Úvod: Prečo dojčenie znamená viac ako len výživu
V dnešnej dobe, keď sa spoločnosť neustále vyvíja a hľadá nové cesty k zdravšiemu a plnohodnotnejšiemu životu, vynára sa čoraz naliehavejšie téma dojčenia, ktorá presahuje rámec čisto fyziologickej potreby. Pre mnohé matky je dojčenie prirodzenou voľbou, avšak cesta k nemu môže byť plná prekážok, nepochopenia a protichodných informácií. Presne takáto situácia stála na začiatku inšpiratívneho príbehu Kataríny Brňákovej, matky, ktorej osobná skúsenosť prerástla do celonárodnej, ba dokonca medzinárodnej iniciatívy. Jej príbeh sa začal jedným zdanlivo logickým, no v skutočnosti srdcervúcim lekárskym odporúčaním. S liekmi na zápal karpálneho tunela sa predsa nedá dojčiť, odstavte dieťa, poradil lekár zneistenej matke. Bolo to logické riešenie z pohľadu konvenčnej medicíny, avšak v kútiku duše Kataríny Brňákovej sa ozýval silný a naliehavý hlas: „Nie, to nechcem urobiť“. Táto vnútorná výzva ju prinútila zamyslieť sa a hľadať alternatívne riešenia, ktoré by jej umožnili pokračovať v dojčení, pre ňu tak dôležitom akte starostlivosti a lásky. „Nedá sa to nejako inak riešiť?“, pýtala sa samej seba, a tak Katarína začala hľadať alternatívne možnosti. Táto cesta ju nakoniec priviedla do podpornej skupiny pre dojčenie, ktorá sa stala kľúčovým bodom obratu v jej živote. Písal sa rok 2011, rok, ktorý predznamenal obrovské zmeny.
Práve v tomto období organizácia, ktorá združuje poradkyne pri dojčení, organizovala krst knihy a Katarínu nadchla prezentácia kanadského lekára Dr. Jacka Newmana. Hoci vždy intuitívne cítila, že dojčenie je správne a má hlboký význam, až tu sa dozvedela odborné fakty, akým veľkým prínosom je to z psychologického hľadiska. Tieto poznatky ju hlboko oslovili a otvorili jej oči pre komplexnosť a dôležitosť dojčenia, ktoré nie je len o výžive, ale predovšetkým o budovaní hlbokého vzťahu medzi matkou a dieťaťom, o poskytovaní pocitu bezpečia a o posilňovaní emocionálnych väzieb. S presvedčením, že „Úžasné, to by mali počuť všetky ženy na Slovensku!“, sa zrodila jej vášeň a odhodlanie šíriť tieto životne dôležité informácie ďalej. Jej vízia bola jasná - osloviť čo najviac matiek a spoločnosť ako celok, aby sa dojčenie stalo nielen akceptovaným, ale aj plne podporovaným javom.
Zrodenie iniciatívy „Dojčiť je IN“: Od vízie k realite
Plná nadšenia a s jasnou víziou budúcnosti, kde bude osveta o dojčení bežnou súčasťou spoločnosti, založila inovatívnu kampaň s výstižným názvom „Dojčiť je IN - Kampaň za zdravšiu generáciu“. Tento ambiciózny projekt, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 2011, predstavoval prelomový moment v podpore dojčenia na Slovensku. Bol to totiž prvý komerčný projekt na Slovensku, ktorý sa venoval tejto dôležitej téme, s cieľom šíriť osvetu a búrať mýty, ktoré sa okolo dojčenia vytvorili. Katarína si uvedomovala, že na dosiahnutie rozsiahleho dosahu je potrebné spojiť sily, a tak sa zamerala na spájanie malých a stredných podnikateľov v prospech šírenia osvety o dojčení. Jej pôvodnou myšlienkou bolo dať vytlačiť letáky, brožúry a organizovať podujatia, aby sa informácie dostali k čo najväčšiemu počtu žien.
