V spletitom tkanive rodinných vzťahov sa stretávame s mnohými fenoménmi, ktoré formujú individuálny vývin a celkovú dynamiku domácnosti. Dva takéto komplexné a často diskutované aspekty sú rodičovská preferencia jedného z detí a jedinečné postavenie jedináčika. Tieto témy sú predmetom intenzívnych úvah, osobných skúseností aj rozsiahlych vedeckých výskumov, ktoré odhaľujú prekvapivé nuansy v tom, ako rodičia vnímajú svoje deti a ako to spätne ovplyvňuje ich potomkov.
@!@
Fenomén Rodičovskej Preferencie: Otvorená Diskusia
Otázka, či rodičia môžu mať jedno dieťa radšej ako tie ostatné, alebo ho z nejakého dôvodu uprednostňujú, je často tabuizovaná, napriek tomu, že je hlboko ľudská. Je to téma, ktorá vzbudzuje zvedavosť a vyvoláva silné emócie, no zároveň je pre mnohých náročná na pripustenie, či už samým sebe, alebo pred inými. Veľa výskumov ukázalo, že to nie je nič neobvyklé, a že to má tak veľa rodičov. Potvrdzujú to aj početné osobné svedectvá, ktoré naznačujú, že tento fenomén existuje a je súčasťou mnohých rodinných príbehov.
Ako to vnímajú rodičia a dospelí, ktorí s tým majú osobnú skúsenosť? Jednoduchá odpoveď znie: jasné, že existuje. Stačí, že je jedno z detí rodičovi bližšie povahou, alebo sa ľahšie vychováva, je poslušnejšie, submisívnejšie a hneď je obľúbené. Toto prirodzené inklinovanie k nejakému typu osobnosti dieťaťa je často nevysvetliteľné. Dá sa to vysvetliť asi tak, ako keď spoznávame cudzích ľudí: proste s niekým nikdy nebudeme kamaráti, lebo si naše osobnosti prirodzene nerozumejú. S vlastným dieťaťom však musíme žiť a nemôžeme sa s ním nerozprávať, aj keď to môže byť výzva. Snaha pochopiť dieťa s odlišnou povahou je často pre rodiča ako keby ono naňho hovorilo v čínštine.
Rodičovské Perspektívy a Osobné Skúsenosti s Preferenciou
Mnohí rodičia otvorene priznávajú, že je nemožné správať sa ku všetkým deťom rovnako, a to vzhľadom na ich vek a povahu. Dynamika rodiny sa neustále mení a s ňou aj vzťahy. Jeden rodič uviedol príklad: „Pubertiačka ma momentálne vytáča pravidelne do biela, starší syn je neskutočná pomoc (ale viem, že o rok-dva ho drapne puberta a je to zas niekde), mladší syn je zasnený nepozorný tvor, ale proste miláčik no… najmladšia je najmladšia, rozmaznávaná jednotka, hlavne tatinkom… lebo jeho dievčatko.“ Pritom tá najmladšia sa vo veľa veciach správa najhoršie, či sa týka upratovania svojich vecí, učenia a robenia zle súrodencom. Toto demonštruje, že obľúbenosť nemusí nutne súvisieť s „dobrým“ správaním, ale skôr s jedinečným putom a interakciou.
Iní rodičia zas zdôrazňujú, že hoci môžu mať s každým dieťaťom iný vzťah, ich láska je rovnaká. Jedna matka troch detí to vysvetľuje: „Ľúbim všetky rovnako. No syn je taký môj miláčik, maznáčik, mojkoš. Vyžaduje najviac pozornosti. 11-ročná dcéra už má iné záujmy, aj keď príde sa pomojkať, ale láska v jej prevedení sa meria tým, že všetko musí mať dovolené, čiže 'ju nikto nemá rád'. A dcéra 9 mesiacov to ešte len teraz začína vnímať a vyžadovať pozornosť. Ona je ockov miláčik.“ Tieto opisy ukazujú, že hoci môže existovať „miláčik“, neprekladá sa to automaticky na menšiu lásku k ostatným deťom.
Ďalší pohľad prináša myšlienku, že každý deň môže byť iný. Rodič priznal: „Hej, každý deň podľa nálady, úrovne vystrájania a odvrávania mám radšej jedno alebo druhé. Niekedy sa to dokáže meniť aj v 5 minútových intervaloch.“ Dôležité je, aby sa každý jeden cítil milovaný, to je celé v materstve. Nejde o to, že by sme s manželom naše deti neľúbili rovnako, ale o to, ktorému je viac odpustené, na ktoré sme tolerantnejšie, s ktorým chceme tráviť viac času. Podvedome si manželia našťastie vybrali každý iné dieťa. Iná matka štyroch detí zhodnotila: „Už viackrát som rozmýšľala, že ktoré mám najradšej, ale na nič som neprišla. Každého mám rada pre niečo iné.“ Prirovnáva to k priateľstvám: „To ako keď mám kamošky. S jednou chodím rada na kávu, s ďalšou zas chodím rada cvičiť, atď. Rovnako to mám aj pri deťoch. S jedným synom rada pečiem, s ďalším sa rada hrám hry, malú rada fintím, s ďalším synom mám zas obľúbenú aktivitu, že mi češe vlasy.“
Yuko Munakata: Veda o tom, ako rodičia ovplyvňujú vývoj dieťaťa | TED
Niektorí rodičia si dokonca myslia, že je nemožné, aby mali preferované dieťa. „Neviem si predstaviť robiť rozdiely medzi svojimi deťmi v láske.“ Priznávajú, že áno, závisí to od veku a povahy dieťaťa, niektoré im je bližšie v istých situáciách, iné viac nápomocné, ďalšie ich vytočí najmenej alebo najviac. Ale že by mali niektoré viac alebo menej rady, to určite nie. Takýto prístup k deťom sa im vyložene hnusí, pretože to môže veľmi ovplyvniť rodinu, ako to vidia na príklade manžela a jeho súrodenca, ktorého manželovi rodičia preferujú, a tým pádom sú aj vnúčatá obľúbenejšie, a je to do očí bijúce pre nich aj pre široké okolie. Matka troch detí zdôrazňuje, že ľúbi všetky rovnako a nemala by, ktoré uprednostní, keby si ju išli zabiť. Všetky deti sú to moje deti a každé má moju lásku, ktorá patrí len jemu. Deti zásadne neporovnávam. Lásku k deťom prirovnáva k láske k manželovi a mame - každá je iná, ale rovnako silná. Samozrejme, že keď najstarší najviac vymýšľa, najčastejšie sa na neho hnevám, samozrejme, že keď stredná dcéra je kľudné dievča, tak sa s ňou pohádam najmenej krát. Alebo, že som najviac na nervy z najmladšieho, lebo ten keď má svoje nervíčky, tak všetci o tom vedia. To ale vôbec neznamená, že by som jedného ľúbila viac ako druhého, alebo že jeden je viac obľúbený ako druhý.
