Téma prežitia novorodenca z tela mŕtvej matky patrí k najviac fascinujúcim a zároveň najtragickejším kapitolám modernej medicíny. Ide o extrémne zriedkavé situácie, kedy lekári v snahe zachrániť nenarodený život využívajú pokročilé technológie na umelé udržiavanie vitálnych funkcií organizmu matky, u ktorej už nastala mozgová smrť.
Medicínske zázraky na hranici života a smrti
Maďarským lekárom sa podarilo čosi unikátne. Na svet priviedli nedonosené dieťa, ktoré vyňali z tela jeho mŕtvej matky. Lekári jej orgány umelo udržiavali celé tri mesiace, len aby neprišli o ďalší život. Podobný smutný prípad sa však pred dvoma rokmi stal aj na Slovensku.
Žena "porodila" v 32. týždni tehotenstva. Slovenka, ktorú mal postihnúť až mrazivo podobný osud, mala byť podľa našich informácií na prechádzke s manželom. Z ničoho nič ale spadla na zem a viac sa neprebrala. "Budúca mamička dostala náhlu mozgovú príhodu," potvrdila hovorkyňa Fakultnej nemocnice s poliklinikou Petra Stano Maťašovská. "Bola na prístrojoch, na ARE, všetky procesy v jej tele boli riadené, ale mozog jej odumrel," doplnila Stano Maťašovská.
Rodina a lekári stáli pred ťažkým rozhodnutím. Matke už pomôcť nedokázali, ale v jej tele ďalej rástol život. Tak ako lekári v Maďarsku, aj tím špecialistov z Fakultnej nemocnice Cyrila a Metoda sa pokúsil oklamať smrť. Pomocou prístrojov ženu umelo udržiavali živú až do 32. týždňa tehotenstva. "Po dohode s neonatológmi sa určil deň, kedy sa vykonal cisársky rez," potvrdila gynekologička MUDr. Andrea Maľová. "Dieťatko sa narodilo predčasne, ale primerane stavu gestačnému veku," doplnila Maľová. Aj tento príbeh sa ale končí smutne. Vo chvíli, keď sa narodilo dieťa, matka zomrela.
Svetové prvenstvá v záchrane života
Maďarskí experti prednedávnom informovali, že vo svete existujú iba tri prípady, keď sa lekárom podarilo donosiť bábätko v tele mŕtvej matky. Prvý sa mal stať v roku 2009 v Nemecku, tretí pred niekoľkými mesiacmi u nich. Je teda viac ako pravdepodobné, že slovenskí lekári takto zachránili ešte nenarodený život ako druhí na svete a ako pravdepodobne prví pristúpili aj k transplantácii orgánov. "Vo všeobecnosti sa vraví, že orgán jedného človeka môže zachrániť až 9 ľudských životov, čiže keď sme pri tom maxime, mohla zachrániť až 10 životov vrátane svojho dieťaťa," doplnila Stano Maťašovská.
Jak funguje IVF
Historická perspektíva: Kráľovné a neviditeľné hrozby
Aj keď žili v palácoch, obklopené prepychom a na svoju dobu najlepšou lekárskou starostlivosťou, poľské kráľovné neboli o nič bezpečnejšie než obyčajní poddaní. V ich biografiách sa opakujú rovnaké drámy - smrť pri pôrode, infekčné choroby a niekedy tajomné problémy, ktoré dodnes vyvolávajú spory medzi historikmi.
Úloha kráľovnej v dejinách Poľska bola zároveň ctihodná aj zaťažujúca. Od žien na tróne sa očakávala vernosť, reprezentatívnosť a predovšetkým - narodenie dediča. Práve materstvo bolo jedným z najväčších nebezpečenstiev pre ich život. V časoch, keď neboli známe antibiotiká a cisárske rezy končili takmer vždy smrťou, predstavovali popôrodné komplikácie reálne riziko bez ohľadu na status. Infekčné choroby, oslabenie po pôrodoch, život v politickom strese a časté cesty medzi dvormi takisto vystavovali kráľovné predčasnej smrti.
