Kresba má pre deti nesmierny význam nielen ako hra a radosť, ale aj ako spôsob vyjadrovania svojich snov, fantázií a reality. Je to jedna z prvých a najprirodzenejších foriem komunikácie, ktorou dieťa zdieľa svoj vnútorný svet skôr, než sa naučí plne verbalizovať svoje myšlienky a pocity. Psychológovia a pedagógovia ju už desaťročia využívajú na posúdenie úrovne vývinu dieťaťa, jeho emocionality a inteligencie, pričom kresba reflektuje jednotlivé vývojové štádiá detského rastu a slúži ako komunikačný prostriedok alebo ako spôsob skúmania jeho prežívania. V hĺbke detských čiar a farieb sa tak skrýva bohatstvo informácií o rozvoji motorických, emocionálnych i intelektuálnych schopností, ktoré nám pomáhajú lepšie porozumieť dieťaťu v rôznych fázach jeho života, od prvých škvŕn až po komplexné zobrazenia dospievania.
Význam detskej kresby v psychológii a pedagogike
Kresby nie sú len umeleckým prejavom malých detí; napovedajú toho mnoho o celkovom vývoji dieťaťa. Rovnako ako dieťa, aj jeho kresba prechádza vývojom. Súvisí so skúsenosťami dieťaťa, rozvojom jeho emocionálnych i intelektuálnych schopností a tiež jeho motorickými schopnosťami. Dieťa do kresby projektuje informácie o sebe, svojich snoch, fantázii aj o realite. Práve preto sa kresba využíva v psychológii či v pedagogike. Slúži na posúdenie inteligencie, respektíve úrovne vývinu dieťaťa, ako komunikačný prostriedok alebo ako spôsob skúmania jeho prežívania a emocionality. Predškolské deti, teda deti do šiestich rokov života, často nie sú schopné samé rozprávať o svojich pocitoch, ale tieto pocity vedia vyjadriť napríklad v tom, čo nakreslia či už doma, alebo v škole. Kresba nám pomáha odhaliť, čo dieťa prežíva a ako vníma svoje okolie. Často je pokladaná iba za detskú hru, avšak odborníci v nej nachádzajú aj spojenie detskej reality a snenia.
Kreslenie je pre deti predovšetkým hrou a prirodzenou zábavou, ku ktorej nie je nutné ich nútiť. Zároveň je dieťa pri kreslení vnútorne motivované tým, čo ho trápi alebo zaujíma. Z pohľadu odborníkov je to istá forma komunikácie, ktorá prakticky nahrádza písmo, keď dieťa nedokáže povedať, čo cíti. Túto teóriu psychológov podporuje aj fakt, že akonáhle začne dieťa rozprávať a dokáže sa na vysokej úrovni písomne vyjadriť, môže strácať záujem o kresbu. V tejto súvislosti sa posledných šesťdesiat rokov v rámci psychologickej diagnostiky i psychoterapie, teda aj arteterapie ako súčasti expresívnych terapií využívanej v pestrej škále detskej klientely, rozvíja i diagnostika projektívna a jej neoddeliteľné súčasti - projektívne techniky.
Vývojové štádiá detskej kresby: Cesta od škvŕn k realizmu
Existujú isté vývojové štádiá, kedy dieťa kreslí určitým spôsobom. Tento vývoj je však veľmi individuálny, orientačný a nie všetky deti ho dosahujú v rovnakom čase. Viacerí odborníci prirovnávajú tieto vývojové štádiá k vývoju detskej reči, pričom prvé kresby sú ako detské hravé džavotanie, ktoré sa neskôr zdokonaľuje a vznikajú z neho ucelené vety. Na vývoj kresby u dieťaťa v značnej miere vplýva aj jeho okolie a poskytnuté podnety.
