Máloktorá postava svetových dejín v období po páde Rímskej ríše si natoľko zasluhuje prímenie Veľký, ako východofranský panovník Karol. Jeho skutočná veľkosť nespočívala iba v jeho impozantnom zjavu - meral 190 cm, prípadne 184 centimetrov, čím priemer svojej doby prevyšoval o 15-20 centimetrov, a bol mimoriadne telesne zdatný. Oveľa významnejšie boli jeho politické, diplomatické a vojenské schopnosti, prezieravosť a hlboké pochopenie ducha vývoja, ktoré mu umožnili zjednotiť značnú časť bývalej Rímskej ríše, ktorá bola roztrieštená sťahovaním národov. Karol Veľký, známy aj ako Carolus Magnus po latinsky alebo Charlemagne po francúzsky, sa stal symbolom obnovy a silného vodcovstva v stredovekej Európe, položil základy pre budúce štátne útvary a navždy ovplyvnil smerovanie kontinentu.
Narodenie a Počiatky Vlády
Fakty o narodení Karola Veľkého sú občas zahalené rúškom neistoty, keďže pramene uvádzajú niekoľko možných dátumov a miest. Predpokladá sa, že na svet prišiel pravdepodobne 2. apríla 747 alebo 748. Niektoré pramene dokonca uvádzajú rok 742, pričom sa za jeho rodisko vydáva nie menej ako osem miest, medzi ktoré patria Paríž, Cáchy, Lutich, Worms, Ingelheim, zámok Karlsberg nad jazerom Wurmským, Reismuhle blízko Weihenstephanu v Bavorsku, Gross Wangel nad Ustrutou, a dokonca aj dva kraje, Lotišsko a Brabansko. Napriek týmto nejednoznačnostiam je isté, že Karol Veľký bol synom kráľa Pipina Krátkeho (Pipin III. Krátky), ktorý bol zakladateľom kráľovského rodu Karolovcov.
Rod Karolovcov alebo Karolovská dynastia bola šľachtickou a neskôr panovníckou dynastiou, ktorá sa chopila moci v roku 751. Karolov otec, Pipin III. Krátky, sa v roku 751 vyhlásil za franského kráľa a o tri roky neskôr jeho korunováciu potvrdil aj pápež Štefan II. Pipin III. predtým, podobne ako jeho otec Karol Martell, vládol Franskej ríši v hodnosti majordóma. Karol Martell (714-741) sa preslávil v roku 732 v bitke pri Tours a Poitiers, kde zastavil moslimskú inváziu do Európy, čím odvrátil vážne ohrozenie merovejovskej ríše, ktorú začali okolo roku 720 vážne ohrozovať výboje moslimských vojsk. Pipin Krátky potom položil základ dlhodobým vzájomným vzťahom medzi Franskou ríšou a pápežstvom, čo značne ovplyvnilo dejiny európskeho stredoveku.
Od malička holdoval Karol lovu, divokej jazde na koni a, čo je pre túto „barbarskú dobu“ dosť nezvyčajné, kúpaniu vo voľnej prírode. Vyrástol z neho otužilý, neúnavný a energiou prekypujúci muž, ktorý takmer celé obdobie vlády strávil vo vojnách. Na trón dosadol v roku 768 po smrti svojho otca, kráľa Pipina Krátkeho. Spočiatku panoval spoločne so svojím bratom Karolmanom. Ten však už o tri roky, v roku 771, zomrel, a Karol sa tak stal samovládcom, panovať začal ako 26-ročný, pričom sa na nikoho neohliadal, ani na svojich synov a ženu, ktorí sa uchýlili k longobardskému kráľovi Desidariovi. Už v roku 769 potlačil pokus Akvitánie o osamostatnenie sa.
Vojenské Výboje a Rozšírenie Ríše
Karol Veľký bol predovšetkým dobyvateľom, ktorý takmer celé obdobie svojej vlády strávil vo vojnách, pričom sám viedol tridsať vojenských výprav. Boli to zväčša dobyvačné vojny, ktorými rozširoval hranice ríše a formoval politickú mapu Európy. Prostredníctvom svojich brilantných dobyvateľských stratégií vybudoval ríšu, ktorá sa rozprestierala na väčšine územia dnešnej západnej Európy. Táto obrovská franská ríša bola držaná pohromade kresťanskou kultúrou, ktorá slúžila ako mocné spojivo, a Karol si bol dobre vedomý jej významu, a preto výrazne podporoval cirkev. Karolove vojenské ťaženia neboli motivované len túžbou po moci, ale aj záujmom šíriť kresťanstvo a upevňovať svoju vládu.