Vnímanie Preferencie zo Strany Detí a Dospelých Súrodencov
Pocit preferencie jedného dieťaťa nie je len internou záležitosťou rodičov, ale má hlboký dopad na vnímanie vzťahov zo strany detí. Mnohí dospelí súrodenci zdieľajú bolestivé skúsenosti, kde cítili, že ich rodičia jedno dieťa obľubujú viac. „Moja mama doteraz obľubuje a ľúbi viac sestru ako mňa… máme k tomu aj adekvátny vzťah… ale čo už,“ svedčí jeden z nich. Tieto pocity môžu pretrvávať po celý život a formovať vzájomné súrodenecké vzťahy. U niekoho je to viditeľnejšie a niekto sa to snaží zakryť. Príklady z rodiny ukazujú, že sa to bežne deje: „Babka má jednu dcéru obľúbenejšiu, svokra uprednostňuje dcéru pred synmi, u našich tiež mamina a aj tatko uprednostňujú sestru.“
Dôsledky vnímanej preferencie môžu byť značné. „Moja mama si myslí, že nás ľúbi rovnako. Dokonca mňa obviňuje, že so sestrou nemám vrúcny vzťah… to, že to dokafrala, nevidí, a nikdy ani nebude.“ Tento citát podčiarkuje, aké ťažké môže byť pre rodiča priznať si chybu a aký deštruktívny môže byť dopad na vzťahy, ak deti cítia nespravodlivosť. Pocit, že rodičia ľúbia súrodenca viac, môže dieťa poznačiť doživotne. „Mala som expriateľa a jemu aj mama otvorene povedala, že jeho brata má radšej… mne to prišlo strašné kruté.“ Podobné svedectvá hovoria o tom, že „jej brat je boh a ona chudera, čo nič nevie a nedosiahne“ z pohľadu rodičov, čo je podľa dotyčných nesmierne nefér.
Z pozície dieťaťa je často možné vnímať preferenciu aj v staršom veku. „Z pozície dieťaťa viem, že rodičia majú radšej môjho brata a zas si myslím, že je to spôsobené aj tým, akí sme povahovo a tým, že ja a moja mama sme podobné povahou a myslím, že mama sa so mnou nikdy nevedela otvorene porozprávať.“ Dokonca aj z pozície vnúčaťa je možné vnímať rozdiely: „Z otcovej strany mali obľúbeného môjho brata, zo strany mojej mamy som bola obľúbenejšia ja.“ Ako súrodenec mnohí podozrievali svojich rodičov, že mali radšej iného súrodenca.
Je všeobecná zhoda v tom, že je v poriadku, ak existuje rodičovská preferencia, za predpokladu, že o tom tie deti nevedia, ak tie rozdiely necítia. Ak to deti vnímajú, je to obrovské rodičovské zlyhanie. V tomto kontexte je najdôležitejšie, aby sa každý cítil milovaný, to je celé v materstve. „Nikdy nechcem, aby zažili pocit, že rodičia ľúbia súrodenca viac.“
Jedináčik v Rodine: Mýty vs. Realita
Téma jedináčikov je rovnako bohatá na stereotypy a mýty, ako aj na prekvapivé fakty. V minulosti boli jedináčikovia zriedkavejší, možno aj preto ich zvykli považovať za rozmaznaných, egoistických a neochotných sa prispôsobiť. Dnes výskumy vravia o probléme jedináčikov zaradiť sa do kolektívu, o ich prílišnej závislosti na rodičoch, či o sebeckosti a rozmaznanosti. Na druhej strane sa im prisudzuje väčšie sebavedomie, inteligencia a ambicióznosť. Čo z toho naozaj platí a čo je len mýtus?
