V lete roku 2015 otriasla Slovenskom obrovská tragédia, keď inak pozorný a starostlivý otec zabudol na svoje dieťa, ktoré zaspalo v rozhorúčenom aute. Príbeh dvojročného dievčatka, ktoré otec Jozef Kurák († 58) v júli 2015 nešťastne zabudol v aute a ono v ňom zomrelo, pozná celé Slovensko. Táto udalosť, ktorá sa stala symbolom "syndrómu zabudnutého dieťaťa," priniesla nielen neopísateľnú bolesť pre rodinu, ale aj podnietila hlboké zamyslenie sa nad krehkosťou ľudskej pamäte a dôležitosťou prevencie. Tragédia, ktorá sa môže stať každému, sa stala inšpiráciou pre vznik knihy a neskôr aj filmovej snímky, ktorá s naliehavosťou poukazuje na potrebu empatie, súcitu a prevencie.
Bolestivá Realita Roku 2015: Príbeh Kristínky a Jozefa Kuráka
Na obrovskú tragédiu stačila chvíľka, jedno dôležité rokovanie vo firme, kam sa inak starostlivý a príkladný rodič ponáhľal. Dcérka sa v ten deň mala ísť hrať medzi rovesníkov do škôlky, ale spokojne zaspinkala na zadnom sedadle. A už sa viac nezobudila. Malý anjelik v rozpálenom vozidle, kde teplota mohla vystúpiť nad 60 stupňov Celzia, nemal šancu. Spiaca Kristínka podľa vyšetrovania v priebehu polhodinky plynule prešla do stavu prehriatia, úpalu a smrti následkom zlyhania centrálneho nervového systému mozgu.
Keď Jozefovi poobede volala jeho manželka, mamička princeznej, s otázkou, kde je dcérka, už bolo neskoro. Vydesený otec utekal k autu, ale už bola v nebíčku. O rok a pol sa tam pobral za ňou aj on. Od žiaľu mu puklo srdce. Ešte pred nebeským súdom ho riešil aj ten pozemský, ktorý mu udelil trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov s odkladom výkonu trestu na dva roky. Slová Kuráka v pojednávacej miestnosti vháňali slzy do očí. „Stále neviem nájsť ten okamih, kedy sa všetko pohlo tým nesprávnym smerom. Nevidím ten moment, ktorý by sa dal spojiť s nedbanlivosťou. Cítim vinu za to, že som nedokázal ochrániť svoje dieťa, cítim vinu za to, že k tomu došlo,“ žialil Jozef. „Bez ohľadu na rozsudok, ktorého dôsledky časom pominú, budem musieť s tým, čo sa stalo, žiť ďalej. Tá hrôza už zostane navždy,“ uviedol vtedy na súde zlomený muž, ktorého napokon našli v decembri 2016 bez známok života na ceste medzi Pohranicami a Malantou neďaleko Nitry. Príšerná predstava, čím si museli pozostalí prejsť. Mnohí totiž otca odsudzovali a nemali preňho pekného slova.
