Jozef II., jeden z najvýznamnejších monarchov osvietenského absolutizmu, sa na trón Habsburskej (Rakúskej) monarchie dostal v roku 1780 po smrti svojej matky, legendárnej panovníčky Márie Terézie. Avšak, s matkou spoluvládol už od roku 1765. Jeho panovanie bolo poznačené intenzívnymi snahami o modernizáciu ríše prostredníctvom radikálnych reforiem, ktoré sa snažil zavádzať s neúprosnou odhodlanosťou. Jozef II., cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa od roku 1765, uhorský a český kráľ od roku 1780, rakúsky arcivojvoda tiež od roku 1780 a prvý panovník Habsbursko-lotrinskej dynastie, zanechal nezmazateľnú stopu v dejinách strednej Európy. Jeho život, od narodenia až po predčasnú smrť, bol sprevádzaný osobnými tragédiami a neľahkým úsilím o transformáciu zaostalého štátu na modernú, centralizovanú ríšu, čo ho zaradilo medzi hlavných predstaviteľov osvietenského absolutizmu a rakúskeho centralizmu.
Pôvod a Rané Detstvo Cisára Jozefa II.
Jozef II. sa narodil 13. marca 1741 vo Viedni, v srdci Habsburskej monarchie. Bol štvrtým dieťaťom a prvým synom panovníčky Márie Terézie a Františka Štefana Lotrinského, ktorý bol toskánskym a lotrinským veľkovojvodom a od roku 1745 sa stal rímsko-nemeckým cisárom Františkom I. V čase svojho narodenia bol Jozef druhým žijúcim dieťaťom kráľovského páru. Medzi jeho početných súrodencov patrila napríklad aj Mária Antoinetta, ktorá sa neskôr stala manželkou francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Narodenie budúceho vladára spadá do obdobia tesne po začatí prvej prusko-habsburskej vojny, v ktorej sa Prusko, Francúzsko a ďalší nepriatelia Habsburgovcov rozhodli využiť neskúsenosť jeho matky ako čerstvej vladárky a z viacerých strán napadli habsburskú monarchiu. Prusko-habsburské vojnové súperenie trvalo s prestávkami celých 23 rokov, a tak prakticky sprevádzalo celú mladosť budúceho monarchu.
Budúci panovník a reformátor vyrastal v prísnom režime, naplnenom vzdelávaním a modlením. Tak ako aj ďalší jeho súrodenci, aj Jozef bol vychovávaný v katolíckom duchu, na čo kládla veľký dôraz jeho matka, Mária Terézia. Už od útleho detstva prejavoval mimoriadne nadanie na cudzie jazyky; údajne ich ako šesťročný ovládal šesť, pričom vedel čítať aj písať. Medzi učiteľov a vychovávateľov, ktorí sa starali o mladého nástupníka trónu, patrili gróf Kaunitz, Karol Anton von Martini, Johann Krištof von Bartenstein a aj gróf Karol Batthyányi von Németh Ujvár. Podľa niektorých historikov mal práve Karol Batthyányi na Jozefa najväčší vplyv. Všemožná pomoc pri príprave na jeho vladárske povinnosti bola následníkovi trónu venovaná.
K miestu narodenia Jozefa II. sa viaže aj jedna zaujímavá legenda. O kaštieli v Gabčíkove sa zachovala historka, podľa ktorej sa v tejto budove mal narodiť syn Márie Terézie, neskorší cisár Jozef II. Pravdou je, že sa v kaštieli Amadeovcov Mária Terézia často a rada zdržiavala. Či sa však Jozef II. narodil vo Viedni, ako sa uvádza v dostupnej literatúre, alebo v Gabčíkove, sa asi nikdy s určitosťou nedozvieme. Legenda je totižto čiastočne akoby podložená písomnosťou, ktorá vznikla na základe zápisu narodených detí miestnym farárom Gáborom Makaym roku 1741. Makay si zaznačil narodenie štvrtého dieťaťa a prvorodeného syna cisárovnej, aj keď neuvádza miesto narodenia, teda nehovorí o tom, že by sa mal Jozef narodiť priamo v Gabčíkove. Ďalšia písomnosť, tentoraz súkromná korešpondencia pravdepodobne písaná barónkou Stefániou Bánhidy, manželkou grófa Emila Amade de Üchtritz z roku 1939, taktiež potvrdzuje narodenie akéhosi arcikniežaťa, teda dieťaťa z vyšších kruhov, aj keď ani táto nehovorí priamo o Jozefovi II. Listiny podobného obsahu, zmieňujúce sa o narodení významného potomka z vyšších kruhov, nie sú ničím zriedkavým. Možno to však bol v skutočnosti iba súkromný záznam miestneho farára, ktorý tým nevedomky rozprúdil akúsi fámu o udalosti narodenia neskoršieho cisára. Možné je však aj to, že pre cisársku rodinu bolo nevhodné, aby sa ako miesto narodenia budúceho panovníka uvádzalo akési vidiecke sídlo. Pre obyvateľov obce však azda navždy ostane rodiskom Jozefa II. Gabčíkovo a nie Viedeň, ako uvádza literatúra.
