Cirkev v dnešnej dobe čelí mnohým výzvam, ktoré siahajú od osobných zlyhaní jednotlivých klerikov, cez hlboké teologické spory, až po spoločenské a etické dilemy. Verejná mienka často reaguje na tieto udalosti s prekvapením, pobúrením, ale aj s hlbokou reflexiou nad poslaním a stavom duchovného života. Táto komplexnosť sa prejavuje v rôznorodých situáciách, ktoré poukazujú na potrebu neustáleho hľadania podstaty viery a zároveň zodpovedného prístupu k výzvam moderného sveta.
Incident pri krste: Kňaz a nevhodné upokojovanie dieťaťa
Jednou z udalostí, ktorá vyvolala silnú verejnú odozvu a šok, bola scéna zachytená počas krstu. Pôvodne bežná scéna z krstu sa zmenila na moment, pri ktorom všetci zhíkli, a to vtedy, keď sa kňaz snažil upokojiť bábätko tým, že mu dal facku. Bábätko na zázname plakalo počas celého videozáznamu. Farár ho pomerne drsným spôsobom držal za hlávku a opakoval mu, aby sa upokojilo, slovami: "Upokoj sa, upokoj sa, musíš sa utíšiť." Dieťatko však plakalo čoraz viac, a práve vtedy kňaz dal dieťatku facku ľavou rukou. Dieťa sa vonkoncom neupokojilo, práve naopak. Šokovaní, zrejme rodičia, rodičia ihneď bábätko začali trhať z jeho rúk. Na zázname bolo počuť muža, ako kňazovi hovorí, že upokojiť by sa nemalo dieťa, ale v prvom rade on. Tento incident zreteľne ilustruje citlivosť situácií, keď klerici vykonávajú duchovné obrady a zároveň sú vystavení tlaku či emóciám. Takéto správanie viedlo k otázkam o vhodnosti a etike postupov, ktorými sa snažia kňazi pristupovať k veriacim, najmä k tým najzraniteľnejším.
Celibát kňazov a rodičovské zodpovednosti
Ďalšou citlivou oblasťou, ktorá generuje rozsiahle diskusie, je otázka kňazského celibátu a situácií, keď sa katolícky kňaz, ktorý sa zaviazal žiť v celibáte, stane biologickým otcom. Cirkev sa pri riešení takýchto prípadov riadi prvoradým kritériom, ktorým je dobro dieťaťa, ktoré má dostať riadnu otcovskú starostlivosť.
Téma „detí kňazov“ bola častokrát a predovšetkým v minulosti dlhý čas tabu, s tým dôsledkom, že tieto deti vyrastali bez toho, aby mali otca, ktorého by poznali a ktorý by sa k nim priznal. Dôležitú úlohu v tejto oblasti zohráva psychoterapeut Vincent Doyle, syn írskeho katolíckeho kňaza a zakladateľ združenia na ochranu práv detí katolíckych kňazov na celom svete Coping International. Doyle chce dať „vyjsť z anonymity” a psychologicky pomôcť „mnohým osobám narodeným zo vzťahu medzi nejakou ženou a kňazom“ v rozličných častiach sveta.
Kardinál Stella ako prefekt dikastéria, ktoré sa zaoberá aj týmto špecifickým aspektom, objasnil prax kongregácie v prípadoch kňazov latinského rítu, ktorí sa stali otcami detí. Dikastérium sa riadi istou praxou už desiatku rokov, kedy bol prefektom kardinál Claudio Hummes, ktorý ako prvý predložil do pozornosti Svätého Otca, v tej dobe Benedikta XVI., prípady kňazov mladších než 40 rokov s potomstvom. Predložil návrh, aby im bola umožnená dišpenzácia bez toho, aby čakali na dovŕšenie 40. roku, ako to požadovali normy v tej dobe. Takéto rozhodnutie malo a má ako hlavný cieľ chrániť dobro potomstva, teda právo detí na to, aby mali pri sebe okrem matky i otca. Aj pápež František, ktorý sa v tomto zmysle vyjadril už ako kardinál, arcibiskup Buenos Aires, v rámci dialógu s rabínom Abrahamom Skorkom publikovaného v knihe „Nebo a zem“, bol kategorický: prioritná pozornosť zo strany takéhoto kňaza musí patriť dieťaťu.