Podmanenie Longobardov v Itálii
Karolovým prvým krokom na Apeninskom polostrove bola ochrana pápeža pred Longobardmi, ktorí zaútočili na Ravennu a postupovali proti Rímu. Vo vzťahu k cirkvi nadviazal na politiku svojho otca a podporil pápeža Hadriána I. v jeho boji s Longobardmi, ktorí sa usilovali ovládnuť územia, na ktoré si nárokoval Cirkevný štát. Počas vojenského ťaženia (773 - 774) úplne zničil ich ríšu, pričom roku 774 prinútil Longobardov kapitulovať, zosadil posledného longobardského panovníka Desideria a vyhlásil sa za longobardského kráľa (rex Langobardorum). Následne potvrdil v Ríme záväzok svojho otca Pipina III. Krátkeho voči pápežom (tzv. Pipinova donácia z roku 754) a ako rímsky občan (patricius Romanorum) prevzal ochranu, čiže kontrolu nad územím Cirkevného štátu.
V roku 781, počas druhej vojenskej výpravy do Itálie, uzavrel Karol s pápežom novú dohodu, takzvanú Karlovu donáciu, potvrdzujúcu začlenenie ďalších území do Cirkevného štátu. Za to pápež pomazal jeho syna Pipina za kráľa Itálie (Regnum Italicum) a ďalšieho syna Ľudovíta (neskorší Ľudovít I. Pobožný) za kráľa Akvitánie, pričom obidve kráľovstvá boli autonómnou súčasťou Franskej ríše. Po tomto úspechu sa Karol obrátil na sever proti franskej Austrázii.
Dlhoročné Boje so Sasmi
Jedným z najvýznamnejších a najdlhších konfliktov Karolovej vlády boli dlhoročné boje s germánskym kmeňom Sasov. Sasovia obývali územie od Rýna po Labe a vyznávali pohanské kulty. Karolove najväčšie výpravy boli namierené proti zarýnskym germánskym kmeňom, ich cieľom bolo ovládnutie Sasov a ich christianizácia. Táto christianizácia bola spojená s krvavými represáliami a s presídľovaním do iných oblastí. Karol ohňom a mečom šíril medzi nimi kresťanstvo, a pretože kládli húževnatý odpor, zápasil s nimi viac než tri desaťročia, kým ich pokoril. Karolove kruté dobyvačné výpravy do týchto oblastí trvali tridsať rokov. Sasi a Hesenci si mohli vybrať len jednu z dvoch možností: buď sa dali pokrstiť, alebo ich čakala katova sekera.
Pri jednej príležitosti v roku 782, keď potlačil saské povstanie, dal vo Verdene pri rieke Aller (Dolné Sasko) popraviť 4 000 Sasov, ktorí predtým zničujúco porazili franské oddiely. Za toto krviprelievanie si vyslúžil potom prímenie „Sasobijca“. Dlhoročné boje so Sasmi (772 - 804) sa skončili pokrstením saského vojvodcu Widukinda a následným začlenením Saska do Franskej ríše. Sasi však boli definitívne porazení až v roku 804. Napriek brutálnemu postupu sa Karol snažil o uzmierenie Frankov a Sasov, ktorí postupne získali rovnaké práva ako ostatní obyvatelia ríše. Hranice Karolovej ríše sa potom tiahli až k Dánsku.
Kampane proti Bavorom a Avarom
Medzitým Karol podmanil si aj germánskych Bavorov. V kresťanskom Bavorsku musel tamojší vojvoda Tassilo III. roku 788 odstúpiť. Karol ho za to, že nadviazal styky s pohanskými Avarmi, odsúdil na smrť, no potom ho omilostil a prikázal zavrieť ho do konca života v kláštore. Tassilova manželka, jeho dvaja synovia a dve dcéry ho tam nasledovali.
Východnú hranicu Franskej ríše však ohrozoval aj ďalší nepriateľ - Avari. Franské vojská si ich podmanili počas viacerých výprav (791, 796). Potom franské vojská pozdĺž Dunaja prenikli až do Panónie, porazili Avarov a na dobytom území vytvorili pohraničnú oblasť zvanú Panónska marka. Pričlenením podrobeného územia Avarského kaganátu k Franskej ríši (811) zanikla ríša Avarov v Panónii.
