Jana Daňová, rodným menom Jana Daňová-Bugalová, je výrazná osobnosť slovenskej kultúrnej scény. Jej životná cesta je príbehom o prekonávaní prekážok, hľadaní vlastnej identity a naplnení v umeleckej sfére. Od speváčky a herečky cez skladateľku a moderátorku až po hlasovú pedagogičku, Daňová si získala uznanie a rešpekt vďaka svojmu talentu, pracovitosti a odhodlaniu. Tento článok sa zameriava na jej detstvo, formatívne roky a profesionálny vývoj, pričom čerpá z dostupných informácií a rozhovorov, ktoré vykresľujú jej bohatú a dynamickú dráhu.
Rané umelecké začiatky v Ilave a formatívne rodinné zázemie
Jana Daňová sa narodila 15. januára 1974 v Ilave. Jej detstvo bolo ovplyvnené nielen umeleckými záujmami, ale aj silnými rodinnými hodnotami a skúsenosťami, ktoré formovali jej charakter a prístup k životu. Už v mladom veku prejavovala hudobný talent, ktorý rozvíjala spievaním v spevokole v kostole v Ilave. Sama spomína: „Moje prvé verejné účinkovanie je spojené s Ilavou. Tam som vyhrala regionálnu súťaž Husľový kľúč a vďaka SZM som sa mohla zúčastňovať rôznych akcií vrámci celého kraja: od Dubnice cez Banskú Bystricu až po Ružomberok.“ Neskôr dodáva, že mala aj vlastné pesničky, pričom jedna kapela jej nahrala playback. „A samozrejme ilavský kostol, kde som sa toho naspievala tiež dosť,“ pripomína svoje začiatky.
V katolíckej viere vyrastali súrodenci odmalička, čo bolo samozrejmé vďaka ich mame. Vychovávala ich troch súrodencov sama. Jej brat Peťo pravidelne miništroval a sestra Bea hrávala na organe. Preto aj jej spevácke začiatky a skúsenosti s hudbou v detstve sú spojené aj s chórom v ilavskom kostole. Jana Daňová je slovenská popová speváčka, ktorá odštartovala svoju kariéru, keď vyhrala detskú regionálnu súťaž Husľový kľúč, vo svojej rodnej Ilave. Rodáčka z Ilavy v detstve spievala v kostolnom spevokole a sľubne rozbehnutú spevácku kariéru mala už ako pätnásťročná, keď naspievala pesničku Aj jedenástky majú svoje lásky.
Rodinné zázemie bolo pre Janu nesmierne dôležité. Spomína na svoju mamu ako na veľmi starostlivú, ale nie úzkostlivú. Keď bolo treba, bola aj prísna a mala doma autoritu. Keďže sa rodičia rozviedli, mama bola hlavný výchovný element. Žili s nimi aj starí rodičia a najmä dedko jej akoby nahrádzal otca. Je ideálne, keď dieťa vyrastá v kompletnej rodine, ak je to možné. Dôležitejšie však je, aby bolo chcené, malo lásku i svoje miesto v živote. Mama stála pri Jane od útleho veku, no do ničoho ju netlačila. Keď ešte bývali v Ilave a Jana už ako dieťa mala umelecké aktivity v Bratislave, mamička s ňou stále cestovala. Ako zubná lekárka si vždy brala neplatené voľno, aby ju mohla sprevádzať.
Náročné roky cestovania a baletná i spevácka príprava
Dvanásťročný vek priniesol do života Jany Daňovej intenzívnejšiu umeleckú prípravu. V dvanástich rokoch začala navštevovať hodiny spevu a baletnej prípravy v Bratislave. V tomto období ju do Bratislavy dostal vtedajší manažér Ivan Kvasnica, kde sa dostala do rúk pánov Guldána, Brezovského a Beladiča. Navyše k tomu pribudla pohybová príprava v Detskom baletnom štúdiu.
