Ivan Melicherčík, narodený v roku 1944, predstavuje výraznú osobnosť na slovenskej kultúrnej scéne, spájajúcu v sebe dlhoročnú úspešnú novinársku kariéru s hlbokou a neúnavnou zberateľskou vášňou. Jeho život je príkladom obdivuhodnej cesty od sveta spravodajstva a médií k svetu umenia, kde sa stal uznávaným expertom a propagátorom. Zberateľstvu sa intenzívne venuje už vyše troch desaťročí, a toto úsilie ho formovalo do jedinečnej pozície, v ktorej jeho zbierky a publicistické dielo výrazne obohacujú slovenské i medzinárodné kultúrne prostredie.
Novinárska Dráha a Vplyvné Postavenie v Médiách
Vzdelanie Ivana Melicherčíka položilo základ pre jeho rozsiahlu profesionálnu kariéru. Absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, čo mu poskytlo pevné základy pre prácu v médiách. Ako zahraničný spravodajca ČTK pôsobil v Belehrade a vo Viedni, kde získal cenné skúsenosti a prehľad o medzinárodnom dianí. Tieto skúsenosti ho napokon priviedli k vedúcim pozíciám v slovenskom mediálnom priestore. V roku 1994 sa stal generálnym riaditeľom TASR, Slovenskej tlačovej agentúry, čo svedčí o jeho profesionálnych schopnostiach a dôvere, ktorú mu bola preukázaná. Neskôr päť rokov viedol jej zahraničnú redakciu, čím ďalej potvrdil svoje expertízne znalosti v oblasti medzinárodného spravodajstva. Okrem svojej spravodajskej práce je Ivan Melicherčík tiež známy ako publicista a vydavateľ. Jeho publicistické a zberateľské aktivity neostali nepovšimnuté; v roku 1999 mu udelili Cenu Martina Benku, ktorá zdôraznila jeho prínos do slovenskej kultúry, a v roku 2000 Cenu Kovačice, čo podčiarklo jeho špecifický vzťah k naivnému umeniu a jeho propagácii. Tieto ocenenia sú jasným svedectvom o rešpekte a uznaní, ktoré si Ivan Melicherčík získal doma na Slovensku, rovnako aj v cudzine.
Fenomén "Delirium Collectoris": Pohľad do Duše Zberateľa
Zberateľstvo pre Ivana Melicherčíka nie je len koníček, ale hlboká, celoživotná vášeň, ktorú trefne pomenoval ako diagnóza „delirium collectoris“. Toto označenie presne vystihuje povahu jeho vzťahu k umeniu. Všetkému predchádza vnuknutie, hovorí Ivan Melicherčík, hoci vy ste akosi mimo hry. Nosíte však ten bacil od narodenia, máte ho v krvi a spočiatku o tom ani neviete. Ten „spiaci chrobák“ vo vás trpezlivo čaká ako spiaca Ruženka na bozk princa. Odrazu to príde ako blesk z jasného neba a zberateľská vášeň odštartuje. Táto choroba sa prejaví okamžite v akútnom stave a toto štádium už potom trvá navždy.
Podľa jeho slov, aj o tom, čo budete zbierať, sa rozhoduje čiastočne mimo vás, téma zbierky sa nedá naordinovať, nájde si vás sama. K tomuto procesu určite pomôže aj prímes osobného záujmu, očarenia, vzťahu a aj pocit reálnej dostupnosti objektov zbierania. Nebudete predsa zbierať zuby žraloka či šeliem, keď je more i prales ďaleko, dosiaľ ste týchto predátorov nevideli a navyše sa ich bojíte… Ale raz, ktovie… To, že vás niečo posadlo, poznáte podľa adrenalínu, jeho vysoká hladina vo vašej krvi už nikdy neklesne. Zberateľstvo je adrenalínová kategória. Ivan Melicherčík ju označuje za ťažkú diagnózu, hovorí jej delirium collectoris. Psychológovia o zberateľovi zmýšľajú ako o chorobopise narkomana, zaslepenca, šialenca, exhibicionistu, lovca. Ivan Melicherčík sa neháda, že v zberateľskom pude neprevažujú negatívne vlastnosti, ale zdôrazňuje, že radosť z toho, že okolo vás pribúdajú krásne veci, by mala všetky tie mínusy prehlušiť.