Barbora Zápoľská a tragické konce
Barbora Zápoľská - prvá manželka Žigmunda Starého Jagelovského - je jedným z najdramatickejších príkladov úmrtia v súvislosti s pôrodom. Dňa 1. júla 1515 porodila druhú dcéru, Annu. Spočiatku nič nenaznačovalo tragédiu a kráľ, zdržiavajúci sa mimo Krakova, upokojoval svoju ženu v liste: „Nič milšie nemáme ako zdravie Vašej Kráľovskej Milosti […]. Aby ste nemali ani najmenšie podozrenie, že by ste pre Nás neostali vždy tou najmilšou, aj keď ste priviedli na svet dcéru."
Bohužiaľ, stav kráľovnej sa rýchlo začal zhoršovať. Európa sa vtedy potýkala s mimoriadne intenzívnymi dažďami, ktoré podľa záznamov priniesli do Krakova „nepríjemné zemské výpary" a „nákazlivé choroby". Barbora trpela opakujúcimi sa záchvatmi kŕčov, ktoré čoraz viac oslabovali jej organizmus vyčerpaný po pôrode. Dňa 2. októbra 1515 kŕče ustúpili, čo lekári mylne považovali za známku zlepšenia. Jej sekretár, Andrzej Krzycki, spomínal: „Zomrela inak, než bývalo zvykom pri obvyklých záchvatoch […] takže sme si jej skon nevšimli, až kým nevydýchla; čo sa stalo veľmi rýchlo, keď som ju sám, ponorený v bolesti, držal na rukách." Bezprostrednou príčinou smrti mohol byť infarkt, hoci časť bádateľov poukazuje na popôrodnú infekciu, možno spôsobenú ponechaním fragmentov placenty. Kráľovná pravdepodobne nedožila ani dvadsať rokov.
Osudy panovníčok a infekčné riziká
Úmrtie Hedvigy z Anjou, jednej z najuctievanejších panovníčok Poľska, bolo tiež dôsledkom popôrodných komplikácií. Po trinástich rokoch manželstva sa 22. júna 1399 narodila dcéra Alžbeta Bonifácia. Dieťa zomrelo po necelom mesiaci, 13. júla. O štyri dni neskôr, okolo jednej hodiny popoludní, vo veku 25 rokov zomrela Hedviga, pravdepodobne v dôsledku popôrodnej horúčky. Ján Długosz pripisoval jej smrť údajne „príliš úzkej panve", avšak súčasní historici skôr poukazujú na nedostatok hygieny. Komnaty kráľovnej sa nachádzali v tzv. Kurzej Nôžke (Kurzej Stopke), odkiaľ sa odpadky a fekálie vyhadzovali priamo von z hradu - čo boli ideálne podmienky na rozvoj infekcií.
Cecília Renáta Habsburská, manželka Vladislava IV., bola trikrát tehotná, no dve deti zomreli v dojčenskom veku a tretie sa narodilo mŕtve. Dňa 23. marca 1644 porodila mŕtvu dcéru a nasledujúci deň vo veku 33 rokov sama zomrela na následky infekcie. Súčasné špekulácie naznačujú, že k tehotenským komplikáciám mohla prispieť pohlavná choroba kráľa, ktorú si Vladislav IV. privodil v mladosti.
Anna Habsburská, prvá manželka Žigmunda III. Vasu, takisto padla za obeť tehotenským komplikáciám. Už v priebehu posledného tehotenstva trpela opuchmi končatín, tváre a podbrušia, pravdepodobne vyvolanými otravou. Tieto príznaky boli v 16. storočí nepochopené a neliečené. V roku 1597 znova otehotnela. Oslabená chrípkou zomrela 10. februára 1598 vo Varšave, keď mala iba 25 rokov. Keďže bola v čase smrti v pokročilom štádiu tehotenstva, taliansky lekár Ján Krstiteľ Gemma vykonal cisársky rez post mortem, čím zachránil živého (hoci len na niekoľko minút) kráľoviča Krištofa.