Hlas Priateľa: Kniha „Môj život s Jojom“ od Dušana Budzáka
Spisovateľ Dušan Budzák, blízky kamarát nebohého Jozefa a jeho manželky Katky, to nechcel nechať len tak. Napísal preto knihu „Môj život s Jojom“, v ktorej priblížil nešťastného rodiča z opačnej stránky. Milujúceho, plného humoru, starostlivého otca rodiny. Jeho dobrého priateľa, ktorý mu chýba. „Jojo bol ten, ktorý ma vždy povzbudzoval v tom, aby som začal písať. Chcel som, aby naše bláznivé príbehy nezomreli spolu s nami,“ vysvetľuje Budzák okolnosti vzniku knihy. „Počas písania sa ale udiala táto tragédia. Pripadalo mi nečestné ju vynechať. To, čo si vytrpel môj priateľ, bolo niečo neuveriteľné a cítil som potrebu dať to zo seba von. Prvýkrát som videl, ako z duševnej bolesti dostanete triašku, máte kŕče, stiahnuté ruky i nohy, neviete sa pohnúť a kričíte od bolesti. Vtedy potrebujú tí ľudia pomôcť.“
Kniha má dvojdielnu štruktúru: prvá časť opisuje veselú študentskú dobu a druhá sa venuje ťažkej, emocionálnej tragédii, ktorá mnohých čitateľov dojala k slzám. Prvá kniha - „Kým som získal diplom“ je zmesou bláznivých až bizarných príbehov študentov na sklonku socialistickej éry, pri ktorých sa človek nevie ubrániť výbuchom smiechu, z ktorého si poniektorí až „cvrkli“. S humorom je prezentovaný odpor i akceptácia režimu od prvých dotykov s vysokou školou až po stavanie študentského rádia. Druhá kniha - „Päť a pol milióna sudcov“ je náhlym zvratom, tým najdrsnejším, aký dospelý človek - rodič môže zažiť. Tak ako prvá časť, aj „Päť a pol milióna sudcov“ je pohľadom na všetko, čo sa dialo z tej najtesnejšej až intímnej blízkosti - autor bol najbližším priateľom otca. Ani tá však nezabránila tomu, aby ich priateľstvo pretrvalo, hoci sa ich svety rozdelili. Text pôsobí autenticky a mnohí čitatelia ocenili osobný pohľad priateľa, zároveň kniha núti zamyslieť sa nad súdením druhých a dôležitosťou priateľstva.
Čitatelia potvrdzujú, že druhá časť príbehu ich rozobrala na atómy. Niektorí, ktorí spočiatku tragédiu odsudzovali, po prečítaní knihy uvideli tú tragédiu aj z druhej strany, zo strany Joja a Katky, a celú druhú časť preplakali. Priznávajú, že je to mimoriadne smutný príbeh. V oboch častiach autor poukázal na to, aké dôležité je naozajstné, pravé priateľstvo, ktoré tu začalo ešte počas školských rokov a neskončilo sa ani smrťou. Kniha je výborná a mnohí ju odporúčajú prečítať. Hoci štýl autora nemusel sadnúť každému, aj kritici uznali, že sa mu podarilo opustiť humorné ladenie a veľmi drasticky, realisticky a empaticky opísať obdobie po udalosti a jej dopad na ďalší život rodičov Kristínky. Pocit z knihy zostáva v mnohých čitateľoch niekoľko týždňov, pričom si odniesli spústu optimizmu z prvej časti a hlboké ponaučenie z tej druhej.
Svedectvo Priateľa: Hlboký Ponor do Okamihu Tragédie
Dušan Budzák v knihe ponúka mimoriadne intímny pohľad na bezprostredné chvíle po odhalení tragédie. V júli 2015 na parkovisku v Nitre zabudol Jozef Kurák svoju dvojročnú dcéru Kristínu v aute. Autorovo svedectvo začína dramatickým vstupom do Jozefovho domu: „Nie je zamknuté. Kľučku som stlačil ako zlodej. Nekládla žiadny odpor. A ako zlodej som otvoril dvere. Dokonca som zatajil dych. Opatrne za sebou zatváram. Nie je počuť ani to, ako jazýček zapadne do zárubne dvier. Všade v dome je tma. A ticho, len kdesi zospodu, možno z pivnice, počuť akýsi monotónny hluk. Poznám ten dom naspamäť, bol som tu veľakrát, a preto si nemusím zažať v chodbe. Našľapujem ticho, len po špičkách. Prišiel som až k vchodu obývačky prepojenej s kuchyňou. Zastal som v obývačke. Presne tam, kam už nedočiahlo svetlo z kuchyne, ale odkiaľ vidím pred seba. Stále je tu strašné ticho. Chrbtom ku mne pri stene stojí Jojo. Je len v šortkách akejsi béžovej alebo sivej farby, neviem to dobre rozoznať. Inak nemá na sebe nič. Je bosý. Stojí na mieste, ale kníše sa dopredu a dozadu. Ako nízky strom vo vetre. Dopredu a dozadu. Ruky má spustené vedľa tela, trochu pokrčené v lakťoch. Pozerá sa na stenu pred sebou. Na stene je fľak, veľký ako pomaranč.“
