Sviatok Narodenia svätého Jána Krstiteľa, ktorý slávime 24. júna, patrí k jedným z najvýznamnejších liturgických momentov v živote Cirkvi. Zatiaľ čo u väčšiny svätých si pripomíname deň ich „narodenia pre nebo“ - teda ich mučenícku smrť - pri svätom Jánovi Krstiteľovi robíme výnimku. Cirkev poväčšine neslávi pozemské narodenie, ale narodenie pre nebo. No existujú tri výnimky: sviatok narodenia Panny Márie, sviatok narodenia sv. Jána Krstiteľa a sviatok narodenia Pána. Prečo je tomu tak? Svätý Augustín napríklad hovorí: „V celom kresťanskom svete je slávený iba deň narodenia Ježiša Krista a sv. Jána Krstiteľa.“

Reflexia nad skúsenosťou a životom
Po tieto dni som mal veľa práce, veľa starostí, ale aj veľa zaujímavých zážitkov. Zážitky, to, čo máme zažité, skúsené, môžu byť niečím len prchavým, ale môžu byť aj niečím veľmi silným, čo poznamená celý náš život. V Lukášovom evanjeliu sa o narodení Jána Krstiteľa píše ako o zážitku, ktorý jeho matke priniesol Božie milosrdenstvo a jeho otcovi daroval znova schopnosť hovoriť.
Zvláštne, že ďalším ľuďom jeho narodenie spôsobilo zdesenie, iným potrebu o tom všade rozprávať a ešte ďalším prinieslo toto narodenie schopnosť klásť si otázky. Prečo má pre nás význam spomínať na Jána Krstiteľa? Podobne sa môžeme pýtať: Prečo má pre nás význam spomínať na Ježiša? Tieto otázky teraz nekladiem historicky (v dejinách je zaiste veľa postáv, na ktoré sa oplatí spomínať). Tieto otázky kladiem nábožensky. Čiže - je pre nás Ján (a ešte viac Ježiš) osobnosťou, ktorá nám i dnes prináša nejaký veľký zážitok, pozitívne poznačenie nášho života?
Meno Ján (hebr. Johanan) naozaj doslovne značí, že „Boh je milostivý“. Máme, mali sme takéto zážitky? Až také, žeby sme mohli povedať: Boh je milostivý, Boh mi preukázal lásku? Alebo mali sme aspoň také zážitky, ktoré v nás vyvolali otázky a tie otázky nás už nikdy neopustili? Prípadne lepšie: Prešli sme od otázok k vďačnosti a láske?
Cirkev a reč tela
Na jednom stretnutí v ostatných dňoch sa hovorilo aj o cirkvi. Že pre cirkev je najdôležitejšie, aby mala vízie, ale že sú dôležité aj štruktúry cirkvi. Tie štruktúry, to je čosi ako reč tela, ako gestikulácia, výraz tváre. Tiež sa hovorilo, že dnes bude čoraz viac takých ľudí, ktorí členstvo v nejakej cirkvi nebudú brať ako osudom danú tradíciu, ale ako vec vlastnej slobodnej voľby.
Vtedy sa jeden priateľ opýtal: Ako má dnes vyzerať taká cirkevná reč tela, jej štruktúry, aby cirkev oslovila ľudí dneška? Odpoveď jedného teológa znela: Cirkev nemá mať inú reč tela, iné gestá, ako mal Ježiš. Ľudia pri Ježišovi nemali skúsenosť, že hlása milostivého Boha, ale on sám by bol nemilostivý. Naopak, mali pri ňom skúsenosť, že hlása milostivého Boha tým, že sám konal milostivo, chápavo, žičlivo, a to aj voči veľkým hriešnikom. To je potom ten zážitok, ktorý zostáva natrvalo, zážitok, ktorý všetko mení.
Historické a biblické pozadie narodenia
Sedem kilometrov západne od Jeruzalema leží mesto Ain Karem. Historici určili, že sa v ňom zrejme narodil. Stalo sa tak podľa Lukášovho evanjelia takto: "Za čias judejského kráľa Herodesa žil istý kňaz menom Zachariáš z Abiášovej kňazskej triedy. Jeho manželka pochádzala z Áronových dcér a volala sa Alžbeta. Obaja boli spravodliví pred Bohom a bezúhonne zachovávali všetky Pánove prikázania a ustanovenia."
V evanjeliu sa píše, že sa Zachariášovi v chráme zjavil anjel a povedal mu: "Neboj sa Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján. Budeš sa radovať a plesať a jeho narodenie poteší mnohých, lebo on bude veľký pred Pánom. Víno a opojný nápoj piť nebude a už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý."
