Dr. h. c. mult. prof. Ing. Juraj Sinay, DrSc., je bezpochyby jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej, ale aj európskej vedy, ktorej celoživotné dielo významne prispelo k rozvoju mnohých technických a spoločenských oblastí. Svojou neúnavnou prácou, výskumom a pedagogickou činnosťou sa zaradil medzi priekopníkov v oblasti bezpečnosti technických systémov a stal sa zakladateľom takzvanej Košickej školy rizík, ktorá preslávila Slovensko v medzinárodnej odbornej komunite. V súčasnosti je tiež kľúčovou postavou v rozvoji vodíkových technológií na Slovensku. Jeho mimoriadne zásluhy boli uznané viacerými domácimi i zahraničnými oceneniami, vrátane Ceny za vedu a techniku v roku 2025 v kategórii Celoživotné zásluhy vo Vede a technike, čo potvrdzuje jeho trvalý a hlboký vplyv na vedecký a technologický pokrok.
Vedecká kariéra a priekopnícke začiatky v bezpečnosti žeriavov
Vedecká kariéra profesora Juraja Sinaya sa začala už v 70. rokoch, pričom jej rané fázy boli charakterizované intenzívnym výskumom bezpečnosti technických zariadení. V roku 1974, po skončení štúdia na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach (vtedajšej Vysokej škole technickej), mu jeho budúci školiteľ, prof. Ing. Norbert Szuttor, DrSc., navrhol tému pre internú vedeckú ašpirantúru, ktorá súvisela s dynamickou analýzou procesov zdvíhania na vežových žeriavoch. Táto téma bola v tom čase mimoriadne aktuálna a mala zásadný význam pre prevádzkovú bezpečnosť. Jedným z dôležitých prevádzkových stavov tohto typu zdvíhacieho stroja je zdvih bremena. Zabránenie zdvihu ťažšieho bremena, na ktoré bol stroj projektovaný, je forma minimalizácie straty jeho stability. Na žeriave bol v tom čase umiestnený obmedzovač nosnosti, ktorý zabezpečoval, aby nedošlo k zdvihu ťažšieho bremena, reagoval však len na jeho statické zaťaženie. Reálny zdvih bol charakterizovaný dynamickými vplyvmi práve pri zdvíhaní bremena, čo spôsobilo zvýšenie primárneho zaťaženia formou dynamickej špičky prvého výkmitu sínusového charakteru. To predstavovalo niekoľkonásobné (veľakrát až trojnásobné) preťaženie, ktoré v mnohých prípadoch viedlo k strate stability vežového žeriava.
Cieľom práce profesora Sinaya bolo navrhnúť obmedzovač nosnosti, ktorý zabráni vzniku dynamického preťaženia vežového žeriava. Výber témy, ktorú zvolil prof. Szuttor, bol takisto ovplyvnený tým, že v tom čase zverejnil prof. Hans Dressig z Univerzity vo vtedajšom meste Karl-Marx-Stadt (teraz Chemnitz) v NDR podrobnú výpočtovú analýzu systému bremeno-vežový žeriav. Profesor Sinay už vtedy hovoril po nemecky a mal predpoklady na komunikáciu s profesorom Dressigom, čo sa počas riešenia potvrdilo ako veľká výhoda. Výsledkom jeho práce bol návrh a výroba nového typu obmedzovača nosnosti, ktorý zohľadnil dynamiku zdvihu. Princíp tohto inovatívneho riešenia bol patentovaný vo vyspelých krajinách, ktoré vyrábali vežové žeriavy, konkrétne v Nemecku, Francúzsku a Rakúsku. Tieto ranné skúsenosti s dynamikou dopravných a manipulačných zariadení a obmedzovačmi nosnosti pre vežové žeriavy položili základ pre jeho neskoršie hlboké zameranie na bezpečnosť technických systémov. Už vtedy si ani vo sne neuvedomoval, že skončí vo vednej a vzdelávacej oblasti pri bezpečnosti technických systémov a bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.
