Pôrod je vnímaný ako jedna z najkrajších udalostí v živote ženy a rodiny. Očakávanie nového života, prípravy a sny o budúcnosti sú naplnené radosťou a vzrušením. Žiaľ, nie vždy je realita takáto idylická. Mnohé ženy a rodiny čelia počas tehotenstva, pôrodu alebo krátko po ňom tragédiám, ktoré navždy zmenia ich životy. Tento článok sa venuje príbehom žien, ktoré prežili stratu dieťaťa, komplikácie počas tehotenstva a pôrodu, a skúma príčiny a následky týchto udalostí, vrátane samotnej materskej úmrtnosti.
Tragické voľby a ich dôsledky: Príbeh Carrie DeKlyen
Niekedy sa matky musia rozhodovať medzi vlastným životom a životom svojho nenarodeného dieťaťa, čo sú voľby s nesmierne ťažkými následkami. Príbeh Carrie DeKlyen z amerického Michiganu je toho srdcervúcim dôkazom. V Univerzitnej nemocnici v meste Ann Arbor v americkom štáte Michigan v stredu zomrelo dieťa, ktorého dnes už nebohá matka sa rozhodla pre pôrod namiesto chemoterapie, pričom tá jediná jej mohla zachrániť život. Jej matka, Carrie DeKlyen, stála pred voľbou, či dieťa porodí, alebo podstúpi chemoterapiu, ktorá by znamenala ukončenie tehotenstva. Zomrela 9. [novembra]. Zdravotný stav dievčatka sa podľa jej sestry vyvíjal po predčasnom pôrode nečakane dobre, začiatkom týždňa sa však zrazu prudko zhoršil a v stredu večer zomrelo. "Ťažko sa nám hľadajú slová," povedala novinárom jej sestra, ktorá sa po jej úmrtí stala pre malú Life Lynn DeKlyen najbližším človekom. Úmrtie dievčatka, za ktoré jeho matka položila život, jej nedáva zmysel. Takéto extrémne a fatálne rozhodnutia zanechávajú hlboké rany nielen na rodine, ale aj v celej spoločnosti, ktorá sa pýta na etické a morálne hranice medicíny a ľudskej obetavosti.
Boj s neplodnosťou a strata prvého dieťaťa: Príbeh Lenky
Životné okolnosti môžu byť niekedy mimoriadne náročné, a tak to bolo aj v prípade maminky Lenky, ktorá prekonala množstvo prekážok na ceste za snom o rodine. Lenka nám vyrozprávala svoj príbeh, ktorý sa začal už v jej detstve. Píše, že ako 12-ročná prekonala ťažký zápal slepého čreva a následkom jeho prasknutia sa u nej rozvinula septická peritonitída. Už vtedy jej povedali, že deti nebudú môcť mať, a dvakrát ju operovali. Neskôr pribudli diagnózy, ktoré tiež veľmi nepriali otehotneniu, ako celiakia, znížená funkcia štítnej žľazy, polycystické vaječníky či syndróm lepivých doštičiek.
Napriek tomu sa túžby po rodine nevzdala. S manžeľom, lekárom, ktorého si našla, keď mala 37 rokov, sa pustili do boja. Keď sa im to nedarilo prirodzene, rozhodli sa pre umelé oplodnenie. Zistili, že Lenka má anovulačné cykly, čo znamená, že implantácia embrya v strede cyklu by bola zbytočná. Po neúspešných vkladoch embrya musela ísť do imunologickej ambulancie, kde jej spravili testy, prečo jej telo neprijíma embryá. Po kortikoidovej liečbe sa embryo ujalo. Od prvého vloženia embrya to trvalo asi rok, kým otehotnela. Polroka od začiatku IVF procedúry.
Jej prvé tehotenstvo bolo spočiatku bezproblémové, sledovali ju v centre umelého oplodnenia a potom u gynekologičky. Jediným prejavom bolo, že jej nerástlo bruško tak, ako by malo, ale brala to na ľahkú váhu, keďže veľa športovala. Avšak MUDr. František Grochal ju už v prvom trimestri upozornil, že sa mu nezdá krčok maternice, akoby tam bola nejaká tekutina, a v druhom trimestri na hraničnú plodovú vodu. Napriek týmto varovaniam jej gynekologička v 28. týždni na bežnej prehliadke povedala, že je všetko v poriadku. O štyri dni na to Lenka porodila.
V 29. týždni jej odtiekla krv s hlienom, čo bola hlienová zátka, a mala odtečenú aj plodovú vodu, aj keď nevedela kedy, pretože jej nič neodtieklo naraz. Diagnóza znela, že jej plodová voda unikala postupne, čo viedlo k retardácii plodu. V 29. týždni mal mať jej syn 1500 g, no mal len 700 g. Lekári sa ho snažili udržať v maternici, pichli jej kortikoidy na dozretie pľúc. Lenka vtedy netušila, že dieťa sa môže narodiť predčasne, a verila, že ju vyliečia a bude dobre.
