Ján Amos Komenský, známy aj pod latinizovaným menom Comenius, je jedným z najvýznamnejších mysliteľov, filozofov, teológov a spisovateľov, ktorého si dnes prisvojujú Česi, Slováci, Maďari i Nemci. Jeho mimoriadny odkaz v oblasti vzdelávania, filozofie a humanizmu presahuje hranice storočí a dodnes inšpiruje pedagógov a mysliteľov po celom svete. Nie nadarmo je nazývaný "Učiteľ národov", a jeho život, poznačený exilom a neustálym hľadaním pravdy, bol venovaný reforme školstva a hlbokému pochopeniu ľudskej prirodzenosti. Komenský veril, že výchova je kľúčom k premene jednotlivca aj celej spoločnosti, pričom zdôrazňoval, že vzdelanie nie je len o získavaní vedomostí, ale predovšetkým o formovaní charakteru a budovaní morálnych hodnôt. Jeho filozofia, nazývaná pansofia, v sebe zahŕňala myšlienku jednej harmónie ovládajúcej celý kozmos, a jeho filozofické otázky sa týkali zmyslu bytia. Mnohé jeho nápady sú rozvíjané dodnes a princípy, ktoré sú, alebo by mali byť v dnešnom školstve samozrejmosťou, boli v jeho časoch prevratné a revolučné.
Korenie času a rané búrky života: Od Moravy do nemeckých akadémií
Ján Amos Komenský sa narodil 28. marca 1592, pričom miesto jeho narodenia nie je dodnes úplne jasné. Niektoré zdroje uvádzajú Uherský Brod, iné Nivnicu, prípadne Komňu. Velikán v každom prípade pochádzal z juhovýchodnej Moravy, kde prežil aj svoje útle detstvo ako najmladší z piatich detí. Jeho otec, Mikuláš Zmiga, bol súčasťou Jednoty bratskej, protestantskej cirkvi s husitskými tradíciami.
Raný život mladého Jana Amosa bol poznačený tragédiami. Ako dvanásťročného ho zastihlo veľké nešťastie, keď krátko po sebe prišiel o oboch rodičov, ktorí zomreli na mor. Osirelého chlapca sa ujala jeho teta zo Strážnice, kde začal chodiť do miestnej školy. Ani tu však nemal pokoj, keďže život mu ovplyvnilo ďalšie nešťastie: mesto vypálili vojská Štefana Bočkaja. Mladík tak prišiel nielen o domov, ale takmer aj o celý zdedený majetok na predmestí Uherského Brodu. Svoju tetu musel po týchto udalostiach opustiť a odišiel k svojim poručníkom do Nivnice.
Krátko na to, vo veku šestnástich rokov, začal študovať na bratskej škole v Přerove. Bol skvelý študent, s veľkým talentom. Naučil sa latinčinu a získal bohaté vedomosti, ktoré mu otvorili cestu na univerzitu. V tomto čase sa jeho viera, ku ktorej bol odmala vedený, otriasala v základoch. Cirkev bratská bola preňho dlhé roky nespochybniteľnou dogmou. V Přerove sa však prvýkrát stretol s vierou poľských bratov sociniánov neuznávajúcich Najsvätejšiu Trojicu. S prívržencami tejto cirkvi rád diskutoval a neskôr viedol viacero polemík, no svojej viery sa držal.
Vďaka úspechom v škole si získal priazeň biskupa Jana Láneckého, čo mu umožnilo študovať na nemeckých reformovaných školách. Dostal sa na akadémiu v Herborne i na univerzitu v Heidelbergu, kde vyštudoval teológiu. Toto obdobie štúdií sa spája nielen s prijatím mena Amos, ale aj s písaním jeho prvých diel. Počas vysokoškolských štúdií sa začal zaoberať myšlienkou vytvoriť slovník „Poklad jazyka českého“, čo predstavovalo úplný česko-latinský slovník. Počas štúdia v Nemecku sa mladému Komenskému podarilo vyrobiť aj mapu Moravy, ktorá sa neskôr objavovala v holandských a nemeckých atlasoch a jej prvé vydanie sa objavilo v roku 1627.
Po skončení štúdií sa v roku 1614 vrátil na Moravu. Išiel peši, aby sa cestou mohol venovať rukopisu Kopernikovho diela „O obehoch nebeských sfér“. Stal sa predstaveným univerzity v Přerove a pokúšal sa využiť svoje poznatky zo zahraničného štúdia v prospech škôl. Uvedomoval si, že stav školstva je katastrofálny a robil všetko pre jeho zlepšenie. Vo voľnom čase sa venoval vlastnému vzdelávaniu a pracoval tiež na prvej českej encyklopédii „Divadlo veškerenstva věcí“. Okrem encyklopédie mal v hlave i ideu vytvorenia už spomínaného česko-latinského slovníka „Poklad jazyka českého“. Písanie kníh bolo pre Komenského poslaním, čo potvrdzuje jeho výrok: „S pomocou kníh sa mnohí stávajú učenými i mimo školy. Bez kníh nebýva učený nikto ani v škole.“ Krátko po návrate na Moravu, konkrétne 26. apríla 1616 na bratskej synode v Žeraviciach, sa stal kňazom.