Pojem krásy je podľa neho abstraktný. Pre Ivana Melicherčíka je jeho zbierka poklad, iný ju môže považovať za odpad. Každá zbierka je iná, ani jeden zberateľ sa nedá zameniť. Zbierka odhaľuje jeho tvár, charakter, veď zberateľ celý život zbiera seba. Hoci je to samotár, často egoista, hotový bunker, dokonca niekedy uniká od reality života. Pre rodinu je to často problémový faktor. Vo svojej tvrdohlavosti a zaslepenosti ide iba za jediným cieľom - získať a vlastniť to, čo nemá sok. Občas idú bokom aj rodinné väzby. Príbuzní, kolegovia, priatelia ostávajú v tieni mocnej gravitácie zbieraných diel. Ivan Melicherčík však varuje, že zberateľ by sa mal mať na pozore, aby sa nestal zrnkom prachu vo víre svojej vášne, aby ho tá závislosť nepoložila na lopatky.
O svojich hlbokých úvahách o zberateľstve a jeho nuansách napísal Ivan Melicherčík aj bibliofíliu s názvom „O zberateľstve alebo Delirium collectoris“. Okrem toho je autorom knihy „Zberateľ alebo zmluva s diablom“ (Artforum, 2012) a jej voľného pokračovania „Zberateľ, príbeh bez konca“. Tieto diela sú na slovenskom trhu tematikou osamotené, rovnako ako býva vlkom samotárom zberateľ. V jednotlivých kapitolách bohato ilustrovanej publikácie „Zberateľ, príbeh bez konca“ objasňuje Ivan Melicherčík svetlé i temné stránky zberateľstva, rozpitváva zberateľa z rôznych uhlov, poodhaľuje, ako sa zbierka rodí. Kniha ide až pod kožu, priam na kosť. Jasnými názormi vyzýva na zamyslenie, diskusiu i zmenu. Súčasne inšpiruje, argumentuje vlastnými skúsenosťami, a to všetko úsporným a sviežim jazykom skúseného novinára. Nejde o striktný návod, ani nevyhlasuje, že uvedené názory sú jediné správne. Naopak, súhrn osobných pravidiel, úvah a skúseností nevnucuje, iba nimi predstavuje svoj vkus a priority, pozývajúc do sveta vlastných poznatkov, aby sa o ne podelil.
Rozsiahle Zbierky a Ich Príbehy
Ivan Melicherčík dokázal v pomeroch a podmienkach strednej Európy vybudovať zriedkavé dielo - v plnom zmysle tohto slova, a to prostredníctvom svojich rozsiahlych zbierok umenia. Jeho zbierka, ktorá sa rodila 45 rokov, je výsledkom postupného, precízneho, opatrného a trpezlivého zušľachťovania, ako keď precízny brusič opracováva drahokam. Svoje zbierky moderného slovenského maliarstva a sochárstva, naivného umenia a afrického kmeňového umenia predstavil na početných výstavách. Ivan Melicherčík nie je typ zberateľa, ktorý svoju zbierku schováva pred svetom za zamknutými dverami či v bezpečí depozitu. Práve naopak, od začiatku jej vzniku zbierku neúnavne popularizuje a propaguje, rovnako umelcov i umenie ako také. Organizoval desiatky výstav na Slovensku a tiež v zahraničí, napísal stovky novinových textov o výtvarnom umení, desiatky recenzií, autorsky pripravil rad monografií a katalógov k výstavám. Azda by sme mohli so štipkou zveličenia povedať, že Ivan Melicherčík je akýsi stredoeurópsky Ernst Beyeler. Tento legendárny švajčiarsky zberateľ a obchodník mu je v mnohom vzorom. Inšpirovala ho nielen jeho neutíchajúca vášeň a zanietenie pre umenie, nie iba výlučne budovanie, zveľaďovanie a cizelovanie zbierky, ale najmä jej neúnavná prezentácia, komunikácia s odbornou i laickou verejnosťou - veľkorysé výstavy, katalógy a knihy o nej, samozrejme, v rámci možností. Ustavične sa však delí o radosť i dobrodružstvo, ktoré mu zberateľstvo a samotné umenie prináša.