V roku 1982 bol Juraj Sinay vymenovaný docentom pre odbor Dopravnej a manipulačnej techniky, čo predstavovalo ďalší dôležitý míľnik v jeho akademickej dráhe. Jeho neustála túžba po hlbšom poznaní a medzinárodnej spolupráci ho viedla k ďalším krokom. Zhodou okolností mal možnosť spoznať potenciál Bergskej univerzity vo Wuppertali ako oficiálny tlmočník v rámci partnerských vzťahov medzi mestami Košice a Wuppertal. Dochádzalo k stretnutiam medzi akademickými pracovníkmi obidvoch univerzít, tak mal možnosť nadviazať kontakt na Fakulte bezpečnostnej techniky s kolegami, ktorí sa zaoberali bezpečnosťou strojov ako súčasťou rôznych druhov pracovísk. Keďže mal skúsenosti z práce na svojej dizertácii, kde išlo de facto o otázky bezpečnosti, objavil sa v ňom fenomén zvedavosti, ktorého cieľom bola túžba pracovať s vysoko erudovanými kolegami so zámerom venovať sa rizikám ako fenoménu bezpečnosti.
Nebolo jednoduché hľadať finančné zdroje na podporu možného študijného pobytu. Priatelia z Nemecka mu odporúčali podať projekt v Nadácii Friedricha Eberta (nadácia blízka Sociálnodemokratickej strane Nemecka). Projekt podal a grémium nadácie rozhodlo, že mu budú financovať 18-mesačný vedecký pobyt na Bergskej univerzite vo Wuppertali v oblasti bezpečnostných vied, čo vnímal ako najvyššie ocenenie jeho dovtedajšej vedeckej práce. Bol to moment, keď sa mu roztriasli kolená - stretnutie s profesorom Petrom Compesom, zakladateľom Fakulty bezpečnosti Bergskej univerzity vo Wuppertali, ktorý vyjadril potešenie z jeho záujmu habilitovať sa na jeho fakulte. Bolo to umocnené aj jeho ponukou byť jeho konzultantom. Profesor Compes bol „guru“ bezpečnosti v Nemecku a zrejme aj vo svete; bez jeho osobnosti by sa asi bezpečnosť nestala prioritou rozvoja nemeckej spoločnosti. Vtedy si neuvedomoval, aký to bude mať vplyv na jeho vedeckú orientáciu. Po prvom roku vedeckej práce sa stal členom tímu prof. Strnada, špičkového odborníka pre oblasť bezpečnosti pri konštruovaní strojov a strojových systémov. Súviselo to s témou jeho habilitačnej práce, ktorá bola zameraná na riadenie rizík pri prevádzke zdvíhacích strojov. V roku 1991 na Univerzite vo Wuppertali úspešne obhájil habilitačnú prácu po veľmi náročnej a vyčerpávajúcej práci, ktorú písal v nemčine. Bol to pre neho ambiciózny cieľ, o to viac, že do tohto času bol jediný slovenský vedec, ktorému sa to v Nemecku podarilo.
Vznik Košickej školy rizík a rozvoj odboru bezpečnosti
Po návrate na Slovensko sa profesor Juraj Sinay zameral na založenie študijného odboru Bezpečnosť technických systémov a bezpečnosť práce na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach (SjF TUKE). Prví absolventi tohto nového a perspektívneho odboru ukončili štúdium v roku 1997, čím sa položili základy pre systematické vzdelávanie odborníkov v tejto kľúčovej oblasti. Súbežne s tým vypracoval prácu pre obhajobu doktorskej dizertačnej práce (DrSc.), ktorú úspešne obhájil v roku 1995. Išlo o prvú prácu so zameraním na definovanie účinných postupov pre minimalizáciu rizík na základe nových vedeckých poznatkov.
