Mnohí rodičia sa stretávajú s náročnými situáciami, keď ich dieťa prejavuje správanie, ktoré je pre nich nepochopiteľné alebo dokonca desivé. Jednou z takýchto situácií je, keď sa dieťa začne udierať o postieľku, najmä počas spánku alebo pri záchvate hnevu. Tento jav, hoci na prvý pohľad znepokojujúci, má často hlbšie korene v detskej psychike, vývoji a schopnostiach spracovávať emócie. Pochopenie týchto príčin je kľúčové pre poskytnutie adekvátnej podpory a pomoci.
Mamičky sa často pýtajú, či sa s tým niektorá stretla, keď ich synček odkedy sa naučil loziť a štvornožkovať spí katastrofálne. Nemôžu ho nechávať v postieľke, lebo sa stále budí kvôli tomu, že sa hýbe a udiera silno do postieľky. Najhoršia je hlava; postaví sa na štyri, ide dopredu a silno vrazí do čela postieľky. Všetko to robí počas spánku a potom plače, lebo nevie, čo sa stalo. Ak si ho matka dá do veľkej postele, spí lepšie, ale počas noci celú posteľ preloží. Tiež sa občas budí, lebo stojí na štyroch a nevie prečo, alebo sa so sebou hrozne hádže. Predtým sa budil asi trikrát, čo je pre rodičov výrazná zmena. Takéto správanie môže viesť k tomu, že rodič je totálne nevyspatý.
Podobne, aj pri 1,5-ročnom dievčatku, ktoré sa už štvrtý mesiac pravidelne budí cca okolo 2:00, dochádza k neobvyklému správaniu. Po chvíľke sa preberie, sadne si v postieľke a začne si búchať chrbát o postieľku. Robieva to aj dve hodiny v kuse, čo je pre rodičov nesmierne vyčerpávajúce. Ak je matka s ňou v izbe, začne sa usmievať a chce sa hrať. Hoci sa to občas snaží nevšímať, búchanie sa nedá nepočuť. Pediatrička má názor, že to súvisí s rastom zubov, a hoci dievčatko dostáva gél na zuby a Nurofen od bolesti, matka si myslí, že je to už veľmi dlhá doba na to, aby šlo iba o zuby.
Pre rodiča nie je jednoduché vidieť, že jeho malé dieťa si ubližuje. Vznikajú otázky ako: "Prečo to robí? Je vôbec normálne? Treba s ním ísť k psychológovi? Nie je niečo v našej rodine v poriadku? Mám to ignorovať?" Takéto situácie vyvolávajú v rodičoch silné emócie, od strachu až po zúfalstvo. Nuž, niektoré deti robia veci, ktorým nerozumieme. Neznamená to hneď, že sú autisti, ako sa niekedy chybne interpretuje. Čeliť rozhnevanému dieťaťu, ktoré si ubližuje, chce skutočnú odvahu a pochopenie.
Úzkosť a jej nečakané prejavy: Mechanizmus "boj alebo útek"
Úzkosť sa môže prezliecť do mnohých podôb. Dieťa vtedy často nemá inú možnosť, než pod vplyvom silného hnevu vybuchnúť, udrieť alebo polámať. Existuje úzka súvislosť medzi úzkosťou a agresiou u detí. Pod vplyvom úzkosti ich mozog produkuje chemické látky a vybudí tak telo k veľkému nabudeniu. Úzkosť, aj keď často neuvedomovaná, signalizuje, že prichádza nebezpečenstvo. Telo je potrebné pripraviť na BOJ alebo ÚTEK. Úzkostný mozog je zdravý mozog, ktorý však reaguje trochu viac ochranársky. Stlačí „poplašný gombík“ pre istotu a prevenčne.
