Ján Pavol II., pápež, ktorého pontifikát patril k najdlhším a najvýznamnejším v dejinách Katolíckej cirkvi, sa počas svojho pôsobenia v úrade opakovane a dôrazne vyjadroval k otázkam ochrany života od počatia až po prirodzenú smrť. Jeho postoj k umelému potratu bol jednoznačne odmietavý a vychádzal z presvedčenia o nedotknuteľnosti ľudského života v každej jeho fáze. Tento článok sa zameriava na analýzu jeho postojov, ako aj na širší spoločenský a legislatívny kontext, v ktorom sa táto téma rozvíja, so zvláštnym dôrazom na Slovensko. Učenie Jána Pavla II. tvorí základ pre nekompromisný postoj Cirkvi voči tomuto morálnemu zlu, ktorý pretrváva aj v 21. storočí.
Základ posvätnosti života: Učenie Jána Pavla II.
Pre Jána Pavla II. a celú Katolícku cirkev je ľudský život posvätný a nenarušiteľný od svojho počiatku, pretože od svojho počiatku je nositeľom „stvoriteľskej činnosti Boha“ a zostáva navždy v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Sväté písmo totiž predkladá človeku prikázanie „Nezabiješ!“ ako Boží príkaz, nachádzajúci sa v Desatore, v samom srdci zmluvy, ktorú Boh uzavrel s ľudstvom. Boh sa vyhlasuje za absolútneho Pána života človeka, utvoreného na jeho obraz a podobu. Ľudský život má preto posvätný a nenarušiteľný charakter, v ktorom sa odzrkadľuje nenarušiteľnosť samého Stvoriteľa. Práve preto sám Boh bude prísnym sudcom každého porušenia prikázania „Nezabiješ!“, ktoré je základom akéhokoľvek spoločenského spolunažívania. On je tým „goelom“, čiže obrancom nevinného. Iba satan sa z nej môže tešiť: jeho závisťou prišla na svet smrť. On, ktorý je „vrahom od počiatku“, je aj „luhár a otec lži“.
Prikázanie „Nezabiješ!“ má výslovne negatívny obsah: označuje hranicu, ktorú nikdy nemožno prekročiť. Implicitne však podnecuje zaujať pozitívny postoj absolútnej úcty k životu, ktorý má viesť k jeho obrane a k uskutočňovaniu cesty lásky - k sebadarovaniu, k prijímaniu a k službe. Takýto postoj sa pomaly a s ťažkosťami vyvíjal v spoločenstve, čím sa pripravovalo na veľké Ježišovo prehlásenie: prikázanie lásky k blížnemu je podobné prikázaniu lásky k Bohu; „Na týchto dvoch prikázaniach stojí celý Zákon i Proroci“. Lebo prikázania ako „Nezabiješ!“ a všetky ostatné - zdôrazňuje sv. Pavol - sú zahrnuté v tomto príkaze: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“. Prikázanie „Nezabiješ!“, ktoré bolo prijaté a naplnené v Novom zákone, zostáva nevyhnutnou podmienkou „dosiahnutia života“. V tomto kontexte možno umiestniť aj rozhodné slová apoštola Jána: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah.“
Živá tradícia Cirkvi od samého počiatku jednoznačne potvrdila prikázanie „Nezabiješ!“, ako o tom svedčí Didaché, najstarší mimobiblický kresťanský text: „Sú dve cesty - jedna cesta života, druhá cesta smrti; je medzi nimi veľký rozdiel (…) Druhým prikázaním náuky je: nezabiješ (…), nenecháš zahynúť dieťa potratom, ani ho nezabiješ, keď sa narodí. (…). A cesta smrti je takáto: (..) nemajú súcit s chudobným, netrpia s trpiacim, neuznávajú svojho Stvoriteľa, zabíjajú svoje deti a potratom nechávajú hynúť Božie stvorenia; odvracajú sa od núdzneho, trápia sužovaného, sú advokátmi bohatých a nespravodlivými sudcami chudobných; sú plní všetkých možných hriechov.“ S plynutím času tá istá cirkevná tradícia vždy jednoznačne učila, že prikázanie „Nezabiješ!“ má svoju absolútnu a trvalú platnosť. Niet sa čo diviť, lebo vražda ľudskej bytosti, ktorá je Božím obrazom, je zvlášť ťažkým hriechom. Iba Boh je Pánom života!
