Narodenie Ježiša Krista je jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách ľudstva, ktorá formovala nielen kresťanskú vieru, ale aj západnú históriu a kultúru. Táto udalosť „rozsekla“ dejiny na dve časti a vytvorila náš letopočet, ktorý sa začína rátať od jeho narodenia pred viac ako 2000 rokmi. Pre miliardy veriacich na celom svete predstavuje Ježišov príchod na svet posolstvo nádeje, pokory a nekonečnej Božej lásky k ľudstvu. Je to okamih, keď Boh nám chce byť blízko, a práve preto prišiel medzi nás vo fyzickej podobe: v osobe Ježiša, aby sme ho mohli vidieť, počuť, pozorovať ho, inšpirovať sa ním. Ústredná postava kresťanského mýtu o bohočlovekovi, narodenom z panny, ktorý mučeníckou smrťou na kríži vykúpil prvotný hriech ľudstva, má hlboký dopad na duchovný život, ale aj na rozsiahly ľudový obradový kontext a kultúrne prejavy, ktoré obohacujú sviatky Vianoc.
Historický Kontext a Miesto Narodenia Mesiáša
Ježiš sa narodil v období, keď bola Judea pod rímskou nadvládou a panoval tu Herodes Veľký. Táto doba bola plná politického napätia a neistoty, čo malo vplyv na udalosti spojené s Ježišovým narodením. Herodes bol známy svojou krutosťou a despotizmom, a to sa prejavilo aj v jeho krvavej reakcii na správy o narodení Ježiša. Začnime však od začiatku.
Ježišovi rodičia sa podľa biblických záznamov volali Mária a Jozef. Žili v Nazarete, v severnej časti dnešného Izraela. Keď sa blížil Máriin pôrod, rímsky cisár Augustus, panovník Rímskej ríše, zamýšľal zdaniť každého jedného svojho poddaného, nariadil preto všeobecné sčítanie svojho ľudu. Rozkázal, aby každý išiel tam a tam sa dal zapísať, odkiaľ pochádza. Cisár Augustus nariadil sčítanie ľudu v celej Rímskej ríši. Nariadenie platilo pre všetkých bez výnimky, od tých najbohatších až po tých najchudobnejších. V Palestíne sa uskutočnilo podľa židovských zvykov - každý šiel do mesta, z ktorého pochádzal. Jozef a Mária museli teda ísť do Betlehema, ktorý bol od Nazareta vzdialený približne 120 až 140 km. „Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazareta do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave“ (Lk 2,4-5). Evanjelista začína rozprávať udalosť, ktorá mala zmeniť dejiny ľudstva, so všetkou prostotou. Cesta bola dlhá, približne stodvadsať kilometrov. Za normálnych okolností, keď sa cestovalo s niektorou z karaván, ktoré prechádzali z Galiley na juh, trvala štyri dni. Mária túto povinnosť nemala, zapísať sa musela len hlava rodiny. No ako mohla zostať sama, keď dieťa bolo na ceste? A hlavne, ako by nemohla sprevádzať Jozefa do mesta, kde sa podľa Písma mal narodiť Mesiáš? V rozmare vzdialeného cisára mali Jozef a Mária odhaliť ruku Najvyššieho, ktorá ich viedla na všetkých ich krokoch. Nariadenie o sčítaní vydal cisár Augustus určite pod Božím vedením, lebo vďaka tomu sa Ježiš narodil v Betleheme, odkiaľ pochádzal jeho predok, kráľ Dávid. V Písme bolo už dávno predpovedané, že v tomto meste sa narodí sľúbený panovník.
