Ľudovít Štúr, popredná osobnosť slovenského národa, politik, spisovateľ, učiteľ, novinár, kodifikátor spisovnej slovenčiny a národný buditeľ, zanechal nezmazateľnú stopu v dejinách. Jeho život a dielo formovali modernú slovenskú identitu a jazyk, na ktorom stojí slovenčina dodnes. Avšak už samotný začiatok jeho životnej púte, konkrétne dátum narodenia, je predmetom historických diskusií a rôznych interpretácií, čo predstavuje fascinujúcu ukážku náročnosti uchovávania presných historických záznamov.
Dátum a Miesto Narodenia: Historická Hádanka a Oficiálne Uznanie
V súvislosti s dňom narodenia tejto významnej osobnosti slovenského národa sa v odbornej literatúre, životopisných kalendároch a popularizačných materiáloch uvádzajú dva dátumy: 28. október 1815 a 29. október 1815. Niektoré zdroje uvádzajú, že deň narodenia pripadá na 28. októbra, pričom tento prvý dátum sa opiera o rodinnú tradíciu. Časť zdrojov dodáva, že 29. októbra Štúra pokrstili v evanjelickom chráme v Uhrovci. Druhý dátum, 29. október, je tak uvedený v matrike pokrstených Evanjelickej a. v. farnosti v Zay-Uhrovci.
Problematiku nepresnosti pri písaní dátumu narodenia Ľudovíta Štúra upozornil v odbornom článku napríklad aj slovenský literárny historik Augustín Maťovčík. V časopise Knižnica v čísle 11-12 v roku 2010 konštatoval, že o probléme presného dátumu narodenia Ľudovíta Štúra sa diskutovalo i na vedeckom seminári, ktorý sa konal pri príležitosti 195. výročia Štúrovho narodenia v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre v dňoch 28.-29. októbra. Maťovčík priniesol citáciu najlepšieho znalca genealógie rodiny Štúrovcov Pavla Horvátha, ktorý v tej súvislosti napísal, že nejednotnosť v dátume narodenia Ľudovíta Štúra zapríčinil Jozef Miloslav Hurban. Ten dátum v matričnom zápise o Štúrovom krste - 29. októbra - pokladal za dátum narodenia a uviedol ho v Štúrovom životopise. Ľudovít Štúr sa však podľa rodinnej tradície narodil o deň skôr, teda 28. októbra 1815, a tento dátum potom vo svojich osobných spisoch dôsledne uvádzal, napísal Maťovčík. Literárny historik ďalej upozornil aj na iné doklady o narodení Štúra, napríklad, že na pôvodnom náhrobníku na cintoríne v Modre bol dokonca dátum 22. október 1815. Tieto rozdiely podčiarkujú, že pre historikov a bádateľov sa otvára úloha ďalšieho detailného skúmania a štúdia najmä archívnych materiálov a osobných dokladov, na základe ktorých sa bude môcť definitívne ustáliť dátum narodenia jednej z najvýznamnejších osobností slovenských národných dejín.
Napriek pretrvávajúcim historickým otázkam bol v apríli 1996 Legislatívnou radou vlády SR schválený návrh zákona Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR), ktorým sa doplnil Zákon NR SR č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch. V nich je 29. október ustanovený ako pamätný deň - Deň narodenia Ľudovíta Štúra. Vedúci úradu Ministerstva kultúry SR (MK SR) Jozef Králik v súvislosti s týmto návrhom uviedol, že v osobe Ľudovíta Štúra ide o významného slovenského národovca, buditeľa, kodifikátora spisovnej slovenčiny, filozofa, historika a spisovateľa. Preto MK SR navrhlo ustanoviť 29. október za pamätný deň - Deň narodenia Ľudovíta Štúra, aby si slovenský národ pripomínal nielen jeho narodenie, ale aj jeho významné životné dielo. Od roku 1993, kedy bol zákon prijatý, si tak Slovenská republika oficiálne pripomína 29. október ako deň narodenia Ľudovíta Štúra.