Pod „pozornosťou“ sa zaiste nevzťahuje čisto len na ekonomickú podporu, aj keď i tá je nevyhnutná. Pápež František a ostatní pápeži chápu, že dieťa potrebuje od svojho otca nielen ekonomickú podporu, ale predovšetkým lásku rodičov a náležitú výchovu. Kardinál Stella priblížil, že až pri 80 percentách žiadostí o dišpenzáciu je dôvodom prítomnosť dieťaťa.
Kongregácia pre klerikov má pre internú potrebu dokument s titulom „Poznámka ohľadom praxe Kongregácie pre klerikov vo veci kňazov s potomstvom“. Tento text sústreďuje a systematizuje prax, ktorá je v dikastériu platná už roky. Ide o pracovný nástroj, na ktorý sa odkazuje, keď sa vyskytne situácia tohto druhu. Je to „technický“ text pre spolupracovníkov dikastéria, ktorým sa treba nechať viesť, a len z tohto dôvodu nebol publikovaný. Vincent Doyle si ho však mohol prezrieť už pred niekoľkými rokmi.
V súčasnosti dikastérium k týmto prípadom pristupuje tak, že prítomnosť detí sa v dokumentáciách vzťahujúcich sa na kňazské dišpenzácie brala de facto ako prakticky „automatický“ dôvod pre rýchlu prezentáciu prípadu Svätému Otcovi s cieľom udelenia samotnej dišpenzácie. Snažia sa teda urobiť všetko, čo je možné, aby dišpenzácia od povinností klerického stavu bola získaná v čo možno najkratšom čase - zopár mesiacov - aby tak kňaz mohol byť k dispozícii po boku matky v starostlivosti o dieťa. Situácia tohto druhu sa považuje za „nevratnú“ a vyžaduje si, aby kňaz opustil klerický stav aj vtedy, keby sa sám považoval za spôsobilého pre službu.
Toto pravidlo sa aplikuje vždy a za každých okolností, dokonca aj v prípade, keď kňaz s dieťaťom nechce požiadať o dišpenzáciu zo služby. Niekedy sa stáva, že biskupi a rehoľní predstavení prezentujú situáciu kňazov, ktorí nemienia požiadať o dišpenzáciu, aj napriek prítomnosti detí, predovšetkým vtedy, keď sa pominul ich citový vzťah s matkou dieťaťa. V týchto prípadoch sú žiaľ i takí biskupi a predstavení, ktorí si myslia, že po tom, ako sa potomstvo ekonomicky zabezpečí alebo po tom, ako kňaza presunú, ten môže pokračovať vo vykonávaní kňazskej služby. Neistoty v tejto veci sa teda rodia zo zdráhavosti kňazov požiadať o dišpenzáciu, z absencie citového vzťahu so ženou a niekedy z túžby niektorých ordinárov ponúknuť kňazovi, ktorý sa kajal a obadal novú príležitosť kňazskej služby. Keď si podľa zhodnotenia biskupa či zodpovedného predstaveného situácia vyžaduje, aby sa kňaz ujal zodpovedností vyplývajúcich z otcovstva, avšak nechce požiadať o dišpenzáciu, prípad je predstavený Kongregácii na prepustenie klerika z klerického stavu. Samozrejme, dieťa je vždy Božím darom, akokoľvek bolo počaté.
Hoci je toto pravidlo všeobecné a platné, každý prípad treba preskúmať v jeho podstate a osobitosti. Výnimky sú v skutočnosti veľmi zriedkavé. Je to napríklad prípad novorodenca, syna kňaza, ktorý sa v istých situáciách stane súčasťou už usporiadanej rodiny, v ktorej iný rodič prijme voči nemu rolu otca. Alebo keď ide o kňazov v pokročilom veku s deťmi v už „zrelom“ veku 20-30 rokov. Ďalej kňazi, ktorí v mladosti mali nejaký bolestný citový pomer, a ktorí sa potom o svoje deti starali po ekonomickej, morálnej a duchovnej stránke, a dnes vykonávajú svoju službu s horlivosťou a nasadením, po tom, ako prekonali predošlé citové slabosti. V týchto situáciách dikastérium biskupov nezaväzuje, aby týchto kňazov vyzvali k žiadosti o dišpenzáciu.