O dva dni začala krvácať, a v pôrodnici zistili, že sa otvára. Hoci pôrodník riešil vedenie pôrodu z dôvodu zlých vitálnych funkcií, obával sa jej jaziev po slepom čreve a hrozby prirasteného hrubého čreva. Existovalo riziko vykrvácania. Syn sa narodil cisárskym rezom v 29. týždni. Manžel ho počul plakať, a napriek maličkej veľkosti dýchal sám a narodil sa zdravý, s výnimkou infekcie. Plodová voda a vak boli vraj úplne zelené, no syn mal dokonca dobré Apgar skóre, čo všetkých potešilo.
Synček Marek zostal v inkubátore v Martinskej nemocnici. Lenka sa tam stretla s pomocou OZ Malíček, od ktorého dostala balíčky s povzbudzujúcimi informáciami a denník predčasniatka. Pomohlo jej to vyrovnať sa s pocitom osamelosti po cisárskom reze. Snažila sa dojčiť, no zo stresu sa jej nedarilo rozbehnúť mliečko. Štvrtý deň sa jej podarilo odsať kolostrum, ale Markovi sa medzitým prudko zhoršil zdravotný stav. Lekári zistili, že má ťažkú infekciu - chorioamnionitídu - spôsobenú únikom plodovej vody. Diagnóza znela zanedbaná infekcia a únik plodovej vody. Chorioamnitída je závažná bakteriálna infekcia membrán obklopujúcich plod a plodovej vody. Vyskytuje sa pred alebo počas pôrodu a môže viesť nielen k predčasnému pôrodu, ale aj vážnym infekciám matky a dieťaťa. Udeje sa tak vtedy, keď sa baktérie normálne prítomné vo vagíne presunú do maternice, príčinou môžu byť E.coli, streptokoky skupiny B či anaeróbne baktérie.
Marek vydýchol naposledy v náručí svojho otca. Lenka cítila strašnú vinu a pýtala sa samej seba, čo spravila zle. Podpora okolia bola rôznorodá - niektorí naznačovali jej vek a umelé oplodnenie, iní vinili lekárov. Manžel sa cítil najhoršie, že jej ako lekár nepomohol. Oporu našla v rodičoch, ktorí tiež prežili stratu syna v šiestom mesiaci, a v blízkych priateľoch. Príbeh Mareka Antona a Lenky je len jedným z mnohých, ktoré potvrdzujú, že toto nie je príbeh jedného predčasniatka, ale hneď troch, so smutným začiatkom a šťastným koncom.
Nové nádeje a prekážky: Lenkine ďalšie tehotenstvá
Napriek nesmiernej bolesti a strate, Lenka s manželom chceli ísť ďalej. O päť mesiacov podstúpila ďalší vklad embrya. Cítila sa pripravená otehotnieť znova. Zmenili gynekologičku na pani Dr. Maľovú zo Senca, ktorej sú vďační za ich deti. Lenka poznamenala, že v každom tehotenstve sa jej veľmi oslabila imunita, takže každé preležala v nemocnici a stále mala baktérie ako E.coli. Nová gynekologička jej povedala, že netreba čakať, jazva je v zlom stave tak či tak, keďže rodila v nízkom týždni. Čím väčšie bruško, tým lepšie sa jazvička akoby vstrebe a tým väčší priestor dá maternici, aby sa naspäť vrátila do pôvodného stavu. Tým, že mala Lenka malé bruško, maternica sa už nedokáže v ďalšom tehotenstve tak napnúť, čo zvyšuje riziko predčasného pôrodu pre ďalšie dieťa.
Pri druhom tehotenstve, ktoré bolo opäť úspešné po vklade embrya, Lenka zistila, že otehotnela počas menštruácie, čo bolo spôsobené jej anovulačným cyklom. V 35. týždni ju postihli ukrutné bolesti v jazve po cisárskom reze. V nemocnici ju však poslali domov, pričom lekár jej nevôľu bagatelizoval a odmietol vykonať cisársky rez. "Pán doktor si zo mňa robil srandu. Povedal mi, že je ešte skoro rodiť, takže mi dá magnéziové infúzie, nech si nevymýšľam bolesti, určite chcem od neho cisársky rez a ten mi neurobí." Zistila, že to boli kontrakcie, ktoré tlačili plod cez jazvu. Počas noci cítila "puk" v bruchu a jej syn Marek Anton sa narodil predčasne. Dnes má tri roky a úspešne dobieha svojich rovesníkov. O dva roky neskôr sa im narodila dcéra Lenka, ktorá tiež prosperuje. Tieto príbehy sú len zlomkom všetkých tragédií, ktoré sa môžu stať počas tehotenstva a pôrodu. Každý príbeh je jedinečný a plný bolesti, ale zároveň aj sily a nádeje.
Mateřská úmrtnosť: Tragický osud Beáty Michalkovej
Materská úmrtnosť je tragická realita, ktorá zasiahne rodiny bez varovania, a prípad Beáty Michalkovej († 33) je toho mrazivým príkladom. V prívetivom domčeku na okraji Banskej Bystrice, ktorý postavili Vladimír s Beátou, vládla radosť a očakávanie. Po dvoch dcérkach, Miriamke (11) a Monike (8), sa vo februári malo narodiť tretie dieťatko. Z pôrodnice si však Vladimír priniesol už len zdravého syna Marka. Jeho manželka deň po pôrode zomrela. "Nemala žiadne zdravotné problémy. Deň predtým, ako ju prijali do nemocnice, upratovala a vysávala," hovorí Vladimír. V priebehu niekoľkých hodín sa z neho stal vdovec s tromi malými deťmi.