Moderné Slovenské Umenie a „Galandovci“
Zbierka obrazov a sôch galandovcov sa u Ivana Melicherčíka začala profilovať začiatkom 80. rokov a stala sa napokon jednou z hlavných kapitol jeho zberateľského úsilia. Pre jeho generáciu, ktorá prišla na svet na konci vojny, sa stali galandovci akýmsi symbolom odporu proti oficiálnosti, proti podlizovaniu sa režimu charakterom umeleckej tvorby. Bolo to vlastne nezakryté odmietnutie socialistického realizmu. Aj tento náboj v diele galandovcov ho priťahoval. Boli to dynamické a výtvarne čisté osobnosti. Zvučnosti ich tvorby neubralo - ba decibely skôr pridalo - jej ignorovanie režimom po roku 1969. Zmenili sa na osamelých bežcov a ako výrazné osobnosti už potom na skupinové záujmy neašpirovali. Ivan Melicherčík sa poznal dobre so všetkými členmi tohto legendárneho zoskupenia, ale najradšej mal duchovného vodcu Andreja Barčíka a Milana Paštéku. Hoci jeden z nich, Rudolf Krivoš, nedávno Ivanovi Melicherčíkovi povedal, že galandovci ako celok sú chimérou, ich význam pre umelca bol nepopierateľný. Svoje poznatky a vzťah k tomuto hnutiu zhmotnil aj v knižnej publikácii „Galanda a galandovci“.
V jeho zbierke moderného a súčasného umenia sú zastúpené aj diela mnohých zahraničných autorov, o ktoré sa rozrástla v ostatných rokoch. Sú v nej zastúpené diela Dufyho, Gaba, Domíngueza, Appela, Vasarelyho, v zozname nechýba Charchoune, Bores, Frohner, Urdin, Maddox, Lucebert, Pignon, Antes, Beaudin, de Saint Phalle, Nemes, Goeschl, Konjović, Tisnikar, Lindström, Švankmajer a ďalší. Ojedinelým je napríklad súbor pätnástich olejov od Martina Benku. Táto séria s názvom „Z Jadranu I - XV“ je v súčasnosti vystavená na Bratislavskom hrade a umelec ju namaľoval na pobreží Dalmácie v 20. a 30. rokoch 20. storočia, predstavujúc unikátny segment jeho tvorby.
Svet Naivného Umenia - Kovačica a Inšpirácia
Verejnosť začala Ivana Melicherčíka ako zberateľa vnímať po prvých výstavách kovačických umelcov. Kovačicu navštívil najmenej stokrát a dôverne poznal všetkých protagonistov zakladateľskej generácie chýrneho spolku tamojších slovenských sedliakov-maliarov. Dnes sú, okrem vari dvoch, všetci už na cintoríne. Ale boli to oni, čo túto dedinu dostali do najužšie koncipovaných encyklopédií svetového naivného umenia. Ich tvorba stála na rýdzosti „nedeľného“ umenia. Štetec im viedol vrodený inštinkt, a nie vidina finančného zisku. V čase „zlatého obdobia“ Kovačice sa Ivan Melicherčík ešte s pýchou považoval za Kovačičana. Za články, knihy a výstavy o tamojších maliaroch mu bola udelená Cena Kovačice, ako jedinému cudzincovi. Túto cenu dostal aj Martin Jonáš, bard kovačickej družiny maliarov, ktorý - a znie to neuveriteľne - predstavil slovenskú výtvarnú kultúru (aj keď ako jej predĺžená ruka) po celom svete. Vystavoval na všetkých kontinentoch a jeho obrazy visia v najznámejších galériách, vlastnia ich medzinárodné inštitúcie, veľkí zberatelia po celej planéte, významné kultúrne a politické osobnosti. Mnoho renomovaných svetových galérií postupne objavilo aj Martina Jonáša či Zuzanu Chalupovú, čo Ivana Melicherčíka, prirodzene, tešilo.
Napriek minulým úspechom však Ivan Melicherčík s istým znepokojením sleduje aj aktuálne tendencie v Kovačici. Osobne ho nemilo prekvapilo, ako sa pôvodná umelecká „nezištnosť“ u viacerých kovačických umelcov zmenila len na umenie pre zisk. Práve komercia je to, čo charakterizuje diela väčšiny predstaviteľov druhej a tretej generácie maliarov, ktorí sa tu rátajú na desiatky. Nad ich výtvormi už visí tieň gýču a plagiátu. S pravým insitným umením - česť výnimkám - to už podľa jeho názoru nemá nič do činenia.