Zachariáš odpovedal: "Podľa čoho to poznám?" Na to anjel dodal: "Ja som Gabriel, stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť." Anjel Gabriel o šesť mesiacov neskôr prišiel do Nazareta za Pannou Máriou, aby jej povedal, že počne z Ducha Svätého a porodí Vykupiteľa sveta.
Vtedy bolo hanbou nemať deti. Panna Mária prišla k Alžbete, ktorá bola jej príbuznou a po vstúpení do domu ju pozdravila, na čo Alžbetu naplnil Duch Svätý a zvolala k Márii: "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone."
Pomenovanie a proroctvo
Alžbete nadišiel čas pôrodu a porodila syna. Na ôsmy deň prišli chlapca obrezať a chceli mu dať meno Zachariáš po jeho otcovi. Ale jeho matka povedala: „Nie, bude sa volať Ján.“ Povedali jej: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ Dali znak otcovi, ako ho chce nazvať on. Vypýtal si tabuľku a napísal: „Ján sa bude volať.“ A všetci sa divili. Vtom sa mu rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha. Všetkých ich susedov zmocnil sa strach a všade po judejských horách sa hovorilo o týchto udalostiach (Lk 1, 57-66).
Zachariáš prorokoval a ďakoval Bohu za syna slovami, ktoré sa nazývajú pieseň Benedictus: "Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho služobníka, ako odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov…"
Evanjelium sv. Lukáša je veľmi vzácne práve pre našu dobu, lebo ukazuje nielen narodenie, ale ukazuje ako dôležité je už počatie a jeho okolnosti. Výskum hlbinnej psychológie ukazuje, že už tieto prvé momenty majú vplyv na našu povahu a charakter. Práve od postojov rodičov ku vznikajúcemu životu záleží, či sa nový človek bude tešiť zo svojho vlastného bytia.
Svedectvo životom
Pýtate sa prečo slávime narodeniny tohto svätca? Jeho veľkosť sa dá vyjadriť jediným slovom: svedectvo. Svedectvo životom nám potvrdzuje svojou existenciou. Iste mi dáte za pravdu, že keď slávime narodeniny niekoho významného, máme si z neho brať vzor a napodobňovať jeho život.
V čom sa dá napodobniť život Jána Krstiteľa? Vo vydávaní svedectva o Kristovi. To je potrebné v každom čase, teda aj dnes, keď svet je poznačený nezáujmom o Boha, náboženstvom polovičatým a vypočítavým.
Pýtate sa, ako to dokázať? Presne tak, ako Ján. Účinkovaním tak, že budeme vhodne vyznávať svoju vieru. V mnohých ľuďoch je totiž veľa nezodpovedaných otázok o ich živote a jeho zmysle, o bolesti, utrpení, smrti a samozrejme o Bohu. Povedzte sami, kto im má dať odpoveď, ak nie my? Ale nedá sa to len cez slová, hoci aj tie sú potrebné.
Pred časom vysielali v televízii obnovenú premiéru seriálu F. L. Věk. Diváci si mohli všimnúť zbožného otca - obchodníka, jeho zbožný život, túžbu zomrieť zmierený s Bohom i zbožnú smrť. Pred smrťou si zavolá syna a dá mu naučenie: „Keď budeš vážiť klince, pridaj vždy ešte jeden. Buď ku každému dobrý, spravodlivý a čestný.“ Cítite, bratia a sestry, že život tejto rodiny sa dá nazvať svedectvom o Kristovi? Vidíte, že život Jána Krstiteľa sa dá praktizovať aj v dnešnom svete?
Jánovo tajomstvo a naše povolanie
„Pán ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal mi meno“ (Iz 49, 1). Tieto slová proroka Izaiáša vyslovujú jednu z najhlbších skutočností ľudskej existencie: neobjavili sme sa na tejto zemi náhodou, ani nie sme len ďalším anonymným a nepodstatným exemplárom nášho druhu. Náš príchod do života je zároveň Božím povolaním, voľbou, ktorá sľubuje šťastie a poslanie.
Stvoril nás takých, akí sme, s každou našou zvláštnosťou; vyslovil naše vlastné, osobné meno, chcel, aby sme boli jedineční a neopakovateľní. „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky,“ hovorí žalmista. „Boh od teba niečo chce, Boh na teba čaká. Pozýva ťa snívať, chce, aby si videl, že s tebou môže byť svet iný. Ale ak neurobíš všetko, čo je v tvojich silách, svet nebude iný.“
Každý kresťan je tiež povolaný pokračovať v poslaní Jána Krstiteľa a pripravovať ľudí na stretnutie s Kristom. „Aké krásne je správanie Jána Krstiteľa! Aké čisté, aké šľachetné, aké nezištné! Jeho učeníci poznali Krista len z počutia a on ich viedol k dialógu s Majstrom; umožnil im, aby ho videli a jednali s ním; dal im príležitosť obdivovať zázraky, ktoré konal.“
Pokora ako kľúč k veľkosti
Keď sa Ján chystal ukončiť svoj život, povedal: „Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách“ (Sk 13, 25). Svätý Ján Krstiteľ je príkladom pokory a správneho úmyslu. Nikdy sa nesnažil svietiť vlastným svetlom, ohlasovať sa, využívať svoje povolanie na získanie významu či iných osobných výhod. „Človek si nemôže prisvojiť nič, ak mu to nebolo dané z neba“ (Jn 3, 27).
