Milan Lasica, osobnosť slovenskej kultúry, ktorej rozsah pôsobenia a hĺbka umeleckého výrazu nemajú obdobu, sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Bol hercom, dramatikom, režisérom, textárom, spevákom, konferencierom a milovníkom golfu. Jeho multižánrová tvorba patrí k ojedinelým fenoménom slovenskej kultúry a ovplyvnila generácie divákov a poslucháčov. Milan Lasica sa zároveň zaradil medzi najväčšie autority národa, hoci sa viac-menej vyhýbal nadmernej publicite. Keď sa už mu povinnosti vyjadriť sa nevyhli, alebo priamo vyplývali z podstát jeho činností, jeho výroky boli odzbrojujúce. V niektorých formátoch si sám vzal slovo a zriedkakedy to nevyvolalo pobavené reakcie auditória. Lasica vždy trafil po hlavičke, očarovával jeho jedinečný kumšt, nadhľad a zmysel pre nekonfrontačný až zhovievavý, no presne mieriaci humor.
Detstvo a mladosť: Formovanie osobnosti v turbulentných časoch
Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene. Pred jeho narodením žili jeho rodičia v Košiciach, ale po roku 1938 sa presťahovali späť do Zvolena. Jeho otec bol bankový úradník, ktorý po narodení syna dostal miesto v Tatra banke, a tak sa rodina presťahovala do Bratislavy. Časť detstva strávil v Pliešovciach, no po pár mesiacoch sa jeho rodičia preťahovali do Bratislavy, kde prežil väčšinu svojho života. Do života rodiny zasiahli udalosti po februári 1948, keď komunistický režim zrušil Tatra banku a otca poslali do výroby. Otec sa neskôr vrátil k matke do Bratislavy.
Po absolvovaní povinnej školskej dochádzky pokračoval Milan v štúdiu na gymnáziu na Grösslingovej ulici, vtedajšej Prvej jedenásťročnej strednej škole. Po maturite, ako 17-ročný, začal v roku 1957 študovať dramaturgiu a divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Štúdium úspešne ukončil v roku 1962. Už počas tohto obdobia sa prejavovala jeho hĺbavá povaha, ktorá ho sprevádzala celý život. Jeho dcéra Hana Lasicová v dokumente Textári pre Slovenskú televíziu prezradila: „Možno otec pôsobil v televízii, v divadle, na pódiu ako veľmi veselý človek. Myslím, že vždy po tom túžil celý život rozosmievať ľudí. Možno to pre niektorých nezasvätených znie ako paradox, že doma taký nebol. Bol skôr zamyslený, hĺbavý introvert.“
Vtedajšia politická situácia v Československu, poznačená nástupom komunistického režimu a jeho vplyvom na každodenný život, formovala aj mladého Milana Lasicu. Povedomie o tom, ako sa menila spoločnosť, získaval z prvej ruky, čo sa neskôr odrazilo v jeho tvorbe. Spomínal na rôzne spoločenské udalosti takzvanej strednej triedy, ktorá vtedy fungovala v Bratislave, a asi nielen v Bratislave. To boli väčšinou ľudia, ktorí boli prívrženci Demokratickej strany a zjavne sa tešili, že tá Demokratická strana vo voľbách v 1946 zvíťazila. Netrvalo to ani dva roky, nastúpili komunisti s veľmi silným tlakom. Koncom roku 1947 diskreditovali Demokratickú stranu. Takže, dá sa povedať, že tie februárové udalosti, ktoré sa odohrali v 1948 v Prahe, tie sa na Slovensku odohrali pár mesiacov skôr. Pamätal si, ako počúvali prejavy v rozhlase. V Redute bol veľký míting, rečnil tam Široký, nevedel, či vtedy bol predsedom KSS, asi áno. Situácia začala byť dosť dramatická, až napokon skončila prevratom po 1948. Vtedy začali z Bratislavy ľudí z ich vrstvy, tých ich priateľov, vysťahovávať na vidiek. To sa volalo Akcia B.
