Úvod do problematiky medzinárodného rodičovského únosu
Medzinárodný únos dieťaťa rodičom predstavuje komplexnú právnu a sociálnu problematiku, ktorá si vyžaduje citlivý prístup a zohľadnenie viacerých faktorov. Neoprávnené premiestnenie dieťaťa jedným z rodičov do zahraničia bez súhlasu druhého rodiča alebo súdu môže mať vážne dôsledky na psychický a emocionálny vývoj dieťaťa. Tento článok sa zameriava na problematiku rodičovského únosu dieťaťa v kontexte slovenského práva, s dôrazom na právne predpisy, judikatúru a praktické aspekty riešenia týchto situácií. Medzinárodný únos dieťaťa rodičom je komplexná problematika, ktorá si vyžaduje citlivý prístup a zohľadnenie mnohých faktorov. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku a upozorniť na jej špecifiká, najmä vzhľadom na to, že po roku 2000 došlo k výraznému nárastu zmiešaných manželstiev, čo následne zvýšilo aj počet medzinárodných únosov detí.
Definícia rodičovského únosu: Čo to presne znamená?
Pod pojmom medzinárodný únos dieťaťa rodičom rozumieme neoprávnené premiestnenie dieťaťa zo štátu jeho obvyklého pobytu alebo jeho zadržiavanie v štáte, ktorý nie je štátom jeho obvyklého pobytu, ak sa tohto konania dopustí jeden z rodičov. Premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa v štáte, inom ako je štát obvyklého pobytu dieťaťa, je neoprávneným v prípade, ak rodič dieťa premiestnil alebo ho zadržiava bez súhlasu druhého rodiča, prípadne bez súhlasu súdu štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Medzinárodným rodičovským únosom je zjednodušene povedané trvalé premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa jedným z rodičov bez súhlasu druhého rodiča do iného štátu, ako je štát obvyklého (faktického) pobytu dieťaťa, pričom nezáleží na tom, akú má maloleté dieťa štátnu príslušnosť a ani trvalý pobyt.
V tejto súvislosti je nevyhnutné správne vykladať pojem obvyklý pobyt maloletého dieťaťa, pretože tento pojem nemá nič spoločné s trvalým pobytom dieťaťa, národnosťou či občianstvom dieťaťa. Obvyklý pobyt možno jednoducho definovať ako domov maloletého dieťaťa, teda ten štát, v ktorom maloleté dieťa žije prevažnú časť života, v ktorom má vytvorené najsilnejšie sociálne a jazykové väzby. Štátom obvyklého pobytu dieťaťa je štát, v ktorom dieťa žije, má tam vytvorené rodinné a sociálne zázemie, teda rodinu, priateľov, napríklad tam navštevuje predškolské alebo školské zariadenie, záujmové krúžky. V tomto štáte je dieťa zvyčajne zdravotne poistené, má tu svojho lekára, a podobne.
Právny rámec medzinárodného rodičovského únosu na Slovensku
Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (oznámenie č. 119/2001 Z. z.), prijatého v Haagu 25. októbra 1980, platného pre SR od 1. decembra 1998. Tento dohovor je základným medzinárodným dokumentom upravujúcim problematiku medzinárodných únosov detí. Účelom prijatia tejto úpravy bolo, aby jednotlivé krajiny zabezpečili čo najrýchlejší návrat neoprávnene premiestneného dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu a ochránili tak dieťa pred škodlivými účinkami neoprávneného premiestnenia alebo zadržania. Aplikujúc uvedené medzinárodné právne normy možno rodičovský únos definovať ako neoprávnené premiestnenie alebo neoprávnené zadržiavanie maloletého dieťaťa mimo krajiny obvyklého pobytu maloletého.
Okrem Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí upravujú túto problematiku aj ďalšie právne akty. V rámci členských štátov EÚ (okrem Dánska) výrazným spôsobom doplnilo Haagsky dohovor Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000, a to sprísnením podmienok. Na úseku medzinárodnoprávnej ochrany detí existuje mnoho právnych aktov, ktoré je treba brať do úvahy.
Medzi relevantné slovenské právne predpisy patria:
- Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej ako „CMP“).
- Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
- Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
- Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 207/2016 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Civilného mimosporového poriadku.
- Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (prepracované znenie), ktoré nahradilo Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003.
- Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z roku 1996 (oznámenie č. 344/2002 Z. z.).
- Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a o obnove starostlivosti o deti z 20. mája 1980.
Rodičovský únos ako trestný čin v slovenskom právnom poriadku: Skutočnosť a mýty
Na Slovensku rodičovský únos nie je samostatným trestným činom. Marica Pirošíková, ktorá zastupuje Slovensko pred Európskym súdom pre ľudské práva, myslí si, že „Ak nebol jeden z rodičov pozbavený rodičovských práv, nie je u nás neoprávnené premiestnenie dieťaťa považované za únos v trestnoprávnej rovine, čo je správne.“ Podľa nej štáty, ktoré tento pojem zaviedli len skomplikovali návratové konania. „Vystavujú dieťa do situácie, že v prípade jeho nariadenia hrozí v krajine návratu rodičovi, ktorý ho neoprávnene premiestnil, trestné stíhanie. Len to komplikuje už aj tak dosť náročnú rodinnú situáciu,“ tvrdí Pirošíková.
Avšak, v závislosti od konkrétnych okolností prípadu, môže takéto konanie napĺňať znaky iného trestného činu podľa Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.:
- Poškodzovanie cudzích práv (§ 375 Trestného zákona): V prípade, ak rodič, ktorý dieťa premiestnil do zahraničia, porušil týmto konaním práva druhého rodiča, môže byť stíhaný za tento trestný čin.
- Týranie blízkej osoby a zverenej osoby (§ 208 Trestného zákona): Ak je premiestnenie dieťaťa spojené s psychickým alebo fyzickým násilím voči dieťaťu alebo druhému rodičovi, môže ísť o tento trestný čin. Za blízku osobu Trestný zákon považuje príbuzného v priamom pokolení, osvojiteľa, osvojenca, súrodenca a manžela/manželku; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú.
- Únos (§ 210 Trestného zákona): Pod pojmom ,,odníme z opatrovania" sa rozumie akýkoľvek zásah, ktorým sa znemožní ďalšia starostlivosť o unesenú osobu, napríklad odvedenie, odvezenie, odnesenie, alebo zadržanie takej osoby. Nie je rozhodujúce, či zámer smeruje k trvalému odňatiu unesenej osoby alebo len k odňatiu na krátky, prechodný čas. Z hľadiska trestnej zodpovednosti je taktiež bez významu, či unášaná osoba išla s únoscom dobrovoľne, pričom nezáleží na tom, aké prostriedky únosca použil (násilie, lesť, prehováranie a pod.). Ide o úmyselný trestný čin, ktorý je dokonaný okamihom odňatia takej osoby z moci toho, kto má povinnosť sa o ňu starať. Páchateľom môže byť ktokoľvek. Za únos v zmysle § 210 ods. 1 Trestného zákona možno považovať odňatie dieťaťa z opatrovania osoby, ktorá má povinnosť sa oň starať, alebo zo školy, výchovného zariadenia alebo iného obdobného ústavu. Opatrovaním v zmysle tohto ustanovenia je nielen bežná materiálna starostlivosť, ale aj všetky súvisiace úkony, ktoré sú potrebné na život a obhajobu záujmov opatrovanej osoby na základe zákona alebo úradného rozhodnutia.
Je dôležité zdôrazniť, že rodičovské práva a povinnosti k maloletému dieťaťu vykonávajú obaja rodičia a to aj v prípade, že maloleté dieťa bolo rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ktorý maloleté dieťa zastupuje a spravuje jeho majetok. Túto zásadnú skutočnosť si, žiaľ, mnohí rodičia neuvedomujú a mylne sa domnievajú, že pokiaľ majú dieťa zverené do osobnej starostlivosti, tak rozhodujú o všetkom, čo sa týka maloletého dieťaťa. To je zásadný omyl. Rozhodnutie súdu o zverení dieťaťa jednému z rodičov, ktorý zároveň má právo dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, sa vždy týka výlučne bežných vecí maloletého dieťaťa. O podstatných veciach týkajúcich sa výchovy maloletého dieťaťa, jeho zastupovania a správy majetku rozhodujú vždy obaja rodičia spoločne. V zmysle §35 Zákona o rodine je trvalé vysťahovanie maloletého dieťaťa do cudziny podstatnou otázkou výchovy maloletého dieťaťa a teda, pokiaľ sa rodič plánuje s maloletým dieťaťom vysťahovať, nevyhnutne potrebuje s týmto postupom súhlas druhého rodiča alebo nahradenie jeho súhlasu súdnou cestou. V opačnom prípade sa dopúšťa rodičovského únosu vlastného dieťaťa.