Vzostup k Moci a Spoluvláda s Máriou Teréziou
Jozef II. sa už počas života svojho otca Františka I. Lotrinského, v roku 1764, stal rímskonemeckým kráľom, korunovaný vo Frankfurte. Po nečakanej smrti otca Františka I. dňa 18. augusta 1765 sa stal spoluvládcom po boku Márie Terézie. Po otcovej smrti v roku 1765 bol aj cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa a od roku 1765 bol aj spoluvládcom Márie Terézie v Rakúskej monarchii. Mária Terézia síce patrila tiež k reformátorom monarchie, ale predstavy svojho syna považovala za príliš radikálne. Jozef nemal s matkou Máriou Teréziou veľmi dobrý vzťah, prejavovalo sa to aj v období, keď vládol ako spoluvládca, kedy často dochádzalo k ich vzájomným konfliktom. Jozef II. chcel presadzovať svoje myšlienky a názory, no tie boli často v rozpore s matkinými predstavami. Oveľa lepšie vychádzal so svojím otcom Františkom Lotrinským, ktorého nečakaná smrť ho veľmi zasiahla.
Pavel Koutský: 74 Reformy Marie Terezie Dějiny udatného českého národa (2013)
Po smrti Márie Terézie, ktorá zomrela 29. novembra 1780, nastúpil Jozef II. na trón a stal sa samostatným vládcom Rakúskej monarchie, teda rakúskym arcivojvodom, uhorským a českým kráľom. Po nástupe na trón presadzoval významné reformy, ktoré nariaďoval prostredníctvom patentov. Svoje predstavy o reformách Jozef II. odvodzoval zo skúseností z častých ciest po habsburských dŕžavách, ale aj po Francúzsku či Rusku. Počas svojho života podnikol Jozef veľa ciest po celej Európe, pričom cestoval inkognito ako gróf Falkenstein, čo bol jeden z jeho titulov, ktoré zdedil po svojom otcovi. Na týchto cestách sa stretával s obyčajnými ľuďmi a vďaka týmto stretnutiam sa chcel vcítiť do ich života. Tieto zážitky ho výrazne ovplyvnili v jeho presvedčení o potrebe radikálnych zmien v monarchii. Za uhorského kráľa sa korunovať nenechal, lebo uhorská šľachta bojkotovala jeho reformy, čo bol jeden z prvých náznakov hlbokého odporu, ktorému bude neskôr čeliť.
Osobný Život a Manželstvá
Osobný život Jozefa II. bol nešťastný a poznačený tragédiami, ktoré ho formovali aj ako panovníka. Bol dvakrát ženatý, ale ani jedno manželstvo nedopadlo dobre a zostalo bez mužského dediča. Jozef ako následník trónu sa prirodzene musel podriadiť sobášnej politike svojej matky, ktorá chcela jeho sobášom dosiahnuť výhodné politické spojenectvo s niektorou európskou mocnosťou. Prvá ponuka na sobáš prišla od neapolského kráľa Karola IV., ktorý navrhol, aby si Jozef vzal za manželku jeho najstaršiu dcéru, a niektorá dcéra Márie Terézie by sa vydala za jeho najstaršieho syna. Tento sobáš by bol veľmi výhodný kvôli dvom veciam - zaručoval by bezpečnosť Rakúska aspoň z jednej strany a Karol IV. mal v blízkej dobe nastúpiť na španielsky trón po svojom bezdetnom nevlastnom bratovi Ferdinandovi VI., a tak by po smrti Karola IV. Druhou možnosťou, koho vybrať pre Jozefa, bola vnučka Ľudovíta XV., Izabela Parmská. S ňou sa nakoniec aj 6. októbra 1760 oženil.