Pojem „Košická škola rizík“ sa začal v odbornom prostredí Európy a sčasti aj vo svete používať v čase, keď mal profesor Sinay česť stať sa členom Sekcie bezpečnosti strojov (Maschinensicherheit) pri Medzinárodnom združení pre sociálnu bezpečnosť (IVSS) so sídlom v Mannheime v Nemecku. Toto združenie je spoluorganizátorom svetových kongresov venovaných bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ktoré sa organizujú každé štyri roky v rôznych krajinách sveta. Prvýkrát sa mal možnosť zúčastniť na kongrese v roku 1989 v nemeckom Hamburgu ako štipendista na Bergskej univerzite vo Wuppertali, pričom jeho účasť financovala Sekcia bezpečnosti strojov IVSS na základe odporúčania jeho neskoršieho spolukonzultanta habilitačnej práce, profesora Helmuta Strnada.
Jednou z charakteristík Košickej školy rizík bolo definovanie systému, v ktorom sa musia analyzovať jednak stroje, strojové systémy a jednak aj komplexné pracoviská. Rozšíril známy systém človek - stroj o ďalšie dimenzie. Ďalšou oblasťou bolo definovanie príčinnej závislosti vzniku negatívneho javu (poruchy, úrazy, zastavenie výroby), ktorú nazvali kauzálna závislosť vzniku negatívneho javu. Tím profesora Sinaya bol často pozývaný na medzinárodné vedecké a odborné akcie, na ktorých v rôznych súvislostiach prezentovali konkrétne prípady riadenia rizík pri použití ich originálnych postupov. Po množstve odborných diskusií, ktoré podporovali ich návrhy na doplnenie systémov riadenia rizík, sa postupne začalo hovoriť o Košickej škole rizík. Významnú úlohu pri uznaní tejto školy rizík zohral aj záujem o absolvovanie doktorandského štúdia na Katedre bezpečnosti a kvality produkcie SjF TUKE.
Počas svojho pôsobenia na Technickej univerzite v Košiciach bol profesor Sinay školiteľom 26 doktorandov v oblasti riadenia rizík, z toho troch zo zahraničia, čo podčiarkuje medzinárodný dosah jeho práce. Okrem toho viedol aj niekoľko habilitačných a profesorských procedúr, čím významne prispel k formovaniu novej generácie vedeckých pracovníkov. Jeho prístup k školeniu mladých vedcov vychádza z presvedčenia, že predovšetkým osobný príklad školiteľa je kľúčový. Dôležité je, aby bol školiteľ presvedčený, že jeho vedecká práca má zmysel, výsledky majú význam pre rozvoj spoločnosti a prinášajú nové poznatky. To sú predpoklady na to, aby sa jeho nadšenie prenášalo postupne na kolektív, ktorý vedie, na doktorandov a v konečnom dôsledku aj na študentov.
Keď má školiteľ medzinárodný rozmer, vie doktorandom a mladým vedeckým pracovníkom pripraviť pôdu pre ich pôsobenie v zahraničných výskumných kolektívoch. To by malo byť motorom ich vývoja napríklad pri získavaní projektov z rôznych domácich, ale hlavne medzinárodných zdrojov. Keď mladé kolegyne a mladí kolegovia vidia, že ich „šéf“ je uznávaný medzinárodnou komunitou, často dochádza k fenoménu samomotivácie s vnútornou silou, ktorá ženie mladých vedcov dopredu. Samozrejme, tento stav nie je možné dosiahnuť, pokiaľ nebudú schopní komunikácie s kolegyňami a kolegami v zahraničí, čo však v súčasnosti už profesor Sinay nevníma ako problém.
Akademické a verejné funkcie: Od prodekana po poradcu ministra
Akademický a profesionálny život profesora Juraja Sinaya bol obzvlášť bohatý na výkon rôznych funkcionárskych postov, ktoré svedčia o jeho rozsiahlych organizačných schopnostiach a vodcovských kvalitách. Na svojej materskej Technickej univerzite v Košiciach pôsobil na viacerých významných pozíciách. Bol prodekanom a v rokoch 2000 až 2007 zastával funkciu rektora univerzity. Počas svojho rektorského obdobia sa snažil o rozvoj univerzity a posilnenie jej postavenia v domácom aj medzinárodnom kontexte. Následne, v rokoch 2007 až 2015, bol prorektorom TU v Košiciach pre vonkajšie vzťahy a marketing. V súčasnosti je vedúcim Katedry bezpečnosti a kvality produkcie na Strojníckej fakulte TU v Košiciach, kde pokračuje vo svojej pedagogickej a vedecko-výskumnej činnosti.
