Človek, už od najútlejšieho veku, je poháňaný vrodenou túžbou spoznávať, objavovať a odhaľovať „text informácie“, ktorý ho obklopuje. Táto prirodzená zvedavosť, ktorá je základným aspektom našej existencie, nás ženie na celoživotnú púť za poznaním, nielen hmatateľného sveta, ale aj hlbokých tajomstiev lásky, viery a samotného bytia. Tento článok sa ponára do rôznych aspektov tohto univerzálneho ľudského hľadania, čerpajúc postrehy zo svätých textov, literárnych úvah o detstve, intímnej dynamiky rodinného života a pretrvávajúcich teologických otázok, ktoré definujú naše duchovné krajiny. Od prastarej múdrosti obsiahnutej v Piesni piesní, vyzdvihujúcej posvätnosť ľudskej lásky, cez dojímavé zamyslenia nad prchavosťou detstva v poézii, až po moderné výzvy rodičovstva, skúmame, ako sa ľudstvo neustále snaží pochopiť svoje miesto v božskej i pozemskej tapisérii, vždy túžiac po hlbších pravdách a skutočnom spojení.
I. Pieseň piesní: Óda na ľudskú a Božiu lásku
Pieseň piesní je v Biblii považovaná za skvost. V hebrejskom origináli sa nazýva superlatívom ako najväčšia, najkrajšia, pravá a najdokonalejšia pieseň. Hoci je jednou z najkratších, patrí k múdroslovným knihám, aby ústami milujúcej ženy ospevovala múdrosť ľudskej lásky. Táto kniha Starého zákona je najsvätejšia práve pre svedectvo o Božej láske, na pozadí tej ľudskej. Pri čítaní Piesne piesní má čitateľ dojem, že toľkú ľúbosť ani človek nemôže pojať, absorbovať. A tak si čitateľ kladie otázku: Naozaj nás môže Boh až tak hlboko milovať? Je. Podľa svätého Augustína Boh je nám bližší ako my sami sebe.
Symbolika bozku v láske
Už na začiatku Piesne piesní sa nachádza slovo bozk, dokonca v množnom čísle: zľúbaj ma bozkami svojich úst (Pies 1, 2). Bozk je prejav intímneho ľudského zväzku, ale aj priateľstva, dôvery a lásky. Veľpieseň rozpráva predovšetkým o ľudskej láske, aby poukázala na jej svätosť. Na to, že láska muža a ženy je oslavou a zároveň vrcholom celého stvorenstva. Nespočet bozkov môže poukazovať na opravdivú ľudskosť, ktorá v sebe nesie smäd po kontinuite a istý druh nenaplnenia - kto z nás by ho nepoznal?! Preto si nevesta z Piesne piesní žiada nie jeden, ale mnoho bozkov. No ako každý symbol, ani bozk nie je dokonale výstižný. Veď existujú aj falošné bozky. To len podčiarkuje potrebu rozoznávania pravých citov a úmyslov v každom prejave lásky.
Ľudskosť, neistota a ilúzie lásky
Hoci Veľpieseň hovorí o absolutizujúcej láske muža a ženy, zároveň je hlboko ľudská. Približuje nám i neistotu, boj či váhanie nevesty, ktorej sa v hlave pletie spomienka na milého so snom o Šalamúnovi. Tá druhá je ilúziou lásky, lebo v jej strede nie je niekto iný, ale vlastné „ja“. Niečo ako keď dievča, hoci nevinne, sníva, že si po ňu príde princ na bielom koni. Milujúci pastier ju však volá von. Vyjsť zo svojich snov, zo svojej komôrky, zo svojich naviazaností. A to sa jej - ako ani nám - hneď nechce. S podobnými ilúziami o láske musíme zápasiť všetci. Nevesta svoj boj šťastne zvládla aj preto, že už zakúsila lásku milého. Zažila to intímne dueto - nie trio, ani „mono“ či „homo“ -, v ktorom on bol kráľom a ona kráľovnou. Preto obaja, ako na počiatku v raji, predstavujú krásu prvotného vzťahu muža a ženy, alebo plne vykúpeného vzťahu, lebo pravá láska je vždy čistá.
Zapretie seba a láska k blížnym
Ježiš nás vo Svätom písme vyzýva, aby sme zapreli samých seba a niesli svoj každodenný kríž (porov. Lk 14, 27). Tento kríž však znamená aj zaprieť sa vo všetkých negatívnych pocitoch a milovať svojich blížnych, aj tých, ktorí sú podľa nás nehodní našej lásky či porozumenia; tých, ktorí nám ubližujú či nami opovrhujú. A to je dosť ťažké. Potlačiť svoje pocity je takmer nemožné a nezdravé. Ľudským riešením je skôr učiť sa ponechať tomu druhému, ktorý sa napriek mojej ústretovosti správa ku mne nepriateľsky, slobodu, aby bol taký, aký chce byť on. A tiež nevzťahovať jeho negatívne prejavy na seba. Ak sa s Božou pomocou postupne oslobodzujem, aby centrom mojich ašpirácií nebolo moje „ja“, ale Boh sám, vtedy dokážem milovať aj toho, kto sa ku mne správa zraňujúco. Tento proces oslobodenia od egoizmu je kľúčový pre skutočnú, nesebeckú lásku.