Rodiskom Ľudovíta Štúra sa v roku 1815 stal Uhrovec, obec neďaleko Bánoviec nad Bebravou, známy vtedy ako Zay-Uhrovec. Zaujímavosťou je, že v tom istom dome, o desaťročia neskôr, presnejšie 27. novembra 1921, prišiel na svet ďalší veľký slovenský rodák, Alexander Dubček. Spájala ich nielen pevnosť pri obhajobe svojich duchovných zásad, ale napokon aj nepriazeň osudu, obaja zomreli tragicky. Ľudovít Štúr sa nešťastne postrelil a Alexander Dubček zomrel na následky dopravnej nehody. Ich rodný dom v Uhrovci je dnes národnou kultúrnou pamiatkou, ktorá symbolizuje kontinuitu významných osobností v slovenskej histórii. Dnes, 28. októbra 2025, si pripomíname 210 rokov od narodenia Ľudovíta Velislava Štúra, jednej z najvýznamnejších osobností slovenských dejín.
Korene a Vzdelanie: Formovanie Národného Buditeľa
Ľudovít Štúr vyrastal v evanjelickej učiteľskej rodine. Bol druhým zo šiestich detí Samuela Štúra (narodeného v Lubine), národne uvedomelého učiteľa evanjelickej školy a organistu, a Anny Štúrovej (rodenej Michalcovej, 1790 - 1853). Jeho súrodencami boli starší brat Karol (1811 - 1851), ktorý sa stal farárom a profesorom na evanjelickom lýceu v Modre, mladší brat Samuel (1818 - 1861), farár v Zemianskom Podhradí, a najmladší Ján (1827 - 1907), stoličný sudca, ktorý dostal meno po svojom zosnulom bratovi. Ľudovít mal aj sestru Karolínu (1826 - 1859). Rodičia vychovávali svoje deti v láske a harmónii, pričom si zakladali na mravných a duchovných hodnotách. Dobré základné vzdelanie tak Ľudovít získal už v domácom prostredí od svojho otca v Uhrovci.
V roku 1827, ako dvanásťročný, odišiel študovať nižšie gymnázium do maďarského Rábu, dnešného Győru, kde navštevoval nižšie gymnázium. Tu jeho nadanie a usilovnosť objavil profesor Leopold Petz, pôvodom Slovák, ktorý bol známy svojim obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz orientoval svojich žiakov aj na diela slovanských autorov a prebudil tak u mladého Štúra záujem o svet Slovanstva a slovanskú kultúru. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe, v roku 1829, sa prihlásil na štúdium evanjelického lýcea v Bratislave, kde študoval aj jeho starší brat Karol.
Štúdium na bratislavskom lýceu pozostávalo z dvojročného humanitného štúdia a z ďalších dvoch ročníkov, absolvovanie ktorých bolo podmienkou pre získanie ďalšieho vyššieho - univerzitného vzdelania. Na lýceu existovala od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič. Evanjelické lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou strednou ev. školou v Uhorsku s takouto katedrou. Prednášky sa viedli v biblickej češtine, keďže táto bola už tri storočia jazykom slovenských evanjelických vzdelancov. Pre pokročilý vek profesora Palkoviča, ktorý mu nedovoľoval prednášať v stanovenom rozsahu učivo, založili študenti v roku 1827 Spoločnosť česko-slovenskú. Zakladanie spolkov a spoločností bolo na lýceách bežné, podobné si zakladali maďarskí aj nemeckí študenti. Po príchode do Bratislavy sa Ľudovít stal jedným z jej členov, postupne si získal postavenie prímasa medzi slovenskou študujúcou mládežou. Zo zápisníc Spoločnosti vyplýva, že bol aktívnym a svedomitým študentom. Jeho húževnatosť priniesla svoje plody aj v celkovom štúdiu na lýceu. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Spomedzi slovanských spisovateľov si vážil diela J. Hollého, J. Kollára, P. J. Šafárika, F. Palackého.
V jeseni 1835 sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej (bývalo zvykom, že post predsedu zastával niektorý z profesorov). V rámci rozvíjania hlbšieho národného povedomia organizovali členovia Spoločnosti rôzne slávnosti, návštevy a podujatia. Ich súčasťou a veľkou udalosťou bola národná slávnosť na Devíne 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na spoločenskú situáciu, pripravovaná v tajnosti. Na Devíne spomenul Štúr vo svojom príhovore históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať. Z Ľudovíta Štúra sa tak stal Ľudovít Velislav Štúr, Jozef Miloslav Hurban prijal slovanské meno Miloslav, August Škultéty - Horislav a pod. Pamätným sa stal výlet študentov bratislavského lýcea pod vedením Ľudovíta Štúra na Devín 24. apríla 1836. Išlo o jedno z najvýznamnejších historicko-obrodeneckých podujatí slovenskej mládeže v procese národného uvedomovania sa v prvej polovici 19. storočia. Na Devíne sa študenti zaviazali slúžiť národu. V školskom roku 1836-37 sa na základe ustanovenia dištriktuálneho konventu stal Ľudovít Štúr nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu. Predurčoval ho k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho žiaka lýcea a erudovanosť v latinskom jazyku (bola vyučovacou rečou na lýceu). Okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky - predovšetkým poľský, srbo-chorvátsky, ruský a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu. Štúr na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. Dňa 5. apríla 1837, po študentských nepokojoch na bratislavskom lýceu, je Spoločnosť zakázaná. O týždeň neskôr zakladá Štúr Ústav reči a literatúry československej, ktorý mal pokračovať v činnosti Spoločnosti.
