Azda nejestvuje človek, ktorý by si aspoň raz vo svojom živote nepoložil otázku: „Čo je vlastne zmyslom môjho života, môjho bytia?“ alebo „Má môj život vlastne zmysel?“ A následne premýšľal, čo mu ten zmysel dáva. Často sa stretávame s tvrdením: „Ten človek má v živote šťastie - má dobré manželstvo, milujúcu rodinu, dobré zamestnanie, slušný plat“. Je nám akési prirodzené porovnávať svoj život so životom iných ľudí. Akoby sme sa snažili presvedčiť sami seba, že ten druhý sa so šťastným osudom už narodil a nám žiaľ nebol daný. Ľutujeme sa a uvažujeme nad tým, či náš nápadne horší život má zmysel. Seneca napríklad tvrdil, že je úplne zbytočné pýtať sa, či má život zmysel alebo nie.
Zmysel Života v Kontexte Psychológie a Filozofie
Pojem zmyslu života do modernej medicíny, psychológie a psychoterapie zaviedol známy psychiater Viktor Emil Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor a napísal o tomto utrpení knihu „A predsa povedať životu áno“. Keď hovoríme o zmysluplnosti ľudskej činnosti, máme na mysli určitý cieľ a účel toho, čo sa deje. To, čo smeruje k tomuto cieľu, je zmysluplné. Má teda zmysel to robiť. Odborníci sa zhodujú na tom, že mať zmysel života je dôležité. S jeho stratou totiž prichádza duševný nepokoj, ktorý sa odráža na duševnom zdraví človeka. Viktor Frankl tvrdí, že uvedomovanie si zmyslu života je vlastné len človeku. Zviera sa nikdy nepýta, či jeho život má zmysel.
Čo znamená zmysluplne žiť? Mať milujúcu rodinu? Byť vzdelaný? Atraktívny? Psychoterapeut Längle vysvetľuje, že otázky o zmysle života riešime až vtedy, ak máme naplnené iné potreby. Jedna z nich je potreba bezpečného priestoru, či už ide o bezpečnú krajinu, kde nie je vojna, alebo bezpečie domova. Druhou podmienkou naplnenej existencie je chcieť tu byť a vedieť precítiť vlastný život ako hodnotný. Inak povedané, nakoľko cítime, že život je dar, ktorý je žitia hodný. Depresívni ľudia toto necítia. Tretia podmienka dobrej existencie je smieť byť práve takí, akí sme. Niekedy sme príliš vyťažení tým, akí máme byť, a nemáme čas ani chuť zaoberať sa zmyslom.
Ak niekto príde k záveru, že nevidí zmysel svojho života, Frankl tento pocit vysvetľuje ako problém, že ľudia majú z čoho žiť, no nemajú pre čo žiť; majú prostriedky, no žiaden zmysel. Myslí si, že celá podstata zmyslu života spočíva v tom, že potrebujeme žiť život, ktorý stojí za to žiť. A tu si už odpoveď musí nájsť každý sám. Môžeme sa opýtať, a čo ľudia, ktorí stratili blízkeho človeka, prišli o strechu nad hlavou, v čom majú hľadať zmysel života oni, ktorí stratili „všetko“?
„Aj keď sa dá do istej miery súhlasiť s pôvodným Franklovým názorom, že nájsť zmysel života je možné každému človeku, predsa len výskumy ukazujú, že niektorí ľudia majú vzhľadom na svoje osobnostné dispozície akúsi výhodu, teda zážitok zmysluplnosti života je pre nich o niečo ľahšie dosiahnuteľný. Sú to ľudia emočne stabilní, skôr extravertovaní, schopní stanoviť si ciele a vyvíjať vôľové úsilie na ich dosiahnutie. Na druhej strane k neschopnosti nájsť zmysel života môžu prispieť rôzne životné traumy, straty či iné závažné životné udalosti.“
Sebapresahujúce Aktivity a Hľadanie Zmyslu
Mnohí ľudia cítia, že činnosti a aktivity, ktoré sú zamerané na zmysel, dostávajú hlbší a silnejší význam, keď sú sebapresahujúce - zamerané na niečo alebo niekoho mimo samého seba. Takými sú napríklad láska k nejakému človeku, láska k Bohu alebo k nejakému cieľu.