Obdobie škvŕn a bodiek (okolo 1. roka)
Toto je prvé štádium kresby, takzvané nezobrazujúce obdobie, kedy sa dieťa iba oboznamuje s podstatou kreslenia a vytvára prvé čarbanice, ktoré nemajú zmysel v zmysle konkrétneho zobrazenia. Okolo jedného roka dieťa zisťuje, že ceruzka alebo štetec s farbou zanecháva určitú stopu, čo ho veľmi baví. Spočiatku dokáže vytvárať iba bodky alebo škvrny, neskôr sa dostáva k čmáraniu. Typický je pohyb v rýchlom tempe, ktorý je pre dieťa uspokojivý, a aj keď sa to môže zdať zbytočné a často špinavé tvorenie, je dôležité poskytnúť dieťaťu priestor na kreslenie. Oko sleduje ruku kresliacu bodky, čiary a pod., a preto sú čiary často prerušované. Aj toto „kreslenie“ má vplyv a posúva deti k ďalšiemu stupňu, pretože mu umožňuje spoznávať svet a chápať, že je schopné zanechať po sebe stopu.
- Odporúčanie pre rodičov: Nechajte malé deti tvoriť a zabezpečte im farbičky a farby, ktoré sú pre ne vhodné. Tento typ kreatívnych potrieb je prispôsobený pre malé rúčky, deťom sa s nimi dobre manipuluje a sú pre ne nezávadné, čiže nie je nutné sa niečoho báť.
Obdobie čmárania (2 - 3 roky)
Medzi 1,5 až 2 rokmi už dieťa po prvýkrát dokáže vymyslieť konštrukciu skutočnosti. Izolované bodky a krátke čiarky sa začnú spájať v druhom roku života dieťaťa. Prvé skutočné kreslenie sú teda čmáranice, pričom dieťa v tomto období už dokáže zvládať čmáranice rôzneho druhu. Ceruzka je predĺženou rukou dieťaťa a čiary priamo súvisia s JA dieťaťa. Pri kreslení možno pozorovať osobité pohyby, objavuje sa krúživý pohyb. Neskôr sa toto tempo spomalí a dieťa sa naučí časom vytvoriť uzavretý objekt (loop), ovál. Aj keď pre dospelého človeka tieto čmáranice nemajú žiadny význam, respektíve nedokáže ich k ničomu prirovnať, deti v tom majú úplne jasno. Dokážu popísať, čo nakreslili, a zmeniť tento obsah aj niekoľkokrát. Komunikujte s dieťaťom o kresbách, všímajte si, čo všetko sa v jeho kresbe objavilo. Pre tento vek je typická emocionalita, ktorá sa prejavuje aj silným tlakom ceruzky na papier. Dieťa vstupuje do interpersonálnych vzťahov, pozoruje, rozmýšľa svojím detským rozumčekom a vytvára prvé znaky, čím tiež trénuje spojenie oka, mozgu a ruky.
- Odporúčanie pre rodičov: Ponúknite dieťaťu veľkú a ideálne vertikálnu plochu na kreslenie (tabule, steny a pod.). Dieťa potrebuje robiť veľké pohyby, mať dostatok priestoru, kde môže naplno rozvíjať túto svoju potrebu.
Obdobie hlavonožcov a situačnej kresby (3 - 4 roky)
Už 2,5 ročné dieťa je schopné hrať sa s kľukatou čiarou, z ktorej neskôr vytvorí abstraktný ornament. Pred tretím rokom života spoznáva tvary ako je kruh, špirála a pod. Dieťa potrebuje zminimalizovať automatizmus; čím viac sa zapája rozum, tým skôr automatizmus ustupuje. Dieťa začne hľadať rovnováhu a objaví ďalšie dva tvary - štvorec a trojuholník. Tieto pratvary je možné už zmysluplne kombinovať, obmieňať a vyberať z nich jednotlivosti, ako sú uhly a krivky.
Okolo tretieho roku dieťa kreslí univerzálne postavy ľudí - hlavonožcov. Hlavonožci sú postavy, kde jedno koliesko - kruh znázorňuje hlavu aj trup. K nemu sa pridávajú nohy a potom aj ruky. V tomto období začína dieťa napodobňovať tvary a pomenovať to, čo nakreslilo, aj keď vy síce nevidíte súvis medzi obrázkom a opisom. Postava je vyjadrená kruhom predstavujúcim hlavu aj trup súčasne. K nemu prirobí dieťa dve čiarky - nohy, niekedy prikreslí ešte ruky. V treťom roku prechádza čmáranie do uzavretej formy, tvar je už ohraničený a podobá sa na človeka. Ako dieťa rastie, postave pribúdajú detaily. Na tvári sa objavia oči, ústa, nos a tiež pupok. Kresba už má obsah, dieťa v nej zachytáva svoje zážitky, spomienky a priania.