Všetko malo byť inak. Spoznali sa na súťaži vo varení halušiek, tri roky spolu chodili, jedenásť boli manželia. Beáta, ekonomická inžinierka, pracovala v banke. Vladimír je strojár. Obaja snívali o rodinnom dome, ktorý si aj postavili. Aby Vladimír mohol pokojnejšie splácať dlžoby, potreboval lepšie platený džob. Štyri roky sa kvôli tomu učil cudzí jazyk a vyhral konkurz pre veľkú nemeckú firmu, ktorá mu po zaučení v Nemecku ponúkla prácu po celej Európe. "Zarobil by som viac ako na Slovensku. Dvadsať dní z mesiaca by som bol v cudzine, desať s manželkou a deťmi," opisuje Vladimír. Keď však lekári Beáte Michalkovej naplánovali pôrod cisárskym rezom, zmocnil sa ho pocit, ktorý aj po troch mesiacoch opisuje s hrčou v hrdle. "Ovládol ma vnútorný nepokoj, ktorý som si nevedel vysvetliť."
Pár hodín pred pôrodom Vladimír manželke zatelefonoval, a ona ho uchlácholila, že všetko je v poriadku. Ale nebolo. Na ďalší deň mu oznámili, že k jeho dvom dcérkam pribudol pekný zdravý syn, no jeho pani pre nečakané zdravotné komplikácie skončila na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení. Zlyhávali jej životne dôležité orgány, silné krvácanie sa nedarilo zastaviť. Vladimírovi sa rúcal svet. Rodina bombardovala nemocnicu, no z nej im vraj dookola odkazovali jedinú vetu: Zavolajte o hodinu! "Na nasledujúci deň ráno nám oznámili, že ak sa s manželkou chcem rozlúčiť, mám okamžite prísť," vzlykne si Vladimír. Beátu našiel v hlbokom bezvedomí. "Cítil som ešte teplo jej dlaní, no už som vedel, že odchádza. Zarazilo ma žlté sfarbenie jej kože, také, aké sa podľa mňa objavuje pri poškodení pečene," tvrdí Vladimír. Pitevnú správu dosiaľ nevidel, no keďže má pochybnosti o správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti, obrátil sa na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
V prvom rade sa však Vladimír Michalko musel zmieriť s tým, že dvere na novom dome už jeho manželka nikdy neotvorí. Varí, perie, učí sa s dcérkami, prebaľuje syna, kŕmi ho, oblieka, kočíkuje. Prvý mesiac mu pomáhala švagriná, neskôr prišla jeho sestra, chystá sa k nemu mama. "Najradšej mám, keď som zavalený prácou okolo domčeka. Vtedy nemyslím na hrôzu, ktorou som prešiel. Pomáha nám viera, ale prihovoril sa nám aj psychológ," povie Vladimír, ktorý nešiel do Nemecka, ale ostal na materskej dovolenke. "Od detí teraz odísť nemôžem. Majú veľa povinností, chodia na krúžky, no predovšetkým potrebujú istotu. Ešte nechápu, že mamička k nim už nikdy nepríde a neobjíme ich. Preto chcem byť s dcérkami a so synom čo najdlhšie ja," hovorí Vladimír. Okrem clivoty sa v jeho živote ukázali aj ekonomické problémy, s ktorými asi neráta žiadna úplná rodina. Vladimír a Beáta splácali na dom celoživotnú hypotéku, odrazu sa však objavil prudký výpadok príjmov. Materská dovolenka vyšla Vladimírovi Michalkovi na 330 eur, čo je o takmer dvesto eur menej ako hypotéka! Aj keď mu štát prizná vdovský dôchodok, rodina sa bude musieť obracať. "Zrazu sa cítim ako bez ruky," hovorí mladý vdovec. "Pomohla nám rodina, známi aj neznámi ľudia aj rôzne zbierky. Férovo sa zachovala aj banka, na pol roka nám odložila splátky. Platiť nemusím ani krúžky dievčatám," prezradí. Hoci mu chýba partnerka v každodenných činnostiach, cíti, že musí byť silný. "Ak plačem, plačú aj dcérky. Ak sa trápim, trápia sa aj ony. Viem, že mamu im nenahradím, no urobím všetko pre to, aby som sa o to aspoň pokúsil," uzatvára s nádejou.
Strata Sofinky a otázky okolo pôrodu v Martine
Niekedy tragédie spojené s pôrodom vyvolávajú otázky o správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Rodina z Turca prežíva nesmierny žiaľ po smrti maličkej Sofinky, na ktorú sa veľmi tešili. Malé bábätko neprežilo pôrod v martinskej nemocnici. Jej blízki chcú vedieť, prečo sa to stalo. Mama dievčatka, ktoré zomrelo, je taká zronená, že nevládala hovoriť. "Bolo to dieťa súce k životu, nie na cintorín," uviedla zronená stará mama Beáta Bizíková. Aj otec a stará mama Sofinky počas stretnutia neustále plakali a mali čo robiť, aby aspoň na chvíľu udržali slzy a mohli rozprávať o svojom utrpení. "O siedmej cítila, že sa niečo deje, kričala, že zomiera, a prosila ich, aby jej pomohli," uviedla Kmeťová. "O štvrť ju už brali na cisársky, ale už bolo neskoro a dieťatko zomrelo," povedala. Podľa ich slov lekári váhali s týmto zákrokom, lebo by boli radšej, keby mamička rodila prirodzenou cestou. Svoju prvú dcérku pritom priviedla na svet práve cisárskym rezom. "Mamička bola počas celej hospitalizácie sledovaná a vyšetrovaná aj s dieťatkom, priebežne bola informovaná," povedala hovorkyňa FNsP v Martine Katarína Kapustová. Pri pôrode zdravotníci bojovali aj o jej život. "Dcére sa odtrhla placenta a roztrhala sa jej aj maternica, veľmi krvácala," povedala Kmeťová. Tento prípad už vyšetruje aj polícia, čo podčiarkuje vážnosť situácie a potrebu objasniť všetky okolnosti.