Tri Komponenty Zmyslu Života Podľa Rekera a Wonga
Psychológ Gary T. Reker spolu s klinickým psychológom a profesorom Paulom T. P. Wongom videli zmysel života v troch častiach, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú. Pri neprítomnosti ktoréhokoľvek z uvedených komponentov dochádza k ohrozeniu prežívania zmyslu života.
Gary T. Reker a Paul T. P. Wong identifikovali tri kľúčové oblasti, ktoré prispievajú k prežívaniu zmyslu života:
- Ciele (Goals): Mať v živote jasne stanovené ciele a smerovanie. Tieto ciele môžu byť rôznorodé, od kariérnych ambícií, cez osobné projekty, až po duchovné hľadanie. Dôležité je, aby tieto ciele dávali človeku pocit účelu a motivácie.
- Hodnoty (Values): Žiť v súlade s vlastnými hlboko zakorenenými hodnotami. Tieto hodnoty predstavujú to, čo považujeme za dôležité a správne v živote, a ich dodržiavanie nám prináša pocit integrity a autenticity.
- Význam (Meaningfulness): Vnímanie života ako celku ako zmysluplného a hodnotného. Toto zahŕňa pocit, že naše činy a naša existencia majú dopad a význam, a že sme súčasťou niečoho väčšieho ako sme my sami.
Nedostatok alebo oslabenie ktorejkoľvek z týchto zložiek môže viesť k pocitu existenciálnej prázdnoty a straty zmyslu. Tieto tri aspekty sa navzájom posilňujú: jasné ciele často vychádzajú z našich hodnôt, a dosahovanie cieľov v súlade s hodnotami prispieva k celkovému pocitu zmysluplnosti.
Rola Terapeuta pri Hľadaní Zmyslu
Pri strate zmyslu života mnohí vyhľadávajú pomoc psychológov, pričom očakávajú, že práve oni im ho pomôžu znovuobjaviť. Psychologička a psychoterapeutka s niekoľkoročnou praxou v zdravotníctve a skúsenosťami s prácou súdnej znalkyne v odbore klinická psychológia, Petra Klastová Pappová vysvetľuje, že: „nie je úlohou psychoterapie hovoriť ľuďom, čo je zmyslom života. Zaoberáme sa tým, ako zmysluplne prežiť danú chvíľu. Odpoveď na to, čo je zmyslom života, môže niektorým ľuďom dávať náboženstvo alebo nejaká filozofia, ktorá im povie, prečo tu sme a čo máme robiť. To je v poriadku. To, čo hovorí existenciálna analýza, je, že život nás vyzýva v každej chvíli. Nie je to tak, že máme čakať, čo od života dostaneme, ale je to život sám, ktorý nám dáva otázky, a našou úlohou je dať na ne odpoveď. Zmysel uskutočňujeme cez hodnoty, keď robíme veci, ktoré pre nás majú cenu a sú nášmu srdcu blízke.“
Blížia sa sviatky narodenia Krista - Vianoce, kedy pohltení množstvom lákavých reklám zabúdame na význam týchto sviatkov a necháme sa vtiahnuť do materiálneho ošiaľu v domnienke, že práve „to“ im dáva zmysel.
Čo je človek a ako nájsť zmysel života | 3-MINÚTOVÝ KATECHIZMUS 1
Filozofické Pohľady na Podstatu Života a Vnímanie Reality
Niekedy si pod vplyvom takpovediac materialistických znakov tohto historického okamihu myslíme, že je lepšie o tom ani nepremýšľať. Moju pozornosť ako filozofa a ako človeka veľmi upútalo to, že nevidno hlbší záujem o to, čo je život a aký má zmysel. Niektoré veci, ako sú politické či ekonomické problémy, totiž postihujú len niektorých ľudí a iných nie. Ale existuje aj istý spoločný problém, a to, že všetci zomrieme. Dnes už vieme, že všetky veci sú v určitom zmysle živé. Kedysi sa rozlišovalo organické od anorganického a keď sa dnes hovorí o chémii, stále sa hovorí, že je organická a anorganická. Ak sa nás teda niekto opýta, povieme, že pes, mačka a človek sú živé bytosti, ale okno alebo kus dreva nie. Terajšie výskumy, ktoré sú výsledkom dlhodobého úsilia, nás učia, že základom zloženia všetkých vecí a všetkých bytostí sú spoločné prvky: vzťahy chemické, fyzikálne, tepelné, elektrické, magnetické a mnohé iné. Viem, že je veľmi náročné povedať, kde sa život nachádza a kde nie. Mačka sa nám zdá živá, pretože keď ju hladkáme, pradie, a keď ju trestáme, vrieska. Ale keď udrieme do dreva, tiež vzniká zvuk …. Ako napríklad zvuk, ktorý vznikne pri údere tohto starého etruského prsteňa o drevo. Taký zvuk je hlasom dreva. A keby sa toto drevo ohlo alebo zlomilo, urobilo by „prask“ a toto „prask“ je smrteľný výkrik bytosti, ktorá zomiera.