Výpravy za Pyreneje a Španielska Marka
V rokoch 777-812 podnikol Karol niekoľko výprav za Pyreneje. Obsadil tam niekoľko miest, ale utrpel porážku od Arabov a musel ustúpiť. Ešte počas svojho úsilia o ovládnutie Itálie podnikol roku 778 na Pyrenejskom polostrove neúspešnú výpravu proti Arabom (Maurom). Na spiatočnom pochode franského vojska, ktorému velil bretónsky markgróf Roland, prepadli a zničili Baskovia pri Roncesvalles. Túto udalosť ospevuje jedna z najkrajších stredovekých básní - Pieseň o Rolandovi (Chanson de Roland) zo začiatku 12. storočia. Neskôr legenda urobila z hrdinského rytiera Rolanda kráľovho synovca.
Ďalšie boje v oblasti pokračovali s prestávkami až do roku 795, keď Frankovia dobyli časť územia za Pyrenejami a na severe polostrova vznikla Španielska marka so sídlom v Barcelone. Karolovi sa napokon podarilo v Katalánsku zriadiť pohraničnú marku, ovládnuť Barcelonu a Tortosu a zohrať tak na Pyrenejskom polostrove aktívnu politickú úlohu. Podporoval kresťanského kráľa Galície a Astúrie, ktorý sa roku 798 zmocnil Lisabonu. Dokonca aj maurský kandidát na emirský stolec v Córdobe sa vydal do Aachenu, aby sa ubezpečil o Karolovej podpore. Podľa niektorých prameňov nadviazal Karol v tom období kontakt s abbásovským kalifom Hárúnom ar-Rašídom v Bagdade, ktorý mu prisľúbil ochranu kresťanských pútnikov do Svätej zeme.
Kontakty so Slovanmi a Vikingami
Okrem rozsiahlych kampaní na juhu a západe, bojoval Karol aj s Vikingami a za saských vojen prišiel do styku i so Slovanmi na východ od rieky Labe. Karolov vzťah k polabským Slovanom nebol jednoznačný. Obodriti, ktorí mu pomáhali v bojoch proti Sasom, sa stali jeho spojencami. Proti Veletom však viedol vojenské výpravy. Karol Veľký rozšíril svoju moc aj na východ od Labe, kde spoplatnil tamojšie slovanské kmene, respektíve urobil si z nich spojencov.
Organizačná Štruktúra Franskej Ríše
Obrovskú ríšu, ktorá v období najväčšieho územného rozmachu siahala od Labe a stredného toku Dunaja k Apeninám a za Pyreneje k rieke Ebro, s Atlantickým oceánom a Severným morom ako prirodzenými hranicami na západe a severe, nebolo ľahké spravovať. Vyžadovalo si to dokonalú organizáciu. Karolova vláda, spolu s jeho predchodcami Pipinom Krátkym a Karolom Martellom, bola majstrovskou ukážkou inovácií a reforiem, ktoré zasiahli nielen politiku, ale aj cirkev a vzdelávací systém.
Administratívne Rozdelenie a Kontrola Moci
Karol rozdelil krajinu na menšie územia zvané grófstva, na čele ktorých stáli veľmoži, nazývaní grófi. Ak išlo o pohraničné územia, nazývali ich markgrófi a tieto pohraničné marky mali všetku moc v rukách markgrófa, ktorý zároveň velil aj tamojšiemu vojsku. Karol na upevnenie vnútornej jednoty ríše a jej hraníc zriadil na okrajových územiach ozbrojené pohraničné marky, ako napríklad Španielsku, Bretónsku (s mestami Vannes, Nantes a Rennes na severovýchode), Dánsku, Východnú marku, Friaulskú marku v Itálii, avarskú, svébsku a venetskú (vendskú) marku na východe.
Všetkých úradníkov kontrolovali osobitní kráľovskí vyslanci, takzvaní missi dominici. Títo kráľovskí poslovia križovali naprieč celou krajinou, vo všetkých provinciách oznamovali kráľovské nariadenia a kontrolovali ich plnenie. Karol tiež zabezpečil, aby sa grófi z celej ríše a takisto ďalší predstavitelia moci raz do roka stretávali na krajinskom alebo dvorskom zhromaždení, ktorému predsedal. Správu ríše, kráľovských majetkov, financií, postavenie kráľovských úradníkov, cirkevné pomery, súdnictvo a podobne upravovali kráľovské nariadenia zvané kapituláre. Karol skonsolidoval vnútorné pomery v ríši a uskutočnil reformu štátnej správy v roku 793.
Lénny Systém a Vazalské Vzťahy
Na upevnenie vnútornej jednoty ríše a jej hraníc sa začal uplatňovať lénny systém. Aby si Karol zaviazal šľachticov, rozdával im svoju pôdu, čím sa stali jeho vazalmi a museli sa zúčastňovať na vojenských výpravách. Vazali podobne rozdávali z udelenej pôdy a sami získavali vazalov, ktorí pre nich vykonávali vojenskú službu. Na pôde Franskej ríše vznikol a rozšíril sa princíp vazalskej (feudálnej) väzby medzi pánom a poddaným, ktorý dal meno celej epoche: feudalizmus.