V období života Jána Amosa Komenského, za vlády cisára Rudolfa II., sa vo veľkom podporovali brúsiči kameňov. Brúsenie drahokamov bolo vážené umenie. Pri tejto práci je potrebný cit, zručnosť, predstavivosť a aj odborné a matematické znalosti. Drahokamy mali vysokú hodnotu a vyznačovali sa zriedkavosťou, mimoriadnou krásou, výraznou a zaujímavou farbou, tvrdosťou a odolnosťou, aby sa mohli využiť bez toho, aby sa poškriabali či poškodili. Panovník si uplatňoval predkupné právo na drahokamy granáty významnej veľkosti. Granát mal významné postavenie v svetovom šperku kráľovských aj cirkevných hodnostárov. V roku 1679 označil Bohuslav Balbín granát pojmom vymedzujúcim - český granát.
V tieni tridsaťročnej vojny: Perzekúcia, straty a zrod „Labyrintu sveta“
Jeho život, rovnako ako životy všetkých ľudí v tom období, zásadne ovplyvnila vojna. Konflikt, dnes známy ako tridsaťročná vojna, sa začal v roku 1618 rozporom medzi katolíckym a protestantským táborom v Európe. V podstate v nej proti sebe stáli dve strany. Na jednej bola Katolícka liga (rakúski i španielski Habsburgovci), poľskí králi, pápež, niektoré nemecké kniežatá, ktorým išlo o nadvládu v Európe, a protireformácia. Proti nim stála Protestantská únia, ku ktorej patrilo Nizozemsko, Dánsko, Nórsko, Anglicko, Švédsko, protestantské nemecké kniežatá, nekatolícke uhorské a české stavy a katolícke Francúzsko. Jej cieľom bolo obmedzenie nadvlády Habsburgovcov, oslabenie ich moci a zabezpečenie náboženskej slobody v Európe, ako aj získanie nového územia. Konflikt mal niekoľko etáp: česká vojna (stavovské povstanie), po ktorej nasledovala vojna falcká, dánska, švédska a poslednou vojna švédsko-francúzska.
Na začiatku vojny žil Komenský na panstve Jana Skrbenského z Hříště v meste Fulnek, kde pôsobil ako rektor bratského zboru a učiteľ miestnej školy. Tu, od začiatku roku 1618 do jari 1621, prežil roky plné učiteľskej tvorivosti a starostlivosti o rodinu. Vytvoril si tu vzťah ku katolíckej strane a žil pokojne, venoval sa včelárstvu a založil si rodinu s Magdalénou Vizovskou, ktorá bola o štyri roky mladšia a pochádzala z bohatej rodiny. Neskôr sa s manželkou presťahovali do Přerova. Popri práci ďalej študoval a rozširoval si svoj duchovný obzor.
Po porážke českých stavov na Bielej hore vtrhlo vojsko do mesta Fulnek, celé ho spustošilo, vrátane budovy bratského zboru i školy. Verejne zničená bola aj Komenského knižnica. Spoločenská situácia súvisiaca s následkami bitky na Bielej hore prinútila J. A. Komenského skrývať sa pred prenasledovaním, pravdepodobne na statkoch Žerotínovcov na severnej Morave, v Čechách i na ich brandýskom panstve. V tomto období, v rokoch 1622-1623, ho postihla ďalšia, mimoriadne ťažká tragédia. V Přerove mu počas morovej epidémie zomrela manželka Magdaléna a obaja synovia.
Ako bratský duchovný bol neustále vystavený riziku. Skrýval sa na viacerých miestach severnej Moravy, až kým nenašiel útočisko na panstve Karla staršieho zo Žerotína. Ján Amos Komenský na tom nebol psychicky najlepšie. Únik hľadal v písaní a práve v tomto období, okolo roku 1623, začalo vznikať jedno z jeho najvýznamnejších diel a zároveň jedno z vrcholných diel barokovej literatúry - „Labyrint sveta a raj srdca“. Hľadal v ňom náplň života, ako rozprávač prechádza a skúma celý svet, aby na konci prvej časti konštatoval, že všetko ľudské snaženie je márne a bez skutočného zmyslu, pretože všade vidí iba faloš, neslobodu, neresti, biedu a intrigy. V druhej časti nachádza riešenie bezútešnej situácie v tom, že sa obracia do svojho srdca, kam ho zavolal Boh, a práve On mu poskytuje zmysel života.
Jeho stav sa zlepšil aj vďaka druhej životnej láske Márii Dorote Cyrillovej, dcére českobratského seniora Jana Cyrilla z Třebíča. V Brandýse nad Orlicí sa vzali 3. septembra 1624. Žili spolu šťastne dvadsaťštyri rokov a splodili štyri deti - tri dcéry a jedného syna. V tomto období sa dostal do popredia Jednoty bratskej, v ktorej službách absolvoval mnoho dôležitých ciest, snažiac sa získať pre ňu podporu v zahraničí. Prenasledovanie prívržencov iných cirkví než katolíckej sa však úspechmi cisárskych armád zhoršovalo. Po bitke na Bielej hore a nástupe Habsburgovcov na český trón sa jeho život zmenil na veľký útek. Z Čiech boli vypovedaní českí duchovní, a tak v marci 1625 Jednotou českobratskou Komenský odišiel do Poľska, aby zabezpečil príchod exulantov. Spoločne s rodinou v roku 1628 odišiel do vyhnanstva do poľského Lešna, dúfajúc, že sa raz do Čiech vrátia.