Ak sa tieto cykly opakujú, u klientov, a teda aj u detí, dochádza k spusteniu ÚZKOSTI Z ÚZKOSTI, STRACHU ZO STRACHU. A táto úzkosť má tendenciu sa spustiť nielen v nových situáciách, ale aj v dobre známych a NEOČAKÁVANE. Deti, a nielen tie, tak potom žijú pod atakom neurochemických látok v tele, ktoré ich dráždia a vybudzujú k agresii alebo sebaagresii, respektíve k reakcii „boj alebo útek“. Tento program je prirodzenou súčasťou nášho ľudského organizmu a slúži na naše prežitie. V skutočne nebezpečnej situácii zachraňuje životy, ako sme už určite počuli o hrdinských skutkoch ľudí vo vypätých situáciách.
Ak však organizmus reaguje na situáciu BOJOM, ktorá nie je nebezpečná a ohrozujúca, bude sa toto dieťa javiť ako agresívne, aj tam, kde nemusí. Napríklad, ak mu niekto vezme obľúbenú hračku a jeho mozog to vyhodnotí ako nebezpečenstvo, často bude nasledovať buchnát alebo krik. Všetko sa udeje veľmi rýchlo, bez akéhokoľvek vedomého zhodnotenia, ako automatická reakcia. Následkom toho sa na dieťa bude pozerať ako na nevychované a zlé, dokonca sa rodič začne hanbiť za svoje dieťa. Ak sa na túto problematiku pozrieme hlbšie, zistíme, že bojovné dieťa hľadá BEZPEČIE, PRIJATIE a SPOJENIE. Je potrebné naučiť dieťa, ako zvládať svoje pocity, popisovať ich, naučiť ich stratégie, ako svoju neistotu zvládnuť, a to všetko primerane veku. Chcieť po štvorročnom dieťati, aby sa emočne kontrolovalo, je science fiction. V tomto veku ním emócie lomcujú a aj samé je často vyľakané zo svojich reakcií. Dieťa je jednoducho vo vývinovom štádiu, ktorým musí prejsť. Pre rodiča musí byť ťažké dívať sa na to, že jeho dieťa je často posudzované ako bitkárske, agresívne a problémové. Psychologicky sa potom pracuje nielen s dieťaťom, ale hlavne s rodičom, pretože pre väčšinu rodičov je to doslova výchovný rébus.
Ako pomôcť dieťaťu s úzkosťou: Prístup zameraný na rodiča k zvládaniu detskej úzkosti, 1. časť/4
Rozličné príčiny sebaubližovania u detí
Keď si batoľa (niekedy len naoko) ubližuje, dôvodov môže byť viac. Spravidla to vôbec nie je dôvod na paniku, hoci pohľad to môže byť nepríjemný. Nie je to ani dôvod na to, aby sme mávli rukou a dieťa úplne ignorovali. Dôvody detského správania netreba brať na ľahkú váhu, dieťatko môže niečo bolieť alebo ho môže niečo stresovať.
1. Potreba fyzického podnetu a zmyslová reguláciaDieťatko prevalcujú emócie, ktoré sú také silné, že ich potrebuje vyvážiť fyzickým vnemom. A tak si spôsobí fyzické podnety okamžite a samo - tak, ako je to v danej chvíli možné. Najjednoduchšie a najrýchlejšie je preto hodiť sa o zem a búchať hlavou o podlahu alebo o stenu. Jedno z toho je dostupné takmer vždy. Ak si dieťa ubližuje aj bez toho, aby bolo nahnevané, možno len potrebuje fyzické vnemy. Umožnite mu dostatok pohybu, pobyt vonku, skákanie na trampolíne, alebo mu vymasírujte chrbátik. Nahnevané dieťatko skúste objať - niektoré deti sa skrátka chcú hnevať a objatie odmietnu, no niektoré na objatie zareagujú pozitívne a upokoja sa. Objatie im poskytne vhodný fyzický aj psychický podnet.
2. Rozvoj motoriky a spoznávanie svetaU batoliat sa dramaticky rozvíja motorika. Je to obdobie, kedy sa stavajú na nohy, sadajú si a robia veľké pokroky. Je možné, že dieťa testuje povrchy okolo seba a zisťuje, čo sa mu uhne a čo nie. Učí sa orientovať v priestore. Napríklad, synček, ktorý sa udiera o čelo postieľky počas spánku, môže nevedome reagovať na nový vývoj motoriky a priestorové vnímanie, pričom jeho pohyby v spánku sú intenzívnejšie a koordinácia ešte nie je úplne zrelá.