Cirkev a Správa
Karolova zbožnosť a jeho predstava o kráľovských povinnostiach viedli k tesnému prepojeniu cirkvi a štátu. Tento stredoveký monarcha si dal za úlohu chrániť svätú cirkev pred pohanmi a neveriacimi a zároveň ju chcel upevniť zvnútra dobrou znalosťou viery. Ríša bola rozdelená aj na cirkevnosprávne celky - arcibiskupstvá, biskupstvá a opátstva. Biskupi síce teoreticky mali byť volení klérom a ľudom diecézy, ktorú mali spravovať, lenže kráľ naplno zaangažoval biskupov a opátov do správy ríše. V týchto cirkevných celkoch pôsobili v zastúpení kráľa grófi ako vojenskí velitelia.
Sídlo v Aachene
Karol so svojím dvorom neputoval po krajine ako jeho predchodcovia, ktorí mali zriadené kráľovské dvorce po celej ríši. Dal si vybudovať stále sídlo, takzvanú falc, v Aachene, ktorý sa stal centrom ríše a až do 16. storočia bol dôležitým centrom. V Aachene sa Karol Veľký obklopil učenými mužmi a povolal remeselníkov, aby vybudovali impozantný palác.
Vojenská Organizácia a Jej Slabiny
Dlho sa predpokladalo, že vojsko Karola Veľkého nemalo viac ako päťtisíc mužov. To však nemôže zodpovedať skutočnosti, lebo okrem vlastných bojových zložiek v armáde museli byť aj vojenské jednotky, ktoré obsadzovali a mocensky zabezpečovali dobyté územia. Len čo gróf dostal od kráľa rozkaz, zvolal svojich vazalov a ich jazdeckých bojovníkov. Biskupi, prípadne opáti, poskytli vojsku zásoby a veľké, kozami prikryté vozy na prepravu zásob a potrebného materiálu. Každý gróf - spolu ich bolo v krajine asi 500 - zhromaždil zhruba 20 až 30 vojakov. Každý vazal - tých bolo ešte viac ako grófov - dával do vojska 10 až 12 ozbrojencov. Takto sa dostávame k číslu približne 50 000 jazdcov, popri ktorých bojoval ešte väčší počet príslušníkov pešieho vojska. Disciplína v armáde bola nemilosrdne prísna. Nie že by Karol sám bol nejako krutý, kládol si však za povinnosť zabezpečiť, aby ho ostatní poslúchali.
Treba však uviesť aj slabiny Karolovej armády: Táto armáda, ktorá sa tak výborne hodila na dobyvačné výpravy, sa však takmer nedala využiť na obranu. Ak šlo o útočenie, celá Franská ríša držala spolu ako jeden muž. Výboje sa odôvodňovali záujmami populus christianus, celého kresťanstva, a nie záujmom nejakého kráľovstva. Keď však nebol vo výhľade nijaký územný zisk, bojové spoločenstvo sa rozložilo a nastúpil partikularizmus, individuálne záujmy. Neexistovala stála armáda, chýbali solídne obranné stavby, aj finančné prostriedky na ich vybudovanie, ba ani u pospolitého ľudu nemal obranný boj dostatočnú podporu. Ríša Karola Veľkého nebola pripravená na náhle nebezpečenstvá a nečakané ohrozenie. Absencia efektívnej obrannej politiky viedla v konečnom dôsledku k tomu, že si miestni šľachtici začali budovať súkromné hradiská z dreva a zeminy, takzvané castellae, ktoré však kráľ považoval za čosi nezákonné.
Spoločenské Vrstvy
Historik karolovského obdobia pozná, prirodzene, lepšie potentiores, teda ríšskych hodnostárov, než humiliores, slobodných mužov či dokonca roľníkov, znevoľnených a pripútaných k pôde. V Karolovej ríši boli ešte aj otroci. Ich latinské označenie sclavi pochádza od slova Sclavi/Sclavoni, teda latinského pomenovania Slovanov, a to preto, lebo práve zo zajatých Slovanov sa v tých časoch často stávali otroci.