Avšak, ako to už pri priekopníckych projektoch býva, aj Katarína sa stretla s prozaickou výzvou - financovaním. Bola predsa obyčajná matka a neoplývala peniazmi nazvyš, ktoré by mohla investovať do rozsiahlej kampane. Hoci jej nedostatok financií stál v ceste, jej odhodlanie bolo silnejšie a nevzdala sa. Vznikol jej geniálny nápad, ktorý sa neskôr ukázal ako kľúčový pre úspech celej iniciatívy. Napadlo jej, že by mohla získať partnerov, ktorí by kampaň finančne podporili výmenou za reklamu. S touto inovatívnou myšlienkou a s neochvejným odhodlaním začala oslovovať firmy. Proces bol zdĺhavý a náročný, vyžadoval si obrovskú dávku trpezlivosti a vytrvalosti. Najprv oslovila desať firiem, potom dvadsať, následne päťdesiat a neúnavne pokračovala ďalej. Písala všade, kde sa dalo, a už si živo predstavovala, ako budú stovky plagátov v čakárňach po celom Slovensku šíriť osvetu o dojčení. Oslovila spolu neuveriteľných 300 firiem a s očakávaním sledovala, čo sa bude diať. Po počiatočnom nadšení však prišlo sklamanie, keďže väčšina firiem nereagovala. Keď si už myslela, že z toho nič nebude a celý projekt sa ocitne v slepej uličke, ozvali sa predsa dve firmy. Hoci len dve, Katarína si uvedomila, že dve je lepšie ako nič, a s novou vlnou elánu sa pustila do spolupráce.
V roku 2012 sa jej podarilo zorganizovať prvú besiedku v knižnici v Šali, ktorá sa konala s autorkou knihy Praktický návod na dojčenie. Aj v tomto prípade Katarína predávala reklamu miestnym firmám, aby mala z čoho vykryť náklady realizácie. Jej úsilie však stálo za to, pretože vďaka tejto besiedke sa jej myšlienka rozšírila aj za hranice, konkrétne do Maďarska. Tento prvý úspešný krok potvrdil správnosť jej vízie a otvoril dvere pre ďalšiu medzinárodnú expanziu.
Čo už vieme | Prezentácia prvých zistení z kampane
Presah za hranice: Medzinárodný úspech kampane
Práve vďaka svojej bilingválnej schopnosti a schopnosti prekonávať jazykové bariéry rozbehla Katarína spoluprácu aj s nadšenkyňou v Maďarsku, ktorá zdieľala jej vášeň pre podporu dojčenia. Táto strategická aliancia bola kľúčová pre medzinárodný rozvoj. Katarína tam založila firmu, priniesla nielen osvetu dojčenia, ale aj know-how financovania, čím položila pevné základy pre udržateľnosť projektu v novom prostredí. Maďarská partnerka zase prispela svojimi kontaktmi a hlbokou znalosťou miestneho prostredia, čo umožnilo efektívne šírenie myšlienok kampane. Vďaka tejto plodnej spolupráci, ktorá bola ukážkovým príkladom medzinárodnej synergie a odhodlania, sa v máji 2017 konalo veľké otvorenie činnosti kampane v Maďarsku.
Událosťou, ktorá upútala širokú pozornosť verejnosti, bola prvá zastávka putovnej výstavy veľkoformátových fotografií dojčenia s názvom „4,2 - Dojčenie je vzťah vo všetkých kútoch sveta“, ktorá sa konala v Budapešti. Názov výstavy symbolicky odkazoval na hlboký a univerzálny význam dojčenia, ktoré prekračuje kultúrne a geografické hranice. Akcie sa zúčastnili aj významní doktori a autority z oblasti medicíny a verejného zdravia, čo podčiarklo dôležitosť a odbornú relevanciu celej iniciatívy. Ľudia boli nadšení z tejto vizuálne pôsobivej a emocionálne silnej prezentácie. Táto krásna iniciatíva znovu preskočila hranice, tentoraz do Srbska, kde v tom čase žiadna organizovaná podpora dojčenia v podstate neexistovala. Príbeh Kataríny a kampane „Dojčiť je IN“ inšpiroval iniciatívnu mamičku, ktorá so svojimi priateľkami založila klub mamičiek a následne materské centrum v meste Senta. Tieto ženy čerpali inšpiráciu priamo z projektu Dojčiť je IN, čím dokázali, že odhodlanie a správne know-how dokážu zapáliť iskru zmeny aj v prostrediach, kde je podpora dojčenia ešte len v plienkach. Tento reťazový efekt šírenia osvety a podpory svedčí o sile vízie a odhodlania Kataríny Brňákovej.
