Vo vnútri každého dospelého človeka drieme dieťa. Toto vnútorné dieťa nie je len spomienkou na minulosť, ale živá súčasť našej osobnosti, ktorá ovplyvňuje naše vnímanie sveta, naše emócie a naše správanie. Pochopenie jeho potrieb, túžob a zranení je kľúčom k plnohodnotnému životu, lepším vzťahom a celkovému sebapoznaniu. Je to cesta, ktorá nás učí vnímať svet s novou optikou - optikou nevinnosti, zvedavosti a radosti z maličkostí, ktoré často v dospelosti prehliadame.
Detstvo ako zázrak a jeho vplyv na dospelosť
„Na detstve bolo úžasné to, že všetko v ňom bolo zázrakom. Nebol to len svet plný zázrakov, bol to zázračný svet,“ poznamenal G. K. Táto úvaha odráža esenciu detstva - obdobie, kedy je svet vnímaný s otvorenosťou a úžasom. Každý nový objav, každá hra, každá interakcia je príležitosťou na učenie a rast. Deti majú prirodzenú tendenciu všetko skúmať, čo, ako naznačuje štúdia profesora Vladimira Sloutského z Ohio University, môže byť v dospelosti obrovskou výhodou. Zatiaľ čo dospelí často zažívajú selektívnu pozornosť, ktorá im umožňuje sústrediť sa na jednu vec, ale pritom im unikajú iné detaily, deti vďaka svojej rozptýlenej pozornosti vnímajú prostredie v jeho komplexnosti. Všímajú si viac, zapamätajú si viac a sú v konečnom dôsledku vnímavšie než dospelí.
„Detstvo znamená jednoduchosť.“ Táto jednoduchosť nám umožňuje tešiť sa z maličkostí, aj keď sa väčšie veci okolo nás rúcali. Je to stav nevinnosti, ktorý nám dáva slobodu, akú dospelí často už nedokážu dosiahnuť. „Keď sme deti, málokedy myslíme na budúcnosť. Táto nevinnosť nám dáva slobodu tešiť sa ako máloktorý dospelý.“ Táto schopnosť žiť v prítomnosti, bez bremena minulosti a úzkosti z budúcnosti, je jedným z najcennejších aspektov detstva, na ktorý by sme v dospelosti nemali zabúdať. „Detstvo je kráľovstvo, v ktorom nikto neumiera,“ napísala Edna St. Táto metafora poukazuje na pocit večnosti a neohrozenosti, ktorý deti zažívajú, no ktorý sa s príchodom dospelosti postupne vytráca.
Vplyv poradia narodenia na formovanie osobnosti
Poradie narodenia v rodine je jedným z významných faktorov, ktoré môžu ovplyvniť formovanie našej osobnosti a prežívania. Hoci každý príbeh je jedinečný, existujú isté fenomény, ktoré sa častejšie vyskytujú u jedináčikov, prvorodených, benjamínov či stredných detí. Pochopenie týchto dynamík nám môže pomôcť lepšie porozumieť sebe samým aj našim blízkym.
Jedináčik: Jedináčik sa rodí do konštelácie stopercentného záujmu. V rodinnej dynamike je v podstate jediným dieťaťom, ku ktorému sa rodičia vzťahujú a ktorému venujú pozornosť. Nie je konfrontovaný s vyjednávaním či adaptáciou na potreby druhých v takej miere ako deti z viacpočetných rodín. Rodičia sa k nemu správajú kultivovanejšie, s väčšou trpezlivosťou a toleranciou, než keď sa dieťa musí konfrontovať s iným dieťaťom. V partnerských vzťahoch môže byť preňho výzvou robiť kompromisy alebo dávať váhu preferenciám druhých nad vlastný záujem. Jedináčikovia často vyrastajú ako nároční a prísni na seba, s tendenciou k perfekcionizmu a snahou vyhnúť sa pocitu neúspechu. Môžu byť priťahovaní k povolaniam, kde sa dá oprieť o štruktúru. Opačnou polaritou môže byť uviaznutie v narcizme a presvedčenie, že ostatní sú tu pre jeho prospech.