Po namáhavej ceste - zvlášť pre ženu v poslednej fáze tehotenstva - sa Ježiš narodil v Betleheme (po hebrejsky Dom chleba), meste ležiacom asi osem kilometrov južne od Jeruzalema. Toto malé mestečko v Judei má významné miesto v židovskej tradícii. Podľa proroka Micheáša malo byť miestom narodenia Mesiáša. Betlehem bol malou dedinou, no pre sčítanie ľudu bol na tomto mieste neobvyklý rozruch. Jozef s Máriou sa obrátili na cisárskeho úradníka, aby zaplatili daň a zapísali sa do knihy poddaných. Potom sa Jozef vydal hľadať miesto, kde by mohli prespať. Tradícia nám hovorí, že od dverí ku dverám ho ľudia odmietali. Keď prišli do Betlehema, nemohli nikde nájsť hostinec. „Nebolo pre nich miesto v hostinci“ (Lk 2,7), ako píše lakonicky svätý Lukáš. Nakoniec prichádzajú do verejného hostinca, ktorý bol obyčajným dvorom obohnaným múrmi. Uprostred bola nádrž s vodou, okolo ktorej odpočívali ťažné zvieratá, a pri múroch pristavené útulky pre cestujúcich s jednoduchou strieškou. Často boli rozdelené priečkou a vytvárali tak akési miestnosti, kde sa mohli hostia tešiť určitému súkromiu. Nebolo to práve miesto, kde by Panna mohla porodiť. Vieme si predstaviť Jozefovo trápenie, keď sa blížila doba pôrodu a on nenachádzal vhodné obydlie. Niekto, snáď sám majiteľ hostinca, ich musel upozorniť, že v okolí sa nachádzajú jaskyne, ktoré slúžili počas chladných nocí ako prístrešky pre dobytok. Snáď by sa mohli v niektorej z nich ubytovať, pokiaľ nepominie nahromadenie ľudí a neuvoľní sa v meste nejaké miesto. A tak tu, v jaskyni za mestom, v stajni s oslami a inými zvieratami, sa podľa tradície narodil Ježiš. Jaskyňa narodenia, kde sa podľa tradície narodil Ježiš, je dnes miestom chrámu Narodenia Pána, zapísaného na zozname svetového dedičstva UNESCO. Bohorodička Mária o polnoci porodila svojho svätého Syna. Tam v jasliach ležalo to nad všetko najmilšie, lásky všetkých najhodnejšie Dieťa. Božia prozreteľnosť si poslúžila týmito okolnosťami, aby ukázala chudobu a pokoru, s akou chcel Syn Boží prísť na zem. Úžasný príklad pre tých, ktorí ho budú nasledovať v priebehu dejín, ako vysvetľuje svätý Pavol: „Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (Kor 8,9). Kráľ Izraela, po ktorom túžili všetky národy, večný Syn Boha, prichádza na svet v prístrešku pre zvieratá. A jeho Matka mu dáva ako detskú postieľku tesné jasličky.
Biblický Príbeh Narodenia Pána: Svedectvá Evanjelií a Zjavenia
O narodení Ježiša sa píše len v dvoch evanjeliách - Matúšovom a Lukášovom. Prvý rozpráva o mudrcoch a ich daroch, druhý o dieťati položenom do jaslí a o pastieroch, ktorí sa mu prišli pokloniť po tom, ako ich k tomu vyzval anjel.
Príbeh sa začína Božím rozhodnutím poslať svojho jednorodeného Syna na zem „k zmiereniu za naše hriechy“ (porov. 1Jn 40,10), „avšak nielen za naše, lež i celého sveta“ (porov. 1Jn 2,2). Nekonečne láskavý Boh rozhodol, že svojho jednorodeného Syna dá za nás, „aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný“ (porov. Jn 3,16). Boh za Matku svojho Syna vyvolil Preblahoslavenú Pannu Máriu a túto svoju vôľu dal i na známosť Márii skrze svojho archanjela Gabriela. Archanjel Gabriel išiel k Márii a takto k nej prehovoril: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou! Neboj sa Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1,35).
JEŽIŠ | Film | Verzia pre deti
O tomto nám svedčí i svätý Jozef. Známe vám je, že svätý Jozef bol síce zákonitým ženíchom Panny Márie, lež on večitú mládeneckú čistotu sľuboval Bohu a preto panenskú čistotu i u svojej Nevesty Márie nepoškvrnenú zachoval. Práve pre túto príčinu, keď zbadal Máriin požehnaný stav, chcel ju potajomky od seba prepustiť. Lež anjel Pána zjavil sa Jozefovi a dal mu na známosť to veľké tajomstvo, hovoriac: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20). I zostal svätý Jozef s Máriou.