Návratové konanie podľa Haagskeho dohovoru: Mechanizmus ochrany dieťaťa
V prípade, ak došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa do zahraničia, môže druhý rodič podať návrh na navrátenie dieťaťa podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Návratové konania sa vyznačujú aj rýchlosťou oproti iným konaniam starostlivosti súdu o maloletých, kedy by mali súdy rozhodovať do 6 týždňov od začatia konania. Cieľom prijatia tejto úpravy bolo, aby jednotlivé krajiny zabezpečili čo najrýchlejší návrat neoprávnene premiestneného dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu a ochránili tak dieťa pred škodlivými účinkami neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.
V návratovom konaní majú súdy len jedinú úlohu, a to nariadiť alebo nenariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Súdy neskúmajú rodinné pomery a ani to, ktorý z rodičov vykonáva svoje rodičovské práva lepšie. Rozhodovanie súdu v návratovom konaní nie je rozhodovaním o rodičovských právach a povinnostiach. Dokazovanie v týchto konaniach je taktiež obmedzené len na splnenie podmienok stanovených v Haagskom dohovore, prípadne na aplikáciu výnimiek z nariadenia návratu maloletého dieťaťa, resp. dôvodov pre nenariadenie návratu. Rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa znamená povinnosť navrátiť dieťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, nie však povinnosť navrátiť dieťa do pôvodnej domácnosti, prípadne do starostlivosti druhého rodiča. Rovnako je dôležité uviesť, že súdy danej krajiny v návratovom konaní nerozhodujú o rodičovských právach a povinnostiach, napríklad o tom, kto má mať dieťa v starostlivosti.
Postup v návratovom konaní: Kroky k navráteniu dieťaťa
1. Podanie žiadosti: Rodič, ktorému bolo dieťa neoprávnene odňaté, podá žiadosť o navrátenie dieťaťa na ústredný orgán v štáte, kde sa dieťa nachádza. Na Slovensku túto funkciu plní Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (CIPC). Každá krajina, ktorá podpísala už spomínaný Dohovor má zriadený ústredný orgán, ktorý má právomoc žiadosť prijať. Ústredné orgány navzájom spolupracujú a podporujú spoluprácu medzi príslušnými orgánmi svojich štátov na zabezpečenie urýchleného návratu detí a dosiahnutie ďalších cieľov tohto dohovoru. Rodič, ktorého dieťa bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v cudzine, sa môže domáhať návratu dieťaťa prostredníctvom CIPC, a/alebo sa môže obrátiť priamo na súd štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané. Centrum vystupuje v súlade s právnymi aktami Európskej únie a Haagskym dohovorom ako dožadujúci (requesting) alebo dožiadaný (requested) ústredný orgán, ktorý odosiela žiadosť o vrátenie dieťaťa dožiadanému ústrednému orgánu do štátu, kam bolo dieťa protiprávne premiestnené, alebo kde bolo zadržané alebo v opačnom prípade prijíma žiadosť o návrat dieťaťa do štátu odkiaľ bolo dieťa premiestnené. Úlohou Centra ako ústredného orgánu je napomáhať jednotlivcom pri uplatňovaní ich individuálnych práv. Centrum ako ústredný orgán sám o sebe neprijíma žiadne rozhodnutia v medzinárodných sporoch. Centrum žiadateľovi pomáha skompletizovať žiadosť, potrebné formuláre a doklady, ktoré postúpi partnerskému ústrednému orgánu v zahraničí. Od zahraničného partnerského orgánu centrum následne zisťuje informácie, či sa dieťa s druhým rodičom na území tohto štátu naozaj nachádza, na ktorom súde treba podať návrh na návrat dieťaťa, aké sú možnosti bezplatnej právnej pomoci (právneho zastúpenia v súdnom konaní o návrate), prípadne aké sú možnosti mimosúdneho riešenia situácie a pod. Získané informácie oznámi žiadateľovi. Upozorňujeme, že kvalita spolupráce a možnosť zaistenia návratu dieťaťa sa líši v závislosti od konkrétneho štátu. Situácia je zložitejšia v prípadoch, keď neexistuje medzinárodná dohoda o riešení takýchto otázok medzi Slovenskou republikou a štátom, v ktorom sa dieťa nachádza. Jedinou možnosťou je potom zvyčajne požiadať o pomoc zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v danom štáte alebo orgány alebo súdy daného štátu a v prípade potreby na tento účel využiť právneho zástupcu akreditovaného vykonávať zastupovanie v danej krajine.