„Táto moja radosť je úplná. On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 29-30), pokračoval. Apoštolát a obrátenie sŕdc sú Božou úlohou, na ktorej sme pokornými spolupracovníkmi. Podľa slov svätého Augustína si Ján vždy uvedomoval, že „on je hlas, ale Pán je Slovo, ktoré na počiatku už existovalo.“
Prednedávnom som čítal príbeh o dvoch kameňoch v potoku, ktoré túžili po veľkom poslaní - chceli zdobiť dáky vzácny predmet. Jedného dňa ich vylovil človek, ale iba ich strčil do krabice. To sa im nepáčilo, ale nič s tým spraviť nemohli. Po čase ich vybral a osadil ich… ale nie podľa ich predstáv. Nevložili ich do žiadneho vzácneho daru. Okolo nich bol len cement a piesok a len trochu ich bolo vidieť. A tak sa rozhodli oslobodiť. Podarilo sa im to, ale keď pozreli hore - odkiaľ vypadli, zistili, že boli osadené v krásnej mozaike Ježiša Krista na stene kostola ako jeho oči.
Bratia a sestry, Ján Krstiteľ, ktorého sviatok dnes slávime, bol poslaný aby pripravil cestu a ohlásil príchod Mesiáša. Odpovedal na toto poslanie - prijal ho a naplno uskutočnil. A vďaka tomu sa stal veľkým človekom. V prvom rade to bola pokora. Aké významné postavenie mu Boh zveril! Má ohlásiť príchod Mesiáša a on to nevyužije vo svoj prospech. Jasne hovorí: „Ja nie som ten, za koho ma pokladáte.“
Vernosť pravde v kontexte doby
Ján je pravdovravný. Nebojí sa uznávaných predstaviteľov a nazýva ich hadím plemenom. Nemá strach ani z Herodesa, a keď videl jeho nemravný život, veľmi jasne a jednoznačne povedal: Nesmieš žiť s manželkou svojho brata. Nebál sa povedať slová pravdy, aj keď ho to stálo život.
Dnes je pre nás sv. Ján Krstiteľ ochotný za svoje presvedčenie trpieť a zomrieť. Nenárokuje si, aby ho Boh vyslobodil z väzenia. Nad vlastný život postavil starostlivosť o to, aby národ viedli morálni ľudia, ktorí nebudú svojím životom na pohoršenie. Zachoval vernosť pravde až do konca.

Dnes si neprávosť a hlúposť vieme pekne v celej Európe obaliť do pozlátky nezmyselných zákonov, avšak nepravda ostane stále nepravda. Aj keď tisíce ľudí budú vyhlasovať niečo falošné za pravdu, neznamená to, že to pravdou stane. Ján zomrel kvôli pravde. A aj dnes mnoho ľudí platí vysokú cenu za to, že zastávajú pravdu. Nebojme sa v živote ísť proti nepravde, falošnosti a klamstvu hlavne vtedy, keď nám ponúkajú „sladké odmeny“, ktoré sú len zvrátenými a pokrivenými hodnotami.
Tradícia a uctievanie Krstiteľa
Sviatok Narodenia úctyhodného a slávneho Proroka, predchodcu a krstiteľa Jána slávime 24. júna a patrí k najväčším sviatkom. Bol známy už v 4. storočí, keď sú známe homílie od sv. Jána Zlatoústeho, sv. Ambróza i sv. Augustína.
Okrem hlavného sviatku poznáme aj ďalšie:
- Počatie sv. Jána Krstiteľa (23. september).
- Sťatie hlavy sv. Jána Krstiteľa (29. august). Jánov koniec urýchlila pasca Herodiady a jej dcéry. Ján bol sťatý a keď Herodiada dostala hlavu sv. Jána, dala ju zakopať na bezpečné miesto.
- Prvé a druhé nájdenie hlavy sv. Jána Krstiteľa (24. február).
- Tretie nájdenie hlavy sv. Jána Krstiteľa (25. máj).
- Zbor sv. Jána Krstiteľa (7. január).