K vzniku teórie o „syndróme jedináčika“ prispeli pionieri americkej psychológie G. Stanley Hall a E. W. Bohannon, ktorí sa týmto fenoménom zaoberali koncom 19. a začiatkom 20. storočia. E. W. Bohannon z Clarkovej univerzity v Massachusetts zhrnul v práci s názvom A Study of Peculiar and Exceptional Children (1896) svoje zistenia z dotazníkového prieskumu, kde požiadal dvesto respondentov, aby vymenovali zvláštnosti jedináčikov, ktorých poznajú. Vtedajší psychológovia vychádzali z predpokladu, že jedináčikovia majú všetku pozornosť svojich rodičov a starých rodičov, nemusia sa o ňu deliť so súrodencami, preto sú zvyknutí, že všetky ich potreby a túžby sú vždy naplnené.
Hoci sa teória o „syndróme jedináčika“ stala rýchlo populárnou, neskoršie výskumy ukázali, že sa nezakladá na vedeckých dôkazoch. Prehľadová vedecká štúdia, ktorá zhrnula výsledky viac ako 200 výskumov na túto tému, vyšla v roku 1987. Jednou z jej autoriek bola Toni Falbo, psychologička z Texaskej univerzity v Austine a sama jedináčik. Ako uvádzajú autori štúdie, byť jedináčikom nie je determinantou osobnostného vývoja. Ďalšie výskumy preukázali, že ani rodičovské štýly rodičov, ktorí majú jedno dieťa, a tých, ktorí majú detí viac, sa od seba zásadne nelíšia. Dnes už medzi psychológmi panuje zhoda, že to, že niekto vyrastal ako jedináčik, automaticky neprispieva k rozdielom v jeho osobnosti oproti ľuďom, ktorí vyrastali so súrodencami.
Sociálna psychologička Susan Newman, poradkyňa rodičov a autorka kníh o výchove detí, hovorí, že pocity viny rodičov jedináčikov nie sú na mieste. Pri svojej práci naštudovala množstvo výskumov zaoberajúcich sa rodinami s jedným dieťaťom a zistila, že tieto deti na tom vôbec nie sú horšie než ich rovesníci so súrodencami. Všetky štúdie preukázali, že jedináčikovia nie sú rozmaznaní. Lekárka Toni Falbo vyvracia vo svojich štúdiách množstvo mýtov spojených s jedináčikmi. Tvrdí, že stereotypy o tom, ako sú jedináčikovia skazení a rozmaznaní, sa nezakladajú na faktoch. Podľa nej nie je rozdielov medzi deťmi bez a so súrodencami veľa. To, aké dieťa bude, ovplyvňujú úplne iné, závažnejšie faktory, než počet sestier či bratov.
Yuko Munakata: Veda o tom, ako rodičia ovplyvňujú vývoj dieťaťa | TED
Sociálny a Emocionálny Vývin Jedináčikov
Jedináčikovia často zažívajú pocit jedinečnosti a dôležitosti či bezvýhradnej pozornosti rodičov, čo sa odráža na ich každodennom prežívaní a skúsenostiach. Mávajú lepšie výsledky v škole - rodičia sa im po intelektovej stránke viac venujú. Následne však bývajú príliš orientovaní na výkon. Majú lepšie vyjadrovacie schopnosti a v dospelosti často dosahujú vedúce postavenia.
Jeden z najbežnejších mýtov o jedináčikoch je ten, že si ťažko hľadajú priateľov. Niektorí vedci sa zhodli v tom, že deti v škôlke skutočne majú slabšie sociálne schopnosti, čo im v neskoršom živote môže spôsobovať ťažkosti. Svoje tvrdenia opierali najmä o americkú štúdiu z roku 2004, ktorá sledovala 20 tisíc škôlkarov. Keď mali učitelia ohodnotiť ich sociálne zručnosti, skutočne horšie dopadli jedináčikovia: horšie sa ovládali, ťažšie nadväzovali vzťahy a mali viac problémov so správaním.
Lenže v roku 2010 už vedci prezentovali výsledky aktuálneho výskumu, kde sledovali deti bez súrodencov v tínedžerskom veku. Analýza obsiahla odpovede vyše 13 tisíc mladých ľudí. Vedci od nich chceli, aby menovali svojich piatich kamarátov. Jedináčikovia i súrodenci boli v týchto zoznamoch vyberaní úplne rovnako, bez rozdielu. To, či mal tínedžer doma brata alebo sestru, nemalo žiaden dopad na jeho popularitu. Niektorí členovia odbornej obce však poukazovali na rozdielne metódy hodnotenia v oboch prípadoch, preto sa výskum s tínedžermi zopakoval podobne ako so škôlkarmi, kde ich hodnotili učitelia. Výsledok opäť potvrdil, že nie je rozdiel medzi sociálnymi schopnosťami tínedžerov jedináčikov a tínedžerov so súrodencami.
Čo sa týka sociálnej interakcie, dieťa bez súrodencov nemá skúsenosť s kolektívom, kolektívnou hrou, pomocou, súťažením. Nepotrebuje sa deliť o veci a hračky s inými. Každé dieťa potrebuje rovesníkov, zvlášť jedináčikovia, ktorí si najlepšie rozumejú s mladšími alebo staršími deťmi a najmenej s rovesníkmi. Preto by jedináčikovia mali byť začlenení do kolektívu detí materskej školy. Potrebujú sa naučiť radosti, odriekaniu, súťaživosti, výhre aj prehre, odpúšťaniu si s inými deťmi. Dieťa by sa nemalo cítiť osamelé.
