Český herec, režisér a spisovateľ Jiří Mádl si získal srdcia divákov už v mladom veku. Jeho kariéra, ktorá sa začala v sedemnástich rokoch úspešnou rolou vo filme Snowboarďáci, prešla dlhú cestu, počas ktorej sa stal nielen uznávaným hercom, ale aj rešpektovaným režisérom a v neposlednom rade aj spisovateľom. Najnovšie však prežíva svoju doposiaľ najosobnejšiu a najvýznamnejšiu rolu - rolu otca. V tomto článku sa ponoríme do jeho skorých rokov, hereckých začiatkov, režisérskej a literárnej práce, a predovšetkým do jeho cesty k otcovstvu, ktorá mu priniesla nové perspektívy a premenila jeho život.
Skoré roky a cesta k herectvu
Jiří Mádl sa narodil 23. októbra 1986 v Českých Budějoviciach. Jeho detstvo a mladosť sa odohrávali v tomto juhočeskom meste, kde po absolvovaní Biskupského gymnázia J. N. Neumanna krátko študoval psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Už v týchto raných rokoch prejavoval záujem o herectvo. Ešte pred debutom na striebornom plátne sa príležitostne venoval herectvu v mládežníckych divadlách a neskôr sa objavil v niekoľkých krátkych filmoch, ktoré naznačovali jeho prirodzený talent a charizmu.
Jeho umelecká dráha však nabrala raketový spád, keď mal iba sedemnásť rokov. Prelom v jeho kariére nastal s filmom Snowboarďáci (2004), kde zaujal divákov svojou charizmou a improvizačným talentom. Táto rola ho katapultovala medzi mladé herecké talenty a otvorila mu dvere k ďalším úspešným projektom, ako napríklad Rafťáci (2006) a Ro(c)k podvraťáků (2006). Práve vďaka týmto komediálnym úlohám si Jiří Mádl a Vojtěch Kotek vytvorili nezabudnuteľnú komediálnu dvojicu, ktorá si podmanila tínedžerské publikum.
Jiří Mádl nebol len prirodzeným talentom, ale aj usilovným pozorovateľom. Sám hovorí, že jeho najväčšou výhodou ako herca aj režiséra je, že toho má veľa napozeraného. Filmy a hranie sú podľa neho odmalička súčasťou jeho DNA. Tento hlboký vzťah k filmovému umeniu mu pomohol prekonať aj počiatočný deficit neexistujúceho formálneho hereckého vzdelania, ktorý v začiatkoch cítil. Dnes to už asi berie skôr ako výhodu, ktorá mu umožňuje pristupovať k herectvu s vlastnou, nekonvenčnou perspektívou.
Rozmanitosť hereckých úloh
Hoci sa Jiří Mádl preslávil v komediálnych rolách, nikdy sa neobmedzoval len na jeden žáner. Svoju hereckú všestrannosť preukázal aj v dramatických rolách. Vo filme eŠteBák (2012) stvárnil profesionálneho agenta, ktorý sa zaoberá odpočúvaním ľudí a zhromažďovaním kompromitujúcich materiálov. V historickej vojnovej dráme Colette (2013) prežil milostný príbeh v krutom prostredí koncentračného tábora, čím ukázal svoju schopnosť ponoriť sa do psychologicky náročných postáv. Jeho herecký talent sa prejavil aj v historickom filme Bathory (2008), kde si zahral po boku medzinárodných hviezd. Tieto úlohy potvrdili, že Mádl je herec s širokým rozsahom, ktorý sa nebojí výziev a dokáže presvedčivo stvárniť rôznorodé charaktery. Ako sám hovorí, pri hraní sa vlastne hrá a nemá to ako jediné zamestnanie. Bojí sa, že keby stále niečo nakrúcal a potom ešte hral v divadle, stala by sa z toho rutina. Preto nakrúca jednu-dve veci za rok a to mu stačí, aby si udržal sviežosť a autenticitu.