Autor opisuje Jozefovo zúfalstvo a tichú reaktivitu: „Jojo pocítil môj pohľad na svojom chrbte. Veľmi pomaly sa otáča ku mne. Ako na spomalenej točni. Vyzerá, akoby to nerobil sám. Akoby už nežil a tou točňou, na ktorej stojí, otáčal niekto iný, veľmi cudzí. Chcel by som k nemu vykročiť, ale nedokážem to. Teraz už naisto viem, že je to pravda. Jojo nechal Kristínku v aute a ona v ňom zomrela. Prešiel mnou chlad a hrôza. Má taký tupý výraz, ale spoznal ma. Stále sa pomaly kníše dopredu a dozadu, nohy sa mu nepohnú. V očiach mu nevidím nič. Akurát to, že nie som vítaný. Ale nepovie to, len sa na mňa díva a kníše sa pri tom. Dopredu a dozadu. Napriek všetkému by som chcel vykročiť a objať ho. Nedokážem to. Urobím dva kroky vpred a zastanem od neho asi na meter.“
V momente, keď autor vyslovil svoje prvé pocity: „Jojo, toto si posral,“ tvár sa mu skrivila do strašnej grimasy a potichu zakvílil. Potom zaklonil hlavu dozadu a strašne zareval. Neskôr nasledovala návšteva Katky, ktorá prežívala svoju vlastnú bolesť: „Objímem ju. Pritisne sa ešte viac a ja ju objímem ešte tuhšie. Dívam sa okolo seba. Všade je roztriedená bielizeň. Akoby počula otázku, ktorú som nevyriekol: „Ja som musela niečo začať robiť.“ Podlomili sa jej kolená, musel som ju pevne zachytiť, aby nespadla. Otriasa sa od plaču a vzlykov a zoslabnutou päsťou mi búcha do hrude: „Ja sa na neho tak hnevám, tak strašne sa hnevám!“ Zošuchli sme sa na zem, neviem ju už udržať. Sedíme opretí o stenu. Stále je schúlená na mojej hrudi a plače. Už nie tak silno. „Už nemám ani slzy,“ smrkne a začne sa dvíhať. Pomôžem jej vstať. Zdvihne kôš, ktorý pred chvíľou odložila, a vyberá z neho ďalšiu bielizeň: „Musím vyprať Kristínkine veci.“ Potom sa mi pozrie priamo do očí. Má ich opuchnuté, na mihalniciach sú zlepené kryštáliky sĺz: „Choď za Jojom.“
Autor ďalej opisuje Jozefovo sebapoškodzovanie: „Keď sa dostanem späť do prízemia domu, takmer stíchne za mojím chrbtom. Počujem len svoje kroky a nové monotónne zvuky, také duté: Bmuch! Bmuch! Keď sa približujem tam, kde som nechal Joja, ten zvuk zosilnie. Je nástojčivý a odpudivý súčasne. Prichádza z kuchyne. Zastanem na prahu. Jojo je opäť chrbtom ku mne, čelom k stene. Už viem, z čoho pochádza ten zvuk: Bmuch! Bmuch! Jojo stojí oproti stene a celou silou do nej vráža čelom. Pristúpim k nemu a odzadu ho pevne objímem. Držím ho, kým to knísanie neprestane a neskončí s búchaním čela do steny. Strašne sa chveje, ale je taký zoslabnutý, že mi nedokáže vzdorovať.“
Kniha tiež odhaľuje súhru viacerých náhod a okolností vedúcich ku katastrofe. Dva týždne predtým, než Jozef zabudol svoju dcéru v aute, zachránil dve deti z auta, ktoré zostali vo vnútri. Upozorňoval rodičov, že v aute stúpne teplota nesmierne rýchlo a deti sú na to citlivé. Maroš, Jozefov syn, neskôr odhalil kľúčové detaily: „Bol som tu po celý čas. Nezvládal som to, ja som otvoril s otcom dvere na aute, kde bola Kristínka,“ začne plakať. „Vzal som si konskú dávku nejakých práškov.“ „Ani alarm v aute sa nespustil.