Z Leszna do sveta: Putovanie za reformou vzdelávania
V Lešne strávil s malými prestávkami devätnásť rokov a toto miesto sa stalo jeho druhým domovom. Počas tohto pobytu, v rokoch 1628-1640, pôsobil ako učiteľ i rektor školy vyššieho stupňa (gymnázia) a svoje úsilie sústredil na prípravu učebníc a metodologickej jazykovednej štúdie. Povinnosti mu neustále pribúdali, stal sa rektorom gymnázia v Lešne a neskôr i biskupom a zároveň pisárom Jednoty bratskej.
Dopisovaním si získaval nových a nových priateľov. Istý čas vďaka týmto kontaktom, v rokoch 1641-1642, pracoval v Anglicku, kde pomáhal uskutočňovať plány v rámci reforiem školstva a vedy. V Londýne bol pozvaný, aby tu vybudoval akadémiu vied, no jeho zámery boli objasnené o mesiac neskôr v spise „Katalog děl, která mají být napsána“ určenom anglickým priateľom. Návrhy na reformu výchovy predstavil roku 1642, ale revolučné pomery v Anglicku neumožnili praktickú realizáciu týchto snáh. O jeho prácu sa začali zaujímať aj Američania, v tom čase budujúci prvé školy za oceánom, ale aj známe osobnosti ako kardinál Richelieu. V polovici roka 1642 sa J. A. Komenský rozhodol odísť cez Haag a Amsterdam do Švédska. Z mnohých pozvaní si Komenský vybral ponuku od Švédov, aby v ich krajine, ktorá sa počas tridsaťročnej vojny usilovala upevňovať protestantské pozície v strednej Európe, navrhol reformu školstva. V rokoch 1642-1648 pôsobil spolu s rodinou pri brehoch Baltického mora v Elblagu, vďaka podpore Ľudovíta de Geera, kde vytvoril učebnice pre Geerove školy. Vtedy začal písať spis „Cesta svetla“, kde sa prvýkrát venoval návrhom nápravy ľudstva. V Habsburgovskej Európe jeho reforma navrhnutá pre švédske školy nebola prijatá.
J. A. Komenský zo Švédska odišiel v auguste 1648, keď ho po smrti Vavrinca Justina zvolili za hlavného seniora (biskupa) Jednoty českobratskej. Opäť sa usadil v Lešne a napĺňal záujmy Jednoty českobratskej. Súčasne vystupoval v prospech českých krajín, hlavne pri rokovaniach, ktorých cieľom bolo formálne ukončenie tridsaťročnej vojny.
Tridsaťročná vojna sa skončila 24. októbra 1648 Vestfálskym mierom. Konflikt, ktorý na postihnutých územiach spôsobil obrovský úbytok obyvateľstva (v priemere asi o tretinu), zmenil politickú situáciu v Európe. Na západe sa stalo dominantnou mocnosťou Francúzsko a Svätá ríša rímska národa nemeckého existovala už iba formálne. Komenskému, ktorý stratil všetky politické nádeje i šancu na návrat do vlasti, navyše na sklonku vojny zomrela v roku 1648 aj druhá žena, Mária Dorota Cyrillová, ktorá mu zanechala početnú rodinu. O rok neskôr, ako 57-ročný, sa v Toruni oženil tretíkrát s o 30 rokov mladšou Češkou Janou Gajusovou z Týna nad Vltavou.
Novou nádejou pre Jána Amosa sa stalo Sedmohradsko. V roku 1650 bol pozvaný Jurajom II. Rákocim do Blatného Potoka (Sárospatak v dnešnom Maďarsku), aby tam vypracoval reformu sedmohradského školstva. Cestu do Sárospataku využil na návštevu viacerých slovenských bratských zborov. Počas sviatku Veľkej noci roku 1650 vysvätil českobratský chrám v Skalici a Trnava bola miestom, kde J. A. Komenský potvrdil dohodu príslušníkov Jednoty českobratskej s kalvínskou cirkvou v Uhorsku. J. A. Komenský v Blatnom Potoku žil na dvore vdovy Zuzany Lorantffyovej-Rákociovej i jej synov Žigmunda a Juraja. Okrem práce na sformovaní sedmohradského školstva tu vytvoril mnoho vynikajúcich didaktických diel. Medzi ne patrí dielo „Svet v obrazoch“ (Orbis pictus), ktoré sa stalo vychýrenou učebnicou. Venoval sa tvorbe školských divadelných hier, pretože ich pokladal za dôležitú didaktickú pomôcku. Z tohto obdobia sú známe aj jeho inšpirujúce prejavy, napr. „O vzdelávaní ducha“ či „Fortius znovu živý alebo ako vyhnať lenivosť zo škôl“. Napriek značnému úsiliu sa J. A. Komenskému nepodarilo svoje zámery uskutočniť, lebo narazil na nepochopenie aj časti učiteľského zboru.