V školskom roku 1836-37 sa vystupňovala nespokojnosť lyceálnych študentov so školským senátom a učiteľmi. Dôsledkom študentských nepokojov bol zákaz všetkých študentských spoločností a spolkov v Uhorsku. V roku 1838 sa 24-ročný Ľudovít zapísal na univerzitu do Halle v Nemecku, ktorú (podobne ako univerzitu v Jene a Berlíne) navštevovali evanjelickí vzdelanci a získavali tu vzdelanie najmä z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky. Štúr bol jazykovedcom s dôležitou zahraničnou prípravou - študoval v Nemecku v Halle modernú nemeckú lingvistiku. Zoznámil sa s dielom Boppa, Potta, Hegela, Humboldta. Odraz toho nachádzame aj v Štúrovom jazykovednom diele. Počas dvojročného štúdia obšírnejšie oboznámil s Heglovou a s Herderovou filozofiou, ktorých koncepcia dejín ho sprevádzala v celom jeho filozoficko-historickom svetonázore. Dejiny chápal v ich zákonitostiach, ako sled dejov, nasledujúcich duchovný princíp.
Posledné dni Ľudovíta Štúra - The last days of Ľudovít Štúr (short film with english subtitles)
Jazykovedné Dielo: Kodifikácia Spisovnej Slovenčiny
Návrat do Uhorska v roku 1840 znamenal pre Štúra začiatok nového boja o udržanie národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov. Situáciu sťažovalo aj zvolenie grófa Karola Zaya za generálneho inšpektora evanjelickej cirkvi a. v., ktorý podporoval myšlienku jediného a jednotného národa v Uhorsku - maďarského národa. Zay Štúra osobne poznal a spočiatku prejavoval voči nemu sympatie, pretože si vážil jeho vzdelanosť a nadanie. Po príchode z Nemecka sa Štúr v prvom rade usiloval opäť získať miesto námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Nenárokoval si nijaký plat, iba úroky z nazbieraných peňazí na katedru, o ktoré sa mal ešte na polovicu deliť s prof. Palkovičom. Jeho žiadosť však narážala na prekážky, pretože Zay so svojimi prívržencami kalkulovali so zámerom, že po Palkovičovej smrti katedru definitívne zrušia. Vec sa dostala na zasadanie konventov a po dlhých prieťahoch začal Štúr ako suplent prof. Palkoviča opäť pôsobiť od 17. októbra 1841 na katedre, kde prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis.
V roku 1843 sa v hlave Ľudovíta Štúra zrodila myšlienka vytvorenia jednotného spisovného jazyka pre katolícky aj evanjelický prúd Slovákov. Nepoľavujúci tlak na Slovákov zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Štúra a slovenských národovcov žiadať ochranu u panovníka. Začiatkom roka 1843 oboznámil Ľudovít svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Základom pre tento jazyk malo byť najviac rozšírené, pôvodné a zrozumiteľné stredoslovenské nárečie. Otázka nastolenia spisovnej slovenčiny sa formovala u Štúra už dlhší čas. Pred niekoľkými rokmi (v liste z roku 1836, ktorý sa nachádza v Korešpondencii) sa v liste F. Palackému sťažoval, že biblická čeština, ktorou písali evanjelici, sa stáva čoraz nezrozumiteľnejšou pre Slovákov a vyslovil želanie, aby Česi a Slováci našli kompromisnú cestu pri riešení jednotného československého jazyka. Predpokladalo to ochotu k ústupkom ako zo slovenskej, tak i z českej strany.