Korunovácia za Cisára a Obnova Impéria
Moc Franskej ríše ešte viac vzrástla po Karolovej korunovácii za cisára (25. 12. 800) pápežom Levom III. v Ríme. Franský dvorský učenec a panovníkov životopisec Einhard sa bude snažiť všetkých presvedčiť, že Karola podľa neho korunovácia prekvapila. Prekvapený? Nahnevaný? Prinajmenšom zvláštna reakcia muža, ktorý prakticky celý doterajší život zasvätil tomu, aby čo najviac rozšíril svoju ríšu a získal čo najväčší vplyv. Už počas života si vyslúžil prívlastok Veľký a titul rímskeho cisára jeho mocenské postavenie ešte viac zvýraznil.
Kontekst a Ideál „Renovatio Imperii Romanorum“
Myšlienka obnoviť Rímsku ríšu bola medzi potentmi Západu neobyčajne rozšírená. Karol tak svojou korunováciou nadviazal na dedičstvo zaniknutého rímskeho impéria (476), ktoré na západe reprezentovali pápežstvo a cisárstvo. Jeho hlavným cieľom bolo územné rozšírenie Franskej ríše a obnova Rímskej ríše, presnejšie kresťanského impéria Konštantína I. Veľkého (renovatio imperii Romanorum), ktoré malo byť na západe protiváhou Byzantskej ríše na východe. Franský kráľ Karol sa mal stať mužom, ktorý má po viac než troch storočiach na západe vzkriesiť niekdajšie veľké impérium a prinavrátiť mu slávu. V Konštantínopole sídlil basileus, východorímsky cisár, ktorý sa pokladal za jediného právoplatného dediča Rímskej ríše.
Skandál v Ríme a Akt Korunovácie
V apríli roku 799 sa v Ríme odohral škandál: vypukla revolta a pápeža Leva III. obvinila rímska šľachta, že bol do nej zapletený. Pápeža prepadli a pri útoku utrpel zranenia. Útočníci sa dokonca pokúsili vypichnúť mu oči. Len čo sa Lev III. zotavil, navštívil Karola Veľkého v Paderborne a požiadal ho, aby prišiel do Ríma. Franský kráľ sa na cestu na juh dôkladne pripravil; pomodlil sa pri hrobe svätého Martina z Toursu a vyslal poslov do Ríma, ktorí tam zvolali zhromaždenie, na ktorom sa mala dokázať Levova nevina.
Karol dorazil do Ríma krátko pred vianočnými sviatkami roku 800. Pápež si uvedomoval svoje poníženie, keď mal pred kráľom dokazovať svoju nevinu, teda vlastne potvrdiť, že uznáva jeho zvrchovanosť. Približne takto vraj vyzeral akt korunovácie, ktorého dejiskom sa 25. decembra 800 stala bazilika svätého Petra v Ríme. V pološere rozľahlej baziliky kľačí pred oltárom urastený muž. Je natoľko zabratý do modlitieb, že nevníma, čo sa deje okolo neho. Nezaregistruje teda, že k nemu práve ktosi pristúpil a s vystretými rukami sa nad neho nahol. Ten ktosi je pápež Lev III. a to niečo je diadém. Pápež Lev III. v Ríme korunoval Karola za cisára.
Karolove a Pápežove Motivácie
Keď pápež Lev III. položil Karolovi na hlavu cisársku korunu, chcel tým získať predovšetkým ochrancu, ktorý by síce bol mocnejší ako všetci ostatní, no zároveň by bol dosť ďaleko, aby pápeža príliš neobťažoval. Karol sa mal stať cisárom celého kresťanského sveta vrátane Byzancie. Pápež totiž dúfal, že takto sa mu podarí presadiť svoj vplyv aj na Východe. Naproti tomu Karol Veľký túžil najmä po tom, aby bol roveň byzantskému cisárovi. Karol sa tak nestal len kráľom, ale aj symbolickou hlavou kresťanstva - muž, ktorý prepojil trón a oltár s nevídanou gráciou a veľkoleposťou. Karol sa chcel stať predovšetkým cisárom všetkých kresťanov, „novým Konštantínom, ktorého si vybral Boh, aby vládol ľudu“. Na svojich minciach sa dal nový cisár zobrazovať s typickým vavrínovým vencom a plášťom rímskych imperátorov, ktorý mal zopätý ihlicou na ramenách. Pri tejto príležitosti nanovo potvrdil falošnú „Konštantínovu donáciu“ v prospech pápežstva a schválil aj pápežovu nadvládu nad Rímom.