Ježišovo narodenie bolo obklopené zázračnými udalosťami a znameniami. Bola to veľmi významná noc. Tam v jasliach ležalo to nad všetko najmilšie, lásky všetkých najhodnejšie Dieťa, o ktorom prorok Izaiáš predpovedal: „Dieťatko sa nám narodilo a nazvané bude jeho meno Boh“ (porov. Iz 9,6). Blahoslavená Panna Mária o polnoci porodila svojho svätého Syna. Zrazu sa svätý Jozef náhle prebudil zo sladkého spánku a ustrnul vidiac, že celú maštaľ osvietila čarokrásna svetlá žiara a zďaleka z nebeskej výšiny počul hlasy piesne: „Sláva na výsosti Bohu a na zemi pokoj ľudu dobrej vôle!“ Chytro vyskočil, ide zobudiť Máriu, lež ako k nej príde a chce prehovoriť, hľa, zbadá Ježiška v lone Máriinom! Slovo mu zastane, padne na kolená, plače, narieka, tak veľmi sa zaradoval, že ani k slovu prísť nemohol.
Ale Všemohúci nechce, aby táto jedinečná udalosť zostala úplne nepovšimnutá. „V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo“ (Lk 2,8). Skupinu pastierov, ktorí sú vonku na poliach, ožiari silné svetlo. Je to Jehovova sláva! „Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: ‚Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom…‘“(Lk 2, 9-10). A Boží anjel im hovorí: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil záchranca - Kristus a Pán.“ A keď im odovzdal tú dobrú správu, povedal: „A toto vám bude znamením: ‚Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach‘“ (Lk 2, 12). Vtom sa pred ich prekvapenými očami zjavilo mnoho anjelov, ktorí chválili Boha a spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 13-14). Keď anjeli odišli, pastieri si medzi sebou hovoria: „Poďme hneď do Betlehema a pozrime sa, ako sa splnilo to, čo nám Jehova oznámil.“ (Lukáš 2:15) Ihneď sa vydajú na cestu a nájdu Ježiša na mieste, o ktorom im hovoril anjel. Snáď si vzali so sebou nejaké darčeky, ktorými chceli obdarovať matku a novorodenca. Rozprávajú Márii a Jozefovi, čo im anjel povedal, a všetci, čo to počujú, žasnú. Táto pocta bola pre Máriu a Jozefa dôkazom, že Boh nad svojím Synom bdel. I oni sa naplnili radosťou pred nefalšovaným jasotom týchto ľudí a uvažovali vo svojom srdci, aké potešenie Pán nachádza u chudobných a pokorných. Keď oslava skončila, pastieri obrátili svoju pozornosť k svojim stádam „a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli“ (Lk 2, 20). Pastieri, tí najposlednejší z ľudí, sťahujúci sa a opatrujúci stáda iných, boli prvými, komu bol oznámený tento veľký zázrak: narodenie prisľúbeného Mesiáša.