Jemná motorika zohráva v kreslení veľkú rolu, jej stupeň vývoja dokáže rozhodovať o presnosti čiar. O jej úrovni napovedá aj vyfarbovanie v rámci objektu a nevychádzanie spoza jeho hraníc. Do štvrtého roku dieťa zobrazuje asi päť až šesť detailov. Po dovŕšení štvrtého roku je to už sedem detailov, a to: hlava, oči, nohy, trup, ruky, ústa a nos. Dieťa skúša kresliť na papier svoje predstavy, rozvíja si vnímanie pre proporcie. Dokáže zakresliť menší tvar do väčšieho, oči na tvár a gombíky na košeľu. Malý umelec už nie je sám, kto vie, čo namaľoval. Zobrazuje ešte predmety a ľudí, ktorí nie sú zasadení do priestoru, ani deja, aj keď ich tak dieťa popisuje.
- Odporúčanie pre rodičov: Poskytnite dieťaťu dostatok podnetov na kreslenie a tiež tvorenie. Používajte rôzne spôsoby aj materiál. Najmä u detí, ktorým sa nechce prirodzene veľmi kresliť, pomáha, ak sa môžu prejavovať prostredníctvom iných techník. Dôležité je tiež podporovať jemnú motoriku rôznymi inými aktivitami.
8B Dětská kresba, vývoj dětské kresby, vývoj kresby postavy. Specifika kresby postavy u dětí...
Zdokonaľovanie ľudskej postavy (okolo 5. roka)
V zobrazení ľudskej postavy nastane medzi štvrtým a piatym rokom veľký pokrok. Dieťa začína rozlišovať hlavu a trup, ktoré sú priamo spojené, a začína kresliť už aj krk. Trup môže mať rôzne tvary: kruhový, oválny, štvorcový alebo obdĺžnikový. Postavička má už aj ďalší kruh pod hlavou, teda trup, pričom jeho veľkosť môže byť rôzna. Hlava je skoro vždy výrazne väčšia a postava je takmer vždy zobrazená spredu. Deti zväčša ešte kreslia končatiny jednodimenzionálne, teda jednou čiarou. Postupom času ako dieťa rastie a jeho vývoj napreduje, pridáva k postave hlavonožca mnohé detaily. Podľa štúdie J. Thomazima okolo piateho a šiesteho roku dieťa začína kresliť postave trup a až okolo šiesteho roku aj ramená. Luquet tvrdí, že detaily na postave pribúdajú s vývojom mentálnej úrovne.
- Odporúčanie pre rodičov: Tento prehľad a postupnosť vám pomôže zorientovať sa vo vývoji kresby v prvých rokoch života dieťaťa. Ak sa vaše dieťa blíži k šiestemu roku veku života a vidíte, že jeho kresba zaostáva, nezúfajte. Medzi deťmi existujú v kreslení postavy rozdiely. Ako rodič však môžete dieťa podporiť či ho ku kresleniu motivovať. Existuje niekoľko spôsobov, napríklad básnička, ktorú si s dieťaťom popri kreslení hovoríte a ktorá ho nabáda, ako má postupovať.
- Text básničky:Kreslím kolo guľatéa v ňom oči okaté.Rovná čiara nos je to,ústa idú tadeto.Ja som Kubo ušatý,neumytý, strapatý.Dve čiaročky to je krk,brucho bude veľký kruh.Ruky krátke paličky,na nich malé prstíčky.Ešte nohy, dlhé čiarky,nezabudni na topánky.Kto to je? To som ja,na mňa sa to podobá.