Okrem pôsobenia na TU v Košiciach je profesor Juraj Sinay aj profesorom na Fakulte bezpečnostnej techniky VŠB - Technickej univerzity v Ostrave, s ktorou ho viažu dlhodobé priateľské a odborné vzťahy. Táto medzinárodná spolupráca je ďalším dôkazom jeho širokého záberu a vplyvu v oblasti bezpečnostného inžinierstva.
Mimo akademickej obce zastával tiež významné pozície. Bol poradcom prezidenta Slovenskej republiky pre oblasť vedy a vzdelávania, čo mu umožnilo vplývať na formovanie národnej politiky vedy a výskumu na najvyššej úrovni. V rámci Slovenskej rektorskej konferencie pôsobil ako viceprezident a v rokoch 2002 až 2005 bol jej prezidentom. Počas tohto obdobia viedol intenzívny dialóg s vedením Slovenskej akadémie vied (SAV) o vzájomnej intenzívnej spolupráci, pričom v Košiciach bola spolupráca medzi ústavmi SAV a pracoviskami jeho alma mater založená na vzájomnej dôvere, rešpektovaní sa a intenzívnej spolupráci pri využívaní prístrojovej a výpočtovej techniky. Pracovníci SAV prednášali na fakultách TUKE, čo prispelo k zvýšeniu kvality spolupráce, a tento stav pretrváva dodnes.
V rokoch 2015 bol zvolený na tri roky za prezidenta Zväzu automobilového priemyslu Slovenskej republiky. Toto obdobie bolo pre neho z profesijného hľadiska veľmi zaujímavé, pretože mal možnosť posúdiť kvalitu vzdelávania a aplikovaného výskumu z druhej strany spoločenského spektra, z pohľadu zamestnávateľov. V súčasnosti je poradcom ministra hospodárstva pre vodíkové technológie, kde jeho expertíza pomáha formovať energetickú budúcnosť Slovenska. Tieto rôznorodé funkcie jasne dokladajú jeho angažovanosť nielen vo vede a vzdelávaní, ale aj v širších spoločenských a priemyselných kruhoch.
Filozofia bezpečnosti: Humánny faktor a vízia pre budúcnosť
Profesor Juraj Sinay počas svojej bohatej kariéry výrazne obohatil oblasť bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (BOZP) o množstvo nových myšlienok a prístupov. Jednou z jeho kľúčových filozofických téz je koncepcia "Human first" alebo "humánny faktor", ktorú považuje za rozhodujúci faktor vo všetkých oblastiach, nielen v technike, ale v komplexnom spoločenskom a verejnom živote. Jeho vedecké práce mnohokrát používali pojem humánny faktor, ktorého vplyv na dianie okolo nás a, samozrejme, aj na životné prostredie, je dnes dostatočne preukázaný. Zdôrazňuje, že človeka nájdeme na začiatku technického života každého stroja, strojového systému, pri projektovaní pracovísk, pri navrhovaní nových technických a informačných prostriedkov.
Technika je podľa profesora Sinaya sluhom človeka. Uľahčuje mu život, vytvára mu nové možnosti realizácie tak, aby napĺňala jeho potreby v pozitívnom, ale, žiaľ, mnohokrát aj v negatívnom zmysle. Vo svojich prácach a prácach svojich kolegýň a kolegov sa zameriavali predovšetkým na oblasti, ktoré uľahčovali život človeka. Analyzovali riziká v ich pracovnom prostredí, definovali metódy na ich minimalizáciu tak, aby boli čo najnižšie a aby dosahovali akceptovateľné hodnoty. Tak definovali prienik medzi ergonómiou a rizikami, kde bol človek objektom analýz. Ich cieľom bolo vždy hľadať také riešenie, kde by bol človek pánom techniky, nie opačne. Hoci to vyzerá v súčasnosti tak, že moderné metódy umelej inteligencie a intenzívne využívanie systémov IKT nás začínajú „ovládať“, jeho presvedčenie mu hovorí, že bez človeka to nepôjde ani v budúcnosti.