Dozvedajte sa od mudrcov z Východu, ktorí padnúc klaňali sa Nemluvniatku: Za čieho Syna považujú oni to Pacholiatko? A oni vám dajú odpoveď: „Za Syna toho Boha, ktorý stvoril hviezdy.“ Pýtajte sa Jozefa: Čie je to Dieťa? On vám odvetí: „Otca nebeského.“ Pýtajte sa samej Márie: Kde vzala to vznešené, útle Dieťatko? Pýtajte sa apoštolov, ktorí tri roky boli pri Ježišovi: Za koho považujú oni Ježiša? A oni so svätým Petrom jednohlasne odpovedajú: „On je Kristus, Syn Boha živého“, a túto svoju vieru obdržali od samého Otca nebeského, ktorý pri pokrstení Ježiša volal z Neba: „Toto je Syn môj milý.“ Preto i zomrieť musel Ježiš, lebo hovoril o sebe, že je on Synom Boha živého. Veľkňaz Kaifáš sa totižto pýtal Ježiša: „Zaprisahávam ťa na Boha živého, aby si nám povedal, či si Ty Kristus, Syn Boží?“ Odvetil mu Ježiš: „Ty si to povedal.“ - „Ty vravíš“. Vtedy sa Kajfáš obrátil k ľudu rieknuc: Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Hľa, teraz ste počuli rúhanie. Čo sa vám zdá? Oni akoby omámení kričali: „Hoden je smrti!“ (porov. Svätý Romana mučeníka miestodržiteľ Asklepios dal ukrutne strýzniť, lebo nechcel zaprieť Ježiša Krista. Strápený mučeník takto prehovoril k tomu pohanovi: Ak mne nechceš veriť, že Ježiš je pravý Boh, ver to tomuto nemluvniatku!“ Svätý Roman ukázal na jedno dieťa, ktoré matka držala na rukách. „Hľadím na Ježiša uloženého v jasliach (Lk 2, 12), na mieste určenom len pre zvieratá. Kde je, Pane, tvoj kráľovský majestát, kde je koruna, meč, žezlo? Patria mu, a on ich nechce; kraľuje zavinutý v plienkach. Je bezmocným kráľom, ktorý sa nám ukazuje ako malé bezbranné dieťa. Ako si nespomenúť na slová Apoštola, keď napísal: zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 7).“ Náš Pán prijal ľudské telo, aby nám ukázal Otcovu vôľu. A hľa, hneď od kolísky nás poúča. Ježiš Kristus nás hľadá - skrze povolanie, ktoré je povolaním k svätosti -, aby sme spolu s ním dovŕšili vykúpenie. Zamyslime sa na nad jeho prvým poučením: spolupracovať na vykúpení neznamená triumfovať nad svojimi blížnymi, ale prekonávať samých seba. Tak ako Kristus sa musíme pokoriť a považovať sa za služobníkov iných, aby sme ich priviedli k Bohu. Tak teda, kde je Kráľ? Nie je to potom azda tak, že Ježiš túži kraľovať predovšetkým v srdci, v tvojom srdci? Preto sa stáva dieťaťom, lebo veď kto by nemal rád takého malého človiečika? Kde je Kráľ? Kde je Kristus, ktorého sa Duch Svätý snaží sformovať v našej duši? Nemôže byť v pýche, ktorá nás oddeľuje od Boha, nemôže byť v nedostatku lásky, ktorá nás izoluje od ostatných. Tam Kristus byť nemôže, tam sa človek ocitá sám. Pri nohách Dieťaťa Ježiša, kráľa bez vonkajších znakov svojej kráľovskej dôstojnosti, môžete v deň Zjavenia Pána povedať: Pane, odstráň pýchu z môjho života; znič moje sebectvo, moju túžbu po presadzovaní seba a po nadraďovaní sa nad druhými. Daj, aby podstatou mojej osobnosti bolo stotožnenie sa s tebou.
Dátum Narodenia a Jeho Symbolika: Od Pohanských Koreňov k Vianočnej Oslave
Narodenie Ježiša oslavujeme 25. decembra, na Vianoce. Avšak presný dátum, kedy sa Ježiš narodil, nepoznáme. Mnohí ľudia dnes veria, že Ježiš sa narodil 25. decembra. Ale december býva v Betleheme studený a daždivý. Niekedy tam aj sneží. V tomto období roka by pastieri asi ťažko nocovali na poliach so svojimi stádami. Je tiež málo pravdepodobné, že by rímsky cisár žiadal od ľudí, ktorí mali sklon búriť sa proti nemu, aby sa uprostred zimy vydali na niekoľkodňovú cestu. Historici a vedci sa zhodujú, že práve tento deň je skôr symbolický než skutočný. Problém sa začína už pri samotnom datovaní rokov. Narodenie Ježiša opisujú dve evanjeliá - podľa Matúša a Lukáša. Matúš ho zasadil do obdobia vlády kráľa Herodesa, zatiaľ čo Lukáš spomína sčítanie ľudu počas správy Sýrie pod vedením Kyrenia (Quirínia). Zachované záznamy hovoria, že veľké rímske sčítanie obyvateľstva sa uskutočnilo v roku 6 nášho letopočtu, zatiaľ čo Herodes zomrel minimálne o sedem rokov skôr - niektoré pramene hovoria dokonca o desaťročnom rozdiele. Preto sa mnohí historici domnievajú, že Ježiš sa mohol narodiť medzi rokmi 6 až 4 pred naším letopočtom. Lukášova zmienka o Kyreniovi môže byť podľa niektorých odborníkov nepresná alebo symbolická. Zaujímavá je aj hypotéza, že takzvaná betlehemská hviezda mohla byť kométa pozorovaná na oblohe v roku 5 pred n.l.