Kráľovné z rodu Jagelovcov a choroby staroby
Príkladom môžu byť manželky Vladislava Jagelovského. Druhá z nich, Anna Celjská, zomrela vo veku 36 rokov na neurčitú chorobu 21. marca 1416. Tretia manželka, Alžbeta z Pilice (Granowská), začala vážne chorieť v roku 1419 a po narastajúcich príznakoch zomrela 12. mája 1420 v Krakove. Štvrtá vyvolená kráľa, Žofia (Sonka) Holšanská, zomrela za dramatických okolností. V lete 1461 ochorela po prejedení sa melónmi, čo u nej vyvolalo horúčku. Jej stav sa prudko zhoršil - jednostranná paralýza naznačovala mozgovú mŕtvicu. Kráľovná vo veku 56 rokov zomrela 21. septembra 1461.
Mária Jozefa Habsburská, manželka Augusta III., zomrela v roku 1757 na následky mŕtvice. Počas sedemročnej vojny, osamelá a zbavená kontaktu s manželom a deťmi, kráľovná prepadla poruchám príjmu potravy. Jej stav sa navyše zhoršil po incidente s pruskými vojakmi, ktorí sa pokúsili násilím získať kľúče od archívu. Počas hádky utrpela zranenie, po ktorom nasledoval smrteľný záchvat mŕtvice. Zomrela vo veku 56 rokov.
Rovnako tragicky skončil život Alžbety Habsburskej, prvej manželky Žigmunda II. Augusta. Kráľovná od narodenia bojovala s ťažkou dedičnou epilepsiou. Na konci roku 1544 sa mladý pár presťahoval do Vilniusu. Tam sa choroba zhoršila natoľko, že 15. júna 1545 Alžbeta zomrela po niekoľkých záchvatoch epilepsie v priebehu jedného dňa. Mala iba 19 rokov.
Diagnózy minulosti: Od syfilisu po novotvary
Niekoľko poľských kráľovien sa dožilo neskorého, relatívne pokojného veku. Anna Jagelovská zomrela vo veku 73 rokov. To však neznamená, že jej život bol bez utrpenia. Po dovŕšení 41 rokov (okolo roku 1564) Anna začala vydávať obrovské sumy na lieky, lekárov a lekárenské prípravky, pričom sa neustále sťažovala na nové choroby. Podľa bádateľov Anna roky bojovala s celým katalógom neduhov: artritídou, navracajúcimi sa horúčkami, opuchmi očných jamiek, bolesťami zubov a záchvatmi ostrej bolesti.
Neskôr aj kráľovná Mária Kazimíra Sobieska, známa ako Marysieńka, sa dožila požehnaného veku - 75 rokov. Avšak aj ona dlho bojovala s vážnymi zdravotnými problémami vrátane pohlavnej choroby syfilisu, ktorý na ňu preniesol jej prvý manžel Jan „Sobiepan“ Zamoyski. Na konci života bola bezzubá a pravdepodobne plešatá, čo bolo dôsledkom vtedajších metód liečby ortuťou.
Stávalo sa, že za príčinu smrti kráľovnej nebol považovaný nedostatok pohlavného styku, ale jeho nadbytok. Najznámejším príkladom je osud Barbory Radziwiłłovej. Súčasní historici sa prikláňajú k diagnóze rakoviny krčka maternice, ktorej prvé príznaky sa mali objaviť už v roku 1549. Po dlhom a bolestnom utrpení zomrela vo veku 30 rokov, iba šesť mesiacov po korunovácii.
Právo rodičov na pochovanie plodu
S problematikou spontánnych potratov sa stretáva aj psychologička Petra Heretová z Poradne Alexis. Pri spontánnom potrate radí nasledovné: „Niekedy stačí urobiť pár symbolických vecí, napríklad dať dieťaťu meno, zorganizovať rozlúčku s ním. Pri žene, ktorá mala spontánny potrat, je to prakticky rovnaký smútkový proces ako pri úmrtí inej, už narodenej blízkej osoby. Proste bude to bolieť, ale postupne to prejde."