Profesor Sinay sa celoživotne snažil vytvoriť podmienky pre šírenie a presadzovanie kultúry bezpečnosti ako súčasti spoločenského života. Jeho kolegyne a kolegovia v zahraničí aj na Slovensku to pomenovali ako „Košická škola bezpečnosti“. Vytvorenie podmienok pre vzdelávania odborníkov pre oblasť BTS a BOZP v súvislosti s odborom Kvality produkcie, ako aj vedných odborov, určite prispelo efektívnemu aktivovaniu kultúry bezpečnosti formou účinných preventívnych opatrení. Výsledkom ich aktivít bolo iniciovanie integrovanej bezpečnosti formou prepojenia manažmentu rizík v rôznych oblastiach spoločenského života ako súčasti komplexných systémov riadenia firiem. V posledných rokoch iniciovali na jeho pracovisku aktivity pre účinné riadenie rizík nových technológií, ktoré sa stávajú súčasťou moderných trendov rozvoja spoločnosti, napríklad Priemyslu 4.0.
Považuje bezpečnosť okolo nás vo všetkých jej formách za absolútnu prioritu rozvoja spoločnosti, pretože ľudský život je to najdôležitejšie, čo máme, a preto si ho treba chrániť. Aj keď všade okolo nás počúvame, ako sa rýchlo budú presadzovať automatizované a autonómne systémy, ako sa budú využívať prostriedky digitalizácie na ovládanie jednotlivých činností, ako sa máme pripraviť na aplikáciu princípov Stratégie Priemyslu 4.0, ľudský faktor bude zohrávať vždy najdôležitejšiu úlohu. Správnosť tohto tvrdenia potvrdzuje aj tým, že odborníci definovali práve túto oblasť za prioritu budúcnosti a uvádzajú ju postupne do života napríklad aj formou Stratégie Priemysel 5.0, ktorá sa venuje práve úlohe človeka v procesoch budúceho spoločenského a verejného života. Veľmi si váži všetkých ľudí, ktorých životným krédom sa stala veta „Bezpečnosť na prvom mieste“.
V rámci svojho aktívneho pôsobenia, či už vo funkcii rektora Technickej univerzity v Košiciach v rokoch 2000 až 2007, alebo prezidenta Slovenskej rektorskej konferencie v rokoch 2003 až 2005, vnímal ako problém slovenskej vedy a tým aj univerzít nedostatočné financovanie. Niekedy mal dojem, že na niektorých našich univerzitách sa veda rozvíjala len ako vedľajšia činnosť. Jeho zahraničné skúsenosti, ale aj presvedčenie vychádzalo z Humboldtovho princípu univerzít, teda priameho prepojenia vedy s univerzitným vzdelávaním. Vždy privítal, keď kolegovia zo SAV pôsobili aj na univerzitách a opačne. Efektívne pracovné kolektívy videl práve v prepojení obidvoch subjektov vedy na Slovensku.