Adrián, 29-ročný jedináčik, priznal, že vyrastal na dedine, kde sa na škole nestretával so žiadnymi predpojatosťami v súvislosti s tým, že nemá súrodencov. Predsudky prišli až neskôr od dospelejších ľudí, približne v čase vysokej školy. To, že vôbec existujú nejaké predsudky voči jedináčikom, začal vnímať neskôr od starších ľudí, často od viacdetných rodičov či ľudí so súrodencami. Napriek tomu si nemyslí, že by to jedináčikovia mali na Slovensku ťažké. Ako mu miestni vysvetlili, vychádza to z historickej skúsenosti. Island je drsná krajina s neľútostnou prírodou, samé gejzíry, lávové prúdy, ostré kamene a útesy, málo jedla. V minulosti sa tam ťažko žilo a bolo teda bežné, že deti zomierali v omnoho väčšej miere ako na pevninskej Európe. Preto si Islanďania v snahe zabezpečiť pokračovanie rodu spravili viacero detí, rátajúc s tým, že nie všetky musia prežiť. Ak by si v minulosti spravili iba jedno dieťa, príliš by riskovali zánik rodu.
Ďalší problém, ktorý okolie rado pripomína, je, že jedináčik sa musí cítiť zle. Skutočne? S neutíchajúcou pozornosťou milovanej mamy a otca, o ktorú sa nemusia s nikým deliť, ani o ňu bojovať? S pohodovými a šťastnými rodičmi a vzájomnou blízkosťou? Aj vedci z Inštitútu pre sociálny a ekonomický výskum v Anglicku sa prikláňajú na opačnú stranu. Podľa ich zistení sa deti z viacdetných rodín sťažujú na množstvo problémov. Vyše polovicu opýtaných detí súrodenci šikanovali, jedno z troch priznalo, že ich brat či sestra pravidelne bili, kopali, búchali. Ďalším zase nadávali a kradli im veci. Mať rovnaké gény neznamená automaticky, že máte aj duševne spriazneného priateľa na celý život. Každý človek je iný a v detstve sa vyrovnáva s rivalitou, závisťou a ubližovaním.
Treba si uvedomiť, že samota nie je synonymum osamelosti. Naopak, jedináčik sa od mala učí, že stráviť pár chvíľ osamote je v skutočnosti veľká výhoda. Jedna matka šiestich súrodencov spomína: „Milujem každého z nich. No najmä v komplikovanom tínedžerskom veku by som dala všetko za kúsok súkromia a samoty.“ Súrodenci ju na jednej strane veľa naučili, vďaka nim vie robiť kompromisy, riešiť hádky či prispôsobovať sa mnohým nečakaným situáciám. Väčšina jedináčikov preto čas osamote nevníma ako strašiaka, ale ako prirodzenú súčasť života. Keďže nie vždy je k dispozícii partner na hranie, vedia si vymyslieť kadečo.
Mnohí jedináčikovia majú v dospelosti silné puto so svojimi rodičmi. Vo všeobecnosti sú títo ľudia podľa psychologičky Jany Račkovej Vyskočilovej zvyknutejší na vzťahy s dospelými a so staršími než s rovesníkmi a aj v dospelosti radšej vyhľadávajú vzťahy so staršími. Výskumníčky Lisen Roberts a Priscilla Blanton prišli v roku 2001 so zistením, že mnohí dospelí jedináčikovia vnímali ako nevýhodu, že v detstve nemali takých verných parťákov ako ich rovesníci so súrodencami. Niektorí si dokonca v predškolskom veku vymýšľali imaginárnych kamarátov, s ktorými by sa mohli o všetko deliť. Adrián priznáva, že aj jeho sa ľudia občas pýtajú, či mu nechýbajú súrodenci. „To je otázka, na ktorú nedokážem odpovedať, pretože nie je možné povedať, či mi chýba niekto, koho som nikdy nemal,“ hovorí. Jeho okolie mu takisto často pripomína, že ako jedináčik nikdy nemôže pochopiť súrodeneckú lásku a rivalitu, ako aj „neopísateľnú dynamiku tohto vzťahu“. „Keď sa začnem zamýšľať, aké by to bolo mať súrodenca, tak som zmätený, pretože naozaj neviem, aké by to bolo. V tomto smere mi zlyháva predstavivosť a viem si to priblížiť len na základe toho, čo pozorujem v okolí.“
Výchova Jedináčika: Výzvy a Odporúčania
Výchova jedináčika prináša svoje špecifické výzvy a zároveň aj jedinečné príležitosti. Rodičia jedináčika nemusia rozdeľovať pozornosť ani lásku medzi viac detí, čo sa môže odraziť na prehlbovaní vzájomného vzťahu. Je však dôležité si uvedomiť, že jedináčikovia mávajú často pocit, že sa musia zavďačiť blízkym, ktorí im venujú veľa pozornosti. Často zažívajú pocit jedinečnosti a dôležitosti či bezvýhradnej pozornosti rodičov. To sa odráža na jeho každodennom prežívaní a skúsenostiach - jedináčikovia mávajú lepšie výsledky v škole - rodičia sa im po intelektovej stránke viac venujú. Následne však bývajú príliš orientovaní na výkon. Majú lepšie vyjadrovacie schopnosti a v dospelosti často dosahujú vedúce postavenia. Mnoho rodičov zabúda, že aj veľký vekový rozdiel medzi súrodencami stavia dieťa do role jedináčika.