Toto obdobie bolo dosť náročné. Celý šiesty a siedmy ročník základnej školy dva až trikrát za týždeň po vyučovaní sadala v Ilave do vlaku, aby popoludní v Bratislave absolvovala hodinu spevu a baletnú prípravu. Večer vlakom domov a ráno opäť do školy. Neustále presúvanie z Ilavy do Bratislavy bolo pre školáčku na základnej škole pomerne náročné. Na otázku, či ju to vždy bavilo, odpovedala: „Ako malá som už bola veľmi zvedavá a zaujímali ma nové veci, takže to bola pre mňa viac-menej zábava. Ale je pravda, že niekedy bolo to cestovanie veľmi únavné. Najmä, keď som sa po škole ponáhľala na vlak do Bratislavy, kde som mala hodiny spevu u Františka Tugentlieba a potom ma ešte čakal tréning v detskom baletnom štúdiu M. Thierovej.“ Vtedy sa s mamou vracali do Ilavy v noci a ráno ju čakalo vstávanie do školy. Cez víkendy mávala pravidelne vystúpenia alebo sa točilo v televízii. Za to všetko patrí veľká vďaka najmä jej mame, ktorá všetky cesty absolvovala s ňou v rámci svojho náhradného či neplateného voľna.
Prelom v televíznej a muzikálovej kariére
Jana Daňová sa okrem spevu prejavila aj v moderátorskej sfére. V televízii vystupovala v relácii „Poďte s nami“ a moderovala „Pioniersku lastovičku“, čím si získala popularitu a skúsenosti v oblasti médií už v detstve. Jeden z jej prvých veľkých úspechov bola výhra konkurzu do televízneho muzikálu s názvom „Niekto ako ja“. Tento úspech znamenal zlom v jej cestovateľskej etape. Muzikál napísala Alta Vášová, hudbu zložil Dežo Ursíny a režíroval ho Martin Hofmeister. Jana ho považuje za veľmi pekný zážitok. „Napríklad Dežo Ursíny, veľmi milý a srdečný človek, mi hral v tomto filme otca, a tak sme spolu strávili aj nejaký čas na pľaci. Samozrejme, až neskôr mi došlo, s akým pánom muzikantom som mala tú česť.“ STV zvykne tento muzikál dosť často opakovať, a tak môže niekedy sledovať reakcie ľudí, ktorí ju spoznali, alebo aj nespoznali.
Nakrúcal sa tri mesiace a táto úloha mala zásadný vplyv na celú jej rodinu. Keď v trinástich dostala hlavnú úlohu v muzikáli „Niekto ako ja“, celá rodina sa presťahovala do hlavného mesta. „A tak sa kvôli mne rozhodlo, že sa rodina presťahuje do Bratislavy. Našťastie sme tu mali príbuzných, takže bolo kde bývať.“ Ako ôsmačka nastúpila do školy v Bratislave, ale až v novembri, lebo dovtedy mala vďaka nakrúcaniu individuálny študijný plán. Hoci to bola riadna fuška, zvládla to, a tak sa vlastne začalo jej bratislavské obdobie, ktoré trvá dodnes.
V tomto období ju mnohí vnímali ako potenciálnu detskú hviezdu, o ktorej sa hovorilo, že by mohla nahradiť Darinu Rolincovú. Ona sama k tomu však dodáva: „Vraveli, že bude detskou hviezdou namiesto Rolincovej. „Ja by som takú veľkú medializáciu asi nezniesla. Už vtedy mi to nebolo príjemné, a to ešte neexistoval bulvár.“ Podľa herečky ňou však bola vždy Darina. Tento postoj naznačuje jej preferenciu pre menej exponovanú, autentickejšiu umeleckú cestu.
Vyznanie - časť z muzikálu pri príležitosti 80.výročia SNP
Štúdium, prechod ku gospelu a hľadanie umeleckej identity
Po skončení základnej školy sa Jana prihlásila na konzervatórium, odbor herectvo, ale nevzali ju. Navyše v deň prijímačiek na konzervatórium boli aj prijímačky na strednú pedagogickú školu, takže tie nestihla a musela urobiť prijímačky a nastúpiť do prvého ročníka Gymnázia. Našťastie sa jej podarilo po pol roku prestúpiť na pedagogiku. „Predsa len hudobná, výtvarná či pohybová výchova mi boli bližšie ako matematika, fyzika či chémia,“ vysvetľuje svoju voľbu. Svojim umeleckým sklonom zostala verná aj naďalej a jej prihláška putovala na Pedagogickú fakultu UK, kde vyštudovala učiteľstvo umeleckých predmetov - hudobná výchova.