Osobná premena uprostred krízy: Zrodenie novej sily
Zatiaľ čo sa veci krásne rozbiehali v profesionálnej oblasti a kampaň Dojčiť je IN naberala na sile a dosahu, v súkromnom živote Katarínu Brňákovú postretlo veľmi ťažké obdobie, ktoré ju prinútilo siahnuť si na dno svojich síl. Jedno z jej detí dostalo vážny zápal a bojovalo v nemocnici o život. Katarína, ako každá matka, trpela pri pohľade na to, ako doktori režú jej dieťa, ako stoná od bolesti a ona mu nevie pomôcť. Intenzívny strach a bezmocnosť ju ochromovali, veľmi sa bála, či to jej dieťa vôbec prežije. V týchto chvíľach prežívala pocit, že ako matka zlyhala, pretože nedokázala predísť tejto situácii a ochrániť svoje dieťa pred utrpením. Dojčením mu síce sčasti dokázala zmierniť utrpenie, poskytnúť útechu a pocit bezpečia v nehostinnom nemocničnom prostredí, ale neustály strach, výčitky a bezmocnosť jej spôsobili hlbokú traumu, ktorá sa prejavila aj na jej fyzickom a psychickom stave. Veľmi pribrala a nemala silu starať sa o seba ako predtým, jej vlastné potreby sa ocitli v úzadí pred obrovským utrpením jej dieťaťa a starosťami o rodinu.
Následkom nedostatočnej podpory okolia a vážnej manželskej krízy, okorenenej neverou manžela, sa Katarína takmer zrútila. Prežívala obdobie hlbokej depresie, prudko chudla, nemala chuť do života, často plakala a nevidela pred sebou už žiadnu budúcnosť. Táto kombinácia fyzického a emocionálneho vyčerpania ju priviedla na samý okraj. V jedno mrazivé ráno sa pristihla pri myšlienke, ktorá ju prebudila z letargie: „Nebolo by lepšie, keby som nežila?“ Zrazu sa ale strhla z tohto desivého stavu. „Ale však mám tri deti, čo bude s nimi, ak tu ja nebudem? Musím sa predsa o nich postarať,“ uvedomila si s naliehavou jasnosťou. Myšlienka na deti bola v tej chvíli jej jediným záchytným bodom, svetielkom nádeje v tme zúfalstva, ktoré jej ukázalo cestu späť k životu.
S obrovskou odvahou a vnútornou silou sa Katarína začala maličkými krokmi odrážať odo dna. Jej proces uzdravovania bol postupný a vyžadoval si každodenné úsilie. Každý deň hľadala niečo, za čo by sa mohla pochváliť a za čo by mohla byť vďačná, aj keď len maličkosť, napríklad že vychystala deti do školy. Tieto pozitívne momenty, hoci sa na prvý pohľad zdali nepatrné, postupne pomáhali meniť jej pohľad na seba a na svet okolo nej. Po čase jej tieto pozitívne minúty dňa pomohli zmeniť pohľad na seba. Uvedomila si, že si v minulosti nevážila samú seba, že sa 35 rokov ničila nezdravými vzorcami správania a premýšľania. S novonadobudnutou silou si povedala: „A dosť, toto už nie!“ Rozhodla sa radikálne zmeniť svoj život a začala intenzívne pracovať na svojej sebaúcte. Uvedomila si, že keď zmení svoje vnútorné nastavenie, zmení aj svoju realitu. Tento kľúčový poznatok ju oslobodil a umožnil jej vidieť veci v novom svetle. Ako sa rozširovalo jej vedomie, zrazu videla jasne svoj diel v tom, že sama dovolila, aby bola v manželstve ponižovaná. Toto sebapoznanie bolo bolestivé, ale zároveň oslobodzujúce a stalo sa základom pre jej ďalší osobný a profesionálny rast.