Ivan Melicherčík svoje rozsiahle poznatky o tomto umení pretavil do knižných publikácií, ako sú „Maliari z Kovačice“, dve monografie o Martinovi Jonášovi i samostatné knihy o Zuzane Chalupovej, Jánovi Kňazovicovi a Pavlovi Hajkovi. Osobitné miesto v zbierke Ivana Melicherčíka patrí insitnému umeniu zo štrnástich štátov, zvlášť treba poukázať aspoň na sériu obrazov od Emerika Feješa, chorvátsko-maďarsko-srbskej legendy svetového naivného umenia.
Mystika Afrického Kmeňového Umenia
Pevná spona Ivana Melicherčíka k africkému svetadielu trvá už od školských lavíc - najzafúľanejšia strana atlasu bola mapa Afriky. Táto raná fascinácia sa rozvinula do hlbokého záujmu a zberateľskej vášne. Prvé sošky si kúpil v Keni v roku 1978. Dnes zbierka Ivana Melicherčíka eviduje okolo 350 artefaktov, no vystriedal sa v nej vari dvojnásobok. Samostatnú kapitolu v zbierke vytvára jedna z najpozoruhodnejších kolekcií afrického kmeňového umenia v strednej Európe, tvorí ju vyše 800 drevených, bronzových a kamenných plastík - sôch, masiek a iných artefaktov pochádzajúcich z 30 kmeňov 15 afrických krajín. Navštívil desať afrických krajín, aby sa osobne ponoril do kultúry a prostredia, z ktorého tieto diela pochádzajú.
Kmeňové umenie - jeho záhadnosť, bizarnosť a jednoduchosť - ho opantalo natoľko, že sa z toho stala akási droga. Pri stavbe zbierky bol pre neho rozhodujúci výraz masky či sochy, pozoruhodnosť tvaru a sila akéhosi vnútorného signálu. Africké tradičné umenie je anonymné, a práve v tom je spravodlivé. Typický zberateľský snobizmus, v ktorom ide o veľké zvučné mená autorov, tu teda neexistuje, čo je pre Melicherčíka oslobodzujúce.
Problémom, s ktorým si už nevie rady ani expert, je oddeliť zrno od pliev. V Afrike vzniklo nové priemyslové odvetvie, ktoré produkuje masy falzifikátov, kópií kmeňového umenia. Techniky, ako dodať predmetom punc pravosti, sú už dokonalé. Ivan Melicherčík upozorňuje, že pôvodné umenie Afriky tvorí jeden z pilierov svetovej výtvarnej tvorby. Stačí spomenúť jeho vplyv na moderné umenie, najmä kubizmus, kde africké masky a sochy inšpirovali mnohých umelcov k novým formám a perspektívam. Jeho historický oblúk sa už takmer uzavrel. Živé rituály, pre ktoré vznikalo, sú dnes už iba výnimkou, a originálne predmety sú čoraz vzácnejšie. K zdecimovaniu počtu autentických diel, ktoré sú predovšetkým z dreva, prispieva agresívna klíma, hmyz, ale aj iné faktory. Medzi ne sa ráta aj príchod kresťanstva, ale najmä islamu. Pohanské náboženstvá stoviek kmeňov pred nimi chcene i nechcene kapitulovali. Africké kmeňové umenie totiž nie je svojou podstatou žiadnym umením európskeho zmyslu. Nie je individuálne, ale spoločenské. Masky a sochy vznikli na účely náboženských kultov. Tieto diela sú rýdzo sakrálnej povahy, akési kmeňové oltáre či svätyne.
