Svet slovenského komiksu a ilustrácie by bol nepredstaviteľný bez príspevku Jozefa Babušeka, ktorý sa narodil 3. septembra 1921 v Bratislave, kde aj vyrastal. Jeho tvorba, najmä legendárny seriál „Jožinko - dieťa svojich rodičov“, sa stala neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva a formovala generácie čitateľov. Tento seriál, vychádzajúci neuveriteľných dvadsaťtri rokov (1965 - 1988) v časopise Roháč, s výnimkou jedného roku (1975), predstavuje vrchol jeho dlhoročnej a mimoriadne plodnej kariéry. Cez postavu obyčajného chlapca Jožinka Babušek priamočiaro a vtipne reflektoval aktuálnu každodennú realitu v rodine, škole či spoločnosti, niekedy dokonca smiechom cez slzy.
Počiatky tvorby a prvé kroky v ilustrácii
Cesta Jozefa Babušeka k majstrovstvu v kresbe a komikse bola poznamenaná štúdiom a neutíchajúcou túžbou tvoriť. Vďaka všeobecnému stredoškolskému vzdelaniu získal jazykové znalosti z latinčiny a predovšetkým z francúzštiny, čo mu umožnilo ľahšie sa orientovať vo francúzskych časopisoch, ako napríklad časopis Robinson, s komiksami, ktoré si kupoval a ktoré výrazne ovplyvnili jeho výtvarné smerovanie. Študoval na Vysokej škole poľnohospodárskej v Bratislave. Keď ju presťahovali do Košíc, pokračoval na Vysokej škole zemědělskej v Brne, ktorá bola bližšie.
Už počas štúdia intenzívne kreslil a od roku 1943 uverejňoval v spoločensko-kritickom týždenníku Nový svet svoje prvé karikatúry a ilustrácie. Karikatúry, ktoré sú prehnane nakreslené a zobrazené situácie alebo osoby so zámerom upozorniť na určité fakty alebo vlastnosti, sa stali jedným z jeho nástrojov. Ako príklad jeho rannej práce možno uviesť číslo 7 z 13. februára 1943, kde boli uverejnené štyri obrázky na tému fajčenie. Ďalej v čísle 24 z roku 1944 vyšlo sedem jeho kresieb, ktoré na seba navzájom nadväzovali, a zároveň k nim napísal vlastný, do veľkej miery zažitý príbeh o tom, ako vznikajú humorne ladené príspevky do časopisov. V tomto prípade išlo predovšetkým o samostatne vypovedajúce jednoobrázkové vtipné príhody. Bravúrne zvládnutá kresba, ktorá výstižne dopĺňa text pri obrázkoch v dobovo zažltnutom čierno-bielom prevedení, pripomína časopisy zo západnej Európy či Spojených štátov amerických zo začiatku 20. storočia.
Okrem humoru Jozef Babušek v týždenníku Nový svet ilustroval aj príbehy domácich alebo zahraničných autorov. O ilustrácii hovoríme v prípade obrázka, ktorý stvárňuje myšlienku textu, uľahčuje čítanie a orientáciu v texte. Najčastejšie išlo o texty od Vavrinca Kunetku (napríklad Tulák (1943), Neverná žena (1944), Dievča nad riekou (1944), 1 bláznivý deň (1944)), ale aj od Luigiho Pirandella (Vlak zapískal (1943)) či Paľa Zoláka (O hodinu neskoršie (1943)). Je zaujímavé sledovať rozdiel v jeho prístupe: obrázky k vtipom mali v sebe určitú dávku jednoduchosti a podčiarkovali textový humor, zatiaľ čo ilustrácie k príbehom boli zložitejšie, často tieňované, a vyjadrovali istú vážnosť až dramatickosť. Babušek sa tiež prezentoval ako autor textu i obrazu celostranových úsmevne podaných príhod ako Biele opojenie, Keď duje pasát…, Keď nikto nevidí, Kolky ako šport (1944), kde sa venoval jednej problematike, ktorú rozdelil na viacero častí. V podobnom duchu pracoval aj na celých stránkach s textami od Ima Hornáčka, napríklad Kúzlo vianočnej nálady, Bratislava v zimnom ruchu, Bratislavské byty, Dejiny hokeja v novom svetle…, Prišiel svätý Mikuláš, Šport ako taký…. Ilustroval aj texty Vavrinca Kunetku ako Veľkonočná oblievačka a spolu s Tiborom Súľovským sa podieľal na stránke s názvom 1. Roháč.