Prvorodení: Prvorodení sú zaujímavou kombináciou. Majú čiastočnú skúsenosť s jedináčikovstvom, no zároveň sa stávajú „trenažérom“ pre rodičov, ktorí sa na nich učia byť rodičmi. S príchodom druhého dieťaťa sa svet prvorodeného mení - plná pozornosť sa delí, zvyšujú sa nároky na samostatnosť a vypomáhanie. Prvorodené deti sa často stávajú nositeľmi hodnôt a vzorov pre mladšieho súrodenca, čo ich môže viesť k urýchlenej zrelosti. Neraz sa na nich prenášajú aj rodičovské povinnosti. Často si osvoja, že musia byť „lepší“ než ostatní a že sa pre druhých obetujú či upozaďujú. Inklinujú k exaktným povolaniam založeným na logike a odbornosti.
Benjamíni: Benjamíni sa často rodia do „exkluzívneho servisu“. Sú podvedome vnímaní ako „malí“ a neprichádza moment, kedy by ich začali brať „vážne“. Nie sú na nich kladené vysoké nároky, no vedomá pozornosť zo strany rodiny je slabšia. Vždy vedia niečo viac ako starší súrodenci, čo ich poháňa k neustálej snahe „vyrovnať sa“ im. Často sú rodinnými „aškovia“, robia rôzne srandičky, nemajú problém verejne vystupovať. Mimoriadne potrebujú chválu a uznanie. Vnútorne sú často neistí a porovnávajú sa s druhými. Sú skvelými umelcami, hercami, spevákmi, moderátormi. V kolektívoch sú obľúbení pre svoju hravosť a bezstarostnosť.
Prostredné deti: Z prostredných detí vyrastajú veľmi zaujímaví ľudia. Často sa ocitnú v kombinácii: „Povinnosti ako veľký, no práva ako malý.“ Sú to najviac samorastovské deti, ktoré zvyčajne ako prvé odchádzajú z rodinného hniezda. Majú vzťah k pionierskym ideám a často stoja za mnohými novátorskými myšlienkami. Sú najživotaschopnejšie, idú z vnútornej vášne a hľadania vlastného miesta. Sú skvelí podnikatelia, prispôsobiví zmenám. Výzvou pre nich môže byť pocit osamelosti alebo ťažkosť dôverovať, že druhým na nich naozaj záleží.
Je dôležité si uvedomiť, že tieto charakteristiky sú len všeobecné tendencie a nie pevné pravidlá. Vplyv môže mať aj veľký vekový rozdiel medzi deťmi, zošité rodiny alebo špecifické okolnosti v rodine (napr. hendikep dieťaťa).
Prostredie ako kľúč k rozvoju dieťaťa
Odborníci pripomínajú, akú dôležitosť má vo vývoji detí prostredie. Pokiaľ kvet nekvitne, bez váhania zmeníme prostredie, pretože problém nie je v semienku, ale v nesprávnych podmienkach. Pri deťoch však mnohí z nás používajú opačnú stratégiu; chceme donútiť semienko, aby vyrástlo v prostredí, ktoré mu evidentne neprospieva.
Presne tak ako kvet, aj dieťa potrebuje pre svoj rast a vývoj priaznivé podmienky: bezpečie, pokoj, istotu, stabilitu a lásku. Vníma atmosféru domova, hľadá „živiny“ pre svoju dušu a všíma si každý záchvev mimiky na tvári rodičov, ich pohyb, slová, výrazy, tón hlasu a prístup k členom rodiny a blízkym.
Neverbálne signály: Objatia, držanie sa za ruky, pohladenie, ale aj prevracanie očami, stuhnuté ramená či zomknuté pery - všetky tieto neverbálne signály dieťa podvedome vníma. Vie, že s mamičkou či ockom nie je niečo v poriadku a istota domova je v ohrození. Klinická psychologička Jasmine McCoy poukazuje na to, že dieťa nevedome vstrebáva atmosféru domova. Cíti dynamiku vzťahov v rodine a je na rodičoch, či vyústia v úzkosť a strach, alebo pocit bezpečia a istoty.