Po náhlej smrti kniežaťa Žigmunda Rákociho vo februári 1652 sa pozícia Komenského oslabila a jeho kolegovia na čele s rektorom školy, na ktorej pôsobil, mu začali pobyt strpčovať. J. A. Komenský zo Sedmohradska definitívne odišiel v júni 1654 a vrátil sa do Poľska, do Lešna. Krajania a jeho blízki mu v tom čase veľmi chýbali, no hlavným dôvodom bola zlepšujúca sa politická situácia. V rokoch 1654-1655 sa objavila možnosť vytvorenia veľkej protihabsburskej koalície zloženej z revolučného Anglicka, Švédska a Sedmohradska. Českí exulanti v Poľsku chceli zorganizovať vojsko, ktoré malo pod vedením bývalého švédskeho plukovníka Václava Sadovského zo Sloupna vtrhnúť do českých krajín a vyvolať tam celonárodné povstanie. Lešno sa stalo útočiskom nekatolíkov, no tento status si dlho neudržalo. Jedným z dôsledkov vojnového konfliktu medzi Švédskom a Poľskom bolo vypálenie mesta v roku 1656. Komenský síce stihol v poslednej chvíli zachrániť seba a rodinu, no prišiel o celý majetok, a čo viac, aj o svoje rukopisy, medzi ktorými bolo aj jeho celoživotné dielo „Česko-latinský slovník“. Komenský musel kvôli kolaborácii so Švédmi utiecť z Poľska.
Amsterdam: Prístav posledných rokov a publikovanie „Školy hrou“
Po tejto tragédii našiel nové útočisko v Amsterdame, ktorý sa stal jeho posledným domovom. Komenského dotovalo mesto, aby mohol dokončiť učebné spisy a práve tu, v rokoch 1657-1658, vydal svoje dielo „Schola ludus“ (Škola hrou) a všetky najdôležitejšie didaktické práce. Celý život sa snažil, aby bol každý človek poučený o doterajších pokrokoch vedy a spoločenského rozvoja. Sám bol obdivovateľom technických vynálezov a zastával názor: „Ak sa človek má stať človekom, musí sa vzdelávať.“
J. A. Komenský zároveň získal prístup do obecnej knižnice, pravidelný príjem a finančnú pomoc pri vydávaní svojich diel. Jeho myšlienky obsiahnuté v jeho dielach presahovali rámec chápania mešťanov, ktorými bol obklopený, a tak sa často dostával do konfliktov so svojimi súčasníkmi. V tom čase ľudia nechápali jeho pokrokovosť a užitočnosť jeho výchovných myšlienok.
Ján Amos Komenský sa podieľal aj na formovaní mierových rozhovorov medzi Anglickom a Holandskom. Názory, ktoré počas májových vyjednávaní roku 1667 v Brede osobne prezentoval, prekonávali europocentrizmus a zdôrazňovali potrebu mierového spolužitia ľudstva. Krátko pred smrťou sa zotavil natoľko, že mohol v septembri 1670 urobiť posledné záznamy do Výziev Eliášových.
Ján Amos Komenský zomrel 15. novembra 1670 v Amsterdame, vo veku 78 rokov, pri tom, čomu zasvätil celý život - práci na nedokončených dielach. Pochovali ho 22. novembra 1670 v Naardene neďaleko Amsterdamu, v kostolíku valonskej reformovanej cirkvi. V miestnom kostolíku kázal a po smrti sa práve toto miesto stalo miestom jeho posledného odpočinku. Jeho hrob bol dlhé roky anonymný a označený len číslom osem. Pozostatky identifikovali až približne o dva a pol storočia neskôr. Kaplnku kostolíka zrekonštruovali a upravili ako československé národné mauzóleum, hrob velikána prekryli doskou z čierneho mramoru. Na počesť Jána Amosa Komenského vzniklo jemu zasvätené múzeum v Naardene i v Uherskom Brode.
Revolučné pedagogické princípy: Základy moderného školstva
Ján Amos Komenský mal hlboký obdiv k deťom a nesúhlasil s dobovými predstavami, ktoré ich vnímali ako zmenšené kópie dospelých. Videl dieťa ako bytosť s vlastným potenciálom, ktorý je potrebné rozvíjať. Hoci sú jeho diela písané starodávnym štýlom, ich podstata je plná právd a rád, ktoré sú univerzálne a nadčasové. Jeho pedagogické diela a navrhované reformy školstva priniesli revolúciu do vzdelávania.
Zaviedol nové koncepty, ako napríklad:
- Materská škola pre deti do šiestich rokov: Tvrdil, že do šiestich rokov majú byť deti vychovávané doma, a pre rodičov malých detí dokonca napísal príručku „Informatórium školy materskej“.
- Povinná školská dochádzka do dvanástich rokov: Táto myšlienka bola v jeho dobe prevratná, pretože dovtedy neexistovala. Od 6 do 12 rokov mali chlapci aj dievčatá chodiť do školy obecnej, ktorá mala byť v každom meste a dedine. Učilo sa v nej písanie, čítanie, počítanie, ale aj reálie o prírode a spoločnosti, spev, ručné práce a náboženstvo. Komenského školský systém navrhoval vyučovanie v obecných školách dve hodiny dopoludnia a dve popoludní.
- Latinské gymnáziá do osemnástich rokov: Väčšie deti a mládež mali ďalej pokračovať v mestách na latinských školách.
- Univerzity: Až potom nasledovali univerzity.Tým však svoje vzdelávanie človek nemá ukončiť. Má sa aj ďalej zdokonaľovať vo všetkom, čo zlepší jeho ľudskú prirodzenosť. Má cestovať a študovať cudzie jazyky, aby porozumel aj svojim susedom. Má sa učiť, rozvíjať a vzdelávať sa po celý svoj život.