„Dotyková“ viera a jej prejavy
Naša viera je v istom zmysle „dotyková“, zvykneme sa v kostoloch či na pútnických miestach dotýkať sôch či obrazov svätcov, aj ich bozkávať. Akoby bez tohto dotyku bola naša viera neúplná; akoby sme dotykom či bozkom chceli potvrdiť naše modlitby. Voľakedy sa hovorilo, že človek má dušu a telo. Ak chceme byť celiství, musíme sa aj dotýkať. Nielen vecí, ale aj ľudí, dokonca i Boha vo svätom prijímaní. Táto fyzická dimenzia viery vyjadruje hlbokú túžbu po spojení a hmatateľnom zážitku posvätna, ktorá je pre ľudskú povahu príznačná.
Krása stvorenia a odpustenie hriechov
V Piesni piesní sú vymenované mnohé krásne vlastnosti, prirovnania, chvály - vidí teda Boh vo všetkom iba úchvatnú krásu a príťažlivú dušu napriek tomu, že si ju devastujeme hriechom? Veľpieseň v skutočnosti nanovo rozvíja prvé kapitoly Knihy Genezis. Podobne, ako hymnus na stvorenie v úvode Knihy Genezis, aj Pieseň piesní ospevuje krásu celej, ešte hriechom neporušenej prírody. Veľpieseň je akoby extázou stvorenia, návratom do raja. Milý a milá v nej sa na prírodu dívajú očami lásky. Malebné scenérie jarnej prírody v nej sú doladené jemným zmyslom pre farby: od bielunkej cez rumennú, purpur, zafírovo modrú, zlatú až po eben. Všetky s neobyčajnou intenzitou a pestrosťou, ktorú dostávajú zo sily slnka. Podobne slnko dáva rozmanitú prenikavosť i vôňam. Pieseň piesní je poéma plná vôní - ak ju trocha sústredenejšie čítame, tak nám začne voňať aj Biblia. Táto kniha je schopná koncentrovať biblický obraz o láske od počiatkov, keď Adam - ešte nepoznajúci ženu - objavuje v Eve svoje „ja“… až na prah absolútnej lásky Krista a Cirkvi v Novom zákone. Krista, ktorý z nás sníma hriech a robí nás svätými a nepoškvrnenými v láske.
Transformácia metafor na Božiu lásku
Keď začneme explicitné metafory v Piesni piesní transformovať na lásku Boha k človeku, odrazu je to celkom iná Pieseň piesní. Už to nie je text o silnom erotickom, telesnom vzťahu, sexuálnom splynutí muža a ženy, ale je tu zrazu rozmer nad rozmermi, význam nad významami - a to je úžasná a vášnivá láska Boha k ľuďom. Boh je do nás zamilovaný a vyznáva sa nám zo svojej lásky. Napriek tomu si myslím, že sa pri Veľpiesni netreba ponáhľať k jej duchovnej interpretácii. Som presvedčená, že i ľudská láska je vždy nádherne originálna, opradená tajomstvom a nedá sa v nej všetko vystihnúť, ani do nej preniknúť. O to skôr to môže platiť o Božej láske. Táto dvojitá interpretácia ukazuje hĺbku a bohatstvo biblických textov, ktoré oslovujú človeka na rôznych úrovniach jeho bytia.
Odovzdanie sa a obetovanie v láske
Ak chcem pre druhého len to najlepšie, tak sa mu odovzdávam, dávam sa mu k dispozícii; a dám sa kvôli druhému aj ponižovať - aj tak, ako sa píše v Piesni piesní: „Stretli ma strážcovia, čo boli v meste na obchôdzke. Zbili ma, aj poranili - i plášť mi zorvali strážcovia mestských hradieb“ (Pies 5, 7). Boh svoju lásku k nám dokázal v obetovaní svojho Syna Ježiša Krista; čo sa týka dôkazu lásky zo strany ľudí, je tu množstvo mučeníkov. Najvyššia oddanosť v akomkoľvek povolaní je vo veľkodušnom plnení Božích pozvaní, úloh, ktoré nám zveril, potrieb, ktoré vidíme okolo seba. To je mučeníctvo každodennosti, ktoré môže byť dokonca intenzívnejšie ako to krvavé. Strážcovia v Piesni piesní môžu byť nástrojmi vyjasňovania motívov nevesty: o koho jej ide, koho hľadá. Či bude nasledovať svoje ilúzie, alebo sa vráti k Pastierovi svojho srdca. Preto úloha utrpenia v láske je neodmysliteľná.
Dieťa ako pomocník k ozajstnosti lásky
V Piesni piesní sa nespomínajú deti. Veľpieseň je zameraná na ozajstnosť ľudskej lásky, avšak pri našej skúsenosti je to práve príchod dieťaťa, ktorý rodičom pomáha vyjsť zo seba samých. Áno, toto zvolanie je jadrom celej Piesne piesní, jej esencia, refrén, ktorý sa z kroka na krok prehlbuje a zintenzívňuje. Dieťa svojou prítomnosťou mení perspektívu a núti dospelých prekonávať vlastné ego, čo vedie k hlbšiemu a autentickejšiemu prežívaniu lásky.