2. Súdne konanie: Ak rodič neuskutoční dobrovoľný návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, môže sa druhý rodič podať na súde návrh o navrátenie dieťaťa. Je potrebné ho podať do jedného roka odo dňa, kedy bolo dieťa odvedené do iného štátu. Po uplynutí tejto doby sa predpokladá, že si dieťa zvyklo na nové prostredie. Odporúčame takýto návrh podať v lehote jedného roka odo dňa rodičovského únosu. Pokiaľ lehota jedného roka neuplynula, súd bez ďalšieho nariadi návrat dieťaťa. Pokiaľ lehota uplynula, súd návrat rovnako nariadi, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. V návratových konaniach potom musia sudcovia rozlúsknuť, či išlo o neoprávnené premiestnenie dieťaťa a ak áno, či mu v prípade jeho návratu do krajiny obvyklého pobytu nehrozí vážne nebezpečenstvo fyzickej, duševnej ujmy alebo iná neznesiteľná situácia. Takéto konania pritom trvajú aj roky.
Pre podanie návrhu na súd je dôležité zohľadniť nasledujúce body:
- Osobné údaje navrhovateľa: Uvedenie mena, priezviska, trvalého bydliska a štátnej príslušnosti rodiča, ktorý návrh podáva. Rovnako je potrebné uviesť osobné údaje odporcu − rodiča, ktorým je ten, proti ktorému návrh smeruje a ktorý maloleté dieťa neoprávnene zadržiava na území Slovenskej republiky a osobné údaje maloletého dieťaťa.
- Jasné vyjadrenie žiadosti: Z návrhu musí byť zrejmé, že sa domáhate nariadenia návratu maloletého dieťaťa do príslušnej krajiny obvyklého pobytu dieťaťa. Návrh je potrebné dôkladne odôvodniť, najmä uviesť kedy a za akých okolností došlo k únosu maloletého dieťaťa.
- Opis väzieb dieťaťa: V návrhu odporúčame podrobne opísať väzby maloletého dieťaťa na krajinu, z ktorej bolo unesené, uviesť, kde dieťa chodilo do školy, aké sú jeho jazykové znalosti a sociálne väzby, kde malo lekára a podobne, − týmto spôsobom teda preukázať, že ide o krajinu obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.
- Zabezpečenie starostlivosti: V návrhu ďalej odporúčame podrobne uviesť, akým spôsobom bude zabezpečená starostlivosť o maloleté dieťa v krajine obvyklého pobytu, pokiaľ by súd návrat nariadil, a to po všetkých stránkach.
- Potrebné dôkazy: K návrhu je potrebné priložiť rodný list maloletého dieťaťa, ako aj listinné a iné dôkazy preukazujúce rodičovský únos, preukazujúce väzby maloletého dieťaťa na krajinu, z ktorej bolo unesené, a preukazujúce, akým spôsobom bude zabezpečená starostlivosť o maloletého. Miestna príslušnosť súdu pre konanie o uvedenom návrhu je osobitne daná §14a Zákona č. 371/2004 Z.z.
3. Rozhodnutie súdu: Súd preskúma, v ktorom štáte má dieťa obvyklý pobyt a či bolo do iného štátu odvedené naozaj neoprávnene. Následne rozhodne o tom, či bude dieťa vrátené do krajiny svojho obvyklého pobytu alebo nie. O návrate dieťaťa do štátu obvyklého pobytu rozhoduje vždy orgán štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené, respektíve v ktorom je neoprávnene zadržiavané. Je teda potrebné počítať s tým, že súdne konanie bude prebiehať v zahraničí bez ohľadu na štátne občianstvo dieťaťa.
Výnimky z povinnosti navrátiť dieťa: Keď návrat nie je v najlepšom záujme dieťaťa
Súd nemusí nariadiť návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu v prípade existencie vážneho nebezpečenstva, ktoré by mohlo dieťaťu spôsobiť fyzickú alebo psychickú ujmu. Rodič, ktorý dieťa neoprávnene odviedol do iného štátu a odmieta ho dobrovoľne priviesť naspäť musí preukázať, že návrat by dieťaťu spôsobil existenciu tejto ujmy. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa z dôvodu existencie vážneho nebezpečenstva v prípade, ak sa jedná o členský štát Európskej únie. Dohovor prípady zamietnutia návratu dieťaťa do jeho pôvodného miesta obvyklého pobytu upravuje v článku č. 13.
Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ako „Súd“) v roku 2010 v prípade Neulinger a Shuruk v Švajčiarsko zaviedol ďalšiu formu kontrolného mechanizmu, kde Súd musí brať do úvahy základné princípy medzinárodného práva a ďalších ľudských práv, mimo iného zaviedol aj inštitút najlepšieho záujmu dieťaťa. Moderná súdna prax zaviedla ako nutnosť aj vypočutie dieťaťa a posudzovanie jeho názoru. Je potreba zdôrazniť, že nie každé prianie maloletého dieťaťa je tiež v súlade s jeho najlepšími záujmami. Dôležité je zhodnotiť, či je maloletý schopný racionálne zdôvodniť svoje stanovisko a záujmy. Váha samostatného názoru dieťaťa je však rôzna. Dohovor neuvádza minimálny vek, od ktorého má byť názor dieťaťa braný striktne tak, ako ho dieťa vysloví. Súd má na základe tohto článku dieťa nevrátiť do štátu jeho obvyklého pobytu. „Podľa európskeho súdu o návrate dieťaťa nemôžu národné súdy rozhodnúť automaticky alebo mechanicky. Rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa, ktorý môže prevážiť nad záujmom rodičov,“ uviedla Marica Pirošíková. Ak je to nevyhnutné, tak musí súd urobiť aj podrobné znalecké dokazovanie.
Dôvody v článku 13 ods. 1 písm. b) vychádzajú zo zvyšujúceho sa porozumenia domáceho násilia a ujmy, ktorú môže takéto násilie spôsobiť priamo či nepriamo deťom. Ako príklad je možné uviesť prekonanú judikatúru, ktorá uvádza, že násilie páchané na matke nebráni styku detí s ich otcom. V súčasnej rozhodovacej praxi je preukázané, že násilie môže mať mnohé formy, nie je limitované iba fyzickou požiadavkou, môže byť rozšírené aj na psychologické, emočné či finančné násilie.
Domáce násilie ako kľúčový faktor v rodičovských únosoch: Skryté motívy a následky
V prevažnej väčšine prípadov únosu dieťaťa do zahraničia sa jedná o ženy, ktoré utekajú pred domácim násilím páchaným ich manželmi (70% prípadov). Jedná sa o ľudí pochádzajúcich zo zahraničia, ktorí uzavreli manželstvo alebo žili s partnerom v jednej domácnosti. Po narodení dieťaťa sa z rôznych dôvodov (najčastejšie teda domáce násilie) rozhodnú odísť do krajiny, z ktorej pochádzajú a hľadajú tam podporu rodiny. V prípadoch páchaného domáceho násilia (či už na ženách alebo mužoch) môže mať aplikácia Dohovoru katastrofálne následky pre týrané osoby vrátane detí. Slovenky sa začali vracať domov z cudziny po neúspešných vzťahoch najmä z Nemecka, Švajčiarska, Talianska a Česka. Dôvody sú rôzne - manželské nezhody, domáce násilie, problémy adaptovať sa v novom prostredí. „Hovorí sa, že žiadna matka od dobrého muža neuteká,“ pripomína Andrea Cisárová z Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.
Pojem domáceho násilia ako taký nie je nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise formulovaný, za jeho charakteristický znak je možné považovať úmysel. Násilie predstavuje následok ľudského konania, ktoré je zámerné. Pri domácom násilí môže ísť o telesnú aj duševnú ujmu. Ide o násilie, ktorého cieľom je ovládať alebo utláčať inú bytosť, a to ponižovaním a vyvolávaním strachu - slovným, fyzickým a citovým týraním. Domáce násilie netvorí len jedna bitka, či jeden príležitostný incident. Ide o opakovanú viktimizáciu, t.j. dlhodobo trvajúce násilie a týranie. Za domáce násilie je možné považovať aj kontrolovanie partnera. S pojmom násilie vo vzťahu k manželovi ďalej operuje § 146 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku. S pojmom domáce násilie operuje aj MV SR, ktoré uvádza, že k domácemu násiliu dochádza vo vzťahoch medzi najbližšími osobami a má hlboký dopad na celú rodinu. Z hľadiska zákona č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon) sa v niektorých prípadoch môže jednať o § 208 týranie blízkej osoby s trestnou sadzbou od troch do ôsmich rokov trestu odňatia slobody až po pätnásť až dvadsaťpäť rokov v niektorých kvalifikovaných prípadoch.