Vyjadrovanie sa o druhých: Spôsob, akým sa vyjadrujeme o druhom rodičovi, ale aj o iných ľuďoch, má zásadný vplyv na dieťa. Kritizovanie a očierňovanie druhého rodiča, dokonca aj pred dieťaťom, oslabuje jeho pocit bezpečia. Podľa McCoy je veľmi dôležité hovoriť o druhom láskavo a úctivo, bez ohľadu na váš vzťah. Rovnako tak dieťa vníma, ako hovoríme o iných za ich chrbtom, ako im lichotíme do tváre a kritizujeme ich v ich neprítomnosti. Vaše správanie nevedome napodobňuje, pretože mu tým modelujete, ako sa zaradiť do sveta.
Nálada a tón hlasu: Deti vedia vycítiť atmosféru a náladu z vašich pohybov, výrazu a tónu hlasu. Vedia, ak ste smutná, hoci im hovoríte opak. Vnímajú, ak sa s partnerom hádate, hoci ich presviedčate, že je všetko v poriadku. Nemusíte na ne kričať, aby vedeli, že sa hneváte. Ak im hovoríte o svojom trápení, stačí byť k nim úprimná a potvrdiť, že sa skutočne cítite takto. Ak ich presviedčate o opaku, vytvoríte ešte silnejšiu neistotu a zmätok, pretože im hovoríte, že sa mýlia a to, čo vidia, nie je v skutočnosti pravda.
Vnímanie vlastného tela: Aký vzťah budú mať deti k svojmu telu a jedlu, závisí od vás. Pozorujú vaše stravovacie návyky, vnímajú, ako sa vyjadrujete o konkrétnych potravinách. Poznámka, že po kúsku torty budete musieť zabehnúť viac kilometrov alebo nasadiť prísnu diétu, môže viesť dieťa k tomu, že jedlo začne deliť na zakázané a povolené, a stane sa preňho bojom, nie radosťou. Dietologička Alyssa Miller upozorňuje, že deti vnímajú vašu reč tela a dokážu vyčítať, či ste so sebou spokojná. Sledujú, ako sa na seba pozeráte v zrkadle, či sa mračíte alebo žiarivo usmejete.
Súcit k sebe samej: Mnoho rodičov sa po konzumácii „zakázaného“ jedla kritizuje a trestá. Cítia vinu a hanbu, čo vedie k pocitu zlyhania a zníženiu sebaúcty. Akým spôsobom pristupuje matka či otec k vlastnej chybe, taký preberajú aj deti, rovnako aj mieru súcitu k sebe. Ak sa vaše dieťa kritizuje za pochybenie, je načase zamyslieť sa, či to nemá od vás.
Spôsob vyjadrovania sa o deťoch: Deti nielenže vnímajú, akým tónom s nimi rozprávate, ale vycítia aj či ste radi v ich prítomnosti. Toto všetko vytvára mieru, do akej sa deti cítia milované. Ak majú dojem, že vás otravujú, začnú sa cítiť nechcené. Rovnako citlivo pristupujú aj k vašim slovám ohľadne ich osoby. Klebetenie o ich súkromných záležitostiach pred známymi, aj keď sú v inej miestnosti, môže viesť k pocitu zrady a poklesu dôvery. Terapeutka McCoy prízvukuje, že ak nevnímame dieťa ako celého človeka a vyjadrujeme sa o ňom v tretej osobe v jeho prítomnosti, môže to mať negatívny dopad na jeho sebaúctu.
Nekonzistencia a dvojaký meter: Pre dieťa znamená konzistencia istotu a bezpečie. Potrebuje, aby ste mu čítali tú istú rozprávku, dodržiavali rituály. Ak hovoríte jedno, ale robíte druhé, dieťa bude prvé, kto si to všimne. Ak máte problém priznať si chybu, pravdepodobne budete dieťa za toto „zrkadlo“ trestať. Dieťa je plnohodnotný človek, pre ktorého majú platiť rovnaké pravidlá ako pre vás.