Jej detská kariéra tak nečakane prišla, ako sa po revolúcii objavovala na obrazovke čoraz menej a preorientovala sa na gospel. Dôvodom bolo, že v šestnástich sa jej už nechcelo spievať „Už sme asi veľké slečny, čo sa tajne maľujú“. Tím autorov sa ju snažil nechávať stále v rovine detskej interpretky, hoci už mala iné záujmy. Ich spolupráca sa prirodzene zrušila a začala sa viac zaujímať o gospelovú hudbu. Ako už bolo spomenuté, mama ich doma odmalička viedla ku katolíckej viere v Boha, čiže to bolo také samozrejmé. Na strednej škole si uvedomila, že si chce sama skladať piesne a práve cez gospel dostala chuť znovu spievať.
Prišla revolúcia a Jana sa rozhodla ukončiť spoluprácu s tímom bratislavských autorov. Jednak jej už nevyhovovali piesne pre malú Janku a jednak jej nevyhovoval tento spôsob prezentácie. Bola veriaci človek a to sa tu nedalo nijako prejaviť. A tak sa rozhodla dať si pauzu s tým, že uvidí, čo život ďalej prinesie. Náznak tohto smerovania sa objavil už skôr, v roku 1987, keď ju oslovil bohoslovec Janko Flajžík - Manašovský, s ktorým sa zoznámila cez ilavských bohoslovcov, a spolu natočili v obývačke kazetu „Duet pre Teba“, ktorá sa stala na Slovensku dosť známou.
Neskôr opäť stretla Juraja Drobného, ktorého poznala ešte z detských čias, keď vystupovala so skupinou Alfa z Dubnice, v ktorej Juraj robil zvukára. Realita však bola trochu iná. Juraj bol kňaz s veľkým záujmom o modernú kresťanskú hudbu a vo svojej farnosti v Horných Kočkovciach sa podujal zorganizovať jeden z prvých slovenských gospelových festivalov - „Verím, Pane“. V lete 1991 pozval aj Janu. „A tak som vzala kamaráta s gitarou a šla. Ale o čo ide, nám došlo až tam, keď Juraj na pódiu pred kopou ľudí zahlásil: „A teraz vystúpi Janka Daňová.“ A my sme sa len vtedy začali rýchlo dohovárať, čo vlastne zahráme. Bolo to niekoľko „kostolných“ piesní, ale aj dve moje vlastné. Už vtedy som skúšala sama niečo skladať a s textami mi pomáhala sestra Bea,“ spomína na tieto kľúčové okamihy.
Formovanie hudobnej skupiny a vlastná tvorba
Vďaka Jurajovi sa Jane podarilo dať dokopy aj prvú kapelu a v roku 1994 vydať kazetu „Nedopovedané“. Dnes sa na ňu pozerá už trochu s úsmevom, ale vtedy bola veľmi rada, že sa niečo také podarilo urobiť. Vždy mala šťastie na dobrých hudobníkov. V tej prvej kapele hrali chalani z konzervatória. Každý z nich samozrejme niekoho v tejto hudobnej brandži poznal, a tak sa postupne skladali, stretávali, skúšali, ako im to spolu pôjde. „Takto sa 5 rokov táto moja kapela „kryštalizovala“ až do dnešnej podoby, v ktorej spolu hráme už dva roky,“ hovorila Jana v čase rozhovoru. Z úplných začiatkov zostal až doteraz bubeník, spoluautor a aranžér jej piesní Štefan Bugala. Na gitare hrá jeho brat Michal, na basgitaru Juraj Gregorík, ktorý ju zvláda popri štúdiu normálnej gitary, a na klávesy hrá Štefan Virág. Túto partiu Trnavčanov dal dokopy Štefan Bugala a veľmi dobre si rozumejú nielen po hudobnej, ale aj po ľudskej stránke. Občas si prizývajú aj hostí: vokalistky Máriu Bundovú, Petru Remenárovú, či saxofonistu Ruslana Nikolajeva (v súčasnosti skupina Laura a její tygři). Jej veľkým snom je koncert s veľkou big-beatovou kapelou, vokalistami a zborom.