II. Zvony detstva: Nenávratná cesta poznania
Púť poznania a rastu nie je len teologickou či filozofickou abstrakciou, ale hlboko ľudskou skúsenosťou, ktorá sa začína už v detstve. Báseň Milana Rúfusa Zvony detstva nám túto premenu približuje s nevšednou poetickou silou.
Poéma Milana Rúfusa a jej téma
Báseň Zvony detstva, ktorá sa nachádza v zbierke Zvony, predstavuje objektívnu pravdu života. Zobrazuje zmenu dieťaťa na dospelého, ktorý postupne spoznáva pravú tvár života. Básnik si uvedomuje, že cesta späť neexistuje. Detstvo je vnímané ako určujúci faktor v živote človeka, pričom dieťa je čistým, neskazeným človekom, ktorého srdce je čisté ako zvuk zvona, hlasu Božieho.
Milan Rúfus (zopár básní)
Kompozičná štruktúra a hlboké posolstvo
Kompozícia básne je charakteristická štyrmi nepravidelnými slohami, voľným veršom, absenciou rýmu a typickým veršovým presahom. Tieto formálne prvky prispievajú k autenticite a naliehavosti básnického prejavu, zdôrazňujúc prirodzený a nezastaviteľný tok života.
Od detskej zvedavosti k dospelému vedeniu
Hlavný motív básne prezrádzajú už prvé dva verše prvej slohy: Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč / Od dverí tajomstva. Kľúč vlastného života nikto nepozná, každý ho túži spoznať a hlavne deti, lebo sú zvedavé. Každé dieťa sa raz stane dospelým. Je to nezvratný proces, čo zdôrazňujú stupňujúce kľúčové slová: vždy, nikdy, nikdy viac, čiara, umierame, všetci. Chýbajúci kľúč od dverí symbolizuje nenávratnosť detstva.
Druhá sloha konštatuje, že detstvo je nenávratne preč, zostali naňho len spomienky. Prekročili sme čiaru, za ktorou jedenie sa stáva vedením. Vo svete hračiek sme jedli - prijímali sme všetko, čo nám svet ponúkol: informácie, rady, lásku, starostlivosť rodičov. Deti s úplnou samozrejmosťou prijímajú to, čo im dáme, a nikdy nám to nevrátia. Tento proces prijímania sa mení na hlboké pochopenie a skúsenosť.
Morálna premena a falšované mince času
Tretia sloha reflektuje dospelosť a jeho morálnu premenu - namiesto citu sa spoliehame viac na rozum, sme vypočítaví, pokryteckí. Čas razí falšované mince, ktoré kupujú to, čo z detí ostalo, naznačujúc stratu nevinnej čistoty a príchod pragmatizmu a pretvárky. Dospelosť často so sebou prináša kompromisy a odklon od pôvodnej nezištnej povahy detstva.
Staroba a prah spomienok
Štvrtá sloha nás privádza k starobe, symbolizovanej bránou, pred ktorou sa ocitáme - bránou života a smrti, nebeskou bránou, kde sa niečo končí. Hromnice (kresťanský sviatok 2. februára) sú dni bleskov, hromov, dažďa, dni starostí i útrap. Je to čas, kedy rozmýšľame nad prežitým životom. Práve vtedy kladieme hlavu na prah spomienok a minulosti (na prah kladú hlavu), čo môže znamenať sklamanie alebo aj rezignáciu. Upierame oči na kľučku mladosti (a oči stále na kľučke), symbolizujúc pretrvávajúcu túžbu po nenávratne minulom čase.
III. Rodina ako domáca cirkev a centrum poznania
Túžba po poznaní a hľadaní zmyslu života sa najautentickejšie prejavuje v intímnom prostredí rodiny, ktorá je sama o sebe považovaná za prvotnú cirkev. Súčasná doba, hoci už opäť otvára brány chrámov, pripomína dôležitosť slávenia liturgie aj v kruhu rodiny. Toto nie je len núdzové riešenie pre obdobie obmedzení, ani to nemá znižovať hodnotu sledovania liturgie cez masmédiá. Skôr ide o prehlbovanie a potvrdzovanie významu, ktorý pápež František vyzdvihuje v dokumente Amoris Laetitia (AL 161): „Rodina je kristologickým znamením, pretože ukazuje blízkosť Boha, ktorý zdieľa život človeka, zjednocujúc sa s ním vo vtelení, na kríži a pri vzkriesení. Je znamením Krista, pretože zjavuje Krista, ktorý prešiel Veľkou Nocou.“ Odtiaľto pramení radosť, že manželia a rodiny môžu aj doma vyjadriť a mať účasť na tomto veľkom tajomstve. Liturgia domácej cirkvi je aktuálna nielen v čase obmedzení, ale zostáva relevantná aj v „normálnom čase“. Rodina je neustále prítomná doma a potrebuje sláviť svoje spoločné chvíle viery v rôznych formách a časových možnostiach. Môže sa inšpirovať verejnými bohoslužbami, ale zároveň sa môže prispôsobiť konkrétnym situáciám a tvorivému prístupu členov rodiny. Učenie sa a zdieľanie rôznych spôsobov slávenia môže obohatiť nielen jednotlivé rodiny, ale aj celú cirkevnú komunitu.
