tento vzácny kameň na Tahiti. A tento prsteň nosím stále so sebou pre ženu, ktorá bude po mojom boku a stane sa mojou manželkou.“ Giuliana mu vtedy odvetila, že ani nevie, ako sa volá. Po jeho predstavení súhlasila. Talianska šľachtičná zostala Štefánikovi verná, až do svojej smrti v roku 1982 sa nevydala a kým mohla, chodila k jeho mohyle na Bradle. Milan Rastislav a Maria neboli zosobášení partneri. Milan Rastislav a Claire de Jouvenel neboli zosobášení partneri. Milan Rastislav a Louise neboli zosobášení partneri. Partnerka M. M. Milan Rastislav a M. neboli zosobášení partneri.
tags: #general #milan #rastislav #stefanik #ako #dieta