Diplomatické Dôsledky a Uznanie Byzanciou
Korunovácia Karola za cisára vyvolala napäté vzťahy s byzantskými cisármi, ktorí sa pokladali za jediných právoplatných dedičov Rímskej ríše. Karol tak svojou korunováciou nadviazal na dedičstvo zaniknutého rímskeho impéria (476), ktoré na západe reprezentovali pápežstvo a cisárstvo. Teraz bolo treba získať ešte Byzantíncov, aby uznali Karolov cisársky titul. Basileus túto požiadavku však odmietol, a tak Karol vyrukoval do vojny. Na Jadrane mali Byzantínci výraznú prevahu, no Karol víťazil na súši: ovládol Friaulsko, Istriu a dokonca aj Benátky, ktoré chceli zachovať neutralitu, aby si uchránili svoj prekvitajúci obchod. Vojna sa skončila uzatvorením mieru v Aachene (812), podľa ktorého Karol Veľký uznal nárok Byzantskej ríše na Benátky (formálne patrili Byzantskej ríši, v skutočnosti sa stali samostatnými) a tá uznala Karolov cisársky titul a západné cisárstvo za rovnocenné s východným. Karol Veľký si však ponechal Friaulsko a ostatné oblasti na sever od Jadranu. Jeho syn a nástupca Ľudovít Pobožný mal titul „cisár a augustus“, nie však „rímsky cisár“, ktorý si nárokovali pre seba Byzantínci.
Karolínská Renesancia: Obnova Kultúry a Vzdelanosti
Šieste a siedme storočie sa občas, najmä v krajne kritických náhľadoch, považujú za „temné storočia“, za obdobie nevedomosti. „Karolínska renesancia“ sa potom hodnotí ako ich protiklad. Kultúra v prvých storočiach stredoveku našla útočište v Írsku a Hispánii. Pyrenejský polostrov bol však počas arabskej nadvlády vytrhnutý z kresťanských kultúrnych väzieb. Karolovská renesancia v istom zmysle vyrovnávala túto európsku kultúrnu stratu.
Podpora Kultúry a Vzdelávania
Karol Veľký prial umeniu a kultúre. Hovoril po latinsky a rozumel po grécky. Na svoj dvor povolával vzdelaných ľudí z rôznych končín ríše a vytvoril krúžok učencov, ktorí nazvali Akadémiou. Založil aj školu, v ktorej zamestnal mnoho najvzdelanejších učencov tých čias, vrátane írskeho vzdelanca Alkuina z Yorku. Cisár nariadil, aby diecézy a kláštory ponúkali možnosť štúdia literatúry tým, ktorí prejavia talent na učenie. Pri kláštoroch a kostoloch zakladal školy, kde sa vyučovalo podľa starého antického spôsobu a správnou, klasickou latinčinou. Okrem toho vyžadoval aj od svojich vazalov, aby sa naučili čítať a písať a mohli mu listami oznamovať správy z grófstiev. Sám sa však vedel iba podpísať.
Karol Veľký si celé stáročia uchovával povesť „otca“ európskeho školstva. V skutočnosti však jeho radcovia, takisto ako v iných prípadoch, vychádzali z predstáv Izidora zo Sevilly, korešpondujúcich s antickým chápaním vzdelania. Štúdium teda pozostávalo z takzvaných siedmich slobodných umení (septem artes liberales), ktoré sa delili na trívium, zahŕňajúce gramatiku, rétoriku a dialektiku, a kvadrívium, ktoré zahŕňalo aritmetiku, astronómiu, hudbu a geometriu. Korunou týchto disciplín však bola teológia - vládkyňa všetkých vied. V druhej polovici 7. storočia existovali v anglických kláštoroch školy, v ktorých sa vyučovalo podľa tohto systému a mali aj pozoruhodné knižnice. Karol bol vášnivým čitateľom a obľuboval diskusie o klasických dielach, matematike, astronómii a teológii. Dvor Karola Veľkého však nebol zasvätený výhradne intelektuálnemu úsiliu.
Nové Písmo a Zachovanie Antických Textov
Za jeho vlády vzniklo nové písmo - karolínska miniskula, ktoré sa stalo základom aj pre písmo, ktorým píšeme dodnes. Toto písmo položilo základy spoločnej latinskojazyčnej kultúry v celej katolíckej Európe. Pojem „Karolínska renesancia“ označuje obdobie kultúrneho obrodenia, ktoré sa zrodilo za čias Karola Veľkého. Tento rozkvet umenia a architektúry sa považuje za znovuzrodenie starovekej kresťanskej kultúry a klasického dedičstva. Karolínski mnísi precízne skopírovali staré texty do nových zväzkov, čím pomohli zachovať diela Cicerona, Plínia Mladšieho, Ovidia a Ammiana Marcellina. Keďže Karol Veľký bol zúrivým zástancom kresťanstva, napriek tomu mal veľkú úctu ku kultúre pohanského staroveku. Svoju ríšu vnímal aj ako priameho nástupcu slávy rímskeho sveta. Učenci karolínskej renesancie objavili a zachovali čo najviac zo staroveku a jeho prežitie do dnešnej doby je z veľkej časti vďaka ich úsiliu. Na franských ťaženiach vojaci priniesli späť starú latinskú literatúru spolu s ďalšou korisťou. Karolova ríša bola štátom, ktorý pomohol zachovať v temných storočiach slabý paprsok antickej vzdelanosti, ktorú predal aj mladším obdobiam.