Vnútorné dieťa a cesta k sebaprijatiu
„Všetci ste v jadre dobrí ľudia,“ hovorí psychologička Dr. Becky Kennedy. Tento princíp „vnútorného dobra“ je kľúčový pre pochopenie seba a druhých. Aj keď nazveme svojho potomka „rozmaznaným zasranom“ alebo „nevďačným deckom“, vo vnútri sme dobrí. Rovnako tak aj naše dieťa, ktoré zhodilo sestre vežu z kociek a klame, že to spadlo samo.
Myšlienka, že sme dobrí rodičia a máme dobré deti, sa ľahko stotožní, keď naše deti napríklad spia. No v náročných a vypätých situáciách podliehame skôr negatívnemu skresleniu. Venujeme väčšiu pozornosť tomu, čo je s naším dieťaťom v neporiadku, než tomu, čo funguje. Mnoho rodičovských rád vychádza z predpokladu, že chyba je v dieťati a sústredia sa skôr na kontrolu, než na dôveru.
Naše deti vnímame a reagujeme na ne pod vplyvom svojich skúseností z detstva. Ak sme vyrastali v rodinách, kde sme boli vystavení skôr odsúdeniu než zvedavosti, kritike namiesto porozumenia, či trestu namiesto diskusie, je prirodzené, že sa sústredíme skôr na posudzovanie správania dieťaťa bez toho, aby sme si položili otázku, čo ten „zlý“ chlapec práve v danej chvíli potrebuje.
To, že sú deti v jadre dobré, neznamená ospravedlniť ich správanie. Nemá to viesť k tomu, že im dovolíme robiť, čo si zmyslia. Uvedomenie si, že všetci sme v jadre dobrými bytosťami, nám dovoľuje vnímať rozdiel medzi osobou (dieťa) a jej správaním (drzosť, kopance, slová „Nenávidím ťa.“). Rozlišovanie medzi osobou a jej správaním je kľúčové. Dieťa potrebuje od nás bezpečný priestor na pokusy a omyly bez toho, aby ho rodič vnímal ako „zlé“ dieťa.
Predstavme si napríklad trojročné dieťa, ktorému sa narodí mladší súrodenec. Všetci členovia rodiny sú nadšení a híkajú pri bábätku. A „veľkému“ súrodencovi hovoria, že aj on by sa mal tešiť z bábätka. No dieťa vnútorne zápasí s touto situáciou. Reaguje výbuchmi zlosti, berie bábätku hračky z rúk, prípadne zakričí: „Vráťte to vaše bábätko do nemocnice. Neznášam ho!“ Za týmito slovami sa v skutočnosti ukrýva bolesť, obrovský strach z opustenia a pocit ohrozenia v rodine. Je na rodičovi, či pochopí, o čo v tejto situácii skutočne ide, alebo bude riešiť len jeho „zlé“ správanie.
Na základe reakcie rodiča si dieťa buduje svoj sebaobraz. Dostáva odpoveď na otázku, kto vlastne je. Som zlé decko, ktoré sa zle správa? Alebo som dobré dieťa, ktoré sa zrazu ocitlo v ťažkej situácii? To, ako sa k nám správali naši rodičia, predznamenáva aj spôsob, akým sa správame sami k sebe a napokon aj k našim deťom. Zastaviť začarovaný kruh je možné len vtedy, keď sa sami zmeníme. Keď začneme od seba. Prvým krokom je povedať si toto posolstvo: „Odjakživa som bol dobrý človek.“ Tým si môžeme začať pestovať empatiu k vnútorným bojom, ktoré máme všetci. Rodičia, aj deti.
„Neuvedomovali sme si, že si vytvárame spomienky.“ Tieto slová nám pripomínajú, že každý moment s našimi deťmi je vzácny. Deti nám dávajú nesmierne veľa, veľa nás naučia, ukážu nám, čo je v živote naozaj dôležité. Sú darmi, ktoré by sme mali prijať s úprimnou vďačnosťou. A ak im dáme možnosť, dajú nám toľko lásky a dobrého, že sa budeme pýtať, čím sme si to všetko vlastne zaslúžili. Mať deti za to stojí!
tags: #kazdy #mamae #v #sebe #dieta