Revolučná kniha „Dojčenie slovom aj písmom - Nebuď tá, ktorá to vzdala!“
Počas obdobia osobnostného rastu a intenzívnej sebareflexie prišiel Kataríne inšpiratívny nápad na knihu, ktorá by zhmotnila všetky jej skúsenosti a poznatky. Vrátila sa k svojmu pôvodnému poslaniu šíriť osvetu o dojčení, avšak tento krát obohatenému aj z pohľadu ženy, ktorá si prešla cestou hľadania vlastnej hodnoty a sebaúcty. Táto nová perspektíva dodala jej práci hĺbku a autentickosť. V knihe s názvom Dojčenie slovom aj písmom - Nebuď tá, ktorá to vzdala! skombinovala znalosti z osobného rozvoja, psychológie vývoja detí, princípov vzťahového rodičovstva, odborné témy o dojčení s príbehmi z vlastného života, čím vytvorila jedinečné dielo s rozsiahlym záberom.
So spoluautorom knihy, mladým a úspešným podnikateľom, ktorý mal veľký cieľ - aby sa raz, keď s milovanou ženou založí rodinu, stal dobrým manželom a otcom, najlepším, akým len môže byť - vytvorili úplne nový žáner. K jeho cieľu sa našla cesta práve stretnutím s Katarínou. Z ich priateľstva vznikla myšlienka vydania knihy. Táto provokatívna, no zároveň hlboko zmysluplná kombinácia tém priniesla na knižný trh niečo, čo tu ešte nebolo. Provokatívnym názvom knihy nechce uraziť ženy, ktoré nedojčia, naopak, chce otvoriť diskusiu aj s matkami, ktoré sú pohoršené a nesúhlasia s ňou, a pozvať ich k hlbšiemu zamysleniu. Tvorba knihy bolo pre Katarínu nádherné obdobie, mala jasnú víziu, že to bude najlepšia kniha na Slovensku, ktorá zanechá trvalú stopu.
A tak sa aj stalo, že kniha ako jediná na slovenskom knižnom trhu získala Cenu ministra hospodárstva SR a doživotný titul Inovatívny čin roka 2018. Toto ocenenie potvrdilo jej jedinečnosť a prínos. Kniha bola zároveň navrhnutá na cenu Podnikové médium roka a na súťaž Efektia - ako ušetriť elektrickú energiu, vďaka dojčeniu. Katarína týmto šokovala publikum vyše sto inžinierov, ktorí si dovtedy mysleli, že iba riešeniami technického rázu - zateplovaním budov, solárnymi panelmi a podobnými zariadeniami sa dá ušetriť energia. Jej inovatívny prístup ukázal, že aj zdanlivo nesúvisiace oblasti môžu byť prepojené s ekologickou udržateľnosťou a ekonomickou úsporou, a to spôsobom, ktorý je navyše prospešný pre ľudské zdravie. Katarína je inovatívna a neustále spája oblasti, ktoré predtým nikto nespájal. Miluje robiť veci ako prvá, v čom sa odráža jej priekopnícky duch. Nehanbí sa klopať na dvere a povedať svoj názor, čo svedčí o jej silnom presvedčení a odhodlaní.
Kniha „Dojčenie slovom aj písmom - Nebuď tá, ktorá to vzdala!“ Vás prevedie tromi piliermi úspechu nielen v dojčení, ale aj v podnikaní a vzťahoch. Tieto piliere sú mať vyjasnené svoje vnútorné „PREČO“, vedieť správny spôsob, teda „AKO“, a mať podporu aspoň jedného človeka, t.j. mať „S KÝM“. Jedinečná kombinácia informácií z dôveryhodných zdrojov, pútavé príbehy zo života spoluautorov a nádherné ilustračné fotky znázorňujúce dojčenie ako nádherný vzťah upútali nielen čitateľov, ale aj odbornú porotu súťaže Inovatívny čin roka 2018. Táto kniha vznikla s cieľom, aby svet bol lepším miestom pre život. Aj pre ten váš. Písal ju život sám. Nie je to kniha, ktorú si môžete zakúpiť v tradičnom zmysle slova. Lebo na predaj nie je kniha, ale cenné informácie z dôveryhodných zdrojov, súvislosti, návrhy riešení, z ktorých si môžete niečo zobrať do svojho života. O dojčení, výchove, úspechu, budovaní vzťahov. Nekupujte knihu. Ale šancu na lepší život, hodnotnejšie vzťahy.