Stôl ako oltár: Symbolické centrum rodinnej liturgie
Rodina, manželia a osoby, ktoré spolu žijú, sa často stretávajú okolo stola, ktorý slúži na každodenné stolovanie. Tento stôl sa môže stať symbolickým odkazom na oltár, na eucharistický stôl pre rodinu Božích detí. Jeho príprava na slávenie môže byť jednoduchá, no zároveň výpovedná. Môže naň byť umiestnená svieca, ktorej plameň symbolizuje prítomnosť Pána Ježiša, Sväté Písmo ako zdroj Božieho slova a obraz svätého, ktorý je pre rodinu obzvlášť vzácny. Zapálenie sviece najmladším členom rodiny môže byť pekným gestom, ktoré symbolizuje vstup do posvätného času. Modlitbu môže viesť otec alebo mama, ale dôležité je, aby sa do prípravy, čítaní evanjelia a odpovedí zapájali všetci členovia rodiny, od najmenších po najstarších. Vopred dohodnuté a pripravené časti programu zabezpečia plynulosť a zmysluplnosť slávenia. Ak má rodina vo zvyku spievať, môže byť vhodnou súčasťou aj spoločná duchovná pieseň, ktorá obohatí spoločný zážitok viery.
Modlitba, čítanie Svätého písma a evanjeliová múdrosť
Slávenie môže začať úvodným znamením: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Nasleduje výzva k Duchu Svätému, napríklad: „Ó Duchu Svätý, príď do nášho srdca, so svojou mocou ho pritiahni k sebe, ó Bože!“ Odporúča sa zaspievať pieseň k Duchu Svätému. V nedeľný deň, deň Pána, môžeme silnejšie cítiť puto, ktoré nás zjednocuje s Kristom, ktorý je stále prítomný medzi nami. Antifóna „Aké veľkolepé sú tvoje diela, Pane,“ môže byť opakovaná ako vyjadrenie úžasu nad Božím stvorením a Božími činmi v našich životoch. Nasleduje prosba o odpustenie a pokánie: „Pane, ako jedno srdce a jedna duša sa sklápame k Tvojim nohám, aby sme Ťa prosili o odpustenie.“
Kľúčovou súčasťou domácej liturgie je čítanie z Evanjelia. Úryvok z Evanjelia podľa Jána (Jn 14, 1-6.15-21.23-29) hovorí o Ježišových slovách svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca.“ Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: ‚Ukáž nám Otca?!‘ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne.“ Tieto Ježišove slová sú základom kresťanskej viery a ukazujú cestu k hlbokému poznaniu Boha.
Manželská čistota a poslušnosť v jednote
Evanjelium dnešnej nedele prináša aj hlboké posolstvo o vzťahoch v rodine, najmä o manželstve. Čistota v manželstve neznamená len zdržanlivosť, ale predovšetkým dobrú komunikáciu, ktorá sa neuskutočňuje iba slovami, ale aj prostredníctvom vlastného tela. Žiť čistotu v manželstve znamená prijímať a rešpektovať túžby manželského partnera bez nátlaku. Otázka poslušnosti v manželskom živote vstupuje do srdca evanjelia: „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky.“ Vzájomná poslušnosť medzi manželmi spočíva v uskutočňovaní jednoty, aby sa „stali jednotou“. Poslušnosť sa žije vtedy, keď sa zastavíme a zotrváme v počúvaní druhého, keď prijímame jeho slová a nechceme za každú cenu presadiť tie svoje. Robíme to ochotne, pretože túžime milovať a cítiť sa milovaní. Keď je to takto, nevyhráva jeden alebo druhý, ale vyhrávame „MY“. Prvou poslušnosťou, ktorú majú manželia, nie je vzájomná poslušnosť, ale poslušnosť Slovu Evanjelia. „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec“, hovorí Ježiš.
Symbolický úkon manželov: Vernosť sviatosti
V rámci domácej liturgie môže rodina vykonať symbolický úkon, ktorý vyjadruje, že byť manželmi znamená byť „miestom“, ktoré Pán spolu s nimi pripravil na tomto svete. Ako pár zasvätený Bohu, manželia túžia kráčať spolu k miestu, ktoré pripravil Boh pre všetkých manželov. Manželia si môžu vzájomne pobozkať svoje manželské prstene, ktoré sú znakom vernosti sviatosti, ktorú prijali - a sú prostriedkom na dosiahnutie miesta prisľúbeného Pánom. História snubných prsteňov samotná je bohatá na symboliku, siahajúcu do dávnych čias, kedy kruh predstavoval nekonečnosť a večnosť sľubov.
