Poznávanie minulosti je proces plný úskalí, obzvlášť keď sa snažíme preniknúť do vnútorného sveta ľudí, ich pocitov, postojov a subjektívne mienených zmyslov správania, ktoré vo väčšine prípadov zostali nezapísané. Spoločnosť nie je úplne zjavná, a to platí pre spoločnosť súčasnú, o to viac pre tú "minulú", ktorá ostáva ešte viac zahalená. Obsah ducha však nemožno v pravom zmysle slova poznať (tým spôsobom, akým "poznávajú" napr. niektoré prírodné vedy), môžeme sa pokúsiť mu len "porozumieť". Zložité prepájanie „vonkajšieho“ prejavu a „vnútorného“ obsahu ducha spôsobuje, že v spoločenských vedách nie je možné „poznať“ súvislosti a príčinné spojitosti ako napr. v prírodných zákonoch, ale môžeme dosiahnuť tu viac, tu menej adekvátne porozumenie spojitostiam dvoch či viacerých javov.
V tomto kontexte sa pre historikov otvárajú nové možnosti, najmä prostredníctvom medziodborovej spolupráce. Práve francúzska historická škola Annales, s ktorou je neodmysliteľne spätý Jacques Le Goff, priniesla revolučný prístup k dejinám, zameriavajúci sa na „novú históriu“, históriu mentalít a materiálnej kultúry v jej premenách. Le Goff, významný francúzsky historik, sa vo svojej tvorbe venoval aj pohľadu na dieťa a ženu v dejinách. Jeho prístup bol inovatívny a komplexný, pričom sa snažil rekonštruovať život detí a žien v stredoveku a ich postavenie v spoločnosti, otvárajúc tak cestu k hlbšiemu porozumeniu skrytých aspektov stredovekého života.
Archeologické Ozveny Detstva: Nálezy a Interpretácie
Archeológia, ktorá sa snaží o poznanie pravekej a včasnostredovekej spoločnosti, sa zaraďuje spolu s históriou k spoločenským vedám. Archeologický výskum pohrebísk poskytuje vlastne prvotné údaje smerujúce nielen k poznaniu života dávnych ľudských spoločenstiev, ale aj primárne informácie o ich predstavách o živote na „onom“ svete. Prinieslo poznanie, že spoločnosť je vždy spoluvytváraná ľudským vedomím.
Svedectvá z Pohrebísk: Amulety a „Výnimočné Nálezy“
Množstvo poznatkov z nových archeologických výskumov s kvalitnou dokumentáciou poskytlo nové interpretačné možnosti záveskov - amuletov. Doterajšie analýzy výskytu príveskov - amuletov, ako sú mušle, rolničky, kapsle, lunice a iné, ukazujú, že sa výrazným počtom viažu na detské a ženské hroby. Tento jav môžeme sledovať na pohrebiskách franských i veľkomoravských, aj na pohrebiskách z neskoršieho obdobia. V súvislosti s detskými hrobmi je dôležité uviesť aj to, že len v nich sa objavujú „výnimočné nálezy“ - zvláštne tvary príveskov, sklenené nádoby, fľaše a pod. Tieto fakty nám bezprostredne predkladá archeológia a naznačujú hlbší emocionálny vzťah včasnostredovekej spoločnosti k deťom a zároveň aj snahu dospelých o ich ochranu počas života i po smrti.