V tejto súvislosti rodičia môžu dieťa pomenovať, dať zaň odslúžiť svätú omšu, urobiť si súkromný malý pohreb v kruhu rodiny alebo akékoľvek symbolické obrady rozlúčky. Toto právo vyplýva zo Zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve. Zákon hovorí: „Rodič potrateného alebo predčasne odňatého ľudského plodu môže písomne požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o jeho vydanie na pochovanie.“ (§3 ods. 8 Zákona). Ak tak proaktívne neurobia, telo potrateného dieťaťa sa považuje za odpad zo zdravotnej starostlivosti. Jeho uloženie na skládku je však zakázané.
Právne aspekty: Usmrtenie dieťaťa pri pôrode
Usmrtenie dieťaťa pri pôrode podľa § 79 Trestného zákona zahŕňa prípady, keď matka usmrtí svoje dieťa počas pôrodu alebo bezprostredne po ňom. Zákon pritom zohľadňuje výnimočný psychický a fyzický stav matky počas pôrodu. Trestná sadzba je výrazne nižšia ako pri vražde alebo zabití, pretože konanie sa posudzuje ako výsledok extrémnej záťažovej situácie. Toto osobitné ustanovenie slúži na pochopenie, že výnimočný psychický stav počas pôrodu môže znížiť plnú príčetnosť.
Štátne zastupiteľstvo nesie celé dôkazné bremeno. Je potrebné preukázať tri kľúčové body: živý pôrod dieťaťa, konanie matky ako príčina smrti a bezprostrednú súvislosť s pôrodom. Obvinená nemá dôkazné bremeno. Smie mlčať a prostredníctvom obhajoby podávať dôkazné návrhy. Usmrtenie dieťaťa pri pôrode si vyžaduje najvyššiu právnu a psychickú citlivosť.
Biologické procesy po smrti
Smrť je nevyhnutnou súčasťou života, no napriek tomu je opradená tajomstvami. Čo sa deje s naším telom, keď zomrieme? Keď zomriete, vzduch a iné plyny začnú z tvojho tela unikať. Ak niektorý z týchto plynov prejde cez hlasivky, môže spôsobiť stonanie.
Keď zomrieš, tvoje srdce prestane pumpovať krv. Tá sa potom usadí v najnižšom bode tvojho tela. Ak si muž a v čase smrti ležíš tvárou nadol, zvyčajne to bude tvoj penis. Takto vzniká postmortálna erekcia. Môže dokonca dôjsť k unikaniu tekutiny. Ak tehotná žena zomrie, jej telo môže pôrodiť dieťa aj post mortem. Väčšina ľudí si myslí, že hoci sa telo po pomerne krátkom čase rozloží, kosti sú večné, pokiaľ nie sú rozdrvené. Nuž, nie je to celkom pravda. Aj kosti sa rozpadajú, no len veľmi pomaly.
Ideológia a eutanázia v minulosti
Základy nacistického svetonázoru v Nemecku stáli na piliere sociálneho darwinizmu. V ňom je podľa neho odôvodnený princíp večného boja - zápas silného so slabým je princípom ľudskej existencie. Dňom 14. júla 1933 vošiel v Nemecku do platnosti Zákon o prevencii potomstva s dedičnými chorobami. Začala sterilizácia ľudí najmä v psychiatrických zariadeniach.
V roku 1934 vzniklo pre riešenie otázky dedičnosti 181 tribunálov, ktoré rozhodovali o sterilizácii pacientov. Koncom mája 1939 Hitler podpísal výnos, aby pre „nevyliečiteľne chorých“ v kritickom stave ich ochorenia mohli zvoliť lekári smrť z milosti. Spôsob správania sa štátu k ženám a rodine nabral rovnako vlastný, staronový smer. Šéf straníckej propagandy Goebbels definoval a redukoval úlohu ženy v nacizme byť príťažlivou a rodiť deti. Jej návratom z verejného života sa jej podľa neho navráti dôstojnosť. Ešte v roku 1935 bola prijatá trojica tzv. norimberských zákonov, ktoré vymedzili, kto smie s kým uzavrieť manželstvo či mať pohlavný styk na základe rasy.
tags: #porodit #dieta #aj #post #mortem