Rozjímanie nad Božím slovom a aplikácia v živote
Pri rozjímaní nad Božím slovom si môžeme pripomenúť príbeh Emauzských učeníkov, ktorým sa Ježiš priblížil so svojím Slovom a pomohol im pochopiť skutočný význam udalostí v Jeruzaleme. Podobne aj my, keď počúvame homíliu na nedeľnej svätej omši, máme riskovať roztržitosť a uvedomiť si, že za slovami je Ježišovo utrpenie a túžba pomôcť nám pochopiť udalosti nášho života. Ukazuje nám, že za tým všetkým je Jeho stratégia, ktorá nás chce priviesť do Jeho prítomnosti. V zmätku súčasného sveta môžeme ďakovať Ježišovi za Jeho vernosť, že nám hovorí aj vtedy, keď nepočúvame.
Spoločenstvo a vzájomná modlitba za blížnych
Keď sme sa duchovne zjednotili s Ježišom, môžeme viac vnímať prítomnosť všetkých bratov a sestier. Vyslovenie ich mien, s ktorými sa bežne stretávame na nedeľnej Eucharistii, môže byť silným prejavom jednoty a vzájomnej podpory. „Žehnáme/žehnám ťa v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého.“ Tento akt modlitby posilňuje puto spoločenstva a pripomína, že viera nie je len individuálna cesta, ale aj zdieľaná skúsenosť.
Metafora chleba a Božieho stvárňovania
Rozdiel medzi deťmi, ktoré iba vidia ingrediencie, a tými, ktoré si môžu všetko zamiesiť a upiecť, je veľký. Podobne je to aj v našom duchovnom živote. Keď sa necháme Pánom „spracovávať a stvárňovať“, výsledkom je „teplý chlebík, z ktorého vychádza neodolateľná vôňa, ktorá sa šíri po celom dome“. Ak sme však tvrdí vo svojom srdci a nedovolíme Pánovi, aby nás formoval, zostávame „nedopečení“. Táto metafora výborne ilustruje dôležitosť otvorenosti voči Božím zásahom a ochoty nechať sa viesť v procese duchovného rastu.
IV. Túžba po dieťati a výzvy súčasnosti
Hlboká ľudská túžba po potomstve, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou nášho bytia, sa prejavuje v mnohých formách a stretáva sa s rôznymi výzvami. Každé dieťa túži spoznať informácie, ale aj každý dospelý túži po možnosti odovzdať život a poznanie ďalej.
Spoločenské očakávania a osobná skúsenosť
Najneskôr po tridsiatke sa ženy stretávajú s otázkou, či si želajú mať deti, a to aj od úplne cudzích ľudí. Autorka článku, ktorá sa stala matkou vo vyššom veku, to potvrdzuje z vlastnej skúsenosti: kým v tridsiatich šiestich rokoch neotehotnela, miliónkrát si vypočula otázku: „A ty nechceš žiadne deti?“ Raz dokonca na austrálskom Veľkom bariérovom útese. Túžba mať deti je ženám automaticky pripisovaná. Muži sa, ako napríklad herec a dvojnásobný pestúnsky otec Kevin Silvergieter Hoogstad, nachádzajú v opačnej situácii. „Od žien sa túžba mať deti priam očakáva. Pýtajú sa ich, kedy to už konečne príde. Všeobecne sa predpokladá, že homosexuálni muži si budujú kariéru, chodia na drahé dovolenky a vedú hedonistický životný štýl, v ktorom deti nemajú žiadne miesto.“
Štatistiky a nenaplnená túžba u mužov a žien
Ak sa pozrieme na čísla, v súvislosti s túžbou mať deti nie je medzi pohlaviami až taký veľký rozdiel, ako by mohli naznačovať absolútne rozdielne rodové očakávania: Podľa štúdie Delta-inštitútu pre sociálny výskum z roku 2015 má v súčasnosti 26 percent žien a 24 percent mužov nenaplnenú túžbu po deťoch. Tieto štatistiky odhaľujú, že nenaplnená túžba po deťoch je rovnako bolestivá a rozšírená u oboch pohlaví.
Cesta k rodičovstvu pre homosexuálne páry
Cesta k vlastnej rodine je najmä pre mužské páry rovnakého pohlavia oveľa náročnejšia. Keď bol Kevin ešte mladý, nevedel, či sa jeho želanie niekedy splní. Konkrétne nad tým začal uvažovať, až keď stretol svojho partnera Reného. „Na začiatku bola táto túžba nad naše sily, pretože sme jednoducho nevedeli, ako a či to dokážeme zvládnuť.“ Náhradné materstvo a adopcia zo zahraničia neprichádzali pre dvojicu z etických a finančných dôvodov do úvahy. Rozhodli sa pre pestúnsku starostlivosť.
Pestúnska starostlivosť a „dúhové rodiny“
Kevin a René absolvovali potrebné semináre na úrade starostlivosti o mládež, prijali svojho dnes už osemročného syna a o niekoľko rokov neskôr aj dcéru. Na stránke papapi.de blogujú o živote dúhovej rodiny na vidieku. Podľa Spolkovej agentúry pre občianske vzdelávanie existuje okolo 9 500 takzvaných dúhových rodín s rodičmi rovnakého pohlavia; v týchto rodinách žije v Nemecku okolo 14 000 detí - malý zlomok z približne 10,65 milióna detí do 14 rokov, ktoré v tejto krajine žijú. Rodičovstvo osôb rovnakého pohlavia je však v Nemecku právne možné až od 1. októbra 2017 - hoci výlučne cestou adopcie. Sen o tradičnej konzervatívnej rodine je už dávno za nami, tvrdí novinár a autor Sören Kittel, ale homosexuáli, ktorí sa chcú stať otcami, majú stále k dispozícii príliš málo informácií.