Ochranné Rituály v Živote Komunity
Naše znalosti o vzťahu dospelých k deťom v stredovekej societe sa od vyjdenia priekopníckej práce Philipa Ariésa (1962) značne prehĺbili. Hoci podľa niektorých prameňov, napr. písomných či ikonografických, by sme mohli nadobudnúť dojem, že stredovekej spoločnosti bol ľahostajný osud detí a nevynakladala enormné úsilie o ich prežitie, dokonca sa násilne zbavovala nežiaducich detí, o čom svedčia mnohé záznamy v cirkevných prameňoch. Avšak z etnologických pozorovaní prírodných národov vieme, že každá komunita, pokiaľ nie je ohrozovaná negatívnymi udalosťami (vojna, neúroda, hlad), sa usiluje o svoje generačné - rodové pokračovanie. Dokladajú nám to mnohé zaznamenané rituály (i z európskeho priestoru) súvisiace s pôrodom a narodením dieťaťa, ktoré majú uľahčiť pôrod, chrániť novorodenca i matku pred uhranutím, pred nákazou, chorobami, démonmi rôzneho druhu atď. Cirkev tolerovala spočiatku množstvo rituálov vykonávaných pri krste dieťaťa v chráme. Aby nemluvňa nebolo choré, kládli ho na oltár, na hrobku alebo na hrob - celý život malo byť takto chránené pred chorobami zubov a očí. Obrad kladenia dieťaťa na oltár pri chorobe je zmieňovaný i v dvoch vojtešských legendách (Canapariovej a Brunovej legende) v súvislosti s Vojtechovým náhlym ochorením v ranom detstve.
Byzancia, Frankovia a Arabi v ranom stredoveku
Amulety ako Nosiče Zmyslu a Ochrany
Dôležité informácie o amuletoch nachádzame v rôznych včasnostredovekých cirkevných písomných pamiatkach, najmä stredovekých penitenciáloch. Zmienky o amuletoch v nich patria k najpočetnejším a nevytrácajú sa ani z mladších prameňov. V cirkevných prameňoch sú amulety označované ako phylacteria a tiež i ligaturae. Z týchto prameňov sa dozvedáme pre archeológov dôležité údaje, napr. to, že amulety bývali zhotovované z rôznych materiálov: z dreva, kameňa, rastlín, kostí, kovu, prípadne nimi boli len rozličné stužky (ligaturae). Penitenciály nás informujú aj o spôsobe ich nosenia. Ľudia nosievali amulety zavesené na krku, zašívali si ich do šiat alebo si ich omotávali okolo rôznych častí tela. Zvykli ich tiež zavesovať na stromy, na kríže pri križovatkách a uväzovali ich aj na krk zvieratám. Kňazi nám v penitenciáloch zaznamenali i dôvody nosenia amuletov. Dozvedáme sa, že mali najmä ochrannú funkciu pred chorobami.
Deti a Posmrtný Svet: Miesto v Komunite
Archeológia môže čiastočne prispieť k osvetľovaniu problému postavenia detí v spoločnosti. Najrozšírenejšou predstavou o „onom“ - druhom svete je, že sa podobá nášmu, ale býva príjemnejší a že spoločnosť je tam usporiadaná ako tu na zemi. Každý je tam, ako vo svojom pozemskom živote, opäť zaradený do klanu, vekovej triedy, povolania atď., aké mal na zemi. Je potom logické, že deti, ktoré ešte neboli úplne prijaté do spoločnosti živých (v stredoveku napr. nepokrstené deti), nemôžu byť zaradené do žiadnej kategórie spoločnosti mŕtvych. V zistených detských hroboch na pohrebiskách boli pochované deti, ktoré spoločnosť prijala. Zabezpečenie miesta na pohrebisku bolo v istom zmysle pokračovaním existencie na sídlisku - teda v komunite. Vysoký počet detských hrobov s výskytom rôznych amuletov a „výnimočných nálezov“ na pohrebiskách nám môže naznačovať emocionálny vzťah včasnostredovekej spoločnosti k deťom.
Ženy v Stredovekej Spoločnosti: Medzi „Nečistotou“ a Rituálnou Mocou
Okrem detí archeologické nálezy poukazujú aj na špecifické postavenie žien v stredovekej spoločnosti. Výskyt rôznych amuletov v hroboch žien si takisto vyžaduje hlbšiu interpretáciu.