Komenský hlásal, že školská dochádzka musí byť povinná pre každé dieťa, či je bystré alebo hlúpe, bohaté alebo chudobné. Zastával princíp demokratizmu, škola mala byť prístupná všetkým deťom bez ohľadu na ich pohlavie či finančné možnosti rodičov. Jeho pedagogické princípy sa dajú zhrnúť do troch kľúčových slov: omnes (všetci), omnia (všetko) a omnino (všestranne). To znamená, že Komenský vyznával ideu prirodzeného vývoja človeka, harmóniu výchovy, vzdelania a prírody.
Odstránil zo škôl ubíjajúce bifľovanie a deklamáciu dlhých textov, upustil od telesných trestov a bitia žiakov za nevedomosť, no v prípade porušenia kázne ich za určitých okolností pripúšťal. Zdôrazňoval, že je podstatné, aby sa zdokonaľovali všetci a vo všetkom, čo zdokonaľuje ľudskú prirodzenosť. Jeho cieľom bolo dosiahnuť univerzálnu životnú múdrosť, ktorá by viedla k náprave ľudských vecí. Školy sa mali zmeniť na „officiny humanitatis“ (dielne ľudskosti). V náboženskej oblasti nikto nemá byť utláčaný pre svoje náboženské presvedčenie, sloboda svedomia má byť obhajovaná ako najvyššia hodnota.
Medzi jeho hlavné pedagogické princípy patria:
- Vyučovanie v materinskom jazyku: Presadzoval systém učenia sa látok od najjednoduchších k zložitejším. Tvrdil, že školstvo by malo fungovať v jazyku materinskom, nie v latinskom, a že učiteľ sa má snažiť vysvetliť látku tak, aby ju žiak chápal.
- Názornosť a praktickosť: Komenský zdôrazňoval potrebu názornosti pri vyučovaní. Jeho dielo „Svet v obrazoch“ (Orbis pictus) je toho dôkazom, pretože bolo prvou ilustrovanou učebnicou na svete. Prvý vodil žiakov na exkurzie a rozmýšľal, či je látka primeraná ich veku. Snažil sa presadiť myšlienku, že škola by mala byť miestom lákavým a vábivým, kam by žiaci chodili radi. Škola mala byť pre nich miestom ľúbezným, príjemným na pohľad zvonka aj zvnútra.
- Výchova ako celostný proces: Komenský presadzoval myšlienku, že škola by nemala obohacovať len myseľ, ale človeka celého. Spolu so získavaním vedomostí (eruditio) sa dieťa malo učiť ovládať samo seba (mores, mravná výchova s dôrazom na disciplínu) a povzniesť sa k Bohu (religio, poznať zmysel ľudského bytia a získať múdrosť pre tento i pre budúci, večný život). Výchovu videl v troch paralelných rovnocenných líniách: vzdelanie (spoznávanie sveta), mravnosť a kázeň (ovládanie seba samého) a nábožnosť (povzniesť sa k Bohu).
- Opakovanie je matkou múdrosti: Presadzoval myšlienku, že opakovanie je matkou múdrosti. „Význačné veci opakovať je kľúč a klinec k pamäti,“ povedal. Tiež zdôrazňoval, aby žiak bol súčasne učiteľom, lebo kto učí druhých, vzdeláva aj sám seba. Opakovaním a vysvetľovaním sa pojmy potvrdzujú a dostáva sa príležitosť hlbšie preniknúť do veci. Žiaci by preto po výklade učiteľa mali zopakovať to, čo im povedal, a snažiť sa látku ďalej vysvetliť spolužiakom, ktorí ju ešte nepochopili.
- Škola hrou: Táto známa myšlienka je Komenského ideou. Učenie má byť zábavné, treba ho občas niečím „prisladiť“ či okoreniť nejakým žartom, aby nebolo len vážne, ale priateľské a príjemné.
- Úloha učiteľa: Od učiteľov vyžadoval Komenský vzdelanie, metodickú pripravenosť a zároveň prívetivosť, chápavosť, lásku k deťom aj svojej práci.
Pansofia: Filozofia všeobecnej múdrosti a nápravy ľudských vecí
Ústrednou filozofickou ideou Jána Amosa Komenského je myšlienka jednej harmónie ovládajúcej celý kozmos. Komenského filozofické otázky sa sústreďujú na súvislosť zmyslu všetkého bytia. Svoje nazeranie na svet zúročil v dielach ako „Theatrum universitatis rerum“ a vo „Všeobecnej rozprave o náprave vecí ľudských“.
Významným je jeho dielo „Všeobecná porada o náprave ľudských vecí“ (De rerum humanarum emendatione consultatio catholica), v ktorom prezentoval svoju pansofiu ako filozofiu univerzálnej životnej múdrosti, ucelený a usporiadaný systém poznania. Zdôrazňoval, že je podstatné, aby sa zdokonaľovali všetci a vo všetkom, čo zdokonaľuje ľudskú prirodzenosť. Komenský veľmi intenzívne pokračoval v rozvíjaní reformných myšlienok.
Pansofia, alebo vševeda, je pojem od J. A. Komenského, ktorý považoval jej vybudovanie za jednu z najdôležitejších úloh. Pansofia predstavovala rekonštrukciu vo forme úplného, uceleného a encyklopedického systému ľudského poznania, vedenia a vied, ktoré zahŕňali vedy o neživej prírode, živej prírode, človeku, duchu i duši a Duchu. Pansofia bola Komenského nová filozofia, ktorá spočiatku vychádzala z dobových potrieb zjednotiť množstvo poznatkov, ktoré vyplynuli z úspechov renesančnej vedy, a umožniť lepšie jazykové i vecné vzdelanie v školách bez akéhokoľvek formalizmu.