K otázke, či existencia detí kňazov je argumentom pre zavedenie dobrovoľného celibátu pre kňazov latinskej Cirkvi, kardinál Stella odpovedal: „Skutočnosť, že niektorí kňazi mali nejaký pomer a priviedli na svet deti, sa nedotýka témy kňazského celibátu, ktorý predstavuje vzácny dar pre latinskú Cirkev, o ktorého vždy aktuálnej hodnote sa vyjadrili poslední pápeži, od sv. Pavla VI. až po pápeža Františka. Rovnako ako v manželstve existencia prípadov opustenia spoločnej domácnosti i potomstva sa samozrejme nedotýka hodnoty kresťanského manželstva, ktorá je vždy aktuálna.“
Na Slovensku sa tiež objavili prípady, ktoré potvrdzujú túto realitu. Napríklad, Rímskokatolíckou farnosťou v Michalovciach otriasol škandál, keď miestny 44-ročný farár porušil celibát. Najvyššie cirkevné kruhy na to upozornil anonymný list. Suspendovaný kňaz Peter Novysedlák potvrdil, že „je to pravda, je to pravdivý údaj.“ Hovorca Arcibiskupského úradu v Košiciach Jaroslav Fabian uviedol, že „v osobnom rozhovore s arcibiskupom sa menovaný kňaz priznal k porušeniu celibátu.“ V tomto prípade išlo o dlhodobý vzťah, z ktorého sa kňaz stal otcom dvoch malých chlapcov vo veku štyri a jeden rok. Na základe toho bol podľa kódexu kánonického práva kňaz samostatným dekrétom od svojho diecézneho biskupa suspendovaný. Farár už oficiálne začína žiť život smrteľníka s celou rodinou a hovorí, že „treba si záväzky plniť.“ V komunite veriacich niektorí o porušení nevedeli, iní si myslia, že je to výmysel. Kňaz nemá zverených veriacich a nesmie vysluhovať žiadne sviatosti, ani krstiť, sobášiť ani spovedať či slúžiť sväté omše. Tieto udalosti potvrdzujú, že pravidlo o rezignácii kňaza na duchovenský stav v prípade otcovstva je v praxi Cirkvi pevne zakotvené.
Hľadanie podstaty: Odkaz Reformácie a súčasná evanjelická cirkev
Celý protestantský - luteránsky svet sa intenzívne pripravuje na oslavu významných výročí Reformácie, pričom sa aj na pôde cirkevných zborov stretávajú na tzv. Reformačnom týždni. Počas tohto týždňa sa sústreďujú na dôležité témy a odkazy reformácie, pričom ako evanjelici sa sústreďujú na dr. Martina Luthera, ktorý stál na počiatku celého hnutia. Sústreďujú sa na tzv. reformačné „sola“ - jedine Božia milosť, jedine vykúpenie skrze Krista, jedine Písmo sväté a napokon - jedine Kristus. Značná pozornosť sa venuje reformačnému učeniu, dogmatike, teológii a je pre mnohých sympatické sústreďovať sa aj na rozdiely medzi evanjelickou a rímskokatolíckou cirkvou. V rámci tohto diania prebieha aj projekt, v ktorom sa majú sadiť stromy reformácie, symbolizujúce jej trvalý odkaz. Luteránsky svet dokonca robí zbierku na opravu chrámu vo Wittenbergu, na dvere ktorého náš reformátor pribil svojich 95 výpovedí - téz proti praxi predávania odpustkov.
Je to všetko zaiste super a s reformačným hnutím to nejakým spôsobom súvisí, tvorí to základ a súčasť protestantského dedičstva a existencie ako takej. Avšak pri sviatku Reformácie by sa mala pozornosť sústrediť nie ani tak na Luthera, Melanchtona, či Hrad prepevný, ani na dogmatiku, či teológiu, ani na rozdiely medzi denomináciami, ale predovšetkým na Pána Ježiša. Mnohí totiž majú pocit, že či už vo svojom súkromnom kresťanskom živote alebo v živote cirkvi ako takej sa dnes skôr sústreďujeme na všeličo možné a iné, len ten Kristus akoby ostal stáť bokom. Akoby sa pre mnohých stal už len akousi obchodnou značkou, no v skutočnosti Mu nevenujeme až toľko pozornosti, koľko by si zaslúžil, ktorá Mu prináleží.