Po hudobnej stránke sú Jana a Štefan autormi hudby. Texty, napriek tomu, že ju mnohí nahovárajú, aby skúsila aj tie, písala jej sestra Beata a momentálne Miro Jurika a Majo Brezáni. So sestrou bola spolupráca výborná, poznala ju, vedela, ako cíti, rozmýšľa, bola doma po ruke, všetko sa dalo rýchlo vydiskutovať. Robila to rada, písanie ju bavilo. Napísala aj libreto a texty pre hudobno-dramatický projekt „Pilátova žena“, ktorý hrali v rokoch 1995 a 1996 v mnohých slovenských mestách a mestečkách. Po ňom jej však sestra povedala, že už sa na to necíti.
S manželom bubeníkom ju tiež spojila hudba. Pamätal si ju z televízie? „Poznal ma, pamätal si ma a hovoril, že keď ma videl, niekedy vypínal televízor. (smiech) Je odo mňa o dva roky mladší, takže najprv sme sa dlho iba kamarátili, lebo mňa ten vekový rozdiel zo začiatku akoby brzdil. Ale po dvoch rokoch sme začali spolu chodiť a aj v kapele vydržal so mnou až doteraz.“ Dodnes sa doma smejú, že ju ako staršiu a ešte ako učiteľku, keďže vyštudovala pedagogiku umeleckých predmetov, „musí“ počúvať. Keď sa po prvýkrát stretli, boli len tínedžeri. On mal 17 a ona 19 rokov. Známy hudobník a bubeník Štefan Bugala bol podľa Jany jej prvou ozajstnou láskou.
Jana Daňová a jej kapela vydali dva albumy, ale ani jeden z nich nebol komerčný a v ušiach širokej verejnosti nezarezonoval. „Bol to zámer? Nebol, takto to prinieslo život a tak som to cítila,“ vysvetľuje. Prvý album bol gospelovejší a druhý popovejší. Oba vyšli v menšom nekomerčnom vydavateľstve a zarezonovali, len nie v ušiach širokej verejnosti. V čase rozhovoru už dlhšie pracovali s manželom na novom albume, ktorý bude tiež málo komerčný. „Nie je jednoduché urobiť kvalitnú komerčnú vec, ostať sám sebou a ešte tam dať aj kúsok umenia. Nič by som však nemenila. Hudba, ktorú robím, to som ja. Pri tvorbe dávam zo seba svoje vnútro, zmes mojich pocitov. Je predovšetkým o živote, dominuje tam láska. Nechcem svojou muzikou ubíjať ľudí, preto sa smutným veciam snažím vyhýbať. Nie som idealistka, ale v pozadí vždy vidím nádej. Som večný optimista.“
Vyznanie - časť z muzikálu pri príležitosti 80.výročia SNP
Jana Daňová je súčasťou hudobnej rodiny. Jej manželom je Štefan Bugala a spolu s nimi tvoria umelecké duo aj ich deti Michal a Lucia Bugalovci, čo dokazuje pokračovanie umeleckých tradícií v rodine.