Klasická filozofia nás učí nepracovať s absolútnymi vecami: v tomto svete je všetko relatívne. Tu neexistujú absolútne veľké ani absolútne malé veci. Neexistuje čierne ani biele. Neexistuje nič, čo by malo absolútne charakteristiky. V prejavenom svete sú všetky veci relatívne. Teraz rozprávam, hovorím vám určité slová, ale pred pätnástimi či dvadsiatimi minútami som nerozprával a o pol hodinu už zasa rozprávať nebudem. Sú to jednoducho momentálne činnosti, ktoré si nesmieme pliesť s podstatou vecí. Vec nie je zlá ani dobrá sama o sebe, ale pre to, na čo sa používa. Napríklad nôž v rukách zabijakov a útočníkov, ktorí sa potulujú po uliciach, je nástrojom smrti a násilia, ale v rukách chirurga je vecou dobra a spásy. Je teda nôž dobrý alebo zlý? Je to relatívne. Je toto pódium veľké alebo malé? Ak ho porovnáme s mravcom, je obrovské, ale ak ho porovnáme s celým Madridom, je nepatrné. Ak začneme posudzovať životné otázky z tohto pohľadu, prídeme pravdepodobne k záveru, že nie sú síce dokonalé, ale sú ľudské a pomáhajú nám žiť. A práve tu vzniká prvý problém: čo je Život?
Platón rozlišuje krásu a krásne veci. Predstavme si park. Vidíme v ňom nejakú sochu, nejakého človeka a vravíme, že tento park, táto socha, tento človek sú krásni. Prečo? Pretože sa podieľajú na esencii krásy. Inými slovami, „krása“ je esencia, je to Bytie stojace mimo všetky prejavy. V prejavoch sa len odráža a my ju prostredníctvom nich odhaľujeme, aj keď nám uniká z rúk ako piesok a čím viac ho stískame, tým viac z neho uniká. Samotný Život sa podľa starých filozofov prejavuje ako činnosť, ako pás činnosti. Ak existuje Boh, ak existujú Bohovia, sú živí, ale žijú v inej dimenzii, odlišnej od tej, v ktorej sa nachádzame my. Majú iný stupeň vedomia a tiež iný beh času. Aj čas je veľmi relatívny. Pre nejaký malý hmyz znamená niekoľko hodín celý život. Pre hviezdu je náš ľudský život len okamihom. Preto je meranie času veľmi relatívne.
Čo je Život? Prečo existuje? A ďalej: čo nám Život umožňuje? Ako sa prejavuje? Z filozofického hľadiska táto teória zjavne príliš neobstojí, pretože… čo uvádza do pohybu náhodu? Mohli by sme odpovedať, že nič, ale … je možné, aby nič uvádzalo do pohybu niečo? To možné nie je. Každá vec, ktorá sa pohybuje, potrebuje motor, niečo, čo ju uvedie do pohybu, aj keby to mal byť motor ako u Aristotela, ktorý ho považoval za nehybný v porovnaní so všetkými vecami, ktoré sú v pohybe. Na druhej strane, náboženská viera nám prináša predstavu vyššej Kozmickej Bytosti, často zosobňovanej, ktorá dala svojim stvoreniam Život. Ale … kto stvoril túto Bytosť, Boha alebo Bohov, nech už to chceme nazývať akokoľvek?
Moji starí učitelia mi odovzdali jedno učenie a som presvedčený, že by sa hodilo nám všetkým: predstavme si, že naša myseľ, naša konkrétna myseľ, nie tá najvyššia, je akási šálka alebo naberačka. Ak túto naberačku ponoríme do nádoby s vodou, naberieme kubický decimeter vody, a ak ju ponoríme do Tichého oceánu, naberieme tiež kubický decimeter vody. Inými slovami, problém nespočíva v tom, do čoho ponoríme svoju otázku, aby sme získali odpoveď, ale v tom, aby sme zväčšili pole svojho vedomia a mohli získavať stále viac, chápať stále viac. Akropolitánska filozofia ponúka individuálny rast nezávisle od toho, že sa môžeme stretať, aby sme boli spolu, aby sme sa spolu rozprávali, zúčastňovali sa na nejakej vedeckej či literárnej práci, alebo ako práve teraz, aby sme si vypočuli takmer neformálne rozprávanie nazvané prednáška. Len nájdenie seba samého vám prinesie vnútornú istotu, ktorú potrebujete. Všetko ostatné je taká alebo onaká viera, a tým nemyslím len vieru náboženskú.