Tak je tomu aj deň po sviatku Bohozjavenia, kedy sa veriaci zhromaždili, aby si zvlášť uctili pamiatku Pánovho krstiteľa Jána.
Výchova a rodinný rozmer
Narodenie dieťaťa je pre rodinu veľký sviatok. Je tu veľká radosť z dieťaťa. Rodičia sa v dieťati vidia, veď je to plod ich lásky. Veriaci rodičia zároveň ďakujú Pánu Bohu, že im doprial takýto obrovský dar. Zároveň sa v ich mysliach vynára otázka: „Čím len bude toto dieťa?“ Odpoveď nám ponúka dnešný sviatok Narodenia Jána Krstiteľa.
Ján sa narodil za zvláštnych okolností. Jeho rodičia boli neplodní a už dosť starí, ale Boh im dal dieťa, za ktoré bezvýsledne mnoho rokov prosili. Zvláštne veci sa diali aj po jeho narodení. Evanjeliový príbeh o Jánovi nám dáva vidieť aj do budúcnosti našich detí. Aj my vedení Svätým Duchom môžeme prorokovať. Aspoň v tom zmysle, že pokiaľ dieťa poctivo vychováme a dobre ho pripravíme na život, bude dobrým človekom a kresťanom a my budeme mať dôvod na ďalšiu radosť.
Najprv si všimnime (Jeremiáš), čo Boh hovorí o človeku: „Skôr, ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil; ustanovil som ťa za proroka národom.“ Boh vo svojej láske pripravuje človeku cestu, po ktorej keď pôjde, nájde spásu. Je to cesta viery a povolania. Výchovou máme dieťa usmerniť na túto Božiu cestu a pomôcť mu ako dospievajúcemu objavovať, aký plán má s ním Boh. Treba objaviť pravý zmysel svojej existencie. Ten nie je v hedonizme, ani v konzumizme: mať sa dobre a užívať si. Ten je v láske, ktorá sa dáva.
Obriezka zároveň znamená aj sebazápor, bolesť. Bez výchovnej bolesti, bez námahy pri osvojovaní si čností a presvedčenia, že človek musí pracovať na sebe, z dieťaťa „nevykrešeme“ poctivého človeka a horlivého kresťana. Dieťa potrebuje okrem bezpodmienečnej lásky aj náročnosť, potrebuje pravidlá. Aj meno Ján nebolo bezvýznamné. V ich reči znamená: Boh je milostivý, čo Ján dokazoval celým svojim životom. „Pánova ruka bola s ním“ - toto nie je bezvýznamná veta. Prežívanie Božej blízkosti, ochrany a vedenia má veľký význam pre každého človeka.
„Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.“ Clemens Brentano (1778-1842), významný básnik 19. storočia, napísal svojej neteri: „Keď som sa úplne vzdal katolíckeho spôsobu života… a prišlo mi na um, ako ma v detstve zobúdzal čerstvý vzduch. Keď som otvoril oči, vídaval som matku… Sklonená nado mnou, modlila sa Zdravas Mária a vzývala môjho anjela strážcu. Potom vystrela ruku a urobila mi na celo krížik. Táto spomienka z detstva sa mi stala oporným bodom. Oň som sa zachytil a z neho som sa snažil vyjsť do života. To ma zachránilo.“
Záverečné posolstvo
Hneď na úvod sa môžeme spýtať, čo máme my, ľudia 21. storočia spoločné s Jánom Krstiteľom? Povzbudzuje nás k tomu aj sv. Augustín. „Jedného dňa som dostala do daru Vyznania sv. Augustína. Sv. Augustína si veľmi ctím, a to z dvoch dôvodov. Po prvé preto, lebo som istý čas žila v ubytovni, ktorá patrila jeho reholi. Po druhé však preto, lebo Augustín bol veľkým hriešnikom. On a ostatní svätci, ktorí boli tvrdohlavými služobníkmi Zlého a neskôr sa obrátili k Bohu, ma vždy veľmi povzbudzovali. Smutná som bola len z toho, že im stačilo odpustiť raz a mne Boh musel odpúšťať znovu a znovu.“
„Ústa mi urobil sťa ostrý meč, ukryl ma v tôni svojej ruky. Utvoril ma ako zaostrený šíp, do svojho tulca ma uložil.“ Nech je tento sviatok výzvou k našej vnútornej obnove, k našej pokore a k našej ochote byť hlasom, ktorý volá na púšti tohto sveta, aby sa pripravila cesta Pánovi. Jánov duch a sila predchádza príchod Pána a Spasiteľa aj v našich srdciach, ak mu to dovolíme. Nech sa nám narodenie Jána stane pozvaním k narodeniu nového človeka v každom z nás, schopného kráčať po cestách spravodlivosti a milosrdenstva.
tags: #homilia #narodenie #jana #krstitela