Dňa 11. júla 1843 sa Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri zavedení spisovnej slovenčiny do praxe. Oznámiť udalosť prichádza Štúr aj Jánovi Hollému 17. júla 1843. V tomto roku sa zároveň komplikovala situácia na lýceu. Tlaky na odstránenie Štúra z postu zástupcu prof. Palkoviča silneli a ich vyhrotenie v decembri 1843 malo za následok definitívne pozbavenie Štúra z tejto funkcie. Nepomohli ani študentské petície, ani obrany niektorých profesorov evanjelického lýcea. Na protest proti odvolaniu Štúra z funkcie zástupcu sa 22 študentov rozhodlo v marci 1844 odísť z lýcea. V tom čase sa Štúr intenzívne venoval ustanoveniu novej spisovnej slovenčiny.
V lete roku 1844 založili v Liptovskom Mikuláši spolok Tatrín, na ktorom sa zúčastnil aj Ľudovít Štúr a bol zvolený za člena predsedníctva spolku. O rok neskôr, po niekoľkoročnom úsilí, sa Štúrovi podarilo získať od panovníka povolenie vydávať Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski. Noviny vychádzali od 1. augusta 1845 a ich obsah sa zameriaval na osvetovú činnosť, sociálne práva, oboznamoval s kultúrnou tvorbou Slovanov a prinášal aj aktuálne články o domácej aj zahraničnej politickej situácii. Noviny boli písané v Štúrovej slovenčine a našli si svojich horlivých prívržencov, ale aj nepriateľov, medzi ktorých sa zaradili nielen poniektorí českí vlastenci, ktorí Štúrovu slovenčinu chápali ako zradu národnej veci a odtrhnutie sa od Čechov, ale aj slovenskí národovci P. J. Šafárik a J. Kollár.
V roku 1846 vydal Štúr dielo Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, v ktorom obhajoval nutnosť nového spisovného jazyka. V tom istom roku vyšlo jeho jazykovedné dielo Náuka reči slovenskej, obsahujúce základy novej gramatiky. Na štvrtom zhromaždení Tatrína v auguste 1847 v Čachticiach sa zástupcovia katolíkov a evanjelikov definitívne dohodli na spoločnom používaní nového spisovného jazyka. Ďalšia úprava slovenskej gramatiky, prechod z fonetického princípu na etymologický, bola zavedená reformou Michala M. Hodžu a katolíka Martina Hattalu v rokoch 1851-52. Rozhodovania o gramatických zmenách sa zúčastnili aj Ľ. Štúr, J. M. Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník. Štúr sa odhodlal pokračovať v Bernolákom načatom procese a do veľkej miery ho zavŕšiť. Hodžovsko-Hattalovská reforma, ktorá zaviedla najmä ypsilon do slovenčiny, bola viac-menej kozmetickou úpravou, ale pevné základy moderného vývinu slovenčiny položil Ľudovít Štúr, ktorého jazykovedné dielo sa hodnotilo doteraz rozlične. V minulosti prevládalo ideologické, politické hodnotenie, ako to vidieť v diele A. Pražáka Dějiny spisovné slovenštiny po dobu Štúrovu (1922) alebo v diele slovenského politika Milana Hodžu Príspevok k dejinám slovenčiny (1920) či v hodnotení H. Turcerovej napísanom vo francúzštine Louis Štúr et ľ idee ď independence Slovaque (1913). Pohľad na celkovú Štúrovu jazykovednú koncepciu v minulosti často nebol spojený s dôkladnou znalosťou prameňa. Štúr na nejednom mieste svojho diela zdôrazňoval rozhodujúcu úlohu slovenského spisovného jazyka. Hoci sa opieral o viaceré pramene, v tom podstatnom bol Ľudovít Štúr originálny. Vydanie jeho diela v piatich zväzkoch pripravil literárny historik a vedec J. Ambruš.
Politik a Publicista: Boj za Národné Práva
Štúrove ďalekosiahle plány však siahali ďalej ako po redaktorskú činnosť. Po absolvovaní univerzitného štúdia sa v roku 1840 cestou do Uhorska stretol v Prahe a v Hradci Králové s mnohými českými národovcami, medzi ktorými navštívil aj P. J. Šafárika. V Prahe sa tiež zoznámil s dcérou Jána Pospíšila, tlačiara časopisu Květy, Máriou, s ktorou prežil krátky románik. Neskôr sa opäť pôsobil ako zástupca na katedre profesora Palkoviča. Od tohto obdobia začal vyvíjať snahu o zamedzenie útlaku maďarskej časti národa, tzv. maďarizácie. Opakovane posielal sťažnosti, ale aj žiadosti na Viedenský dvor, no neúspešne. Usiloval sa najmä o vydávanie slovenských novín.