Jednou z hlavných výziev je nepostaviť svoju dcéru či syna na piedestál. Je normálne, že o jediné dieťa sa bojíme oveľa viac, pretože je to človiečik, ktorému od narodenia dávame všetku našu lásku, voľný čas a pozornosť. No dieťa by sa malo naučiť, že nie všetky situácie v živote sa budú rozvíjať tak, ako to chce ono. Je viac-menej samozrejmosťou, že deti v mnohodetných rodinách sa delia o menšie a väčšie veci, sladkosti, hračky, pozornosť, čas… Prirodzene sa tak učia štedrosti a nesebeckosti. Ako toto naučiť jedináčika? Ako zabezpečiť, aby neočakával, že dostane vždy všetko celé a hneď? Naučte ho, že ak sa nedelí so súrodencami, nech sa delí s vami. Učte ho odmala, že nemusí mať všetko hneď, že nemusí mať všetko, čo si zaumieni.
Ďalším aspektom je takzvaná „presila rodičov“. Pamätáte si situáciu, kedy vo vašom detstve rodičia rozhodli a vy ste sa k tomu nemohli vyjadriť, ale konali ste podľa ich rozhodnutia? Pamätáte si ten pocit? Toto vo väčšej či menšej miere prežíva jedináčik. Pocit frustrácie a presily rodičov, kedy dvaja vždy rozhodnú aj za tretieho. Nemyslí sa tým, že dieťa má prehlasovať rodičov či dohadovanie sa o skutočnostiach, ktoré majú rozhodnúť dospelí. Hovorí sa o tom, že ak sa rozprávate o programe na nasledujúci deň či o zmene detskej izby, nákupu či iných bežných aktivitách, zapojte do diskusie aj svoje dieťa. Dajte mu príležitosť byť aspoň prítomné vo vašej diskusii, aby sa necítilo v opozícii a osamelo. Jedináčikovia sú na to zvlášť citliví a vnímaví.
Takáto presila rodičov sa často prejavuje aj v prenášaní vlastných nesplnených ambícií na dieťa. Je dôležité dovoliť mu kráčať vlastnou cestou, učiť sa na vlastných skúsenostiach a neokliesňovať mu možnosti príležitostí či aktivít. Ak vychovávate len jedno dieťa, skúste mu zdôrazniť, že je dôležitejšia radosť z vykonávania nejakej činnosti než dosahovanie prvenstva vo všetkých oblastiach.
Bruno, otec 17-ročnej dcéry, priznáva: „Myslím, že sme mohli postupovať pri výchove trochu inak.“ Hovorí, že hoci dcére dávali určité mantinely, viedli ju k úcte k starším, ohľaduplnosti k ostatným, k rešpektovaniu autorít, inak jej nechávali voľný priestor a slobodu. „Dnes je slušná, úctivá, ale začínam si uvedomovať, že to rešpektovanie súkromia od malička z nej urobilo bordelárku, nemá vo veciach systém a aj pod tlakom je z nej chaotička,“ priznáva Bruno. Rovnako ho mrzí, že sa dcéra nerada delí. Rodičom - nielen jedináčikov - by preto radil, aby boli pri výchove dôslednejší. „Netreba sa báť dieťaťu riadne prikázať, čo treba, zároveň ho tým nedeptať a okrem základnej slušnosti ho učiť, ako sa rozdeliť s inými, ako si okolo seba udržať poriadok, ako mať systém vo veciach a aktivitách a ako si aspoň trocha ísť za svojimi snami či plánmi.“
Rodičov jedináčikov, ktorí vyhľadávajú pomoc psychologičky Jany Račkovej Vyskočilovej, väčšinou trápia podobné výchovné problémy ako rodičov viacerých detí. Pri výchove jediného dieťaťa môže byť podľa nej niekedy ťažké „frustrovať“ dieťa dávaním mu hraníc. Hranice a trvanie na ich dodržiavaní sú však podľa nej pri výchove veľmi dôležité. Rovnako upozorňuje, že v rodine s jedináčikom býva v prevahe „dospelácka zložka“, a tak je ľahké pozabudnúť sa a chcieť mať hneď zo svojho dieťaťa malého dospeláka. Jedináčik sa síce cíti prirodzene v prítomnosti dospelých, no netreba zabúdať, že je ešte stále dieťaťom. Rodičia potrebujú stráviť aj čas bez dieťaťa, osamote. Jedna mamička spomína: „Naša dcéra chcela absolútne všetko robiť spolu so mnou a manželom. Pozerať večerný film, chodiť po úradoch či zapájať sa do rozhovorov, ktorých obsah by len zbytočne zaťažoval detskú hlavičku.“ To ich stálo veľa síl a vysvetľovania. „Dlho nechápala, že dieťa je predsa len niekde inde ako my, dospelí. Bolo to náročné obdobie.“ Dnes trávi viac času so starými rodičmi, a tak si môžu jej rodičia vyhradiť viac chvíľ osamote.
Dopady Poradia Narodenia a Jedináčikovstva na Duševné Zdravie
Nový výskum, zverejnený spoločnosťou Epic Research, sa zameral na duševné zdravie dospelých, ktorí sa narodili ako prvorodení pri mladších súrodencoch a rovnako na jedináčikov. Výsledky nepotešia, ale dopad „poradia“ či „sólo bytia“ sa predsa len dá zmierniť. Jedináčik a prvorodené dieťa má na jednej strane väčšiu šancu trpieť depresiou a na druhej zas - že sa stane lídrom!
O práve duševné zdravie sa zrejme budú musieť intenzívnejšie postarať v dospelosti práve jedináčikovia a tí, čo sa narodili ako prví v rade súrodencov. Stereotypy, ktoré sa s tým spájajú, sú napríklad u jedináčikov nezávislosť, sebeckosť, vysoké sebavedomie, ale aj osamelosť. Prvorodení sú zasa lídrami a vykazujú vysokú mieru zodpovednosti, no zároveň im sebavedomie môžu znižovať vysoké nároky rodičov či tie vlastné, teda ťaží ich sklon k perfekcionizmu. Dlho sa tiež hovorí o tom, ako majú prvorodení trpieť vyššou mierou úzkosti, keďže si pri nich „rodičia trénujú výchovu“, „minú všetky strachy“, takže prvorodení „vyšliapu chodníčky“ pre mladších súrodencov, ktorých život je ľahší a pohodovejší.