Materialisti sa vysmievajú existencii prírodných duchov, anjelov alebo bohov. A aký je ich argument? Že ich nikdy nevideli. Na to má filozofia jednoduchú odpoveď: videli ste niekedy atóm? Zmerali ste niekedy vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom? Boli ste niekedy v Japonsku? Mohol by som teda tiež spochybniť existenciu atómov, vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom alebo skutočnosť Japonska. Vo všeobecnosti, až na výnimky, nikto z nás nemá osobnú a priamu skúsenosť s týmito vecami. Proste im veríme, uznávame ich, ako uznávame existenciu Tróje. Človek z karolínskej doby tiež nikdy nevidel mikróby ani žiadny druh baktérií, a napriek tomu v tej dobe nákazy zachvacovali celú Európu a existovali napriek tomu, že ich nebolo vidno. Možno existujú aj bytosti, ktoré uvádzajú do pohybu alebo ovládajú silu Života, aj keď my ich nevnímame priamo, ale na základe dôsledkov ich pôsobenia, pretože všeobecne vnímame prostredníctvom dôsledkov. Ak teraz pustím tento mikrofón, spadne. A videli ste pri tom „zákon gravitácie“? Nie, videli ste mikrofón, ktorý spadol, nič viac. Hmota Zeme, omnoho väčšia než hmota mikrofónu, spôsobila, že spadol. To, čo my zo Života vidíme, sú vonkajšie prejavy.
Ak rozvinieme ďalej túto myšlienku, kto nás môže uistiť, že sme neexistovali skôr, než sme sa objavili na tejto úrovni, a že nebudeme existovať aj potom, keď tu už nebudeme? Niekto si môže myslieť, že to všetko má obmedzené trvanie v dĺžke tisícok a tisícok rokov. Možno, ale pre nás je to večnosť. Starodávni ľudia verili, že všetky prejavené veci sa nachádzajú vo vnútri Makrobiosu, obrovskej živej bytosti. Indovia mu hovorili Brahma, ktorý sa prebúdza a zaspáva … Rovnaký príbeh existuje aj na Západe v podobe mýtu o Kráľovi sveta, ktorý sa tiež v určitom období prebúdza a v inom zaspáva. Preto starodávni filozofi hovorili, že celý vesmír nie je žiadna náhoda, ale obrovská živá Bytosť. Aj platonici a neoplatonici hovorili o tej obrovskej živej Bytosti, ktorej časťou je vesmír a ktorá sa z filozofického hľadiska v porovnaní s našim telom skladá z orgánov, tkanív či buniek. A tak galaxie, Slnko a planéty vo vesmíre sú len vitálnymi časťami tejto veľkej Bytosti, ktorá sa pohybuje, ktorá odniekiaľ prišla a niekam smeruje.
Precestoval som egyptské púšte a iné miesta, kde už tisícky a tisícky rokov pretrvávajú veľkolepé stavby. Keď sa k nim približujeme, vyzerajú z diaľky stále ako živé, akoby z nich mali vyjsť kňazi a pozdraviť nás, ako by sa Amonove vejáre mali znovu otvoriť. Čím viac sa však približujeme, tým viac si uvedomujeme, že to všetko je piesok, že kameň je rozpukaný, že stĺpy sa opierajú jeden o druhý, aby nespadli… Ten starý chrám je ale živý, narodil sa vtedy, keď sa otesávali kamene, keď sa stavali stĺpy a vytvárali na nich rytiny. Je to Karnacký chrám, snáď najväčší chrám na svete. Tento chrám bol plánovaný predovšetkým na základe potrieb teologických, politických, sociálnych - alebo nech už ich nazveme akokoľvek. Rôzni odborníci boli poverení tým, aby našli najvhodnejší kameň na jeho výstavbu. Na zemi sa vymedzil obvod, kde mal byť postavený, a musel odrážať nebeské miery, aby pozemské symboly zodpovedali nebeským telesám a aby chrám bol mostom medzi nebom a zemou. Vykonal sa astronomicko - astrologický výskum.