Takto sa žiaľ dnes aj na pôde evanjelickej cirkvi radšej venujeme tomu, kto má pravdu a kto klame. Zrejme pod vplyvom sekulárnej - svetskej spoločnosti sa snažíme aj v cirkvi byť čím úspešnejší, známejší, dôležitejší a významnejší. Snažíme sa v cirkvi niečo znamenať, snažíme sa byť pri moci a túto moc aj radi dávame všetkým neposlušným, či inak zmýšľajúcim pocítiť. Delíme sa na sympatizantov a opozíciu, na kamarátov - spojencov a nepriateľov, a pritom nemáme problém sa oslovovať „bratia a sestry v Kristu“. Nemáme problém bez dôkazov krivo obviniť človeka a pošpiniť ho.
Čo sa týka protestantizmu vo svete, zrejme v snahe byť populárni, obľúbení, či pokrokoví, veď takí sme napokon ako protestanti vždy aj boli, radšej rušíme biblické učenie a žehnáme zväzkom homosexuálov. Žehnáme tých, čo sa rozvádzajú, aby sa rozišli v dobrom. Nie sme ďaleko od eutanázie a od toho, aby si aj homosexuáli mohli adoptovať a vychovávať spolu dieťa. V takejto situácii sa vynára otázka: Kde je v tom všetkom Kristus? Kde sa v tom všetkom stratilo Jeho slovo, učenie, biblická etika? Mnohí sa pýtajú, či sme v snahe byť obľúbení v liberálnej spoločnosti naozaj ochotní postupne vzdať sa aj samotného Krista. A či potom ešte máme o niekoľko rokov čo oslavovať alebo na čo byť hrdí.
Reformácia na čele s Martinom Lutherom postavila na piedestál Krista. Toho Krista, ktorého postupne zahnívajúca stredoveká cirkev odložila na bok, na perifériu a viac ako na Neho sa sústreďovala len na svoje požitky, na svoje blaho, bohatstvo, prospech, vplyv a politickú moc. Viac ako na svoje „ovečky“ a ich útechu duše sa skôr sústreďovala na ich vyciciavanie a zastrašovanie. Ak sa my dnes ako potomkovia reformácie vzdávame pomaly Krista, ak je pre nás vskutku už len akoby obchodnou značkou, akýmsi „trademark“, nerobíme azda to isté čo stredoveká cirkev, ktorú tak radi kritizujeme? Mnohí sa pýtajú, či nepotrebujeme opäť nejakého nového reformátora, ktorý by nám otvoril oči a v dobrom nás prefackal.
Prečítané slovo z Písma Svätého pochádza zo state, v ktorej sa Pán Ježiš svojim učeníkom na hore premenenia dáva poznať ako oslávený Syn Boží. Takto si Ho majú zapamätať Jeho učeníci, aby neskôr, keď Ho uvidia opľutého, zbitého, zbičovaného a ukrižovaného - nestratili vieru v Neho. V kontexte tohto príbehu sa dnes aj my musíme pýtať samých seba: Má Pán Ježiš v našom živote vskutku také miesto aké Mu prináleží? Nie je toho totiž málo, čo môže vplývať na náš život viery: učenie, skupinkovanie v cirkvi, dôrazy v učení, alebo naša osobná skúsenosť, či sklamanie. Kristus je všetko. Kristus postačuje. Bol všetkým pre Luthera ako aj pre ostatných „reformačných otcov“ a musí ostať všetkým aj pre nás. Ináč nemáme právo niečo oslavovať, pripomínať si a sadiť stromčeky. Kristus je všetko v tom zmysle, že On sám chce byť obsahom nášho života. On sám chce náš život preniknúť a naplniť.