Dojčenie ako nástroj kritického myslenia: "Bullshit-Detektor" v praxi
Šírenie osvety o dojčení, ako ju propaguje Katarína Brňáková a jej tím, presahuje rámec bežných rád a odporúčaní. Jej prístup je zameraný na posilnenie matiek, aby dokázali kriticky myslieť a rozlišovať medzi skutočnými informáciami a zavádzajúcimi tvrdeniami. Šírením osvety o pravej podstate dojčenia matky prirodzene nadobudnú schopnosť „bullshit-detektora“. Tento výraz, ktorý používa Peter Sasín (kouč, autor úspešných kníh), označuje schopnosť rozlíšiť, keď niekto nám prezentuje absolútny nezmysel. Táto schopnosť sa aktivuje zakaždým, keď sa objavia nejaké zaručené rady, odporúčania ohľadom dojčenia, ale aj vtedy, keď ich chcú tlačiť do nášho vedomia nepriamo. Napríklad cez článok o reči, ktorý na prvý pohľad s dojčením nemal nič spoločné, ale v skutočnosti manipuloval rodičov, ktorí riešia rečový vývin dieťaťa, s cieľom propagovať daný produkt. A v tom je podstata - v takýchto momentoch sa matka s vyvinutým „bullshit-detektorom“ zastaví a zamyslí, že ako to vlastne môže vplývať na matky, ktoré to čítajú?!
Tento detektor funguje bezchybne v mnohých situáciách. Patria sem aj veci ako „dieťa má spať v postieľke, aby si matka oddýchla“, „ktorá dojčenská voda je najlepšia“ a podobné veci, ktoré nepriamo sprostredkujú informácie, masírujú mozgy nielen matiek, ale aj jej okolia. O tom, že prechod na umelé mlieko je súčasťou starostlivosti o dieťa, sa často hovorí ako o samozrejmosti, hoci ide o informáciu, ktorá môže byť zavádzajúca a poškodiť úspešné dojčenie. To, čo čitateľky a čitatelia získajú navyše vďaka publikáciám a osvete od Kataríny Brňákovej, je okrem schopnosti rozlíšiť manipuláciu aj odolnosť voči tlaku okolia. Lebo nesporne sa to deje, a to veľmi často. Ak okolie nerozumie pravej podstate dojčenia, má potrebu komentovať, radiť, odporúčať, aj veci, ktoré dojčeniu viac škodia ako pomáhajú. Pritom si neuvedomujú, že každou radou, skutkom, tlakom, ktoré sťažujú dojčenie, v podstate zvyšujú riziko rakoviny prsníka a osteoporózy u matky, obezity u dieťaťa, môžu oberať rodinu o peniaze, ktoré by v rozpočte ostali, keby matka dojčila.
Publikácie, či už kniha, alebo magazín, pomáhajú ľuďom - matkám a ich okoliu - nájsť si svoje PREČO pre podporu dojčenia. Nehrajú sa na to, že hovoria, že dojčenie je dobré a mali by ste dojčiť, resp. podporovať dojčenie. Namiesto toho poukážu na to, čo dojčenie znamená v širšom kontexte zdravia, vzťahov a ekonomiky, a nech si už každý vytvorí názor podľa vlastného uváženia. Dôležité je zamyslieť sa, koľko ľudí je vo vašom okolí, ktorí o pravej podstate dojčenia netušia. Zmeňme to tým, že im dáme šancu na to, aby vedeli, čo my už vieme. A tiež šancu sebe, aby sme cibrili svoj „bullshit-detektor“, lebo spôsobov, kde sa môže aktivovať a pomôcť nám odhaliť skryté zámery, je neúrekom. Problém nie je, že to na nás skúšajú, ale keď to nedokážeme rozlíšiť, čo podpora dojčenia je a čo sa mu ani nepribližuje.