Vesmír, či už podľa súčasných teórií o veľkom tresku alebo podľa starých náboženských teórií, ktoré tvrdia, že vznikol z jednej časti tváre Brahmu, alebo, že ho stvoril určitý Boh, mal kedysi tiež svoj počiatok. Zakaždým odporúčam svojim poslucháčom, aby pozorovali oheň a vodu: ak vylejeme kdekoľvek trochu vody, začne stekať dole alebo sa roztekať do šírky. Vlastní akúsi múdrosť, niečo hľadá, niekam smeruje, tečie ďalej a nezastavuje sa. Ak nemôže tiecť priamo, zatáča, vytvára zákruty, obteká kamene a hory, až nevyhnutne dorazí k moru. A čo sa stane keď dorazí k moru? Teplom sa voda odparuje a vznikajú mraky. Mraky plávajú vo vzduchu, až sa v istom okamihu premenia na dážď, ktorý padá dole. A znova je tu voda a keď dopadne na zem, bude opäť hľadať cestu k moru. A ak voda vlastní túto múdrosť, že dokáže žiť, hľadať, nachádzať, stúpať nahor a znova sa vracať s novými skúsenosťami, aby ukončila tento cyklus, prečo by rovnaké zákony života nemali riadiť aj nás? Nepodobá sa to inkarnácii a dezinkarnácii, rodeniu a zomieraniu? Keď sa rodíme, je to ako mrak, ktorý určitým spôsobom zhusťuje naše duše do kvapôčok. Každý z nás je jednou kvapkou a tieto kvapky sa schádzajú, putujú spolu, všetci spoločne tvoríme spoločnosť, uzavierame manželstvá, vytvárame skupiny, kým nenastane okamih, keď sa vlejeme do mora, v ktorom sa „zdanlivo“ rozpustíme. To, čo teraz vysvetľujem, je logická možnosť, ale v staroveku to bolo považované za nevyvrátiteľnú pravdu.
Jedna veľmi stará hypotéza tvrdí, že to všetko má určitý dôvod, pretože keby to tak nebolo, nemyslíte, že by bol život nesmierne krutý? Bolo by to všetko skutočne bláznovstvo. Predstavte si: postavia nás na javisko sveta v Španielsku, v Tanzánii alebo kdekoľvek inde, kde sme sa narodili. Pozorujte nejakú úplne obyčajnú rastlinu, ktorú máte doma, a zistíte, s akou inteligenciou bola navrhnutá. Dnes sa hovorí o solárnych paneloch a využívaní slnečného svetla. Áno, ale solárne panely existovali už v období prvohôr, aby sa využilo slnečné svetlo: boli to listy rastlín. Listy rastlín využívajú slnečné svetlo pre fotosyntézu. Okrem toho vďaka kapilarite (čo fyzici odhalili pred nejakými 100 rokmi) dokážu rastliny to, že ich životné šťavy smerujú od koreňov k listom, obnovujú sa a znovu zostupujú ku koreňom. Inými slovami, všetko je podivuhodne a skvele vymyslené. Pozrime sa teraz na nejaké zviera, napríklad na pantera alebo tigra. Prečo je tiger pruhovaný a prečo má brazílsky panter na sebe škvrny? Tiger je pruhovaný, pretože žije medzi bambusmi a takto sa maskuje, vďaka čomu je prakticky neviditeľný. To všetko vypovedá o tom, že existujú aj iné inteligencie než tá naša, ktoré vymýšľajú alebo vymysleli archetypy, ktoré riadia rastliny a zvieratá. A čo povieme napríklad o mineráloch? Videli ste ako dokonale sú navrhnuté skaly, kamene či kryštály? Hádam ešte lepšie než Veľká pyramída? A ako je možné, že príroda vytvorila z jedinej látky, uhlíka, hutný granit a priesvitný diamant? Prečo veriť tomu, že sa táto kozmická inteligencia zaoberá rastlinami, zvieratami a minerálmi a nemyslí na nás ľudí, hoci sme tiež živé bytosti? Život existuje a Niekto ho kvôli Niečomu dokonale vymyslel a prepočítal. Prečo? Prečo sa vynaložilo toľko intenzívneho premýšľania, aby všetky veci získali taký krásny súlad? Musí to byť na niečo dobré. Nikto nestavia most, keď po ňom nikto nebude chodiť. Nikto nestavia loď, keď na nej nikto nebude plávať. Nikto nevyrába stoličku, keď na nej nikto nebude sedieť.