Muzikálová scéna a pedagogická činnosť
Jej príprava na súčasné muzikálové úlohy začala už v Detskom baletnom štúdiu v Bratislave, kde chodila päť rokov na hodiny k pani Magdaléne Thierovej. S touto skupinou detí absolvovali aj prvé profesionálne vystúpenia. Počas vysokoškolského štúdia ju kamarátky dotiahli do tanečného súboru Bralen, kde sa trénovali techniky moderného scénického tanca. Pred niekoľkými rokmi skúsila šťastie na konkurze do muzikálu „Kráľ Dávid“. „Dostala som postavu Rút, síce až v tretej alternácii, ale keďže obe moje alternantky reflektovali na iné ponuky, zrazu som sa ocitla v prvej alternácii,“ hovorí o tejto skúsenosti. Tanečne na nich „popracovala“ predovšetkým choreografka Šárka Strapáková. Za túto svoju prvú skúsenosť na profesionálnom muzikálovom javisku je veľmi vďačná. Bez predchádzajúcich speváckych, hereckých a tanečných skúseností by určite nemala šancu. „Muzikál môžu robiť len ľudia, ktorí ho vyštudovali, alebo tí, ktorí už k jednotlivým zložkám - hereckej, speváckej a tanečnej - už aspoň trochu „pričuchli!.“
Divadlo má pre Janu úžasnú atmosféru: javisko, kulisy, kostýmy. Je to iné, ako keď spieva na javisku sama, či so svojou skupinou. V divadle je aj zaujímavá spolupráca s mnohými ľuďmi: spevákmi, tanečníkmi, veriacimi, neveriacimi, katolíkmi, či z iných denominácií. „Každý z nich niečo dáva, od každého sa dá niečo naučiť,“ zdôrazňuje. Aj také hviezdy ako Peter Slivka či Katka Hasprová sú v súkromí veľmi príjemní a priateľskí ľudia a na javisku tvrdo pracujúci profesionáli, no výborní kolegovia. Príjemným prekvapením bolo pre ňu aj to, že nezažila zákulisné ťahy, ani podrazy. V „Kráľovi Dávidovi“ absolvovala viac ako šesťdesiat predstavení.
Potom prišla šanca v podobe konkurzu do muzikálu „Cyrano z predmestia“. Posmelená úspechom v „Kráľovi Dávidovi“, si povedala, že nemá čo stratiť. Konkurz bol veľmi tvrdý. „V prvom kole bolo asi 160 ľudí. Trval 8 hodín. Choreograf Vlastimil Červ nás nešetril. Aj tanečníci odchádzali so svalovicou. O dva dni sme hrali Kráľa Dávida a všetci, ktorí sme sa zúčastnili konkurzu, sme sa sotva vliekli. Ale hrať sa muselo…,“ opisuje náročnosť. Po tanci nasledoval pohovor s režisérom a komisiou, kde sedel napríklad aj spoluautor hudby Paľo Hammel. Tam aj spievala. Keďže mali predviesť nejakú slovenskú pieseň, mala výhodu, že mohla spievať svoju vec z albumu „Daňovej priznanie“. Potom nasledovalo druhé kolo a po ňom ju, na jej veľké prekvapenie, zavolali aj do tretieho, kde už spievali party zo Cyrana. Nakoniec z toho bola hlavná úloha Roxany, v druhej alternácii (prvú spieva Soňa Norisová). Ďalšou skúsenosťou bola oveľa vyššia náročnosť a psychický tlak, ktorému sú vystavení herci a speváci v hlavných postavách.
Pamätá si síce, ako brat so sestrou boli na výchovnom koncerte na NS práve na Cyranovi a prišli domov nadšení, že videli Kamilu Magálovú a Jožka Benedika, že je to výborná hudba, revolta mladých. Ona si muzikál „Cyrano z predmestia“ prvýkrát vypočula z kazety až tesne pred konkurzom. „Hudba sa mi páčila na prvé počutie, dej som však nepoznala. Prenikala som doň až počas skúšok,“ hovorí. Na postave Roxany je jej veľmi blízke to, že je tiež speváčka a musí sa v tomto biznise vedieť obracať. „Ale vôbec mi nie je blízke, že ide tvrdohlavo len za piesňami, všetko valcuje a až na konci, po piatich rokoch, pochopí, že je za tým oveľa viac… Myslím, že ľudia v normálnom živote nemôžu byť až tak zahľadení do seba…,“ zamýšľa sa. Vyznenie Roxany spolu so Soňou Norisovou a režisérom Petrom Novotným dosť dlho hľadali. Myslí si, že sa im to podarilo. „Je to úžasne široká škála pocitov, to sa dá slovami ťažko popísať. Treba prísť a vidieť.“ Muzikál má veľmi rada. Napriek tomu, že je to na javisku drina, na druhej strane je to fascinujúca duševná zábava. Najmä diela Andrewa Loyda-Webera. Úloha, ktorú by si asi najviac priala zaspievať, je Mária Magdaléna z jeho muzikálu „Jesus Christ Superstar“. Samozrejme sa nebráni ani iným úlohám v novších či nových muzikáloch, ktoré by jej typovo sadli.