Réžisérske ambície a filmová tvorba
Okrem herectva sa Jiří Mádl úspešne etabloval aj ako režisér, čo predstavuje ďalšiu dimenziu jeho umeleckého talentu. Režírovanie vníma ako prácu, ktorá si vyžaduje matematické myslenie a schopnosť udržať v hlave množstvo detailov. Ako sám hovorí, režisér musí v hlave držať čas, musí si rozvrstviť čo a kam, koľko času venuje určitej scéne, pretože nedostane viac natáčacích dní, musí byť opatrný, musí vedieť, ako s kým hovoriť - inak sa hovorí s dieťaťom, inak so starším človekom, inak so štábom.
Pojedeme k moři a práca s detskými hercami
V roku 2014 debutoval Jiří Mádl snímkou Pojedeme k moři, ktorá získala Cenu českej filmovej kritiky za objav roka. Pri tomto autorskom debute pracoval s detskými hercami, čo sa ukázalo ako kľúčové pre rozvoj jeho režijného štýlu. Sám tvrdí: „Ja som si na tých deťoch vybudoval svoj režijný štýl.“ Ešte pred nakrúcaním režíroval kastingy, pri ktorých vyberali hercov do filmu, a už tam musel nejakým spôsobom komunikovať s deťmi. To sa podľa neho prenieslo aj do jeho ďalšej práce - dospelým hercom to vysvetľuje rovnako ako deťom. Má to aj výhody, zahŕňa v tú chvíľu úplne všetko. Hoci to považuje za nekonvenčný prístup, kedy hercom nenecháva toľko priestoru, ako sa to normálne robí, myslí si, že im to neprekáža. Necítia sa tým zviazaní, cítia to tak, že ich vedie. Za to určite vďačí skúsenosti s deťmi. Jeho krédom je, že nikdy na pľaci nezakričal, a ak áno, určite nie na hercov, pretože si hercov váži a dokáže sa do nich vžiť, tým, že je sám herec.
Scenáristickú prácu študoval v New Yorku, čo považuje za výbornú a dokonca pre jeho tvorbu úplne zásadnú skúsenosť. Scenár k prvému filmu Pojedeme k moři napísal ešte predtým, než tam šiel študovať, ale to berie ako dar zhora. Myslí si, že keby nešiel na tú filmovú školu do New Yorku, už by ďalej nepísal. Pri ďalších filmoch vie presne, ako sa do toho dostával, ako hľadal štýl rozprávania. To je lepšie, lebo potom môžete pristúpiť k akejkoľvek látke a spracovať ju. Pretože keby znova čakal na „dar zhora“, ďalší scenár by zrejme napísal tak o 20 rokov. Pre neho bol ten New York zásadný. Mal šťastie na výborný ročník a úžasných učiteľov. Zdôrazňuje, že omnoho viac záleží na tvare príbehu, pretože tém je veľa. Často niekto povie: „To je téma na film!“ Áno, môže byť zaujímavá téma, ale často je vhodná skôr do správ alebo pre dokument. Film je predovšetkým o dileme hlavného hrdinu. Dráma je pre neho skôr dilema hrdinu, než nejaké utrpenie. Sú témy, o ktorých je dôležité hovoriť, ale v prípade filmu je dôležité rozprávať príbeh, ktorý ponúkne nový pohľad na danú tému, alebo diváka zahrnie do príbehu tak, že ho prežíva s hrdinami.
Na streche a výzva nehercov
Keď nakrúcal svoj druhý film Na streche, mal zase zaujímavú skúsenosť v tom, že jedného hlavného hrdinu stvárnil známy herec Alois Švehlík a druhý bol neherec, Duy Anh Tran. Pre neho to nebol zase taký rozdiel. Keď si vyberá hercov do filmu a hľadá nehercov, kasting prebieha inak, je podrobnejší. Pred nakrúcaním potom s nehercom potrebuje skúšať, viac to doňho „dostávať“. Navyše, neherec, ktorý tam hral Vietnamca Songa, toho odvtedy nakrútil veľa, roztrhlo sa vrece s ponukami, čo potvrdzuje, že to nie je náhoda a človek musí disponovať nejakými kvalitami. Len čo si človek začne trochu veriť a cíti, že ho režisér nepustí niekam, kde by to nebolo dobré, nie je nervózny a dokáže akoby letieť na autopilota.