Keď sme uvrhnutí do tohto žalára z mäsa, do svojich ekonomických, rodinných a existenčných problémov, je niekedy samozrejme veľmi ťažké premýšľať o týchto otázkach. Spomínam si na úryvok z knihy Ovídia Nasa Umenie milovať, ktorý na mňa veľmi zapôsobil, keď som ho čítal prvýkrát. Ako viete, Ovídius bol veľký básnik z čias cisára Augusta a často veľmi hýril. Rád si v noci vyšiel so ženami, rád pil, chodil spávať veľmi neskoro (lepšie povedané zavčas rána, keď vychádzalo slnko). Ale okrem toho všetkého to bol Ovídius. Rozpráva nám, okrem iného, čo sa mu prihodilo s jednou z jeho mileniek, pre ktorú vymyslel meno (v tých dobách bolo otázkou cti neuvádzať mená dám, ale vymýšľať si ich. Bol to dobrý zvyk). Volal ju Korina a nevie sa, ktorá zo žien to bola. Ovídius rozpráva, že pri jednej príležitosti sa dostavil do Korininho paláca, do paláca dámy z vysokej rímskej spoločnosti, ktorá vlastnila úžasné poklady, napríklad papagája dovezeného snáď z Indie, ktorý vedel rozprávať. Papagáj opakoval všetko, čo mu hovorila, odpovedal, rozprával sa s ňou a bol jej dobrým priateľom. Keď Ovídius prišiel do paláca, uvidel uplakanú Korinu, ako drží papagája, ktorý vyzeral ako mŕtvy. Papagáj jej ležal na rukách a Korina plakala. Ovídius sa jej pýtal: „Prečo plačeš Korina?!“ A ona odpovedala: „Spomínaš si na toho papagája, ktorý sa s nami rozprával, opakoval všetky naše milostné slovíčka, naše piesne, bol naším krásnym skvostom, zeleným ako smaragd?“ Dnes je z neho kôpka peria, nič viac. Kde je ten papagáj? Čo sa s ním stalo? Prečo majú veci svoj koniec?“ Ovídius sa ju pokúsil utešiť, zasvätiť do vecí, o ktorých Korina nič nevedela a povedal jej: „Musíš vedieť, Korina, že existuje nebo, kde sú ľudia, ale že existuje aj nebo pre zvieratá. A medzi ľuďmi a zvieratami je úzky pás, v ktorom sa nachádzajú tie najlepšie zvieratá, ktoré sa dokonca vedia rozprávať s ľuďmi a opakovať ich slová. A práve tam sa tešia z toho, že si pripomínajú hlasy svojich pánov. Potom sa znovu vracajú na zem, aby sprevádzali ľudí.“ Korina s plačom odvetila: „Nie, nerozprávaj mi o tom. Je veľmi pekné nachádzať tieto starodávne príklady. Je veľmi pekné myslieť si, že niekedy zvieratá, rastliny či stromy umierajú v pokoji, pretože vlastnia poznanie, ktoré sme my stratili, keď sme preintelektualizovali náš život. Dnes musíme tieto poznatky znovu získať, pretože napriek nášmu technickému pokroku sme vnútri niekedy smutní. A napriek tomu, že žijeme vo veľkomestách, že sme medzi ľuďmi, že sa s nimi môžeme rozprávať, čítať noviny, pozerať televíziu alebo počúvať rádio, sa niekedy cítime veľmi osamelí, hrozne osamelí. Niekedy by sme si priali, aby nám niekto povedal niečo také, čo vravel ten papagáj o smrti, že neexistuje, že život má zmysel, že má smer. Ak uvidíte šíp letiaci vzduchom, nepomyslíte si, že vyšiel z luku a že mieri k terču? My vidíme z celého života šíp letiaci vzduchom, a ten šíp vystrelil Božský lukostrelec. Kedysi sme boli, za sprievodu nepostrehnuteľného zvuku, vystrelení do času a priestoru, ale raz dorazíme na nejaké miesto. Celý náš život má zmysel. Tí, ktorí sa spolu smiali, vedia, aké je to dobré pre nadšenie, a tí, ktorí spolu plakali, vedia, aké je to dobré pre zblíženie duší.
Reprodukcia ako Základný Zmysel Života?