Zrod legendárnej dvojice: Lasica a Satinský
Kľúčovým momentom v Lasicovom živote a kariére bolo stretnutie a následná spolupráca s Júliusom Satinským. Stretávali sa už začiatkom 50. rokov minulého storočia ako deti v Pionierskom paláci. Zahrali si spolu aj v jednom z detských predstavení, kde sa predstavili ako dvaja z dvanástich mesiačikov, ktorí sa rozprávajú s Dedom Mrázom z Kamčatky.
Ich autorská spolupráca sa však naplno rozvinula počas štúdia na VŠMU. Už v rokoch 1959-1960 ako vysokoškolskí poslucháči predvádzali svoje komické autorské dialógy počas takzvaných Mládežníckych predpoludní v kabarete Tatra revue. Na scéne kabaretu Tatra si pri prvom vystúpení s Júliusom Satinským nalíčili tváre na bielo. Dostali tak prezývku, ktorá ich od začiatku spolupráce asi najvýstižnejšie charakterizovala ako intelektuálni klauni.
Svojim prístupom k humoru nadviazali na dvojicu českých komikov Jana Wericha a Jiřího Voskovca. Pred divákov prišli s novým, originálnym prejavom a textom, v ktorom banálne životné situácie posúvali do absurdnej polohy. Ich na vtedajšie pomery netradičnú predstavu herectva, humoru a prístupu k divadelnému textu predviedli v roku 1962 aj na pôde Štúdia VŠMU v absolventskom predstavení hry bratov Čapkovcov Lásky hry osudnej. Národný umelec Janko Borodáč vtedy označil ich prejav za neprofesionálny. Napriek tejto kritike pokračovali v rozvíjaní svojej osobitnej predstavy autorského divadla malých foriem, ktorá sa neskôr ukázala ako prelomová.
Divadlo na Korze a obdobie normalizácie
V rokoch 1964-1967 pracoval Milan Lasica aj ako dramaturg Československej televízie v Bratislave. Od roku 1967 do roku 1970 pôsobil v bratislavskom Divadle na Korze, oficiálne Divadelnom štúdiu, kde sa naplno profiloval v komediálno-kabaretnej dvojici so Satinským. Tu sa začalo ich „zlaté obdobie“. K ich najlepším predstaveniam sa radí hra Nečakanie na Godota (1968), v ktorej reagovali aj na sovietsku inváziu do ČSSR v roku 1968. Okrem tejto hry mali v malom pivničnom divadle pre 90 divákov ešte dve premiéry svojich autorských hier, Soirée a Radostná správa pre všetkých, ktorí majú ťažkosti s mechúrom.
V tom čase sa dvojica L + S objavovala aj na televíznych obrazovkách v programoch Večery pre dvoch (1964), v Silvestri na Dunaji (1966), či v programe Bumerang (1968). Avšak, pre svoju nadčasovú iróniu, ktorou kritizovali pomery u nás, sa dostali do pozornosti komunistickej tajnej bezpečnosti, povestnej ŠtB (Štátna bezpečnosť). Kritika autorskej dvojice, známej už ako L+S, po roku 1968 mala v roku 1970 za následok zatvorenie Divadla na Korze a Lasicovi so Satinským zakázali na Slovensku umeleckú činnosť.
"Občania, ktorí ešte neboli ministrami nech sa hlásia u súdruha Žinčicu,“ znel výrok Milana Lasicu, ktorý rezonoval celé desaťročia. Najmä po roku 1968 svojím humorom pomáhali ľuďom prežiť ťažké časy normalizácie, hoci sami boli za to prenasledovaní a mali častý zákaz vystupovať. Často sa im stalo, že kým začali predstavenie, usporiadateľ prišiel, zavolal ich niekam na záchod a tam im povedal, že tam bude „takýto človek“, aby si dávali pozor. Dobre sa z toho smeje, ale žiť v tom, zase nebolo až také celkom veselé. Človek mal furt pocit, že mu niekto stojí za chrbtom a počúva, čo povie. A keď to povie, tak on to prekrúti a tak to potom interpretuje. A to sa stávalo bežne, samozrejme.
Po zatvorení Divadla na Korze odišli do Čiech a v rokoch 1970-1971 pôsobili v divadle Večerní Brno. Po návrate účinkovali na bratislavskej Novej scéne, kde Milan Lasica bol členom operety a od roku 1978 činohry. Na obrazovke sa opäť objavili až v známom silvestrovskom programe z roku 1977, ktorý uvádzal Vladimír Menšík.
