Cicavce: Komplexný pohľad na ich život, starostlivosť o potomstvo a význam v prírode aj pre človeka

Úvod do sveta cicavcov

Cicavce (Mammalia) predstavujú jednu z najrozmanitejších a evolučne najvyspelejších tried stavovcov na našej planéte. Ich vývoj sa začal z plazov, konkrétne z línie synapsidných plazov, už na začiatku druhohôr, v období triasu. Tieto fascinujúce živočíchy si počas miliónov rokov evolúcie osvojili obrovské množstvo prispôsobení, ktoré im umožnili kolonizovať takmer všetky prostredia - od hlbokých oceánov cez suchú zem až po oblohu. Sú to evolučne najvyspelejšie teplokrvné stavovce, primárne prispôsobené životu na suchej zemi, pričom niektoré skupiny druhotne prešli do vody, ako sú napríklad veľryby, alebo si osvojili aktívny let, čo je prípad netopierov.

Charakteristické znaky, ktoré cicavce jasne odlišujú od iných stavovcov, zahŕňajú prítomnosť mliečnych žliaz u samíc, ktoré vznikli premenou potných žliaz. Samice ich sekrétom, materským mliekom, vyživujú svoje mláďatá. Ďalším kľúčovým znakom je stála telesná teplota, teda endotermia alebo homoiotermia, čo znamená, že cicavce si dokážu aktívne udržiavať stálu teplotu tela, v priemere okolo 36,5 °C, nezávisle od teploty okolia. Telo je spravidla pokryté srsťou, ktorá predstavuje ektodermálny pokryv tvorený chlpmi. Rozoznávame spodnú jemnú vrstvu zameranú na tepelnú izoláciu, podsadu, a vrchnú vrstvu určujúcu sfarbenie, pesíky. Srsť má výbornú izolačnú schopnosť.

Nervová sústava cicavcov dosahuje najvyšší stupeň vývoja, s výrazným rozvojom koncového mozgu a najmä mozgovej kôry (neopallium). To podmienilo rozvoj zmyslov, pamäti a vyšších kognitívnych, čiže rozumových, schopností. V strednom uchu sa nachádzajú tri sluchové kostičky - kladivko, nákovka a strmienok - a ako jediné stavovce majú vyvinuté vonkajšie ucho s ušnicou. Červené krvinky cicavcov počas vývinu strácajú jadro, čím sa výrazne zvyšuje ich kapacita pre prenos kyslíka. S výnimkou primitívnych vajcorodcov sa zárodok vyvíja v tele matky v orgáne zvanom maternica, prostredníctvom placenty, po čom nasleduje pôrod živých mláďat a inštinktívna starostlivosť o potomstvo.

Anatomické a fyziologické špecifiká cicavcov

Povrch tela cicavcov chráni hrubá, viacvrstvová koža. Okrem srsti sa v koži nachádza veľké množstvo žliaz, predovšetkým mazové, pachové, a pre cicavce špecifické potné a mliečne žľazy. Pokožka v spolupráci so zamšou vytvára aj ďalšie špecializované deriváty, ako sú trvalé rohy z keratínu, ktoré pokrývajú kostný výrastok u párnokopytníkov z čeľade turovitých, alebo parohy, čo sú kostné štruktúry, ktoré sa každoročne zhadzujú, napríklad u jeleňovitých. Ďalej sú to kopytá, tvrdé keratínové útvary pokrývajúce prsty párnokopytníkov a nepárnokopytníkov, pazúry, zakrivené keratínové útvary na lov a ochranu mäsožravcov, a napokon nechty, ploché keratínové útvary na ochranu končekov prstov u primátov, ako sú hominidovité.

Vnútornú oporu tela tvorí kostená kostra, pri ktorej je spojenie lebky s prvým krčným stavcom, nosičom, zabezpečené dvoma tylovými hrbolčekmi, preto hovoríme o takzvanej bikondylnej lebke. Chrbtica má, až na drobné výnimky, stály počet presne siedmich krčných stavcov, a to bez ohľadu na dĺžku krku. Ďalej nasleduje 12 až 15 hrudných, 4 až 7 driekových stavcov, s krížovou kosťou zrastené krížové (u človeka 5) a variabilný počet chvostových stavcov, od 3 do 50. Súčasťou trupu sú aj rebrá, ktoré sa rozdeľujú na pravé rebrá, upínajúce sa chrupkou priamo na hrudnú kosť, nepravé rebrá, upínajúce sa na chrupku predchádzajúceho rebra, a voľné rebrá, ktoré voľne vybiehajú do svaloviny hrudnej dutiny. Umiestnenie končatín je pod telom, čo umožňuje aktívny, a oproti plazom oveľa rýchlejší a efektívnejší pohyb.

Kostrové svalstvo, ktoré je priečne pruhované, je mimoriadne diferencované pre rozmanité typy pohybu. Špecifikom u cicavcov je vznik kožných svalov, vrátane mimických svalov. Okrem toho rozlišujeme hladké svaly v orgánoch a špecifický srdcový sval.

Spracovanie potravy sa začína v ústnej dutine, ktorá je ohraničená svalnatými pyskami a lícnymi svalmi. Sekundárne sa vyvinulo tvrdé podnebie, ktoré oddeľuje dýchacie a hltacie cesty. Typický je heterodontný chrup, čo znamená, že zuby sú tvarovo a funkčne rozlíšené na rezáky, očné zuby, črenové zuby a stoličky. Špecifikom mäsožravých šeliem sú napríklad takzvané trháky, ktoré vznikli premenou posledného horného črenového zuba a prvej dolnej stoličky. Prevažuje tiež difiodontný chrup, teda prítomnosť dvoch generácií zubov: mliečneho chrupu a trvalého chrupu. Do ústnej dutiny ústia slinné žľazy. Stavba a dĺžka tráviacej rúry je úzko daná typom potravy. Bylinožravce majú črevo dlhšie a zložitejšie, často i viackomorový žalúdok, pretože trávenie celulózy s pomocou symbiotických mikroorganizmov je náročný proces. Mäsožravce majú naopak črevo krátke. Tráviaca rúra cicavcov nekončí v kloake, s výnimkou primitívnych vajcorodcov, ale vyúsťuje von samostatným análnym otvorom. Do tráviacej sústavy sa vylučujú enzýmy na štiepenie požitej potravy.

