Je normálne, že rodičia sa častokrát cítia unavení, zničení, nahnevaní, frustrovaní. Každý z nás má niečo, čo ho dokáže rozhnevať, nezáleží na tom, či ide o neporiadok v detskej izbe, rozliate mlieko na stole alebo preplnený kôš na bielizeň. Máme svoje očakávania, plány a keď nevyjdú podľa našich predstáv, mnohí bezmocne na svoje deti kričíme a vzápätí to ľutujeme. Nikto nie je na to pyšný, ale sú momenty, keď autoritatívne skríkneme na deti alebo dokonca úplne stratíme nad sebou kontrolu a doslova vybuchneme a nevnímame nič okolo nás, len situáciu, ktorú dieťa nezvládlo podľa očakávaní. Najčastejšie to býva vtedy, keď sme unavení, preťažení, vystresovaní. Zrúkneme na nich, hovoríme im škaredé, zlé veci a želáme si len jedno - aby nám všetci dali pokoj. Aspoň na chvíľu.
Dôležité je pamätať si, že deti prežívajú obrovské emócie v malom tele, čo často vedie k výbuchom, keď už nedokážu emócie ovládať. Ani dospelí často nedokážu s nadhľadom zvládnuť svoj záchvat hnevu aj napriek tomu, že poznajú, aký škodlivý dopad má hysterický výstup. Krik je pri výchove u rodičov najčastejší. Nie sme v tom sami, výskumy dokazujú, že 90 % z 1000 opýtaných rodičov v predchádzajúcom roku kričalo na svoje dieťa. V skupine rodičov, ktorí majú deti staršie ako sedem rokov ide dokonca takmer o 100 % rodičov, ktorí sa priznali ku kriku na svojho potomka.
Prečo krik nie je efektívnou výchovnou metódou
Mnoho rodičov stráca nad sebou kontrolu aj preto, lebo si berú detské nevhodné správanie či ich rebéliu osobne, alebo majú od detí neprimerané očakávania vzhľadom na ich vek a skúsenosti. Nech sú už dôvody týchto výbuchov akékoľvek, krik nie je pozitívnym, ani efektívnym spôsobom, ako vychovávať deti a určite je na mieste naučiť sa, ako s tým prestať. Ak na deti kričíme, strácame ich rešpekt! Čím je to častejšie, tým viac sa voči vám obrnia. Nečudujte sa, že vaše deti reagujú na všetko krikom - od vás sa učia, že toto je spôsob komunikácie, že takto sa zvládajú konflikty a frustrácie. Navyše, krikom prenášate svoje zlé pocity na dieťa, čo je nezodpovedné.
Keď rodičia začnú na deti kričať, navonok sa môžu upokojiť, ale dieťa nie je viac ochotné urobiť, o čo od neho žiadate. Mladšie deti môžu ešte viac vystrájať. Staršie deti stíchnu, ale narúšite si s nimi vzájomnú dôveru. Väčšina detí však namiesto počúvania vypína. Pre dieťa je krik silným a agresívnym zvukom. Jeho mozog ho automaticky vyhodnotí ako hrozbu. Keď na neho niekto kričí, najmä ak ide o rodiča, ktorý by mal byť zdrojom bezpečia a podpory, dieťa sa môže cítiť vystrašené a zmätené.
Dieťa nepočúva? Prestaňte kričať. Urobte namiesto toho toto.
Vplyv kriku na emočný vývoj a zdravie dieťaťa
Kričanie na deti je krutý spôsob vyžiadania ich disciplíny a môže mať na ne hlboký negatívny psychologický vplyv, ktorý sa prejaví postupne. Časté kričanie môže spôsobiť významné trvalé zmeny vo vyvíjajúcom sa mozgu dieťaťa a tie z dlhodobého hľadiska generujú problémy ako je depresia či úzkosť. Deti, na ktoré sa často kričí, majú pocit nízkeho sebavedomia a trpia nedostatkom sebadôvery, čo môže viesť k slabým výkonom. Myslia si, že sú nedostatočné pri vykonávaní rôznych činností a formuje sa u nich nízke sebavedomie.