“ Jeho tiché slová Budzákovi vtrhli do myšlienok ako ľadové krúpy. „A vieš prečo?“ pokračuje, a v tých slovách autor začína tušiť sebabičovanie. „Lebo bol taký citlivý, že keď som v aute zabuchol muchu, alarm ju zaregistroval a začal húkať! Tak som ho pred dvomi dňami nechal radšej odpojiť, lebo ho nevedeli nastaviť na menšiu citlivosť!“ Jojo sa tiahlo a strašne zúfalo nadýchol. „A vieš, čo som urobil ešte včera ráno, kým som Kristínku posadil do auta? Namontoval som do auta novú detskú sedačku! Z tej starej sa totiž vedela odopnúť a ja som mal strach, aby sa jej niečo nestalo, lebo sa naučila, ako vypnúť poistku a dostať sa z nej! Namontoval som tú novú detskú sedačku za svoje sedadlo, lebo tú starú na vedľajšom som tam nechal pre Karolínku. Na tú som sa vždy pozrel, či sú v nej deti v poriadku, keď som sa obrátil dozadu! Videl som na ňu. A keď som tam ráno Kristínku zapol, do tej novej sedačky, povedal som jej, nech sa z nej skúsi odopnúť a ona to nedokázala. Tak som bol spokojný, ako dobre som urobil, že som namontoval pre ňu novú sedačku!“ Jozef ďalej spomína: „Ak sa z nej chcela v tej horúčave odopnúť, nedokázala to!“ „Desať metrov od vchodu do vydavateľstva a päť metrov od terasy, na ktorej sedeli desiatky ľudí! A nikto si nič nevšimol! Po príchode do firmy som mal naplánovaný rozhovor s novým riaditeľom, ktorého som chcel prijať, a hneď potom som mal ísť na stretnutie. Ale to stretnutie zrušili! Volali mi, a tak som nikam autom nešiel! Ja som si celý čas myslel, že som ju do tej škôlky zaviezol! Volala mi Katka a ja som jej povedal, že malá je v poriadku v škôlke. Ako som si mohol myslieť, že je v škôlke, keď som tam vôbec nebol? Keď mi Katka zavolala zo škôlky, že prišla pre malú, ale oni jej povedali, že som ju tam nedoviezol.“
Autor popisuje aj nepríjemnú skúsenosť z kaviarnie: „Jojo najprv sklonil zahanbene hlavu, potom sa jej pozrel do očí, ale hneď nimi uhol. Len pokyvkal hlavou na znak toho, že prijíma jej úprimnú účasť. „Jojo, jedného dňa to budeš musieť zvládnuť! Tá čašníčka neurobila nič zlé, len ti vyjadrila sústrasť. Trvalo mi to dobrých päť minút, kým som ho presvedčil, že chodiť medzi ľudí nie je zločin. Skúsil som aj nejaké vtipné repliky, dokonca som ho na moment rozosmial. Potom sa pohrúžil do seba a vydržal so mnou ďalších päť minút, kým sme sa zdvihli a vytratili sa preč. Zaplatil som napochytro pri bare tej súcitnej servírke a potom som ledva dobehol Joja pri schodisku k podzemnému parkovisku, tak veľmi sa ponáhľal. Naša vychádzka medzi ľudí netrvala ani pol hodiny.“ Neskôr Katka našla bulvárny článok s fotografiou: „Cez celú obrazovku bola Jojova a moja fotka, ako sedíme v kaviarni pri káve. Jojo sa na nej usmieval. Bol to ten jediný moment, keď sa mi podarilo povedať niečo, pri čom sa trochu zaškeril. Fotka bola urobená spod barového pultu, v hornej časti bolo vidno jeho okraj. Nebadane a tajne. Nebolo pochýb, že ju urobila tá servírka, ktorá nás obsluhovala a Jojovi vyjadrila úprimnú sústrasť. V tom čase bola v kaviarni iba ona. Nad fotkou bol ostrý titulok: „Široký úsmev! Takto smúti otec, ktorý spôsobil smrť malej Kristínky len pár týždňov po jej pohrebe!“ Tá servírka musela poslať tú fotku do redakcie, ešte kým sme sedeli v kaviarni.“
„Neviem, Jojo, to naozaj neviem. Ako sa mohli všetky tie veci stať naraz? A ani jedna inak?“ premýšľa autor s Jojom. „Zabil som si dieťa! Ja som ju zabil!“ nekričí, len si to stále polohlasne opakuje. Takýto hlboký a osobný pohľad na udalosti po tragédii pomáha pochopiť neznesiteľné utrpenie rodiny a poukazuje na nepochopenie verejnosti.