Výmenu dýchacích plynov zabezpečujú pľúca, ktorých vnútorný povrch je obrovsky zväčšený systémom drobných pľúcnych mechúrikov (alveol). Pri dýchaní má podstatný význam plochý sval nazývaný bránica (diaphragma), ktorá vzduchotesne oddeľuje hrudnú dutinu od brušnej a aktívne zabezpečuje nádych a výdych.

Transport látok v tele zabezpečuje centrálne srdce, ktoré je štvordielne, zložené z dvoch predsiení a dvoch komôr. Pravá a ľavá polovica srdca sú úplne oddelené prepážkou, čo znamená, že okysličená krv a neokysličená krv sa v srdci nikdy nemieša. Z ľavej komory do telového obehu vybieha tepna (aorta), ktorá u cicavcov tvorí ľavý oblúk aorty, na rozdiel od vtákov, ktoré majú pravý oblúk. Z pravej komory sa neokysličená krv pumpuje výlučne do pľúcneho obehu.

Odstraňovanie odpadových látok zabezpečujú párové pravé obličky (metanefros), ktoré sú uložené po obidvoch stranách driekovej chrbtice. Skladajú sa z kôrovej a dreňovej časti. Základnou vylučovacou jednotkou je nefrón, ktorý je tvorený Bowmanovým vačkom s klbkom vlásočníc (glomerulom), kanálikom 1. stupňa, Henleho kľučkou a kanálikom 2. stupňa. Kým v Bowmanovom vačku prebieha samotná filtrácia krvi, v systéme kanálikov dochádza k spätnej resorpcii vody a dôležitých látok späť do tela. Zvyšná tekutina odteká zbernými kanálikmi do močovodov, hromadí sa v močovom mechúre a močovou rúrou odchádza z tela. Cicavce sú ureotelné živočíchy, čo znamená, že toxické dusíkaté splodiny metabolizmu vylučujú z tela vo forme vo vode rozpustnej močoviny.

Riadenie tela dosahuje najvyššiu úroveň v celej živočíšnej ríši. Mimoriadne vyvinutý je predovšetkým koncový mozog, ktorého kôra preberá riadiacu funkciu aj od nižších oddielov a je sídlom inteligencie, a mozoček, ktorý je centrom koordinácie zložitého pohybu. Informácie z okolia prijímajú zmysly, ktoré sú vo všeobecnosti veľmi dobre a rozmanito vyvinuté v závislosti od ekológie druhu. Charakteristickým znakom cicavcov je už spomínaná prítomnosť vonkajšieho ucha s ušnicou.

Rozmnožovanie a starostlivosť o potomstvo

Rozmnožovanie zabezpečujú jedince s oddeleným pohlavím (gonochoristi), pričom je u nich častý pohlavný dimorfizmus. Oplodnenie je vždy vnútorné a predchádza mu obdobie párenia, nazývané ruja, ktoré u väčšiny voľne žijúcich väčších cicavcov nastáva zväčša cyklicky v určitých obdobiach roka. Tvorba spermií (spermiogenéza) vyžaduje nižšiu teplotu, než je teplota jadra tela, preto semenníky u väčšiny samcov zostupujú do kožného vaku zvaného miešok (scrotum). U samíc, s výnimkou vajcorodých, sa zárodok vyvíja v maternici, čo označujeme ako vnútromaternicový vývin. Výživu plodu a výmenu plynov tu sprostredkuje špecifický orgán - placenta (plodový koláč). Na konci gravidity nastáva pôrod.

Mláďatá sa rodia v rôznom stupni vývinu. Rozlišujeme nidikolné mláďatá, ktoré sú kŕmivé a rodia sa holé, slepé a úplne bezmocné, ako napríklad myš, králik alebo mačka. Na druhej strane sú to nidifúgne mláďatá, ktoré sú nekŕmivé a sú ihneď po narodení schopné vidieť, stáť na vlastných nohách a nasledovať matku, príkladom je zajac, kôň alebo slon. Pre všetky cicavce je po narodení charakteristická výživa materským mliekom a dlhodobá starostlivosť o potomstvo.

Divočina je nebezpečné miesto, kde treba vychovať mladé. Cicavce pristupujú k rodičovstvu rôznymi spôsobmi, aby svojim potomkom poskytli šancu na prežitie. Niektoré zvieratá udržiavajú úzku väzbu so svojimi deťmi celé roky. Iným rodičovstvo zaberie len pár dní. Samice často vychovávajú svoju rodinu samy, iné druhy na to majú pomocníkov. Zvieracích rodičov môžeme posudzovať ako "dobrých" alebo "zlých", no ich správanie je vždy motivované snahou o prežitie potomstva.

Niektoré matky využívajú "pomocný tím" na výchovu svojich mláďat. V prípade psovitých šeliem, ako sú vlci a šakaly, len dominantný alfa pár privádza na svet mláďatá v každom období párenia. Ostatní členovia svorky sa zdržujú v blízkosti, podieľajú na love a kŕmení mláďat predtráveným mäsom.