Seriál Miluju tě, Pucinko: Kreativita v čase pandémie
Počas pandémie COVID-19, keď nebolo možné nakrúcať s hercami a platili prísne obmedzenia, preukázal Jiří Mádl svoju kreatívnu flexibilitu a zmysel pre humor. V tom čase robil mnoho charitatívnych projektov, snažil sa pomáhať seniorom a podobne. Jeho producentka mu však vravela, že je to všetko fajn, ale mali by sa prejaviť ako „entertainment business“ a ľudí najmä pobaviť. Rozmýšľal, čo by sa dalo robiť, a tak sa zrodil krátkometrážny seriál Miluju tě, Pucinko, so slovenským kameramanom Martinom Žiaranom, kde sú hlavné postavy zubné kefky. Chodil po byte a rozmýšľal, o čom by to mohlo byť. Potom rozmýšľal ďalej, čo pre neho kefky symbolizujú - je to intimita a blízkosť. Pamätá si, že keď sa rozišiel so slečnou, s ktorou bol dlho, najsmutnejší bol pohľad na zubnú kefku - zrazu bola iba jedna. Tak to poňal ako love story, začal písať a zohnal si kolegov, pretože sa nič nenakrúcalo a mali čas. Bola to radosť a seriál sa stal veľmi sledovaným. Hoci mall.tv neuvádza počty zhliadnutí, Jiří Mádl ich vie a sú obrovské, z čoho má radosť. Dokonca sa stále pohráva s nápadom na rovnomenný celovečerný film, najmä preto, že sa seriál chytil veľmi dobre medzi deťmi. Seriál majú rady a hrávajú sa teraz so zubnými kefkami.
Ako režisér je Jiří Mádl aj členom Európskej filmovej akadémie, čo pre neho znamená veľkú výhodu. Ako akademik má prístup ku všetkým tým filmom, môže si ich pustiť zo servera, kde sú uložené. Hoci má túto možnosť, nehlasuje vždy.
Vlny: Ambiciózny filmový projekt a osobná reflexia
Jeho najnovší a doteraz najambicióznejší filmový projekt je Vlny, ktorý sám režíroval. Film, podľa skutočnej udalosti, je výrazne väčší, než tie prvé dva. Trval na ňom 10 rokov, kým uzrel svetlo sveta. Ako zdôvodňuje Mádl, prečo sa film rodil až 10 rokov, asi to muselo dozrieť, on musel dozrieť, aby mal skúsenosti na tento film. Vlny zavedú divákov do slávnej Redakcie medzinárodného života Československého rozhlasu, kde pracujú pod vedením Milana Weinera odvážni novinári - celebrity svojho obdobia, ktorých plagáty zdobia steny mnohých domácností. Prvým popudom nakrútiť tento film bol pre Jiřího Mádla záujem o ľudí v redakcii. Scenárista a režisér vo svojom doteraz najambicióznejšom filme odkrýva skutočné udalosti doby a zároveň poukazuje na dôležitosť rodiny, boj za slobodu či osobné hrdinstvo. Na margo toho, ktoré situácie z filmu by on sám v živote nechcel zažiť, povedal: „Nechcel by som sa dostať na hranu strachu o svojich blízkych tak, ako to zažíva náš hrdina.“ Zároveň dodáva, že najviac sa bojí o svoju rodinu a blízkych. Film sa dočkal premiéry na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, kde zožal emócie, potlesk a standing-ovation. V tomto filme si zahrali aj slovenskí herci Tomáš Maštalír a Táňa Pauhofová, čo podčiarkuje jeho medzinárodný rozmer.
Literárna tvorba: Slovo na papieri
Okrem herectva a réžie sa Jiří Mádl v poslednom období predstavil aj ako spisovateľ. Najnovšie vydal svoj debutový román s názvom Přitažlivost planety Krypton. Kniha sa zaoberá modernými témami, ako sú vzťahy v online priestore, úzkosti a hľadanie identity v dnešnom prepojenom, no často osamelom svete. Sám autor priznal, že román sa začína konverzáciami na sociálnej sieti, v ktorých Martin a Veronika spomínajú na detstvo a zároveň sa delia o veci, ktoré zažívajú v súčasnosti. Mádl sa inšpiroval aj vlastnými skúsenosťami s úzkosťami a panickými atakami, ktoré autenticky opísal v knihe, čím dodáva príbehu hĺbku a osobný rozmer.