V praxi to znamená, že síce dobre vieme, že zachránení sme jedine skrze Krista Ježiša. Nie je to však už len dogmatická - náboženská poučka, akási správna odpoveď, ktorú vieme kedykoľvek použiť? Ako je to však s našou túžbou po Ježišovi? Skutočne Ho milujeme? Skutočne Ho chceme deň čo deň poznať lepšie? Vo svojom egoizme tohto Krista neraz prosíme o požehnanie. Čo však keby sme sa vo svojich modlitbách skôr sústredili na to, aby sme Ho smeli viac poznať, napodobňovať a milovať? Čo keby sme si uvedomili, že viac ako požehnanie od Krista potrebujeme Krista samotného? Ak dnes chceme pamiatku reformácie sláviť správnym spôsobom, neostáva nám nič iné, len sa začať seriózne zaoberať postavou Pána Ježiša. Je fakt, že aj učenie je dôležité, aj Kristovo dielo zmierenia a vykúpenia. Pamiatka reformácie je však aj o osobnom vzťahu s Kristom. Bez osobného kontaktu a vzťahu s osobou Pána Ježiša naše teoretické poznatky o Ňom totiž nemajú veľký zmysel.
V dnešnej dobe to nie je ani Martin Luther, ani Filip Melanchton, ani zbor biskupov ani farár, kto sústreďuje našu pozornosť a naše oči na Krista. Je to sám Boh Otec, ktorý o svojom Synovi takto vyznáva: „Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte!“ (Mt 17, 5 ek. preklad). Pán Ježiš raz zomrel za nás, teraz žije pre nás a skoro príde po nás. On musí byť centrum všetkého, čo robíme a cieľom, pre ktorý žijeme. Potom bude Kristus všetkým. Kristus totiž je všetko! Kristus musí byť všetko! - toto je vskutku jedinečný, stále živý, aktuálny a platný odkaz reformácie i pre nás dnes.
Kontroverzie, názorové prúdy a verejné diskusie
Cirkevné dianie a jej postavenie v spoločnosti sú neustále predmetom intenzívnych diskusií, ktoré sa často pohybujú na hranici teologických, morálnych, spoločenských a politických rovín. Vznikajú tak rôznorodé názorové prúdy a polemiky, ktoré odzrkadľujú komplexnosť výziev, ktorým Cirkev čelí.
Obvinenia a polemiky o „liberálnych kresťanoch“
Jedným z markantných príkladov názorových stretov sú obvinenia a polemiky namierené voči tzv. liberálnym kresťanom a ich hlásnym trúbam. Tieto skupiny sú vnímané ako tie, ktoré sledujú len jeden cieľ: poškodiť meno kňaza, ktorý je už desaťročia hlasným svedomím Slovenska. Na jeho umlčanie sa už liberálni vlci navlečení v kresťanskom rúchu baránčom neštítia naozaj ničoho.
Vo frontovej línii kritiky otca Kuffu stojí hlásna trúba liberálnych katolíkov, pán Adam Takáč, a potom pán František Mikloško z KDH. Pán Takáč, ktorý sa na otca Kuffu môže pozerať akurát tak z dna Mariánskej priekopy, Slovákom drahému kňazovi vyčíta, že „nepovedal pravdu“. Táto „pravda“ sa týkala Pellegriniho názoru na registrované partnerstvá. Otec Kuffa vo svojom videu pred voľbami jasne vyhlásil, že nebude voliť Ivana Korčoka. Mladý Adam Takáč sa však nezameral na podstatu, ale vytvoril si vlastný konštrukt tvrdiac, že „Kuffa o Pellegriniho názore na registrované partnerstvá nepovedal pravdu… Po teroristickom útoku pred LGBTI barom na Zámockej 19.“ Peter Pellegrini však netvrdil, že ako člen parlamentu za „registrované partnerstvá s iným názvom“ nehlasoval. Povedal, že z pozície hlavy štátu nebude takýto návrh podporovať, čo zopakoval aj otec Kuffa. Navyše, otec Kuffa nemôže vedieť, ako Pellegrini hlasoval vtedy a vtedy ako poslanec, premiér či predseda parlamentu, keďže nie je platený politológ. Takáč tiež písal, že Pellegrini nepomohol tehotným ženám, či že obhajoval potratovú tabletku. Ak by bol Pellegriniho protikandidátom povedzme pán Palko alebo pán Krajniak, išlo by o relevantné postrehy. Ale Pellegriniho protikandidátom bol Korčok - ktorý má prinajmenšom rovnaké názory.