Dvojaký Pohľad na Ženy
U mnohých prírodných národov i v archaických spoločnostiach sa pozeralo na ženy v určitých ich obdobiach ako na nečisté bytosti. Tento pohľad na ženy prijalo i kresťanstvo. Cirkevné formuly z 11. storočia sa priamo odvolávajú na Mojžišov zákon o nečistote rodičky alebo menštruujúcej ženy. Napriek tomu, alebo možno práve preto, sa jedinečná schopnosť žien - dávať nový život - stala základom pre vznik ženských spoločenstiev, ktoré sú podchytené u mnohých prírodných národov a zistili sa i v stredoeurópskom priestore.
Ženské Spoločenstvá a Ich Úloha
Hlavnou úlohou týchto spoločenstiev bolo oboznamovanie, zasväcovanie dievčat a mladých žien so záležitosťami sobáša, pôrodu, pohrebných obradov, účinnosti liečivých rastlín atď. Nepriamym dokladom týchto spoločenstiev v Európe je i fakt, že v stredoveku bolo napr. vylúčené, aby sa pôrodu zúčastnil muž. Dokonca i lekárom bola prítomnosť pri pôrode zakazovaná. Smutný je príbeh jedného lekára z Hamburgu pomáhajúceho pri pôrode v prestrojení za pôrodnú babu, ktorý bol v roku 1521 za to odsúdený na trest upálením. I v slovanskom prostredí máme nepriamo doložené podobné ženské spoločenstvá. Uvádzané sú i ženy - vedmy, s ktorými bol zviazaný celý ľudský život. Od nich závisel šťastný pôrod, zdravie, šťastie alebo nešťastie, dlhý život.
Výzvy v Interpretácii Symboliky Hrobových Nálezov
Interpretácia rôznych nálezov v hroboch je vždy veľmi obtiažna, najmä šperku. Vzťah ľudí k náboženstvu a teda i ku symbolike šperku je výsostne privátnou sférou, ktorú nemáme možnosť detailne spoznať. Avšak nie je možné pracovať bez určitej predbežnej hypotézy, ktorá orientuje zbieranie materiálu a prístupu k jeho interpretácií. Pri vypracovávaní výkladu sa skrývajú mnohé úskalia a interpretácia je vždy len v rovine hypotéz. Zatiaľ nie sú vypracované postupy, akým spôsobom overovať symbolický výklad archeologických artefaktov; ako vybrať z viac možností tú správnu alebo aspoň pravdepodobnejšiu; ako postupovať so známou mnohoznačnosťou symbolov v rôznych spoločenstvách. Pri vysvetľovaní našich úvah sa inšpirujeme postupom, ktorý použil C. Renfrew pri vypracovávaní kritérií pre sakrálny objekt. Tieto kritériá, hoci vypracované pre obdobie praveku, majú platnosť i pre stredovek. Musí objekt spĺňať, aby mohol byť uznaný ako sakrálny: a) objekt priťahuje pozornosť (skaly, kamene, stromy), b) ohraničenie objektu (priekopy, steny), prípadne zvláštny pôdorys, c) v objekte sa vyskytujú prvky na upútanie pozornosti (oltár), d) pri objekte sa sústreďujú predmety a stopy spojené s vykonávaním rituálu (nože, kalich, krv zvierat a pod.).