V konaniach postupujúcich podľa Haagskeho dohovoru môže prísť ku potenciálnemu konfliktu medzi najlepším záujmom dieťaťa zahrnutého a najlepšími záujmami detí, ktoré boli unesené alebo im únos hrozí. Sú na to rôzne pohľady, niektorí argumentujú, že blahobyt jedného dieťaťa by nemal byť obetovaný pre väčšie dobro viacerých.
Iniciatíva "Nikdy neunesie": Hlas pre nezvestné deti
V Bratislave bola pri príležitosti Medzinárodného dňa nezvestných detí oznámená iniciatíva Nikdy neunesie. Zakladateľom iniciatívy je bývalý novinár David Púchovský a Martina Gajdárová, ktorá štyri roky nevidela svoje dve deti. Ich otec Andrej Gajdár ich zobral bez jej vedomia do Panamy. Po tom, čo ho našli, strávil vo väzení 415 dní za trestný čin poškodzovania cudzích práv. Teraz je na slobode a chce sa podieľať na výchove oboch súrodencov.
Cieľom iniciatívy je zamedziť opakovaniu podobných prípadov, zabezpečiť pre nájdené deti ochranu zo strany štátu a tiež zdravotnú starostlivosť v podobe psychoterapie. Iniciatíva sa zasadzuje o to, aby boli rodičia - únoscovia riadne postihovaní za trestný čin únosu a aby im hrozil vyšší trest. Symbolom iniciatívy je modrý uzlík - symbol nezvestných detí na Slovensku.
Výzvy a diskusie v aplikácii Haagskeho dohovoru
Dohovor je účinným nástrojom pri návratových konaniach, avšak má významný nedostatok. Dohovor predpokladá, že osoba „únoscu“ je osoba, ktorá nemala primárnu starostlivosť o dieťa, dôvodom únosu bola teda skutočnosť nedostatočného kontaktu so svojím dieťaťom a sklamanie z rozvodu. Na väčšinu prípadov je aplikovateľný článok 12 Dohovoru, ktorý je v drvivej väčšine prípadov v najlepšom záujme dieťaťa. V prvom rade sú problémom novodobé dohody o výchove dieťaťa, kde dieťa má obvyklý pobyt u oboch rodičov, rodičia majú zavedený inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa a teba pri určovaní obvyklého pobytu je nutné uvádzať obe miesta, v druhom rade aj keď je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, rodič je obmedzovaný pri snahe o vycestovanie s dieťaťom do zahraničia. Nové druhy dohôd o starostlivosti o dieťa teda spôsobujú viac návratových konaní ako v dobe, keď bol Dohovor prijatý. Účelom Dohovoru bolo navrátiť status quo ante u dieťaťa, v konečnom dôsledku to môže vyústiť v radikálnu zmenu v podmienkach dieťaťa. Rodič, ktorému bude dieťa zverené nemusí byť ochotný vrátiť sa s dieťaťom, alebo v prípade ak sa vráti, tak dieťa môže byť vystavené diametrálne odlišným pomerom voči tým na aké bolo zvyknuté predtým.
Pandémia COVID-19 výrazným zásahom zasiahla do návratových konaní. Návratové konania zahŕdali cestovanie detí, ktoré sa mali vrátiť do krajiny svojho obvyklého pobytu. Avšak takáto cesta nemusí byť v súčasnej situácii objektívne možná, v prípade ak cesta aj možná je, tak sa vytvára základ pre argumentáciu v zmysle článku 13 ods. 1 písm. b) Dohovoru.
V zmysle článku 13 Dohovoru, dieťa má právo byť vypočuté. Váha samostatného názoru dieťaťa je však rôzna. Dohovor neuvádza minimálny vek, od ktorého má byť názor dieťaťa braný striktne tak, ako ho dieťa vysloví. Veríme v to, že v návratových konaniach by deti mali mať príležitosť vyjadriť svoj názor počas súdneho konania, nehľadiac na skutočnosť či bola znesená námietka v zmysle § 13 Dohovoru. Vyjadrenie detí považujeme za ich právo, ktoré by im nemalo byť za žiadnych okolností odobraté. V prípade ak dieťa nedostane možnosť vyjadriť sa, jednalo by sa o konanie „o Nás bez Nás“. Zároveň upozorňujeme na existenciu rozhodnutia ESĽP vo veci Neulinger a Shuruk vs. Švajčiarsko.