Štúdio S a spolupráca s Jaroslavom Filipom
Poetické a kabaretné divadlo Štúdio S vzniklo v roku 1982 v priestoroch slávnej Tatra Revue. Tu opäť začali L+S pôsobiť ako dvojica. Vytvorili viacero dnes už legendárnych predstavení kabaretných hier ako napríklad Deň radosti, Náš priateľ René či Jubileum. Pri predstaveniach im úspešne asistoval aj hudobník a herec Jaroslav Filip. Ten s nimi koncom 70. a začiatkom 80. rokov minulého storočia spolupracoval aj na úspešnom kabaretnom televíznom projekte Ktosi je za dverami. Spoločne tiež nahrali legendárne hudobné albumy Bolo nás jedenásť (1981) a S vetrom opreteky (1982), pričom Lasica s Filipom majú na konte aj ďalšie spoločné nahrávky My (1988) a Sťahovaví vtáci (1990).
Ktosi je za dverami- inovácia spisovnej slovenčiny
Album Bolo nás jedenásť sa stal kultovým, pričom Milan Lasica napísal pôsobivý text piesne Do batôžka, ktorú zhudobnil Jaro Filip. V 80-tych rokoch prišlo uvoľnenie a mohli s Júliusom Satinským pre Slovenskú televíziu pripravovať obľúbený program Ktosi je za dverami. Dokonca odmietli pripraviť satirickú reláciu na amerického prezidenta Ronalda Reagana.
Mnohostranný talent: Od textára po speváka
Svoj talent predviedol aj ako autor hudobných textov pre populárnych spevákov. Textársky spolupracoval napríklad s Mirom Žbirkom, Richardom Müllerom, s ktorým vytvoril unikátny album Müller spieva Lasicu, Lasica spieva Müllera, Lasica a Müller spievajú Filipa (2008). Obzvlášť úzko spolupracoval s Petrom Lipom, s ktorým napísal albumy Lipa spieva Lasicu (2005) a Návšteva po rokoch (2013). V roku 2016 vyšla dvoj-CD kompilácia ich spoločnej tvorby s názvom Podobnosť čisto náhodná. Lasica napísal aj text úspešnej skladby Motýľ z Lipovho najnovšieho albumu Dobré meno a pravidelne ich bolo možné vídať aj na spoločných koncertoch.
Milan Lasica je v rámci svojich hudobných aktivít známy aj ako interpret starých evergreenov, napríklad z repertoáru legendárneho Františka Krištofa Veselého. V tejto polohe vystupoval s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders, s ktorým nahral tri albumy - Ja som optimista (2001), Celý svet sa mračí (2002) a Keď zastal čas (2011). Svoje pesničkové texty vydal aj knižne v zbierkach Bolo nás jedenásť (1985), Piesne o ničom (1989) a Piesne a iné texty (2003).
Herectvo a film: Nezmazateľná stopa
Milan Lasica sa predstavil aj ako herec v dramatických dielach. Pod taktovkou režiséra Vladimíra Strniska sa predviedol ako Don Juan, Orgon, alebo Čičikov. V Štúdiu S sa po boku Mariána Labudu úspešne predviedol v hre Slawomira Mrožka Emigranti, predtým zožali obrovský úspech s Výrobcom šťastia na predlohy satirického románu Vladimíra Mináča, kde sa v hereckom gala predviedli spolu s Mariánom Zednikovičom a Vladimírom Černým. Na doskách divadla Štúdia S nezabudnuteľne stvárnil aj Cyrana z Bergeracu a rad iných postáv. Spolu so Satinským excelovali v hre Milana Kunderu Jakub a jeho pán.
V apríli 1999 sa Štúdio S zmenilo na Štúdio L+S a majiteľom divadla sa stal Milan Lasica. Naďalej bol tu aktívny a uviedol hru Na fašírky mi nesiahaj. Hosťujú v ňom popredné slovenské i české herecké osobnosti a viac ako dvadsať rokov sa v ňom koná aj divácky úspešný Festival českého divadla.