Zrod komiksu a politické prekážky
Prelomový moment v Babušekovej tvorbe nastal v roku 1947, keď oslobodil ilustrácie od textu. Jednoduchou linkou sekvenčne rozpohyboval kresbu, čím vytvoril nemý komický obrazový pás (stripe) na pokračovanie, kde na seba nadväzujú zväčša štyri, príležitostne päť obrázkov. Pojem komiks sa, mimochodom, používa na označenie sekvenčne usporiadanej postupnosti obrázkov prevažne kreslených a doplnených textom vo zvláštnom políčku alebo tzv. bubline. Príbehom o dozorcovi a väzňovi, vydávanom bez názvu v celom prvom ročníku humoristického časopisu Demokratickej strany Šidlo, sa Babušek dostal do širšieho povedomia verejnosti. Zaujímavosťou je, že jedno dvojdielne pokračovanie seriálu nakreslil namiesto Jozefa Babušeka niekto iný, pretože sa v tom čase ženil, čo sa tiež premietlo do príbehu. Keďže čitatelia si postavičky obľúbili, stali sa dokonca súčasťou hlavičky časopisu. Názov Dozorca a väzeň dostal seriál až po samostatnom vydaní vo vydavateľstve FO ART v roku 2007 pri príležitosti 60. výročia od jeho vzniku.
Žiaľ, s nástupom komunizmu bol časopis Šidlo v roku 1948 zakázaný, a tým aj Jozef Babušek prišiel o možnosť uverejňovať na Slovensku svoje kresby. Z politických dôvodov v roku 1948 musel pred štátnicami dokonca odísť zo školy. Vytýkali mu účasti na diskusiách o udalostiach v Rusku a tiež kresby do časopisu Šidlo. Napriek týmto prekážkam v tvorivej činnosti neprestal. Ako priemyselného výtvarníka v závode Kovotechna Piešťany ho pri spustení výroby chladničiek v Zlatých Moravciach poverili, aby navrhol model chladničky. Keďže predné biele dvere sa mu zdali prázdne, z vlastnej iniciatívy vymyslel a graficky vytvoril značku Calex, ktorej autorstvo sa najmä pre podnikovú politiku stalo takmer anonymné. O tomto detaile sa dozvedáme z rozhovorov s jeho dlhoročnými priateľmi a kolegami Ferom Jablonovským a Stanislavou Liptákovou alias Kamilou Staškovou. Babušekov kresliarsky talent môžeme vidieť aj na ilustráciách a obálkach kníh, ktoré podpisoval vlastným menom Jozef Babušek. Príkladom sú jednoduché a čisté kresby v čiernej linke, blízke detskému čitateľovi, v knihe Hugha Loftinga Zvieratká doktora Doolittlea (1950). Vzhľadom na minulosť sa však od roku 1958 začal podpisovať pseudonymom Jozef Schek, ktorý vznikol z konca jeho priezviska.
Návrat na scénu a vznik Jožinka
Po miernom politickom uvoľnení v roku 1959 Jozef Babušek nadväzuje spoluprácu s časopisom Roháč, ktorý bol v Československu ikonickým humoristickým týždenníkom. Prvého septembra 1965 vyšlo 35. číslo týždenníka Roháč, a práve v ňom sa pásy komických obrazových príbehov na pokračovanie posunuli do polohy komiksového seriálu. Na podnet Kolomana Uhríka nakreslil Jozef Babušek prvý príbeh s názvom Dieťa svojich rodičov, ktorý o štyri mesiace s kolegami premenovali - možno podľa autora - na Jožinko - dieťa svojich rodičov. Babušek navrhol aj prednú obálku tohto čísla Roháča, na ktorej badať vplyv dobrodružnej literatúry, keď zobrazil učiteľa v škole, ktorý využíva novú metódu výučby, pričom zobral na seba podobu Indiána.
Seriál Jožinko - dieťa svojich rodičov sa čoskoro stal fenoménom. Bol to milovaný partner generácií detí, ktoré naň dodnes spomínajú pred svojimi deťmi či vnukmi. Ale oslovoval aj skôr narodených. Cez spomienku na vlastnú mladosť a kúsky ponúkal a ponúka jediný účinný prostriedok na ubolenú dušu - smiech. Nesmierne ľudský a vyslobodzujúci.