Úplná postava a osobný svet (okolo 6 - 7 rokov)
V tomto veku by už malo byť telo úplné a so všetkými končatinami. Dvojdimenzionálna kresba je v období šesť až sedem rokov už častejšia a postavy sú proporcionálnejšie. Ľudská postava je zreteľne členená na hlavu a trup. Ruky sú nasadené k trupu a smerujú von do strán alebo hore. Podľa štúdie Roseline Davido, 71,5% päťročných detí kreslí končatiny ako čiarky. U 33% päť až šesťročných sú ruky k telu pripojené na správnom mieste, 4,3% z nich vyznačujú ramená. Stále však chýba perspektíva, roviny nezodpovedajú skutočnosti a zobrazené predmety sú disproporčné. Dieťa sklápa vertikálu do horizontálnej roviny. Dieťa kreslí viac svoj osobný svet ako ten vonkajší. Realitu kreslí, ako ju vidí ono, nie aká je. Kreslí, čo vie a pozná, je tam ešte silno prítomný fantazijný svet. Výskumy ukazujú, že okolo piateho až šiesteho roku života sa u detí ukotvuje ich „telesná schéma“.
Vizuálny realizmus a školská zrelosť (od 7 rokov)
V siedmich rokoch je možné pozorovať veľmi dôležitý vývojový skok, a to kreslenie profilu. Obdobie takzvaného „vizuálneho realizmu“ nastupuje od približne siedmich rokov a trvá približne do dvanástich rokov. Toto rozpätie je individuálne, pretože závisí od mnohých faktorov. Dieťa sa už snaží kresliť to, čo okolo seba vidí, kresby sú objektívnejšie a viac zobrazujú realitu. Dochádza k zlepšovaniu proporcií ľudského tela. Nohy majú postavy bližšie k sebe, paže sú vo výške ramien, znázorňujú už aj krk. Oblečenie, vlasy a podobne sú viac prepracované.
Kresba postavy je tiež jedným zo základných aspektov školskej zrelosti. Pri tomto teste sa napríklad sleduje, či má postava všetky končatiny a detaily na správnom mieste. Nie je to jediný aspekt, no dopĺňa celkovú skladačku pri posudzovaní školskej zrelosti dieťaťa. Odborníci však tvrdia, že porovnávanie kresby dieťaťa s danými štandardmi by nemalo byť pri jeho posudzovaní psychológmi jediné. Upozorňujú, že aj medzi deťmi, ktoré majú podpriemernú kresbu, sa môžu nachádzať nadpriemerne inteligentné deti. Posudzovať tak ich vyspelosť iba podľa kresby je problematické, respektíve nedostatočné.
Kresba ako diagnostický nástroj: Hlbšie poznanie osobnosti
Analýza kresby nadobudla novú dimenziu s poznaním, že podobne ako aj ostatné správanie človeka, podáva informácie o emocionálnom prežívaní, osobnosti a vzťahoch dieťaťa. V psychologickej literatúre sa termín projekcia udomácnil vďaka psychoanalýze, kde ju S. Freud popísal ako jeden z psychických obranných mechanizmov. Autorstvo termínu projektívne techniky je pripisované Lawrencovi K. Frankovi, ktorý verejne použil tento termín v roku 1939 a prirovnal ich k röntgenovým lúčom. Hartl a Hartlová (2010) definujú projektívne techniky ako metódy založené na skúmaní osobnosti pomocou neuvedomelých, projektívnych procesov odhaľujúcich emócie, priania, názory a povahové rysy vyšetrovanej osoby. Sú charakterizované nielen povahou podnetového materiálu, ale predovšetkým prístupom k interpretácii testových výsledkov. Ide o málo štruktúrovanú úlohu, ktorá umožňuje takmer neobmedzené množstvo odpovedí, globálny prístup k hodnoteniu osobnosti a zvyčajne účinnosť pri odhaľovaní skrytých, latentných alebo neuvedomovaných aspektov osobnosti. Len čo dieťa vie zobrazovať formy a predmety, začína s nevedomým spredmetňovaním - projekciou osobných pocitov.