Dojčenie v krízových situáciách: Skúsenosť z nemocnice
Mnohí si kladú otázku: „Načo ešte dojčíš? Veď po roku to nemá zmysel!“ Tieto výroky pozná asi každá z nás, ktorá dojčí staršie dieťa. Príbeh jedného z detí, Danielka, potvrdzuje opak. Zmysel to naozaj má. Danielko je tretie dieťa v rodine, dojčený a nosený od narodenia. Týždeň pred Veľkou nocou mu začala opúchať ľavá strana tváre a krk, čo si vyžadovalo okamžitú lekársku pomoc. Od pediatra rodina putovala ku krčnej lekárke, od nej priamo do nemocnice, aby mu spravili ultrazvukové vyšetrenie a nastavili liečbu správnymi antibiotikami. Matka si brala so sebou veci na dva dni, s ubezpečením, že to dlhšie nebude trvať a cez sviatky aj tak ostanú na oddelení len naozaj akútne a vážne prípady. Avšak ostali dlhšie.
Danielko mal vysoké horúčky, aj nad 40 stupňov, dostával chladené infúzie a antibiotiká. Primár stomatochirurgie a krčného oddelenia následne oznámili matke, že malého treba operovať. V tej chvíli sa matke zatočila hlava, už pár dní mala skoro neustále na sebe dieťa prisatého na prsník, v horúčkach a bolestiach, a čakala, že im predpíšu lieky a budú môcť ísť domov maľovať vajíčka. Namiesto toho sa pripravovali na operáciu v celkovej anestézii. Príkaz bol jasný - dieťa od polnoci nemôže prijímať jedlo ani tekutiny. S 20-mesačným dieťaťom, dojčeným na požiadanie a s veľkými bolesťami, to znelo ako nereálne očakávanie, ktoré prinieslo obrovský stres.
V tejto kritickej situácii matka kontaktovala poradkyňu pri dojčení a lekárku, ktorá jej už veľakrát pomohla. Táto lekárka - poradkyňa pri dojčení - mala informácie o tejto problematike naštudované a prekonzultované s anesteziológmi, ktorí chápu, že na dojčení skutočne záleží. Výsledky medicíny založenej na dôkazoch hovorili jasne: dojčiť sa môže až do štyroch hodín pred celkovou anestézou a ihneď po prebudení, keď na to bude mať dieťa chuť. Anesteziologička v nemocnici matke dovolila, aby ho priložila na prsník hneď, ako sa prebudil, cca 20 minút po skončení operácie. Matka dojčila Danielka bez prestávky, aj počas presunu na izbu, čo mu pomáhalo upokojiť sa a dodávalo mu potrebnú tekutinu a živiny. Lekárka - poradkyňa pri dojčení, s ktorou matka konzultovala dojčenie ešte pred operáciou, povedala, že dojčenie je aktívna činnosť, takže bábätko nemusí vedieť vypiť tekutinu z fľašky, aby sa mohlo nechať prisať k prsníku.
Cestou z operačky si už všimli, že pod pazuchou má tiež hrčku, a poobede sa mu na nohách objavili červené fľaky. Cez veľkonočný víkend začal Danielko vracať a potom mal hnačky. Neprijímal žiadne jedlo, ani vodu, iba sa dojčil, a matka ho nosila na rukách, ťahajúc za sebou stojan na infúziu. V nedeľu službukonajúca lekárka skonštatovala, že fľaky, vracanie a hnačka sú príznakmi salmonelózy, čo len zhoršilo už aj tak ťažkú situáciu. Na Veľkonočný pondelok začala mať prudké hnačky aj matka a lekárka ju chcela poslať domov, s čím nesúhlasila a odvolávala sa na to, že ako matka dojčeného dieťaťa má právo byť s ním. Ležala na posteli alebo sedela na záchode, pričom malý bol na prsníku, hľadajúc útechu a výživu.