Jeho rozsiahle pansofické dielo zostalo z väčšej časti v rukopise (dlho bolo považované za stratené, v roku 1934 bolo objavené v Halle). Vydané boli iba prvé dve časti „Panegersia“ (Všeprobuzení, 1662) a „Panaugia“ (Všeosvícení, 1662). Ďalších päť častí („Pansophia“, Vševěda/Všemoudrost; „Pampaedia“, Vševýchova; „Panglottia“, Všemluva; „Panorthosia“, Všenáprava; „Pannuthesia“, Všenapomínání/Všepovzbuzení) zostalo nedokončených, podobne ako plánovaný pansofický slovník.
Synkrisis je synkritická metóda - metóda pansofie, ktorej úlohou je zjednotiť všetko ľudské vedenie a poznanie. Je to nemanipulatívna metóda, metóda viery, ktorá poskytuje ciele, normy, zmysel a uchopuje celistvosť vecí a sveta v ich význame a poslaní. J. A. Komenský rozlišoval tri základné zdroje poznania: zmysly, rozum a písmo.
Deti: Božský poklad a zrkadlo ľudskej dôstojnosti
Pre Jána Amosa Komenského mali deti výnimočné postavenie. „Deti sú zvláštny, drahý a slávny poklad,“ napísal. Zdôrazňoval dôležitosť výchovy detí od útleho veku, pričom kládol dôraz na rozvoj ducha a mysle, nielen tela. Podľa neho rodičia napĺňajú svoju povinnosť k deťom nielen zabezpečením základných potrieb, ale predovšetkým formovaním ich charakteru a vedením k viere, pobožnosti a slušnému správaniu. Komenský veril, že dobre vychovaný človek koná rozumne, napĺňa Boží plán služby v cirkvi alebo politike a prežíva časnosť plnohodnotne a úspešne. Mládež prospievajúca vo všetkých troch oblastiach robí z domácností pozemský raj, v ktorom sa nebeské stromčeky štepia, zalievajú, rastú a kvitnú. Domácnosť je dielňa Svätého Ducha, kde On vyrába nástroje slávy a milosti, aby sa v nich ako v Božích obrazoch vyskytovali jasnejšie lúče večnej a nekončiacej moci, múdrosti a dobroty od Boha.
J. A. Komenský často odkazoval na biblické texty, ktoré potvrdzujú hodnotu detí. Svätý Duch skrze Dávida v Žalme 127, 3-5 učí: „Hľa, dedičstvo od Hospodina sú synovia, jeho plácou plod života. Jako strely v ruke hrdinu, tak synovia mladosti. Blahoslavený muž, ktorý nimi naplnil svoj túľ.“ Zvláštne je, že Boh aj deti bezbožných modlárov nazýva svojimi deťmi, čím nás upozorňuje vážiť si deti nie ako svoje, ale Božie a Bohom splodené. V Malachiášovi sa deti volajú Božím semenom, z ktorého povstáva Božia rodina. Pre túto príčinu večný a slávny Boží Syn sa zjavil v ľudskom tele, sám chcel byť s deťmi ako s malými bračekmi a sestričkami, bral ich na ruky a objímal. Ježiš dôrazne napomínal, aby sme malé deti neurážali a nepohoršovali, ale správali sa k nim ako k Pánovi.
Ak sa chce niekto zamyslieť, prečo Boh tak deti chváli a prečo máme mať postoj dôstojnosti voči deťom, nájde veľa dôvodov. Predovšetkým, aj keď sa deti zdajú zbytočné - menejcenné, nemáme pozerať na to, čo sú teraz, ale čo z nich bude, a nájdeme ich dôstojnosť. Sú menovite zrodené k tomu, aby boli Božie stvorenia, obyvatelia sveta po nás, páni, vladári, úradníci a správci, ale tiež spolu s nami účastníci Kristovi, kráľovské kňazstvo, ľud svätý a vykúpený, sudcovia anjelov, potešenie neba, hrôza pekla, dediči večného života a všetkých nepominuteľných vekov. Filip Melanchton niekedy chodil do školy medzi deti, sňal klobúk a hovoril: „Boh vám pomáhaj, dvojitej cti hodní páni kazatelia, doktori, dekani, slávni, múdri a opatrní vládci, primátori, sudcovia, úradníci, ministri, majstri, profesori…“. Prítomní to mali za žart, ale on im hovoril, že nežartuje, ale myslí to vážne, lebo pozeral na nich nie ako na to, čo sú teraz, ale k čomu sú povolaní. Videl s istotou, že z toho množstva detí vyjdú výnimoční ľudia. O to viac máme o deťoch tak slávne a dôstojne myslieť a hovoriť.
Porovnanie hodnôt: Deti verzus materiálne bohatstvo
Nielen hladiac, čo budú, ale už teraz sú pre Boha a rodičov vzácny poklad. Bohu sú vzácne pre tri príčiny:
- Boh sa o ne stará. Ako hovorí v Jonášovi 4, 11: „A ja by som nemal ľutovať Ninive, to veľké mesto, v ktorom je viac ako sto dvadsať tisíc ľudí, ktorí nevedia rozdielu medzi svojou pravicou a svojou ľavicou, a hoviad mnoho?“
- Deti sú najistejšia a najčistejšia Kristova kúpa a sú Mu najmilšie. Kristus prišiel pre všetkých, čo zahynuli, a je Spasiteľom pre všetkých ľudí, okrem tých, čo odvracajú Jeho prítomnosť od seba neverou a neposlušnosťou. Deti sa nezaoberajú neverou a neposlušnosťou, sú Kristove, ako sám hovorí, že takým patrí kráľovstvo Božie.