Smrť Sáry a cesta k podpore: Skúsenosť Andrey v Nemecku
Osobná skúsenosť so stratou dcéry Sáry, ktorá zomrela v lete 2020 dva týždne pred plánovaným termínom pôrodu, nasmerovala Andreu do organizácie Tanana. Celé Andreino tehotenstvo s prvou dcérou bolo úplne ukážkové a aj výsledky všetkých vyšetrení boli v poriadku. Len zrazu jedného dňa v 38. týždni necítila dcérkine pohyby. Poobede zavolala svojej hebamme - v Nemecku je to pôrodná asistentka, ktorá vás má na starosti od začiatku tehotenstva až po obdobie šestonedelia. Povedala jej, nech ešte hodinu vydrží, vypije niečo sladké, a keď sa ani potom žiadne pohyby neobjavia, má ísť do nemocnice.
V nemocnici jej urobili CTG vyšetrenie, ale nebolo nič počuť, takže Andrea už v podstate vedela, čo sa stalo, no ani vtedy si to nechcela pripustiť. Zobrali ju na ultrazvuk, kam už dobehla aj lekárka. Bolo to počas obdobia covidu, takže manžel nemohol ísť dovnútra. Pustili ho za ňou až vtedy, keď sa už potvrdilo, že dcéra zomrela. Nechápal, čo sa stalo, stále veril, že ešte možno spraviť cisársky rez a dieťa zachrániť. Andreine prvé otázky boli: Čo som urobila zle? Prečo sa to stalo? No vtedy sa to ešte nedalo zistiť. Napriek tomu, že dcéra zomrela, nerobili jej automaticky cisársky rez. Lekári jej vysvetlili, že akútna operácia nie je nutná, takže mala porodiť prirodzene. V tom momente jej to pripadalo divné, keďže vedela, že má v sebe mŕtve dieťa, a chcela to čo najrýchlejšie vyriešiť. Lekári jej však dali možnosť ísť na noc domov a dali jej brožúrku od nemeckej organizácie, ktorá pomáha rodičom po strate dieťaťa.
Keď sa na ďalší deň vrátili do nemocnice, zavolali rodičom a povedali im, čo sa stalo. V nemocnici im už ponúkli aj psychologickú podporu, mohli si vybrať psychológov dobrovoľníkov alebo duchovnú podporu. Vybrali si duchovnú pomoc, a sprevádzajúca žena ich iba počúvala, čo bolo v tej chvíli najdôležitejšie, pretože personál sa sústredil na medicínsku stránku. Kým oni začali vyvolávať pôrod, Andrea s manželom potrebovali situáciu spracovávať. Pani, ktorá ich sprevádzala, ich pripravovala na chvíle, ktoré mali prísť po narodení dcéry. Hovorila jej, nech sa zamyslí nad tým, či ju chce vidieť, či by jej chcela niečo povedať, či by jej chcela niečo špeciálne obliecť. Sú to veci, na ktoré nie je človek vôbec pripravený. Andrea mala pocit, že je okolo nej úplne čierno a že sa už nikdy nebude radovať. "Neviem, či sa ešte niekedy budem vedieť smiať," povedala vtedy manželovi.
Najdôležitejšie bolo, že im dali na všetko čas. Nikto na nich netlačil. U Andrey trvalo skoro dva dni od diagnózy, kým sa spustil pôrod. Mala čas pripraviť sa na to a zamyslieť sa nad tým, ako chce svoju dcéru spoznať a rozlúčiť sa s ňou. S manželom si sadli a napísali pre dcéru krátku básničku. Rodičia Andrey aj manžela stihli pricestovať za nimi do Nemecka, takže tiež mohli spoznať ich dcéru. Napriek prísnym covidovým pravidlám, ktoré Nemci všeobecne veľmi potrpia, nemocnica ohla všetky pravidlá a dovolila rodičom prísť za nimi do pôrodnice. Mohli sa tak všetci s dcérkou rozlúčiť, urobiť si spoločné fotky, mohol prísť aj kňaz, ktorý malú požehnal. Po troch hodinách sa poďakovali. "Tie tri hodiny si budem navždy pamätať, lebo rovnako ako boli bolestivé, boli aj pekné," hovorí Andrea. Spätne si nič nevyčíta.