Prof. Existuje objektívny, teda vedou požehnaný zmysel života? Myslím, že áno, jedine, že by sme žili v simulácii:) Viem, že teraz tesne pred voľbami, v čase nepochopiteľne brutálnej vojne na Ukrajine, či topiacich sa ľadovcoch, je toto asi posledná vec, čo niekto rieši, ale odpoveď na otázku aký má život vlastne zmysel, skôr či neskôr dobehne každého. Absencia jasnej a logicky konzistentnej odpovede je nesmierne dôležitá pre tých ľudí a tie deti, ktoré hneď ako stroje nekonajú, ale najprv premýšľajú, prečo majú to či ono robiť. Samozrejme, pokiaľ ste sa našli v kolónke stroje, neberte to zle, proste len váš mozog to (geneticky, alebo výchovou) podvedome vyriešil, a vďaka tomu sa môžete plne sústrediť na plnenie vašich snov, alebo pracovných povinností. Áno, odpoveď je úplne banálna ~ je to reprodukcia, teda rozmnožovanie. Samozrejme nie je ani tak dôležité, čo si myslím, ale prečo si to myslím. Existuje taká vec, ktorú nájdete v sekcii mágie a kúziel, pardon v katedre KVANTOVEJ MECHANiKY, ktorá sa volá Bell’s theorem. Našťastie prebublávajú nesmelé (ženské) hlasy, že „soudruzi z NDR“ niekde v experimente/interpretácii výsledkov urobili chybu, ale ako píšem skromne hore, nerozumiem tomu, ale logicky sa mi zdá, že ak je to tak, ako tvrdia kvantoví mágovia, tak je to dôkaz, že žijeme v simulácii.
Šťastie vs. Zmysel: Rozlišovanie Dvoch Pojmov
Množstvo ľudí si myslí, že cieľom života je byť šťastní. Avšak šťastie nie je zmyslom života. Je ním naplnenie, zmysluplnosť v živote. Pocit, že ste dosiahli a dosahujete to, čo je pre vás dôležité. Definovať pojem šťastie nie je jednoduché a pre každého môže znamenať niečo iné. Keď sa Albert Einstein podelil so svetom o svoju teóriu šťastia, uviedol: „Pokojný a skromný život prináša viac šťastia ako honba za úspechom v kombinácii s neustálym nepokojom.“ Dnes vieme, že mal jednoznačne pravdu. Ak sa opýtate okolitých ľudí, či sa cítia šťastí, verte tomu, že mnohí vám odpovedia záporne. Americký prieskum Survey of American Happiness z roku 2017 dokonca ukázal, že len tretina účastníkov štúdie sa cíti šťastná. A pritom sa všetci naháňame za šťastím. Máme zazmluvnené stovky psychiatrických a psychologických ambulancií po celom Slovensku.
Spisovateľka a inštruktorka pozitívnej psychológie na Pennsylvánskej univerzite Emily Esfahani Smith tvrdí, že naša posadnutosť snahou o osobné šťastie nevedie k pochopeniu zmyslu života. Psychológovia definujú šťastie ako stav pohody, v ktorej sa momentálne cítime dobre. Reálny zmysel života má hlbší význam. Vyplýva z toho, že patríme alebo „slúžime“ niečomu, čo nás presahuje. Ak sa stanete obeťou myšlienky, že cesta ku šťastiu je úspech, stratíte roky života a množstvo energie hľadaním ideálnej práce, dokonalého partnera či partnerky, krásneho bytu. Po pár rokoch honby za šťastím zistíte, že sa cítite úzkostne, osamelo, nešťastne. Môže hľadanie šťastia spôsobiť, že budeme nešťastní? Paradoxne áno.
Vedci zistili, že naháňanie sa za šťastím môže byť sebazničujúce. Platí totiž, že čím viac túžime po šťastí, tým je pravdepodobnejšie, že sa budeme cítiť sklamaní. Množstvo ľudí sa pri hľadaní vlastného šťastia cítilo beznádejne, depresívne a osamelo. Naopak, ak nájdete niečo, čo dáva vášmu životu zmysel - či to je starostlivosť o rodinu, tvorba umeleckého diela, štúdium či profesia, vtedy sa zvýši vaše sebavedomie. S ním rastie pocit spokojnosti a klesá riziko úzkostných stavov. Keď nebudete hľadať šťastie ako také, ale zmysel svojho života, budete odolnejší, bude sa vám lepšie dariť v škole, v práci, v súkromí.