Mláďatá, ktoré zostávajú so svojimi rodičmi najdlhšie, patria k veľkým druhom zvierat, ktoré pomaly dospievajú. Patria medzi ne napríklad veľryby či veľké ľudoopy ako gorily a šimpanzy, ktoré dojčia svojich potomkov niekoľko rokov a poskytujú im dôslednú výchovu. Prenášanie mladých sem a tam, aby boli v bezpečí pred predátormi, je jedným z obvyklých bezpečnostných opatrení. Mačkovité šelmy, vrátane tigrov a púm, pravidelne prenášajú svoje mláďatá z brlohu do brlohu, najmä ak ich niečo vyrušilo.

Cicavce, predovšetkým samice, môžu zúrivo ochraňovať svoje mláďatá. Najväčším nepriateľom samíc medveďa bieleho je samec, ktorý by zabil a zožral jej mladé, ak by mohol. Žiadny z cicavcov nemá svoje mláďa tak tesne pri sebe ako kengura. Po celé mesiace je umiestnené v bezpečí matkinho vaku. Mláďa kengury ani nemusí vyliezť, aby sa nakŕmilo.

Adaptácie na prostredie: Strnulosť a spánok

Vzťah k prostrediu a schopnosť prekonávať nepriaznivé životné podmienky, ako sú extrémne teploty alebo nedostatok potravy, riešia niektoré jedince dočasným znížením metabolizmu - strnulosťou (letargiou). Rozlišujeme pravý zimný spánok, teda hibernáciu, pri ktorej telesná teplota klesá radikálne, často až na 4-6 °C, a spomaľuje sa tep i dýchanie, čo je typické pre sysle, ježe alebo netopiere. Nepravý zimný spánok sa vyznačuje miernym poklesom telesnej teploty; zviera čerpá z tukových zásob, no dokáže sa kedykoľvek prebudiť, ako to robia jazvece alebo medvede. Letný spánok, estivácia, sa vyskytuje u niektorých živočíchov v stepných a púštnych oblastiach počas veľkého sucha, okrem cicavcov aj u slimákov, rýb či obojživelníkov. V takomto stave sa ich metabolizmus znižuje na minimum, pričom ich telesná teplota môže klesnúť na teplotu okolo 4-6°C.

Rozmanitosť cicavcov: Triedenie a jedinečné vlastnosti

Hoci do triedy cicavce (Mammalia) zaraďujeme všetky súčasné a blízko príbuzné vyhynuté druhy cicavcov, z vývojového hľadiska sú len jednou vetvou širšej evolučnej línie nazývanej synapsidy (Synapsida). Do tejto skupiny patrili takzvané cicavcovité plazy, konkrétne skupina terapsidy (Therapsida), z ktorých sa postupným vývojom oddelili prvé pravé cicavce.

Systém cicavcov je z pedagogického hľadiska relatívne prehľadný a rozdeľuje triedu na dve základné podtriedy: vajcorodce a živorodce. Pri cicavcoch sa často používajú slovenské názvy radov štandardne bez koncovky „-tvaré”, takže sa stretávame s termínmi ako párnokopytníky, plutvonožce a primáty.

Vajcorodé cicavce (Prototheria)

Vajcorodé cicavce sú malou, evolučne najstaršou skupinou recentných, teda dnes žijúcich, cicavcov. Vtákozobce (Monotremata) sú menšie cicavce s unikátnymi vlastnosťami, ktoré sa v súčasnosti vyskytujú ako endemity len v Austrálii, Tasmánii a na Novej Guinei. Kombinujú sa u nich prvky plazov a cicavcov. Medzi hlavné znaky patrí prítomnosť kloaky, čo je spoločný vývod pre vylučovaciu, pohlavnú a tráviacu sústavu (starší názov tohto radu je kloakovce), kladenie vajec a bezzubé čeľuste. Majú nižšiu telesnú teplotu, ktorá kolíše medzi 26-35°C, a v kostre majú vyvinutú krkavčiu kosť a zobákovité, rohovinou potiahnuté čeľuste.

• Vtákopysk podivný (Ornithorhynchus anatinus): Tento ikonický zástupca austrálskej fauny dosahuje dĺžku 60 cm a má nápadný široký zobák podobný kačaciemu. Jeho anatómiu formoval semiakvatický, teda čiastočne vodný, spôsob života. Je to vajcorodý cicavec, ktorý podľa všetkého vajcia nielen znáša, ale ich aj vysedí. Má široký ploský chvost a nohy s plávacími blanami. Telo je pokryté hustou nepremokavou srsťou.
• Ježura austrálska (Tachyglossus aculeatus): Z čeľade ježurovitých (Echidnidae) ježura dosahuje dĺžku len 6 cm, pričom jej telo je porastené pichliačmi. Je rozšírená v suchších i zalesnených oblastiach Austrálie a na Novej Guinei. Chrbát má okrem srsti pokrytý aj ostrými pichliačmi, čo sú zmenené chlpy. Typický je pre ňu predĺžený rúrkovitý ňufák a dlhý, lepkavý jazyk na chytanie mravcov a termitov. Má silné hrabavé predné končatiny. V nebezpečenstve sa chráni stočením do klbka. Samice znášajú spravidla jedno vajce, ktoré si vtlačia do dočasného kožného záhybu (vaku) na bruchu. Mláďatá živia produktom mliečnych žliaz na materskom tele, ktoré vyúsťujú do vrecka na bruchu. Ježury v ňom istý čas opatrujú vajcia, neskôr aj mláďatá, kým sa im nevyvinú pichliače.