Pred filmovou kamerou debutoval Milan Lasica vo filme Vždy možno začať v roku 1961. Postupne vytvoril mnoho postáv v úspešných filmoch ako napríklad Sladké hry minulého leta (1969), Parížsky život, Nekonečná nevystupovať (oba 1978), Buldoci a třešně (1981), Srdečný pozdrav zezeměkoule (1982), kde stvárnil postavu mimozemšťana. Ďalej to boli Traja veteráni, Jožko Púčik a jeho kariéra (oba 1983), Utekajme, už ide! (1986), Pehavý Max a strašidlá (1987), Vážení přátelé, ano (1989), Saturnin (1994), Pasti, pasti, pastičky (1998), Hanele (1999), Obsluhoval jsem anglického krále (2006) či Rukojemník (2014). V kinematografii zanechal Milan Lasica rovnako výraznú stopu v už klasických československých filmových dielach.
Literárna tvorba a publicistika
Okrem divadelných hier a textov piesní sa Milan Lasica venoval aj rozsiahlej literárnej tvorbe. Spolu so Satinským publikovali napríklad aj knihy Nečakanie na Godota (súbor scénok a poviedok 1968), alebo Tri hry (1988). So životným priateľom Tomášom Janovicom napísal knihu Zoči-voči. S Jánom Štrasserom sa podieľal na knihe Lenže ja som iba komik (2005), ktorá ponúkala hlbší pohľad na jeho umeleckú dráhu. Pod názvom Bodka (2007) a Bodka II. (2009) Lasicovi knižne vyšli fejtóny, ktoré potvrdili jeho výnimočný pozorovací talent a zmysel pre humor. Vystupoval v rade rôznych humoristických relácií. Prekladal z češtiny (Václav Havel, Milan Uhde), ale aj z poľštiny (Sławomir Mrożek).
Život s cenzúrou a politický kontext
Umelecké pôsobenie Milana Lasicu bolo neoddeliteľne prepojené s politickými reáliami vtedajšieho Československa. Od začiatku až do roku 1989 mu často cenzorsky bránili v umeleckom pôsobení. Pamätal si, ako sa počúvali prejavy v rozhlase a ako situácia začala byť dosť dramatická, až napokon skončila prevratom po roku 1948. Vtedy začali z Bratislavy vysťahovávať ľudí z ich vrstvy, priateľov, na vidiek, čo sa nazývalo Akcia B.
Zmeny v školstve boli taktiež markantné. Spomínal na otca svojej ženy, ktorý bol učiteľ a za Slovenského štátu učil aj slovenčinu. Videl jednu učebnicu, ktorú vlastnil, a v nej boli vyškrtané celé strany, pretože tá učebnica bola ešte z Československej republiky. Takže za Slovenského štátu isté veci neboli vhodné. A toto pokračovalo aj za komunizmu. Napríklad, ešte na začiatku, keď chodil do prvej ľudovej školy, mali obraz prezidenta Beneša na stene, aj Masaryka. To potom všetko išlo dole, a samozrejme, ani nehovoril, že by tam mohol byť krucifix. Potom sa tam objavil prezident Gottwald. A o Benešovi sa v dejepise učilo ako o človeku, ku ktorému treba mať negatívny vzťah. Tieto zážitky hlboko ovplyvnili jeho vnímanie sveta a prejavovali sa v jemnej, no prenikavej satire.
Televízna osobnosť a neskoršie roky
Okrem divadelnej a filmovej tvorby sa Milan Lasica stal aj neodmysliteľnou súčasťou televízneho vysielania. Už takmer 20 rokov bavil televízne publikum glosovaním spoločenských udalostí v relácii Sedem (predtým Sedem s.r.o.). Stal sa tiež neodmysliteľnou súčasťou hudobno-zábavnej talkshow Zlaté časy s Eňou Vacvalovou (pôvodne Elenou Vacvalovou). Od druhej série, kedy sa stálym hosťom stal Milan Lasica, si relácia získala ešte väčšiu obľubu u divákov, ako uviedla šéfdramaturgička zábavy, hudby a špecializovaných programov RTVS Ildikó Schreiberová. Na Milana Lasicu sa tešili hostia aj diváci.