Po absolvovaní vysokej školy na Univerzite Komenského Pedagogickej fakulte, kde vyštudovala učiteľstvo umeleckých predmetov - hudobná výchova, nejaký čas po skončení VŠ pracovala ako redaktorka v STV. Potom prišlo účinkovanie v „Kráľovi Dávidovi“, a to už sa spolu zladiť nedalo. Musela sa stať profesionálom, a odvtedy je na voľnej nohe. Hrá v muzikáli, koncertuje, pripravuje nové CD, občas nejaký dabing, či práca pre televíziu alebo rozhlas. V rokoch 2016 a 2018 pôsobila Jana Daňová v šou „Tvoja tvár znie povedome“ ako hlasová pedagogička, kde pripravovala súťažiacich spevácky na ich vystúpenia. Približne rok spolupracovala so skupinou Fragile, ktorá je známa svojimi acapella interpretáciami populárnych piesní. V roku 2015 účinkovala na hudobnom turné Peter Nagy a Indigo - „The Best of 30 rokov“. Veľmi dobré spomienky má aj na trojročné externé pôsobenie v Slovenskom rozhlase, v redakcii duchovného života. Pripravovala a moderovala program „Frekvencia M“, aj keď jej bolo trochu ľúto, že to nebola relácia naživo, ale strihaná.
Osobná viera, rodinné hodnoty a prekonávanie životných prekážok
Optimismus a pozitívne myslenie jej pomohli dostať sa z traumy, keď jej tragicky zomrel brat. „Určite áno, ale veľmi mi pomohla aj viera v Boha,“ hovorí. „Netreba sa poddať a ľutovať sa. Treba sa otriasť a ísť ďalej. Nepodarilo sa mi to hneď, ale bolesťou človek rastie.“ Bola to doposiaľ jej najväčšia trauma v živote. „Kto nestratil blízkeho človeka, asi to len ťažko pochopí.“ Mala týždeň pred premiérou muzikálu „Pomáda“, v noci sa po skúške vrátila domov a dozvedela sa tú hroznú novinu. Peter ráno odchádzal do práce a už sa nevrátil. „Zmenil sa mi pohľad na život. Nikam sa neženiem a som rada, že som tu. Ďakujem za každý deň, lebo nikdy nevieme dňa ani hodiny. Najprv som to brala ako veľkú nespravodlivosť, ale niektorým veciam sa jednoducho nedá zabrániť.“
K tejto udalosti sa Jana Daňová v rozhovoroch vracia s otvorenosťou: „Dnes už o ňom môžem hovoriť. Pred 10 rokmi, presne 11. Bol to správny chalan a brat, vždy mal dobrú náladu, bol aj vynikajúci šofér a túto nehodu nezavinil on. Bol jednoducho v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ráno odišiel z domu a večer sa už nevrátil. Nemal vtedy ani 33 rokov.“ Pokračuje s vysvetlením, prečo o tom hovorí: „V tom čase som bola z profesijného hľadiska maximálne vyťažená. Mali sme necelý týždeň pred premiérou muzikálu Pomáda, takže som naplno žila každodenným kolotočom skúšok, korepetícií, tanečných tréningov a boli to naozaj nekonečné hodiny driny a stresov od rána do neskorého večera. Ten pondelok si pamätám akoby to bolo dnes. Úplne vyšťavená som sa neskutočne tešila domov a hneď vo dverách ma čakala táto hrozná správa. Ten strašný pocit bezmocnosti a bolesti sa nedá opísať. Neprajem ho naozaj nikomu. Prečo? A prečo teraz? Ako budeme ďalej fungovať? Ako budem teraz schopná ísť spievať a hrať, akoby sa nič nestalo..“
V tomto momente jej viera naozaj pomohla. „No a ten zmysel visí na kríži. Keby nebolo Jeho, tak by sme tú traumu v rodine sami nikdy nezvládli. Boh nás podržal a dal nám silu ísť ďalej. Vďaka nemu som tú krutú realitu bola schopná prijať, vďaka tomu môžem žiť a fungovať ďalej. Aj keď to bolo zo začiatku ťažké. Verím, že všetci, ktorí ste prežili podobnú, nečakanú bolesť v rodine, mi dáte zapravdu. Mne pomohlo vedomie, že Ježiš zomrel na kríži aj za mňa. Tak to nemôžem len tak vzdať.“ Tá bolesť ich nakoniec časom posilnila. „Na mnohé veci sa dnes pozerám inak. Viac si vážim spoločné chvíle s najbližšími a každý deň sa ešte viac ako predtým snažím nebrať ako samozrejmosť. Boh je začiatok aj koniec, On dáva veciam zmysel. Dáva mi pocit istoty a pokoja. Aj preto verím. „Boh si Vás nájde, keď mu to sami dovolíte. Tak nestrácajte čas. Na tejto ceste Vám želám veľa šťastia.“ Jej bratova smrť je zatiaľ pre ňu najväčšia životná rana,“ skonštatovala smutne pred pár rokmi muzikálová herečka a hlasová pedagogička Jana Daňová v rozhovore pre týždenník Šarm.