Kreslenie je väčšinou pre deti príjemnou a príťažlivou činnosťou, eliminuje sa pri nej strach či nechuť výtvarne sa vyjadriť. Zo všetkých prostriedkov, ktoré má psychológ k dispozícii na dôkladnejšie poznanie dieťaťa a skúmanie jeho osobnosti, predstavuje kreslenie najvhodnejší spôsob vyjadrovania. Kresbou totiž dieťa „graficky rozpráva“, bez toho, aby do toho muselo nutne vstupovať hovorené slovo. Dieťa tu odhaľuje obsahy, o ktorých by sa mu inak nevypovedalo ľahko alebo preto, že sa mu ešte nedostáva slov. Kresba môže poskytnúť orientačný odhad úrovne vývinu rozumových schopností. Na tento účel slúži predovšetkým pri predškolskom a mladšom školskom veku; v neskoršom veku túto diferenciačnú schopnosť stráca, pretože kresbové zručnosti dozreli.
V kresbe sa odrážajú aj niektoré osobnostné charakteristiky dieťaťa, predovšetkým emočne ladená kvalita sebahodnotenia, ale i napríklad postoje k druhým ľuďom. V tejto súvislosti sa využívajú predovšetkým tematické kresby, ako je kresba ľudskej postavy alebo rodiny. Tak v súvislosti s projektívnymi metódami hovoríme o grafických projektívnych metódach, kam zaraďujeme Test kresby ľudskej postavy, Test kresby rodiny, Test kresby začarovanej rodiny a iné.
Test kresby ľudskej postavy
Kresba ľudskej postavy má vo vývoji kresby svoje špecifické miesto, keďže človek je prvou a kľúčovou témou. V roku 1926 F. Goodenoughová vytvorila Test kresby ľudskej postavy, pri ktorého koncipovaní vychádzala z predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov, ale i vzrastajúcou správnosťou a presnosťou. Tak sa môže používať a dodnes sa používa ako metóda na orientačné hodnotenie rozumových schopností dieťaťa. Test v roku 1968 rozšíril a revidoval D. B. Harris, v českej verzii je známy Test kresby postavy Šturma, Vágnerová. V tomto teste sa predpokladá, že dieťa sa identifikuje s nakreslenou postavou a prisudzuje jej také vlastnosti a znaky, aké má samo. Ale nakreslená postava môže reprezentovať aj prianie dieťaťa alebo osobu, ktorá mu je veľmi blízka. Preto je treba výsledky tejto metódy overiť následným rozhovorom s dieťaťom a použitím ďalších testových metód.
Štúdia uskutočnená vedcami z King’s College London ukázala, že kresby štvorročných detí môžu naznačovať ich inteligenciu vo veku 14 rokov. V rámci štúdie boli deti vo veku štyroch rokov požiadané, aby nakreslili dieťa. Kresby boli hodnotené na stupnici od 0 do 12 bodov na základe počtu a správnosti anatomických čŕt, ako sú hlava, oči, nos, ústa, uši, vlasy, telo, ruky a nohy. Napríklad, kresba s dvoma nohami, dvoma rukami, telom a hlavou, ale bez tvárových čŕt, by získala štyri body. Výsledky ukázali, že vyššie skóre v teste „Draw-a-Child“ bolo mierne spojené s vyššími výsledkami inteligencie vo veku štyroch aj štrnástich rokov. Vedci tiež zistili, že schopnosť kresliť má významný genetický komponent, keď porovnávali kresby identických dvojčiat a neidentických dvojčiat. Vedúca autorka štúdie, doktorka Rosalind Arden, zdôraznila, že aj keď sú tieto zistenia zaujímavé, rodičia by sa nemali obávať, ak ich dieťa nekreslí dobre. Každopádne, kreslenie je pre rozvoj dieťaťa dôležité, spája jemnú a hrubú motoriku. Dbajte na správny úchop ceruzky a ak to ešte nie je s detailmi kresby ideálne, trénujte.