Filmové Spracovanie Tragédie: Snímka „Otec“
Literát Dušan Budzák sa však rozhodol pre ďalší a pomerne odvážny krok. Po knihe prichádza na rad aj film. Štyri roky po smrti dievčatka, ktoré v rozpálenom aute zabudol jej otec Jozef Kurák, vzniká snímka o radostiach i trápení ťažko skúšanej rodiny. Film „Otec“ je v štádiu scenára. „Je to príbeh, ktorý sa začína dávno v minulosti, v mladosti otca, keď starosti mali úplne iný rozmer. Je to o okamihu, ktorý preklopí šťastný a veselý život do nepochopiteľnej tragédie a trápenia, ktorému sa takmer nedá porozumieť,“ uviedol Budzák. „Bol som na tom ako ostatná časť verejnosti. Najprv som vyslovil názor: Toto si posral, Jojo. A až keď som nadobudol vedomosti, pochopil som, ako veľmi som sa mýlil,“ hovorí Budzák, podľa ktorého sa filmom bude snažiť doviesť spoločnosť k poznaniu, že ešte pred tým, kým človek vysloví svoj názor, mal by poznať všetky okolnosti, jedným slovom mať vedomosť. A očistiť v ich očiach zosnulého kamaráta.
Spisovateľ odhaľuje, ako sa dej smutného príbehu odohrá na plátne. Najskôr vykreslí mladých ľudí vstupujúcich do života na vysokej škole. „Je to veselá a skôr bláznivá časť, ktorá plne zodpovedá myšlienke, že aj najväčšie tragédie majú svoj šťastný začiatok. Druhá časť je už dospelosť a v podstate ide, s výnimkou súdneho procesu, o intímny pohľad dovnútra udalostí po tragédii,“ prezrádza Budzák. Nakrúcanie prebehne v dvoch fázach a film uvidíme zrejme v roku 2021.
Posolstvo Filmu a Reakcia Rodiny
Pripomínanie smutného okamihu, ktorý im navždy zmenil život, nie je určite príjemné rodine malej Kristínky. Scenárista si uvedomuje citlivosť témy. „Boli sme si blízki dávno pred tým, ako veci nabrali ten strašný smer a sme spolu stále. Najradšej by sa už k tomu nevracali,“ hovorí otvorene scenárista, ale zároveň vyslovuje aj to B. „Rodina by sa už rada vzdala návratov k tým hrozným dňom, na druhej strane stále cíti strašnú krivdu verejnosti, ktorá dohnala otca až k smrti. Oceňujem ich statočnosť, že chcú svojím príbehom pomôcť ostatným, aby sa niečo podobné nestalo,“ povedal Budzák, ktorý si váži podporu od pozostalých. „Považujem za vyznamenanie, že mi dôverujú, že sa z príbehu nestane senzácia. Ale pár ostrých slov som si už, samozrejme, vypočul a aj ich s pokorou prijal,“ priznáva.