Rodina je pre Janu Daňovú-Bugalovú istota, zázemie a harmónia. Má sestru Beu staršiu o šesť rokov a brata Petra staršieho o sedem rokov. Súrodenci znamenali veľa lásky, humoru a fantastických spomienok. Museli sa prispôsobovať jej - najmladšej. Je to pomoc, ktorú vždy našla a nachádza, keď niečo potrebuje. Viera jej prináša istotu, pokoj a vyrovnanosť. Spoločenstvo - Bratislava - Kalvária. Štyri roky tam viedla zbor, sestra je tam organistkou, mali tam stretká, chodili na výlety. Dnes už sú starší, majú menej času, kňaz, ktorý ich stretká viedol, tam už tiež nie je, ale napriek tomu sa aj teraz občas spolu stretnú. Sú to vlastne jej priatelia, okruh ľudí, s ktorými sa cíti dobre, navzájom sa podporujú, majú si čo povedať. Má veľa kamarátov z rôznych okruhov: z divadla, zo školy, zo stretka. Niektorí sú vzdialenejší, iní bližší.
V čase jedného z rozhovorov sa rodina Jany Daňovej-Bugalovej mala rozrásť o nového člena. Na otázku, či to bude prvé dieťa, odpovedala: „Áno, som v siedmom mesiaci tehotenstva, mal by to byť chlapček a veľmi sa na neho s manželom tešíme. Tehotenstvo ma v niektorých veciach veľmi upokojilo, už sa toľko nenervujem a neženiem za prácou. Občas som viac náladová. Na niektoré veci zas reagujem prehnane citlivo. Dnes sa napríklad rozplačem aj pri rozprávke. (smiech) Inak mám klasický priebeh tehotenstva.“ Literatúru už mala naštudovanú, kamarátky vyspovedané, takže už len čakala na deň D. V podstate je to tak, ale nepreháňala to. Pred štyrmi rokmi rodila jej sestra, takže to mala „zmáknuté“. Rok sa starala o krstniatko Emmku, čiže to pre ňu nebolo celkom neznáme. „Ale každé dieťa je iné, už sa neviem dočkať, aké bude to naše. Veľmi sa teším, ale aj bojím zároveň. Mám zmiešané pocity. Uvidím, čo to so mnou spraví po pôrode,“ dodala s úprimnosťou.