Prípadová Štúdia: Hrob Ženy v Čakajovciach (č. 226) - Svedectvo o Špecifickom Statuse
Na záver článku by bolo vhodné uviesť i jeden príklad nálezu hrobu č. 226 z pohrebiska v Čakajovciach, ktorý by sme snáď mohli interpretovať ako hrob ženy - vedmy. Dôležitým rysom včasnostredovekej spoločnosti je, že bola vo svojej prevažnej väčšine spoločnosťou bez písma, čo nám umožňuje aplikovať niektoré vedomosti z výskumov primitívnych (archaických) spoločností. V hrobe č. 226 bola pochovaná žena vo veku 40-60 rokov. Okrem náhrdelníka s príveskom jej vložili do hrobu i striebornú náušnicu, dva železné nožíky, praslen a nádobu (všetky tieto predmety boli uložené po ľavej strane mŕtvej). Hrobová jama patrila svojimi rozmermi (dĺ. 235cm, š. 88cm, hĺ. 175cm) skôr k tým priestrannejším hrobom na pohrebisku. Hrob patrí zároveň k malej skupine hrobov, v ktorých boli mŕtvi orientovaní hlavou smerom na JV-SZ oproti tradičnému smeru SZ-JV. Na uvádzanom pohrebisku takmer pre všetky hroby, ktoré sa vyznačujú veľkými rozmermi, je charakteristická opačná orientácia (JV-SZ). Na základe horizontálnej stratigrafie môžeme konštatovať, že v čase pochovania (prvá polovica 9. storočia) bol hrob umiestený na okraji pohrebiska. Prívesok, ktorý pochádza z hrobu č. 226, je veľmi ojedinelý. Z územia južnej Moravy a juhozápadného Slovenska je známych zatiaľ len päť exemplárov. Archeológovia používajú preň termín „srdcovitý“ alebo i „polmesiačikovitý“ a dávajú ich do súvislosti s lunicovitými príveskami. Lunicovitým príveskom sa prisudzuje spojitosť s Mesiacom a z rôznych mytológii je známe, že Mesiac udeľuje výnimočné schopnosti a zaisťuje vedomosti.
Hypotéza o Kňažke alebo Čarodejnici
Na základe vyššie uvedených poznatkov z oblasti kultúrnej a sociálnej antropológie a nálezových okolností môžeme vysloviť hypotézu, že v hrobe č. 226 bola zrejme pochovaná žena, ktorá mala zvláštne postavenie v komunite - nadrozmerná hrobová jama, orientácia -, ale zároveň vzbudzovala i obavy - umiestnenie na okraj pohrebiska. Takmer v každej archaickej komunite existuje funkcia kňaza, čarodejníka alebo šamana, prípadne túto úlohu preberajú niekedy iné osoby (napr. kováči, bylinkárky). Postavenie týchto ľudí v spoločnosti je zvláštne. Na jednej strane sa im dostáva úcty od členov komunity, na druhej strane majú ľudia pred nimi rešpekt, dokonca strach z ich výnimočných schopností. Vonkajším prejavom kňazov, čarodejníkov alebo šamanov je ich odev - kroj. Súčasťou kroja sú niekedy i rôzne prívesky vo funkcii talizmanu. V Starom zákone, v Druhej Mojžišovej knihe, je zmieňovaný opis plášťa kňaza, ktorý musel byť zhotovený z modrého purpuru, s granátovými jablkami a zlatými rolničkami. Odevom šamanov sa podrobne zaoberal M. Eliade. Odev ako taký mal mimoriadny význam i v období včasného stredoveku. Signalizoval spoločenský status človeka, ako to zdôraznil aj Jacques Le Goff. Bohužiaľ, odev - kroj je zhotovený z organických látok a v našich geografických podmienkach sa neuchováva, čo je nesmierna strata a obmedzuje naše interpretačné možnosti. Pre našu interpretáciu je pozoruhodná zmienka v Ságe o obyvateľoch z Lososieho údolia, jednej z najvýznamnejších islandských ság, ktorá opisuje objavenie hrobu čarodejnice: „…a dala v podlahe kopať. Našli sa podivné čierne kosti, prívesok na krk a veľká kúzelnícka palica. Z toho vyrozumeli, že tam je pochovaná kúzelníčka.“ Táto paralela naznačuje, že aj archeologické nálezy môžu, s opatrnosťou, prispieť k rekonštrukcii takýchto špecifických rolí v stredovekej spoločnosti.
Jacques Le Goff: Od Konkrétnych Zistení k Širšiemu Pochopeniu Stredoveku
Zatiaľ čo archeologické a etnologické štúdie poskytujú konkrétne dáta a čiastkové interpretácie, je nevyhnutné zaradiť ich do širšieho historického rámca a teoretických prístupov. Práve to je doména Jacquesa Le Goffa a školy Annales.