Jožinko - zrkadlo doby a majstrovstvo humoru
V dlhoročnom seriáli Jožinko - dieťa svojich rodičov Jozef Babušek prostredníctvom životných situácií obyčajného chlapca reflektoval priamočiaro bez zveličenia, vtipne, niekedy aj smiechom cez slzy, aktuálnu každodennú realitu v rodine, škole či spoločnosti. Tieto situácie, ktoré sú nám mnohým blízke, nechýbala určitá dávka dynamiky (Jožinko uteká pred mamou, otcom, skáče na švihadle, do ktorého sa zamotá…), ale občas aj statiky. Text príležitostne striedalo mlčanie - humor bez slov. Napríklad v čísle 41 z roku 1980 bol vymazaný text v bublinách okrem posledného okienka, čo zdôrazňovalo vizuálny humor.
Postavy jeho seriálu komunikovali nielen medzi sebou, ale i so svojím autorom, napríklad: „Ujo Schek, čo mám dnes vyparatiť?“ v čísle 3 z roku 1970. Občas sa v seriáli objavili aj kreslené autorove ruky, či dokonca na Mikuláša v roku 1972 kreslená topánka pána Scheka. V závere roka 1974 hodili Jožinka do fľaštičky s atramentom s textom: „Nech je na Vianoce pokoj.“ Celý nasledujúci rok seriál nevychádzal a až v poslednom čísle v roku 1975 vyšiel diel, keď chlapci našli fľašku plnú tušu a povedali si: „To by bol darček pre uja Scheka!“, a tým „vypustili“ Jožinka a na žiadosť čitateľov ho vrátili späť na stránky časopisu. Jožinko výraznejšie zmenil svoju podobu v Roháči číslo 2 z roku 1976, keď mu ilustrovaná veľká ruka dokreslila vlasy.
Príležitostne bolo možné v seriáli rozpoznať dobové nápisy výrobkov, ako napríklad v obchode s televízormi nápis Tesla (1974), objavila sa aj chladnička s nápisom Calex (1978), ktorú sám navrhol. Zaujímavosťou je, že v roku 1981 sa v seriáli objavila postavička Mickey Mousa, ktorého autor poznal pravdepodobne z francúzskeho časopisu Robinson. Tak ako avantgardný umelec Lucio Fontana prerezával na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov svoje plátna, podobný prístup v seriáli uplatnil aj Jozef Schek. Jožinko s priateľom boli zvedaví a chceli sa v roku 1985 pozrieť, čo je inde ako na poslednej strane Roháča.
Jozef Babušek kreslil tvrdým oceľovým perom alebo labutím brkom a čiernym tušom. Linka kresieb bola pevná, dôsledná, obraz sa vynímal zmyslom pre detail, na ktorého realizáciu používal aj lupu. Následne obrázky vymaľovával štetcom a farbami. Spočiatku bol seriál Jožinko - dieťa svojich rodičov dvojfarebný, no od januára 1969 vychádzal už ako farebný. Najskôr bol koncipovaný vodorovne, od apríla 1971 boli obrázky radené do stĺpca pod sebou. Od roku 1973 bol uverejňovaný na poslednej strane časopisu, čo ho robilo ľahko nájditeľným pre verných čitateľov. Seriál sa publikoval aj v Čechách pod menom Pepánek v rokoch 1970 - 1971 v osemnástom a nepravidelne v devätnástom a dvadsiatom prvom ročníku mesačníka Pionýr.
Deti klanu Fowlerovcov boli nájdené v roku 1976 – ich DNA sa nezhodovala s ľudskou
Majster vizuálnej metafory a naratívnej invencie
Z generáčného pohľadu je nestarnúci Jožinko vnímaný skôr ako súrodenec mnohých čitateľov. Čítaný očami dieťaťa, človek sa zabáva na tom, čo Jožinko vyparatí. Ako nevyniká v škole, nedbá na prehnanú čistotnosť, ani usilovnosť (červené kreslo s bielymi kvetinkami by mohlo rozprávať), ako sa doteraz nenaučil hrať na husle ani na trúbku, ako má nadovšetko rád zmrzlinu a sladkosti, pre svoje okolie je primálo, alebo až príliš šikovný a od svojho otca ešte stále dranká drobné. Skúsenejšie oko dnes vidí, že Jožinko je nielen najdlhší slovenský komiks, ale že patrí naozaj k tomu najlepšiemu, čo bolo vo veselom žánri s bublinkami a chvostíkmi vytvorené.