Encyklika Evangelium Vitae: Základný kameň učenia o živote
Encyklika Evangelium Vitae (Evanjelium života) z roku 1995 je kľúčovým dokumentom, ktorý definuje učenie Jána Pavla II. o ochrane života. Pápež v nej jasne definuje umelý potrat ako „vedomé a priame zabitie ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením“. Zdôrazňuje, že zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač. Je úplne zverená starostlivosti tej, ktorá ju nosí v lone.
Pápež svätý Ján Pavol II. - Veritatis Splendor (Žiar pravdy), Kapitola 1 | Audioknihy katolíckej kultúry
Encyklika tiež poukazuje na spoločenský rozmer potratu, ktorý nie je len výsledkom individuálnych zlyhaní, ale aj propagovania „vzorcov správania sa v oblasti pohlavného života, ktoré nielenže sú morálne neprijateľné, ale znamenajú aj vážne nebezpečenstvo pre život.“ Ján Pavol II. upozorňuje na to, že akceptovanie umelého potratu v zmýšľaní, v konaní, ba aj v zákonoch je výrečným znakom strašnej krízy morálneho zmyslu, ktorý postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom dokonca i vtedy, keď ide o základné právo na život. V tejto hroznej situácii je dnes zvlášť potrebná odvaha, ktorá umožní pozrieť sa pravde do očí, nazývať veci pravými menami a nepodliehať pritom pohodlným kompromisom či pokušeniu klamať samého seba. Do tohto kontextu môžeme umiestniť kategorickú výstrahu proroka: „Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom.“
Pápež ďalej dodáva, že „vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ“. Je to totiž čin vážnej neposlušnosti voči morálnemu zákonu, ba čo viac, voči samému Bohu, jeho pôvodcovi a garantovi; je to čin, ktorý protirečí základným čnostiam spravodlivosti a lásky. „Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť.“ Pokiaľ ide o právo na život, každá nevinná ľudská bytosť je absolútne rovná so všetkými ostatnými. Táto rovnosť je základom všetkých autentických spoločenských vzťahov, ktoré si naozaj zasluhujú toto meno len dovtedy, kým sa zakladajú na pravde a spravodlivosti, keď uznávajú a bránia každého človeka ako osobu, a nie ako vec, ktorou možno disponovať. Vzhľadom na morálnu normu, ktorá zakazuje priame zabitie nevinnej ľudskej bytosti, „niet pre nikoho žiadnych privilégií ani výnimiek.“ Už v lone matky patrí človek Bohu, lebo ten, ktorý všetko preniká a pozná, utvára ho a formuje vlastnými rukami, vidí ho, keď je ešte malým, beztvarým embryom.
Klamlivá terminológia a skutočná povaha potratu
Ján Pavol II. jasne poukazoval na nebezpečenstvo používania dvojznačnej terminológie, ako napríklad „prerušenie tehotenstva“, ktorou chcú zakryť jeho pravú povahu a vo verejnej mienke zmierniť jeho závažnosť. Morálna závažnosť umelého potratu sa javí v celej pravde, ak uznáme, že tu ide o vraždu, a najmä keď sa vezmú do úvahy osobitné okolnosti, ktoré ho definujú. Je to vražda človeka vyvíjajúceho sa v lone matky. Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ. Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač. Je úplne zverená starostlivosti tej, ktorá ju nosí v lone. Avšak niekedy je to práve ona, matka, ktorá urobí rozhodnutie a žiada zavraždenie tejto bytosti, ba i sama ho spôsobí.
Začiatok života a vedecké dôkazy
Niektorí sa pokúšajú ospravedlniť umelý potrat tým, že počatý plod nemožno pred uplynutím určitého počtu dní považovať za osobný ľudský život. V skutočnosti však „od okamihu oplodnenia vaječnej bunky začína sa život, ktorý nie je životom otca ani matky, ale novej ľudskej bytosti, ktorá sa samostatne rozvíja. Nikdy sa nestane človekom, ak ním nie je od tohto momentu.“ Túto evidentnú, vždy uznávanú pravdu moderná genetika dokladá cennými dôkazmi. Napríklad tým, že od prvého okamihu je určený program toho, čím táto živá bytosť bude: osoba, táto individuálna osoba so svojimi presne určenými charakteristickými črtami. Z morálneho hľadiska tu ide napokon o tak veľkú vec, že už samotná pravdepodobnosť jestvovania osoby by stačila na ospravedlnenie najkategorickejšieho zákazu akýchkoľvek zásahov smerujúcich k zabitiu ľudského embrya.