- Boh si váži deti, lebo sú zvláštny nástroj Jeho chvály.
Ako sú rodičom vzácnejšie deti nad zlato, striebro a iné veci, zistia, keď si ich prirovnajú. Predovšetkým zlato, striebro a iné veci sú mŕtve veci, ale deti sú živé obrazy živého Boha. Okrem toho, zlato, striebro a iné veci sú bežné od svojho stvorenia slovom Božím, ale deti sú stvorenia, o ktoré slávna Svätá Trojica mala zvláštny záujem a boli majstrovsky sformované prstami samotného Boha. Striebro, zlato a iné veci sa rozpadajú a miznú, ale deti sú nesmrteľné dedičstvo. Aj keď zomierajú, ale nehynú, ale dostávajú sa zo smrteľného tela do nesmrteľného. Preto Boh, keď Jóbovi všetko zobral a vrátil mu dvojnásobne, ale detí mal toľko ako predtým, nie viac. Aj deti mal potom dvojnásobne, lebo tie prvé nezahynuli ako tie veci a majetky, ale išli k Bohu a ďalšie deti k tomu počtu pribudli a má v nebi dvojnásobok detí.
Materiálne veci sa berú zo zeme, ale deti sú z našej podstaty a sú ako my. Preto ako milujeme seba, máme milovať i deti. Boh dal do prirodzenosti človeka aj všetkých zvierat milovať svoje potomstvo. Milovanie zlata, striebra a iných bezduchých vecí je modloslužba. K zlatu, striebru a iným majetkom (aj keď to sú to dary Božie) Boh nesľúbil dať z neba strážnych anjelov. Skôr diabol sa okolo nich hýbe, aby tými vecami urobil ľuďom pascu, zlákal ich k pýche, lakomstvu, márnotratnosti. Matúš 18, 10 hovorí: „Hľaďte, aby ste neopovrhli niktorým z týchto maličkých!“ Kto má v dome deti, môže si byť istý, že má s nimi anjelov, kto o deti pečuje, môže si byť istý, že aj o anjelov pečuje, ktorí sú prítomní, aby strážili a chránili deti pred úrazmi. V noci anjeli strážia deti a celý dom pred temnými duchmi. Sú to radostné veci, predrahý poklad sú deti, dobré veci s nimi prichádzajú.
Zlato, striebro a iné vonkajšie veci nedávajú milosť Božiu a nie sú žiadnou ochranou pred Božím hnevom, ako sú deti. Boh pre nevinnosť detí je na nich láskavý a kvôli nim aj často odpúšťa rodičom, ako je príklad detí Ninive, ktorých bolo veľa, čo napomohlo tomu, aby Boh mesto nezničil. Pri deťoch a pre deti je vždy isté požehnanie, aby ich bolo z čoho živiť. Ako sa Boh stará o mladých krkavcov, keď k Nemu volajú, ako by nezaopatril deti, svoj vlastný obraz? Luther smelo povedal: „Nie my živíme svoje deti, ale oni živia nás.“ Lebo pre ich nevinnosť Boh dáva svoje zaopatrenie a my, starí hriešnici, sa pri nich živíme.
Výchova ducha a mysle
Zlato, striebro, perly nás samy nemajú čomu naučiť, ako iní tvorovia, známosti moci, múdrosti a dobroty Božej. Deti sú nám vystavené ako vzor cnosti, aby sme sa na nich učili pokore, tichosti, dobrote a zmierlivosti. Boh nestvoril deti - perličky všetky naraz ako anjelov. Boh chce mať veľa detí, a rôznym spôsobom ich rozdeľuje medzi ľudí. S deťmi ide nielen potešenie a rozkoš, ale aj práca pre ich vedenie a budovanie, aby naplnili svoje poslanie. Treba ich učiť všedné práce okolo domácnosti a náhľad do práce - zamestnania a podnikania rodičov, porozumieť prírode a spoločnosti.
Človek je stvorený k vyšším veciam a má sa k nim povznášať, aby svojim charakterom napodobňoval Boha, lebo je Jeho obrazom. Telo človeka je zo zeme, drží sa zeme a vráti sa do zeme, ale duch je vdýchnutý od Boha, u Boha má svoje prebývanie a k Bohu sa má niesť. Rodičia si svoju plnú povinnosť k deťom nenaplnia nasýtením, ošatením, učením chodenia a vyprávania, lebo to sú veci len pre telo, čo nie je samotná podstata človeka, ale len jeho príbytok. V tele prebýva rozumný duch človeka, ktorý vyžaduje väčšiu starostlivosť ako telo.