Profesor Sinay zastáva názor, že v súčasnej dobe tak v Českej, ako aj Slovenskej republike, je oblasť bezpečnosti, v jej integrovanej forme, jednou z priorít pre budúcnosť našich krajín. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že sme členmi Európskych štruktúr, kde patria otázky globálnej bezpečnosti k prioritám. Platí to v plnej miere pre legislatívu, kde sme a budeme vždy kompatibilní. Prípravu odborníkov s adekvátnymi kompetenciami pre riadenie rizík považuje za strategickú oblasť rozvoja každej spoločnosti, každej krajiny. S tým súvisia podmienky pre vzdelávanie na rôznych stupňoch, ako aj v rámci celoživotného vzdelávania. Má pocit, že v obidvoch krajinách máme vybudovaný primeraný systém prípravy odborníkov. Väčší problém však vidí v tom, že napriek tomu, že si každý uvedomuje dôležité miesto manažmentu rizík v spoločnosti, priemyselný a podnikateľský sektor, často krát v snahe ekonomicky prežiť, nepovažuje aplikácie princípov riadenia rizík v ich organizáciách za prioritné. Tu platí známe pravidlo, týkajúce sa všetkých aktivít v rámci minimalizácie rizík - „Pokiaľ sa nič nestane, nikto si neublíži a nezlyhá technické zariadenia, tak nie je nutné venovať pozornosť minimalizácii rizík“. Toto však považuje za nesprávny a krátkozraký prístup. Jeho snahou bolo a je, aby jeho a ich aktivity neboli konjunkturálne, ale aby boli vytvorené predpoklady pre dlhodobé pôsobenie odborníkov v rámci presadzovania kultúry bezpečnosti. K tomu by zaradil aj fakt, že sa mu podarilo vybudovať univerzitné pracovisko tak, že jeho odchod do dôchodku neznamenal utlmenie aktivít na Katedre bezpečnosti a kvality produkcie na SjF TUKE. Práve naopak, katedra pod stávajúcim vedením prof. Pačaiovej, bude pokračovať v tradíciách, prirodzene za iných podmienok, ale v podobnej orientácii. Veľmi ho teší, že sa im podarilo, aj formou absolventov doktorandského štúdia, vytvoriť sieť odborníkov pre bezpečnosť s medzinárodným kontextom.
Inovácie vo vodíkových technológiách a Národná vodíková stratégia SR
V posledných rokoch sa profesor Juraj Sinay intenzívne venuje vodíkovým technológiám, ktoré považuje za kľúčové pre budúcnosť energetiky a dekarbonizáciu. K tejto téme sa dostal prostredníctvom práce svojich kolegov na katedre, ktorú dlhé roky viedol. Jedným z projektov, ktorý riešili jeho kolegovia so študentmi, bolo autíčko s najnižšou spotrebou benzínu, s ktorým sa zúčastňovali na pretekoch Marathon Shell s cieľom prejsť čo najviac kilometrov na liter benzínu. Po čase, ako to už často u mladých zvedavých ľudí býva, ich začal zaujímať pohon, ktorý by nevyužíval tradičné fosílne palivá. Bolo to v roku 2010. Zamerali sa na využitie vodíka pri pohone mobilného prostriedku v spolupráci s Vysokou školou banskou v Ostrave. Zvolili si model automobilu JEEP v mierke 1 : 2. Po etapách skúšok sa podarilo vyvinúť auto s vodíkovým pohonom, s ktorým jazdili po areáli školy.
Jedným z tvorcov bol jeho doktorand, ktorý prišiel s nápadom analyzovať riziká vodíkového pohonu s cieľom ich minimalizácie. Objektom jeho analýz bolo auto, ktoré vyvinuli v spolupráci s kolegami z Ostravy. Počas riešenia sa profesor Sinay presvedčil, že vodík môže byť médiom budúcnosti pre pohon mobilných prostriedkov. Pri jeho využívaní nevzniká CO2, ale voda. Vzorom im bola japonská automobilka Toyota, kde bol už v tom čase vývoj automobilu s vodíkovým pohonom tak ďaleko, že celé vrcholové vedenie firmy používalo vodíkové autá a aj počas olympijských hier v Japonsku v roku 2021 sa používali v podstatnej miere „vodíkové“ autá.