Jozef Babušek je majstrom vizualizačnej metafory, skvelej políčkovej sekvenčnosti, komiksovskej mimiky. Dokonale využíva piktogramy, ideogramy, onomatopoje, jednoduchosť, skratku a súčasne akčnosť, ale aj oblúk vyúsťujúci do veselej pointy. Pointy, ktorá je podľa autora úvodu Kornela Földváriho „paganiniovským koncertom na jednej strune“. Toto tvrdenie je natoľko výstižné, že sa žiada iba si povzdychnúť, do koľkýchže nástrojov bolo možné tú jožinkovskú strunu nakresliť. Je ťažké totiž lepšie vyjadriť invenciu, s akou Jozef Babušek dokázal vytvoriť (na spravidla štyroch políčkach) približne 1100 epizód tak, aby v nich vždy vymýšľal fóry nové, alebo k variovaným priraďoval novú kvalitu. Pretože tak už to u plodných autorov býva. Ak náhodou momentálne nemajú nápad (a tlačiareň čaká), reštartujú stroj svojej fantázie a nápad sa zjaví. A ak sa nezjaví, bude ich nápadom fakt, že práve nemajú žiadny nápad.
Súčasťou týchto nápadov je aj „realita“ políčok, do ktorej Babušek vstupoval so svojou stvoriteľskou mocou. Mocou, ktorá sa prejavuje najmä na prienikoch medzi komiksovým políčkom a zvyškom papierového sveta - okraje bývali pružné, dalo sa o ne udrieť, alebo sa zmenili hoci na lano na rúčkovanie. Inokedy autor vstupuje do epizódy a diskutuje so svojimi postavičkami, alebo celkom otvorene odtiahne „štvrtú divadelnú stenu“ a prostredníctvom dialogickej bublinky priamo komunikuje s čitateľom.
Najdôležitejším prienikom Jožinka však ostáva konflikt hodnotových systémov dospelých a detí, ktorý je na dobromyseľný humor najvďačnejší a zároveň poučný do tej miery, do akej má svet dospelých právo žiadať od detí výlučne veci „rozumné“. Nezanedbateľným z pohľadu doby vzniku komiksu je aj (vzhľadom na nepríjemnosti, ktorými Babušeka častovala pofebruárová štátna mašinéria láskavé) strieľanie si z materialistického svetonázoru a ani len náznaková prítomnosť poplatnosti prednovembrovému režimu, čo je tiež fakt hodný poďakovania. Jožinko bol symbolom prostorekosti, ktorá len akoby pomimo, ale presne označila miesto, kde nás tlačila topánka. Glosoval verejnú mienku, čiže názory širokej verejnosti, o ktorých sa ale na verejnosti radšej nehovorilo, iba v rodinnom prostredí, aj to bola opovážlivosť, akej sa mohol dopustiť len „podarený“ synáčik, akým bol Jožinko.
Jozef Babušek a svet dobrodružných a vedecko-fantastických komiksov
Hoci je Jozef Babušek najviac známy pre Jožinka, jeho komiksová tvorba bola oveľa rozsiahlejšia a rôznorodejšia. Patril k málu autorov (napríklad popri Karlovi Saudekovi, Milošovi Novákovi), ktorí výrazne prispeli k rozvoju komiksu na Slovensku a dostali ho na svetovú úroveň. Samostatnou kapitolou autorovej tvorby je ilustrácia dobrodružných či vedecko-fantastických seriálov do českých a slovenských časopisov od polovice šesťdesiatych rokov. Napriek spoločnému štátu Čechov a Slovákov sa Babušekove komiksy vydávali prevažne na Slovensku, a to najmä vďaka pätnásťročnej spolupráci autora s mesačníkom Elektrón.