Jedinou vecou, ktorú si Andrea vyčíta, je, že po pôrode nedali dcéru na pitvu. Lekári im povedali, že jej smrť zrejme zavinila pupočná šnúra, ale nemali to nijako potvrdené. Pri druhom tehotenstve preto veľmi trpela neistotou a obavami, či sa to znova nezopakuje. Aj iní lekári jej potom priznali, že udusenie pupočnou šnúrou sa často uvádza ako príčina vtedy, keď sa skutočný dôvod nedá zistiť. Veľa detí sa pritom rodí zdravých aj s trikrát omotanou pupočnou šnúrou okolo krku.
Andrea porovnáva situáciu v Nemecku so Slovenskom. Kým ona mohla rodiť v súkromí izolovanej izby, na Slovensku to väčšinou nie je možné, lebo veľa nemocníc na to nie je materiálne vybavených. Na Slovensku ženy často rodia tak, že počujú rodiť iné ženy a plakať deti z vedľajšieho boxu. Po pôrode nebola umiestnená na šestonedelí, ale na gynekológii, čo by mohla umožniť aj väčšina slovenských nemocníc, pokiaľ sú dosť veľké. Stretli sa však aj s prípadom, keď jedna žena bola po spontánnom potrate hospitalizovaná na izbe so ženou s dieťaťom. Prístup je často o konkrétnych ľuďoch, hoci niektoré nemocnice si na tom dávajú záležať. "Nemôžem povedať, že by všetky nemocnice na Slovensku boli na tom zle. Často to však naozaj stojí na vedení a na jednotlivcoch, ktorí chcú ponúknuť ženám tú najlepšiu starostlivosť," hovorí Andrea. Myslí si, že na Slovensku sme ešte veľmi ďaleko od toho, ako je to v Nemecku.
Otec dáva tipy, ako prežiť stratu dieťaťa
Šestonedelie bolo veľmi náročné. Pomáhala jej pôrodná asistentka (hebamme), ktorá sprevádza ženu aj v období šestonedelia a poskytuje jej aj oporu z psychickej stránky. Sledovala Andreine nálady a poradila jej napríklad, aby aspoň na chvíľu zmenili prostredie. Takáto podpora funguje v Nemecku aj pri skoršej strate dieťaťa, teda už v prvých mesiacoch tehotenstva. Podporu zo strany hebamme si organizujete hneď, ako máte pozitívny tehotenský test. Na Slovensku nič také neexistuje. Pri skoršej strate nemáte dosť informácií ani v gynekologických ambulanciách, kde by sa to malo riešiť.
Andrea nemusela vyhľadať psychologickú pomoc, hoci nad tým uvažovala. Psychológovia hovoria, že akútny smútok je po strate dieťaťa úplne normálny, je to niečo, čím si jednoducho musíte prejsť, a vtedy vám pomôže jedine to, že si to intenzívne odsmútite. No ak takto intenzívne smútite dlhodobo, ak nedokážete spať, stále sa vám vracajú myšlienky na stratu a nezvládate každodenný život, potom je pomoc skutočne potrebná. Andrei pomohlo hlavne to, že mala okolo seba ľudí, s ktorými sa o tom mohla rozprávať - nielen rodinu, ale aj kamarátov. S manželom sa vždy veľmi otvorene rozprávali o tom, ako sa cítia.
Málokedy sa hovorí o tom, ako takú stratu prežíva otec. Samozrejme, že sa to veľmi intenzívne dotýka aj otcov. Andrein manžel bol prvé dva-tri týždne na péenke, nedokázal by ísť do práce. Až do pohrebu dcéry, ktorý bol tri týždne po pôrode, boli obaja doma. Pomohlo im to, lebo sa mohli spolu o všetkom rozprávať, pripravovať sa na to. Andrea si okrem toho písala aj denník, kam si zapisovala svoje myšlienky počas celého šestonedelia. Jej manžel zo začiatku prežíval situáciu veľmi podobne a intenzívne ako ona, ale kým ona potrebovala skôr rozmýšľať a písať, on potreboval skôr fyzicky niečo robiť. Začal napríklad rozoberať detskú izbu - Andrea sa do nej bála aj vkročiť. Jemu však pomáhalo, keď mohol rozložiť detskú postieľku, poodkladať veci alebo robiť v záhrade. Muži to tiež prežívajú, aj keď to možno trochu inak než ženy, a zároveň majú menej možností rozprávať sa o tom.
Kamarátom sa dá pomôcť jednoducho tým, že si vás vypočujú, že tam budú pre vás. Treba na to ísť opatrne: opýtať sa človeka, ako sa má, ako sa cíti, a z jeho odpovedí postupne vycítite, či o tom chce rozprávať alebo nie. Nehovoriť žiadne klišé typu „Malo sa to stať“ a „Bude to dobré“. Andrei však paradoxne pomáhalo aj to, keď sa jej niekto pýtal na jej dcéru, pretože ona je pre ňu stále reálna, aj keď nežije. "Nechcela by som, aby sme ignorovali jej existenciu. Je to stále moja dcéra." Andrea si myslí, že v Nemecku je téma smrti menej tabuizovaná ako u nás a Nemecko je určite ďalej, čo sa týka témy duševného zdravia. Pre ňu bola podpora okolia nesmierne dôležitá, aj vďaka nim to zvládla relatívne dobre. Veľmi intenzívny smútok sa však potom vrátil na Vianoce. Pre nich to bolo o to náročnejšie, že práve na Vianoce rok predtým rodine oznamovali, že čakajú dieťa. Vtedy Andrea naozaj uvažovala nad tým, či by nemala vyhľadať pomoc psychológa. Po vianočnom období ten smútok trochu poľavil a potom otehotnela. Možno by jej to pomohlo lepšie zvládať jej úzkosť počas tehotenstva. Celé tehotenstvo sa veľmi intenzívne zaoberala sama sebou, zapisovala si svoje myšlienky a čítala knihu jednej britskej autorky, ktorá hovorí o tehotenstve po strate. Nakoniec jej najviac pomohli častejšie kontroly.