Štúdia skúmala vyše 180-tisíc detí, konkrétne analyzovala údaje od 182 477 detí v 8. roku života, narodených v rokoch 2009 - 2016, ktoré absolvovali zdravotnú prehliadku v rámci programu skríningu úzkosti v USA. Do úvahy sa brali parametre ako pohlavie, rasa, etnicita, vek, anamnéza porúch duševného zdravia u dieťaťa (trauma) a anamnéza úzkosti a depresie u matky, prípadný predčasný pôrod, zdravotné poistenie či BMI a ďalšie. Je známe, že práve tieto faktory ovplyvňujú u detí neskôr rozvinutie duševných porúch. Existuje však málo výskumov, ktoré by túto pravdepodobnosť zvyšovali práve z dôvodu poradia narodenia vo viacpočetných rodinách, alebo z dôvodu, že je dieťa jedináčik.
Zistenia výskumu priniesli tieto výsledky:
- U prvorodených detí, ktoré majú súrodencov, je o 48 % vyššia pravdepodobnosť, že im bude diagnostikovaná úzkosť v čase návštevy špecialistu vo veku 8 rokov v porovnaní s deťmi, ktoré boli narodené v poradí ako druhé, tretie atď.
- Podobne to je u jedináčikov - tí majú o 42 % vyššiu pravdepodobnosť úzkosti.
- Prvorodeným deťom, ktoré majú súrodencov, vyšlo aj vysoké percento pravdepodobnosti, že budú mať diagnostikovanú depresiu, a to o 35 % v porovnaní s deťmi, ktoré sa narodili neskôr.
- U jedináčikov je táto pravdepodobnosť zase o 38 % vyššia.
Presné príčiny, prečo to tak je u prvorodených a jedináčikov, sú zložité, no štúdia naznačuje, že môže ísť o kombináciu rodinnej dynamiky, prístupov rodičov a fyziologických faktorov jedinečných pri prvom tehotenstve, ale aj environmentálnym stresom. Napríklad rané detstvo je pre jedináčikov aj prvorodených náročnejšie - rodičia sa mnohokrát ešte len „učia“, ako správne vychovávať, ako byť dobrým rodičom a akékoľvek obavy majú prirodzene dopad na deti.
Yuko Munakata: Veda o tom, ako rodičia ovplyvňujú vývoj dieťaťa | TED
Syndróm Najstaršej Dcéry: Špecifické Dopady
Kalifornská univerzita zverejnila výskum takzvaného syndrómu najstaršej dcéry, čo je skôr termín „popovej“ psychológie, ktorý však poukazuje na reálne rodinné dynamiky. Podľa výskumníčok sa často stáva, že hranice medzi úlohou najstaršej dcéry a úlohou jej matky bývajú veľmi nejasné. Prvorodené dcéry preberajú veľkú časť zodpovednosti za starostlivosť o mladších súrodencov, ale aj domácnosť - to isté neplatilo pre najstarších synov.
Výskum ukázal, že skutočne majú v niektorých prípadoch prvorodené dcéry tendenciu dospieť skôr. Zistili skoré príznaky nadobličkovej puberty u prvorodených dcér a matiek s vysokou úrovňou prenatálneho stresu. Stres matky počas tehotenstva teda zrýchlil proces sociálneho dozrievania prvorodenej dcéry. Výskumníci a výskumníčky pritom rodiny sledovali až 15 rokov - od tehotenstva po dospievanie detí.
Iná štúdia k tomu dodáva, že práve tieto najstaršie dcéry však získali za prirýchle dospievanie istú formu odplaty - existovala totiž vysoká miera pravdepodobnosti úspechu na rozdiel od ostatných súrodencov, ktorí sa narodili neskôr. Najstaršie dievčatá tiež v živote často zastávajú vedúce úlohy. Príkladom môžu byť známe osobnosti ako Beyoncé, Oprah Winfrey, Kamala Harris, Taylor Swift či Hillary Rodham Clinton, ktoré sú všetky prvorodenými dcérami.
Najstaršie dcéry skutočne často preberajú zodpovednosť za dianie v domácnosti a rodine, prežívajú vyššiu mieru stresu z vysokých očakávaní, dobrých výsledkov a požiadavky, aby slúžili ako vzor pre mladších súrodencov. Tradičná rodinná dynamika spoliehajúca sa na starších súrodencov tak môže prispieť k problémom s duševným zdravím a ovplyvniť ich pohodu. Jedináčikovia zase čelia tlaku ako jediné dieťa rodičov, byť perfektné vysnívané dieťa, keďže všetky očakávania sa sústreďujú len na nich. Aby sme túto „emocionálnu daň“ ako rodičia čo najviac zmiernili, je dôležité podporovať prvorodené deti a jedináčikov a znížiť tak stres, ktorý by mohol spôsobiť rozvinutie úzkostí a depresie.
Prečo Sa Rodičia Rozhodnú Pre Jedináčika?