Priekopník Školy Annales a Nové Smery
Meno Jacques Le Goff je dobre známe nielen v odbornej historickej obci, ale vďaka svojim prácam a príťažlivému štýlu aj širšej verejnosti zaujímajúcej sa o históriu. Jacques Le Goff a jeho dielo je neodmysliteľne späté s francúzskou historickou školou Annales, ktorá zrevolucionalizovala históriu a prispela významnou mierou k rozvoju historickej vedy v 20. storočí. Je spojená s časopisom založeným v roku 1929 pod skráteným názvom Annales. Myšlienky, ktoré boli základnými bodmi časopisu Annales a z neho vyplývajúcej školy, možno zhrnúť nasledovne: problémovo orientované analytické dejepisectvo namiesto tradičného rozprávania udalostí; dejiny ľudskej činnosti v celej ich šírke namiesto dovtedy prevažne politickým dejinám; spolupráca s inými disciplínami, aby bolo možné dosiahnuť stanovené ciele. Samotní historici zoskupení okolo Annales sa nikdy nepokladali za školu alebo model, ale skôr za hnutie a inšpiráciu. Ich snahou bolo a je zamerať pozornosť na „novú históriu“, históriu mentalít a materiálnej kultúry v jej premenách. Prvú generáciu historikov zakladajúcich školu Annales predstavovali mená ako Marc Bloch a Lucien Febvre. Po druhej svetovej vojne štafetu prevzali historici ako Fernand Braudel, Ernest Labrousse, Emmanuel Le Roy Ladurie. Tretia generácia sa začala presadzovať koncom šesťdesiatych rokov, a práve v tejto generácii Le Goff zohral kľúčovú úlohu.
Formovanie Myšlienkového Svetla: Biografia a Vplyvy
Le Goff sa narodil 1. januára 1924 v Toulone. K histórii ho priviedol, aj keď je to nezvyklé, ale pre mnohých historikov a nadšencov určite známe, jeho záujem o literatúru. V Le Goffovom prípade to bol konkrétne Walter Scott a jeho Ivanhoe. Jeho pestré zobrazenie stredovekého turnaja a života, aj keď v idealizovanom ponímaní, zasiahli mladého čitateľa natoľko, že sa rozhodol stať historikom. K rozhodnutiu ho priviedol aj jeho učiteľ na lýceu Henri Michel. Le Goff po strednej škole študoval na École Normale Supérieure. V rámci štúdia absolvoval pobyt aj na Karlovej univerzite v Prahe. Po jeho absolvovaní sa stal poslucháčom parížskej École Pratique des Hautes Études. Neskoršie pôsobil ako asistent na univerzite v Lille a nakoniec sa stal roku 1960 pracovníkom VI. sekcie École Pratique des Hautes Études. V rokoch 1972-1975 bol jej prezidentom a v roku 1975, keď sa jeho „materská“ VI. sekcia stala samostatnou Vysokou školou sociálnych vied (École des hautes études en sciences sociales - EHESS), stal sa aj jej prvým prezidentom.
"Dlhý Stredovek" ako Hermeneutický Kľúč
Le Goff vo všetkých svojich prácach presadzuje ideu tzv. dlhého stredoveku. Podľa jeho ponímania, stredovek nemôže byť presne vymedzený (476, zosadenie Romula Augustula - 1492, objavenie Ameriky), ale musíme ho chápať ako postupnú kontinuitu staroveku. Jeho stredovek končí až na prelome 18. a 19. storočia. Le Goff tvrdí, že podstatné zmeny v ekonomických, sociálnych, politických a mentálnych štruktúrach prinieslo až osvietenstvo, Veľká francúzska revolúcia a priemyselná revolúcia. Le Goff vniesol do historického diskurzu pojem "dlhý stredovek", ktorý siaha od 5. storočia až po 19. storočie. Sám Le Goff tvrdil, že práve v stredoveku vznikli základy našej civilizácie. „Upaľovanie a vyháňanie diabla nech neprisudzujú stredoveku, to prišlo potom,“ citoval jeho slová jeho kolega Daniel Bermond.