Širší kontext útokov na život a „kultúra smrti“
Pápež Ján Pavol II. bol známy ako „pápež života“, pretože chápal, že ľudský život je v ohrození v oveľa širšom kontexte. Čelíme „oveľa širšej skutočnosti, ktorú možno považovať za pravú štruktúru hriechu: jej charakteristickou črtou je expanzia antisolidaristickej kultúry, ktorá v mnohých prípadoch naberá formu autentickej ´kultúry smrti´.“ V takejto kultúre je človek, ktorý svojou chorobou, narušenou schopnosťou či, jednoduchšie povedané, samou svojou prítomnosťou ohrozuje blahobyt alebo navyknutý spôsob života tých, čo sú zvýhodnení, vnímaný ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť alebo ktorého treba odstrániť. Takto vzniká istý druh „sprisahania proti životu“.
Antikoncepcia a umelé oplodňovanie
Ján Pavol II. sa zaoberal aj otázkou antikoncepcie, ktorá, hoci sa často prezentuje ako prostriedok proti potratom, môže v skutočnosti viesť k ich šíreniu. Tvrdí sa, že Katolíckej cirkvi sa vyčíta, že v skutočnosti napomáha šíreniu potratovosti, lebo sa tvrdohlavo pridŕža svojej náuky o morálnej nedovolenosti antikoncepcie. Takáto argumentácia je v skutočnosti klamná. Avšak antihodnoty, vlastné „antikoncepčnej mentalite“ - ktorá je niečím úplne iným ako zodpovedné otcovstvo a materstvo, prežívané v rešpektovaní úplnej pravdy o manželskom akte - spôsobujú, že práve toto pokušenie stáva sa ešte silnejším, keď príde k počatiu „nechceného“ života. Zastával názor, že aj rôzne techniky umelého oplodňovania, ktoré zdanlivo slúžia životu a často sa uskutočňujú s týmto úmyslom, v praxi vytvárajú možnosť nových útokov na život. Je zrejmé, že umelý potrat je útokom proti Božiemu plánu stvorenia.
Eugenika a jej moderné podoby
Zástancovia potratov často tvrdia, že potrat musí byť nevyhnutný až do pôrodu v prípadoch, keď existuje riziko pre zdravie alebo život matky. Na záchranu života matky však nikdy nie je potrebný umelý potrat. Namiesto toho, aby lekári venovali čas aktívnemu zabitiu dieťaťa pred pôrodom, je potrebné dieťa ihneď predčasne porodiť v nádeji, že sa im podarí zachrániť matku aj dieťa. V situáciách, kedy je dieťa príliš malé na to, aby takýto predčasný pôrod prežilo, však nejde o potrat. Od žiadnej matky by sa nemalo očakávať, že si bude musieť vyberať medzi svojím životom a životom svojho dieťaťa.
Rozšírenie potratov v dejinách má alarmujúce súvislosti. História potratovosti nás učí, že v roku 1920 ako prvý legalizoval potraty komunistický zločinec Vladimír Lenin. Neskôr nasledovala nacistická Tretia ríša legalizáciou potratov na okupovanom Poľsku v roku 1943, avšak len v prípadoch, ak malo dieťa nejaké vrodené vady. Komunistické praktiky sa znova objavujú v prefíkanej forme, tzv. ochrane ľudských práv, ktorá cenzuruje slobodný prejav a náboženskú slobodu. Táto ma odzbrojiť odporcov ideológie, ktorí majú problém s homosexuálnym správaním, kondómami, či sexuálnou výchovou. Postoj k tomu, či zabíjanie nechcených má byť legálne, je lakmusovým papierikom na rozpoznanie aj dnešnej ideológie.
Dnešná eugenika, najmä „sociálna eugenika“, podľa ktorej potenciálne chudobní majú byť eliminovaní, resp. znesení zo sveta, a „zdravotná eugenika“, ktorá sa zameriava na „očistenie rasy od dementných, postihnutých, neplnohodnotných ľudí“, sú priamo napojené na prax umelého potratu a preimplantačnej genetickej diagnostiky na embryách zo skúmavky. Pionierkami dnešnej eugeniky - plánovaného rodičovstva - sú práve veľké obdivovateľky Hitlera: Margaret Sanger v USA a Marie Stopes v Británii. Národní socialisti legalizovali potraty v okupovaných krajinách, keď svet mal potraty zakázané (až na socialistické Švédsko a Island). Povzbudzovanie a nútenie k potratom bolo preto vyhlásené Norimberskými tribunálmi za zločin proti ľudskosti. V tomto kontexte je argument o „komplexnosti“ pohľadu na Hitlera a jeho prisluhovačov rovnako zavádzajúci ako podobné argumenty v debate o potratoch. Nemáme problém odsúdiť činy tých, ktorí legalizovali genocídu, rovnako ako by sme nemali zľahčovať genocídy spáchané komunistickými režimami.