3. Hľadanie pozornostiDieťa sa môže hodiť o zem a búchať si hlavu. Hoci vyzerá často nepríčetne, stíha jedným okom sledovať, čo na to rodič, prípadne sa presunie do jeho zorného poľa, ak sa rodič otočil. Ak zrovna máte neodkladnú prácu (práve preto sa dieťa zvyčajne týmto spôsobom hodí o zem), vezmite si dieťatko na minútu bokom, objímte ho a vysvetlite mu, čo práve robíte a prečo. Dohodnite sa s ním, kedy sa mu môžete venovať. Ak je to možné, nechajte ho pri sebe, aby vás pri práci mohlo sledovať. Ideálne je, ak ho do svojej práce zapojíte.
4. Neschopnosť vyjadriť emócieToto je najmä prípad tých detí, ktoré ešte nevedia rozprávať. Svoje emócie prežívajú veľmi silno a o to viac ich hnevá, že ich nevedia ešte vyjadriť tak, aby im rodič hneď rozumel. Vyjadriť svoje emócie slovami je ťažké aj pre mnohých dospelých, ktorých to tiež frustruje. O to viac pre malé dieťa, ktoré ešte so svetom nemá toľko skúseností a nacvičených techník na zvládanie ničivých pocitov. Dieťatku pomôže, ak mu venujete aspoň chvíľu pozornosť, pomenujete jeho pocity (napríklad: „ty sa teraz asi hneváš“, „ty si teraz smutný, lebo…“) a svojou pokojnou reakciou mu dáte najavo, že svet sa nerúca. Môžete dieťatku navrhnúť nejaké riešenie (napríklad ak sa hnevá, lebo sa mu zrútila veža z kociek, tak mu navrhnete, aby to skúsilo znova alebo pre zmenu nech kocky pekne uprace do škatule).
5. Fyzická bolesť a nepohodlieNiekedy si deti ubližujú preto, že nevedia, ako si poradiť s fyzickou bolesťou. Je to typické pri bolestiach zubov, brucha či pri zápale stredného ucha. To sa prejavuje aj v prípade dievčatka, ktoré si búcha chrbát o postieľku, a pediatrička spája jej správanie s rastom zubov. Zbystrite, ak si dieťa ubližuje vždy na tom istom mieste. Napríklad si búcha hlavu vždy len jednou stranou (tou, kde je zapálené ucho či rastúci alebo boľavý zub). Ak tak robí v priebehu krátkeho času, napríklad niekoľkokrát za deň a predtým to nerobievalo. Všímajte si aj iné možné príznaky infekcie, napríklad zvýšenú teplotu, odmietanie tekutín a jedla, malátnosť a iné zmeny v správaní.
6. Stres ako spúšťačMy dospelí reagujeme na stres rôzne. Niekto sa opíja, iný potrebuje behať, ďalší behá každú chvíľu na záchod. Aj my dospelí máme svoje slabé miesta, ktoré sa v strese takmer vždy prejavia. Dieťatko v strese tiež nevie, čo si so sebou počať, a môže reagovať tým, že si ubližuje. Takýmto spôsobom ventiluje napätie, ktoré sa v ňom hromadí. Krik na deti, ako jeden z rodičovských prejavov stresu, dokonca spôsobuje zmeny v ich mozgu.
Efektívne zvládanie emocionálnych výbuchov a sebaubližovania
Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. Ale v zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu. To je úplne normálna reakcia.
Ak venujete pozornosť výchove k emocionálnej inteligencii, pravdepodobne uznávate deťom právo na emócie, pomenúvavate ich, rozprávate sa o nich, modelujete svojim príkladom zvládanie náročných emócií, možno používate emočné kartičky či iné pomôcky. To všetko je skvelé, ale vo chvíli, keď sa na vás rúti rozzúrený malý tyranosaurus, vám to úplne nepomôže.