Co-parenting a právne výzvy
Sörenova cesta k otcovstvu nebola ľahká. Po rokoch dohadovania sa a úvah navštívil nakoniec jednu skupinu v berlínskom centre pre dúhové rodiny, kde sa dodnes stretávajú ľudia, ktorí uvažujú o založení takejto rodiny, či už ako lesbický pár, ktorý sa dá dokopy s homosexuálnym mužom, ako v prípade Sörena, alebo prostredníctvom náhradného materstva či takzvaného co-parentingu. V lete 2014 sa tu Sören zoznámil s budúcimi matkami svojej dcéry. On i obe ženy postupovali podľa pokynov skupiny, medzi ktoré okrem iného patrí: dobre sa navzájom spoznať a písomne zaznamenať najdôležitejšie body. V právnych otázkach však k veci pristupoval príliš naivne, vzdal sa napríklad práva na starostlivosť. Napriek tomu si treba uvedomiť, že takéto otcovstvo je maratón, a nie šprint. „Poznám veľa konštelácií dúhových rodičov, ktorí sa našli z túžby mať deti, no okrem toho nemajú veľa spoločného a dodnes sa veľmi nespriatelili.“ Okrem toho nie je nemecké právo prispôsobené na formu života, ktorú si vybral, t. j. na co-rodičovstvo gejov a lesieb alebo na queer rodiny.
Medzinárodne existujú veľké rozdiely v právnej situácii v homosexuálnych rodinách. V krajinách ako Austrália, Nórsko, Rakúsko a Holandsko je rodičovstvo v lesbickej dúhovej rodine povolené aj bez adopcie - tam sa manželka alebo registrovaná partnerka biologickej matky dieťaťa stáva automaticky zákonným zástupcom alebo môže dieťa právne uznať, podobne ako v prípade nezosobášených otcov v heterosexuálnych partnerstvách v Nemecku. V niektorých krajinách, napríklad v Rusku, Thajsku a viacerých štátoch USA (Kalifornia), je náhradné materstvo pre homosexuálne páry legálnou možnosťou, ako sa stať rodičom. V Nemecku neexistuje zákonné ustanovenie, aby deti prostredníctvom co-parentingu - napríklad dvoch homosexuálnych párov - mali legálne viac ako dvoch rodičov.
Tabu mužskej neplodnosti a potreba dialógu
Aj novinár Benedikt Schwan túži po deťoch - žiadne však splodiť nemôže. Dodnes presne nepozná príčinu tohto problému. Vo svojej knihe Bezdetný: sterilný muž, ktorý túži po deťoch (Ohnekind - Männlich, Kinderwunsch, steril) sa venuje otázke, čo všeobecná diagnóza neplodnosti znamená konkrétne preňho. Toto nesplnené želanie nie je pritom pre mužov o nič menej bolestivé. Nenaplnená mužská túžba mať deti je však stále tabu a na verejnosti chýbajú muži, ktorí by sa k tejto téme vyjadrili. Dokonca o transsexualite sa niekedy hovorí otvorenejšie. Muž, ktorý by sa podobne ako sólo matka pokúsil otehotnieť bez partnerky? „To by sa celkom určite stretlo s odmietnutím,“ hovorí Benedikt. Po vydaní jeho knihy ho však oslovilo veľa priateľov a kolegov, ktorí tiež majú ťažkosti priviesť na svet dieťa prirodzenou cestou. „Nikdy predtým sa o tom nezmieňovali.“ Toto ticho svedčí o hlboko zakorenených spoločenských predsudkoch a potrebe otvoreného dialógu o všetkých formách túžby po rodičovstve.
V. Teologické dilemy a hľadanie odpovedí
V nepretržitej ľudskej túžbe spoznať „text informácie“ zaujíma mimoriadne miesto hľadanie duchovných a teologických odpovedí. Mnohé otázky, ktoré si kladú veriaci, odrážajú nielen osobnú zvedavosť, ale aj hlbokú snahu o pochopenie Božieho plánu a svojho miesta v ňom. Archív vladykových odpovedí poskytuje cenný pohľad na tieto dilemy.
Viera a cirkevná prax: Otázky a diskusie
Veriaci často riešia otázky súvisiace s dogmami a cirkevnou praxou, ktoré formujú ich osobnú vieru. Jednou z nich je viera v tajomstvo: „čo si myslíte, uverili rodičia Panny Márie to, že počala z Ducha Svätého keď im to povedala?“ Táto otázka otvára diskusiu o hĺbke viery a ľudskej schopnosti prijať nadprirodzené zjavenia. Pokiaľ ide o sviatosť zmierenia, mnohí sa pýtajú: „Vladyka, je dôležité (nevyhnutné) pri sv. spovedi povedať aj kedy bola posledná spoveď, a tiež či je dôležité povedať modlitbu ľútosti, alebo stačí sklonenie hlavy?“ Tieto praktické otázky svedčia o túžbe po správnom a platnom prežívaní sviatostí.