Morálna zodpovednosť a úloha kresťanských politikov
Ján Pavol II. jasne píše, že politici majú vážnu a konkrétnu povinnosť postaviť sa zákonom, ktoré umožňujú potraty, a vyzýva ich k odvahe nepodliehať pohodlným kompromisom či pokušeniu klamať samého seba. Pápež tvrdí, že nielen kresťan, ale každý, kto uznáva prirodzený zákon, sa má vždy snažiť o odstránenie zákonov, ktoré povoľujú potrat. Tieto slová neskôr zopakoval a ešte jasnejšie pomenoval v roku 2002 Jozef Ratzinger, vtedajší kardinál a prefekt Dikastéria pre náuku viery a neskorší pápež Benedikt XVI. Pre Ján Pavla II. je to naša kresťanská povinnosť, ktorej nás nikto nezbaví, je našou povinnosťou obhajovať práva nenarodených, a to aj vtedy, keď sa nás snažia umlčať výčitkami o „nedostatku milosrdenstva“. Nemôžeme inak, lebo umelý potrat je útokom proti Božiemu plánu stvorenia, je to zločin.
Pápež svätý Ján Pavol II. - Veritatis Splendor (Žiar pravdy), Kapitola 1 | Audioknihy katolíckej kultúry
Je pritom zrejmé, že politici, ktorí sa hlásia ku katolíckej viere, no v otázke potratov nedokážu povedať, že sú za sprísnenie legislatívy, tieto požiadavky nespĺňajú. V minulosti sme na Slovensku mali vždy aspoň jednu politickú stranu, ktorá sa ku kresťanstvu hlásila nielen formálne, ale aj skutkami. Vyzerá to tak, že dnes taká strana chýba. Otázkou preto je, kto má aj v dnešnej dobe odvahu postaviť sa nielen za nenarodené deti, ale aj prihlásiť sa ku kresťanským a konzervatívnym hodnotám za každých okolností, a nie iba vtedy, keď je to výhodné.
Spoluzodpovednosť za potrat
Rozhodnutie zabiť ešte nenarodené dieťa robí často nielen matka, ale aj iné osoby. Vinný môže byť najmä otec dieťaťa, a to nielen vtedy, keď priamo nabáda ženu k umelému potratu, ale aj vtedy, keď sa o takéto jej rozhodnutie pričiňuje nepriamo - keď ju v problémoch, súvisiacich s tehotenstvom, necháva samotnú. Toto však rodinu smrteľne zraňuje a zneucťuje v jej povahe spoločenstva lásky a „svätyne života“. Netreba tu opomenúť ani nátlak, aký vyvíja širšia rodina a priatelia. Nezriedka žena podlieha takému silnému tlaku, že sa cíti psychicky donútená s potratom súhlasiť: niet pochýb, že v takom prípade morálna zodpovednosť je osobitným spôsobom na tých, ktorí ju priamo či nepriamo k potratu donútili.
Zodpovednosť majú aj zákonodarci, ktorí podporili a schválili zákony, pripúšťajúce umelý potrat a - v miere, v akej to od nich závisí - aj vedúci zdravotníckych zariadení, v ktorých sa umelé potraty vykonávajú. Všeobecnú a nemenej závažnú zodpovednosť nesú tí, čo napomáhali šíreniu sa sexuálneho permisivizmu a zmýšľaniu, ktoré podceňuje materstvo, ako aj tí, ktorí sa mali postarať o účinnú rodinnú a spoločenskú politiku na podporu rodín, najmä mnohodetných a zápasiacich s osobitnými materiálnymi a výchovnými ťažkosťami, ale neurobili tak. Napokon netreba podceňovať organizované sprisahanie medzinárodných organizácií, fundácií a združení, ktoré vedú naprogramovaný boj za legalizovanie a rozšírenie potratu na celom svete. V tomto zmysle sa umelý potrat vymyká sfére zodpovednosti jednotlivých osôb a zlo, ktoré spôsobili, naberá ďalekosiahly spoločenský rozmer: umelý potrat je mimoriadne bolestnou ranou zasadenou spoločnosti a jej kultúre zo strany tých, ktorí majú byť jej budovateľmi a obrancami. Ako napísal v Liste rodinám, „stojíme pred obrovským ohrozením nielen jednotlivého ľudského života jedinca, ale celej našej civilizácie“. V podstate tento strašný hriech zabíjania nenarodených detí zaťažuje svedomie stoviek miliónov dnes žijúcich ľudí.