Aachenský Palác a Kaplnka
Karol Veľký dokázal oživiť aj stavbu veľkých kamenných budov, čo bolo zručnosťou, ktorá sa takmer stratila. Najväčšou ozdobou jeho paláca v Aachene bola nádherná hradná kaplnka, vysvätená podľa legendy samotným pápežom Levom III. v roku 805. Kaplnka, ktorá je dnes súčasťou prekrásnej aachenskej katedrály, nesie stopy rímskej, byzantskej a germánskej architektúry, pričom dominuje tu rímsky štýl. Životopisec Karola Veľkého Einhard o tomto diele napísal: „Kostol Svätej Matky v Aachene bol postavený s úžasnou zručnosťou.“
Odkaz Karola Veľkého a Zrodenie Európy
Karol Veľký bol mimoriadne nadaný človek, ktorý dokázal predvídať vývoj a udržať s ním krok. Jeho meno sa pre našich slovanských predkov stalo pojmom najväčšej svetskej moci: Karol - kráľ. V stredoveku bol považovaný za najvýznamnejšieho panovníka a aj v súčasnosti za jednu z najvýznamnejších európskych osobností. Už počas života bol označovaný ako otec Európy, Pater Europae. Jeho systém vlády sa stal vzorom pre viacerých európskych panovníkov v nastolení poriadku, spravodlivosti a mieru. Spojil do jedného štátneho celku európske územia obývané rôznymi národmi a etnikami.
Následníctvo a Rozdelenie Ríše
Keď Karol Veľký zomrel v roku 814, jeho Franská ríša bola najväčšia a najmocnejšia v celej Európe. Plánoval rozdeliť svoje kráľovstvo medzi troch synov. V roku 806 vydal dekrét Divisio Regnorum, v ktorom upravil nástupníctvo vo Franskej ríši po svojej smrti a rozdelil kráľovstvo medzi svojich troch synov: Pipin dostal Itáliu, Karol (*772/773, †811) Neustriu a Ľudovít (neskorší Ľudovít I. Pobožný) Akvitániu. Osud však zasiahol - prežil ho iba Ľudovít Pobožný. Od polovice deviateho storočia sa kráľovská moc začala oslabovať. Feudalizmus naberal na sile a feudálna aristokracia, ktorá si začala privlastňovať svoje léna ako dedičné majetky, postupne získavala čoraz väčšiu samostatnosť. Kráľovstvo sa začalo trieštiť, až Verdunská zmluva v roku 843 rozdelila ríšu na tri časti: Západofranské kráľovstvo (z ktorého sa neskôr stalo Francúzsko), Východofranské kráľovstvo (budúce Nemecko) a Stredné kráľovstvo, ktoré sa tiahlo od dnešného Holandska po stredné Taliansko a nazvalo sa Lotaringiou, pretože v nej vládol Lotar. Tu sa teda začína písať história moderných štátov ako Francúzsko a Nemecko, a Karola Veľkého preto volajú aj „otec Európy“. Feudálna fragmentácia pokračovala, najmä vo Francúzsku, kde králi a cisári síce ešte nosili koruny, ale ich moc bola čoraz viac len symbolická. Feudálna šľachta spravovala svoje panstvá ako malé nezávislé kráľovstvá. Kráľovstvá sa delili, dynastie upadali a nové rodiny preberali moc. Aj moc Karolovcov upadla. Vo Východofranskej ríši vymreli v roku 911, zatiaľ čo v Západofranskej ich v roku 987 nahradili Kapetovci. Karolovci vymreli po meči roku 1012 skrze Ota, vojvodu dolnolotrinského, a roku 1021 skrze nelegitímneho syna kráľa Lotara, remešským arcibiskupom Arnulfom.