Totálny Stredovek a Interdisciplinárne Metódy
Stredovek, ktorý máme podľa Le Goffa objavovať, je stredovek totálny, vychádzajúci zo všetkých dostupných dokumentov, z právnych i umeleckých prameňov, z listín i z básní objavených na povalách či v knižniciach. Vysvetľuje, ako narábať s týmito nezvyklými historickými prameňmi. Jeho práce sa nezakladajú len na právnych prameňoch, ako to často býva u mnohých historikov, ale pozorne sleduje aj iné zdroje. Spolupracuje s archeológmi, najmä pri sídliskovej štruktúre, so sociológmi pri ich snahách o zachytenie spoločenských vrstiev, s dejinami umenia a s mnohými inými vedeckými disciplínami. Pozoruhodná je najmä jeho práca so stredovekou literatúrou, rytierskymi románmi, exemplami a legendami. Táto práca sa prejavila vo viacerých jeho knihách či štúdiách. Najvýraznejšie je to poznať na monografii Zrodenie očistca, pri ktorej Le Goff prejavil pozoruhodnú erudíciu a prácu nielen s teologickými spismi danej doby, ale aj s filozofickými a literárnymi dielami.
Hlavné Diela a Rozvoj Historickej Antropológie
Le Goffova publikačná činnosť je veľmi rozsiahla a bohatá. Prvou, ktorou Le Goff začal svoju publikačnú činnosť, boli jeho Marchands et banquiers au Moyen Âge (1956 - Kupci a bankári v stredoveku). Venoval sa v nej postaveniu kupcov v priebehu stredoveku, ich postaveniu a postupnej transformácii na bankárov. Upozornil na pohľad Cirkvi voči úžerníkom, ich marginalizácii a postupnej akceptácii spoločnosťou. Nastolil zaujímavé otázky k pojmu času v stredoveku, kedy úžerníci a bankári požičiavaním na úrok podľa Cirkvi prekračovali Božie prikázanie, lebo „kupci predávajú čas, ale čas patrí len Bohu.“ Výrazne na seba upozornil monografiou Les intellectuels au Moyen Âge (1957 - Intelektuáli v stredoveku). Pokračoval tým vo svojej nedokončenej dizertačnej práci o univerzitách a spracoval postavenie „intelektuálov“ objavujúcich sa v stredovekej spoločnosti v 11.-12. storočí. Pozornosť pritom zameral na postavenie univerzitných vyučujúcich, ktorí neboli klerikmi, ale laikmi, a na vzdelanie, ktoré sa začalo chápať ako samostatné „vlastníctvo“, ktoré je možné predávať za úhradu ďalej. Intelektuáli v tomto ponímaní predstavovali určitú paralelu s obchodníkmi - bankármi, keďže aj vzdelanie sa pokladalo za majetok Boha.
Vyvrcholením Le Goffovej práce v tomto období sa stala kniha La Civilisation de l´Occident médieval (1964 - Kultúra stredovekej Európy). Kniha je zameraná na obdobie 10.-13. storočia, ústredné obdobie stredoveku, na rozhodujúci moment vo vývoji západnej Európy. Autor sa venoval civilizácii západnej Európy a v druhej časti diela sústredil svoju pozornosť na také aspekty dejín, akými sú priestorové a časové štruktúry, materiálny život, kresťanská spoločnosť a podobne. V tomto období Le Goff začína svoju pozornosť sústreďovať na mentality a venuje sa podľa svojich slov „historickej antropológii“.