Test kresby rodiny
S kresbou rodiny ako projektívnou metódou sa v detskej psychologickej diagnostike stretávame výdatne od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Túto námetovú kresbu odporúčajú u detí od šesť do dvanásť rokov, výnimočne mimo toto vekové pásmo. Predškolské deti nie sú tak kresliarsky vyspelé, aby mohli uspokojivo zobraziť svoje predstavy o rodine, a pubertálne deti bývajú k svojim výkonom kritické, čo je závažná zábrana v ich voľnom kresbovom vyjadrovaní. Kresbu rodiny je možné vnímať ako symbolické spracovanie konštelácie primárnej sociálnej skupiny - rodiny, tak ako ju dieťa vníma a prežíva a ako hodnotí jej jednotlivých členov. Spôsob zobrazenia vlastnej rodiny vyjadruje jeho názory, postoje, pocity. Dieťa zobrazí svoju rodinu tak, ako sa mu javí z jeho subjektívneho pohľadu.
Test kresby začarovanej rodiny
Test kresby začarovanej rodiny vznikol viac-menej náhodne v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Je veľmi užitočnou projektívnou metódou, ktorú začali používať Matějček a Strohbachová (1981). Autori volili symboliku zvierat, pretože sa im zdala byť prehľadnejšia a pochopiteľnejšia než symbolika rastlín a vecí (dnes sa využíva aj symbolika rastlín a vecí). Skúsenosť s týmto testom je aj v kombinácii s testom kresby rodiny, hlavne u detí v školskom veku, veľmi dobrá a jej význam je pri skúmaní rodiny nepopierateľný. Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv si dieťa nemusí uvedomiť, a tak je schopné vypovedať na papieri informácie, ktoré by ťažko verbalizovalo.
Hlavná sila tejto metódy, zdôrazňujú Matějček a Stohbachová (1981), je v poňatí „kľúčových osôb“. Význam začarovania členov rodiny do zvieraťa je v možnosti sledovať povahové vlastnosti jednotlivých členov rodiny, ktoré sa tu na základe voľných asociácií premietajú do všeobecných charakterov prisudzovaných jednotlivým zvieratám. Napríklad, matka býva najčastejšie zobrazovaná v podobe vtáka, potom mačky. Kresba začarovanej rodiny doplní významne pohľad dieťaťa na vlastnú rodinu, predovšetkým pokiaľ ide o rozdelenie rolí, moci a statusov, a ukáže na skryté konflikty, rivalitu, pocity menejcennosti (Langmeier, Krejčířová, 1998). Pri posudzovaní emocionálnej percepcie v rodine je dôležité kombinovať kresbu rodiny s kresbou začarovanej rodiny, pretože kresba rodiny síce odokryje túto problematiku, ale symbolika zvierat lepšie na jednej strane zobrazí emocionálne vzťahy detí k rodičom a zároveň na druhej strane predstavuje hlbšie preniknutie k emocionálnej atmosfére v rodine, pretože umožňuje po rozhovore klásť dieťaťu väčšie množstvo otázok.
Limity a etika používania projektívnych metód
Pri používaní projektívnych metód, respektíve kresby ľudskej postavy, kresby rodiny a kresby začarovanej rodiny treba byť opatrný a je nutné používať ich výsledky ako orientačné. Nevýhodou projektívnych metód je problematická validita a interpretácia, ktorá je často ovplyvnená osobnosťou administrátora, ďalej prácnosť pri vyhodnocovaní s dôrazom na čas, obsiahla teoretická príprava administrátora a jeho veľké skúsenosti s používaním príslušnej projektívnej metódy. Obe testové metódy zlepšujú kontakt s detským klientom na uľahčenie verbalizácie. Kresbové projektívne testy sa bežne používajú v klinickej praxi a je ich veľa.
Nie je dôvod ponechať kresbové metódy na použitie výhradne pre psychológov. Naopak, je možné ich ozrejmiť i odborníkom v iných profesiách zaoberajúcich sa citovými a sociálnymi väzbami detí, pretože empatický rozhovor s dieťaťom nie je len doménou psychológov. Mal by ho byť schopný ktokoľvek, kto s dieťaťom prichádza do osobného kontaktu, hoci na krátky čas. Sociálny pracovník si získané informácie musí prepojiť s klientovou aktuálnou osobnou situáciou z rozhovoru, prípadne z ďalších diagnostických postupov. Do etiky práce sociálneho pracovníka patrí tiež pripravenosť primeraným spôsobom dieťaťu ponúknuť spätnú väzbu a zodpovedať prípadné otázky. Predpokladom je vzájomná spolupráca, dôvera a vysvetlenie, že skutočne nejde o test kresliarskych schopností.