Živorodce (Theria) a Vačkovce (Metatheria, Marsupialia)

Živorodce sú podtriedou cicavcov, u ktorých sa nový jedinec vyvíja priamo v tele matky, čím je lepšie chránený pred predátormi a vonkajšími teplotnými výkyvmi. Tento proces je podmienený predovšetkým schopnosťou vyvíjajúceho sa zárodku potlačiť imunitnú odpoveď matky, čo umožňuje prežitie plodu počas tehotenstva (gravidity). Zároveň dochádza aj k vzniku vyživovacieho orgánu (placenty) vďaka špecifickým proteínom zvaným syncytíny. Tieto proteíny umožňujú fúziu buniek cytotrofoblastu, čím sa vytvára syncytiotrofoblast. Plne funkčná placenta je prítomná najmä u nadradu placentovcov, no v nejakej rudimentárnej forme sa vyskytuje už aj u vačkovcov. Z ďalších anatomických znakov živorodcov je dôležitá najmä absencia kloaky a krkavčej kosti. Prítomné je naopak vonkajšie ucho s ušnicou a flexibilný nos, ktorý nie je prítomný u iných stavovcov.

Vačkovce (Metatheria, Marsupialia) rodia nedokonalo vyvinuté mláďatá, ktoré ďalší vývin prekonávajú vo vaku. V ňom sú pevne prisaté k mliečnym bradavkám. Ich reprodukčný systém je výrazne odlišný od placentovcov (Eutheria). Samice majú dve maternice a dve pošvy. Samce sa zasa vyznačujú rozoklaným penisom. Zárodky sa vyvíjajú väčšinou bez plnohodnotnej placenty, ktorá je typická práve pre placentovce. U vačkovcov sa placenta vytvára, ale len v jednoduchej a menej efektívnej forme. Zaisťuje výmenu živín medzi matkou a plodom len počas veľmi krátkeho obdobia gravidity. Pravá placenta je slabo vyvinutá alebo chýba. Mozog je ešte veľmi málo zbrázdený. Telesná teplota mierne kolíše.

Z taxonomického hľadiska nie sú termíny Metatheria a Marsupialia synonymá, no neexistuje presný slovenský ekvivalent na ich odlíšenie. V podstate by to malo byť tak, že vačkovce v širšom zmysle slova (Metatheria) je nadradená skupina, ktorá zahŕňa okrem dnešných moderných vačkovcov (Marsupialia) aj mnohé ďalšie vyhynuté skupiny. Po narodení sa nedokonale vyvinuté mláďatá dostávajú do matkinho vaku. Zaujímavosťou je, že tento vak je anatomicky podopretý špecifickými vakovými kosťami, ktoré placentovcom úplne chýbajú. V tomto vaku mláďatá pokračujú vo svojom vývine pevne prisaté k mliečnym bradavkám. Vačkovce sú rozšírené najmä v Južnej Amerike a Austrálii. Nie všetky druhy vačkovcov majú kožný vak, no u mnohých zástupcov je to charakteristický znak. Z evolučného hľadiska sú vačkovce ukážkovým príkladom konvergentného vývoja.

• Kengury (Diprotodontia): Kengury sú endemické prevažne pre Austráliu a Novú Guineu. Typickým znakom zástupcov z tejto skupiny sú veľké predné rezáky na spodnej čeľusti a syndaktýlia (zrast prstov) na zadných končatinách. Kengury majú bedrovú časť tela nezvyčajne mocne vyvinutú, čo súvisí s mohutnými, na skákanie prispôsobenými zadnými nohami a masívnym, svalnatým chvostom, ktorý im pomáha pri skákaní. Žijú na trávnatých rovinách, kde sa živia trávou a lístím a združujú sa do čried.
  • Kengura veľká (Macropus giganteus): Dosahuje výšku 2 m. Červenú farbu majú len samce, samice sú modrosivé. Kengura veľká patrí k typickým zástupcom austrálskej fauny. Pohybuje sa dlhými skokmi, ktoré jej umožňujú extrémne mohutné zadné končatiny, pričom predné končatiny má naopak veľmi slabé a krátke. Masívny svalnatý chvost jej pomáha udržiavať stabilitu a rovnováhu.
  • Vombat medveďovitý (Vombatus ursinus): Má veľmi robustné telo so silnými pazúrmi a hrubou srsťou. Vombaty sú výlučne bylinožravce s neustále dorastajúcimi zubami, čo im umožňuje efektívne obhrýzať veľmi tvrdú vegetáciu.
  • Koala medvedíkovitá (Phascolarctos cinereus): Je výlučne na stromoch žijúci bylinožravý vačkovec pôvodom z Austrálie. Živí sa výlučne listami eukalyptov. Keďže táto potrava má extrémne nízku výživnú hodnotu a obsahuje množstvo toxických látok, ich metabolizmus je veľmi pomalý, a preto spia väčšinu dňa.
• Vačice (Didelphimorphia): Vačice z čeľade vačicovitých (Didelphidae) obývajú Južnú, zriedka aj Severnú Ameriku. Ich dôležitým anatomickým znakom je prítomnosť päťprstých končatín a dlhého ovíjavého chvosta prispôsobeného na šplhanie. Vak na bruchu má väčšina druhov dobre vyvinutý, iba niektorým zakrpatel a ostali z neho len dva malé záhyby kože. Vačice sú nočné zvieratá veľkosti od myši po mačku. Mnohé vedia liezť po stromoch a celé hodiny vydržia nehybne visieť na lapavom chvoste.
  • Vačica opossum (Didelphis marsupialis): Je zástupca veľký približne ako domáca mačka. Jej telo prekrýva srsť s dlhými krycími chlpmi, pričom má nápadne dlhý a úplne bezsrstý chvost. Tento nočný všežravec sa vyskytuje od Mexika po Bolíviu a vyznačuje sa obrovskou ekologickou prispôsobivosťou.
• Kunovce (Dasyuromorphia): Kunovce zahŕňajú väčšinu austrálskych mäsožravých vačkovcov.
  • Diabol tasmánsky (Sarcophilus laniarius): Je stredne veľký, zavalitý mäsožravý vačkovec s čiernou srsťou, ktorý je endemický pre ostrov Tasmánia. Je to prevažne nočný živočích s mimoriadne silnými čeľusťami, ktorý sa živí nielen aktívnym lovom, ale z veľkej časti najmä zdochlinami.
  • Vakovlk tasmánsky (Thylacinus cynocephalus): Z čeľade kunovcovitých (Dasyuridae) bol vakovlk tasmánsky najväčší dravý vačkovec, veľkosťou i tvarom tela silne pripomínajúci vlka. Tento druh bol jedinečný najmä svojimi tmavými pruhmi na chrbte (známy bol aj ako „tasmánsky tiger“). Hoci vakovlka už považovali za vyhynutého, zistilo sa, že niekoľko jedincov ešte žije v odľahlých častiach Tasmánie. Chvostom pripomína skôr kengury. Dokáže uloviť zviera veľkosti ovce. Bol to prevažne samotársky predátor loviaci menšie zvieratá.