Nasledujúcou prácou je súbor štúdií pod názvom Pour un autre Moyen Âge (1977 - Za iný stredovek). Súbor 18 esejí sa zaoberá pojmami ako práca, čas, kultúra, sny či Meluzína. Autor prezentuje svoje výskumy z dejín mentalít, každodennosti, stredovekého ponímania času a práce. Ako napovedá názov, usiluje sa predstaviť nové poznatky a poukázať na smer, ktorým by sa mal podľa jeho mienky uberať historický výskum. Ďalšou významnou prácou je La naissance du purgatoire (1981 - Zrodenie očistca). Je to výnimočné dielo, v ktorom Le Goff približuje chápanie stredovekého človeka v otázkach vzťahu nebo-peklo a delenia spoločnosti. Sústreďuje sa na zrodenie tretieho posmrtného miesta, ktorým je očistec ako výsledok tripartity v stredovekej spoločnosti. Zachytáva kolektívne i individuálne eschatologické predstavy od kresťanského staroveku po neskorý stredovek. Predstavám sa venuje aj ďalší zborník štúdií pod názvom L’imaginaire médiéval (1985 - Stredoveká imaginácia). Dielo je rozdelené na päť hlavných kapitol, v ktorých sa Le Goff zaoberá pojmami ako tajomno stredovekého Západu, významom symbolov lesa a púšte, ideológiou tela, kresťanstvom a jeho postojom k snom. Medzi ďalšie významné práce Jacquesa Le Goffa patria knihy ako Saint Louis (1995 - Svätý Ľudovít) a Saint-François d´Assise (1999 - Svätý František z Assisi), Une histoire du corps au Moyen Âge (2003 - Telo v stredovekej kultúre). Autor je aj významným editorom. Le Goffovo dielo "Európske dejiny pre deti" z roku 1996, približuje deťom vznik a vývoj Európy, pričom nabáda mladých čitateľov, aby vnímali zjednotenú Európu ako záruku stability a zároveň ju chránili pred vonkajšími vplyvmi, obhajujúc jej tradície a životný štýl. Le Goffov prístup k dejinám dieťaťa nebol bez kritiky. Niektorí historici mu vyčítali prílišnú generalizáciu a idealizáciu stredoveku. Napriek tomu jeho práca zostáva inšpiratívna a podnetná pre ďalší výskum.
Odkaz Jacquesa Le Goffa: Inšpirácia pre Budúcnosť
Jacques Le Goff sa vo svojej tvorbe prejavuje ako verný pokračovateľ školy či hnutia Annales, ale jej ponímanie posunul na nové polia pôsobnosti a k novému smerovaniu. Pod jeho vedením sa pozornosť sústredila na dejiny mentalít, alebo ako hovorí, na historickú antropológiu. V rámci svojej práce prelomil aj panujúce presvedčenie, že historici školy Annales nie sú schopní napísať biografické dielo. V poslednom čase poukázal aj na určité zaznávanie politických dejín a volá po obnovení výskumu dejín smerom k politickej historickej antropológii. Le Goff inšpiroval desiatky historikov a právom sa považuje za najvýznamnejšiu osobnosť školy Annales v druhej polovici dvadsiateho storočia. Zároveň svojim pútavým štýlom písania priviedol k štúdiu histórie veľké množstvo nových záujemcov. Každý historik musí využívať aj svoju fantáziu a predstavivosť, pretože inak sa príbeh ani vyskladať nedá. Dôležitá je však miera. Naše domnienky musia byť postavené na prameňoch, nie na fantázii. A zistenia z písomných prameňov treba konfrontovať s poznatkami archeológie, etnografie, umenovedy a ďalších vedeckých disciplín. Fantázia je len farba, ktorá dotvorí obraz vyskladaný z reálnych poznatkov. Le Goffov prístup bol inovatívny a komplexný, pričom sa snažil rekonštruovať život detí v stredoveku a ich postavenie v spoločnosti, ako aj život žien a ich symbolickú rolu. Jeho práca nám umožňuje lepšie pochopiť, ako sa menil pohľad na dieťa a ženu v priebehu storočí a aké boli dôsledky týchto zmien pre ich životy. Le Goff nám ukázal, že dejiny dieťaťa a ženy sú dôležitou súčasťou celkových dejín spoločnosti.
tags: #le #goff #pohlad #na #dieta