1. Ako nastaviť hranice s láskou a pevnosťouNajlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť. Ak je dieťa pod nadvládou takzvaného plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. A už vôbec nebude schopné sa v tejto chvíli učiť, ako sa má správať. Ak chcete preto vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: „STOP.“ Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom, ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so zámerom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá, a preto impulz „zaútoč“ pochádzajúci z plazieho mozgu neprejde racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu.
Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám „rupnú nervy“ a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: „Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.“ Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu.
2. Obnova pocitu bezpečia a spojeniaPod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať „normálne“. Ideálna je pre to vaša prítomnosť. Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné. Niektorí odporúčajú dieťa v záchvate hnevu silno objať. Môžete to skúsiť, niekomu to môže vyhovovať. Dieťa môže prežívať záchvat hnevu tak nekontrolovane, že má akoby úplne odpojené ovládanie tela, a vtedy mu môže pomôcť, keď mu tým stisnutím vrátime vnímanie a nadvládu nad končatinami. Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach, ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva.
Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach (o to, čo z dieťaťa vyrastie, keď už ako štvorročný je to zúrivý agresor), bezmoc (z toho, ako si s takou situáciou poradiť), hnev (to sa vo vás prebúdza inštinkt ochrany svojej integrity, keď vás niekto napáda). To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií. Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia. Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja.
3. Príbehy a vizuálne pomôcky pre učenieJeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.“
Vplyv kriku na vývoj dieťaťa a pohodu rodiča
Rodičia zväčša nemajú v pláne na deti kričať a nechcú to robiť. Emócia príde náhle a spraví viac škody ako úžitku. Dlhodobý krik narobí deťom v tele veľa škody. Dieťa sa narodí ako nepopísaná kniha a všetko, čo sa okolo neho deje, nasáva ako špongia. Vzorce správania neskôr začne zrkadliť. Rodič sa ku kriku uchýli z dôvodu únavy, preťaženia či frustrácie. Pocit, že sa veci vymykajú kontrole, je stresujúci, a keď sa k tomu pridá ešte čosi navyše, dokáže emočne vybuchnúť. Spúšťačom môže byť čokoľvek, aj maličkosť, či sa dieťa obleje, zle si obuje topánky, alebo popíše stenu. Za normálnych okolností si rodič malé neúspechy detí s nimi racionálne vysvetlí. Avšak emócie sú veľký pán.
Väčšina rodičov nekričí vedome. Strácajú kontrolu nad svojim temperamentom a slovami, keď sú unavení a vidia, že ich úlohy nemajú konca. Krik na dieťa sa vtedy zdá byť ľahké a rýchle východisko, pretože je málo pravdepodobné, že sa deti budú hádať alebo odvrávať. Bohužiaľ, má to svoje následky. Prieskumy ukazujú, že byť rodičom je pre mnohých únavné a stresujúce. Napríklad, štúdia uskutočnená Pew Research Centre zistila, že až 41 percent rodičov sa cíti unavených a 29 percent rodičov zažíva stres neustále, alebo väčšinu času. To v konečnom dôsledku naznačuje, že rodičia sú často vyčerpaní a čelia obrovským emóciám, čo prispieva k ich frustrácii a kriku na vlastné deti aj za drobné neúspechy. Krik pritom neovplyvňuje len deti, rodičia môžu pociťovať jeho vedľajšie účinky na sebe, a to vrátane fyzických príznakov napätia na hrudi, tráviacich ťažkostí, zvýšenej srdcovej frekvencie, zrýchleného dýchania a úzkosti. Kričanie na deti je krutý spôsob vyžiadania ich disciplíny a môže mať na ne hlboký negatívny psychologický vplyv, ktorý sa prejaví postupne.