Pokračovanie Ideálu Impéria
Ale to nebol koniec ambícií o veľkú ríšu. Otto Saský, známy ako Otto Veľký, sa v roku 962 stal zakladateľom Svätej ríše rímskej, ktorá si s hrdosťou neskôr niesla názov Rímska ríša nemeckého národa a táto prežila viac ako osem storočí, až kým ju nezrušil Napoleon. Klasická rímska vízia zjednotenej Európy teda žila ešte dlho ďalej, hoci v novej podobe. Franská ríša, zahrňujúca väčšinu západnej a strednej Európy i časť Apeninského polostrova, vytvorila politický útvar, ktorý vo svojej dobe nemal obdoby. Jej vnútorná previazanosť, keď aj z dnešného pohľadu slabá, predsa len umožnila kontakt rôzne vyspelých oblastí, prispela k ich vzájomnému ovplyvňovaniu a dala pečať celému územiu, na ktorom sa ríša rozprestierala. Z hľadiska politického stála pri kolíske Francúzska a Nemecka, ktoré sa stali jej bezprostrednými nástupcami.
Frankovia: Zrod modernej Európy
Literárne a Výtvarné Zobrazenia
Osobnosť Karola Veľkého sa stala častou témou literárnych i výtvarných diel. K najvýznamnejším literárnym pamiatkam zachytávajúcim jeho život patrí Život Karola Veľkého (Vita Karoli Magni, okolo 835) od franského učenca Eginharda (aj Einhard, Eginhardus). Po smrti sa postava Karola Veľkého stala námetom básnickej tvorby v celej Európe, napríklad vo Francúzsku sa ako ideál múdreho vladára stal jednou z ústredných postáv anonymných hrdinských eposov chanson de geste, z ktorých najstaršia je Pieseň o Rolandovi. Neskôr, až do súčasnosti, bolo o jeho živote a pôsobení vydaných množstvo vedeckých, ale aj populárnych diel.
Jeho fiktívne (maliarske alebo sochárske) portréty boli obľúbené v období stredoveku a renesancie najmä v prostredí dvorského umenia. Vychádzali zo živého opisu panovníka, ktorý zanechal jeho súčasník Eginhard. K najstarším zobrazeniam patrí drobná jazdecká socha zhotovená v 9. storočí, tradične identifikovaná ako portrét Karola Veľkého (dnes v Louvri). Z umeleckého hľadiska patrí k najvýznamnejším zobrazeniam portrét Karola Veľkého od Majstra Teodorika v Kaplnke Svätého kríža na hrade Karlštejn (okolo 1367) a portrét Karola Veľkého od A. Dürera (okolo 1510 - 12). K námetom výtvarného umenia v stredoveku aj v novoveku patrila i korunovácia Karola Veľkého za cisára. K jej najvýznamnejším zobrazeniam patria iluminácia J. Fouqueta z 1455 - 60 vo Veľkých kronikách Francúzska (Grandes chroniques de France; dnes v Národnej knižnici v Paríži) a freska vo Vatikánskych palácoch v takzvaných Raffaelových stanzách v Sále Požiaru v Borgu, ktorú pravdepodobne na základe Raffaelovho návrhu vytvorila jeho dielňa (1516 - 17; hlavný podiel na jej realizácii mal Giovan Francesco Penni).
Pokus o Kanonizáciu a Súčasné Ocenenia
Roku 1165 ho na podnet Fridricha I. Barbarossu protipápež Paschal III. vyhlásil za svätého, rímskokatolícka cirkev však túto kanonizáciu nikdy oficiálne neuznala (všetky Paschalove vyhlásenia boli 1179 oficiálne zrušené 3. lateránskym koncilom). Napriek tomu sa niektorí ho dokonca pokladajú za svätca, čo by jeho samého asi dosť prekvapilo. Od roku 1950 udeľuje mesto Aachen za prínos k zjednoteniu Európy jedno z najprestížnejších európskych ocenení, Cenu Karola Veľkého mesta Aachen (Internationaler Karlspreis der Stadt Aachen, od 1988 Internationaler Karlspreis zu Aachen), ktorej nositeľom sa okrem iných stal aj V. Havel (1991).
Karol I. sa stal najslávnejším panovníkom v dejinách stredovekej Európy. V čase svojej smrti ovládal územie zahŕňajúce dnešné Francúzsko (s výnimkou Bretónska), Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko, západnú časť Nemecka, väčšinu Talianska, Korziku, Baleáry a severovýchodné Španielsko. Moc takého rozsahu bola predmetom obdivu jeho súčasníkov i nasledujúcich generácií a zároveň zvečnila slávu Karola Veľkého. Jeho pozostatky sú uložené v relikviári Katedrály Panny Márie v Aachene, a s veľkou pravdepodobnosťou ide o kostru niekdajšieho panovníka, ako potvrdzujú odborníci. Časti lebky sú uložené v Karlovej buste. Karol Veľký, ako východofranský panovník, sa právom zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti svetových dejín.
tags: #karol #velky #narodenie