Mádl vníma internet ako nástroj, ktorý má svoje limity a riziká. Ako sám hovorí, virtuálny priestor má svoje limity a nemyslí si, že sa na sociálnych sieťach dá vybudovať plnohodnotný vzťah. Zároveň však zdôrazňuje, že je na nás, ako sa k virtuálnemu svetu budeme správať. Ďalšou postavou, ktorá ho inšpirovala, je Superman. Ako sám hovorí, nie je vyslovene fanúšikom komiksov, ale myslí si, že Supermanovi chýba domov, o ktorý prišiel, a to aj napriek tomu, že sa stal slávnym u nás na zemi. Mádl už má v pláne aj ďalšiu knihu s pracovným názvom Moje láska Kiara, čo svedčí o jeho vážnych literárnych ambíciách. Okrem toho dodáva, že po prvý raz v živote píše knihu a veľmi ho to baví.
Príprava na otcovstvo: Skúsenosti z "Denníka moderného fotra"
Aj keď Mádl v súkromí donedávna takéto problémy neriešil a aj po tridsiatke bol slobodný a bezdetný, paradoxne si rolu otca vyskúšal najskôr na filmovom plátne. V týchto dňoch vstupuje do kín film Denník moderného fotra, nakrútený podľa rovnomenného blogu a knihy Dominika Landsmana, otca zažívajúceho ťažké chvíle na rodičovskej dovolenke. V ňom Jiří Mádl stvárnil hlavnú úlohu utrápeného otca.
Ponor do rodičovskej reality
Jiří Mádl nebol nováčikom, pokiaľ ide o blog Dominika Landsmana Denník moderného fotra. K tomuto projektu bol prizvaný už pred siedmimi rokmi a hoci si nebol istý, či vtedy už bola kniha, blog na internete poznal. Postupne za tých sedem rokov príprav stúpala sláva denníčka. Hoci nikdy nečítal celú knihu, vedel, že v Česku je to už evergreen. Keď má niekto dieťa, dostane túto knihu. Dokonca aj jeho brat ju má doma na stole, lebo má doma dve malé deti, a Mádl do nej občas nakukol - už s vedomím, že v tom bude hrať. Nebral to ako poučku, ale ako muníciu pre komédiu. Na predpremiérach filmu ľudia na to veľmi dobre reagovali. Hovorili, že u nich to bolo lepšie alebo horšie, alebo sa tešili, že aj oni mali podobné zážitky so svojimi deťmi.S autorom populárneho blogu a knihy o problémoch otcov na rodičovskej dovolenke Dominikom Landsmanom sa Mádl niekoľkokrát stretol. Dominik spisoval svoje zážitky z rodičovskej dovolenky a vložil do nich veľa nadsázky, aby sa to dobre čítalo a bolo to vtipné. O Landsmanovi Mádl hovorí, že naživo je veľmi tichučký, veľa toho nenahovorí, skôr pozoruje. Vyzerá to tak, že sa veľmi hanbí, ale potom to pochopil. On vás pozoruje a dáva si v hlave dohromady, čo o vás napíše. Mali aj stretnutie, kde sa fotili, a Landsman o tom potom napísal veľmi vtipnú príhodu pre jeden časopis, ktorá bola vlastne taká poviedka prekladaná otázkami pre Mádla. Písal o prvom stretnutí a trochu fabuloval, trochu hovoril pravdu. Mádl si myslí, že aj čitateľ po chvíli pochopí, že si fakt v niečom robí žarty a nemyslí to vážne. Režisér Jan Haluza si pred nakrúcaním filmu dal podmienku, že scenár k filmu Denník moderného fotra napíše sám, aby doň vložil svoje osobné skúsenosti.
Dynamika na pľaci a vzťah s deťmi
Ako hovorí, do sýtosti si pri nakrúcaní užil malé deti, keď prišiel na pľac, nejaké mu vždy strčili do rúk. Sám Mádl si spomína: „Áno, jasné. Na nakrúcaní bolo celkovo päť alebo šesť malých detí, ktoré stvárňovali tú istú postavu.“ Film mapuje prvý rok dieťaťa, deti museli rásť, starnúť. Zároveň tam boli aj náhradníci, keď jedno dieťa veľmi plakalo, muselo nastúpiť druhé. Ale aj keď nehralo ani jedno z nich, dali mu do rúk nejaké dieťa. Stále tam pobiehali nejaké deti. Tu sa to týkalo detí a bolo to celé príjemne plienkovo-mliekovo-detsky nabité. Filmový pľac fungoval ako detský kútik. Aj ľudia, ktorí by v živote nepriniesli svoje dieťa do práce, ho tam mali.