Placentovce (Eutheria): Najrozšírenejšia skupina

Placentovce (Eutheria) sú druhovo najbohatšou a z evolučného hľadiska najmladšou podtriedou cicavcov. Zárodok sa u nich vyvíja pomocou dokonale utvorenej placenty. Mláďa môže samostatne cicať mlieko hneď po narodení. Sú to malé až stredne veľké živočíchy, ktoré z vývojového hľadiska považujeme za najstaršie placentovce. Majú primitívnu stavbu lebky, chrupu a mozgu.

• Rad Hmyzožravce (Insectivora):

  • Čeľaď Ježovité (Erinaceidae): Túto čeľaď zastupuje jež tmavý a jež bledý.
    • Jež tmavý (Erinaceus europaeus): Dosahuje dĺžku 220-290 mm, chvost 20-45 mm. Ostne sú po celej dĺžke rovnomerne tmavé s bielymi krúžkami. Tmavá srsť okolo očí tvorí "okuliare" smerujúce k nosu. Aktívny je za súmraku a v noci. V zime sa ukladá do hlbokého spánku. Živí sa hmyzom, obojživelníkmi, plazmi a drobnými zemnými cicavcami. Obýva suché rúbane a okraje lesov.
    • Jež bledý (Erinaceus concolor): Má ostne nepravidelne tmavé. Mláďatá majú na tmavohnedej hrudi bledú škvrnu.
  • Čeľaď Piskorovité (Soricidae): Piskor z čeľade piskorovitých (Soricidae) má dĺžku tela 60-80 mm, chvosta 35-45 mm. V zafarbení prevládajú hnedé tóny, konce zubov sú hnedo pigmentované. Obýva Euráziu až po Čínu a Mongolsko. Piskor je dravý. Žije v rozličných druhoch porastov od nížin až do vysokých polôh. Je veľmi užitočný v poľnom a lesnom hospodárstve, okrem hmyzu ničí hraboše a myši.
  • Čeľaď Krtovité (Talpidae): Krty sú cicavce blízko príbuzné piskorom. Sú dokonale prispôsobené životu pod zemou a zriedka vychádzajú na povrch. Ich predné krátke, široké a silné končatiny sú premenené na účinné nástroje, uspôsobené na hrabanie pod zemou. U nás túto čeľaď zastupuje krt obyčajný (Talpa europaea). Dĺžka tela je 110-170 mm, chvosta 20-40 mm. Obýva lesy a lesostepy Európy. Terasovité nory hniezdnych a lovných okrskov sú vzájomne pospájané. Aktívny je aj v zime a má málo prirodzených nepriateľov. Živí sa hlavne larvami hmyzu, dážďovkami, zriedka rastlinnou potravou.

• Rad Netopiere (Chiroptera): Netopiere sa vyvinuli v dávnych dobách z drobných foriem hmyzožravcov. Ako jediné cicavce ovládli ovzdušie a sú schopné aktívne a vytrvale lietať, hoci nevedia využívať vzdušné prúdy ako vtáky. Stavbou krídla pripomínajú fosílne jaštery. Aktívne sú prevažne za súmraku a orientujú sa pomocou echolokácie.

  • Čeľaď Podkovárovité (Rhinolophidae): Podkovár z čeľade podkovárovitých (Rhinolophidae) dosahuje dĺžku 5,5-7 cm, chvost 3-4,5 cm. Obýva južnú Európu, severnú Afriku, strednú Áziu, Čínu a Japonsko. Osídľuje iba teplejšie oblasti. Kolónie vytvára aj s inými druhmi netopierov. Žije pomerne usadlým životom, dlhšie prelety robí zriedka. Podkováre sa živia súmračným hmyzom, chrobákmi a súmračnými motýľmi.
  • Čeľaď Večernicovité (Vespertilionidae): Do čeľade večernicovitých patrí väčšina našich netopierov.
    • Netopier obyčajný (Myotis myotis): Dosahuje dĺžku 6-8,5 cm, chvost 5-6 cm. Sivohnedý chrbát kontrastuje so spodnou svetlejšou stranou. Hlava je tiež o niečo svetlejšia od chrbta. Jednotlivé chlpy sú pri báze čiernohnedé. Obýva Európu, severnú Afriku a západné Stredomorie. Samce na jar tvoria kolónie. Netopiere osídľujú bežne krovy starých domov, veže, ale na zimu sa sťahujú do jaskýň. Živia sa hmyzom a húsenicami.
    • Večernica malá (Pipistrellus pipistrellus): Dosahuje dĺžku 3-5 cm, chvost 2,5-3,5 cm. Je to jeden z najmenších netopierov. Spodná strana krídlovej blany je neosrstená. Prostredné veľké zúžené ušnice majú úzky, tupo zakončený výrastok v ušnici. Je bežný druh, ktorý obýva väčšiu časť Eurázie a severnú Afriku. Na zimoviská prekonávajú večernice veľké vzdialenosti. Najlepšie im vyhovujú čistiny v listnatých lesoch a staré parky, bežne sa usadzuje v ľudských objektoch.
    • Ucháč sivý (Plecotus austriacus): Dosahuje dĺžku 4-6 cm, chvost 4,5-6 cm. Obýva južnú a strednú časť Európy. Zimuje v jaskyniach a štôlňach. Na lov vyletuje za neskorej noci. Uprednostňuje teplejšie nížiny.