„Problém“ otca Kuffu je podľa kritikov v jeho istých znakoch svätosti, či istého Božieho vedenia. Napriek tomu, že ide len o „obyčajného farára z východoslovenskej dediny“, je Slovensku známy už desaťročia. Za jeho popularitou a láskou zo strany Slovákov sa neskrývajú nejaké jeho falošné úsmevy, či veľkohubé vyjadrenia, ale mocné činy - a pravdivé výroky. Kým iní zatvárali svoje kostoly, ba odmietali i spovedať úbohé duše veriacich, otec Kuffa do svojho sirotinca prijímal každého i toho najposlednejšieho prišelca. Otec Kuffa hovorí jasne a zreteľne, nevykrúca sa, nemá úlisné reči: LGBT/transgender ideológie označuje za zlo. BODKA. Politické machinácie, zákulisné dohody, či mediálne obrazy ho nezaujímajú. A takým, ako je Takáč, nezostáva nič iné, len poriadne hrabať a hrabať, aby na otca Kuffu mohli niečo vytiahnuť. Ale všetky ich „argumenty“ len stoja na vode - ako najnovšie „Kuffovo klamstvo“. Otec Kuffa je svojím čistým a statočným životom, svojou pravdovravnosťou a jasnými názormi vnímaný ako najmocnejší nepriateľ úlisných liberálnych kresťanov, ktorí chcú „všetko zmeniť“. Preto ho, ako sa tvrdí, tak nenávidia a vždy aj budú.
František Mikloško je tiež vnímaný ako učebnicový príklad liberálneho kresťana. Pán Mikloško uvádza, že sa Marián Kuffa vyjadril, že Korčok chce adopciu detí homosexuálnymi pármi. Otec Kuffa však len povedal, že registrované partnerstvá de facto vedú k adopciám detí homosexuálnymi pármi, čo potvrdzuje aj skúsenosť zo zahraničia. Mikloško kritizoval aj Štefana Mordela, docenta kánonického práva, vyjadreniami ako „To, s akým nasadením sa Štefan Mordel zastával Smeru a jeho predsedu, ma priviedlo k pochybnosti, či Štefan Mordel ako docent kánonického práva vôbec pozná Desatoro alebo či vie, že 7.“ Otec Mordel však nie je voličom Smeru, v minulosti volil KDH. Ak sa aj strany Smer zastal, nie je jediný, kto tak z konzervatívnych osobností urobil. Napríklad i známy a veľmi rozhľadený americký autor dnes žijúci v Budapešti, Rod Dreher, označil na portáli The European Conservative pred zostavením vlády prípadnú Ficom vedenú koalíciu za konzervatívnu. Mikloškova poznámka, či otec Mordel pozná Desatoro Božích prikázaní, je považovaná za za hranicou slušnosti, čistú podpásovku hodnú tohto politika. Kritici Mikloška vyzývajú, aby si spomenul na výrok svojho predsedu, že „Korčok je kandidát za život“ a na 8. Božie prikázanie: „Nevypovieš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu“. Taktiež na svoje vlastné výroky o „registrovaných partnerstvách“ a 6. prikázanie: „Nescudzoložíš!“, a na kauzy svojho partnera SaS - napríklad nedávne „Expo v Dubaji“ a divoké večierky za štátne peniaze, a v neposlednom rade na 5. prikázanie.