Snímka na základe skutočných udalostí sa bude premietať po súhlase pozostalých. Aj kniha išla do tlačiarne až po ich zvolení. Budzák vie, že to bude náročné, ale urobí všetko pre to, aby film splnil svoje posolstvo. Stavia na to veľa. „Je to finančne náročný projekt, aj preto prekročí hranice Slovenska. Herecké obsadenie by som si zatiaľ nechal ako prekvapenie. Aj preto, že bude zrejme medzinárodné,“ tvrdí. Rázne odmieta, že by išlo o dojenie emócií. „Všetky druhy osočovania, prečo som sa rozhodol napísať knihu a ‚priživiť‘ sa na takejto tragédii, som si už vypočul. Prázdnych príbehov máme plné kiná a televízie. Tie naozajstné príbehy sú však iba tie, ktoré nami pohnú, sú nám na niečo, zmenia alebo usmernia život. Osvojil som si autorské motto: Dobrí rozprávači sa snažia svojimi príbehmi napraviť poriadok sveta,“ odkazuje neprajníkom. Dodáva: „Ak budeme o sebe vedieť viac, ak pochopíme, ako sa ubližovalo rodine, a ako tento tlak nakoniec dohnal k zlyhaniu srdca nešťastného otca, možno predsa len budeme schopní myslieť viac nie na to, ako ľudí postihnutých tragédiou rýchlo a ‚spravodlivo‘ odsúdiť, zlynčovať, ale vymyslíme niečo, čo poskytne väčšiu ochranu pred podobnými tragédiami - hlásiče v autách, vnímavejšiu verejnosť. Lebo stále platí - môže sa to stať každému, bez výnimky!“
Snímka „Otec“ kritikom vyráža dych nielen unikátnym spracovaním tak náročnej témy, akou je Syndróm zabudnutého dieťaťa. Standing ovation patril hereckému obsadeniu, aj režisérke, ktorá vedie diváka dejom neprerušovanými dlhými zábermi a prináša pohľad nielen na bezmocnosť, hnev či smútok zo straty, ale poukazuje aj na dôležitosť empatie či súcitu. Film „Otec“ sa stal slovenským kandidátom na Oscara v kategórii Najlepší medzinárodný celovečerný film. Herci Milan Ondrík a Dominika Morávková, ktorí stvárnili rodičov v spomínanom filme, venovali niekoľko mesiacov príprave na túto náročnú rolu. Vytvorili si vzťah so svojimi filmovými dcérami a snažili sa vcítiť do situácie rodičov, ktorí prežívajú najhoršiu možnú stratu. Milan Ondrík priznal, že po skončení najťažšej scény pokľakol a bol vďačný, že to už má za sebou. Milan Ondrík hovorí: „Mám pocit, že na Slovensku my skôr chytáme do rúk ten pomyselný kameň, a chceme tých ľudí ešte viac ‚doraziť‘, a chcel by som, aby sme nechytali kameň, ale pomyselnú vlhkú špongiu a chceli pomôcť tomu človeku. Ovlažiť ho na čele, pohladiť ho slovom, byť empatickým. Každému z nás sa môže stať hocičo a automaticky to berieme, že nám je dobre. Máme čo jesť, máme kde spať, ale jeden okamih nám môže zmeniť život až do takej miery, že si povieme - včera bolo všetko inak a ja som si to vôbec nevážil.“ Posolstvo tohto filmu má viesť k empatii, súcitu a spolupatričnosti.
Milan Ondrík o úlohe vo filme: Myslel som si, že sa zbláznim
Syndróm Zabudnutého Dieťaťa: Psychologické Vysvetlenie a Zradnosť Pamäti
Tragédia, ktorá sa môže stať každému. Zabudnuté dieťa v aute, horúce letné dni a fatálne následky. Táto téma, hoci bolestivá, rezonuje spoločnosťou a núti nás zamýšľať sa nad mechanizmami našej pamäti a krehkosťou ľudského života. Odborníci sa zhodujú, že sa to môže stať každému, teda aj tým, čo si myslia, že u nich je to vylúčené.
Pohľad Neurogenetika Tomáša Eichlera
Neurogenetik Tomáš Eichler sa zaoberá fungovaním ľudskej pamäti a vysvetľuje, ako môže dôjsť k zlyhaniu, ktoré vedie k zabudnutiu dieťaťa v aute. Pamäť definuje ako komplexný systém s rôznymi typmi, pričom rozlišuje deklaratívnu (vedomú) a nedeklaratívnu (podvedomú) pamäť. Nedeklaratívna pamäť nám umožňuje vykonávať zautomatizované činnosti, ako je jazda na bicykli alebo riadenie auta.
Eichler prirovnáva pamäť k mixéru bez vrchnáka. Informácie prichádzajú do mozgu, ktorý ich rozseká na malé kúsky a ukladá na rôznych miestach. Tento proces sa nazýva problém väzby, kde sa jednotlivé myšlienky spájajú, aby vytvorili súvislý vnem. Hipokampus, ktorý sa nachádza v blízkosti centra mozgu, zohráva kľúčovú úlohu pri triedení a tvorbe pamäti.