Jiří Mádl sa snažil mať naozaj poctivý prístup k nakrúcaniu a za všetkými deťmi, ktoré vo filme mali účinkovať, šiel domov, aby sa s ním zoznámili, aby si ho „načuchali“, zvykli si na neho. Išiel s nimi aj von, aby si ho pamätali aj v inom prostredí. Myslí si, že s nimi nadviazal vzťah, bolo to také malé priateľstvo. No s úsmevom dodáva, že keď videli jeho tvár, začali hneď vrieskať, lebo jeho tvár symbolizovala nakrúcanie. V tomto mu pomáhala aj Tereza Ramba, jeho kolegyňa a čerstvá matka, ktorá bola stále dôležitá ako taká brzda. Stále mu dávala rodičovské rady, čo má robiť. Našťastie tie deti chytili Pavlovov reflex aj na jej tvár, takže plakali, aj keď prišla ona. Na túto rolu sa nedalo dať nič iné, iba energiu. Aby bol oddýchnutý, hoci hral nevyspatého, ale tá energia tam musela byť stále prítomná. Film má dynamiku a zvláštnu radosť zo života.
DENNÍK MODERNÉHO FOTRA - oficiálny HD trailer
Reflexia budúceho rodičovstva
Nakrúcanie filmu Denník moderného fotra prinútilo Jiřího Mádla zamyslieť sa nad vlastným budúcim otcovstvom. Pýtali sa ho, aký bude rodič, či bude otcovskú rolu vedieť brať s nadsázkou. Sám spomína na to, ako ho vychovávala jeho matka, ktorá, ako má pocit, začala ťahať záchrannú brzdu výchovy, až keď mal pätnásť. Samozrejme, že vtedy už bolo neskoro. Keď vychovával mladšieho brata (Mádl má o jedenásť rokov mladšieho brata), bol dosť upätý rodič, taký úzkoprsý. Okrem dojčenia robil naozaj všetko a veľmi ho to bavilo. Bol síce ešte iba chlapec, ale kúpal ho, vozil ho v kočíku po meste, uspával ho. Bol to taký jeho koníček. Nič ho nenechal robiť, staral sa oňho až príliš. Dúfa, že keď bude mať vlastné dieťa, bude to brať menej vážne.
Súkromný život a skutočné otcovstvo
V osobnom živote prežíva Jiří Mádl šťastné a prelomové obdobie, ktoré mu prinieslo najväčšiu rolu - rolu otca. Jeho cesta k otcovstvu bola dlho stráženým tajomstvom, podobne ako u jeho hereckého kolegu a parťáka z mladosti Vojtu Kotka.
Dlho strážené tajomstvo
Jiří Mádl si svoje súkromie úzkostlivo stráži. Podarilo sa mu utajiť nielen to, že so svojou priateľkou čakajú dieťa, ale len náhodou vyšlo najavo, že bábätko už je na svete. Tajomstvo vyšlo najavo až po pôrode koncom roka 2022. Herec s priateľkou dovtedy neoznámili radostnú novinku nikde na sociálnej sieti. Hoci médiá spočiatku informovali o tom, že dieťa mu porodila Andrijana Trpković, jeho posledná verejne známa partnerka, ktorá je kostýmová výtvarníčka a dizajnérka (a bývalá partnerka Vojtu Kotka a Stanislava Majera), neskôr sa ukázalo, že rodinu si Mádl nakoniec založil s inou ženou.
Matka jeho syna Františka
Učarovala mu fotografka Katarína, ktorá je matkou jeho syna Františka. Až začiatkom júla 2024 sa verejnosť prvýkrát dozvedela viac o jeho súkromí. Mádl sa objavil na premiére filmu Vlny, ktorý sám režíroval a ktorý sa dočkal premiéry na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch. Režiséra po prvýkrát verejne sprevádzala aj jeho partnerka a matka jeho syna, fotografka Katarína. Už na prvý pohľad je úplne jasné, že František je jeho, ako uvádza Báječná žena. To, kto je jeho matkou, bolo opradené rúškom tajomstva, ale teraz je to už známe.