Rozhodnutie mať jedno dieťa, alebo viac, je hlboko osobné a ovplyvňuje ho množstvo faktorov, ktoré presahujú jednoduchú túžbu po potomstve. Faktorov, ktoré dokážu ovplyvniť rozhodnutie o počte detí, je oveľa viac. Súvisia napríklad i s povahou a skúsenosťami, so zážitkami z vlastného detstva alebo so situáciou v rodine. Mnohokrát nie je rozhodnutie mať jedináčika vôbec plánované.
Jedna z matiek zdieľala svoj príbeh: „Vždy som chcela mať dve deti tak, ako väčšina párov. Bola to samozrejmosť. Navyše som mala mladšiu sestru, ktorú som bežne prebaľovala, kŕmila, takže som si myslela, že som na dieťa pripravená i prakticky. Môj názor sa začal prudko meniť už v pôrodnici, keď som prehlásila, že druhý pôrod nezvládnem.“ Napriek tomu, že si každý myslel, že ju to prejde a na to druhé sa predsa len dá, ona od svojho presvedčenia neupúšťala a na každú otázku: „Kedy bude druhé?“, trpezlivo odpovedala, že druhé nebude. Nikto to nebral vážne. Dcéra navyše nebola práve bezproblémové bábätko a matka sa stala úzkostlivou a hysterickou. O to viac, keď začala zo škôlky nosiť rôzne detské choroby a vírusy, ktoré ťažko znášala. Keď bola dcéra chorľavá, matka bola následne paranoidná. V takých chvíľach sa len utvrdzovala v tom, že popri dcére, ktorá je stredobodom jej pozornosti, by sa nedokázala venovať ešte jednému dieťaťu. A myslí si, že by to bol problém hlavne po psychickej stránke. Hoci sa všetko utriaslo, keď dcéra nastúpila do školy a matka sa stala vyrovnanejšou a pokojnejšou, nedokáže svoj názor zmeniť a dať dcére súrodenca a manželovi druhé dieťa, čo ju veľmi mrzí, pretože ich ľúbi. Žiaľ, nedokáže premôcť strach - z tehotenstva, z pôrodu, z možných komplikácií a rizík, z neschopnosti venovať sa dvom deťom tak, ako by chcela, z mojej úzkosti, zlyhania… Predsa len dve deti si vyžadujú viac času, trpezlivosti, pochopenia, pozornosti, starostlivosti… Ani si nevie predstaviť svoje fungovanie pri dvoch deťoch, skôr ju pri tej predstave chytá doslova panika.
Iný príbeh priniesla Helena, čerstvá matka štvormesačného syna, ktorá už teraz vie, že jej dieťa bude jedináčik. O dieťa sa neúspešne pokúšali veľa rokov, nakoniec sa rozhodli pre asistovanú reprodukciu. Aj tehotenstvo jej dalo zabrať: „Bolo mi v kuse zle, psychika dostávala zabrať.“ Samotný pôrod bol podľa jej slov „čistá nočná mora“, napriek tomu, že rodila v Nórsku, kde je zdravotníctvo vo všeobecnosti veľmi kvalitné. „37 hodín trápenia nakoniec ukončili vákuovým pôrodom.“ Po narodení syna museli bojovať s jeho silnou žltačkou a s jej zaseknutou chrbticou, potom spoločne s dojčením. „Za ten čas som dvakrát skončila na PN, už som viac nevládala,“ hovorí Helena. „A predstava toho, že by som si to mala zopakovať ešte raz?“
Blanka mala tiež ťažké rozhodovanie. Keď mala jej dcéra pol roka, objavili sa u nej zdravotné problémy, ktoré im výrazne zasiahli do života a riešia ich dodnes. „Nemáme ešte stanovenú diagnózu, lebo ani špecialisti na Slovensku, ani vo Viedni si s tým zatiaľ nevedia rady.“ Pri rozhodovaní zhodnotila aj svoje psychické rozpoloženie a vnútornú silu.
Niekedy sa rodičia jednoducho necítia na to, aby priviedli na svet ďalšie dieťatko a je to úplne v poriadku. Nie sú nikomu nič dlžní - ani prvému dieťaťu, ani starým rodičom. Príbeh Timey, ktorá sa snažila o druhé dieťa šesť rokov, ukazuje, že aj po mnohých pokusoch (čaje, liečitelia, umelé oplodnenie) to nakoniec prijala. „Dnes má Miško 9 rokov, je to šikovný chlapec a taktiež sa zmieril s tým, že nebude mať súrodenca. Ak sa ma niekto pýta, kedy bude ďalšie, odpoviem, že to určite nie je jeho vec.“
Z ekonomickej stránky dnes deti nedávajú zmysel. V minulosti to bolo inak, pretože deti pomáhali a plnohodnotne pracovali v domácnosti, v hospodárstve, na poliach a pod. Vtedy to bola jednoducho lacná pracovná sila. Dnes sú však deti dôsledkom lásky, sú túžbou, nie potrebou. Pravdou je, že pri jednom dieťati dokážete mať situáciu viac pod kontrolou, jednoduchšie riadiť chod rodiny a zvládať popri tom aj množstvo iných vecí a navyše je tu menej vzťahov, ktoré sa môžu komplikovať a narúšať tak dynamiku rodiny. Navyše, vždy je lepšie, ak sa na zem hádže jeden drobec, nie dvaja či traja.