Ďalším terčom Mikloškovho útoku bol otec biskup Chautur. „Kedy politici KDH alebo samotné KDH svojimi vyhláseniami či hlasovaním išli proti učeniu Katolíckej cirkvi alebo proti línii pápeža Františka?“ Biskupove slová indikujú, že boli chvíle, kedy KDH svojimi činmi kresťanov zastupovalo/zastupuje. Obrovské pochybnosti sú však ohľadom súčasného KDH, ktoré rezolútne odmietlo vstup do koalície so Smerom - i keď si možno mohlo za vstup do koalície vypýtať sprísnenie interrupčného zákona, či niečo iné. Namiesto toho sa vrhlo do náručia überpotratových stúpencov z radov PS a SaS. KDH podporovalo lockdownovský orvellistan a zatváranie kostolov Matovičovsko-Hegerovskej chunty. KDH priam s nadšením podporovalo kandidáta č. 1 Progresívneho Slovenska, Ivana Korčoka. KDH podporuje predlžovanie vojny na Ukrajine - veď to už ide priamo proti pápežovi Františkovi. A podľa Györgyho Gyimesiho KDH dokonca zastavilo „miniatúrny protipotratový zákon“ Anny Záborskej. Otec Kuffa, otec Mordel a biskup Chautur sú tak oceňovaní za to, že nemlčia a ich príspevok je považovaný za životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Diskusie o relikviách a ich význame
Verejné diskusie sa dotýkajú aj otázok spojených s relikviami a ich vnímaním v modernej dobe. Niektorí kritizujú to, čo nazývajú „morbídne kresťanstvo“ a pýtajú sa, prečo je potrebné „zneužívanie pozostatkov človeka, ktorého si ľudia vážia, len preto, aby nahnali do kasičky peniaze“. Otázka „kde je verejný prospech?“ a „pomôže to pozostalým?“ naznačuje, že mnohí nevidia zmysel v sibrinkovaní s ampulkami krvi alebo inými pozostatkami. Kritika sa objavuje aj pri špecifickom príklade, keď sa pýtajú, prečo by mala byť krv pápeža relikviou, zatiaľ čo krv Ježiša by chápali. Poukazuje sa na to, že „pápež aj Ježiš musia nad týmto činom krútiť hlavou,“ pretože Ježiš bol a je Boží syn.Naopak, obhajcovia relikvií zdôrazňujú ich duchovný a spomienkový význam. V niektorých kostoloch, hlavne v Taliansku, majú krv ako relikviu svojich svätcov celkom bežne. „Ľudia si to vážia a nikdy by nikoho ani nenapadlo s tým obchodovať.“ Ateista to podľa nich ťažko pochopí. Prirovnávajú to k osobným spomienkam, napríklad k vypchatému obľúbenému psíkovi, alebo k uchovávaniu Chopinovo srdca Poliakmi. Relikvia je vlastne niečo, čo súvisí s nejakým človekom a čo môže mať väčší súvis ako časť jeho tela. Príkladom je aj knižka pre dieťa, do ktorej sa zaznamenávajú prvé krôčiky, prvé slovo, nalepí sa prvá fotka a vždy je tam miesto aj na nalepenie vláskov, ktoré mu odstrihnes. „Aj to je určitá relikvia pre rodiča dieťaťa.“ Diskutujúci uznávajú, že všade, kde je chorobné lipnutie, môže dôjsť k deviácii, ale svätectvo by nemalo byť príťažlivé v zmysle pohlavného priťahovania, skôr rešpektu a priťahovania duchovného.
Vzťah Boha a Cirkvi: Kritika a obhajoba
Zásadná diskusia sa vedie aj o vzťahu medzi Bohom a Cirkvou. Niektorí tvrdia, že „Boh a cirkev spolu nesúvisia,“ a pýtajú sa, prečo sa k téme vyjadrujú ľudia s minimálnymi znalosťami. Ich postrehy hovoria, že Boh a Cirkev nie je to isté. „Jednoducho si uvedom, že viera v Boha je jedna vec, druhá vec je však praktikovanie.“ Mnohí kresťania jednoducho vravia „verím v Boha, idem do kostola, koniec,“ ale to podľa kritikov nie sú kresťania. Kresťan je ten, kto praktikuje, a holá koncepcia kresťanstva spočíva v milosrdenstve a upieraní vôle. Na toto existujú mnohé techniky, mnohé alegórie v biblii privádzajú človeka k pochopeniu podstaty, tak ako aj rôzne formy nabádajúce k tomu, aby kontemploval, adoroval, rozvíjal vzťah s Bohom. Praktikujúci kresťan potom netvrdí „verím v BOHA,“ on na sebe maká.