Emily Esfahani Smith sa snažila nájsť spôsob, ako môžeme žiť zmysluplnejší život. Strávila päť rokov rozhovormi so stovkami ľudí a triedila výskumy v oblasti psychológie, neurovedy a filozofie. Identifikovala štyri piliere zmysluplného života:
- Spolupatričnosť (Belonging): Znamená byť vo vzťahoch, kde si vás vážia za to, kým skutočne ste. A vy si vážite ostatných. Najjasnejším príkladom sú rodinné väzby.
- Účel (Purpose): Nájsť svoj účel nie je to isté ako nájsť prácu, ktorá vás robí šťastnými. Nájsť svoj účel spočíva v tom, čo dávate, nie v tom, čo chcete. Dá sa definovať ako použitie svojich silných stránok na službu druhým. Keď sa vám to podarí, budete sa cítiť potrební, čo je už len kúsok k zmysluplnosti.
- Transcendencia (Transcendence): Až keď sa dokážete povzniesť, pozastaviť, meditovať, pochopíte márnosť mnohých ľudských snov a túžob. Rovnako aj banalitu každodenných životov.
- Rozprávanie príbehov (Storytelling): Uvedomili ste si niekedy, že tým, ako hovoríte o svojich skúsenostiach a o svojej minulosti, formujete vlastne svoj príbeh? Príbeh, ktorý o sebe vytvárate pre iných? Na základe toho, ako rozprávate, môžete vytvoriť rozdielne príbehy, aj keď sme prežili to isté. A to sa odzrkadlí na spôsobe, ako vás vníma okolie.
Nie ste nadšení z toho, ako sa veci vo vašom živote vyvíjajú? Neviete, na čo sa zamerať, aby váš život nabral správny smer? Vždy je dobrou voľbou návšteva terapeuta alebo nájdenie času na premyslenú sebareflexiu. Nehľadajte šťastie, to prichádza a odchádza. Život je skutočne dobrý vtedy, keď má zmysel.
Viktor Frankl a Hľadanie Zmyslu v Utrpení
K objasneniu výrazu „zmysluplnosť bytia“ prispel aj významný židovský psychiater a neurológ z Viedne Viktor Frankl. V septembri 1942 bol s manželkou i rodičmi transportovaný do nacistického koncentračného tábora. Aj keď väčšina jeho rodiny zahynula, on prežil. Vo svojej najpredávanejšej knihe z roku 1946 „Hľadanie zmyslu života“, ktorú napísal za neuveriteľných deväť dní, píše o zážitkoch z tábora.
V koncentračnom tábore pracoval ako terapeut a naplno sa venoval svojej profesii. Všimol si, že osoby, ktoré našli zmysel života aj v tých najstrašnejších podmienkach, boli oveľa odolnejšie voči utrpeniu ako tie, ktoré zmysel nenašli. „Človeku možno zobrať všetko, až na jednu vec, poslednú z ľudských slobôd - za akýchkoľvek okolností si zvoliť postoj, zvoliť si vlastnú cestu,“ píše v knihe. Frankl uvádza tiež príklad dvoch väzňov, ktorí sa pokúsili o samovraždu. Obaja muži stratili nádej a mysleli si, že od života už nemožno očakávať nič viac a nie je pre čo žiť. Ako terapeut im pomohol uvedomiť si, že život od nich stále niečo očakáva. Nájdenie zmyslu života nie je len o prekročení seba samého, ale aj o prekročení prítomného okamihu.
Šťastie je prchavá emócia pociťovaná tu a teraz - nakoniec zmizne, rovnako ako všetky emócie. Zmysel je trvalý. Spája minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou. Štúdie dokonca potvrdili, že ak aj zažijete negatívne udalosti, zníži to vaše šťastie, ale zvýši hodnotu zmyslu vášho života.
Čo definuje podstatu ľudskosti? Múdrosť, ktorú Viktor Frankl odvodil zo svojich skúseností priamo uprostred nepredstaviteľného ľudského utrpenia, je rovnako aktuálna aj dnes: „Byť človekom vždy smeruje k niečomu alebo niekomu mimo seba samého. Čím viac zabúdame na seba - a namiesto očakávania dávame, slúžime - tým viac sme ľuďmi.“ Hľadanie zmyslu života je to, čo robí ľudské bytosti jedinečnými.
tags: #je #zmyslom #zivota #len #reprodukcia