Štatistiky ukazujú, že len vlani čakalo na rozhodnutie súdov viac ako tisíc detí, u ktorých sa rodičia nedohodli, kto ich bude vychovávať. Naše súdy tak začali rozhodovať o návrate detí do krajiny svojho obvyklého pobytu v takzvaných návratových konaniach. Tieto konania by mali byť ukončené do šiestich mesiacov, no zväčša trvajú omnoho dlhšie. Matky tak často čakajú celé roky, či nebudú musieť svoje deti vrátiť späť do zahraničia. Podľa Marice Pirošíkovej je jednou z príčin aj to, že súdy nižšieho stupňa v minulosti pri rozhodovaní o nariadení návratu nezisťovali, či dieťa týmto krokom vystavia ujme. „V tomto ohľade sú významné závery psychológa, väzba na matku a čas strávený v dožiadanom štáte,“ upozornila Pirošíková. Matky boli po tom úspešné pri podávaní mimoriadnych opravných prostriedkov, ako napríklad v prípade pani Andrey a jej dcér z Francúzska, kde súdy rozhodovali o tom, či deti ostanú s matkou na Slovensku, alebo sa budú musieť presťahovať späť k otcovi. Vo veci musel rozhodovať aj ústavný súd, pretože všeobecné súdy pri nariadení návratu porušili ich základné práva. Ústavný súd preto ich rozhodnutie zrušil a odkázal pri tom aj na súdnictvo Európskeho súdu pre ľudské práva. Európsky súd už v minulosti v podobnom prípade medzinárodného manželstva rozhodoval, napríklad prípad matky, ktorá odišla so svojou dcérou z Austrálie do Lotyšska pred manželom. Po tom, čo matka súdu predložila psychologický posudok, že u dieťaťa návratom môže vzniknúť vážna psychická trauma, sudca tento fakt nezohľadnil. „Matka sa následne sťažovala na európskom súde, ktorý skonštatoval porušenie procesných požiadaviek článku 8 Dohovoru na ochranu ľudských práv. V tejto súvislosti Lotyšsku vytkol, že napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu súdu v Rige posudok vypracovaný psychológom, ktorý signalizoval, že v prípade okamžitého oddelenia matky od dieťaťa môže uňho vzniknúť psychická trauma, odvolací súd sa s ním nevysporiadal“, vysvetlila Pirošíková.
Praktické rady a odporúčania: Ako predchádzať a riešiť rodičovský únos
Preventívne opatrenia a vedomosť o právach a povinnostiach sú kľúčové v problematike rodičovských únosov.
Pre rodičov, ktorí plánujú cestovať alebo sa sťahovať s dieťaťom:
- Pred vycestovaním do zahraničia s dieťaťom si vždy vyžiadajte súhlas druhého rodiča. Ak súhlas nie je možné získať, obráťte sa na súd so žiadosťou o udelenie súhlasu na vycestovanie.
- Rodič, ktorý sa po rozvode alebo rozchode s druhým rodičom plánuje vrátiť zo zahraničia (krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa) do krajiny pôvodu tohto rodiča alebo presťahovať sa do inej krajiny aj s maloletým dieťaťom, ktoré mu bolo zverené do starostlivosti, a to napríklad z dôvodu nového vzťahu alebo pracovných dôvodov, potrebuje za každých okolností súhlas druhého rodiča. Neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa v zahraničí (takzvaný rodičovský únos) je závažné. Zmena bydliska dieťaťa je významnou záležitosťou, na ktorej sa musia obaja rodičia zhodnúť, a to bez ohľadu na to, či sú manželmi, rozvedení, žijú spoločne alebo oddelene. Dokonca ani v prípade, ak je dieťa vo výlučnej starostlivosti jedného z rodičov, nemá tento rodič právo bez súhlasu druhého rodiča zmeniť bydlisko dieťaťa (ani v rámci Slovenskej republiky, ani do zahraničia).