Krik deťom nespôsobuje len stres, úzkosť či depresie, ale ovplyvňuje aj ich fyzické zdravie. V niektorých prípadoch môže viesť k dlhodobým zdravotným problémom, ako sú artritída, problémy s chrbticou a krkom či silné bolesti hlavy. Tieto príznaky sa napokon môžu preniesť až do dospelosti a sťažovať im život. Keď sa v rodine často objavuje krik, môže to spôsobiť problém pri vytváraní hlbokého, úprimného a empatického vzťahu medzi rodičmi a dieťaťom. Namiesto toho môže krik vás a vaše dieťa dostať do konfliktov, apatie, smútku a nekvalitnej komunikácie.
Tri zásadné kroky po strate kontroly
Ak ste sa však pristihli pri tom, že ste na drobca kričali, mali by ste urobiť tri zásadné kroky, ktoré vám pomôžu spamätať sa a znovu nadviazať s dieťaťom spojenie. Tým, že sa nad svojim prešľapom zamyslíte, môžete sa nielen pokúsiť opätovne sa uchádzať o dôveru dieťaťa, ale zároveň mu ukazujete, ako vyriešiť situáciu, keď hnev opadol.
- Uvedomenie a zastavenie: Prvý krok je uvedomiť si, čo sa práve deje a zastaviť sa.
- Ospravedlnenie: Druhým krokom je ospravedlniť sa, nielen za hrozné slová, ale aj za spôsob, akým sme ich povedali. Nadviažte s dieťaťom spojenie. Choďte k nemu a zohnite sa, aby ste boli na rovnakej úrovni. Udržte očný kontakt. Hovorte o svojich pocitoch a potrebách, podporujte dieťa, aby porozprávalo o svojich.
- Pohyb vpred: Tretím je prejsť situáciu ešte raz a pohnúť sa ďalej. Napríklad, začiatok je vnútorný dialóg: „Je toho na mňa veľa. Úplne mi to ušlo a kričala som na Samka. Musím sa zastaviť a pokúsiť sa situáciu napraviť.“
Ospravedlnenie je priestor na posilnenie intimity a položenie základov, aby sa mohlo odraziť od negatívneho zážitku. Kľúčové je dospieť k vyriešeniu situácie. Hoci by ste mali klásť dôraz na zodpovednosť, ktorú nesiete, nezabúdajte na dialóg s dieťaťom, pýtajte sa ho, odpovedajte a ponúkajte možnosti.
Prevencia kriku: Ako si zachovať pokoj
Po kriku ste zaťažený pocitom viny? V tejto dvojici ste ale vy dospelý a dokážete viesť väčšiu kontrolu nad svojimi emóciami ako vaše deti. Existujú spôsoby ako zmeniť svoje správanie a keď sa budete snažiť, naučíte aj svoje deti ako zvládať svoj hnev.
- Počítajte do 10: Keď sa cítite ako pred výbuchom, otočte sa a zhlboka sa nadýchnite a napočítajte do 10. Je to jedna z najúčinnejších metód, ako prelomiť reťaz myšlienok a pozviechať sa.
- Hovorte o hneve: Hnev je bežná emócia a so svojimi deťmi sa o nej musíte rozprávať, aby naň boli pripravené. Povedzte im, ako k nemu dôjde, čo majú robiť, keď sa to stane.
- Vytvorte rutinu: Deti milujú režim a rutinu. Ak ich ešte nemáte, treba konať. K úlohám môžete zahrnúť podrobné pokyny, aby ich deti vedeli ľahšie zvládnuť. Najťažšie na rutine je držať sa jej.
- Dávajte správne pokyny: Namiesto kriku zostaňte pokojný a rozhodný a dajte im správne pokyny. Niekedy očakávania rodičov presahujú realitu, potom sa hnevajú a kričia. Deti nie sú malí dospelí, prispôsobte svoje očakávania ich veku a buďte ako rodič ohľaduplný a tolerantný voči ich chybám.
Evolučná funkcia emócií a generačné vzorce
Často si tento vzorec nesú zo svojho detstva s presvedčením, že dieťa je „len“ malý človek, ktorý by mal poslúchať, a tak si k nemu môžu viac dovoliť. Kričíme na dospelých, na súrodencov, na partnerov, na kolegov aj na kamarátov. Rodič, ktorý sa už zamýšľa nad tým, že by na dieťa nemal kričať, už prejavuje istú mieru uvedomelosti. Ale rodiča, ktorý používa krik ako bežnú výchovnú stratégiu, ani tento rozhovor neosloví.