Expresivita kresby: Viac než len tvary
Čiary na papieri, na ktorom dieťa kreslí, sú fyziologickým odrazom temperamentu dieťaťa vo chvíli, kedy vytvorilo kresbu. Existujú čiary rýchle, živé alebo aj agresívne, ktoré dokážu prederaviť aj papier. Na druhej strane sú ťahy váhavé, ostýchavé alebo ledva sa dotýkajúce papiera. Až na pár výnimiek, už od raného veku detí, ktoré kreslia, existuje súvislosť medzi grafickým prejavom a náladou, povahou. Aj využitie priestoru, umiestnenie obrázka na kresbe je dôležité. Expresivita farby úzko súvisí s expresivitou ťahu. Čiary môžu byť tenké alebo hrubé, môžu sa zarývať do papiera alebo po ňom len jemne prechádzať. Tieto detaily, spolu s výberom farieb a celkovou kompozíciou, prispievajú k bohatosti informácií, ktoré kresba o dieťati odhaľuje.
Kreslené dospievajúce dieťa: Normalizácia tém puberty vo vizuálnej kultúre
V súvislosti s témou „kreslené dospievajúce dieťa informácie“ je zaujímavé sledovať, ako sa moderná vizuálna kultúra, vrátane animovaných filmov, stáva nástrojom na normalizáciu a sprístupnenie komplexných tém spojených s dospievaním. Nová rozprávka „Keď sa červenám“ (Turned Red) z dielne štúdií Pixar a Disney je príkladom, ako animácia spracováva a normalizuje dospievanie dievčat. Film rozdelil divákov na dva tábory - kritici ho chvália, rodičia majú zmiešané pocity.
Hlavnou postavou je dospievajúce dievča Mei, ktorá je typickou tínedžerkou. Valcujú ňou emócie, má veľké sny, bujnú predstavivosť a snaží sa naplno prejaviť svoju osobnosť tak, aby zároveň vyhovela očakávaniam svojich rodičov. Dospievanie sa spája s mnohými nepríjemnými situáciami, kedy dieťa urobí všetko preto, aby vzdorovalo rodičom. Rozhovory o ochlpení, menštruácii, telesných zmenách a v neposlednom rade aj intímnom živote sú často trápne tak pre deti, ako aj pre rodičov. „Keď sa červenám“ sa pokúša o to, aby všetky zmeny, ktorými dievča v puberte prechádza, boli chápané ako normálne a dievčatá by sa o nich nemali báť otvorene hovoriť.
Rozprávka zobrazuje pubertálne zmeny nálad, boj s hormónmi a vzťah k rodičom vtipným spôsobom, ktorý má v dievčatách podporiť to, aby z dospievania nemali zlé pocity. Zaujímavý je spôsob, akým sú informácie podané - prostredníctvom metafory o červenej pande. Mei sa v jedno krásne ráno zobudí a v dôsledku silných emócií sa v kúpeľni zmení na veľkú červenú pandu. Ako inak - z kúpeľne sa ozve krik. Jej mama si myslí, že dostala svoju prvú menštruáciu, preto neváha a rýchlo uteká za dcérou s vložkami a ibuprofénom. Samozrejme, matku s dcérou čaká aj nepríjemný rozhovor o telesných zmenách a o tom, ako sa z Mei stáva žena. Tínedžerka sa mení na červenú pandu zakaždým, keď nevie zvládnuť svoje emócie a na človeka sa zmení naspäť až vtedy, keď sa upokojí. Menštruácia síce nie je to, čo Mei trápi, ale metafora pre obdobie puberty a následnú emocionálnu horskú dráhu je jasná.