Sú jedinci, ktorí to v sebe majú tak zakorenené, že nepotrebujú nikoho k pomoci, no sú tí, ktorí potrebujú pomoc. A tu cirkev spĺňa úlohu, ona zastrešuje aj samotné náuky. Preto, ako sa tvrdí, ak by sa zničila samotná cirkev, zničili by sa samotné náuky.Pokiaľ ide o názor, že „Cirkev je skorumpovaná,“ zástancovia Cirkvi priznávajú: „Áno, všetko, kde sa hýbe človek, je skorumpované.“ Tak ako medzi biznismenmi, aj medzi mníchmi sú ľudia, ktorí sú doslova škodcami na mieste. Toto je fakt, ktorý tu bol a aj bude. Prečo? Pretože človek je v neustálom zápase s vôľou, so svetom atď. Sú ľudia, čo to ustojia, sú tí, čo padnú, sú tí, čo svoju slabosť riešia tým, že ničia iných. A práve o toto má ísť v náboženstve - transformovať utrpenie do podoby, ktorá sa nakoniec obráti v milosrdenstvo, čo je jediné konanie, ktoré nemá nežiaduce účinky. Potom môže byť maxima konania príkladom pre iných.
Ak by aj tá cirkev bola prehnitá ako nič iné, jej pád by znamenal pád poslednej inštitúcie, ktorá verejne hlása ideu rodiny. „Kde v tomto KAPITALISTICKOM bordeli nájdeš toho, kto verejne toto hlása???“ Ak by si si uvedomil, že nie vedecký pokrok je pokrok, ale mienka v kolektívnom vedomí, potom by si pochopil, aké dopady by mala napr. deštrukcia Cirkvi. Čo sa týka „prachov v cirkvi,“ či chcú alebo nie, oni žijú tiež v kapitalizme. A ak chcú ustáť KAPITALIZMUS vs. CIRKEV - MONEY MONEY, inak by ich kapitalizmus „sundal“ a stalo by sa vyššie uvedené. Takže ak je niekto realista a nie utopista, uvidí aj iné aspekty tejto hry zvanej SVET.
Samotná podstata kresťanstva nabáda k čistým veciam. Žiaľ, cirkev sa podľa niektorých musí taktiež istým spôsobom zabezpečiť, taká je doba. No sú veci, ktoré robia aj zle, a za to majú byť bez rozdielu patrične potrestaní. Otázka zostáva, či sa to deje v školstve, lekárstve, súdnictve?
K téme sa vyjadrujú aj tí, ktorí tvrdia, že majú právo vyjadriť svoj názor, pretože ide o otvorenú diskusiu a nikoho nepoučujú. Pýtajú sa na praktizovanie niečoho, keď vrcholoví predstavitelia kresťanstva priamo porušujú to, čo by mali praktizovať, a to nielen teraz v kapitalizme, ale už dlhšie roky.
Diskusie sa točia aj okolo kritiky „modiel a sprostých klamstiev“ v cirkvi. „Cirkev, každý kostol a každá modlitba predstavuje zbierku idolov, modiel a sprostých klamstiev. A za tieto nezmysly sa po tisícročia ukrývali najhroznejšie ľudské zločiny.“ Niektorí tvrdia, že nie sú ateisti ani agnostici, no spochybňujú celú túto ritualizovanú riekanku, ktorá podľa nich ide každým slovíčkom proti všetkému, čo údajne znamená kresťanstvo. Prirovnávajú to k situácii, kedy by si niekto pravidelne prerezal žilu a odpustil krv pre relikviu. Poukazujú na to, že „nová a stará morálka“ neexistuje, morálka je len jedna, a jej jadro má každý v sebe, to je univerzálne. Až potom človek začne deliť na novú a starú, dobrú a zlú, stále sa len odlišovať a tvrdiť, že „moja“ pravda alebo názor je ten pravý. Biblia je podľa nich len hybridný spis udalostí šírených ústnym podaním 300 rokov, kde dochádzalo ešte aj k chybám v preklade. Jediné, na čo sa dá spoľahnúť, je 10 božích prikázaní, aj keď kto vie, ako boli dobou upravené, keďže ich bolo 11. Kresťanstvo je podľa týchto názorov nič iné ako vekmi udržiavané spoločenstvo, ktoré má za úlohu udržiavať poriadok, morálku a pokoj na svete.