Ohľadom Krista sa vynára otázka o jeho vtelení: „Vladyka, istý evanjelizátor verejne hlása, že Boho-človek Ježiš Kristus sa ako človek vtelil do izraelského národa. Je také tvrdenie v súlade katolíckym učením? Mňa to veľmi zarazilo.“ Táto otázka zdôrazňuje potrebu rozlišovať medzi rôznymi interpretáciami a oficiálnym učením Cirkvi.
Veľkú dilemu vo viere prináša aj rodinný život: „Manžel má už 60 rokov, ja som ešte pomerne mladá, ešte pár rokov v plodnom veku. Sme početná rodina a manžel už viac detí nechce. Ja som tiež už spokojná, ale viem si predstaviť, že ak by to bola Božia vôľa, dieťa by som ochotne prijala. Manžel sa tomu bráni až to tej miery, že má strach intímne so mnou žiť, aj keď ho ubezpečím, že nemám plodné dni… Je zodpovedné priviesť dieťa na svet, aj keď by malo byť so svojím otcom len krátko, alebo sa úplne odovzdať Pánovi v duchu, už nejako bude - Pán sa postará…? V exhortácii nášho pápeža o rodine som sa čosi o tom dočítala, že ak má pár dosť vážny dôvod na to, aby sa rozhodol už nemať deti, tak je možné vedome sa stýkať len počas neplodných dní, ak som tomu dobre porozumela. Je vek manžela dostatočne vážnym dôvodom? Ako rozlíšiť medzi oddanou a hlbokou vierou a medzi slepým pridržiavaním sa doktríny?“ Táto otázka ilustruje komplexnosť morálnych rozhodnutí v manželskom živote a hľadanie rovnováhy medzi vierou, zodpovednosťou a učením Cirkvi.
Tajomstvá viery a slobodná vôľa
Zásadná teologická otázka sa týka vzťahu medzi Božou všeznámosťou a ľudskou slobodnou vôľou: „Viac krat som počul, že Boh vie všetko… aj to čo sa stane. Ako potom môže mať človek slobodnú vôľu? Neodporujú si tieto 2 tvrdenia?“ Tento paradox je predmetom teologických diskusií po stáročia a ukazuje hĺbku Božieho tajomstva.
Liturgické otázky a prejavy úcty
Rozdiely v liturgických obradoch a ich správne prežívanie sú taktiež častými témami: „Som rímskokatolíčka - pokrstená aj praktizujúca… niekedy nastane situácia, že idem aj na svätú liturgiu (napr. ak mi čas svätej liturgie vyhovuje viac, ako čas svätej omše…), neviem však, ako sa prakticky postaviť k niektorým úkonom, najmä ako sa mám žehnať… a či si mám pri vstupe do chrámu pokľaknúť (tak, ako to je v kostoloch na znak úcty pred bohostánkom), alebo sa vyžaduje poklona? Treba zachovať vonkajšie prejavy toho obradu, na ktorom momentálne som, alebo na tom nezáleží?“ Podobná otázka prichádza od gréckokatolíka žijúceho v rímskokatolíckom prostredí: „Som gréckokatolík a v rímskokatolíckom prostredí, kde žijem, som často terčom posmechu od našich rímskokatolíckych veriacich preto, že počas našich obradov i svätej liturgie sa často žehnáme. Že oni sa žehnajú na začiatku a na konci a to vraj podľa nich stačí. Mne to nerobí žiadny problém, iba chcem od Vás radu, čo by som im mal na to odpovedať. Myslím si, že tým vlastne urážajú aj náš východný obrad a našu Gréckokatolícku cirkev.“ Tieto otázky poukazujú na dôležitosť pochopenia a rešpektovania liturgických tradícií. Zmysel má aj otázka: „Prečo v čase okiadzania v chráme sa má veriaci žehnať? Ak áno, prečo?“
Eucharistia, obeta a Božie milosrdenstvo
Rozjímanie nad Eucharistiou je pre veriacich ústredné: „Nerozumiem, čo to znamená, keď sa počas sv. omše modlíme, aby Pán prijal obetu z našich rúk. O akú konkrétne obetu ide, čo sa tým myslí? Je obetou samotná modlitba, čas, ktorý si vyhradíme na bohoslužbu, alebo niečo iné? Nie je to trochu pohanský prístup, že my niečo obetujeme na oltári? Nie je to predsa Pán Ježiš, ktorý sa za nás obetoval?“ Okrem toho sa objavujú obavy o úctu k Eucharistii: „Slava Isusu Christu , je pravda ze ak niekto hostiu odnesie z kostola a da ju niekomu kto z nou ma nekale umysly (ludia zaoberajuci sa magiou tzv. bosorky) ze to Panovi Jezisovi ublizuje a ze ho to boli ?… nie je Jezis absolutny vitaz nad zlom ? A nie je premenena hostia silnejsia ako zlo ?“ Tieto otázky hľadajú hlbšie pochopenie obety a prítomnosti Krista v Eucharistii.