1. Zhoršené správanie a začarovaný kruhKrik síce môže deti prinútiť prestať robiť to, čo rodiča vytáča, ale do budúcnosti to vám aj dieťaťu môžu spôsobiť značné problémy. Deti totiž hľadajú nové spôsoby, ako veci preskúmať. A teda, ak ich zastavíte v jednej činnosti, môžu si nabudúce na prieskum vybrať nebezpečnejší spôsob, a donúti vás to kričať ešte viac. Z toho sa môže stať začarovaný kruh. Predstava, že vás deti pri prekročení určitého veku začnú počúvať, je tiež mylná. Krik pritom môže u nich vyvolať agresiu, pretože sa snažia obhájiť svoje konanie, a to vedie k ďalšiemu zlému správaniu. Aj keď je pravda, že krik môže zhoršiť správanie dieťaťa a následne vytvoriť cyklus zlého správania a stiahnutia sa od rodičov, chlapci a dievčatá prežívajú tento jav inak. Chlapci častejšie strácajú sebakontrolu a dievčatá často reagujú hnevom alebo frustráciou. Pravidelné tresty a vyhrážky nielenže nefungujú, ale v skutočnosti poškodzujú mozog maloletých. Krik je výsledkom viacerých negatívnych emócií. Tieto negatívne myšlienky bombardujú mozgovú chémiu vášho dieťaťa. Časté kričanie môže spôsobiť významné trvalé zmeny vo vyvíjajúcom sa mozgu dieťaťa a tie z dlhodobého hľadiska generujú problémy ako je depresia či úzkosť.
2. Depresia a nízke sebavedomieČasté kričanie môže mať na deti hlboký vplyv, čo vedie k pretrvávajúcim pocitom neistoty, uzavretosti a izolácie. Deti, na ktoré sa často kričí, majú pocit nízkeho sebavedomia a trpia nedostatkom sebadôvery, čo môže viesť k slabým výkonom. Myslia si, že sú nedostatočné pri vykonávaní rôznych činností a vytvárajú si zlé sebavedomie. V dôsledku toho je pravdepodobnejšie, že budú mať nízke sebavedomie a budú trpieť depresiami aj v dospelosti.
3. Nepriaznivý vplyv na fyzické zdravie dieťaťaKrik deťom spôsobuje stres a ovplyvňuje aj ich fyzické zdravie. V niektorých prípadoch môže viesť k dlhodobým zdravotným problémom ako sú artritída, problémy s chrbticou a krkom či silné bolesti hlavy. Tieto príznaky sa napokon môžu preniesť až do dospelosti a sťažovať im život.
Ako zvládať vlastný hnev a predchádzať jeho výbuchom
Každému sa môže stať, že mu „prasknú nervy“ a na dieťa nakričí. Ak nie ste si istí, ako sa zachovať po vašom emocionálnom výbuchu, skúste tieto tri kroky:
1. Upokojte saVaše pocity sú teraz asi všade a pravdepodobne vaše dieťa plače. Ak je to možné, choďte do inej miestnosti. Zatvorte oči a zhlboka sa nadýchnite. Môžete sa venovať upokojujúcej činnosti, ktorá vám pomôže uvoľniť sa. Niekto vyloží riad z umývačky, iný si potrebuje zacvičiť, ďalší pustiť hudbu.
2. Upokojte aj svoje dieťaNásledne, keď sa upokojíte, upokojte aj svoje dieťa. Ak ste povedali niečo drsné, objímte ho a povedzte „prepáč“. Musíte vysvetliť, čo sa stalo, že to bol len dočasný emocionálny výbuch. Môže sa stať, že dieťa bude rozrušené a nebude mať náladu spracovávať to, čo ste povedali. Pozor na to, že ich postoj môže u vás opäť vyvolať hnev. Ak je vaše dieťa malé, držte ho pevne pri sebe a utešujte ho. Porozprávajte sa o ich pocitoch alebo ich nechajte vyplakať. Pomôžte im vyjadriť svoj hnev vhodným spôsobom. Pre staršie deti môže byť užitočné fyzické cvičenie. Ani počúvanie hudby či kreslenie a tanec nemusí byť na škodu.