Bála sa 38. týždňa. Pôvodne chcela, aby jej vyvolali pôrod deň pred termínom, keď zomrela jej prvá dcéra. Hoci z medicínskeho hľadiska by sa to aj dalo, nakoniec ju od toho lekári odhovorili s tým, že by to bolo zbytočne skoro. Dohodli sa však, že už pár dní pred termínom pôrodu ju prijmú do nemocnice, aby bola pod dozorom. Koniec tehotenstva bol pre ňu najťažší. Lekári však poznali celý jej príbeh a veľmi otvorene s ňou o všetkom komunikovali, čo jej veľmi pomohlo. Keď sa jej narodil druhý syn, najdôležitejšie bolo počuť jeho plač. "To bol určite najsilnejší moment. Ale zároveň to bolo aj veľmi náročné. Lebo si pritom uvedomíte, o čo všetko ste so svojím nežijúcim dieťatkom prišli."
Extrémne zlyhanie rodičovskej starostlivosti: Prípad Jailyn Candelario
Prípad z amerického Clevelandu patrí medzi tie, ktoré zostávajú v pamäti ešte dlho po vynesení rozsudku a šokujú verejnosť svojou krutosťou a zanedbaním rodičovských povinností. V lete 2023 sa 32-ročná Kristel Candelario rozhodla opustiť svoj domov a vydať sa na dovolenku. Počas celej tejto cesty zostala jej 16-mesačná dcéra Jailyn úplne sama. Doma, zatvorená v detskom kútiku, bez jedla, bez vody, bez pomoci. Candelario bola preč desať dní. Keď sa 16. júna vrátila, našla svoju dcéru nereagujúcu. Telíčko, ktoré ležalo na tom istom mieste, kde ho zanechala, bolo v strašnom stave, nádej na záchranu už nebola. Pitva neskôr ukázala, že Jailyn zomrela na následky vyhladovania a dehydratácie.
Zomierala pomaly a bolestivo. Vážila len 5,8 kilogramu, čo bolo o viac než tri kilá menej než pri poslednej lekárskej kontrole. Bábätko malo zapadnuté oči, suché pery, dehydrované telo. Koža bola nasiaknutá močom a výkalmi. Vyšetrovatelia navyše uviedli, že dieťa malo výkaly aj v ústach a pod nechtami, čo naznačuje, v akom zúfalom stave bolo vyhladované bábätko. Dni osamelosti, hladu a vyčerpania vyvrcholili tragickým koncom, ktorý sa vymyká chápaniu. Susedia neskôr vypovedali, že počas dní, keď bola matka preč, počuli z bytu Jailynin plač. Nikoho však nenapadlo, že by dieťa mohlo byť v byte úplne samo.
Prokuratúra označila konanie matky za „najvyšší akt zrady“. V roku 2024 sa Candelario priznala k vine a bola odsúdená na doživotné väzenie bez možnosti podmienečného prepustenia. Sudca počas vynášania rozsudku zdôraznil, že nechala svoje vlastné dieťa trpieť a zomierať v úplnej opustenosti. Z väzenia poskytla Kristel Candelario rozhovor pre NBC News, kde povedala, že v mesiacoch pred tragédiou čelila vážnym psychickým problémom. V januári a februári bola hospitalizovaná, mala aj samovražedné myšlienky. Tvrdí, že jej odchod bol impulzívny. „Schmatla som štyri veci a vybehla z domu, ako keby ma niekto naháňal,“ opísala. Priznala, že ju napadlo osloviť suseda, aby sa na Jailyn pozrel, no neurobila to. Označila to za svoju osudovú chybu. Jej rodičia boli v tom čase na dovolenke so staršou dcérou a netušili, že najmladšie dieťa zostalo doma bez dozoru. „Nebola som zúfalá z toho, že pôjdem do väzenia. Bola som zúfalá, pretože som cítila, že sa dá zachrániť. Veci sa nemuseli diať takto,“ dodala. Tento prípad, hoci nejde o materskú úmrtnosť v zmysle smrti matky, bolestne ilustruje extrémne zlyhanie rodičovskej starostlivosti s fatálnymi následkami pre dieťa.
Spoločné témy a zriedkavé komplikácie
Nasledujúce príbehy, ktoré pochádzajú z rôznych zdrojov, opisujú skúsenosti žien, ktoré čelili strate dieťaťa, zdravotným komplikáciám a emocionálnym traumám. Tieto príbehy poukazujú na rôznorodosť a komplexnosť rizík, ktoré môžu sprevádzať tehotenstvo a pôrod.