Prvý realisticky nakreslený komiks na Babušekov námet vyšiel v rokoch 1965 - 1966 v časopise Prúd pod názvom Desiata planéta, tematizujúci nebezpečenstvo z vesmíru, ktorému sa pozemšťania musia ubrániť. Keďže v čase vzniku seriálu bol nedostatok kresliacich pier, autor zvolil originálne riešenie v podobe labutieho brka, ktoré si sám vyrábal. Spoluprácu s českými periodikami začal seriálom Zajatec na námet Ladislava Langpaula, ktorý vychádzal v rokoch 1967 - 1968 v časopise Pionýr. Téma kolonizovania indiánskeho územia je tu podaná svojským grafickým prejavom - autor dáva do okrového pozadia dej a v bielej ponecháva len dialógové bubliny. Po tom, čo sa časopis Pionýr premenoval na Větrník, spolupracoval Jozef Babušek s časopisom aj naďalej a v rokoch 1968 -1969 v ňom vydal Srub U zlatého klíče, ktorý na motívy novely Michaela Bernarda o dvoch chlapcoch v kanadskej divočine napísal Jiří Stegbauer. Tento seriál bol kolorovaný okrem okrovej aj zelenou a modrou farbou, čím nadobudol na atraktívnosti. Na námet Jozefa Babušeka vyšiel v magazíne Větrník číslo 2 v roku 1970 krátky trojstranový komiks Poklad Inků, ktorý by si určite zaslúžil rozsiahlejšie a rozvitejšie spracovanie. V časopise Lidová demokracie vyšiel čierno-biely komiks Prázdniny u zřícené tvrze (1971) podľa Jiřího Stegbauera, priamočiary dej o troch mladých dievčatách a dvoch chlapcoch, ktorí počas prázdnin nájdu archeologické nálezisko.
V roku 1973 vznikol na Slovensku mesačník pre mladých o vede a technike s názvom Elektrón, kde Jozef Babušek uverejňoval svoje komiksy až do roku 1987. Išlo o najväčší počet náročnejšie spracovaných, napínavých vedecko-fantastických seriálov. Krátky čierno-biely komiks Stretnutie v púšti (1973) bol o profesorovi archeológie a jeho študentoch, ktorí išli do Strednej Ázie preskúmať zrúcaniny starého mesta a našli nezvyčajné sochy. Príhoda bola skôr úvahou, zamyslením sa nad ľudstvom a hrozbou z vesmíru, možnosti napadnutia inými civilizáciami. Najkratší bol len trojstranový čierno-biely komiks Posledná hodina (1973) o vesmíre, v ktorom dominovali postavy v skafandroch v prostredí s raketami a technickými prístrojmi.
Príbeh Zelená smrť (1976 - 1978) napísala Kamila Stašková na motív knihy Michaela Crichtona a vychádzal z predpokladu, že Zem je ohrozená mimozemskými mikroorganizmami, ktoré doviezla družica. Týmto seriálom Babušek začal éru modrého tónovania, čím zvýraznil čierno-biely originál. Na motívy románu Ludvíka Součka formou denníkových zápiskov a ukážok z dobovej tlače zjednodušene napísala Kamila Stašková sci-fi trilógiu Cesta slepých vtákov (1978 - 1980), v ktorej sa striedali modro-biele strany s farebne kolorovanými, bohaté na text, ktorý miestami zaplnil celé políčko na úkor kresby. Podobne rozsiahle texty boli aj v Runa Rider (1980 - 1981), v ktorých doktor Kameník s priateľmi našiel stopy po Vikingoch, a v poslednej časti Slnečné jazero (1981 - 1982) sa vydal na Mars. Celá trilógia vychádzala štyri roky, čo stálo tvorcov veľa úsilia udržať čitateľov v napätí. Na motívy poviedky Jaroslava Veisa napísal Jozef Babušek Včera, dnes, zajtra (1983), kde sa dej odohrával okolo starej lebky. Na predošlý príbeh nadviazal komiks s názvom Po stopách času (1984), ktorý ako jediný dostalo Slovenské múzeum dizajnu darom. Známe postavy a kulisy sa ocitli v záhadných situáciách a počítač tu začal predpovedať budúcnosť. Návrat zo zajtrajška (1985 - 1986) spracováva v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch populárnu tému ľudského zmrazovania, ktoré ponúka možnosť v budúcnosti zmeniť svoj osud. Alebo napríklad napínavý kreslený seriál Bol raz jeden domček (1987) v podaní Jozefa Babušeka rozoberal motív Roberta A. Heinleina o dome a štvrtej dimenzii. V závere komiksovej tvorby Babušek menil kresbu na pseudodisneyovský štýl, aby ju priblížil detskému čitateľovi.