Jozef sa do svojej prvej manželky, Izabely Parmskej, zamiloval, no ona jeho city neopätovala, ako sa dozvedel až po jej smrti. Izabela Parmská prekonala dva potraty. Dva roky po svadbe, v roku 1762, porodila prvú dcéru, Máriu Teréziu, ktorá zomrela v roku 1770 vo svojich ôsmich rokoch na zápal pľúc. Jozef mal s Izabelou dve dcéry, ktoré však zomreli, prvá na zápal pľúc a druhá hneď po narodení. Po predčasnej smrti Izabely Parmskej už Jozef nebol schopný nadviazať žiadny užší citový vzťah k inej žene.
K druhému sobášu ho presvedčila jeho matka Mária Terézia z potreby zabezpečiť dediča. Dňa 23. januára 1765 si Jozef II. vzal za manželku nemeckú princeznú z wittelsbachského rodu, Máriu Jozefínu Bavorskú. Jozef a Mária Jozefína boli príbuzní - ich matky boli sesternice. Toto manželstvo však zostalo bezdetné a Mária Jozefína zomrela v roku 1767. Jozef jej nešiel ani na pohreb, čo svedčilo o jeho emocionálnom odstupe po skúsenosti s Izabelou. Tieto rany na osobnom fronte pravdepodobne prispeli k jeho tvrdohlavému a niekedy aj nepopulárnemu správaniu vo vládnutí.
Filozofia Vlády a Jozefinizmus
Jozef II. bol typickým predstaviteľom osvietenského absolutizmu a rakúskeho centralizmu, pričom v súvislosti s ním hovoríme o tzv. jozefinizme. Bol pokrokovejší ako jeho matka; jej reformy sa mu zdali pomalé a nedostatočné. Rýchlo začal modernizovať monarchiu na základe skúseností z ciest a v duchu osvietenských myšlienok. Opieral sa o filozofiu prirodzeného práva, nie o Božie prikázania. Vychádzal z toho, že človek je od narodenia slobodný a povinnosťou každého úradu je vytvoriť také podmienky, aby svoju slobodu mohol aj realizovať. Pomocou reforiem sa snažil odstrániť staré inštitúcie.
Jozef II. podporoval náboženskú toleranciu, chcel znížiť moc cirkvi, oslobodiť nevoľníkov od feudálnych bremien a odstrániť všetky obmedzenia a zákazy týkajúce sa obchodu a vzdelania. V týchto myšlienkach sa podobal na pruského panovníka Fridricha II., ruskú cárovnú Katarínu II. a aj na svojho mladšieho brata, ktorý po jeho smrti vládol ako Leopold II. Všetci títo panovníci sa považujú za osvietenských vládcov 18. storočia. Mal osobné kontakty s vedcami a veľa cestoval, čo mu umožnilo získať prehľad o pokrokových myšlienkach svojej doby. Chcel z monarchie vytvoriť moderný štát. Bol vlažný katolík a filozof-kozmopolita, čo sa nepáčilo jeho matke. Ako človek bol veľmi nepríjemný, všetci ho nenávideli, najviac uhorská šľachta. Bol prísny, tvrdohlavý, neskrotný, povýšenecký, sarkastický, náladový, spurný a popudlivý. Legitimitu svojich reforiem zavádzal patentmi, ktorých vydal približne 6000, bez zohľadnenia vôle krajinských stavovských snemov a nezriedka aj proti ich vôli.
Jozef II. sa snažil zreformovať všetky oblasti života, no keďže všetko urobil príliš unáhlene a rýchlo, veľa z jeho reforiem nakoniec stroskotalo. Jeho plány mali často znaky „hurá-akcií“, chýbala im poctivá príprava a hlavne rady skúsených poradcov. A tak veľa z toho, čo v dobrom úmysle vyhlásil a zaviedol, musel neskôr odvolať.
Kľúčové Reformy v Oblasti Náboženstva a Cirkvi
Politika Jozefa II. sa prejavila najmä v národnom hospodárstve a v oblasti náboženstva. Pod pojmom Jozefínske reformy sa označuje súbor približne 6000 nariadení a výnosov Jozefa II., ktoré v duchu osvietenských ideálov prirodzeného práva, racionalizmu, "rozumnej vlády" a náboženskej znášanlivosti nadväzovali na reformy jeho matky Márie Terézie, a v niektorých smeroch ich radikálne prekračovali.