Túto zbierku jej majiteľ dosiaľ predstavil na 11 výstavách a vydal o nej štyri obsiahle publikácie s bohatým obrazovým materiálom. Medzi jeho diela patrí kniha „Africké umenie“, a jeho najnovším dielom je kniha „Tvar ducha - moc a krása afrického kmeňového umenia“. Túto knihu koncipoval ako zdroj média, ktoré by čitateľa malo vtiahnuť do vzrušujúceho príbehu umenia ešte stále zahmleného kontinentu. Je to akási „biblia“, rukoväť či páka, čo čitateľovi pootvorí bránu do tajomného sveta vecí, ktorým dával kmeň formu ducha. Je voľným pokračovaním publikácie z roku 2008 „Africké umenie“ a usiluje sa z rôznych uhlov priblížiť fenomén afrického kmeňového umenia. Oslovil afrikanistov, publicistov, výtvarných umelcov, cestovateľov a zberateľov, ktorí majú k tomuto magickému umeniu blízko. V knihe je reprodukovaných vyše dvesto masiek, sôch či predmetov úžitkového charakteru. Práve o ne sa mu rozrástla zbierka černošského umenia za dva roky, ktoré uplynuli od vydania knihy „Africké umenie“. Všetky drevorezby i predmety z bronzu či železa sú v knihe publikované vôbec prvý raz. Usiloval sa na základe vlastných zberateľských skúseností, postrehov z obchodu, z ciest do Afriky a štúdia uchopiť to najpodstatnejšie, čo je v tomto umení zakódované. Ivan Melicherčík priznáva, že to nie je jednoduché, pretože sa vie, že to, čo je na africkom umení najdôležitejšie, je práve to, čo nevidno. Jeho uvažovania dopĺňajú však aj odborníci, najmä jeden z najuznávanejších českých afrikanistov, prof. Josef Kandert, ktorý prispel do knihy esejou, v ktorej sleduje z historického pohľadu tento fenomén až do súčasnosti. Textová časť knihy zahŕňa okrem iných aj osobné vyznania sochára Juraja Meliša a architekta Michala Škrovinu. Je v nej tiež celá séria obsiahlych rozhovorov, napríklad so slávnym nemeckým maliarom a majiteľom už legendárnej zbierky afrického umenia Georgom Baselitzom, s francúzskym sochárom a zberateľom Armanom, s najväčším rakúskym zberateľom Rudolfom Leopoldom a ďalšími osobnosťami, ktorých spája umenie Afriky. Do knihy vybral aj najdôležitejšie pasáže z najrôznejších publikácií o africkom kmeňovom umení, ktoré vyšli na štyroch kontinentoch. Doslova ozdobou knihy je jej obrazová časť. Okrem vynikajúcich fotografií predmetov zbierky, ktorých autorom je Martin Klimo, je v nej aj množstvo dokumentárnych fotografií z jeho ciest do Afriky a z výstav jeho zbierky. Priam objavnú grafickú úpravu má na svedomí Tomáš Vicen.
Súčasťou knihy sú početné texty, pričom pozornosť púta text Marka Vadasa „Živí svedkovia odchádzajúceho sveta“ o stále živom kulte ochrany pred duchmi zomrelých. Ivan Melicherčík chcel knihou „Tvar ducha“ osvetliť pojem africké kmeňové umenie z najrôznejších strán - aj z pohľadu spisovateľa. Marka Vadasa si nevybral náhodou, s Afrikou je už osudovo spätý. Píše o nej, cestuje tam, nasáva jej magickú atmosféru v pralese, v osadách kmeňov, zúčastňuje sa na tamojších rituáloch a v Kamerune má už svoje pevné zázemie. Ivan Melicherčík zaradil do knihy aj jeho poviedku o černošskom rezbárovi a stať „Živí svedkovia odchádzajúceho sveta“ o živom kmeňovom obrade v strednom Kamerune, ktorú doplnil vlastnými fotografiami.
Umenie Afriky (prvá časť)
Medzinárodné Moderné a Súčasné Umenie s Dôrazom na Jiřího Načeradského
V kontexte rozširovania jeho rozsiahlych umeleckých zbierok Ivan Melicherčík nezabúda ani na medzinárodnú modernú a súčasnú tvorbu. Do zbierky zaradil diela od rôznych zahraničných autorov, čím obohatil svoj pohľad na umelecké dianie a priniesol na Slovensko významné kúsky. Medzi menami ako Dufy, Gaba, Domínguez, Appela, Vasarely, Charchoune, Bores, Frohner, Urdin, Maddox, Lucebert, Pignon, Antes, Beaudin, de Saint Phalle, Nemes, Goeschl, Konjović, Tisnikar, Lindström a Švankmajer, má svoje špeciálne miesto aj český umelec Jiří Načeradský.