HELLP syndróm: Život ohrozujúca komplikácia
Marta Thaller prišla o svojho prvorodeného syna v dôsledku HELLP syndrómu, závažnej komplikácie v tehotenstve. Prežila ťažké chvíle, keď jej lekári oznámili, že jej dieťa nežije, a musela porodiť mŕtve dieťa. Neskôr sa jej narodili dve ďalšie deti, syn a dcéra s Downovým syndrómom, no strata prvého syna ju navždy poznačila.
HELLP syndróm je závažná komplikácia, ktorá sa môže vyskytnúť v tehotenstve, najčastejšie v jeho posledných fázach alebo pri pôrode. Ide o život ohrozujúci stav pre matku aj dieťa. Názov HELLP je skratka pre hlavné charakteristiky tohto syndrómu:
- Hemolýza (rozpad červených krviniek)
- ELevated Liver enzymes (zvýšené hodnoty pečeňových enzýmov)
- LPow Platelet count (nízky počet krvných doštičiek)
Príznaky HELLP syndrómu:
- Bolesti hlavy
- Zhoršené videnie
- Nevoľnosť a vracanie
- Bolesti v hornej časti brucha
- Opuchy
- Vysoký krvný tlak
Presné príčiny HELLP syndrómu nie sú známe, ale medzi rizikové faktory patria vysoký krvný tlak v tehotenstve (preeklampsia), viacpočetné tehotenstvo a vyšší vek matky. Diagnostika HELLP syndrómu sa vykonáva na základe krvných testov a vyšetrenia moču. Liečba spočíva v okamžitom ukončení tehotenstva, zvyčajne cisárskym rezom. Okrem toho je potrebné monitorovať a liečiť komplikácie, ako sú vysoký krvný tlak, zlyhanie obličiek a poruchy zrážanlivosti krvi.
Pravý uzol na pupočnej šnúre: Zriedkavá, ale nebezpečná komplikácia
Žena, ktorá si želala zostať v anonymite, prišla o vytúžené dieťa Milinku v 35. týždni tehotenstva v dôsledku pravého uzla na pupočnej šnúre. Po strate Milinky sa jej narodili dve zdravé dcérky. Pravý uzol na pupočnej šnúre je zriedkavá komplikácia, ktorá sa vyskytuje približne v 1% tehotenstiev. Vzniká, keď sa plod prevlečie cez slučku pupočnej šnúry a vytvorí sa uzol.
Diagnostika a prevencia:Pravý uzol na pupočnej šnúre sa zvyčajne nedá diagnostikovať pomocou bežných ultrazvukových vyšetrení. V niektorých prípadoch sa dá zistiť pomocou Dopplerovho ultrazvuku, ktorý meria prietok krvi v pupočnej šnúre. Prevencia vzniku pravého uzla nie je možná. Medzi rizikové faktory patria viacpočetné tehotenstvo, nadmerné množstvo plodovej vody a dlhšia pupočná šnúra. Ak sa počas pôrodu zistí pravý uzol na pupočnej šnúre a plod vykazuje známky stresu, lekári môžu rozhodnúť o cisárskom reze.
Litopédia: Skamenené dieťa
Litopédia, známa aj ako skamenené dieťa, je zriedkavý jav, ktorý sa vyskytuje pri mimomaternicovom tehotenstve, keď plod zomrie a telo matky ho nedokáže vstrebať. Namiesto toho sa plod obalí vrstvou vápnika, čím sa vytvorí skamenená hmota. Matky často o litopédii ani nevedia a môžu ju nosiť v tele aj niekoľko rokov, bez toho aby to vedeli.
Iné formy straty a utrpenia
Medzi ďalšie tragédie patrí príbeh Zuzanky, mladej zdravotnej sestry, ktorá zomrela náhle v dôsledku komplikácií s astmou. Silná reakcia na liek spôsobila ochrnutie hlasiviek a priedušiek, čo viedlo k uduseniu. Jej smrť zasiahla rodinu a priateľov, ktorí na ňu spomínajú ako na optimistickú a milujúcu osobu. Peťka po ťažkom pôrode s nedostatkom kyslíka trpela poškodením mozgu. Speváčka Mária Čírová prežila pri prvom pôrode neplánovaný cisársky rez, zatiaľ čo pri treťom pôrode sa jej podarilo porodiť prirodzene, bez akýchkoľvek zásahov a epidurálky, čo ukazuje široké spektrum pôrodných skúseností.
Podpora a systémové výzvy: Predčasné pôrody a starostlivosť
Téma predčasne narodených detí je celosvetovou výzvou, ktorá si vyžaduje neustálu pozornosť a systémovú podporu. 17. november nie je oslavovaný „len“ ako mimoriadne dôležitý Deň boja za slobodu a demokraciu. Je tiež venovaný téme predčasne narodených detí a na Slovensku sa týka každého 13. novorodenca. Podľa údajov NCZI (Národné centrum zdravotníckych informácií) z roku 2023 sa celkovo predčasne narodilo 3 757 živonarodených detí, čo predstavuje 7,6 %. November nie je len mesiac povedomia o mužskom zdraví (prevencia rakoviny prostaty) a 17. november nie je oslavovaný „len“ ako mimoriadne dôležitý Deň boja za slobodu a demokraciu. Je tiež venovaný téme predčasne narodených detí. Tento rok zaradila aj WHO, Svetová zdravotnícka organizácia tento deň do svojho oficiálneho kalendára. Celý týždeň od 13. novembra do 17. novembra si verejnosť mohla všimnúť aj purpurovo vysvietené dominanty na Slovensku - práve purpurová farba je oficiálnou farbou predčasne narodených detí.