• Rad Chudozubce (Xenarthra): Chudozubce majú redukovaný chrup, niektoré sú bezzubé. Zuby majú degenerované bez koreňov a bez skloviny.

  • Leňochy (Folivora): Leňochy sú na pohľad tupé, lenivé cicavce, obývajúce tropické lesy Strednej a Južnej Ameriky. Žijú na stromoch, kde sa živia lístím. Spia tak, že visia chrbtom nadol, zachytené na konári dlhými, hákovitými pazúrmi. V dlhej srsti, a to najmä v období dažďov, im rastú zelené riasy, ktoré dávajú leňochom zelenú kryciu farbu. Leňoch dvojprstý (Choloeous didactylus) má na predných nohách dva prsty, leňoch trojprstý (Bradypus tridactylus) má tri prsty.
  • Mravčiare (Vermilingua): Mravčiare sú ťažkopádne vyzerajúce bezzubé cicavce s dlhým lepkavým jazykom, ktorým chytajú termity a mravce. Väčšina mravčiarov žije v tropických lesoch a močaristých húštinách Strednej a Južnej Ameriky. Mravčiar veľký (Myrmecophaga tridactyla) meria skoro 2,5 m, ale asi polovicu dĺžky tvorí huňatý chvost. Na predných nohách má silné zakrivené pazúry, ktorými otvára tvrdé kopy, vybudované tropickými termitmi. Potravu vyhľadáva v noci, cez deň spí skrútený do klbka, prikrytý huňatým chvostom.
  • Čeľaď Pásavcovité (Dasypodidae): Pásavcovité (Dasypodidae) majú chrbát a hlavu pokryté pancierom z kostených doštičiek, potiahnutých vrstvou rohoviny. Doštičky vznikli zo spodnej vrstvy kože, rohovitý povrch zase z pokožky. Aby sa toto brnenie mohlo dobre ohýbať, delí sa na niekoľko pásov, spojených mäkkou kožou. Pásavec deväťpásy (Dasypus novemcinctus) má 9 takýchto pohyblivých pásov. Pásavce sa pred nepriateľom bránia skrútením sa do klbka. Živia sa hmyzom a rastlinnou potravou.

• Rad Hlodavce (Rodentia): Hlodavce predstavujú najpočetnejší rad cicavcov. Názov radu je odvodený od hlodavého chrupu. Rezáky hlodavcov majú dlátovitý tvar a neobmedzený rast. Očné zuby im chýbajú.

  • Čeľaď Vevericovité (Sciuridae): Veverice sa vyznačujú dlhým, zvyčajne huňatým chvostom a pomerne veľkými očami.
    • Veverica obyčajná (Sciurus vulgaris): Dosahuje dĺžku 20-30 cm, chvost 14-24 cm. Huňatý chvost slúžiaci ako padák tvorí až 75% celkovej plochy tela. Zafarbenie je veľmi variabilné (hrdzavé alebo sivo-čierne). Na zimu si veverica robí zásoby potravy. V listnatých lesoch si stavia hniezda v dutinách stromov, v ihličnatých lesoch si ich robí z konárov. V smrečinách s obľubou vyhryzáva puky semenáčov.
    • Svišť vrchovský (Marmota marmota): Dosahuje dĺžku 40-60 cm, chvost 13-18 cm. Rozšírený je v Alpách a západných Karpatoch. Obýva pásmo holín a skalných sutín nad kosodrevinou. Buduje si niekoľko typov nor.
    • Syseľ obyčajný (Spermophilus citellus): Dosahuje dĺžku 20-25 cm, chvost 4,5-8 cm. Žije v strednej a východnej Európe. Hrabe prechodné a trvalé nory. Živí sa steblami tráv, kvetmi, semenami rastlín a hmyzom. Naše sysle si zásoby nerobia. Obýva najmä stepné oblasti nížin a predhorí.
  • Čeľaď Bobrovité (Castoridae): Bobor z čeľade bobrovitých (Castoridae) dosahuje dĺžku 60-100 cm, chvost 30-40 cm. Zafarbenie srsti je bledohnedé až čiernohnedé. Plávacia blana medzi prstami na predných nohách je plytká, na zadných dobre vyvinutá. Bobor obýva vody najrozličnejšieho typu od malých potôčikov až po jazerá. V brehoch si hrabe nory. Je aktívny v noci a za súmraku. Na vodách s vyššími výkyvmi hladiny stavia zložité priehrady, ktorými reguluje stav vody.
  • Čeľaď Plchovité (Myoxidae): Plch lesný z čeľade plchovitých (Myoxidae) dosahuje dĺžku 12-18 cm, chvost 12-15 cm. Je prispôsobený životu na kmeňoch drevín. Huňatý chvost má osrstený iba do polkruhu. Čierna maska okolo očí nie je ostro ohraničená. Žije v listnatých lesoch Európy a Malej Ázie. Hniezda stavia v dutinách stromov. Má najdlhší zimný spánok spomedzi všetkých druhov plchov. Živí sa semenami, plodmi a výhonkami drevín. Rád vyhľadáva staré ovocné sady.
  • Čeľaď Hrabošovité (Cricetidae): Škrečok poľný z čeľade hrabošovitých (Cricetidae) dosahuje dĺžku 20-35 cm, chvost 3-6 cm. Chodidlo má osrstené iba po pätu. Obýva stepi a lesostepi východnej a strednej Európy a západnej Sibíri. Živí sa zelenými časťami vegetácie a semenami, z ktorých si robí zásoby potravy. Žerie aj hmyz a drobné zemné hlodavce. Zásoby prenáša do zásobárne v objemných lícnych vakoch.
  • Ondatra pižmová (Ondatra zibethicus): Dosahuje dĺžku 25-40 cm, chvost cca 20 cm. Mocné zadné končatiny sú holé a majú plytkú plávaciu blanu. Chvost je silne sploštený a z bokov je pokrytý drobnými šupinami. Ondatra obýva brehy vôd rozličného typu. V potrave prevládajú korene a zelené časti pobrežných rastlín.
  • Hraboš obyčajný (Microtus arvalis): Dosahuje dĺžku 8-13 cm, chvost 2,5-4,5 cm. Žije na lesných lúkach a stepiach väčšej časti Eurázie. Má mimoriadne vysoké rozmnožovacie schopnosti a periodicky sa premnožuje. Na poliach sa živí prevažne zelenými časťami rastlín.
  • Čeľaď Myšovité (Muridae):
    • Potkan obyčajný (Rattus norvegicus): Dosahuje dĺžku 20-25 cm, chvost 13-20 cm. Má tmavo sfarbené brucho. Je to kozmopolitný druh prenikajúci až do drsných klimatických pásiem. Je aktívny za súmraku a v noci. V ľudských objektoch sa živí odpadkami, vo voľnej prírode prevažne živočíšnou potravou.
    • Myš domová (Mus musculus): Dosahuje dĺžku 7,5-10 cm, chvost 7-10 cm. Pôvodný areál jej rozšírenia sa rozprestieral v stepiach mierneho pásma palearktickej oblasti. S človekom prenikla aj do drsných klimatických oblastí. Vyznačuje sa nočnou a súmračnou aktivitou; v ľudských sídliskách ju však určuje činnosť človeka.