Jiří Načeradský patrí k najväčším osobnostiam českého umenia druhej polovice dvadsiateho storočia. V druhej polovici šesťdesiatych rokov jeho tvorba vrcholila slávnou sériou „bežcov“ (1967), ktorá bola excelentným prejavom novej figurácie. V období, keď u nás prežívalo abstraktné umenie, najmä informel, bol Načeradský schopný objavovať nové umelecké formy, posunúť hranice výtvarnosti na poli figuratívnej maľby. Jeho návrat ku skutočnosti, k realite života, sa v umení prejavil renesanciou figuratívnosti a zmenami v procese realizácie maľby. Načeradský medzi prvými objavuje a používa princíp citácie, parafrázuje diela starých majstrov i modernistov, využíva fotografiu a širokú škálu expresívnych a deformovaných foriem. Pritom majú jeho obrazy ironickú ľahkosť s príchuťou grotesky, čím maľba získava osobitosť a nadhľad. Práve rešpekt a nekonvenčný prístup k tradícii umožnili Načeradskému dospieť k úplne novej koncepcii figuratívnej maľby, čím sa stal vedúcou osobnosťou novej figurácie európskeho formátu. V ďalších obdobiach sa Načeradského výtvarný štýl rozvíjal medzi prudkou eruptívnou formou a racionálnejším geometrizujúcim prejavom. Základným stavebným prvkom jeho tvorby sa stala kresba. Načeradský je typom umelca, pre ktorého je kresba spôsobom uvažovania, vnímania sveta a jeho interpretácie. V mnohých cykloch, ktoré vznikali od sedemdesiatych rokov, túto danosť využíva vždy novým spôsobom. Dominujú na nich kafkovské i mašinistické hmyzie figúry, venuše i modlivky. Počas šiestich desaťročí sa Načeradského tvorba stala riečiskom bohatstva výtvarných foriem, chrličom nových nápadov, v ktorých pulzujú premeny ako v živej hmote.
Jiří Načeradský, český maliar, kresliar, grafik a vysokoškolský pedagóg, sa narodil 9. septembra 1939 v Sedleci a zomrel 16. apríla 2014 v Prahe. V rokoch 1957 - 1963 študoval na AVU v Prahe u prof. V. Radu. Medzi rokmi 1968 - 1970 absolvoval štipendijné pobyty v Paríži. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bol diskriminovaný režimom a pracoval ako reštaurátor fasád historických budov. Od roku 1990 pôsobil ako docent, neskôr profesor na AVU v Prahe a na VUT v Brne. Jeho diela sú zastúpené v prestížnych zbierkach v ČR a v zahraničí, napríklad parížske Centre Georges Pompidou vlastní sériu jeho siedmich kresieb. Vystavená kolekcia 110 obrazov pochádza práve zo zbierky Ivana Melicherčíka, ktorý expozíciu pôvodne poňal ako vinš k tohtoročným 75. narodeninám maliara. Táto výstava svedčí o hlbokom obdive a úcte, ktorú Ivan Melicherčík prechováva k dielu Jiřího Načeradského, a zároveň o šírke a kvalite jeho vlastnej zberateľskej činnosti.
Osud Zbierky a Vízia do Budúcnosti
Príde chvíľa, keď zberateľ začne myslieť na to, čo bude s jeho zbierkou po smrti. Ivan Melicherčík opisuje tento moment ako najsmutnejší úsek zberateľskej kavalkády. Jeho africká zbierka je skutočným zberateľským skvostom. Viacerí experti, ktorí videli jeho africkú zbierku v sklade, krútili hlavou a vyjadrili sa, že tento vzácny súbor by mal byť predsa trvale vystavený. Odborník z Holandska mu to povedal priamo.