Radosť z novej životnej roly
Koncom roka 2022 sa Jiří Mádl stal otcom syna Františka. Rolu otca si užíva a s úsmevom pre Super.cz vlani prezradil: „Rolu otca si užívam a myslím si, že si ju užíva aj malý Fanúšik. Teda rolu syna, samozrejme.“ Svoju rodinu a blízkych vníma ako najdôležitejších. V rozhovore k filmu Vlny vyjadril obavu, že by sa nechcel dostať na hranu strachu o svojich blízkych. O syna Františka sa chce dobre postarať a zabezpečiť ho, hoci s jeho matkou mal nezáväzný pomer, Františka vychováva aj on. Pre Jiřího Mádla je otcovstvo novým a hlbokým zážitkom, ktorý preniká do jeho umenia aj osobného života, prinášajúc mu novú perspektívu a zmysel.
Vplyv vzťahov a umelecká filozofia
V Mádlovom živote a tvorbe hrajú dôležitú úlohu aj medziľudské vzťahy a jeho osobná umelecká filozofia.
Tereza Ramba: Viac než kolegyňa
Jedným z najvýznamnejších vzťahov v jeho profesionálnom aj osobnom živote je jeho dlhoročné priateľstvo s herečkou Terezou Ramba (predtým Voříškovou). Hrali spolu už dávno v Rafťákoch a odvtedy ešte v niekoľkých filmoch, vrátane Denníka moderného fotra. Je pre neho „skorosestra“ alebo možno aj sestra, ich rodiny sú už rôzne prepojené. Oslavujú spolu narodeniny, Silvestre a tak podobne. Keď niekto potrebuje požičať byt, napríklad Mádlovi súrodenci, bývajú u nej, jej súrodenci bývajú u nich. Má pocit, že má kľúče od jeho bytu. Je to dlhodobý vzťah, ich väzba je obrovská a radi sa vídajú. Práve Tereza Ramba tesne pred premiérou Denníka moderného fotra prekvapila na Instagrame videom, keď prešla pred objektívom v tesných červených šatách a rysovalo sa jej pod nimi neprehliadnuteľné bruško. Takto oznámila, že k jej „Slncu“ pribudne za pár mesiacov ďalšia hviezdička. Kamarátky herečky jej dojato blahoželali, len kamoš Jirka drsne zavtipkoval - „vravel som ti, že to burito nemáš zožrať!“ Môže si to dovoliť, pretože sú zohratá dvojka, ktorá má za sebou šesť spoločných filmov.
Vlastný režijný štýl a inšpirácie
Čo sa týka inšpirácie pri režijnej práci, Mádl úprimne priznáva: „Bol by som rád, keby to tak bolo. Ja mám - pre réžiu bohužiaľ a pre herectvo našťastie - tieto profesie úplne oddelené.“ Bolo by skvelé, keby si zo spolupráce s Jakubiskom, Nvotom či so Slámom vedel niečo zobrať. Ale vtedy o réžii vôbec neuvažoval a ani teraz, keď je na pľaci, takto vôbec nepremýšľa. Skôr sa spolieha na vlastný inštinkt a chuť skúšať niečo, čo dlho nerobil.
Prístup k herectvu a životné obavy
Pokiaľ ide o jeho vlastnú hereckú prácu, Mádl je náročný sám na seba. Idem tomu oproti, dokonca vyžadujem väčšiu zmenu osobnostných rysov, u režiséra sa snažím vybojovať si, aby bola moja postava niečím výrazná. Doma sa potom pripravuje, sám si rolu skúša, nakrúca sa pri tom a analyzuje si na videu, čo robiť a čo nie. Tento prístup ho tak vyčerpáva, že nemôže točiť stále. Nakrúca jednu-dve veci za rok a to mu stačí. Ako herec aj režisér má hlboko zakorenenú lásku k filmu, ktorá ho vedie k neustálemu pozorovaniu a učeniu sa. Jeho prístup k umeniu je tak prepojený s jeho osobným rastom, pričom otcovstvo predstavuje novú kapitolu, ktorá sformuje jeho budúce umelecké aj životné smerovanie.
tags: #jiri #madl #ako #male #dieta