• Rad Zajacovité (Lagomorpha): Zajacovité majú v hornej čeľusti dlátovité rezáky a ešte pár kratších zubov. Hlavným poznávacím znakom tohto radu sú rezáky bez koreňov, ktoré stále dorastajú. Očné zuby chýbajú. Ešte nedávno zoológovia zaraďovali zajace a králiky medzi hlodavce, nové poznatky však ukazujú, že zajace nemajú s hlodavcami bližšie príbuzenské vzťahy, ale že predstavujú samostatnú vývojovú líniu.

  • Zajac poľný (Lepus europaeus): Dosahuje dĺžku 60-70 cm, chvost 7-10 cm. Konce ušníc má čierne. Zadné nohy sú podstatne dlhšie ako predné. Hodvábne podsrstie je striebristobiele alebo pigmentované len na konci. Čierny vrch chvosta kontrastuje s bielym okrajom. Pod bledohnedým okom je tmavšia škvrna v podobe polkruhu. Chodidlá sú osrstené, čo zvyšuje trenie na klzkom podloží a chráni pred poranením na ostrých steblách tráv. Brušná časť tela je osrstená hustejšie než boky a chrbát. Zajace obývajú stepi a lesostepi. V potrave prevládajú trávy a astrovité.
  • Králik divý (Oryctolagus cuniculus): Dosahuje dĺžku 36-44 cm, chvost 4-8 cm. Ušnice sú bez koncovej čiernej škvrny. Oči sú tmavé. Zadné nohy sú len o niečo dlhšie ako predné. Na rozdiel od zajaca žije v kolóniách a hrabe si hlboké nory. Má vysoké rozmnožovacie schopnosti. V lete tvoria hlavnú zložku potravy trávy a byliny, v zime semená, korienky, steblá suchých tráv a mladé výhonky drevín. Spôsobuje škody na lesných a poľných kultúrach. Uprednostňuje teplé výslnné stráne a svetlé okraje lesov. Králik je cenná kožušinová zver.

Chovateľsky významné cicavce a ich prínos pre človeka

Cicavce patria medzi chovateľsky najvýznamnejšie živočíchy. Chovajú sa najmä pre mlieko, mäso a kožušinu. Ich domestikácia zohrala kľúčovú úlohu vo vývoji ľudskej civilizácie, poskytujúc potravu, prácu a materiály.

• Králik domáci (Oryctolagus cuniculus f. domestica): Chová sa pre mäso, kožu a kožušinu. Jeho rýchly rast a nenáročnosť na chov z neho robia dôležité hospodárske zviera.
• Sviňa domáca (Sus scrofa f. domestica): Samec svine sa nazýva brav, samica je prasnica a mláďa v období cicania mlieka je ciciak, po odstavení od matky je odstavča. Chová sa pre mäso a masť, ktoré sú dôležitými zdrojmi potravy.
• Tur domáci (Bos taurus): Samec tura sa nazýva býk. Samica je krava. Po pôrode prvého mláďaťa začne dávať mlieko - nazýva sa dojnica. Samica, ktorá ešte nemala mláďa, je jalovica. Mláďa sa nazýva teľa. Kravy poskytujú mlieko, ktoré je významnou potravinou ľudí. Hovädzie mäso je taktiež dôležitou súčasťou ľudskej stravy. Tuk (loj) sa používa na výrobu mydla. Zo šliach a kopýt sa vyrába glej, z kostí kostná múčka. Koža sa spracúva v kožiarskom a obuvníckom priemysle.
• Ovca domáca (Ovis aries) a Koza domáca (Capra aegagrus hircus): Tieto druhy sa chovajú pre mäso, mlieko, syry a kožu. Samec ovce je baran, samica je ovca a mláďa je jahňa. Samec kozy je cap. Ich chov má dlhú históriu a sú adaptované na rôzne podmienky.

Mýty a fakty o chove malých cicavcov

Malé cicavce a ich chov sú opradené množstvom informácií, no nie každá z nich je pravdivá a dôveryhodná. Je dôležité rozlišovať medzi overenými faktami a bežnými mylnými predstavami, aby sa zabezpečila správna starostlivosť o zvieratá.