Osobný príklad Jána Pavla II.: Odmietnutie potratu jeho matkou
Mimoriadne silným svedectvom o hodnote každého života je príbeh narodenia samotného Jána Pavla II. V knihe „Emilia a Karol Wojtyla. Rodičia svätého Jána Pavla II.“ píše autorka Milena Kindziuk o tom, ako matke svätého Jána Pavla II. jej lekár odporučil ísť na potrat. Kindziuk sa odvoláva na svedectvo Emiliinej pôrodnej asistentky Tatarowovej a jej dvoch kamarátok Heleny Szczepańskej a Marie Kaczorowej, ako aj na spomienky ďalších jednotlivcov. Tieto odhalili, že Emiliu rozrušilo naliehanie Dr. Jana Moskału, že má ísť na potrat. Kindziuk povedala, že Emília a Karol „urobili odvážne rozhodnutie, že bez ohľadu na všetko sa ich počaté dieťa narodí.“ Manželia, ktorí mali 13-ročného syna Edmunda a krátko po narodení prišli o dcéru Oľgu, našli doktora Samuela Tauba, ktorý im povedal, že s tehotenstvom hrozia komplikácie, vrátane možnosti, že Emilia zomrie. „Emilia mala ťažké tehotenstvo: väčšinu času trávila ležaním a stále mala menej sily ako zvyčajne,“ povedala Kindziuk. Keď prišiel čas narodenia svätého Jána Pavla II., Emilia bola v byte so svojou pôrodnou asistentkou, zatiaľ čo jej manžel a syn sa išli pomodliť do blízkeho kostola. Emilia požiadala pôrodnú asistentku, aby otvorila okno. Chcela, aby prvý zvuk, ktorý jej novonarodený syn začuje, bola pieseň na počesť Márie. Podľa Národného katolíckeho registra to svätý Ján Pavol II. neskôr potvrdil. Uviedol, že sa narodil pri litániách na počesť Márie a že bol zvolený za pápeža v rovnakú dennú dobu, ako sa narodil. Emília zomrela v roku 1929, keď svätý Ján Pavol II. mal len deväť rokov. Tento príbeh je silným svedectvom viery a odhodlania chrániť život aj napriek všetkým prekážkam.
Cirkevné vyučovanie a „Caritas in Veritate“
Cirkev, najmä jej pastieri - otcovia duší - musia kŕmiť stádo, musia učiť pravdám, akokoľvek ťažkým a politicky nekorektným. To nie je láska, keď dovolíme deťom agresívne sa správať bez toho, aby sme ich napomenuli. Ako otec siedmich detí pripúšťa, že je často ľahšie sa odvrátiť a zámerne si nevšímať zlé správanie detí. Tak aj Cirkev, najmä jej pastieri - otcovia duší - musia kŕmiť stádo, musia učiť pravdám, akokoľvek ťažkým a politicky nekorektným.
Vatikán zvlášť varoval pred mlčaním o tvrdých pravdách o homosexualite. Muž, ktorý je teraz naším pápežom, keď predsedal Kongregácii o náuke viery, urobil verejné vyhlásenie adresované biskupom Katolíckej cirkvi, že mlčanie o náuke Cirkvi týkajúcej sa duchovnej ujmy homosexuálneho správania predstavuje falošnú lásku k blížnemu, ktorá „nie je ani láskyplnou ani pastoračnou.“ V dokumente Kongregácie pre náuku viery z roku 1986 s názvom „List biskupom Katolíckej cirkvi o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby“ je zdôraznená potreba „jasného vyjadrenia, že homosexuálne konanie je nemorálne.“ V inštrukcii biskupom sveta sa o homosexualite dodáva: „Chceme ale, aby bolo jasné, že odchýlenie sa od náuky Cirkvi alebo mlčanie o nej v úsilí poskytovať pastoračnú starostlivosť nie je ani láskyplné ani pastoračné. Len to, čo je pravdivé, môže byť napokon pastoračné.“