Narodenie Pána nemalo spočiatku svoj vlastný sviatok, ale pripomínalo sa v deň Zjavenia Pána - Troch kráľov, teda 6. januára. Prvé kresťanské komunity nezačali oslavovať Ježišovo narodenie okamžite. Sviatky ako Veľká noc či Zjavenie Pána sa ustálili až v druhom storočí a zmienky o 25. decembri sa objavujú ešte neskôr - až v treťom storočí u rímskeho teológa Hippolyta. Osobitná spomienka na Božie narodenie sa začala objavovať na Západe asi v polovici 4. storočia. Prvý záznam pochádza z Ríma z roku 336. Sviatok sa podľa týchto prameňov slávil 25. decembra. Keďže 25. marca sa všeobecne pripomína sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o deväť mesiacov podľa tejto tradície je symbolický deň Narodenia Pána práve 25. december.
Ďalšou hypotézou je dejinno - náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka (Natalis Solis Invicti). Navyše, 25. december sa prekrýval s významnými pohanskými sviatkami. V Ríme to boli saturnálie a oslava narodenia „Nepremožiteľného Slnka“. Tento deň bol medzi obyvateľmi obľúbený a spájal sa s obdarúvaním detí aj chudobných. Rímski kresťania tento pohanský sviatok Natalis Solis invicti začali sláviť ako vlastný sviatok Narodenia Krista - ako Slnka - na základe biblických citátov, napríklad Kristus ako Slnko spravodlivosti (Sol Iustitiae) alebo Kristus - Svetlo sveta. Tento dátum - 25. december - ako sviatok Narodenia Pána bol všeobecne prijatý a rýchlo sa ujal. Svätý Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz.
Dátum bol v podstate zvolený ako náhrada týchto osláv, aby upriamil pozornosť na Ježiša - pravé svetlo prichádzajúce do sveta. V niektorých východných cirkvách sa narodenie Ježiša slávi o 13 dní neskôr, 6. januára. Pravoslávne cirkvi, ktoré sa riadia podľa juliánskeho kalendára vrátane pravoslávnych veriacich na Slovensku a v Česku, budú sláviť sviatok Narodenia Pána až 6. a 7. januára (čo zodpovedá 19. a 20. januáru gregoriánskeho kalendára). Presný dátum narodenia Pána pred dvetisíc rokmi známy nie je. Dátum narodenia Ježiša je len symbolický. Oveľa dôležitejšie je jeho posolstvo a to, čo s ním urobíš ty. Ježišov príchod je znakom nového začiatku, preto si jeho narodenie na Vianoce dodnes pripomíname.
Vianočné Obdobie a Liturgické Oslavy v Kresťanských Cirkvách
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Veriaci kresťania sa v tento sviatok zúčastňujú na slávnostných bohoslužbách, tešia sa z radostnej spomienky na príchod Vykupiteľa na svet, modlia sa za porozumenie a pokoj vo svete. Dôraz sa kladie na skutočnosť, že Boh sa stal človekom, prijal ľudskú prirodzenosť, aby skrze svoje poníženie, smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote. O sviatku by veriaci mali zostať v tichu, pokoji a mieri rozjímať o príchode Mesiáša na svet. Predtým bola v tento deň zakázaná práca.