Podľa Eichlera sú kritické prvé sekundy, keď sa tvorí spomienka na to, že sme dieťa posadili do auta. Ak sa k tomu pridružia ďalšie faktory, ako napríklad spánok dieťaťa a nedostatok vizuálnej kontroly, môže dôjsť k vytesneniu tejto činnosti z hlavy. To, čo neprejde bránou vedomia, si človek nezapamätá. V dnešnej dobe rozbitá pozornosť a množstvo stimulov z rôznych zdrojov prispievajú k tomu, že máločo vnímame na sto percent. Mentálne ticho, teda meditácia, dokáže človeka zbaviť stresu a upokojí myseľ. V takej chvíli človek na nič nemyslí a nastáva to spontánne a samo. Predstavte si to ako zimomriavky z hudby, prechádzky v prírode alebo z rozhovoru s niekým príjemným. Mentálne ticho je odporúčané ako prevencia preťaženej pozornosti.
Prevencia a Okamžitá Pomoc: Ako Predísť a Reagovať na Tragédiu
Hoci sa to môže zdať neuveriteľné, existujú kroky, ktoré môžu pomôcť minimalizovať riziko zabudnutia dieťaťa v aute:
- Vytvorte si návyk: Umiestnite si v aute predmet, ktorý budete potrebovať pri vystupovaní (napríklad mobilný telefón, kabelku) na zadné sedadlo vedľa detskej sedačky.
- Kontrolujte zadné sedadlá: Pred vystúpením z auta sa vždy uistite, že na zadných sedadlách nikto nezostal.
- Informujte ostatných: Dohodnite sa s partnerom alebo opatrovateľkou, že si budete navzájom telefonovať, aby ste sa uistili, že dieťa bolo bezpečne doručené do cieľa.
- Používajte technológie: Existujú aplikácie a zariadenia, ktoré vás upozornia, ak necháte dieťa v aute.
- Zvýšte povedomie: Rozprávajte sa o tejto téme s rodinou a priateľmi, aby ste zvýšili povedomie o nebezpečenstve.
Iniciatívy a Prvá Pomoc
Polícia SR aj tento rok rozbehla akciu „Nezabudni na mňa v aute“. Po krajine distribuovala 30 000 letákov a osviežovačov vzduchu do áut, ktoré upozorňujú na toto obrovské nebezpečenstvo. Stačí len pár minút a v rozpálenom vozidle môže dôjsť k tragédii. Rektorka Akadémie PZ Lucia Kurilovská pripomína, že keď ľudia vidia v aute dieťa, majú okamžite konať.
Ako prvé treba rozbiť okno na aute a nebáť sa škody. „Trestný zákon pozná inštitút krajnej núdze, čo znamená, že človek, ktorý dieťa takto zachráni a spôsobí pri tom škodu, nie je trestne stíhaný,“ upozorňuje Kurilovská. Ideálne je, ak tvrdým predmetom, napríklad skalou, rozbijete okno na opačnej strane vozidla, ako sa nachádza dieťa. Predídete tým jeho zraneniu z črepín.
Čo urobiť potom? Richard Čanaky, dobrovoľník zo Slovenského Červeného kríža, radí: „Ako prvé zistíme, či je dieťa pri vedomí. Oslovíme ho, mierne ním môžeme zatriasť. Ak reaguje, zabezpečíme, aby jeho dýchacie cesty boli uvoľnené a dostaneme ho do chládku. Budeme ho pomaly ochladzovať, napríklad vlhkou látkou na zátylku, slabinách, podpazuší, nie však studenou vodou, ľadom, ale postupne, aby nezažilo šok.“
Podať Vodu a Resuscitácia
„Môžeme podať malými dúškami tekutiny, prípadne mu vlhčíme pery, nie však studenou vodou alebo sladenými nápojmi. Pokiaľ je dieťa v bezvedomí, po kontrole dýchania, ktoré sa robí záklonom hlavy a desaťsekundovým počúvaním, dáme svoje ucho k jeho nosu a dívame sa, či dvíha hruď. Ak nedýcha, ide o vážny stav, pretože jeho krvný obeh je narušený. Začneme resuscitáciu - piatimi úvodnými vdychmi. Okoloidúcich medzitým poprosíme, aby volali záchrannú službu. Resuscitácia prebieha tridsiatimi primeranými stlačeniami hrudníka a dvomi vdýchnutiami. To opakujeme. Stláčame približne v strede hrudníka.“
tags: #kniha #o #cloveku #ktory #zabudol #dieta