V roku 1842 bola vyslaná do Viedne štvorčlenná deputácia so Slovenským prestolným prosbopisom. V Prosbopise prosili Slováci panovníka o ochranu pred perzekúciou, o možnosť uverejňovať obranné spisy slovenského národa, potvrdiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej na evanjelickom lýceu v Bratislave a zriadiť podobné ustanovizne aj na iných lýceách v Uhorsku. Spolupráca so zemanom Mikulášom Ostrolúckym, otcom Adely Ostrolúckej, s ktorou Štúr neskôr prežil duchovné priateľstvo, mu otvorila dvere aj do politiky.
V roku 1847 vstúpil na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave (v budove dnešnej Univerzitnej knižnice) ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, aby konkrétnejšie a dôslednejšie obhajoval svoje národné a sociálne postoje. Jeho známym politickým protivníkom bol liberál Lajos Kossuth, s ktorým mal v niektorých sociálnych otázkach zhodné názory, ale v chápaní princípu národnej slobody sa výrazne obchádzali. V odbornej literatúre, v životopisných kalendároch aj v popularizačných materiáloch sa uvádzajú dva dátumy narodenia Štúra: 28. október 1815 a 29. október 1815.
Slovenské národné noviny boli svojim obsahom zamerané na osvetovú činnosť, na sociálne práva, oboznamovali s kultúrnou tvorbou Slovanov a prinášali aj aktuálne články o politickej situácii doma i vo svete. Išlo o kľúčový nástroj národného uvedomenia, prostredníctvom ktorého Štúr šíril svoje myšlienky a mobilizoval slovenskú verejnosť.
Revolučné Roky a Osobné Tragédie: Posledné Kapitoly Života
Búrlivé udalosti vo Francúzsku v roku 1848 našli svoju odozvu aj v habsburskej monarchii. Revolúciou získané sociálne práva dávali ľudu väčšiu mieru slobody. Zároveň však ústupky viedenskej vlády voči Pešti v otázke miery nezávislosti Uhorska dávali tušiť komplikácie pre slovenskú stranu. Hrozilo zosilnenie maďarizácie. Preto boli skoncipované Žiadosti slovenského národa, ktoré načrtli možnosť riešenia slovensko-maďarských vzťahov na základe princípu rovnoprávnosti. Zároveň organizoval Štúr zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy. Z toho dôvodu vydala maďarská vláda na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač. Napriek perzekúcii sa mu podarilo zúčastniť sa Slovanského zjazdu, na ktorom sa zišli hlavní predstavitelia slovanských národov, žijúcich prevažne v habsburskej monarchii. Zástupcovia Slovanov sa tu snažili nájsť východisko zo zložitej situácie. Cesta do Záhrebu dňa 19. júna 1848 nasledovala, keď Slovanský zjazd v Prahe prerušili boje.
Dňa 15. - 16. septembra 1848 bola vo Viedni utvorená Slovenská národná rada (SNR), ktorá sa vyhlásila za jediného vykonávateľa moci na Slovensku a odmietla poslušnosť maďarskej vláde. Jej politickými členmi boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Ako vojenskí predstavitelia v nej pôsobili B. Bloudek, F. Zach a B. Janeček, a ako tajomníci B. Nosák a D. Jarosláv. SNR vyzvala v septembri 1848 Slovákov do ozbrojeného povstania za vydobytie si svojich práv. V revolučných rokoch 1848-1849 tak Štúr patril k organizátorom ozbrojeného boja Slovákov za národné oslobodenie. Po neúspechu výpravy v roku 1849 a po opätovnom sklamaní z reakcie cisárskeho dvora, ktorý Slovákom sľuboval podporu za boj proti maďarským radikálom, sa Štúr ocitol v nepriaznivej situácii. Žiadosť o povolenie vydávať slovenské politické noviny (Slovenské národné noviny zanikli v revolučných dňoch) a pokus získať oficiálne povolenie Tatrína, stroskotali. Dňa 21. novembra 1849 bolo rozpustenie dobrovoľníckeho zboru v Bratislave, čo signalizovalo koniec ozbrojených snáh. Nezáujem a ignorácia Štúrových žiadostí na Viedenskom dvore ho prinútila venovať sa literárnej činnosti, aj napriek policajnému dohľadu, ktorý ho sprevádzal do konca života.