V katolíckych kostoloch sa okrem slávnostných omší na viacerých miestach konajú pri scénke betlehema v chrámoch aj jasličkové pobožnosti pre deti alebo betlehemské hry. Pápež prednesie vo Vatikáne tradičné posolstvo Mestu a svetu (Urbi et orbi). Vianočnú liturgiu z Vatikánu sledovali milióny veriacich. Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme svätého Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike svätého Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach.
V gréckokatolíckych chrámoch sa počas sviatku koná slávnostná svätá liturgia. Evanjelici sa schádzajú predpoludním alebo popoludní na slávnostných službách Božích s Večerou pánovou. Katolíci, protestanti a časť pravoslávia slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Časť pravoslávnych veriacich oslavuje vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára.
Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána (do r. 1969 sa končilo 2. februára). Do tohto obdobia zaraďujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára: Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Bohorodičky Panny Márie, slávnosť Zjavenia Pána a sviatok Krstu Pána.
Sviatok Svätej Rodiny (30. decembra)
Tento sviatok sa od roku 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol svätý František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako zemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí ju dávali ako vzor kresťanských rodín. Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v roku 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev (pôvodne sa slávil na prvú nedeľu po Zjavení Pána).
Slávnosť Panny Márie Bohorodičky (1. január)
Podľa záznamu v Evanjeliu svätého Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi 1. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola - 2. januára. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol svätý Bernardín Siensky (1380 - 1444). Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v roku 1721. Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri svätej omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia. Pri reforme cirkevného kalendára v roku 1969 sa tieto dva sviatky nahradili slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami svätého Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4, 4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie. Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) - titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r. 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.
Slávnosť Zjavenia Pána - Traja Králi (6. januára)
Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1 - 12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155 - 1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzaléma s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“ (KKC 528). Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1, 11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa (KKC 530, 574).
Sviatok Krstu Pána (12. januára)
Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3, 13-17; Mk 1, 9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od roku 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Ak táto nedeľa pripadne na 7. alebo 8. januára, sviatok sa neslávi - z liturgického hľadiska sa dáva prednosť sláveniu II. vianočnej nedele. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.
Ludové Tradície a Kultúrne Prejavy Narodenia Ježiša
Vianoce - narodenie Ježiša Krista, Kvetná nedeľa - slávnostný príchod Ježiša Krista do Jeruzaléma, Veľká noc - mučenie, pochovanie, zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, Božie telo - slávnosť Tela a Krvi Pána, stelesnenej v sviatosti oltárnej (monštrancia), ktorú podľa evanjelií ustanovil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri na Zelený štvrtok. Uzlové momenty života Ježiša Krista nadväzujú na solárny kult (25. marec - deň jarnej rovnodennosti - počatie Ježiša Krista, 25. december - zimný slnovrat - narodenie Ježiša Krista), ktorý silne ovplyvnil ľudový obradový kontext.
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Jedná sa o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá svätý František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v Greccio v roku 1223. Už od vzniku evanjelií sa okrem ich oficiálneho výkladu postavy Ježiša Krista šírili u európskych národov povesti, legendy, ktoré vybočovali z kánonu pôvodných biblických textov. Mali značný vplyv na ľudovú predstavivosť a vieru (čarovné a liečivé žehnanie - prekrižovanie, uctievanie obrazov, sôch, amuletov), divadlo (betlehemská hra, pašiové hry) a slovesný folklór sakrálneho charakteru, ktorého časť predstavovala zľudovenú formu stredovekých kázaní. Na Slovensku sa tematicky predovšetkým vzťahovala na putovanie Ježiša Krista a apoštola Petra po zemi.