Prvý z veľkých patentov, ktoré Jozef II. zaviedol, bol Tolerančný patent. Do platnosti vstúpil 13. októbra 1781 v rakúskych krajinách a 25. októbra 1781 v Uhorsku. V skutočnosti však išlo o sériu nariadení, ktoré upravovali problematiku tolerancie v rôznych častiach monarchie. Dôvodom k vydaniu tohto patentu bola snaha prispôsobiť sa európskemu trendu a súčasne sa vyrovnať s existenciou evanjelického náboženstva. Tolerančný patent zrušil cirkevný monopol katolíckej cirkvi v rakúskych korunných krajinách a okrem katolíckeho vierovyznania povoľoval aj luteránske, kalvínske a ortodoxné kresťanstvo. Nešlo tu však ešte o zrovnoprávnenie týchto vierovyznaní, ale o ich tolerovanie. Na základe tohto patentu sa mohli títo veriaci slobodne hlásiť k svojmu vierovyznaniu. Mali povolené stavať si kostoly, ktoré však nesmeli mať veže. Bola zakázaná diskriminácia v cechoch. Od 2. januára 1782 bola podobným spôsobom tolerovaná aj židovská viera. Židia sa odvtedy mohli venovať väčšine bežných povolaní, mohli študovať na univerzitách a v niektorých oblastiach mohli vlastniť aj pôdu. Bolo zrušené označovanie žltým krúžkom a mohli byť oslovovaní „pán“.
Jozef II. chcel znížiť moc cirkvi, obmedzoval styky s Rímom a snažil sa zmierniť vplyv pápeža na katolícku cirkev v monarchii, pričom ju podriadil štátnej moci. Obnovil tiež „placetum regium“, čo bolo nariadenie, ktoré zakazovalo čítať pápežské buly v kostoloch bez povolenia panovníka. Jozef II. tým dal jasne najavo, že len cisár určuje aj náboženské pravidlá katolíckej cirkvi v rakúskej ríši. Tvrdo zasahoval proti jezuitom, ktorí boli proti reformácii.
Zrušil viacero mníšskych rádov, najprv tie, ktoré sa nevenovali zdravotníckej službe a výchove mládeže. V roku 1783 tak zrušil celkovo 738 kláštorov, najmä Kartuziánov, Kamaldulov, Karmelitánov a Karmelitánok, Klarisiek, Kapucínok, Františkánok a rôzne ďalšie kláštory. Toto rušenie kláštorov zdôvodňoval veľkým počtom kláštorov a nákladmi, ktoré zaťažovali najmä štátnu kasu. Zrušil 50% kláštorov a mníšskych rádov. Ponechal len kláštory a rády, ktoré sa venovali zdravotnej starostlivosti a vzdelávaniu. Z ich majetkov financoval nové farnosti, školy a opateru starých duchovných. Na výchovu kňazov zrušil biskupské semináre a zriadil dva štátne generálne semináre, ktoré vychovávali v osvietenskom duchu. Jeden z nich bol 1. novembra 1783 otvorený na Bratislavskom hrade a sú s ním spojené začiatky pôsobenia bernolákovcov, a teda aj prvej spisovnej slovenčiny. Ďalej sa zameral na zredukovanie počtu cirkevných sviatkov, zrušil niektoré púte a procesie.
Jozef II. dal zriadiť aj tzv. náboženský fond, ktorý disponoval majetkom získaným z predaja nehnuteľností. Fond slúžil na zaopatrenie kňazov a rôzne iné charitatívne činnosti. Tento fond fungoval až do roku 1938. V rámci jeho cirkevných reforiem zakázal pochovávať mŕtvych v kláštoroch a kostoloch klasickým spôsobom. Mŕtvoly sa mali pochovávať zabalené v plátne, a nie v drevených rakvách. Dôvodom pre toto rozhodnutie bolo šetrenie dreva.