Posledné dni Ľudovíta Štúra - The last days of Ľudovít Štúr (short film with english subtitles)
Rok 1851 otvoril sériu osobných tragédií Ľudovíta Štúra, pretože v januári mu zomrel brat Karol (kňaz a učiteľ v Modre). Len o pol roka neskôr, v auguste 1851, zomrel jeho otec Samuel. Ľudovít sa po smrti svojho staršieho brata presťahoval do Modry, aby sa - sám pod policajným dozorom - postaral o sedem detí zosnulého brata. Naďalej bol tvorivo činný, hoci jeho život znepríjemňovala a sťažovala polícia. V roku 1853 zomrela vo Viedni jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Trenčíne jeho matka. V tomto období končí aj Štúrova životná púť.
Dňa 22. decembra 1855 sa na poľovačke neďaleko Modry, pri pokuse o preskočenie potoka, nešťastne postrelil puškou. Zomrel na následky týchto zranení 12. januára 1856 v Modre vo veku 40 rokov. Zomrel veľmi mladý, ako 40-ročný. Svojím krátkym životom stihol urobiť veľmi veľa pre slovenský národ. Na odhalení pomníka Jánovi Hollému (zomrel v roku 1849) na Dobrej Vode vystúpil 11. mája 1851 ako rečník. Pochovali ho v Modre, kde sa aj dnes nachádza jeho hrob.
Odkaz Ľudovíta Štúra: Večný Pilier Slovenského Národa
Ľudovít Štúr, zakladateľ spisovnej slovenčiny, ale aj známy filozof, politik, historik, básnik, pedagóg, jazykovedec a publicista, bol významnou a nenahraditeľnou osobnosťou slovenských dejín. Svojou prácou položil základy modernej slovenčiny a národného uvedomenia. Ako poslanec uhorského snemu za mesto Zvolen (1847 - 1848) obhajoval práva Slovákov a požadoval rovnoprávnosť slovenského národa v rámci Uhorska. Patril aj medzi vedúcich účastníkov Slovenského povstania v rokoch 1848 - 1849. Kodifikáciou slovenčiny Štúr naštartoval prudký vývin slovenského jazyka a slovenskej národnej kultúry. Hoci sa opieral o viaceré pramene, v tom podstatnom bol Ľudovít Štúr originálny. Vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré vznikalo v jeho posledných rokoch života, reflektoval na budúcnosť Slovanov a ich úlohu vo svete.
Štúrovo rozsiahle dielo vyšlo v piatich zväzkoch. Na vydanie ho pripravil literárny historik a vedec J. Ambruš (I. zv. Politické state a prejavy, 1954, II. zv. Slovania, bratia, 1956, III. zv. Slovanská ľudová slovesnosť, 1955, IV. zv. Básne, V. zv. O ľudových povestiach a piesňach slovenských, 1956). Najstarší životopis Ľudovíta Štúra napísal jeho priateľ J. M. Hurban v Slovenských pohľadoch. Vyšiel aj rozsiahly zborník z vedeckej konferencie o Štúrovi. Väčšie či menšie diela o Ľudovítovi Štúrovi napísali V. Matula (1956), K. Goláň (1956), Rutkay - dve knižky L. Štúr (v slovenčine, angličtine, nemčine, ruštine) a monografia Ľudovít Štúr ako publicista a tvorca slovenskej politickej žurnalistiky (1982), historik Ján Hučko, J. Juríček. Dokonca vyšiel aj český životopis Ľudovíta Štúra od jeho obdivovateľky profesorky Zdenky Sojkovej. Hry o Štúrovi napísali V. Hurban Vladimirov, L. Zúbek, J. Solovič, J. Bob, J. Kákoš.
Štúrovo jazykovedné dielo skúmali J. Vlček, V. Vážený, H. Bartek, E. Pauliny, J. Stanislav, V. Blanár. Niektoré hodnotenia boli aj nespravodlivé (napr. František Frýdecký, Slovensko literárni od doby Bernolákovy, 1920). O prekonanie nesprávnych názorov sa v minulosti najväčšmi zaslúžil prof. Ľudovít Novák. Dnes, pri príležitosti výročia jeho narodenia, prináša krajanské združenie BONA FIDE v rámci projektu Slovenská mozaika 20. diel zvukovej relácie venovanej životu a odkazu Ľudovíta Štúra. Ľudovít Štúr je trvalou inšpiráciou pre všetkých, ktorí veria v silu jazyka a kultúry ako pilierov národnej identity a slobody.
tags: #ludovit #stur #narodenie