3. Ospravedlňte saBez ohľadu na to, či ste kričali kvôli nim alebo kvôli vám, musíte uznať, že kričanie nie je správne, a ospravedlniť sa zaň. Pokojne sa s dieťaťom porozprávajte a povedzte mu o svojich pocitoch a opýtajte sa ho na jeho pocity. Je to skúsenosť, ktorá učí rodiča aj dieťa. Táto metóda naučí vaše deti techniky riešenia konfliktov a naučia sa rozhodovať o svojom správaní. Pomôcť môže aj zapájanie detí do domácich prác a staranie sa o domáceho zvieracieho miláčika.
Ako pomôcť dieťaťu s úzkosťou: Prístup zameraný na rodiča k zvládaniu detskej úzkosti, 1. časť/4
Stratégie pre pokojnejšie rodičovstvo a budovanie emocionálnej odolnosti
Po kriku ste zaťažení pocitom viny? V tejto dvojici ste ale vy dospelý a dokážete viesť väčšiu kontrolu nad svojimi emóciami ako vaše deti. Existujú spôsoby, ako zmeniť svoje správanie, a keď sa budete snažiť, naučíte aj svoje deti, ako zvládať svoj hnev.
1. Počítajte do 10Keď sa cítite ako pred výbuchom, otočte sa a zhlboka sa nadýchnite a napočítajte do 10. Je to jedna z najúčinnejších metód, ako prelomiť reťaz myšlienok a pozviechať sa.
2. Hovorte o hneveHnev je bežná emócia, a so svojimi deťmi sa o nej musíte rozprávať, aby naň boli pripravené. Povedzte im, ako k nemu dôjde, čo majú robiť, keď sa to stane. Rozobrať môžete aj iné negatívne emócie ako je smútok, hanba či žiarlivosť.
3. Myslite pozitívneAk dieťa urobí niečo, čo spustí váš hnev, myslite na jeho pozitívne vlastnosti. Tieto malé veci vám pomôžu zbaviť sa hnevu a budete vedieť situáciu riešiť objektívne.
4. Dávajte správne pokynyAj keď nebudete kričať, môžu vás deti rešpektovať a zostanú disciplinované. Namiesto kriku zostaňte pokojní a rozhodní a dajte im správne pokyny. Niekedy očakávania rodičov presahujú realitu, potom sa hnevajú a kričia. Deti nie sú malí dospelí, prispôsobte svoje očakávania ich veku a buďte ako rodič ohľaduplní a tolerantní voči ich chybám. Niekedy rodičov zasiahnu vlastné problémy natoľko, že si vybíjajú hnev na deťoch. Je to nevhodný hnev a deti mu nerozumejú. Nastáva vtedy, ak rodiča rozpáli úplná banalita a krik trvá dlho.
5. Vytvorte rutinuDeti milujú režim a rutinu. Ak ich ešte nemáte, treba konať. K úlohám môžete zahrnúť podrobné pokyny, aby ich deti vedeli ľahšie zvládnuť. Najťažšie na rutine je držať sa jej. Práve predvídateľnosť a štruktúra režimu môže pomôcť dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a znížiť nočné nepokoje, vrátane búchania sa o postieľku.
Venovanie pozornosti výchove k emocionálnej inteligencii, kde rodičia uznávajú deťom právo na emócie, pomenúvajú ich, rozprávajú sa o nich, a modelujú zvládanie náročných emócií vlastným príkladom, je kľúčové. Uznanie pocitov dieťaťa a komunikácia hraníc s pochopením sú základom pre to, aby emócie dieťaťa nevybublali do veľkých záchvatov hnevu alebo sebaubližovania. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje - byť videná, prejsť telom. V konečnom dôsledku je cesta k pokojnejšiemu rodičovstvu a emocionálne vyrovnaným deťom cestou hlbokého porozumenia, empatie a neustáleho učenia sa - pre rodičov aj pre deti.
tags: #je #nebezpecne #ak #sa #dieta #udiera