V ľudovom prostredí na Slovensku sa zobrazenie a meno Ježiša Krista často objavovalo na obydliach, náradí, odeve, obrazoch, sochách, amuletoch, používalo sa pri liečení (epilepsia, besnota) vo forme iniciálok INRI (z latinského Iesus Nazarenus Rex Iudeorum - Ježiš Nazaretský kráľ židovský), IHS (z gréckeho IHS - začiatočných písmen mena Iésus; tiež z latinského Ieasus Hominum Salvator - Ježiš spasiteľ ľudstva), XP (z gréckej skratky mena Kristus XPISTOS), tiež ranokresťanských symbolov spodobujúcich Ježiša Krista (Baránok boží, ryba, jeleň, jednorožec, pelikán, sviečka, kalich, monštrancia). Z ústredných tém kresťanského umenia sa asimilovali vo figurálnom rezbárstve, maliarstve, keramike predovšetkým témy Narodenia (betlehem), detstva (Madona s Ježiškom, Svätá rodina, Pražské Jezuliatko), Poslednej večere (najmä popularizáciou ikonografickej schémy podľa obrazu Leonarda da Vinci), utrpenia (v duchu ikonografickej schémy Ecce homo), ukrižovania, Božského Srdca. Tieto ľudové a umelecké prejavy svedčia o hlbokom a trvalom vplyve narodenia Ježiša na kolektívnu pamäť a kultúru.
Konajú sa rôzne slávnosti, ktoré sú hlboko zakorenené v náboženskej úcte a ľudových zvykoch. Po dvetisíc rokoch sme i my pozvaní, aby sme velebili Božie zázraky. Posvätný deň nám zažiaril: poďte, národy, a klaňajte sa Pánovi. Dnes zostúpilo na zem veľké svetlo. (Verš pred evanjeliom tretej omše vianočnej /za dňa/ na sviatok Narodenia Pána). Tak okolo Vianoc zvykli kresťania zvlášť do Betlehema na miesto narodenia Ježišovho putovať. Lež i hodné je obzrieť si tú dojímavú, milú, peknú slávnosť, ktorou v Betleheme svätia narodenie Ježišovo. Na Vianoce totiž sám jeruzalemský patriarcha slávi polnočné služby Božie v jaskynnej maštali. Tá jaskyňa maštaľ je zachovaná i teraz práve tak, ako bola i za čias narodenia Ježišovho, len nad ňou dala cisárovná svätá Helena vystaviť nádherný kostol; v jaskyni na tom mieste, kde Panna Mária svoje božské Dieťa porodila, je oltár. Na Vianoce práve o polnoci sem do tejto jaskyne ide procesia. Na čele ide patriarcha, na rukách nesie sochu malého Ježiška. Za ním kráčajú ostatní kňazi a pútnici s horiacimi fakľami. Pri kolíske Ježiškovej, t. j. v maštali pri jasliach jeden z tých kňazov prečíta evanjelium. Na tie slová Evanjelia: „Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ“, patriarcha obvinie plienkami a uloží do jasieľ sochu malého Ježiška a všetci prítomní padnúc na tvár klaňajú sa Slovu, ktoré telom učinené je. Och, dokážem pochopiť hlboké dojatie tých nábožných pútnikov, ja som priďaleko od miesta Ježišovho narodenia, a predsa, keď som pri polnočnej omši pozdvihoval svätého Pána a keď zaznela pieseň: „Do mesta Betlehema ponáhľajte, k oltáru kolená zohýbajte! Kristu v sviatosti, v poníženosti sa klaňajte! Áno, bratia a sestry, nadpozemská slasť nášho srdca, z očí padajúce naše slzy, zbožná viera nadšenej našej duše, všetko to vydáva svedectvo, že „Boh bol Slovo“, že ten narodený Ježiško je pravý Boh, jednorodený Syn Boží.
Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v kostolíku v Oberndorfe. Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch. Históriu tejto salzburskej vianočnej piesne a jej melódiu si možno vyhľadať na internetovej stránke www.stillenacht.at. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu. Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvomi sólovými hlasmi a - pretože organ mal poruchu - so sprievodom gitary.
Narodenie Ježiša Krista - sviatky jeho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky Vianoce oslavujú na celom svete vyše 2,2 miliardy kresťanov. Tieto sviatky sú prejavom hlbokej viery a tradícií, ktoré sa vyvíjali po stáročia, spájajúc historické a biblické udalosti so symbolikou a ľudovou kultúrou. Buď sláva Tebe, Ježišu z Panny ktorý si narodený, s Otcom i Duchom presvätým: buď sláva Tebe naveky.
tags: #ludove #pasmo #narodenie #jeziska