Sú to vzorce, ktoré sa veľmi ťažko menia, človek si ich priamo neuvedomuje a nevie s nimi cielene niečo robiť. Taký rodič sa naozaj môže snažiť v najlepšom vedomí a svedomí vychovávať svoje dieťa dobre a krik vníma ako niečo, čo k tomu patrí, vníma to ako prirodzenú stratégiu. Nechcela by som na nich ísť len obviňujúco. Rodič môže dieťa nadovšetko milovať, aj keď naň kričí. Faktorov, ktoré to môžu ovplyvniť, je mnoho.
Pokiaľ ide o žiarlivosť, podľa odborníkov sme sa ako žiarliví narodili - evolúcia nám dala túto emóciu do vienka, vďaka nej máme vyššie šance na prežitie. U predškolákov znamená žiarlivosť zvyčajne reakciu na potrebu pocitu bezpečia. Už si však uvedomujú a racionálne zdôvodňujú potreby druhých. Učia sa „čakať“ na pozornosť. Školákov treba naučiť, že ak niekto venuje pozornosť niekomu inému, neznamená to, že je menejcennejší či bezvýznamnejší.
Kedy má zvýšený hlas svoje opodstatnenie
Zvýšený tón hlasu alebo občasný krik však má svoje miesto a funkciu v komunikácii a nie je možné úplne ho vynechať ani pri výchove detí. Asi každý rodič na svete už zvýšil na svoje dieťa tón hlasu alebo naň zakričal. Keď rodič v nejakej situácii zvýši hlas, neznamená to automaticky, že zlyháva. Zvýšený hlas má funkciu vzbudiť pozornosť, či už ide o nejakú nebezpečnú situáciu, keď mi dieťa vybehne na cestu alebo sa pustí dole kopcom, lebo nemá ešte taký pud sebazáchovy, okríknutie dieťaťa v takom momente je namieste. Vtedy krik slúži na to, aby sme dieťa ochránili.
Alebo aj v nejakej vážnej situácii môže zvýšený hlas dať dieťaťu na vedomie, že skutočne je to vážna situácia, že by malo byť ostražité a bdelé. Zvýšený hlas má aj evolučnú funkciu, ak chcem väčšiemu počtu detí či ľudí odkomunikovať nejaké dôležité informácie alebo potrebujeme odkomunikovať niečo v hlučnejšom prostredí. Určujeme tým dieťaťu hranice. Nech zvolíme akýkoľvek typ výchovy dieťaťa, na to, aby sme dokázali vyformovať človeka, ktorý bude v spoločnosti funkčný, musíme stanovovať hranice.
Ako narábať s kritikou a pomocou od okolia
Môže sa stať, že niekde na ulici, v parku idem okolo cudzieho človeka, ktorý agresívne kričí na dieťa, prípadne s ním až lomcuje, a mám z toho zlý pocit a nutkanie do toho zasiahnuť. V prvom rade nesúdiť rodiča a priori. Neviete, čo toho rodiča viedlo k tomu, že kričí na dieťa. Je to veľmi tenký ľad, či sa starať do cudzích ľudí alebo nie. Ak máte pocit, že by ste mali do toho zasiahnuť, tak nechoďte na to cez to dieťa a nepovedzte rodičovi rovno „Čo to robíte? Nekričte na svoje dieťa“, ale skôr by som odporučila spýtať sa toho rodiča, či nepotrebuje pomoc. Lebo sám sa môže nachádzať v takej situácii, že najradšej by si tam sadol na zem a rozplakal sa. Skôr teda ísť na to cez toho rodiča.
Rodičovská cesta je plná výziev a nikto nie je dokonalý. Ak sa snažíte o vedomú komunikáciu, robíte pre svoje dieťa to najlepšie. Nezabúdajte, že každá chyba je len príležitosťou na nápravu vzťahu a prejav bezpodmienečnej lásky. Výchova nie je o dokonalosti, ale o udržateľnosti a vzájomnom pochopení, ktoré budujeme každý jeden deň.