Kardinál Canizares vysvetlil, že hlavný princíp biskupov, ktorí zvažujú odoprenie prijímania politikom schvaľujúcim umelý potrat vo svojich diecézach, by malo byť „caritas in veritate“ alebo „láska v pravde“. Vzhľadom na katolícku náuku tí, ktorí trvajú na prijímaní v stave vážneho hriechu, sú v smrteľnom duchovnom nebezpečenstve a zdôraznil, že odoprenie prijímania má za cieľ duchovnú spásu osoby. Povedal: „Myslím, že najsilnejšie slová sa nachádzajú u svätého Pavla: ten, kto prijíma Eucharistiu a nie je vhodne pripravený, ´je svoje vlastné odsúdenie´. Toto je najsilnejšia vec.“
Manželstvo, rodina a spiritualita
Ján Pavol II. bol tiež nazývaný „pápežom rodiny“. Pripomínal, že „rodinné spoločenstvo v súčasnosti zasiahli - azda viac ako iné inštitúcie - rozsiahle, hlboké a rýchle zmeny v spoločnosti a kultúre. Mnohé rodiny prežívajú túto situáciu vo vernosti tým hodnotám, ktoré tvoria základ rodinného zriadenia. Cirkev si uvedomuje, že manželstvo a rodina tvoria jedno z najcennejších bohatstiev ľudstva.“ Zdôrazňoval, že „Boh je láska a sám v sebe žije z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Tým, že ľudskú prirodzenosť muža a ženy stvoril na svoj obraz a stále ju udržuje v bytí, Boh vložil do nej povolanie a tým aj schopnosť a úlohu milovať a žiť v spoločenstve. Preto láska je hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka.“
Pápež svätý Ján Pavol II. - Veritatis Splendor (Žiar pravdy), Kapitola 1 | Audioknihy katolíckej kultúry
Kresťanské zjavenie poznáva dva vlastné spôsoby na realizovanie povolania ľudskej osoby v jej celistvosti k láske: manželstvo a panenstvo. Preto sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom darujú jeden druhému úkonmi, ktoré sú vlastné a výlučne patria manželom, vôbec nie je čosi biologické, ale dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej. Jediným „miestom“, kde sa môže udiať toto darovanie sa v celej svojej pravde, je manželstvo, čiže zmluva manželskej lásky alebo vedomá a slobodná voľba, ktorou muž a žena prijímajú dôverné spoločenstvo života a lásky, ktoré sám Boh ustanovil a ktoré iba v tomto svetle ukazuje svoj pravý význam. Ján Pavol II. vo svojej teológii tela pripomenul, že posvätná jednota muža a ženy v manželstve - manželské spojenie - je prvotným obrazom trojičného vzťahu vpečateného do ľudstva, ku ktorému sme povolaní v budúcom živote.
Cirkevní otcovia popisujú Najsvätejšiu Trojicu ako Otca, ktorý dokonale miluje Syna a Syn dokonale Otca a toto ich dokonalé odovzdávanie sa navzájom je sám Duch Svätý. Je to aj kľúčový obraz Kristovho vzťahu k jeho Cirkvi. Keby ste teraz boli satanom a mali za svoj prvoradý cieľ odviesť ľudstvo preč od neba a od Krista, či by to nebola vaša prvá oblasť útoku - zdeformovať najdôležitejší obraz trojičného vzťahu a vzťahu Krista k jeho Cirkvi? Toto je zápasisko, na ktoré preto musíme sústrediť veľa úsilia, aby sme získali duše opäť pre Krista.
Slovensko a výzva k obrane života
Ján Pavol II. mal osobitnú lásku k Slovensku. Svedčia o tom jeho slová: „Nech je pochválený Pán za dar viery, ktorú vaši predkovia prijali, keď počúvali Božie slovo, ohlasované svätým Cyrilom a Metodom.“ Poukazoval na to, že „kto by chcel vytrhnúť kresťanskú vieru z kultúry a zo života slovenského národa, nemohol by pochopiť jeho dejiny, od tých najstarších až po dnešné.“ Táto viera sa osobitným spôsobom prejavovala v dvoch rozmeroch, ktorými sa vyznačuje slovenské kresťanské svedectvo: úcta k Sedembolestnej Panne Márii, Patrónke Slovenska, a vernosť Petrovmu stolcu.