Sociálne, Ekonomické a Administratívne Zmeny
Dôležitou sociálnou reformou bol Patent o zrušení nevoľníctva. Dňa 1. novembra 1781 bol v rakúskych a českých krajinách (v roku 1785 aj v Uhorsku) vydaný tzv. Patent o zrušení nevoľníctva. Na základe neho bolo zrušené nevoľníctvo a bolo nahradené miernejším stavom, a to poddanstvom. Tento patent vychádzal z osvietenských zásad prirodzeného práva, posilňoval ľudskú dôstojnosť, občianske sebavedomie a obnovil staré slobody poddaných. Na základe toho neboli poddaní priamo závislí na vrchnosti, či už šľachtickej alebo cirkevnej. Táto zmena tiež znamenala, že poddaní nepotrebovali súhlas vrchnosti, keď sa chceli odsťahovať z panstva, keď chceli uzavrieť manželstvo s osobou, ktorá žila mimo panstva, alebo keď chceli, aby sa ich deti vyučili v nejakom remesle, alebo ich chceli dať študovať. Vznikla tiež možnosť dedenia sedliackej usadlosti a zamedzilo sa drobeniu pozemkov. To predtým bez súhlasu nesmeli urobiť. Z poddanstva bolo možné sa vykúpiť. Poddaný tiež nemusel pred feudálom kľaknúť a bozkať mu ruku ako predtým. Táto reforma síce oslabila feudálne vzťahy, no zachovávala poddanské povinnosti.
V rámci národného hospodárstva sa Jozef II. zameral na radikálne zmeny. V roku 1786 sa pokúsil o zdanenie všetkých obyvateľov, vrátane privilegovaných vrstiev. To sa mu však v Uhorsku nepodarilo uviesť do života. V rámci Jozefínskeho katastra nariadil spísať všetku pôdu v ríši - poddanskú aj panskú. Zavádzal tiež rovnaké zdanenie, čím zrušil predchádzajúce daňové úľavy šľachty. Bernou a urbariálnou reformou (patentom) zrušil povinnosť roboty a nahradzoval ich peňažnými dávkami. Daňové zaťaženie poddanských sídiel nemalo prekročiť 30 % výnosu pozemku. Proti vôli cechov im okliešťoval slobody a práva, až ich nakoniec po smrti Márie Terézie zrušil. Podporoval aj hudbu. V rámci prísnej hospodárskej politiky zakázal dovoz luxusných výrobkov, obmedzil výdavky habsburského dvora, napríklad zakázal plesy (určoval koľko sa ich môže usporiadať do roka), vymedzil kalorickú hodnotu stravy a obmedzil kúrenie.
V administratíve zrušil v Uhorsku stáročia existujúce šľachtické stolice a nahradil ich 10 štátnymi dištriktmi dňa 18. marca 1785. Spojil tak napríklad Liptovskú, Turčiansku a Oravskú stolicu. Presunul mnohé centrálne uhorské úrady z vtedajšieho Prešporka, dnešnej Bratislavy, a Slovenska do Viedne a Budína. Dokonca aj Trnavskú univerzitu presťahoval do Pešti. Zaviedol Uhorskú objemovú mieru, na základe ktorej sa ustálila miera vínneho suda na 10 vedier, čo bolo 465 litrov.
V jazykovej oblasti vyhlásil nemčinu namiesto dovtedajšej latinčiny za úradný jazyk rakúskej monarchie, vrátane Uhorska. Zároveň však podporoval pestovanie jednotlivých domácich jazykov v monarchii, čo uviedol do praxe dekrétom z decembra 1786, ktorého cieľom bolo zlepšenie komunikácie kňazov s obyvateľstvom. Toto spôsobilo jednak nárast maďarského nacionalizmu a začiatok tzv. maďarizácie a jednak to, že sa bernolákovci začali venovať pestovaniu jedného z týchto domácich jazykov monarchie - slovenčiny. Štátny aparát tvorili odborníci a Uhorsko bolo rozdelené na 10 dištriktov. Od úradníkov vyžadoval úplnú lojalitu, ale štátna služba im zaručovala živobytie do konca života. V prezlečení navštevoval úrady a v prípade zistenia nejakej chyby bol úradník vyhodený na ulicu bez nároku na podporu.
Reformy Súdnictva a Školstva
Jozef II. zreformoval aj súdnictvo. Prijal nový Trestný zákonník a nový Občiansky zákonník. Trestný zákonník zrušil trest smrti a mučenie. Občiansky zákonník hlásal rovnosť ľudí pred súdom a celkovo rovnaké práva a povinnosti občanov, platil pre všetkých bez výnimky. Taktiež očísloval domy, premeral pôdu, zakázal prácu detí do 8 rokov a zrušil nariadenie, že ženy musia sedieť na jednej strane stola a muži na druhej.