- Pokiaľ ide o dlhodobé vycestovanie s dieťaťom mimo územia jeho obvyklého pobytu je potrebný súhlas oboch rodičov (bez ohľadu na to, či sú zosobášení alebo nie).
- Pokiaľ ešte nie ste rozvedení a nemáte upravené zverenie dieťaťa do opatery, práva oboch rodičov sú úplne rovnaké. Na hraniciach a ani nikde inde by druhého rodiča nemohli zastaviť, pretože po právnej stránke by teraz nešlo o únos dieťaťa do zahraničia. Ak by sa vám podarilo dohodnúť sa s partnerom, potom túto dohodu dajte do písomnej podoby a upravte si práva a povinnosti k dieťaťu.
Pre rodičov, ktorí majú podozrenie na únos alebo sa stali jeho obeťou:
- V prípade, ak máte podozrenie, že druhý rodič plánuje neoprávnene premiestniť dieťa do zahraničia, neváhajte sa obrátiť na políciu alebo na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Môžete sa so žiadosťou o pomoc obrátiť na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.
- Ak vaše dieťa sa nevrátilo zo zahraničia (napríklad z dovolenky alebo návštevy), alebo ak je neoprávnene zadržiavané v cudzine, je nevyhnutné v čo najkratšom čase podať žiadosť o nariadenie návratu maloletého dieťaťa na príslušnom ústrednom orgáne krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.
- Pokiaľ ústredný orgán zistí, že dieťa sa nachádza v inom zmluvnom štáte, obratom vec postúpi ústrednému orgánu tohto štátu. Ústredný orgán štátu, na ktorého území sa dieťa nachádza, prijme všetky primerané opatrenia na dosiahnutie dobrovoľného vrátenia dieťaťa. Pokiaľ k dobrovoľnému návratu nedôjde, ústredný orgán buď samostatne postúpi vec súdu, aby vo veci rozhodol, alebo informuje žiadateľa, aby sám podal na príslušnom súde členského štátu návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa. Pokiaľ bolo dieťa neoprávnene premiestnené na územie Slovenskej republiky, tak v rámci jurisdikcie Slovenskej republiky je nevyhnutné, aby žiadateľ samostatne alebo prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu podal na príslušnom súde návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu.
- Dôležité je konať rýchlo. Návrh na nariadenie návratu dieťaťa by sa mal podať na príslušný súd v krajine, kam bolo dieťa premiestnené, čo najskôr. Je vhodné podať návrh do jedného roka od premiestnenia dieťaťa.
- V prípade, ak ste sa stali obeťou domáceho násilia, vyhľadajte pomoc a ochranu. Existuje mnoho organizácií, ktoré poskytujú pomoc obetiam domáceho násilia.
Všeobecné rady:
- Vždy majte na pamäti najlepší záujem dieťaťa. „Narodenie dieťaťa je skúškou vzťahu, pretože si vyžaduje aj väčšiu koncentráciu práve na dieťa, kde osobné záujmy oboch partnerov idú do úzadia a hlavne nastupuje zodpovednosť už nielen za seba ale aj za dieťa a rodinu. A to nevie každý vzťah ustáť,“ konštatuje Andrea Cisárová z Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.
- Osobné údaje navrhovateľa, odporcu a dieťaťa musia byť v návrhu na súd presne uvedené.
V prípadoch, ak matke bolo dieťa odobraté Krajským súdom za hrubé porušovanie mravnej výchovy a pod., a matka následne maloletú uniesla, pričom dieťa nechodí do školy a nezúčastňuje sa pedopsychologických terapií a neberie lieky, ide o závažné porušenie rozhodnutia súdu. V takomto prípade je nevyhnutné čo najskôr informovať Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pôsobiaci na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny v mieste Vášho bydliska a taktiež Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.
Zodpovednosť o dieťa má ten človek, ktorému je dieťa zverené či už zákonom alebo súdnym rozhodnutím. Obyčajne je to rodič. Tento rodič môže zabezpečiť to, aby dieťa bolo doma aj prostredníctvom tretej osoby. V prípade, ak rodičia nevykonávali práva a povinnosti vo vzťahu k svojmu dieťaťu riadne, tak potom môže byť do týchto ich práv zasiahnuté, respektíve ich môžu byť dokonca pozbavený. Podľa ust. § 38 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku súd posudzuje riadne plnenie povinností.
tags: #je #rodicovsky #unos #trestny #cin