Pohľad na hudobný priemysel a budúce vízie
Jana Daňová sa snaží tvoriť a spievať to, čo v sebe cíti. Preto ani texty, ktoré spieva, sa nedajú jednoznačne zaradiť do gospelovej hudby. „Keď tam slovo Boh patrí a má zaznieť, tak ho spievam. Ale určite moja produkcia nie je v prísnom slova zmysle gospelová - nie je výlučne o Bohu. Hoci som oba moje albumy vydala pod gospelovou značkou…“ Okrem toho sa dnes hudbou živí, a preto musela urobiť určitý kompromis, aby jej piesne boli akceptovateľné aj pre komerčnejšie a neveriace publikum. „Myslím, že dnes nie som typickou gospelovou speváčkou, ale určite som veriacim človekom aj v šoubiznise. Napriek tomu si nemyslím, že by sa tým mal môj štýl hudby, textov a vystupovania nejako zmeniť. Možno nastane malý posun k súčasnej tanečnej muzike.“ Za desať rokov, čo sa hudbe venuje, sa naučila povedať nie, na projekty, ktoré jej nevyhovujú, či nie sú v súlade s jej orientáciou. „Túto latku určite nebudem podliezať.“
Nie je zástancom škatuľkovania v hudbe. Myslí si, že aj výber slovenskej gospelovej hudby „Bez teba niet neba“, ktorý vyšiel pod veľkou svetskou značkou, je krokom správnym smerom. „Nepáči sa mi, keď „ortodoxní“ kresťania mávajú pohŕdavo rukou nad svetskou hudbou, alebo naopak, neveriaci ľudia si nevypočujú dobrú pieseň, lebo sa tam spieva o Bohu. Veď v skutočnosti sa v šoubiznise pohybujú ľudia, ktorí sú naozaj veriaci (aj keď ich nie je veľa), akurát to o sebe všade nevykrikujú, a na druhej strane, nie každý, kto sa zaryto hlási ku gospelovej hudbe, musí mať aj blízko k Bohu. Hudba je len jedna. Mám rada kvalitnú muziku, ktorá ma osloví.“ Ak potom zistí, že ten interpret je rovnaká „krvná skupina“ ako ona, že je veriaci, to ju ešte viac poteší. Navyše pri delení na takých a onakých sa stráca možnosť konfrontovať kvalitu. „Nedostaneš sa do rebríčkov počúvateľnosti, ani predajnosti. To je škoda. Tiež sa stráca možnosť ovplyvňovať ľudí svojím obsahom a smerovať ich k inej alternatíve, ako je komerčná kultúra.“
Tiež chce, aby sa jej CD a kazety dostali do rúk všetkých, čo o ne majú záujem. „Stretávam až príliš mnoho ľudí, ktorí sa ma pýtajú, ako si ich zaobstarať. Distribúcia hudobných nosičov s kresťanskou muzikou je slabá, v menších mestách a na vidieku nulová. Aj to svedčí o profesionalite, tentoraz nie interpretov, ale vydavateľov. Všeobecným problémom slovenskej gospelovej hudby je kvalita a profesionalita hlavne po produkčnej stránke. Hráme sa na vlastnom piesočku, vo vlastnej ohrádke…. Myslím si, že väčšia otvorenosť by neuškodila.“
Svoju budúcnosť by chcela ešte pár rôčkov spojiť s tým, čo robí dnes. Neskôr by si chcela založiť rodinu a živiť sa „normálne“, mať nejakú väčšiu istotu: venovať sa, napríklad, redaktorskej práci alebo učiť. „Vždy som sa dokázala spoľahnúť na Boha, a on vždy dokázal pomôcť. Buď sa objavil nejaký človek, alebo prišla nejaká ponuka… Jednoducho, čas ukáže. Zatiaľ som spokojná. Veď aj vďaka Nemu som si našla spev ako to svoje vlastné miesto na zemi.“
Peniaze sú potrebné. Dobré je mať toľko, aby si človek mohol realizovať svoje plány a sny, nápady, myšlienky. Jej koníčky sú všetko týkajúce sa divadla, hudby, tanca. Napríklad, rada sleduje krasokorčuľovanie, tam sa to všetko nádherne spája. Hudby je veľmi veľa, a páči sa jej, ak je kvalitná a osloví ju. Ako redaktorka kedysi používala T602, čo je jej jediná skúsenosť v tejto oblasti. Naučila sa nereagovať na ohováranie, ktoré sa prejavuje najčastejšie. Verí, že ľudia nakoniec uvidia, kto naozaj je a čo vie. Chce žiť podľa svedomia, ako normálny človek, a prežiť život, ktorý mal zmysel.
Vyznanie - časť z muzikálu pri príležitosti 80.výročia SNP
tags: #janka #danova #ako #dieta #hrala