Pápež vedel, „ako veľmi ho Slováci majú radi,“ a uisťoval, „že ich má veľmi rád!“ Vyzýval: „Pokračujte, opakujem vám, pokračujte tak aj v budúcnosti!“ Po ťažkých časoch komunizmu sa mnohí obracali s nádejou na Západ. Ján Pavol II. však varoval, že „nie všetko, čo Západ ponúka ako teoretické ponímanie alebo ako praktické správanie, zodpovedá evanjeliovým hodnotám. Je preto vašou úlohou, ctihodní bratia, posúdiť tieto prípadné negatívne zjavy a pripraviť v cirkvách, ktoré sú vám zverené, primeranú obrannú ´odolnosť´ proti určitým ´vírusom´, ktoré sú dnes veľmi rozšírené, ako je sekularizmus, ľahostajnosť, pôžitkársky konzumizmus, praktický materializmus, ba aj výslovný ateizmus.“
Pápež svätý Ján Pavol II. - Veritatis Splendor (Žiar pravdy), Kapitola 1 | Audioknihy katolíckej kultúry
Na Slovensku prebiehajú neustále diskusie o legislatívnych zmenách, ktoré by pomohli ochrániť aspoň niektoré nenarodené deti. Napriek viacerým pokusom sa však doteraz nepodarilo prijať zákon, ktorý by zrušil diskrimináciu tých najnevinnejších členov našej spoločnosti. Denník Sme zverejnil anketu, v ktorej sa pýtal politických strán, či by podporili sprísnenie interrupcií. Koalícia OĽaNO, KÚ a Za ľudí odpovedala stručne „nie.“ V KDH neodpovedali jasne áno alebo nie, uviedli, že „naším cieľom je v čase historicky najnižšej pôrodnosti hľadať riešenia, ako pomôcť tým, ktorí chcú mať deti, aby deti mať mohli, a motivovať ich, lebo bez detí národ nemá budúcnosť. V tomto zmysle sme aj za rozšírenie sociálnej pomoci na podporu pôrodnosti.“ Podobná odpoveď prišla aj od strany Republika, ktorá tiež nedala na otázku odpoveď áno alebo nie. Ich stanovisko bolo: „V prvom rade chceme vytvárať prajné prostredie matkám a mladým rodinám na výchovu ich detí.“ Strany SNS, Smer, Hlas, Sme rodina ani Aliancia neodpovedali. Od strán, ktoré sa hlásia ku konzervativizmu a najmä kresťanstvu, by pritom človek čakal úplne opačný postoj.
Iniciatívy na ochranu života a potratová tabletka
Na Slovensku existuje viacero iniciatív, ktoré sa snažia šíriť radosť z nového života a dopriať každému narodiť sa. Jednou z nich je iniciatíva Deväť mesiacov za život, ktorá organizuje modlitbové stretnutia pred nemocnicami, v ktorých sa vykonávajú potraty. Cieľom je byť hlasom tých, ktorých hlas ešte nečuť, a ponúknuť tehotným ženám, ktoré zvažujú potrat, alternatívu. Ďalšou významnou iniciatívou je Deň počatého dieťaťa, ktorý sa každoročne koná 25. marca. Cieľom kampane je podporiť myšlienku chrániť ľudský život od počatia až po prirodzenú smrť. Organizátor, ktorým je Fórum života, vyzýva všetkých sympatizantov práva na život k podpore tejto kampane.
Diskusia o zavedení potratovej tabletky na Slovensku je ďalším aktuálnym problémom. Slovenskí biskupi sa prostredníctvom predsedu subkomisie pre bioetiku biskupa Milana Lacha opätovne zasadili za zákaz potratovej tabletky. Biskupi pokladajú šetrnosť potratovej tabletky za hoax a poukazujú na skutočnosť, že vo viacerých krajinách Európy i sveta bol chemický potrat prezentovaný ako bezpečnejší a fyzicky šetrnejší, čo je však v rozpore s realitou. Katechizmus katolíckej cirkvi (2271) píše jasne, že Cirkev potraty odmieta už od prvého storočia, pričom toto učenie sa nezmenilo ani v 21. storočí. Naopak, aj súčasný pápež František už viackrát prirovnal potrat k nájomnej vražde. Cirkev pritom politikom dáva jasné inštrukcie ako sa v tejto veci zachovať.
Naléhavosť modlitby a zadosťučinenia
Na svete niet väčšieho hriechu než interrupcia. Podľa údajov WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie) bola v priebehu posledných tridsiatich rokov na svete vykonaná asi miliarda interrupcií. Vieme, že tieto deti nemohli na zemi rozvinúť dary, ktoré do nich vložil Boh, čím celé ľudstvo utrpelo nesmierne straty. Ale pokiaľ sa jedná o vyšší cieľ nášho života - večný život -, iste ho dosiahli. Preto má tento najväčší zločin v dejinách ľudstva iný, skrytý cieľ.