Spoločenský Tlak a Nechápanie Okolia
Rodičia jedináčikov sa často stretávajú s nepochopením a zvedavými, až útočnými otázkami. „A kedy bude braček alebo sestrička?“ je asi jedna z najčastejších otázok, ktorým čelí mama jedináčika. Akoby mať ďalšie dieťa bola pre mamu svätá povinnosť. Okolie rado posudzuje, aj táto výsada býva často analyzovaná a hodnotená. Známi, aj úplne cudzí ľudia, bez okolkov napádajú rozhodnutie rodičov: „Čo druhé dieťa, stihnite to všetko vybaviť počas jednej materskej, aby ste mali pokoj.“ Alebo: „Chcete, aby bola Simonka rozmaznaný jedináčik, alebo opustená a smutná celý život?“
Tlak spoločnosti na to, aby rodina vyplnila jej ideálnu predstavu o zostave, je stále dosť silný, napriek tomu, že žijeme v 21. storočí a pod pojmom „ideálna“ by sme mali hľadať skôr jej vnútorné nastavenie než vonkajšiu reprezentáciu. Mnohí ľudia majú stále predstavu, že správnu rodinu tvorí mama, otec, syn a dcéra. Faktom však je, že aj traja členovia - rodičia plus jedno dieťa, sa stáva u nás bežným javom.
Adrián, dospelý jedináčik, si spomína, že predsudky prišli až neskôr od dospelejších ľudí, približne v čase vysokej školy. To, že vôbec existujú nejaké predsudky voči jedináčikom, začal vnímať neskôr od starších ľudí, často od viacdetných rodičov či ľudí so súrodencami. Podobne aj Blanka priznáva, že zo strany niektorých rodičov, ktorí majú detí viac, niekedy cíti pohŕdanie až pasívnu agresivitu. Blanka si však myslí, že je to presne naopak - rodičia viacerých detí majú podľa nej možnosť lepšie si zorganizovať čas ako rodičia jedináčika. „Súrodenci sa spolu zahrajú, kým pri jednom dieťati je to tak, že rodič plní všetky tieto funkcie sám.“ Vychovávať jedno dieťa je podľa nej náročnejšie ako vychovávať viac detí. „Najviac ma zabolelo, keď sme napríklad chodievali na dovolenku s kamarátmi, čo majú tri deti, a správali sa k nim niekedy tak, akoby žiadne z nich nechceli,“ hovorí Blanka. „Vtedy sa naozaj hnevám a pýtam sa, načo majú ľudia deti alebo viac detí, keď na to nemajú vnútornú kapacitu. Veľakrát vidím rodinu, kde sa dospelí vôbec nevenujú deťom, nerešpektujú ich a vnímajú ich ako príťaž.“
Yuko Munakata: Veda o tom, ako rodičia ovplyvňujú vývoj dieťaťa | TED
Budúcnosť Slovenskej Rodiny: Trend Jedináčikov
Slovensko možno čaká generácia jedináčikov, povedal v nedávnom rozhovore pre Denník N demograf Branislav Bleha. Tento trend nie je nový a demografické údaje potvrdzujú klesajúcu pôrodnosť. Ešte dva roky po nežnej revolúcii dosahoval, podľa dokumentu prognostického ústavu SAV - Prognóza vývoja obyvateľstva v okresoch Slovenskej republiky do roku 2035, priemerný počet detí na jednu ženu úroveň dvoch detí. V roku 1995 to však bolo už len približne 1,5 dieťaťa. Aj v ďalších rokoch intenzita plodnosti klesala, hoci nie až tak dynamicky. V roku 2002 dosiahla svoje historické minimum, 1,19 dieťaťa na ženu. Aj keď sa medzi rokmi 2007-2009 zvýšila hodnota úhrnnej plodnosti z 1,25 nad hranicu 1,4 dieťaťa na ženu, v ďalších rokoch opäť klesla.
Je mať jedináčika sebecké rozhodnutie? Iste, mať jedno dieťa je pre rodičov jednoduchšie, než mať ich viac. Niekedy sa síce dospelí sťažujú, že celá zábava leží na ich pleciach, kým súrodenci sa v istom veku už zahrajú sami, no toto nie je reálne až tak náročné. Preto sa občas vynoria pochybnosti. Možno by sa to dalo zvládnuť aj s ďalším dieťaťom. Možno bolo rozhodnutie mať jedináčika unáhlené. Veď tam, kde sa najedia traja, sa štvrtý už zaobíde bez väčších problémov. Čo ak to naozaj vytúženému potomkovi ublíži, že bude vyrastať sám?
Neexistuje správna odpoveď na to, koľko detí predstavuje ideálnu rodinu. Dnes je množstvo párov vďačných aspoň za jedno dieťa. Iní sa pre jedno dieťa rozhodnú z vlastnej vôle. Kvalita materstva sa nedá zmerať počtom detí. Dôležitá je matka sama. Mať jedináčika znamená mať aj viac času nielen na spoločné aktivity, ale aj sama na seba. Dôležitejšie ako poradie je možno to, či dieťa malo v detstve niekoho, kto bol naňho naladený, a cítilo sa bezpečne, prijato, rešpektovane. Rodičia, ktorí vychovávajú len jedno dieťa, stoja pred viacerými výzvami. Rodičia jedináčikov, ktorí vyhľadávajú pomoc psychologičky Jany Račkovej Vyskočilovej, väčšinou trápia podobné výchovné problémy ako rodičov viacerých detí. Všetci sa zhodneme na tom, že duševné zdravie človeka má popri fyzickom hlavné slovo v kvalite života. Ako sa cíti mama, dieťa raz-dva vycíti. A to bez ohľadu na to, koľko má rokov. Neverte tomu, že nie ste plnohodnotnou mamou len preto, že vaše dieťa nemá súrodenca.
tags: #jedinacik #preferovane #dieta