• Mýtus: „Králik je hlodavec.“

  • Fakt: Tento výrok je jeden z najviac používaných, no nepravdivých výrokov. Králik patrí do radu zajacovité (Lagomorpha) a od hlodavcov, ako sú napríklad potkany, škrečky či morčatá, sa líši počtom a stavbou zubov. Od hlodavcov ich taktiež odlišuje funkcia čeľuste - králiky dokážu žuť potravu krúživým pohybom, čo je umožnené iným kĺbom čeľuste, zatiaľ čo iné hlodavce len pohybom čeľuste zhora nadol. Tiež sa líšia stavbou pier a rozdiel je aj v stavbe a funkcii tráviaceho traktu.

• Mýtus: „Škrečky milujú loziť.“

  • Fakt: Škrečok loziaci po mrežiach klietky hore a dole? Mnoho ľudí sa domnieva, že predsa musia milovať lozenie a šplhanie. Takéto lozenie je však často prejav stresu z malého alebo nevyhovujúceho priestoru. Jednoducho sa snažia utiecť. Škrečky nie sú uspôsobené na lozenie, ich biologická stavba - zavalité telo a krátky chvostík - nespĺňajú predpoklady pre lozenie do veľkých výšok. Škrečky prirodzene žijú na zemi a v podzemí, kde majú nory a spleť tunelov, preto by sme sa pri výbere ubikácie mali zamerať najmä na dostatočnú plochu dna - neprimeraná výška ubikácie je spätá s rizikom úrazu.

• Mýtus: „Škrečok hryzie mreže, lebo si obrusuje zuby.“

  • Fakt: Škrečok je hlodavec, ktorému neustále dorastajú zuby, a preto si ich musí skracovať a obrusovať. Ohrýzanie kovovej mreže však nemá žiaden účinok na dĺžku zubov, hryzenie kovu skôr môže spôsobiť poškodenie chrupu. Ohrýzanie mreže, podobne ako lozenie po mreži klietky, je prejav stresu a nudy. Škrečok sa snaží vyhrýzť z nepriaznivých podmienok, hryzenie je prirodzená reakcia pre škrečka, ako sa obrátiť a pomôcť si. Ak chceme obmedziť túto činnosť, je potrebné zabezpečenie nielen dostatočne veľkého priestoru, ale rovnako tak aj podnetného prostredia.

• Mýtus: „Hrudkujúce podstielky sú vhodné pre malé cicavce, hlavne králiky.“

  • Fakt: Podstielka je samozrejmá nutnosť pri chove zvierat. Na trhu je pomerne veľké množstvo druhov podstielok a každá z nich má iné benefity. Jedným z druhov sú hrudkujúce podstielky. Tieto podstielky pri styku s tekutinou vytvárajú hrudku. Tento typ podstielok je však nevhodný a nebezpečný pre malé cicavce, a hlavne králiky. Keďže táto podstielka vytvára hrudku pri styku s tekutinou, po zjedení zvieraťom hrozí vznik obštrukcie v tráviacom trakte (rizikové sú najmä bentonitové podstielky, ktoré niekedy využívajú ľudia do toaliet králikov, sú však určené do toaliet pre mačky). Tieto podstielky sú taktiež často prašné, čo je ohrozenie pre dýchaciu sústavu a oči zvieraťa.

• Mýtus: „Čím menšie zvieratko, tým menší priestor potrebuje.“

  • Fakt: My ako ľudia sa často dívame len na aspekt veľkosti zvieratka a preto si zjednodušene predstavujeme, že malé zvieratko značí malý priestor. No ak začneme zvažovať nároky na jeho chov, všetky subjekty, ktoré zvieratko potrebuje v rámci základnej výbavy (domčeky, toaleta, nádoby na substráty, hračky, priestor pre „enrichment“ a ďalšie doplnky), tak zistíme, že výsledná veľkosť priestoru ubikácie je často dvojnásobok od našej pôvodnej predstavy. Navyše aj malé zvieratá sú prekvapivo aktívne a prirodzene zdolávajú nemalé vzdialenosti. Čím väčší priestor vieme zvieratku na jeho život poskytnúť, tým šťastnejšie a pokojnejšie zvieratko budeme doma mať.

• Mýtus: „Škrečky potrebujú kamaráta.“

  • Fakt: Niektoré malé cicavce patria do skupiny spoločenských zvierat (králiky, morčatá, potkany, degu…), no škrečky sem nepatria. Sú to solitárne zvieratá, a teda určite nepotrebujú žiadneho kamaráta. Teritorialita a dominantnosť sú ich prirodzenými vlastnosťami, a preto sa prirodzene držia čo najďalej od jedincov rovnakého druhu. V prípade chovu dvoch jedincov dochádza k teritoriálnym bojom a často k fatálnym následkom. Jeden škrečok chovaný v správnych podmienkach je najšťastnejší škrečok.

• Mýtus: „Hlodavce smrdia.“

  • Fakt: Keď sa povie hlodavec, mnohým ako prvé napadne potkan alebo škrečok a s nimi spojený zápach. Áno, samozrejme aj malé cicavce, tak ako každé zviera, majú svoju typickú arómu a pach. No v širšom slova zmysle, malé cicavce sú bez zápachu. Smrad alebo iný silný odor sú znaky nedostatočnej hygieny alebo choroby. Vhodné chovné zariadenia, správna podstielka, pravidelná hygiena a kontrola zdravotného stavu sú kľúčom k šťastnému zvieratku bez zápachu.

tags: #ktoze #to #dieta #cicika

Populárne príspevky:

• Práva LGBT+ osôb na adopciu
• Komplexný sprievodca pre obličkovú diétu
• Viac o Edmundovi
• rozsiahla ponuka kočíkov na Raj Hračiek
• Vývoj dieťatka v treťom trimestri