Po sviatkoch, v utorok, sa dostali k detskému chirurgovi, lebo hrča pod pazuchou sa zväčšovala a už bola veľkosti vajíčka. Pán doktor navrhol hrču otvoriť, zákrok bol naplánovaný na štvrtok doobeda, keďže sa lekári rozhodli aj pre CT vyšetrenie a to malým deťom robia v celkovej anestézii. Takže kým Danielko mal byť uspatý, stihli by CT aj operáciu. Lenže sa to nestalo tak, ako bolo plánované. Keď sa už pripravovala anestéza na CT, detského chirurga zavolali k urgentnému prípadu a Danielka z anestézie po CT vyšetrení prebudili. Výsledok vyšetrenia ukázal, že pod pazuchou sa nachádza väčší počet hrčiek, aj také, ktoré ultrazvukové vyšetrenie ani neukázalo. Rana na krku, ktorú mal po prvej operácii, sa mu začala hnisať, tak poobede išli k detskému chirurgovi na zákroky - vyčistenie prvej operačnej rany a otvorenie hrčky pod pazuchou. To všetko s lokálnou anestéziou.
Nasledoval jeden z najhorších zážitkov v matkinom živote - držala za ruky dieťa na operačnom stole, ktoré zavíjalo v obrovských bolestiach. V očiach malo strach a nechápalo, ako toto môže matka dovoliť. Ako nad ním stála, jej slzy padali naňho, zmiešané s pocitmi bezmocnosti a hlbokej bolesti. Lekár vyčistil rany a vzorky poslali do laboratória na ďalšie vyšetrenie. Keď mal Danielko obviazané rany, matka ho ihneď priložila na prsník a tak ho brala späť na oddelenie. Dojčenie ho upokojilo, poskytlo mu úľavu od bolesti a pocit bezpečia, a matka mala pocit, že aj jej to pomáha, že mu dokáže zmierniť to utrpenie. O dva dni prišli výsledky z laboratória - liečba mala pokračovať inými antibiotikami, lebo kultivácia ukázala, že na dovtedy podávané lieky už je baktéria rezistentná. Lenže lekárka matke oznámila, že s podávaním liekov, ktoré by mali zabrať, nemajú pri malých deťoch žiadne skúsenosti, lebo sú určené pre dospelých. V preklade to znamenalo, že vedľajšie účinky môžu byť veľmi vážne - zničené pľúca, kĺby, kosti. Pri podpise súhlasu s liečbou sa matke triasli ruky, ale s manželom sa zhodli na tom, že do toho idú, lebo iná možnosť nebola. Nové antibiotiká Danielko dostával do žily cez špeciálny prístroj, 20 ml mu tieklo hodinu a pol, trikrát za deň. Dojčením ho matka mohla udržať na posteli, čo bolo kľúčové pre úspešné podávanie liekov.
Lieky začali zaberať, ale lekári stále nevedeli prísť na príčinu, z čoho sa hrčky v tele tvorili. Testovali ho na mnoho chorôb, brali mu krv veľakrát, aj vtedy pomohlo dojčenie na zmiernenie stresu a bolesti z vpichov. Napriek tomu, aké je dojčenie dôležité pre choré dieťa, matka počas hospitalizácie často počula všelijaké poznámky: „To decko sa dojčí 24 hodín denne“, „Má to namiesto cumľa“, „Vy ste na vine, že dieťa je chudokrvné“. Veru, aj matke troch detí so siedmimi rokmi dojčenia za sebou to nahlodalo sebavedomie a akčnosť. Vďaka podpore zo strany manžela a poradkyniam pri dojčení z MAMILY matka hospitalizáciu nielen zvládla fyzicky aj psychicky, ale je si vedomá toho, že za 23 dní zmenili vnímanie dojčenia u viacerých ľudí. Nielen zdravotníkov a budúcich sestričiek, ktoré trávili na oddelení prax, ale aj matiek, s ktorými prišli do kontaktu a išli príkladom, že sa to dá a má to zmysel.