Odkaz Jožinka a Jozefa Babušeka
Jozef Babušek svojou prácou v Roháči prispel k formovaniu generácií. Roháč sa u nás musel kúpiť každý týždeň. Spolu s Dikobrazom, krížovkárskym Lysiakom, a potom taká tá klasika, Život, Rodina, Horizont, čo už niektoré boli mesačníky. Mnohí čitatelia si pamätajú, ako si Jožinka vystrihovali a lepili do obyčajného veľkého zošita, ktoré dodnes odkladajú. V Roháči bolo viacero autorov, ktorí zaujali, ale Jozef Babušek a jeho Jožinko boli aj v Roháči výnimoční.
Jožinko bol Damoklov meč, ktorý Jozefovi Babuškovi, presnejšie jeho alter egu Schekovi, dvadsaťtri rokov visel nad hlavou. Strpčoval mu víkendy, nútil ho k nadľudským výkonom, aké pozná len novinár tiesnený termínmi. Drvil ho balvanom zodpovednosti, že ak raz zlyhá a v noci z nedele na pondelok nevymyslí ďalšie dobrodružstvo a najmä ho nestihne zložitou technikou precízne nakresliť a kolorovať, nové číslo Roháča nevyjde. Zdá sa, že len Jozef Babušek úspešne absolvoval všetky seriálové univerzity a precízne ovládal poetiku i techniku komiksu. Vďaka režisérovi Vladimírovi Pikalíkovi Jožinko ožil aj v animovanom bábkovom krátkom filme, podobne ako sa americké komiksy po svojom úspechu dočkali animovaného spracovania (Mickey Mouse, Káčer Donald …).
Okrem výnimiek (Dozorca a väzeň, 1947) sa s komiksom spájal text. Jozef Babušek pri práci na grafickej úprave týždenníka Roháč občas použil svoje ilustrácie do textu, poväčšine mal na zadnej strane uverejnený vtip s kresbou, ale vytváral aj titulné obálky časopisu, v ktorých nechýbal humor či irónia. Osobitá je jeho grafická úprava v Roháči číslo 21 z roku 1969, kde pozadie strany tvorí takmer celostranová machuľa. Vznikla po rozliatí tušu, na machuľu následne aplikoval text od Gabriela Viktora Na biblické motívy. Motív s využitím obrazu tušu použil tiež pri rozlúčke s čitateľmi časopisu Elektrón v roku 1987. V oblasti grafického dizajnu Jozefa Babušeka majú veľký význam titulkové nadpisy, či už pri prevzatých textoch, ktoré ilustroval pre týždenník Nový svet, niektoré z nich sú organicky včlenené do obrazu (napr. Tulák, Neverná žena, Amor číslo 13, Ošúchaný dáždnik, Vlak zapískal) alebo pri názvoch jednotlivých komiksov.
Jožinko - dieťa svojich rodičov nebol prvý komiksový seriál v našom prostredí. Ako prvý, pravidelne sa opakujúci seriál, sa objavuje Cvik a Cvak podpísaný menami G. Viktor a K. Viktor v časopise Roháč od čísla 29 v roku 1954. Ak by sme chceli siahnuť hlbšie do minulosti, tak by sme sa k sériám obrázkov tvoriacich príbeh dostali na Slovensku až do roku 1929, kedy v detskom časopise Slniečko ilustroval Jaroslav Vodrážka Smelého Zajka od Jozefa Cígera Hronského. V tomto prípade redakcia uverejnila stranu s ilustráciami a nabádala deti, aby si vymysleli príbeh k obrázkom. Až následne boli uverejnené texty a vydaná kniha Smelý Zajko v Afrike (1931). Po jeho úspechu vychádzali v Slniečku príhody prasiatok Budkáčik a Dubkáčik (1931). Kreslených obrazových príbehov vychádzalo postupne najmä od päťdesiatych rokov stále viac.
Dnes si kompletné vydanie legendárneho komiksu Jožinko - dieťa svojich rodičov, ktoré sumarizuje fenomén neodmysliteľne spojený s viacerými generáciami čitateľov, možno zaobstarať. Mnoho z nich tohto ilustrátora, mimochodom, nespájalo s autorom komiksov z časopisu Elektrón, ktoré boli proste skvostné. Táto nová perspektíva len potvrdzuje šírku a hĺbku Babušekovho talentu, ktorého dielo si zaslúži trvalé uznanie a obdiv.
Deti klanu Fowlerovcov boli nájdené v roku 1976 – ich DNA sa nezhodovala s ľudskou
tags: #jozinko #dieta #svojich #rodicov #komix