V osobnom živote bol Milan Lasica dvakrát ženatý. Prvou manželkou bola herečka a speváčka Zora Kolinská. S druhou manželkou, herečkou, diplomatkou a političkou Magdou Vášáryovou, vychovali dve dcéry, Žofiu a Hanu. Tvorili pár vyše 37 rokov. Milan Lasica prezradil, že najväčšiu radosť mu robili dve vnučky, ku ktorým mal, tak ako k manželke Magde Vášáryovej, najväčší rešpekt. „Majú silnú tendenciu ma poučovať a dirigovať, obidve vedia najlepšie, ako to má všetko byť.“ Budúcnosť už veľmi neriešil, ale žil prítomnosťou.
Vyznamenania a ocenenia
Za svoju všestrannú umeleckú činnosť získal Milan Lasica viacero prestížnych ocenení. Spolu s Júliusom Satinským im bolo v roku 1997 udelené Krištáľové krídlo za celoživotné dielo. V roku 2003 mu prezident Českej republiky Václav Havel udelil Medailu za zásluhu I. stupňa. V roku 2005 získal Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti kultúry. Za knihu Bodka mu bola v roku 2008 udelená Cena Dominika Tatarku. V roku 2014 mu bola udelená európska cena Trebbia za tvorivú činnosť. Od roku 2005 pôsobil aj ako prezident Medzinárodného filmového festivalu (MFF) Art Film Fest Trenčianske Teplice (v súčasnosti Art Film Fest Košice), kde mu v roku 2014 udelili aj Cenu Karla Čapka. Tieto ocenenia sú svedectvom o jeho mimoriadnom prínose pre umenie a kultúru v stredoeurópskom priestore.
Odkaz a odchod legendy
Milan Lasica, nestor inteligentného slovenského humoru a milovník golfu, zomrel 18. júla 2021 v Bratislave. Symbolicky k svojmu performačnému majestátu a životnému nadhľadu - na pódiu, počas potlesku divákov po dospievaní posledného čísla predstavenia s Bratislava Hot Serenaders s názvom Ja som optimista. Zomrel vo veku 81 rokov. Denník SME potvrdil úmrtie zo zdroja blízkeho Bratislava Hot Serenaders. Milan Lasica vystupoval spolu s orchestrom na ich výročnom koncerte v bratislavskom Štúdiu L+S. Počas interpretácie piesne odpadol. Oživiť sa ho už nepodarilo. Jeden z účastníkov koncertu potvrdil úmrtie Denníku N a uviedol: „Bola to náhla porucha srdcového rytmu. Bol som tam a podával som resuscitáciu s kolegami, kým prišla záchranka. Dospieval pesničku Ja som optimista v dobrej forme, bola klaňačka asi dvakrát a naraz sa pomaly zosunul k zemi. Parkrát sa ‚vrátil‘ a hýbal očami, ale nezvládol to. Bohužiaľ, je to pravda.“
Jeho odchodom slovenská kultúra stratila jednu z najvýznamnejších osobností, no jeho odkaz žije ďalej. RTVS pripravila špeciálny diel relácie Zlaté časy venovaný jubilantovi, ktorý odvysielala vo štvrtok 6. februára o 20:30 na Jednotke, a kde sa diváci mohli tešiť aj na reakciu Milana Lasicu moderátorskej partnerke Elene Vacvalovej, ktorá sa vyznala z veľkého rešpektu pred ním. Dozvedeli sa tiež, aké SMS mu vypisovali jeho milované vnučky. Nechýbalo množstvo archívnych zábavných dialógov a vystúpení z čias, keď tvoril nezabudnuteľnú dvojicu s Julom Satinským, na ktorého myslel každý deň. Ako povedal, ak by jeho najbližší priateľ stále žil, tak by osemdesiatku oslávili skromne. „Nemusel by ani nič hovoriť, mne by stačilo, keby tu bol,“ povedal. V Zlatých časoch odzneli aj dve piesne zo spomínaného legendárneho albumu Bolo nás jedenásť, ktoré zaspievali Michal Kaščák, Lasky zo skupiny Para a Katarína Knechtová. Dvojka a Trojka oslávili jubileum filmami a záznamom koncertu Bolo nás jedenásť. Rádio Slovensko vysielalo špeciálny nedeľný zábavník Dvojbodky. Vysielanie RTVS venované Milanovi Lasicovi začalo v deň jeho narodenín, 3. februára.
tags: #lasica #datum #narodenie