Na 22. deň jej lekárka oznámila, že prišli na to, čo tvorbu hrčiek spôsobilo. Poznáte piatu chorobu? Keď dieťa má vysoké teploty a po pár dňoch sa vysype a horúčka ustúpi? Nuž, spôsobuje to parvovírus B19 a chorobu zvládajú inak zdravé deti celkom v pohode. Ale telo Danielka (z doteraz nezistených príčin) nedokázalo spracovať železo, a tým mal v krvi hladinu železa iba tretinu z minimálnej hodnoty, a to bez nejakých výrazných príznakov. A pre chudokrvné deti môže mať piata choroba vážne následky a hospitalizácia je potrebná. Po 23 dňoch v nemocnici, následného doliečenia v domácom prostredí, a 28 dňoch liečby antibiotikami, môže matka s istotou povedať, že bez dojčenia by to išlo oveľa ťažšie. Po troch mesiacoch sa do nemocnice vrátili na kontrolné CT vyšetrenie, ktoré potvrdilo, že Danielko je zdravý. Tých 24 hodín čakania na výsledky im tiež uľahčilo dojčenie, vzhľadom aj na júlovú horúčavu. Matka je vďačná, že vo chvíli, keď tak zúfalo potrebovala pomoc a podporu, mala „po ruke“ dojčenie, ktoré pomohlo jednoduchšie riešiť situáciu, zmierniť bolesť dieťaťa a dávať jej pocit, že koná správne. Bez MAMILY by to nezvládla. Všetkým ženám praje mnoho krásnych chvíľ s detičkami a veľa sily v období, keď treba riešiť problémy.
Čo už vieme | Prezentácia prvých zistení z kampane
Filozofia Kataríny Brňákovej: Poslanie nad rámec biznisu
Katarína Brňáková sa definuje ako úctyhodná žena, matka, podnikateľka, milovaná osoba, no prekvapujúco nie je laktačná poradkyňa v tradičnom zmysle slova. Jej poslanie presahuje hranice priameho poradenstva a smeruje k širšiemu vnímaniu významu dojčenia. Otvára skôr obraz o tom, ako dojčenie tvorí lepší život dieťaťa, ako na základe toho vyrastie z neho kvalitnejší človek s väčšou úctou k sebe, druhým aj k životnému prostrediu. Je to jej hlboké poslanie, v ktorom je neotrasiteľná. Nepotrebuje obhajovať svoj názor pred hejtermi, pretože jej presvedčenie vychádza z hlbokého poznania a osobnej skúsenosti. Katarína si váži samu seba a verí, že svoju prácu si zaslúži mať dobre zaplatenú, avšak peniaze ani sláva nie sú prvoradým motívom toho, čo robí, ale skôr prirodzeným dôsledkom jej úsilia a prínosu.
Je inšpirujúcou osobnosťou, ktorá oplýva neuveriteľnou energiou a sebavedomím, čo jej umožňuje realizovať odvážne vízie. O jej živote a práci dokonca natočili aj krátky film, ktorý svedčí o jej výnimočnom vplyve. Ale stále ostáva sama sebou, vďačná za každú skúsenosť, prístupná novým myšlienkam a s láskavým srdcom, ktoré ju vedie v jej poslaní. Je skvelé, že máme takúto osobu na Slovensku, ktorá z vlastnej iniciatívy buduje lepšiu vlasť pre nás všetkých, čím dokazuje, že jeden človek s jasnou víziou a odhodlaním dokáže rozpútať obrovskú vlnu pozitívnej zmeny. Jej prístup k dojčeniu a k životu je priekopnícky; Katarína je inovatívna a neustále spája oblasti, ktoré predtým nikto nespájal. Miluje robiť veci ako prvá, nehanbí sa klopať na dvere a povedať svoj názor, čo ju robí skutočnou líderkou a vzorom.
Katarína Brňáková spolu so svojím tímom vydáva aj dvojmesačník, ktorý je rovnako ako kniha, zameraný na komplexnú podporu dojčenia a informovanie matiek. Tento magazín je bez reklamy na umelé mlieko a výrobkov, ktoré ohrozujú úspech dojčenia, čo zaručuje jeho objektivitu a nezávislosť. Teda je financovaný iba zo zdrojov, ktoré sú v súlade s Medzinárodným marketingovým kódexom umelých náhrad materského mlieka, čím si udržiava vysokú etickú úroveň. Tieto publikácie vám pomôžu v tom, aby ste dokázali dať svojim deťom to, po čom naozaj túžia - byť dojčené. Týmto spôsobom Katarína Brňáková nielenže šíri osvetu, ale aj vytvára platformu pre matky, aby sa cítili podporované, informované a silné vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa dojčenia a výchovy.
tags: #katka #brnakova #dojcenie