„Keď sa červenám“ je prvým animovaným filmom štúdií Pixar a Disney, ktorý režírovali, napísali a produkovali ženy - režisérka Domee Shi a spoluscenáristka Julia Cho. Podľa kritikov sa im podarilo to, čo sa v rozprávkach pre deti tak často nevidí - jednu z najtrápnejších fáz života podali odľahčeným spôsobov s jasným cieľom - normalizovať dievčenskú pubertu a menštruáciu prostredníctvom jasnej metafory o červenej pande. Režisérka Domee Shi vysvetľuje: „Chcem povedať, že tento film je v skutočnosti pre 13-ročnú Domee, ktorá bola v kúpeľni, zdesená a myslela si, že si zničila nohavice. A príliš sa bála povedať to svojej mame alebo sa kohokoľvek opýtať, čo sa deje.“
Kritici sú nadšení, myslia si, že zobrazovanie tínedžerských pocitov - od zamilovanosti, cez hnev, zmätenosť až po vzdorovanie rodičom, môžu pomôcť k tomu, aby sa dievčatá cítili v období puberty sebavedomejšie, nehanbili sa za menštruáciu a nebáli sa opýtať na zmeny, ktorými prechádzajú. Animovaný film nielenže ukazuje deťom, že zmeny, ktorými prechádzajú, sú normálne, ale môže pomôcť rodičom v tom, ako s deťmi v puberte komunikovať a lepšie pochopiť ich problémy.
Napriek tomu nie všetci dospeláci námet „Keď sa červenám“ ocenili. Ohlasy rodičov z iných krajín sú veľmi rozporuplné. Niektorí si uvedomujú dôležitosť témy a ocenili jedinečný prístup tvorcov, no iných námet skôr pobúril. Majú problém s tým, akým spôsobom je zobrazená menštruácia a s tým, že rozprávka ukazuje, že vzdor voči rodičom je úplne normálny. To len podčiarkuje dôležitosť tejto témy, okolo ktorej je stále priveľká stigma. Diskusia o zákaze sociálnych sietí pre deti je čoraz hlasnejšia a mnohí hovoria o ochrane duševného zdravia, prevencii závislostí či kyberšikany, čo len zdôrazňuje potrebu otvorenej komunikácie o dospievaní vo všetkých jeho formách, vrátane tých „kreslených“.
Úloha rodiča pri podpore detskej kreativity a poznávaní
Rodič je prvým „odborníkom“, ktorý má kontakt s detskou kresbou. On je ten, ktorý si všíma, ako kresba prebieha, čo sa v nej objavuje, ako dieťa kreslí, čo o obrázkoch hovorí a aký má ku kresleniu postoj. Nie je potrebné byť psychológom, základné informácie o kresbe dieťaťa sa zídu každému z nás. Môžete svoje dieťa „otestovať" aj doma. Ak nakreslí postave správne detaily, ako sú dve ruky, dve nohy, dokonca oči, ústa, nos vo veku štyroch rokov, možno máte doma malého génia.
Rodičia majú významnú úlohu pri podpore rozvoja kresby, a tým aj celkového vývoja dieťaťa. Je dôležité motivovať dieťa ku kresleniu a tvoreniu rôznymi spôsobmi, a to najmä u detí, ktorým sa nechce prirodzene veľmi kresliť. Ponúkanie rôznych techník a materiálov môže pomôcť objaviť radosť z výtvarného prejavu. Rovnako je kľúčové podporovať jemnú motoriku inými aktivitami, keďže tá priamo súvisí s presnosťou čiar a celkovou kvalitou kresby. Aj keď sú vývojové štádiá len orientačné, rodičia môžu sledovať pokroky a v prípade akýchkoľvek obáv sa poradiť s odborníkmi. Dôležité je tiež si uvedomiť, že kreslenie nie je len o výslednom obrázku, ale predovšetkým o procese a o tom, čo dieťa prežíva a vyjadruje prostredníctvom svojich farebných čiar a tvarov.
8B Dětská kresba, vývoj dětské kresby, vývoj kresby postavy. Specifika kresby postavy u dětí...
tags: #kreslene #dospievajuce #dieta