Duchovné boje a prítomnosť zla
Veriaci sa stretávajú aj s temnejšou stránkou duchovného života: „Slava Isusu Christu! Mám jednu otázku, resp. dve, na ktoré som si nie istý, či viem odpoveď. Niekde som počul, že z duší v pekle sa môžu stať démoni. Je to pravda? A ak aj je, tak to potom znamená, že z duší ľudí v nebi sa môžu stať anjeli. Prosím vás o radu v tejto problematike.“ Súčasne s tým sa pýtajú na pôsobenie zla vo svete: „SICH, môže diabol urobiť taký zázrak (napr. uzdravenie), ktorý sa javí ako Boží zázrak?“ a „Ja sa Vás Otče chcem opýtať prečo vznikajú vojny. Vraj je to niečo podobné ako s tou smrťou.“ Objavujú sa aj otázky týkajúce sa okultizmu, napríklad knihy Sibyl: „Slava Isusu Christu…chcem sa spýtať, ako vníma Cirkev Sibylu… viete, jeden člen našej rodiny má takú knihu doma. Čo viem ja, je to, že je to zlé a tá kniha u nás doma by nemala mať miesto, lenže ja ešte takú odvahu nemám, aby som to povedala…“
Posmrtný život a eschatologické náuky
Osud duše po smrti je jednou z najstarších a najdôležitejších otázok: „Sláva Isusu Christu. Ja by som sa chcela opýtať kam vlastne odchádza duša človeka po smrti. Duša je nesmrteľná, ale kde prebýva po smrti? Sú duše ľudí, ktorí zomreli medzi nami? alebo sa objavia až pri poslednom súde? Mnoho ľudí zastáva názor, že ak niekto odišiel nedobrovoľne zo sveta (napr. zavraždili ho) tak sa jeho duša zdržiava na danom mieste a “straší” Ďakujem za odpoveď.“ Dôležitá je aj otázka o pravoslávnej náuke o posmrtných mýtniciach v porovnaní s katolíckym učením o očistci: „Reagujem na otázku zo Sloviniek - podľa autorky spomenutej otázky, ich kňaz tam hlása pravoslávnu dogmatiku o posmrtných mýtniciach, ktorá nie je zlučiteľná s katolíckou náukou cirkvi… chcel by som vedieť, ako to chápe Gréckokatolícka cirkev. Ak pripustíme mýtnice, potom musíme zamietnuť aj osobný definitívny súd v momente smrti… Je teda nutné, aby gréckokatolíci verili v očistec a nie eschatologickej pravoslávnej náuke o mýtniciach?“ Tieto otázky odrážajú hlboké hľadanie zmyslu utrpenia, smrti a večného života.
Kristológia a skúška vteleného Slova
Pochopenie osoby Ježiša Krista je ústredné pre kresťanskú vieru: „Cirkevné magistérium nás učí, že po inkarnácii Krista sa v ňom spojili v hypostatickej jednote dve prirodzenosti… No môžeme povedať, že bol Kristus skúšaný? Všetky intelektuálne bytosti z rodu tvorstva musia prejsť skúškou vernosti Bohu… Bola teda vykupiteľská obeta Krista zároveň skúškou?“ Táto komplexná teologická otázka sa dotýka samotnej podstaty Kristovej božskosti a ľudskosti.
Výzvy súčasného cirkevného učenia (Amoris Laetitia)
Súčasné cirkevné dokumenty často vyvolávajú diskusie: „Apoštolská exhortácia Amoris Laetitia od pápeža Františka je spojená s búrlivou diskusiou už od jej vydania. V reakcii na túto exhortáciu mnohé biskupské konferencie vydali smernice, ako správne interpretovať jej obsah. Preto sa stalo napr. aj to, že to čo je povolené v Nemecku, je zakázané v Poľsku. Koncom minulého roka boli konkrétne smernice od biskupov Buenos Aires “schválené” a definované ako “autentické magistérium”. Hoci tieto smernice nadobudli platnosť pre celú Katolícku Cirkev, stále nemajú povahu neomylného učenia. Objavujú sa názory, že tieto smernice a aj samotná exhortácia Amoris Laetitia sa v niektorých bodoch nepridržiavajú cirkevnej tradície. Ak je to tak, pôjde aj Slovenská katolícka cirkev…“ Táto otázka ilustruje dynamiku a výzvy vývoja cirkevného učenia v meniacom sa svete.
Celé toto rozsiahle spektrum otázok a tém, od biblických básní cez reflexie o detstve, prax domácej cirkvi až po zložité teologické dilemy, potvrdzuje univerzálnu a neutíchajúcu ľudskú túžbu po poznaní a hľadaní zmyslu. Každé dieťa, a v podstate každý človek, skutočne túži poznať „text informácie“, ktorý im môže objasniť podstatu ich bytia, vzťahy s druhými a s Bohom, a tak nájsť cestu k plnému a naplnenému životu.
tags: #kazde #dieta #tuzi #poznat #text