Pavel Koutský: 74 Reformy Marie Terezie Dějiny udatného českého národa (2013)
Pokračoval aj v reforme školstva, ktoré započala jeho matka. Spolu s matkou uzákonil obdobie školopovinnosti od 6. do 12. roku. Nariadil povinnú školskú dochádzku pre deti od 6 do 12 rokov. Vyučovanie vyhlásil za bezplatné a nariadil tiež každoročný súpis detí. Absencia žiakov na vyučovaní bola trestaná. Bola vydaná štátna norma pre Uhorsko Ratio educationis, ktorá rozdelila školy na ľudové a latinské, tieto sa členili na jednotlivé stupne a typy škôl podľa vtedajšej spoločenskej štruktúry. V každej obci, kde bola fara sa zriaďovali školy. Do týchto škôl museli dochádzať aj deti zo susedných obcí, ktoré boli vzdialené do piatich kilometrov. Žiaci, ktorí mali iné než katolícke vierovyznanie a nemali vlastnú školu, museli navštevovať katolícke školy. Jozef II. však kritizoval prehnanú náboženskú výchovu na školách.
Kľúčové reformy urobil Jozef II. aj v oblasti vyšších škôl. Školy v Sedmohrade podrobil viedenskej študijnej komisii, zrušil povinné bohoslužby a účasť študentov na náboženských úkonoch. Povolil im návštevy divadiel a zábavných lokálov. Nie všetky reformné kroky školskej politiky Jozefa II. však boli pokrokové. Nemecký jazyk zaviedol vo všetkých stredných školách ako povinný predmet. S osvieteneckou literatúrou a s novinárstvom sa spája aj dôležitý patent Jozefa II. z 11. (dátum chýba v poskytnutých informáciách, pravdepodobne ide o cenzúrny patent). V roku 1777 založil Jozef II. ríšsky Ústav pre hluchonemých vo Viedni, kde sa vyučovalo pomocou posunkovej reči a orálnej metódy, čím sa vytvorila nová kombinovaná metóda, dnes nazývaná viedenská metóda.
Jozef II. tiež zmenil aj spôsob výcviku a taktiky rakúskej armády. Vzorom mu bola pruská armáda, ktorá bola veľmi dobre organizovaná.
Odpor voči Reformám a Ich Odvolanie
Napriek všetkým snahám o modernizáciu a pokrok, či možno práve kvôli nim a ich rýchlosti, bol Jozef II. neobľúbeným panovníkom. Jeho nasilu presadzované reformy vyvolali odpor šľachty, najmä v Belgicku a Uhorsku. V Uhorsku, napriek tomu, že Jozef nezvolával snemy a neobsadil ani funkciu palatína, bol odpor šľachty taký veľký, že všetky reformy, ktorých bolo okolo 2000, musel na smrteľnej posteli odvolať. Po vypuknutí revolúcie vo Francúzsku sa začali čoraz viac ozývať hlasy namierené proti Jozefovi II., najmä uhorská šľachta, ktorá nesúhlasila s jeho reformami. A tak bol donútený krátko pred smrťou odvolať všetky svoje reformy okrem Tolerančného patentu a zrušenia nevoľníctva.
Záver Života a Dedičstvo
Jozef II. nečakane zomrel 20. februára 1790 vo Viedni na tuberkulózu, ktorou sa nakazil počas bojov v Rusku proti Osmanskej ríši. K jeho predčasnej smrti tiež prispela aj prepracovanosť. Pochovaný je v kapucínskej krypte vo Viedni. Zrejme čelil na konci svojho života silnej depresii, keď si tento text zvolil ako svoj náhrobný epitaf. A pritom sa väčšina historikov zhoduje v tom, že jeho vláda rozhodne nebola tragická a že mnohé, o čo sa pokúsil, malo svoj zmysel. Pravdou však je, že jeho plány mali často znaky „hurá-akcií“, chýbala im poctivá príprava a hlavne rady skúsených poradcov. A tak veľa z toho, čo v dobrom úmysle vyhlásil a zaviedol, musel neskôr odvolať.
Jeho nástupcom sa stal jeho mladší brat Leopold II., ktorý po jeho smrti vládol. Aj keď väčšinu jeho reforiem musel odvolať, pretrvávajúci Tolerančný patent a zrušenie nevoľníctva zanechali trvalý odkaz a položili základ pre ďalší vývoj monarchie. Jozef II. sa pričinil o množstvo reforiem, medzi ktoré patrí aj Tolerančný patent a zrušenie nevoľníctva. Aj napriek odvolaniu mnohých z nich, jeho úsilie o modernizáciu a vplyv osvietenských myšlienok na habsburské dŕžavy je nepopierateľný a formoval budúce generácie.
tags: #narodenie #cisara #jozefa #ii