Plutarchus hovorí, že rodičia to chcú pre deti a vedú ich ku kráse tela, zdraviu, bohatstvu, sláve, zdvorilosti, ale o ozdoby mysle a ducha sa nestarajú. Títo sa viac starajú o topánky ako o nohy. Crates potom Thebanus, mudrc, o takých rodičoch hovoril: „Kiež by som mohol vystúpiť na také miesto, odkiaľ by ma všetci na svete počuli, volal by som: Prečo robíte, rodičia, opak, zhubcovia svojich detí, časné majetky im zhromažďujete, nezaujímate sa o bohatstvo ducha!“ Najdôležitejšia je oblasť ducha a mysle, a preto ich rozvoju treba venovať hlavnú pozornosť, aby bola vedená úspešne a ušľachtilo. Myseľ má túto múdrosť a poznanie Boha strážiť a obhajovať. Jasné a zreteľné poznanie Boha a všetkých Jeho predivných skutkov sľubuje múdre a rozumné riadenie svojich vnútorných i vonkajších skutkov k prítomnému - pozemskému i budúcemu - večnému životu. Priorita je budúci - večný život, lebo on je skutočným životom, nad ktorým nemá moc smrť a smrteľnosť. Časný život je skôr prechodom, preskočením k skutočnému večnému životu, preto je užitočné budovať v tejto časnosti vieru a pobožnosť.
Boh v časnosti dáva relatívne dlhý život, zveruje povolania, povinnosti a uvádza do rôznych situácií. Rodičia majú deti viesť nielen k viere a pobožnosti, ale k slušnému a mravnému chovaniu, k vzdelaniu a nechať deti vzdelávať. Takto vychovaní dospelí ľudia vo svete konajú rozumne, naplnia Boží plán služby v cirkvi alebo politike a prežijú časnosť plnohodnotne a úspešne a prejdú radostne do večnosti.
Nadčasový odkaz: Ján Amos Komenský včera a dnes
Ján Amos Komenský prežil dramatický a plodný život v dobe mnohých rozporov a protikladov. Je takmer neuveriteľné, že dokázal vynájsť nové a také objavné postupy v pedagogike, ale aj v iných oblastiach, písať a organizovať v čase tridsaťročnej vojny, prenasledovania protestantov a pri veľkých osobných tragédiách, ktoré ho niekoľkokrát postihli. Reforma školstva v tých časoch, napriek nedostatku peňazí a búrlivej politickej atmosfére, bola dôkazom Komenského osobnej zanietenosti - všetky projekty prakticky odskúšal. Hoci sa nie všade ujala, zapustila také hlboké korene, že sa podľa jej princípov vyučuje dodnes.
Jeho myšlienkové dedičstvo je predmetom záujmu nielen českých, slovenských, ale aj zahraničných komeniológov, filozofov, pedagógov, teológov, filológov, literárnych historikov a ďalších. Celé jeho dielo, a to nielen vychovávateľské, ale aj filozofický a teologický systém, slúži ľudskej prirodzenosti, ktorej reformou školstva, výchovy, poznania, politiky a náboženstva chce zabezpečiť optimálny rozvoj. Po celý svoj život sa usiloval odstrániť všetky formy represie, potláčajúce ľudskú prirodzenosť. Preto navrhuje odstrániť zo škôl ubíjajúce bifľovanie a deklamáciu dlhých textov a najmä upustiť v školách od telesných trestov a bitia žiakov.
Nadčasovosť Komenského myšlienok potvrdzuje aj fakt, že jeho dielo bolo znovuobjavené nemeckými filozofmi a českými obrodencami na konci 18. a začiatkom 19. storočia. V druhej polovici 19. storočia bolo predmetom záujmu mnohých bádateľov a vznikol nový vedný odbor komeniológia. O šírenie Komenského myšlienok sa zaslúžili najmä učitelia. Na Slovensku sa jeho spisy vydávali od 17. storočia a jeho učebnice sa používali v latinských mestských školách. Jeho myšlienky ovplyvnili pietizmus a národné obrodenie, ako aj tvorbu štúrovcov (napr. Andreja Sládkoviča) a autorov matičného obdobia.
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa Komenský stal súčasťou oficiálneho výkladu československých dejín. Podľa neho bolo nazvaných viacero vzdelávacích a iných inštitúcií, napríklad Univerzita Komenského v Bratislave, ktorá je v svetovej sieti univerzít jedinou univerzitou pomenovanou po J. A. Komenskom. Deň jeho narodenia, 28. marec, bol ustanovený za sviatok učiteľov v Československu a dodnes si ho na Slovensku pripomíname ako Deň učiteľov. Na medzinárodnej úrovni OSN v roku 1993 vyhlásilo za Medzinárodný deň učiteľov 5. október, aby sa pripomínalo spoločné podpísanie Odporúčania UNESCO a Medzinárodnej organizácie práce o pracovných podmienkach vyučujúcich.
Ján Amos Komenský, ktorý bol jedným z historikov nazvaný „najpamätnejším mužom všetkých čias“, túžil už počas života naprávať nedostatky, kedykoľvek sa s nimi v živote stretol. Jeho odkaz je výzvou k premýšľaniu, poznávaniu a zodpovednému konaniu v spoločnosti. Fascinuje nás, ako dokázal v neistých a tragických časoch vytvoriť monumentálne dielo, z ktorého sa dodnes učí celý civilizovaný svet. Jeho ideál "Omnes omnia omnino" - všetci všetko a všestranne - zostáva trvalým programom a ideálom človeka, ktorý celý život zasvätil úsiliu o rozvoj ľudskej osobnosti a jeho všeobecnej nápravy.
tags: #jan #amos #komensky #dieta #je #poklad