V Slovenskej republike je a bude prioritou využívania vodíka priemysel. Najväčšími spotrebiteľmi sú Duslo Šaľa, Slovnaft Bratislava, Fortischem Nováky a U. S. Steel Košice, ktoré tvoria viac ako 80 percent jeho celkovej spotreby. Vodík, ktorý sa v podmienkach Slovenskej republiky využíva, je takzvaný sivý vodík, vyrábaný z fosílnych zdrojov, hlavne zo zemného plynu. V kontexte snáh o zníženie CO2 sa bude musieť vývoj uberať smerom znižovania podielu sivého vodíka a jeho nahradzovania nízkouhlíkovým alebo zeleným vodíkom, kde sa na jeho výrobu používa čistá energia, napríklad solárna, veterná alebo jadrová. Slovenská republika má výhodu v tom, že podstatnú časť jej energetického mixu tvorí jadrová energia (viac ako 60 percent).
Profesor Sinay sa aktívne podieľal na tvorbe Národnej vodíkovej stratégie Slovenskej republiky. Po zostavení vlády v roku 2020 sa mal možnosť stretnúť s vtedajším ministrom hospodárstva Richardom Sulíkom. V rozhovore spomenul, že na Strojníckej fakulte TUKE v Košiciach sa už dlhoročne venujú výrobe zeleného vodíka a metalhydridovým zásobníkom na vodík a že pred niekoľkými rokmi vyrobili model auta s vodíkovým pohonom. Následne ho minister zavolal do Bratislavy a navrhol mu pozíciu koordinátora vodíkových technológií na Slovensku, ktorá podliehala priamo ministrovi. Prvou úlohou bola príprava konferencie na tému vodíka za účasti veľkého počtu zástupcov priemyslu, vedy a výskumu s cieľom vytvoriť podmienky na diskusiu k možnosti prípravy Národnej vodíkovej stratégie Slovenskej republiky.
Keďže zastával názor, aby sme nebudovali to, čo už niekto vymyslel, dohodli sa, že pri vypracovaní stratégie budú vychádzať zo stratégie Nemeckej spolkovej republiky a Stratégie Európskej komisie, hoci si boli vedomí, že úroveň a výkonnosť národného hospodárstva Nemecka je neporovnateľne vyššia ako u nás doma. Práce na texte Národnej vodíkovej stratégie Slovenskej republiky vychádzali z rozsiahlych diskusií s priamo zainteresovanými subjektmi. Na začiatku padlo rozhodnutie, že sa stratégia vypracuje ako samostatný dokument a akčný plán na jej plnenie sa dopracuje následne. Pripomienkové konanie pred predložením dokumentu na rokovanie vlády bol zložitý proces, v rámci ktorého viedli odborné diskusie hlavne s predstaviteľmi zamestnávateľov. Vo väčšine prípadov dospeli k dohode. Vláda Slovenskej republiky vzala Národnú vodíkovú stratégiu Slovenskej republiky na vedomie a poverila ministra hospodárstva vypracovaním akčného plánu k stratégii. Mali dobrý pocit, pretože Slovensko sa zaradilo do prvej skupiny krajín, ktoré mali schválenú stratégiu v krajinách Európskej únie.
Profesor Sinay bol aj iniciátorom vzniku Centra výskumu vodíkových technológií v Košiciach. Jeho pôsobenie v oblasti aplikácií vodíkových technológií na SjF TUKE viedlo k ponuke riadiť aplikácie vodíkových technológií v Slovenskej republike a viesť tím pre prípravu Národnej vodíkovej stratégie SR zo strany podpredsedu vlády SR a ministra hospodárstva SR. Keďže vodík je a priori „nebezpečný“, osud mu umožnil podieľať sa na rozvoji moderného nosiča energií s nízkou hodnotou uhlíkovej stopy, ale relatívne vysokým potenciálom rizík. Na záver roka 2019 sa v zdraví dožil dôchodkového veku, no aj naďalej pôsobí v oblasti vedy. Postupne ukončujú pod jeho vedením projekty Agentúry pre výskum a vývoj (APVV) a Vedeckej grantovej agentúry (VEGA). Ich téma je veľmi aktuálna a zahŕňa oblasti efektívneho riadenia rizík ako súčasti Priemyslu 4.0, ako aj vytvorenie modelu, pomocou ktorého je možné definovať predpoklady firiem z pohľadu ich výrobného potenciálu na zavedenie Stratégie Priemyslu 4.0 do reálnej praxe. Jedna z posledných prác, ktoré mal možnosť viesť ako školiteľ, bola orientovaná na riadenie rizík vodíkových pohonov automobilov, podľa jeho názoru, pohonu budúcnosti.