Príchod dieťatka na svet pred 36. týždňom tehotenstva znamená pre rodinu extrémne náročnú situáciu a často dlhé týždne až mesiace hospitalizácie. Predčasne narodené deti čelia až 10-násobne vyššiemu riziku dlhodobých zdravotných komplikácií, ktoré predstavujú celosvetovo najčastejšiu príčinu úmrtia detí v ranom veku. Na Slovensku sa o predčasne narodené deti starajú neonatologické centrá v nemocniciach, no v prípade extrémne nezrelých novorodencov vysokošpecializovanú starostlivosť preberajú vyššie perinatologické pracoviská. Na Slovensku sú to centrá:
- Novorodenecká klinika M. Rusnáka LF SZU a UN, Bratislava
- Neonatologická klinika JLF UK a UN Martin
- Neonatologická klinika FNsP Nové Zámky
- Naonatologická klinika SZU, FNsP F. D. Roosevelta Banská Bystrica
- Perinatologické centrum - oddelenie neonatológie FNsP J.A.R. Prešov
- Oddelenie neonatologickej intenzívnej medicíny DFN Košice
Svetový deň predčasne narodených detí vznikol v roku 2008 práve z iniciatívy európskych rodičovských organizácií EFCNI (dnes GFCNI). Cieľom bolo upriamiť pozornosť na globálnu výzvu predčasných pôrodov, ktorých počet by sme nemali opomínať. Do tohto medzinárodného hnutia sa zapojilo aj Slovensko, OZ Malíček každoročne realizuje viacero projektov, ktorých cieľom je zlepšovať podmienky na neonatologických oddeleniach slovenských nemocníc, poskytujú psychologickú podporu rodinám a najmä šíria osvetu. Bol to práve OZ Malíček, na ktorého pomoc spomína aj slovenská maminka Lenka, ktorá trikrát rodila predčasne, pričom všetky tromi tehotenstvami prechádzala s jazvami na maternici, čo jej napokon skomplikovalo situáciu. Príbeh advokátky Lenky spoločne s ďalšími príbehmi rodičov predčasniatok si môžete prečítať aj v brožúrke Príbehy z inkubátora, ktorú spoločne s OZ Malíček pokrstili vo štvrtok, 13. novembra a sú k dispozícii zdarma na neonatologických oddeleniach v 27 nemocniciach na Slovensku.
Psychologická podpora a rozdiely v prístupe
Strata dieťaťa je traumatická udalosť, ktorá má hlboký dopad na rodičov a rodinu, a prístup k psychologickej podpore je kľúčový pre zvládanie smútku. Andrea Skákalová, ktorej dcéra Sára zomrela pred pôrodom, zdôrazňuje, že je dôležité, aby rodičia mohli prežiť tie prvé minúty, hodiny a dni tak, ako si želajú - aby to smútenie bolo pre nich aspoň trochu jednoduchšie. Smútenie sa tým, samozrejme, nekončí, len sa začína, ale je to veľmi dôležitý základ. Mať potrebné informácie je veľmi dôležité.
Na Slovensku to s podporou pokrivkáva pri podpore niektorých rodičov, a patria sem aj rodičia predčasniatok. Ako sa ukázalo v príbehu Andrey, prístup lekárskeho personálu a možnosť psychologickej podpory sa v jednotlivých krajinách líši. V Nemecku je systém podpory prepracovanejší, zahŕňajúc pôrodné asistentky (hebamme), ktoré sprevádzajú ženu od začiatku tehotenstva až po šestonedelie a poskytujú aj psychickú podporu. Na Slovensku nič také neexistuje. Ak ide o skoršiu stratu, na Slovensku o tom často nemáte dosť informácií ani v gynekologických ambulanciách, kde by sa to malo riešiť.
Je dôležité, aby si každý rodič, ktorý prežil stratu dieťaťa, uvedomil, že akútny smútok je úplne normálny a je potrebné si ním prejsť. Ak však smútok trvá dlhodobo, bráni spánku, vracia sa v myšlienkach a narúša každodenný život, je potrebné vyhľadať odbornú pomoc psychológa. Dôležitá je aj podpora okolia - rodiny a priateľov, ktorí dokážu vypočuť a byť oporou bez klišé a zbytočných otázok.
Úloha otcov v procese smútenia
Málokedy sa hovorí o tom, ako stratu dieťaťa prežíva otec, a pritom sa to veľmi intenzívne dotýka aj otcov. Často sa snažia byť silní pre svoju partnerku a byť jej oporou, no zároveň sami prechádzajú obrovským žiaľom. Potrebujú mať tiež priestor na smútenie a spracovanie traumy, aj keď sa ich prejavy môžu líšiť od ženských. Pre otcov existuje menej podporných skupín a možností rozprávať sa o svojich pocitoch, čo môže viesť k izolácii. Je preto nevyhnutné, aby spoločnosť uznala a podporila aj otcov v ich procese smútenia, poskytujúc im rovnako dôležité zdroje a pochopenie.
tags: #isla #rodit #tretie #dieta #a #zomrela