Ivan Melicherčík sa usiluje už niekoľko rokov nájsť partnera, s ktorým by otvorili múzeum afrického umenia na Slovensku. Daroval by celú zbierku, ktorú Česi pokladajú za medzinárodne významnú, keby sa našli adekvátne priestory na jej trvalú expozíciu. Uvažoval o spolupráci so župou, mestom, inštitúciou či firmou. Žiaľ, na Slovensku o ňu, napriek opakovanému úsiliu, nie je záujem, preto chátra v sklade. Roky planých prísľubov ho utvrdili v tom, že Slovensko si ju vlastne ani nezaslúži. Ivan Melicherčík otvorene hovorí, že jeho hold veľkému africkému umeniu je nulový a v tomto zmysle je to aj vizitka našej kultúrnej periférie či provinčnosti. Preto uvažuje, že zbierku ešte tento rok venuje do zahraničia. Nedávno síce dostal ponuku z Banskej Štiavnice, avšak celková situácia ho vedie k vážnym úvahám o umiestnení zbierky v medzinárodnom kontexte.
Z knihy Ivana Melicherčíka cítiť, že ho trápi budúcnosť a osud aj ďalších častí jeho prácne budovanej zbierky. Táto situácia odzrkadľuje širší problém uznania a podpory súkromných zberateľských iniciatív v slovenskom kultúrnom prostredí. Jeho neúnavné úsilie o zviditeľnenie umenia a jeho sprístupnenie verejnosti kontrastuje s byrokratickými prekážkami a nedostatkom politickej vôle, čo ho, ako vášnivého zberateľa a propagátora umenia, hlboko frustruje. Ivan Melicherčík si želá, aby jeho celoživotné dielo, ktoré je výsledkom nesmiernej trpezlivosti, opatrnosti a precíznosti, mohlo slúžiť na potešenie i poučenie ďalších generácií.
Ivan Melicherčík ako Propagátor Umenia a Zberateľstva
Ivan Melicherčík stelesňuje nielen hlboko ponoreného zberateľa, ale aj neúnavného propagátora umenia a zberateľstva. Jeho poslanie presahuje rámec samotného získavania diel; od začiatku vzniku jeho zbierok sa neúnavne venuje ich popularizácii a propagácii, rovnako ako aj umelcov a umenia ako takého. Organizoval desiatky výstav na Slovensku a tiež v zahraničí, čím sprístupnil unikátne diela širokej verejnosti. Napísal stovky novinových textov o výtvarnom umení, ktoré formovali verejné povedomie a prehlbovali záujem o túto oblasť. Okrem toho je autorom desiatok recenzií a autorsky pripravil rad monografií a katalógov k výstavám, ktoré slúžia ako dôležité zdroje pre študentov, odborníkov aj laických milovníkov umenia.
Jeho prístup k zberateľstvu a jeho prezentácii je v mnohom inšpirovaný osobnosťami ako Ernst Beyeler, legendárny švajčiarsky zberateľ a obchodník. Ivan Melicherčík sa inšpiroval nielen Beyelerovou neutíchajúcou vášňou a zanietením pre umenie, ani len výlučne budovaním, zveľaďovaním a cizelovaním zbierky, ale najmä jej neúnavnou prezentáciou, komunikáciou s odbornou i laickou verejnosťou - veľkorysými výstavami, katalógmi a knihami o nej, samozrejme, v rámci možností. Ustavične sa delí o radosť i dobrodružstvo, ktoré mu zberateľstvo a samotné umenie prináša.
Jeho knižné publikácie o zberateľstve, ako sú „O zberateľstve alebo Delirium collectoris“, „Zberateľ alebo zmluva s diablom“ a „Zberateľ, príbeh bez konca“, sú na slovenskom trhu tematikou osamotené. Zároveň ide o publikácie, ktoré nikoho nenútia používať ich striktne ako návod; nevyhlasuje sa v nich, že tu uvedené názory sú jediné správne. To sa im prieči. Naopak, svedčí im, a to je tiež na autorovom prístupe sympatické, že súhrn osobných pravidiel, úvah a skúseností nevnucuje, iba nimi predstavuje svoj vkus a priority. Pozýva nimi do sveta vlastných poznatkov, aby sa o ne podelil. Namieste je však mimoriadna ostražitosť, keďže Ivan Melicherčík už v jednej zo svojich prvých kníh o zberateľstve prirovnal túto vášeň k nevyliečiteľnej chorobe. Celé jeho dielo, publicistické i zberateľské, svedčí o hlbokej oddanosti kultúre a snahe obohatiť spoločnosť o krásu a poznanie, ktoré umenie prináša.
tags: #ivan #melichercik #narodenie