Publikačná činnosť, patenty a medzinárodné uznanie
Profesor Juraj Sinay je autorom a spoluautorom rozsiahleho množstva vedeckých a odborných publikácií, ktoré svedčia o jeho hlbokom poznaní a prínose pre oblasť bezpečnosti technických systémov, manažmentu rizika a vodíkových technológií. Počas svojej takmer 30-ročnej vedeckej práce publikoval ako autor a spoluautor deväť monografií, z ktorých štyri boli vydané v Slovenskej republike a päť v zahraničí. Jeho habilitačná práca bola dokonca vydaná ako monografia vo vydavateľstve VDI Düsseldorf, čo je ďalším dôkazom jej medzinárodného významu. Je tiež autorom a spoluautorom dvoch kapitol v encyklopédiách od prestížneho vydavateľa CRC Press v USA.
V oblasti vedeckých článkov má profesor Sinay bohaté portfólio. Zverejnil 25 článkov v databáze Web of Science (WoS), 30 článkov v odborných časopisoch v zahraničí a 21 článkov v Slovenskej republike. Aktívne sa zúčastnil na viac ako 70 medzinárodných vedeckých a odborných konferenciách, kde prezentoval výsledky svojho výskumu a podstatu Košickej školy rizík, čím výrazne prispel k šíreniu slovenského vedeckého poznania vo svete. Je tiež autorom niekoľkých vysokoškolských skript, ktoré slúžili a slúžia ako cenné študijné materiály pre generácie študentov.
Okrem publikačnej činnosti je profesor Sinay držiteľom troch patentov, ktoré svedčia o jeho inovačnom potenciáli a schopnosti transformovať vedecké poznatky do praktických aplikácií. Jeho prvý patent na nový typ obmedzovača nosnosti žeriavov, ktorý zohľadnil dynamiku zdvihu, bol patentovaný vo vyspelých krajinách ako Nemecko, Francúzsko a Rakúsko.
Za svoje činnorodé aktivity bol profesor Juraj Sinay viackrát ocenený. Niekoľkokrát mu bol udelený čestný titul Doctor honoris causa zahraničnými univerzitami, konkrétne od univerzít v Miskolci, Wuppertali, Užhorode a Ostrave, čo potvrdzuje jeho medzinárodné uznanie a vplyv v akademickej sfére. Medzi ďalšie významné ocenenia patrí medaila SAV, ktorá mu bola udelená v roku 2003. V roku 2004 mu bol udelený Kríž prezidenta Spolkovej republiky Nemecko 1. stupňa za zásluhy o rozvoj spolupráce s SRN, čo je svedectvom o jeho dôležitej úlohe pri budovaní medzinárodných vedeckých a akademických vzťahov.
Uznanie svetovou komunitou výskumníkov bolo pre jeho kolektív, ako aj pre neho najväčším ocenením výsledkov ich vedeckých a odborných aktivít. Profesor Sinay si veľmi cení členstvo vo vedení Sekcie bezpečnosti strojov Medzinárodnej organizácie pre sociálnu bezpečnosť (IVSS), ako aj pozíciu viceprezidenta Spoločnosti pre vedy o bezpečnosti (GfS). Jeho celoživotné dielo predstavuje významný prínos pre oblasť bezpečnosti technických systémov a rozvoj vodíkových technológií, čo ďalej potvrdzuje udelenie Medaily prof. Dr. Petra C. Compesa za celoživotný prínos v bezpečnostných vedách. Vrcholom uznania jeho celoživotných zásluh je udelenie Ceny za vedu a techniku v roku 2025 v kategórii Celoživotné zásluhy vo Vede a technike, čo len podčiarkuje jeho neodškriepiteľné miesto medzi najvýznamnejšími vedeckými osobnosťami Slovenska a Európy.