Ján Pavol II. zdôrazňuje, že „umelý potrat je - nezávisle od toho, ako je vykonaný - vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením…“ Spoluzodpovedným za ten strašný zločin - ako píše Ján Pavol II. - môže byť najmä otec dieťaťa, rodinné prostredie a všetci, „ktorí ju priamo či nepriamo k potratu donútili. Zodpovední sú aj lekári a pracovníci zdravotníctva, keď poznanie a schopnosti venujú službe smrti, hoci ich nadobudli na to, aby život bránili. Zodpovednosť majú aj zákonodarci, ktorí podporili a schválili zákony, pripúšťajúce umelý potrat.“ V podstate tento strašný hriech zabíjania nenarodených detí zaťažuje svedomie stoviek miliónov dnes žijúcich ľudí. Žijú v klamstve ohľadom duchovnej aj morálnej povahy týchto činov a diabol, prefíkaný ničiteľ, využíva tento hriech, aby obrátil hanbu a ranu, ktoré tento hriech spôsobuje, proti Bohu a jeho Cirkvi. Mnohí ľudia, ktorí sa dopustili interrupcie alebo pri nej napomáhali, odchádzajú z Cirkvi a od Boha, pretože diabol im predstavuje Cirkev nie ako záchranu, miesto uzdravenia a odpustenia všetkých hriechov, ale ako žalobcu ľudských svedomí.
A práve zanechanie viery je opustením jediného prameňa uzdravenia, ktorým je Ježiš Kristus, Človek-Boh, darca života, ktorý odpúšťa všetky hriechy práve v Katolíckej cirkvi. Ježiš obetoval svoj život za všetkých. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním odpustil všetky hriechy. Volá k sebe všetkých hriešnikov bez výnimky - aj tých, ktorí sa dopustili hriechu interrupcie, pretože chce všetkých oslobodiť z otroctva hriechu. Aby človek okúsil dar Božieho milosrdenstva, musí s dôverou prísť k Ježišovi, oľutovať svoje hriechy, vyznať ich v spovedi a prosiť o odpustenie. Stane sa to vtedy, ak uverí, že Boh je láska a milosrdenstvo.
Keďže čas rýchlo plynie a stále ďalšie generácie ľudí umierajú a odchádzajú na Boží súd, aktuálnou výzvou pre Cirkev je poukazovať ľuďom na tajomstvo Božieho milosrdenstva, ktoré je väčšie než každý, ba aj ten najťažší hriech. Iste nie je náhodou, že práve v dnešnej dobe Ján Pavol II. hlásal svetu posolstvo, ktoré zanechala sestra Faustína. Komu, ak nie ľuďom, ktorých svedomie ťaží hriech interrupcie, je adresované posolstvo Božieho milosrdenstva?
Pápež svätý Ján Pavol II. - Veritatis Splendor (Žiar pravdy), Kapitola 1 | Audioknihy katolíckej kultúry
Ďalšou naliehavou úlohou je zadosťučinenie, ktoré majú konať všetci členovia Cirkvi, ktorí sú si vedomí závažnosti problému. Mimoriadne potrebná je modlitba a pokánie konané v diecézach, farnostiach a rodinách. Jedná sa o vyše miliardu ľudí na celom svete, ktorých sa týka hriech interrupcie a ktorí sa nechcú obrátiť, a preto im hrozí trest pekla. Možno by mali vzniknúť národné strediská zadosťučinenia - chrámy, v ktorých by sa prostredníctvom ustavičnej poklony, sviatosti zmierenia, Eucharistie, duchovného vedenia, modlitby ruženca konalo zadosťučinenie za hriechy spáchané proti životu a vyprosovala by sa na príhovor svätých, a zvlášť nesmierneho množstva duší detí, ktoré boli zabité v lonách svojich matiek, milosť obrátenia pre ľudí, ktorí sa dopustili hriechu interrupcie. Boli by to miesta, ktoré by spájali nebo so zemou, kde by zvlášť plynula milosť očistenia pre celé národy.
Stále je aktuálna výzva Svätého Otca Jána Pavla II.: „Naliehavo je potrebná veľká modlitba za život, modlitba, ktorá by prenikla celý svet. V rámci osobitných iniciatív, ako aj v každodennej modlitbe každé kresťanské spoločenstvo, každé hnutie a združenie, každá rodina a každý veriaci nech predkladajú vrúcne prosby Bohu, Stvoriteľovi a milovníkovi života. Sám Ježiš nám ukázal, že modlitba a pôst sú najdôležitejšou a najúčinnejšou zbraňou proti silám zla, a svojich učeníkov poučil, že niektorých zlých duchov možno vyhnať len takto. Každému a každej z nás bude vo chvíli súdu po smrti položená otázka: „A čo si urobil(a) pre mojich najmenších?“ Pán Boh mimoriadnym spôsobom požehnáva všetkých, ktorí majú v jeho mene podiel na obrane života nenarodených.
tags: #jan #pavol #ii #o #umelom #potrate